Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, ctené kolegyne, ctení kolegovia, vážený bývalý pán minister obrany, som rád, že ste tu, si tu. Ešte úplne na úvod asi, nedá mi nezareagovať na slová kolegov z rozpravy a z faktických poznámok. Štefan, ak by si trochu k tej téme niečo čítal, tak vieš, že Švajčiarsko napriek svojej neutralite veľmi úzko spolupracuje s NATO-m. Švajčiarsko sa dokonca zapája do viacerých medzinárodných aktivít NATO a financuje časť rozpočtu NATO. Čiže to je jedna z krajín, ktoré trvajú na svojej neutralite, majú na to svoje historické a iné dôvody, ale je to krajina, ktorá je plne začlenená do západného bezpečnostného systému.
Ku kolegyni Mezenskej ohľadom nepriateľov a ešte, ešte tam boli také úvahy na tému mosta medzi východom a západom. Toto je naozaj romantická predstava, ktorá sa jednoducho v dnešnom svete nemôže zmaterializovať, ani sa nezmaterializuje. Prihlásili sme sa s niekoľkými rozhodnými aktivitami k západnej demokratickej spoločnosti a som rád, že väčšina Slovenska, dokonca konsenzuálne naprieč politickým spektrom, naďalej tieto záväzky ctí a váži si to, že sme tam, kde dnes sme, lebo všetko mohlo byť aj úplne inak.
Čo sa týka nášho návrhu, na úvod by som povedal pár slov k tomu, ako vyzerá návrh štátneho rozpočtu v kapitole obrana pre najbližšie roky a ako je to v protiklade s tým, na čom sa dohodol predseda vlády s prezidentom Slovenskej republiky a s tým, čo následne prezident Slovenskej republiky deklaroval na nedávnom waleskom summite NATO v Cardiffe. V roku 2015 je rozpočtovaných 1,03 % HDP ako výdavky na obranu. V roku 2016 to má byť len 0,98 % a v roku 2017 to má byť už iba 0,93 %. Potom na ďalšie tri rozpočtované roky to mierne narastá. Prekračuje to opäť 1 %, ale je to naozaj prekročenie len o desatiny, necelú desatinu percenta. Takže len toľko k záväzkom z Walesu, na základe ktorých po a) nemáme znižovať rozpočet a po b) do roku 2020 ho máme navýšiť na 1,6 % DPH.
A dovoľte, aby som teraz prešiel trochu k obrane Slovenska ako takej. Poviem pár slov k nášmu členstvu v aliancii a budem hovoriť o súčasnej bezpečnostnej situácii, ktorá priamo súvisí s tým, aké je v dnešnej dobe nevyhnutné nájsť prostriedky na obranu a zvýšené prostriedky na obranu. Samozrejme, že je to téma, ktorá sa veľmi ľahko dá populisticky zneužiť a uvedomujem si aj s ďalšími dvomi predkladateľmi, že určite nebudeme obľúbencami slovenskej verejnosti, ale na druhej strane je naša úloha a práca, aby sme presvedčili ľudí, že sa nachádzame v situácii, ktorá nie je dnes ružová, kde vznikli úplne nové bezpečnostné hrozby a kde už len samotná demoralizácia armády a súčasný stav slovenskej armády nie je želateľný. A opäť, nie som žiadny vojnový štváč, som človek, ktorý si váži mier a dúfa, že aj jeho dieťa bude v tom mieri naďalej žiť a vyrastať. Zároveň však hovorím jedným dychom, že ten mier nie je zadarmo. A ten mier je zabezpečený, okrem iného, aj tým, že máme dobre vyzbrojenú armádu, ktorá je v prípade nebezpečenstva pripravená so svojimi aliančnými partnermi konať.
Súčasná diskusia o kríze vzťahov s Ruskom akoby znova otvorila tú debatu o našej zahranično-politickej orientácii a o našej bezpečnosti a ako keby niektorí, niektoré hlasy spochybňovali našu príslušnosť k západu, príslušnosť k aliancii NATO a príslušnosť k Európskej únii. Avšak ten vyvážený postoj, o ktorom niektorí hovoria, alebo neutrálny postoj, alebo most medzi Ruskom a západom je naozaj len ilúziou, je naozaj len predstavou. Sme súčasťou západného sveta a posledné roky sme sa snažili toto postavenie upevňovať. Nešikovnou zahraničnou politikou našu príslušnosť k západu môžeme spochybniť a to dokonca bez toho, že by sme priamo sledovali tento cieľ. Následne môžeme prísť o výhody, ktoré považujeme dnes za samozrejmé. Sú to predovšetkým tie bezpečnostné garancie, je to prestíž, sú to výhody plynúce z členstva v Európskej únii, voľný prístup na európsky trh, stimuly na modernizáciu krajiny a podobne.
V poslednom období podceňujeme význam bezpečnostnej agendy v politike štátu. Zabudli sme na to, že postarať sa o bezpečnosť a obranu je jednou z hlavných, ak nie úplne hlavnou úlohou štátu a vlády. Zdala sa nám naša európska, moderná, pacifistická paradigma v politickom myslení ako univerzálna a všeobecne prijateľná. No nie je to tak. Tá stena, za ktorou sa nachádzame, stena toho bezpečnostného skleníka je veľmi tenká a za ňou sa nachádzajú sily v spoločnosti, niekedy dokonca veľké skupiny obyvateľov, ktoré žijú v úplne inej fáze vývoja ako my, kde je použitie násilia legitímne a časté. Vôbec existencia tejto steny bola garantovaná práve Severoatlantickou alianciou a Spojenými štátmi, ktoré sú najväčším prispievateľom k spoločnej bezpečnosti.
Neviem, koľkí z vás týmto údajom disponujú, ale Spojené štáty prispievajú takmer 75 % do celkového rozpočtu NATO. Kde sme my Európania? Nechcem tým glorifikovať Spojené štáty, ale dovolím si povedať, že keby sa zrazu rozhodli konať unilaterálnejšie, keby sa rozhodli sústrediť sa na domáce problémy, tak vznikne v Európe obrovský problém. Neviem si predstaviť, akým spôsobom by sa riešil. Pacifistické dve desaťročia európskych dejín, vďaka ktorým dnes prosperujeme, nám dali niekoľko dôvodov na to, že sme si mysleli, že môžeme bezpečnostné hrozby ignorovať, ale tieto dve pacifické obdobia jednoducho skončili veľmi nedávno tým, čo sa stalo hneď na východ za hranicami Slovenska. Precitli sme v novej realite. Ukazuje sa teraz, že Európania nezodpovedne podcenili otázky obrany. Miera vojenských výdavkov je naozaj trestuhodne nízka, existuje len niekoľko výnimiek a to nie je žiadna obhajoba súčasného, súčasnej pozície a súčasného spendingu Slovenska. V rámci NATO sú len štyri štáty, ktoré, ktoré ten dvojpercentný záväzok dodržiavajú a niektoré ďalšie štáty však deklarovali veľmi jasne a začali to napĺňať už aj skutkami, to, že sa k tej dvojpercentnej hranici postupne budú blížiť. Spomeniem napríklad Veľkú Britániu, kde vojenské výdavky prekračujú 2 % HDP. Vo väčšine krajín, vrátane Slovenska, sa pohybujú na úrovni približne 1 % a USA a Rusko majú tento ukazovateľ dnes vo výške okolo 4 %, Saudská Arábia okolo 9 %, Južná Kórea asi 2,7 %, Izrael 6 %, Singapur 3,5 % a podobne. Hodnotu okolo 2 % musíme považovať za primeranú a dôstojnú moderného európskeho štátu, hoci aj v čase mieru.
Ďalším problémom a kameňom úrazu je akcieschopnosť a vycvičenosť našej armády a takisto výzbroj. Ak ozbrojené sily nie sú riadne cvičené a moderne vyzbrojené, stávajú sa v čase mieru len sociálnou inštitúciou na prežívanie profesionálnych vojakov a v čase vojny sú iba úbohými škatuľkami od zápaliek, ktoré sfúkne prvý útok protivníka. Ten ukrajinský príklad je naozaj varovný. Sme síce súčasťou NATO, sme súčasťou Európskej únie a nemôžme očakávať, že nás ostatné štáty budú brániť bez toho, aby sme do spoločnej obrany neprispievali svojím dielom aj my. Potvrdilo sa to, opäť sa vrátim k Ukrajine. Častým argumentom, prečo krajine nepomôcť, bolo, že to nič nezmení, lebo si jednoducho nevie pomôcť sama. Toto povedal Zbigniew Brzezinski, popredný americký, v súčasnosti bezpečnostný analytik, predtým poradca, myslím, že aj šéf národnej bezpečnosti za, za jedného alebo dvoch amerických prezidentov. Takto sa môžu na vec začať postupne pozerať Spojené štáty americké, ktoré si dlhodobo už kladú otázku, čo máme vlastne z toho, že sme súčasťou NATO, čo prinášajú a čím prispievajú naši európski partneri?
Najväčšie nebezpečenstvo, ktoré však vnímam ja, vyplýva z morálnej destabilizácie a demobilizácie viery, že máme akúsi zmluvu s prozreteľnosťou a my Slováci, my Európania, my demokrati sa o vlastnú bezpečnosť vlastne vôbec nemusíme starať, lebo veď už tu máme mier takmer 70 rokov a všetko ide úplne v poriadku. Nie je to tak. Tí Američania, na ktorých sa dnes spoliehame, tu nemusia byť vždy a my ako Európania musíme byť pripravení brániť sa sami. Takisto neplatí to, že my sme nejaký malý štátik, kde okolo nás aj tak rozhodujú veľké mocnosti a my, ak schováme hlavu do piesku a budeme sa tváriť, že veď my nikomu vlastne ubližovať nechceme, tak prečo by mal niekto ubližovať nám? Toto, bohužiaľ, tiež neplatí. Nie je to tak, nenechajú nás všetci na pokoji tak, ako si myslíme. Nebude to fungovať tak, že sa vždy s niekým predsa len nejak podobrotky dohodneme. Môže, nemusí. Buďme pripravení na to horšie. Stačí, ak sa pozriete na úplne najbrutálnejší príklad zo súčasnosti a tým je vznik Islamského štátu ISIL. A spôsob, akým sa oni vysporiadavajú nielen s vojenskými, ale aj s ideovými oponentmi, prípadne s ľuďmi, ktorí, ktorí s nimi nesúhlasia.
Čo sa týka summitu NATO vo Walese, skončil sa podľa očakávaní, napriek tomu, že mnoho štátov reagovalo rozporuplne od začiatku ukrajinskej krízy. Napokon sa podarilo dosiahnuť kompromis, ktorý vysiela jasný signál, predovšetkým smerom k Rusku, ktoré opätovne zreteľne počulo, že aliancia je naďalej pripravená chrániť spojencov za každých okolností a že naďalej platí mušketiersky princíp "jeden za všetkých, všetci za jedného". Odborne povedané, je to, je to v čl. V Zakladajúcej zmluvy Severoatlantickej aliancie. Trvali predovšetkým Pobaltské štáty na tom, aby, aby počuli z úst nového generálneho tajomníka opäť tú vetu, ktorou potvrdí, že územie Estónska, Lotyšska a Litvy je územím člena NATO a tým pádom je nedotknuteľné. A v momente, ako bude napadnuté, tak je úlohou NATO brániť svoje územie. Bola to prvá nevyhnutná podmienka a predovšetkým tri Pobaltské štáty boli pred summitom NATO vo Walese naozaj v nie veľmi dobrej situácii. Hovoril som s ich politikmi, hovoril som s ich poslancami a trvali na tom, aby odznelo opäť a niekoľkokrát z úst generálneho tajomníka, že záväzok NATO platí a článok V platí.
Bude však dôležité, aby sa tieto pekné slová z tlačoviek generálneho tajomníka a záverečnej deklarácie pretavili do každodenného života každého jedného spojenca a práve s týmto má aliancia dlhodobé problémy. Čo je nemenej podstatné, krajiny sľúbili navýšiť stagnujúce rozpočty tak, aby sa v horizonte desiatich rokov aspoň priblížili k tej stanovenej hranici 2 % a vytvorili tak priestor pre modernizáciu častokrát zastaraných spôsobilostí svojich armád. Tento záväzok si v budúcnosti zaslúži obzvlášť veľkú pozornosť, keďže neblahé skúsenosti z minulosti otupujú v prípade väčšiny štátov dôveru v jeho naplnenie. Stojí tiež za pochvalu, že NATO sa pod tlakom ukrajinskej krízy nezabarikádovalo do svojho vnútra a naďalej má ambíciu konať aj mimo svojich hraníc. Istým sklamaním je veľmi diétna pomoc Ukrajine, zatiaľ bolo schválených len 15 mil. eur, no za zmienku stoji pokračovanie aliančnej prítomnosti v Afganistane vo forme výcvikovej misie a prísľub irackej vláde reagovať na jej prípadné požiadavky o pomoc.
Čo sa týka našich susedov, vyšehradská skupina vyšla zo summitu podstatne lepšie, ako sa ešte niekoľko dní pred summitom mohlo zdať. Najlepšie samozrejme Poľsko, ktoré potvrdilo, že už dlhšie hrá v NATO vyššiu ligu ako ostatní traja jeho vyšehradskí susedia. Nielen tým, že získalo organizáciu ďalšieho stretnutia najvyšších spojeneckých lídrov, ktoré sa bude konať o dva roky vo Varšave, ale najmä potvrdením rozhodnutia posilniť aliančnú prítomnosť práve na poľskom území vo forme veliteľstva v Štetíne. Oficiálnymi vyhláseniami zaujala i zvyšná trojica nášho vyšehradského zoskupenia. Česi promptnou ponukou svojho príspevku do tzv. hrotového zoskupenia síl rýchlej reakcie vo forme špeciálnych jednotiek a potenciálne i vrtuľníkov, Slovensko sľubom o navýšení obranného rozpočtu zo súčasného 1 na 1,6 % do roku 2020 a Maďarsko oznámením o plánovanej modernizácii výzbroje a prebudovaní leteckej základne v Pápe tak, aby mohla prijímať lietadlá strategickej prepravy.
Vo všetkých troch prípadoch však nie je na mieste príliš to preháňať s optimizmom. Ani ľúbivé vyhlásenia počas summitu totiž neprekričali rozporuplné stanoviská, ktoré počas predošlých týždňov rezonovali z Prahy, Bratislavy ale aj Budapešti. Slová, ktoré spochybňujú úlohu Ruska ako agresora v ukrajinskej kríze prirovnávajúce prípadnú aliančnú prítomnosť v našich krajinách k pobytu sovietskych vojsk, či označujúce navyšovanie obranných výdavkov za nemorálne, budú zabudnuté až potom, ak sa začnú sľuby z Walesu napĺňať doma.
Čo sa týka Slovenska a jeho členstva v aliancii, nedávno uplynulo desať rokov, odkedy sme sa stali členmi v roku 2004. Musím povedať, že príbeh Slovenska v aliancii NATO je úspešným príbehom, ale to už dnes nestačí. V mnohom sme zaspali a mnohé nedostatky len s veľkými problémami dobiehame. Oblastí, v ktorých možno odporúčať konkrétne kroky, je množstvo, asi najdôležitejšie je pripomenúť, že bezpečnosť je hlavný predpoklad akéhokoľvek rozvoja štátu. A zároveň bezpečnosť nie je daná a nie je zadarmo. Bezpečnosti treba venovať pozornosť tak často, ako je to len možné a na všetkých úrovniach. Treba mať dlhodobé vízie a plány, ktoré samozrejme treba aj napĺňať a dostatočne flexibilné mechanizmy, reakcie na zmeny v situácii. Treba investovať do modernizácie. Je dobré, že ministerstvo obrany tento proces začalo, avšak tiež treba hovoriť o tom, akým spôsobom bude financované a aké konkrétne obstarávania na rezorte prebehnú. Treba posilniť dôveryhodnosť pri plnení záväzkov rastom rozpočtu na obranu, aktívnym hlásením sa k niektorým medzinárodným úlohám, poskytovaním infraštruktúry a podobne. Treba zosúladiť plánovanie a čo považujem za najdôležitejšie, treba investovať do personálu. Musí existovať kariérny a transparentný systém, o ktorom dnes môžeme len snívať.
Ctení kolegovia, ctené kolegyne, na záver chcem povedať, že je tu jeden z návrhov zákona, pod ktorý som sa podpísal, za ktorým si stojím. Uvedomujem si to, že to nie je populárne, ale myslím si, že začnime trochu viac rozmýšľať nad tým, kde sa Slovensko v oblasti bezpečnosti dnes nachádza a či naozaj nie je najvyšší čas začať konať kroky k tomu, aby sa tá situácia zlepšila.
Ďakujem za pozornosť.

Pán kolega Poliačik, ďakujem za vaše vystúpenie, súhlasím v postate vo všetkých bodoch s tým, čo ste povedali. Ja som sa lobingu venoval, keď som bol v Spojených štátoch, je regulovaný, je to licencovaná živnosť, je to licencovaná aktivita. Obávam sa, že na Slovensku narazíme na mnohé problémy s vykonateľnosťou takéhoto zákona.
Takže ja podporujem ducha toho zákona, obávam sa však, že v praxi to bude veľmi ťažko vykonateľné. Napriek tomu budem hlasovať za.

Ďakujem kolegovi Mirovi Beblavému, takisto ďakujem kolegovi Mirovi Kadúcovi. Stotožňujem sa s tým, čo odznelo. Ja, na rozdiel od Mira Beblavého, som pripravený podporiť nového predsedu Národnej rady svojím hlasom bez toho, aby som kládol podmienky, ale s tým, že ocením a budem rád, ak sa nový predseda Národnej rady bude zaoberať vážne tými vecami, ktoré spomenul kolega Beblavý. So všetkými tromi sa stotožňujem. Najviac mi na srdci asi leží nový predseda NKÚ ako nezávisle rešpektovaná autorita na Slovensku.
Pán kolega Pellegrini, vy budete mať šancu za ten rok a pol vybudovať a nechať nejaký odkaz a je len na vás, aký ten odkaz bude. Takže strana SMER, ktorá má legitímne právo vychádzajúce z volieb na pozíciu predsedu Národnej rady, si myslím, že urobila dobrý výber vo svojich radoch. A ja som pripravený vám dať šancu v zmysle dania môjho hlasu. Nieže by na ňom nejak záležalo, ale berte to z mojej strany ako prejav politickej kultúry, ktorú si myslím, že musíme postupne do tejto inštitúcie vrátiť, lebo v posledných mesiacoch sa to naozaj zvrhávalo tam, kde som to nerád videl. A nieže by som bol niekedy veľmi hrdý na povolanie poslanca, lebo to malo také nánosy, že už bolo ťažké niekedy aj medzi ľudí chodiť, ale myslím si, že je na nás, aby sme túto reputáciu aspoň troška zlepšili. Z mojej strany toľko. Dám vám hlas.
Ďakujem.

Ďakujem, ja sa pristavím len pri jednej veci, hovorili sme o odpisovej asymetrii pri takzvaných marketingových štúdiách, chcem sa popýtať pána kolegu, že prečo si myslí, že je správne, aby sa zdaňoval takýto príjem už v tom zdaňovacom období v danom roku a aby sa rozdeľovalo odpisovo na tri obdobia, a ako presne sa zadefinujú marketingové štúdie, či tam budú spadať aj prieskumy verejnej mienky, či tam budú spadať feasibility studies a tak ďalej, návrhy reklamnej kampane, návrhy komunikačnej kampane, to podľa mňa treba veľmi presne zadefinovať, ktorého odvetvia sa to všetko bude a nebude týkať. Pojem marketingová štúdia je veľmi široký, nie som si vedomý toho, že by bol presnejšie zadefinovaný nejakým iným zákonom.
Ďakujem.

Ďakujem za vecné faktické poznámky k môjmu príhovoru. Chcem povedať iba toľko, že pripomeniem prípad babičky mojej ženy, ktorá má 87 rokov a žije v malom domčeku na Patrónke. Myslíte si, že je správne, aby bola takáto pani zodpovedná za odpratávanie snehu pred svojím domom? Ledva chodí, resp. už ani nechodí. Takže keď budete o tomto návrhu hlasovať, tak si spomeňte na svoje babičky, prípadne si spomeňte na seba o 20, o 30 rokov. Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, ctení kolegovia, vidím už na vás takú nervozitu a zbalené kufre, takže budem veľmi stručný. Nepotrvá to viac ako päť minút. Dovoľte, aby som doplnil ešte pár slov k tomu, čo kolega predkladateľ navrhol.
Som jedným zo zvyšných štyroch predkladateľov tohto návrhu zákona a je to niečo, s čím sa potýkam v samospráve hodne dlho. Diskutujem s ľuďmi, mám s tým aj osobné skúsenosti. Viackrát som odhrabával sneh. Nehovorím, že to nie je príjemná rozcvička, ale je veľmi zlé, keď je vynútená a keď náhodou nemá kto ten sneh za vás odpratať, čo je príklad napríklad babičky mojej priateľky, ktorá žije na Patrónke, má 87 rokov, samozrejme, nechodí a ak by nemala svoju vnučku a svoju dcéru, tak asi by platila za to pokutu, resp. by musela nejakým spôsobom žobroniť u svojich mladších a ešte stále pohybu schopných susedov.
Takže chcem poukázať predovšetkým na protiústavnosť súčasného právneho stavu, ktorá ešte nebola, samozrejme, potvrdená. Ale verím a dúfam, že sa tak stane a že napravíme niečo, čím nútime obyvateľov a občanov k tomu, čo ja považujem za nútenú prácu. Je to nútená práca, je to prenos zodpovednosti za správu majetku, ktorý nevlastníte. Zdá sa mi to úplne absurdné a úplne na hlavu postavené. Jedná sa nielen o sneh, jedná sa aj o konáre, jedná sa aj o lístie. Veľakrát je to odpad, ktorý nepochádza z vašej záhrady alebo z vášho pozemku. Ale napríklad tie konáre môžu spadnúť z obecnej komunikácie alebo priamo z chodníka, kde ten strom sa nachádza. Napriek tomu je to váš problém a mestská časť alebo obec vás môže postihovať za neučinenie náhrady.
Keď som sa bavil s niekoľkými starostami a primátormi o našom návrhu, tak väčšina z nich s tým nesúhlasila. Nesúhlasila s tým, predpokladám, z toho dôvodu, že si hneď premietli, aké náklady im to môže navyše spôsobiť, kde prípadne zoberú dane.
A potom tam bol jeden relevantný argument, s ktorým, si myslím, pri dobrom manažmente sa dá vysporiadať. A to je nárazovosť tejto práce. To znamená, že neoplatí sa mať zamestnanú pracovnú silu 12 mesiacov v prípade, keď vieme, že ten sneh môže hroziť, dajme tomu, od novembra maximálne do marca, možno na horách do skorého apríla.
Samozrejme, chápem, že je to náročné a je to ťažké, takýchto ľudí zamestnať alebo prípadne ich nájsť a byť schopným zmobilizovať v obci troch, šiestich alebo ôsmich ľudí, ktorí by dokázali obecné chodníky dať za dve-tri hodiny ráno do poriadku, keď je nasnežené, ale všetko je realizovateľné, ak sa chce. A nezamestnanosť je tak vysoká, že si myslím, že ak by to bolo len veľmi priemerne zaplatené, tak by sa na to určite našli brigádnici, aj takí, ktorí majú prácu a ktorí by si radi privyrobili.
Chodník je vlastníctvom obce, obec z chodníkov občas poberá aj dane, poberá poplatky, tak ako spomínal kolega, za pristavenie kontajnera, za postavenie lešenia a podobne. Takže správa sa obecná správa k tomu chodníku vlastnícky v momente, ak je to pre obec výhodné. V momente ak, to pre obec výhodné prestáva byť, tak zrazu sa tvári, že to majetok obce nie je. Majiteľ pozemku, majiteľ chodníka sa zrazu nepriznáva k svojmu majetku. A týka sa to, tak ako môj kolega Martin Chren podotkol, nehnuteľností, kde napríklad nemáte trvalý pobyt. Predstavte si nejakú chalupu v malej obci na strednom Slovensku, ak ste z Bratislavy, často sa vám tam nepodarí ísť naozaj viac ako dvakrát, trikrát do roka. Je súčasťou obce. Má tam chodník. No máte tak o starosť na vyše, musíte zháňať zase nejakého dobrého suseda, ktorého buď zaplatíte, alebo za nejakú priateľskú protislužbu požiadate, aby vám s tým pomáhal a aby odhŕňal aj váš chodník. Je to nepríjemné, je to nepraktické, považujem to za buzeráciu ľudí.
Z mojej strany toľko. Všetko bolo povedané už v príhovore môjho kolegu Martina Chrena. Ja už som realista po štyroch rokoch v tejto snemovni, obávam sa, že tento návrh vašu podporu nezíska, budem však rád, ak sa nad ním zamyslíte, a možno jedného dňa sa dočkáme toho, že začneme rešpektovať súkromné vlastníctvo a začneme rešpektovať práva a povinnosti, ktoré sa na to vlastníctvo vzťahujú. Ďakujem.

Áno, ďakujem za slovo, budem reagovať na pána poslanca Číža. (So smiechom povedané.)
Pán poslanec, myslím si, že je odvážne, ak seba prirovnávate k Adele Banášovej. Teraz neviem, či to bolo prirovnanie fyzického charakteru alebo intelektuálneho výtlaku. Ale trošku mi to možno pripomína, pochopil som váš argument v tom zmysle, že keď ste raz dobrý, tak vás všetci chcú a nepomôžete si s tým. Trošku mi to pripomenulo Vladimíra Mečiara, keď nasadal do taxíku a keď sa ho taxikár pýtal, že pán Mečiar, kam to bude, on povedal, že: „To je úplne jedno, všade ma potrebujú.“ (Imitovanie hlasu expremiéra Vladimíra Mečiara.) Tak takýchto supermanov očividne máte strašne veľa v strane SMER.
No ale ak sa mám vrátiť ešte späť trošku vážnejšie k tej Adele Banášovej, tak jeden dramatický a zásadný rozdiel je v tom, že Adelu Banášovú platia súkromné médiá a súkromné peniaze. Čiže nám môže byť naozaj úplne jedno, či nebude moderovať žiadnu reláciu alebo 100 % relácií, zatiaľ čo volených zástupcov ľudu či už na primátorských stoličkách alebo v našej Národnej rade platí štát. Takže tam je jeden zásadný rozdiel. A chcem, aby ste si ten uvedomili. Ďakujem.

Vážený pán predseda, v mene kolegu Martina Chrena a mňa sťahujem z rokovania tejto schôdze náš návrh novely zákona, ktorá mení a dopĺňa zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Je to uvedené pod parlamentnou tlačou č. 1153. Ďakujem.

Pán kolega Hlina, ďakujem za vaše alebo tvoje vystúpenie. Musím povedať, že vždy ma prinútiš zamyslieť sa nad tým, čo hovoríš. A to sa nedarí úplne všetkým rečníkom v tejto sále. Takže ďakujem ešte raz. Dlho som nevedel, či vlastne nakoniec budeš hlasovať za návrh, proti návrhu alebo aký bude tvoj postoj k predkladanej zmene novely.
Tvoj postoj ma, samozrejme, trochu sklamal, ale je to tvoje rozhodnutie a rešpektujem tvoje konzervatívnejšie videnie sveta, len chcem ešte raz ti pripomenúť, že možno by bolo dobré fakt sa pozrieť na to, o čom ideš hlasovať. No môže to spôsobiť veľkú paseku na Slovensku. A či si ochotný sa pod to podpísať, to je, samozrejme, tvoje rozhodnutie. Ďakujem.