Vážený pán predsedajúci, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, vážení členovia vlády a vážená pani predsedníčka vlády. So znepokojením som sledovala proces prípravy programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky a musím povedať, že so znepokojením som aj prijala jeho znenie. A pritom by malo ísť o najdôležitejší dokument vlády, ktorý predkladá vláda parlamentu uchádzajúca sa na základe tohto dokumentu o jeho dôveru. Dokument je po...
Vážený pán predsedajúci, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, vážení členovia vlády a vážená pani predsedníčka vlády. So znepokojením som sledovala proces prípravy programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky a musím povedať, že so znepokojením som aj prijala jeho znenie. A pritom by malo ísť o najdôležitejší dokument vlády, ktorý predkladá vláda parlamentu uchádzajúca sa na základe tohto dokumentu o jeho dôveru. Dokument je po prvé nekonzistentný a chaotický. Na mnohých miestach si protirečí. Viaceré riešenia vyzerajú skôr ako nekompetentné, náhodilé nápady, než ako systémové riešenia vychádzajúce zo znalosti vecnej problematiky. Ide o prázdne tézy bez návrhov na riešenia, bez návrhov konkrétnych krokov v určitých časových horizontoch. Ide o totálny odklon od sociálneho štátu, čo, samozrejme, ja viem úplne pochopiť. Naviac však musím konštatovať, že súčasná vládna garnitúra nepozná úlohy, funkcie, povinnosti štátu voči občanom tohto štátu. Nepozná kompetencie štátu, ústredných orgánov štátnej správy. Ja osobne vnímam toto programové vyhlásenie vlády ako vyhlásenie eseročky alebo akciovej spoločnosti. Nie ako programové vyhlásenie vlády pre viac ako 5 miliónov občanov Slovenskej republiky. Súhlasím, že toto programové vyhlásenie vlády je dobrou správou podľa slov pani Radičovej, ale iba pre horných 10-tisíc, pre občanov VIP, ktorí majú príjem 5, 6-tisíc eur. Nie pre 65 % občanov, ktorých príjem je nižší ako 500 eur na Slovensku. Hovorím o mesačnom príjme.
V každom prípade si treba uvedomiť, že sociálna politika nie je o analýzach a štatistikách, je o ľudských životných príbehoch. Je o určitých sociálnych situáciách, v ktorých ľudia počas svojho života môžu potrebovať pomoc, a ktoré je potrebné prijať tak variabilne, aby bolo možné pomôcť každému občanovi, kto sa dostane do ťažkej sociálnej situácie. Kladiem si otázku: pre koho vlastne zostavila vláda Ivety Radičovej svoje programové vyhlásenie? Hneď v úvodnej kapitole, a to kvitujem, sa vláda hlási ku zvýšeniu kvality života a ku zvýšeniu životnej úrovne. Vládny program konkrétne uvádza: "Chceme, aby sa spoločenská debata a úsilie politikov viac zaostrili na každodenné problémy bežného príslušníka strednej vrstvy." Vtip je v tom, že z hľadiska príjmov stredná vrstva na Slovensku vlastne pomaly už ani neexistuje. Či považujete, prosím, za strednú vrstvu tých 65 % občanov na Slovensku, ktorí majú príjem pod 500 eur, vychádzajúc z analýz pojednávajúcich o príjmovej stratifikácii obyvateľstva? To nehovorím o tom, že ak by sme vylúčili región Bratislava, tak ostatné regióny sa pohybujú na úrovni 72 až 82 %. Nechcem tu spomínať príjmy a dôchodky v iných krajinách, ale uvediem toľko proklamované a dávané nám za vzor len trebárs Írsko, kde priemerná mzda je 2412 eur, dôchodok 783. Uvediem Luxembursko 3880 eur plat a dôchodok 3420 eur. Na Slovensku 744,5 eur priemerná mzda, 350,7 eura dôchodok, pričom skoro viac ako, skoro 60 % dôchodcov má príjem pod túto sumu.
Čo však vidíme v programe vlády? Oslabovanie sociálnej ochrany zamestnancov, ktoré nepochybne povedie nielen k znižovaniu miezd, ale aj k bezproblémovej strate zamestnania, zlikvidovanie sociálnej solidarity a spoluzodpovednosti zamestnávateľov za osud svojho zamestnanca v starobe, v chorobe, či po pracovnom úraze. Nastavenie systému zdravotnej starostlivosti, dôsledkom ktorého dôjde k výraznému zníženiu dostupnosti zdravotnej starostlivosti pre väčšinu obyvateľstva, zdecimovanie práv zástupcov zamestnancov, ktorí dodnes, aspoň ako tak, brzdili ambície mnohých zamestnávateľov nastoliť vo firmách na Slovensku juhoázijskú kultúru práce, kde zamestnanec pracuje pod palicou dozorcu tzv. za misku ryže. Na druhej strane však badať v programe vlády veľmi výrazný zámer podporovať vlastníkov najmä veľkých firiem, čo by nebolo samo o sebe zlé, ak by sa toto nechystalo na úkor tých, ktorí firmám zisk vytvárajú. Teda na úkor zamestnancov. Asi nie je teda náhoda, že v programe vlády absentuje prihlásenie sa k svetovej a európskej, právnej a sociálnej kultúre, reprezentovanej Medzinárodnou organizáciou práce, orgánmi Európskej únie, Radou Európy. Dôkazom toho je aj veta: "Vláda Slovenskej republiky je jednoznačne za zachovanie suverenity členských krajín v oblasti hospodárskej a sociálnej politiky všade tam, kde to jasne a jednoznačne neprotirečí potrebám spoločného európskeho trhu."
Trh ako fetiš a jeho plody, to je pre vládu prvoradé. Človek však nie je v centre pozornosti. Ak sa teda vláda hlási k suverenite v oblasti sociálnej všade tam, kde to neprotirečí trhu, to znamená, že sa nehlási k princípom sociálnej Európy, vyjadrených prakticky vo všetkých recentných aktoch Európskej komisie. Potom sa ani nečudujem, že vláda sa ani nehlási k základným princípom stratégie Európskej únie do roku 2020, ktorá doslova hovorí, a citujem: "Pre dosiahnutie udržateľného rastu je potrebné prijať opatrenia, v ktorých budú ľudia a zodpovednosť stáť na prvom mieste.". Teda, nie peniaze a tovary, ale ľudia. Čo je však škandalózne, je ambícia vlády opustiť ústavou zakotvený charakter hospodárstva štátu. Článok ústavy 55 hovorí veľmi jasne, že hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Napriek tomu vláda, ignorujúc ústavu, dáva už do úvodnej časti svojho programu, a zase citujem: "Vláda Slovenskej republiky nebude kopírovať sociálno-ekonomický model žiadnej inej krajiny, ale bude hľadať inšpiráciu v tých krajinách, ktoré dokázali v konkrétnych oblastiach dosiahnuť rýchle a dlhodobo udržateľné úspechy."
Aké modely má vláda teda na mysli? Pýtam sa - juhokórejský model, taiwanský model, či inú krajinu, kde zamestnanci v katastrofálnych pracovných životných podmienkach, hraničiacich s rizikom prežitia, odvádzajú svojim chlebodarcom prácu doslova za 5 dolárov denne? Alebo kde zabíjajú odborových funkcionárov za to, že obhajujú práva zamestnancov? A či model, v ktorom je bežná detská práca, vykazujúca znaky otrockej práce? Je teda dosť priezračné, že ide o model, v ktorom kvalifikovaná a lacná pracovná sila zabezpečuje konkurencieschopnosť tovarov na svetových trhoch. Zrejme aj preto sa vláda zaväzuje znížiť mieru korporativizmu, inak povedané, zaväzuje sa obmedziť aktivity tripartizmu. Ide o rokovania v hospodárskej a sociálnej rade, kde sa môžu odbory relevantne ohradiť napr. proti antisociálnej politike vlády. Napokon, u jadra tejto vládnej zostavy, to nie je žiadna novinka. Veď koncom roku 2004 vtedajší parlament pod taktovkou pána Mikuláša Dzurindu zrušil zákon o tripartite, zlikvidoval rovnocenne vedený sociálny dialóg a Radu hospodárskeho a sociálneho partnerstva si podriadil ako svoj poradný orgán. Spojenie so záväzkom obmedziť práva odborov, ktoré vo svojom programe škandalózne nazýva neopodstatnenými privilégiami, hoci sú v porovnaní s európskou a svetovou sociálnou kultúrou štandardné, lebo vyplývajú z medzinárodných dohovorov, či z práva Európskej únie. Spojenie so zámerom zlikvidovať model pokrytia všetkých zamestnancov daného odvetvia kolektívnymi zmluvami, spojenie s úmyslom presunúť v plnej miere náklady sociálneho a zdravotného poistenia na zamestnanca a spojenie s uvoľnením rúk pre prepúšťanie zamestnancov z práce. Ide o jasný zámer - likvidáciu sociálneho štátu.
V časti Práca a sociálne veci, ktorú ja považujem osobne za protirečivú a plnú nesystémových riešení, odborne nekompetentnú a vôbec sa nedá hovoriť o jej súlade s vývojovými trendami sociálnej politiky Európskej únie, formulované napr. v stratégii Európa 2020. Dovoľte, aby som aspoň čiastočne citovala z tohto dokumentu: "Členské štáty by mali začleniť zásady flexiistoty schválené Európskou radou do svojich politík trhu práce a uplatňovať ich dôsledne využívajúc pomoc Európskeho sociálneho fondu s cieľom zvyšovať účasť na trhu práce a bojovať proti segmentácii, nečinnosti a rodovej nerovnosti. Zároveň znižovať štrukturálnu nezamestnanosť. Opatrenia na zvýšenie flexibility a istoty by mali byť vyvážené a vzájomne sa dopĺňajúce. Členské štáty by preto mali zaviesť kombinovanie flexibilných a spoľahlivých pracovných zmlúv, aktívne politiky trhu práce, efektívne celoživotné vzdelávanie, politiky na podporu pracovnej mobility a primerané systémy sociálneho zabezpečenia s cieľom dosiahnuť profesijné prechody s jasným stanovením práv a zodpovednosti nezamestnaných aktívne si hľadať prácu."
No, vo vládnom programe som nenašla ani zmienku o systéme flexiistoty, ktorý by mal zabezpečiť na jednej strane pružný trh práce a na strane druhej sociálnu ochranu zamestnancov a tých, ktorí sa ocitnú mimo trhu práce. V Bielej knihe pracovného práva, vydanej Európskou komisiou, sa v súvislosti s konceptom flexiistoty doslova píše: "Je potrebné vytvoriť moderné systémy sociálnej bezpečnosti, ktorými sú ochrana pred neodôvodneným prepúšťaním zo zamestnania, dočasne nezamestnaným poskytnúť podporu príjmu, služby trhu práce založené na osobnom princípe a boj s neúčinnou segmentáciou trhu práce." Tieto nástroje posilňujúce riešenia problémov trhu, ktoré sme naštartovali v roku 2009, keď sme začali práce na národnom systéme flexiistoty a v tomto roku na národnom systéme povolaní. Pýtam sa: nemieni vláda pokračovať v tomto dobrom a Európskou komisiou odporúčanom trende, keď sa ani slovkom vo svojom programovom vyhlásení o tom nezmieňuje? Namiesto toho vláda bude likvidovať ochranu zamestnancov a postupne šróbovať dnešné práva zamestnancov zodpovedajúce štandardu civilizovaného sveta až do podmienok nedôstojnej práce. Prakticky všetky recentné novšie akty Európskej únie zdôrazňujú, čím ďalej a viac, úlohu sociálneho dialógu a korektného sociálneho partnerstva pri oživení európskeho hospodárstva. Len naša vláda si dáva do programu oslabenie korporcionizmu, rozumej vplyv sociálnych partnerov na politiku, ktorú chce uplatňovať. Oslabenie práv odborovej organizácie, vedúce k likvidácii odborov v podnikoch. Ba dokonca je tam záväzok na zrušenie možnosti rozšíriť záväznosť vyšších kolektívnych zmlúv na zamestnávateľov, kde odbory nemôže zamestnanec ani spomenúť. Pred dvomi rokmi sme uskutočnili konzultácie s expertami Medzinárodnej organizácie práce, ktorí sa jednoznačne vyjadrili, že podmienenie súhlasu zamestnávateľa s rozšírením záväznosti vyššej kolektívnej zmluvy je v zjavnom rozpore s týmto inštitútom. Vedia to zamestnávatelia, vedia to odbory, len staronová vláda to nechce vedieť a dáva si do svojho programu takýto záväzok. A to aj napriek tomu, že inštitút extenzie napomáha vyrovnávať podmienky v konkurenčnom prostredí.
V celej Európskej únii je jednou z priorít rodová rovnosť a vylúčenie všetkých foriem z diskriminačného zaobchádzania. Táto vláda ju zrejme za dôležitú nepovažuje, lebo nikde niet o nej zmienka. Riešenie nezamestnanosti, jeden z najboľavejších dôsledkov svetovej hospodárskej krízy, ale i dedičstva, ktoré nám zachovala, zanechala ešte bývalá Dzurindova vláda. Mám na mysli tých 155 886 dlhodobo nezamestnaných a ja poviem, ku dnešnému dňu je ich 172 378. Na to má vláda štyri zázračné recepty. Bezproblémové prepúšťanie zamestnancov, medzitrh práce, uhrádzanie odvodov za zamestnávateľa, zavedenie konkurencie v štátnych službách zamestnanosti, ktorými by mali byť súkromné agentúry sprostredkovania práce. K tomu len toľko: vláda buď nevie, že prepúšťaním zo zamestnania zamestnanosť neporastie, naopak len narastie počet nezamestnaných, alebo úmyselne zakrýva ochotu vyjsť za každú cenu v ústrety kapitálu. Pokiaľ ide o súkromné agentúry sprostredkovania práce, tieto tu už sú. Uchádzači o zamestnanie majú s mnohými veľmi zlé skúsenosti. Pod falošnými prísľubmi sprostredkovania práce v zahraničí podvodne okrádajú svojich klientov. Sú veľmi ťažko kontrolovateľné, ba dokonca sme zaznamenali prípady, kedy robili hrubý nátlak na klientov, ktorí sa sťažovali na nečisté praktiky agentúr.
Ako však chce vláda podporiť zamestnanie ostatných znevýhodnených skupín o zamestnanie? Hovorím o absolventoch, o prepustených zo zamestnania v dôsledku organizačných zmien, o 50-ročných a starších ľuďoch ťažko sa umiestniteľných na trhu práce, osoby so zdravotným postihnutím, či o mamičky, ktoré sa vracajú na trh práce po trojročnej, dokonca po šesťročnej rodičovskej dovolenke. To sa z programového vyhlásenia vlády nedozvieme.
Nemožno súhlasiť s vetou, že vysoké poistné je prekážkou tvorby pracovných miest. Slovenská republika nepatrí medzi štáty s najvyšším poistným, ale v rámci európskych štátov sme dokonca štvrtí od konca. Ja si dovolím uviesť iba stručné náklady zamestnávateľa na hodinu práce v Európskej únii. Dánsko má 35 eur, Švédsko 33,4 eura, ale aby som nehovorila len o týchto krajinách s vynikajúcimi podmienkami z hľadiska pracovnoprávnych vzťahov. Európska únia "27-ka" má 22,8 eura na hodinu, Španielsko 18,3 eura, pred nami sú krajiny Poľsko, Estónsko, Maďarsko, Česko, Malta, Portugalsko, Grécko, Slovensko má 6,4. Skúste to, prosím, porovnať a za nami je už len Litva, Lotyšsko, Rumunsko a Bulharsko. Dokonca aj vami v poslednej dobe proklamované Estónsko má vyššie náklady na hodinovú prácu, náklady zamestnávateľa na hodinu práce ako má Slovenská republika.
Za absolútne nepremyslený, odborne nekompetentný považujem záväzok vlády, že obmedzí súbeh dôchodku a príjmu štátnych zamestnancov, zamestnancov pri výkone prác vo verejnom záujme a zamestnancov v služobnom pomere. Vláda asi nevie, že ak by prikročila k takému opatreniu, a k takémuto opatreniu len pre jednu skupinu poistencov, a to zamestnancov verejného sektora, dopustila by sa protiústavného diskriminačného zaobchádzania voči tejto skupine poistencov. Tak teda pripomeniem, že ľudia sú si slobodní a rovní v dôstojnosti práva, článok ústavy 12. Alebo, že by vláda naozaj nectila Ústavu Slovenskej republiky a medzinárodné pakty upravujúce ľudské práva?
Podvodom na voličoch je i záväzok na zvýšenie solidarity v dôchodkovom systéme. Na jednej strane hovoria, a je to v jednej vete, že bude solidárnejšia. A v súlade s tým hovorí o tom, že na poistnom princípe. Tak o čo pôjde? O poistný princíp alebo o solidaritu? Priam kuriózne znie záväzok vlády o predložení návrhu ústavného zákona na ochranu druhého piliera, ktorý potvrdí súčasné percento odvodov do druhého piliera do Národnej rady Slovenskej republiky. Jednak preto, že záväzkom je len vypracovanie návrhu zákona a jeho predloženie do parlamentu. A tým to končí, pretože vláda, a to veľmi pevne verím, že vie si spočítať hlasy, ktorými disponuje, a to v žiadnom prípade nie je ústavná väčšina. Po druhé, vcelku veľmi múdry zámer pána ministra Mihála, zmeniť sadzbu medzi prvým a druhým pilierom, utopila vláda v ambícii potvrdiť súčasné percento odvádzané do druhého piliera ústavným zákonom, hoci dobre vie, že najväčší problém pri konsolidácii verejných financií bude mať práve v prvom pilieri. Táto ambícia svedčí o tom, že jediným a prioritným cieľom vlády je podporiť finančné inštitúcie, ktorým tieto nemalé príspevky z druhého piliera každý mesiac plynú. Mrzí ma, že okrem dôchodkov, ktoré si inak dôchodcovia po celý pracovný život, na ktoré si teda odvádzali dôchodcovia po celý pracovný život príspevky, sme sa z programu vlády nedozvedeli, či a ako chce vláda pomôcť seniorom prežiť dôstojnú starobu. Toto je veľká skupina obyvateľstva pri osobách so zdravotným postihnutím, často najzraniteľnejšia. Naštartovali sme viacero aktivít v tomto smere. Mieni vláda v nich pokračovať, alebo sa riadi filozofiou bývalého ministra zdravotníctva, ktorý si aj do parlamentu dovolil predložiť genocídne zámery v súvislosti so zabezpečením zdravotnej starostlivosti o starých ľudí s odôvodnením, že sú pre spoločnosť nerentabilní? Hovorím o dokumente Správa o pripravenosti rezortu zdravotníctva na plnenie koncepcie zdravotnej starostlivosti prijatej vládou Slovenskej republiky, vládou Mikuláša Dzurindu v decembri v roku 2003.
Pokiaľ sa vláda chce opätovne vrátiť k vyplácaniu sociálnych štipendií na základných školách v závislosti od prospechu žiaka, treba si ujasniť, či pôjde o sociálne alebo o prospechové štipendiá. Ide o dva rôzne inštitúty odvodené od rôznych udalostí. Zavádzanie prospechových štipendií na základnej škole však nemá logiku ani obdobu. A teraz naviac treba povedať, že táto problematika v tomto prípade určite nepatrí do rezortu práce.
Pani premiérka, prosím, ako vážne ste mysleli sľuby o razantnej podpore mladých rodín, ktoré ste dávali voličom pred voľbami? Ak ste pri písaní vládneho programu si na to nespomenuli, pripomeniem vám, že ste sľubovali, že do 100 dní presadíte predĺženie materskej dovolenky na jeden rok, a že materský príspevok zvýšite na 100 percent čistého platu. Opakujem, 100 percent čistého platu. V programe vlády ste už poľavili a zo 100-percentnej náhrady čistého platu zostal len úsmev. Avšak aj napriek tomu tam stojí a citujem: "Vláda považuje za nutné naďalej podporovať rodiny najmä v období výchovy maloletých detí, keď prichádza k poklesu príjmu rodín." Namiesto toho však vystúpil pán minister práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý rodičom, očakávajúcim že naplníte svoje sľuby, sľúbil, že im zoberie ešte aj príplatok pri narodení dieťaťa, ktoré sme do zákona zaviedli. A, samozrejme, zníži rodičovský príspevok pre rodičov, ktorí stratili príjem. Mimochodom, je to tá istá skupina ľudí, o ktorej ste kričali pred voľbami, že sú tu dva rodičovské príspevky, dva druhy a pristupuje sa inak k rodičom. Zvýšenie materského hovorí len o tých, ktorí pracovali, stratia príjem v dôsledku toho, že sa rozhodnú mať dieťa a sú poistení.
Správa pre mladých rodičov je teda takáto. Dobre si zvážte, či budete mať deti, lebo 678 eur, ktoré ste mohli použiť na nákup výbavičky, vám zoberiem.
Pána ministra by malo trápiť, že v dôsledku takéhoto kroku sa môže v súčasnej dobe priaznivo sa vyvíjajúca pôrodnosť, zaznamenaná v ostatných dvoch rokoch, zabrzdiť. Nepovažujete to, pani premiérka, za podraz na mladých voličoch, ktorí vám možno, aj práve pre tento sľub dali svoj hlas? V každom prípade ja vnímam správu tohto ministra nielen ako rozpor činov a slov, ale aj ako prvý krok smerujúci k porušeniu programu vlády, a to práve v deň, pani premiérka, keď ste ho vy v slávnostnom duchu uvádzali pred parlamentom. Považujem to tiež za hrubé zneváženie významu programu vlády ako dokumentu, ktorý v demokratickom parlamente bol doteraz vnímaný ako za najvážnejší dokument, o ktorom parlamenty rokujú.
Vážené dámy, vážení páni, minimálne ma prekvapilo, keď som si prečítala zámer zvýšiť vekovú hranicu detí, ktoré musia byť umiestnené výlučne v rodinnom prostredí na 6 rokov. Pýtam sa, ako chce vláda riešiť súrodenecké rodiny, v ktorých jedno dieťa je pod 6 rokov a druhé dieťa je nad 6 rokov? Roztrhnete týchto súrodencov? Koho záujmy teda chce vláda chrániť? A pokiaľ ide o zmenu systému financovania poskytovateľov sociálnych služieb tak, aby boli zrovnoprávnené všetky právne formy poskytovateľov, ešte raz, zrovnoprávnené všetky právne formy poskytovateľov a zavedenie práva klienta na výber poskytovateľov sociálnych služieb, mám jednu pripomienku. V centre pozornosti by mal byť klient, nie poskytovateľ.
Taktiež chcem podotknúť, že riešenie sociálne vylúčených spoločenstiev veľmi, veľmi zaváňa diskrimináciou voči Rómom. A nakoniec, celá časť programového vyhlásenia v oblasti sociálnej pomoci a sociálnej podpory, dotýkajúca sa marginalizovaných skupín a Rómov, určite nepatrí do kompetencie rezortu zdravotníctva.
Bez snahy o bagatelizovanie tém považujem v kapitole o ochrane ľudských práv za jednostranný prístup, ak ľudské práva sú ponímané v programe vlády veľmi úzko a sú redukované prakticky na kultúrne práva a na práva národnostných menšín. Dovolím si spýtať sa, kde zostalo právo na dôstojnú prácu? Na dôstojný život? Kde sú ostatné hospodárske a sociálne práva? Ako sa s touto otázkou vysporiadajú napríklad voliči Kresťanskodemokratického hnutia, keď naša vláda pripravovala v roku 2006 program v časti sociálnej politiky, vychádzali sme napríklad z filozofie pápežských encyklík o dôstojnej práci, o spravodlivom odmeňovaní, o práve každého človeka na dôstojný život. Z čoho ste vychádzali, prosím, vy, keď ste participovali na tomto programovom vyhlásení?
Mám ešte jednu otázku. Vláda chce zrealizovať systém jednoznačného relevantného a včasného výkladu zákonov, ktoré sa týkajú daňových a odvodových povinností, ako aj zaviesť inštitút záväzného stanoviska, ktorým si budú môcť podnikateľské subjekty overiť konkrétny postup úradov v prípade nejasných právnych predpisov, a ktoré budú súdne napadnuteľné. Chce azda vláda zmeniť aj esenciálny prístup, princíp právneho štátu, ktorý je v rámci trojdelenia štátnej moci výklad zákonov priznaný len a len súdom? Ako to chce dosiahnuť, keď nemá ústavnú väčšinu?
Ak som spomínala novú politickú kultúru, tak túto vládu, aj poslanecká časť, táto vláda, aj poslanecká časť koalície predvádza pred celým národom veľké divadlo o tom, kto, kedy, s kým, za akých okolností. Súčasťou tejto kultúry je aj hromadné vyhadzovanie odborníkov zo štátnej správy, odborníkov s dlhoročnými skúsenosťami, pracovitých, ktorí sa nedopustili počas svojej pracovnej kariéry žiadneho prešľapu či porušenia povinnosti. Sú nahrádzaní amatérmi bez adekvátneho odborného vzdelania, adekvátnej praxe. Stojí to aj nemalé prostriedky, pretože týmto vyhodeným ľuďom treba dať odstupné, respektíve sú im priznávané v rozpore so zákonmi odmeny v násobku niekoľkých platov. Novoprijatým na ich miesta sa rozdávajú platy, o ktorých sa možno pánovi ministrovi ani nesníva. Takže, toto je praktická ukážka nielen novej politickej kultúry, ale aj šetrenia so štátnymi financiami.
Vážené poslankyne a poslanci, ani pri najväčšej snahe nemôžem povedať, že by som považovala predložený program vlády za prínos pre Slovensko. Naopak, považujem ho za diletantské dielo vlády zo strán, ktoré majú rôzne názory na riadenie štátu, a tým spojené riešenie vecí verejných. Pripomeniem, že tieto názory sú na úrovni riadenia eseročiek a akciových spoločností. A niektorí predstavitelia rezortov, žiaľ, nie sú vybavení ani len základnou poznatkovou úrovňou o riadení štátu či vecnej problematike, ktorú majú riadiť. V médiách sa vyjadrili, že vraj sa idú učiť, a že to skúsia. Tak mám už len jedno želanie. Boh ochraňuj Slovensko. Tento program je pre občanov Slovenskej republiky škodlivý, jeho realizácia prinesie mnohým nemalé problémy, je v skutočnosti veľmi zlou správou pre Slovensko.
Toto programové vyhlásenie znovu oklamalo voličov tak, ako to bolo v roku 2002, keď vláda pod vedením Mikuláša Dzurindu okamžite po nástupe do vlády zrušila 21 prosociálnych zákonov, ktoré prijala pred voľbami. Programové vyhlásenie vlády by som nazvala generálnym podrazom na voličoch, nakoľko volebné zmluvy nie sú naplnené v tomto programovom vyhlásení. Preto ho nielenže nepodporím, ale budem hlasovať proti nemu, a pridávam sa k názoru pána profesora Jahnátka, že by ho bolo treba vrátiť na prepracovanie. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
