Ďakujem pekne. Ctené dámy kolegyne, páni kolegovia, vážení hostia, vážená pani predsedajúca, demokracia potrebuje dialóg, vedomie spoluzodpovednosti, a ak je toho málo, tak potom vidíme takéto situácie.
Začiatkom tohto roka prezident odkázal Národnej rade cez predsedu, že príde, vystúpi v pléne na januárovej schôdzi. Nestalo sa tak. Nie je to ani gesto, ani prejav kultúry dialógu, napriek prísľubu. Zrejme nepovažuje za potrebné objasniť...
Ďakujem pekne. Ctené dámy kolegyne, páni kolegovia, vážení hostia, vážená pani predsedajúca, demokracia potrebuje dialóg, vedomie spoluzodpovednosti, a ak je toho málo, tak potom vidíme takéto situácie.
Začiatkom tohto roka prezident odkázal Národnej rade cez predsedu, že príde, vystúpi v pléne na januárovej schôdzi. Nestalo sa tak. Nie je to ani gesto, ani prejav kultúry dialógu, napriek prísľubu. Zrejme nepovažuje za potrebné objasniť súvislosti a svoje uvažovanie, podľa ktorého rozhodol nevymenovať platne a ústavne zvoleného kandidáta na post generálneho prokurátora.
Podobne vidíme prístup zo strany väčšiny, od predsedu parlamentu a ostatných, ktorý nenapomáha.
Ale dovoľte mi povedať argumenty, ktoré aj mňa a kolegov viedli k tomu, aby sme podporili aj z hľadiska práva, ale aj v iných súvislostiach toto podanie.
Sme presvedčení, že prezident Slovenskej republiky nevymenovaním ústavne a podľa zákona zvoleného kandidáta na post generálneho prokurátora úmyselne porušil Ústavu Slovenskej republiky. Svojvoľne a vedome prekročil právomoci, ktoré sú mu dané v rámci Ústavy Slovenskej republiky, a nezabezpečil riadny chod ústavných orgánov štátu. Toto je jedna z kľúčových povinností hlavy štátu.
Áno, toto sa koná dnes prvýkrát v dejinách Slovenskej republiky. Ale nie je táto schôdza pre históriu alebo pre záznam. To je schôdza pre budúcnosť Slovenska.
Toto sa nemalo stať. Áno, s týmto súhlasím aj ja. Ale nie schôdza o návrhu na obžalobu, pretože ak, tak o nej rozhodnú nezávislé štátne orgány, konkrétne Ústavný súd, ale nemalo sa stať to, čo poškodzuje záujem občanov z hľadiska zákonnosti, vymožiteľnosti práva, spravodlivosti, dôvery a dôveryhodnosti demokratických inštitúcií.
Ja chcem prispieť k tej argumentácii hlavne dvomi pohľadmi.
Prvý je zákaz retroaktivity podaného výkladu, ktorý spomína aj Ústava Slovenskej republiky v čl. 128. To je jeden z článkov, ktoré boli novelizované v roku 2001, teda pred vyše desiatimi rokmi, a ktorý je veľmi dôležitý pre nielen hodnotenia, ale správanie sa štátnych orgánov vo vzťahu k rozhodnutiam, k nálezom Ústavného súdu.
Prezident republiky dostal uznesenie Národnej rady o zvolení platne nominovaného a zvoleného kandidáta v júni 2011. V dobe doručovania tohto uznesenia, teda v júni 2011, bolo platné a účinné uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z januára 2010 - z januára 2010 - , ktoré sa týka vecne záležitosti viceguvernéra Národnej banky, ale je veľmi dôležité pre náš daný prípad. Pretože podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z roku 1999, pod č. 69 bolo publikované v Zbierke zákonov, v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu pod č. 83/99, citujem: "Ústava Slovenskej republiky ani nijaký iný právny predpis neumožňuje, aby výklad Ústavy Slovenskej republiky podaný Ústavným súdom podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pôsobil spätne", pôsobil spätne, "v čase pred uverejnením výkladu Slovenskej republiky."
Toto, opakujem, sa dostalo do platného, účinného textu samotnej ústavy v roku 2001.
Podľa bodu 19 uznesenia Ústavného súdu z decembra 2012, vtedy bol publikovaný tento text, prezident navrhol v bode 19, aby Ústavný súd návrh skupiny poslancov v tejto záležitosti v celom rozsahu odmietol - v celom rozsahu odmietol - ako zjavne neopodstatnený, pretože nebol preukázaný podľa prezidenta spor medzi Národnou radou a prezidentom.
A z predošlých bodov toho istého uznesenia vyplýva, že prezident vedel - prezident vedel -, že existuje uznesenie Ústavného súdu z januára 2010 pod spisovou značkou PL. ÚS 14/06.
Teda z citovaných uznesení Ústavného súdu jednoznačne - jednoznačne - vyplýva, že prezident republiky už pri doručení uznesenia Národnej rady v júni 2011 o kandidátovi na funkciu generálneho prokurátora Jozefa Čentéša vedel o tom, že existuje výklad ústavy, ktorý jediný je povinný a oprávnený aplikovať. Nie iný, nie nejaký, ale jediný povinný a oprávnený aplikovať. Z tých istých rozhodnutí však súčasne vyplýva, že prezident nebol oprávnený použiť výklad ústavy, ktorý bol podaný Ústavným súdom na návrh skupiny poslancov a bol publikovaný v decembri 2012. V inom čase. Oveľa neskôr. Ex post. A zaväzuje aj tento text prezidenta republiky len do budúcna. Podľa čl. 128, všetkých nás, aj prvého v štáte, zaväzuje každý takýto výklad pre konanie len do budúcna.
Konanie prezidenta republiky treba považovať za úmyselné. Za úmyselné, pretože to, že vedel o výklade ústavy pod tým titulom z januára 2010, potvrdil vo svojom, vo svojom vyjadrení vo veci v decembri, a napriek tomu bez právneho dôvodu čakal viac ako rok a pol na výklad, o ktorom už samotnom musel vedieť, že ho nemôže použiť na právnu situáciu smerom do minulosti.
Z konania prezidenta, páni a dámy, vyplýva priamy úmysel. Priamy úmysel definuje § 15 písm. a) Trestného zákona. Lebo chcel porušiť citované uznesenie a rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré navyše boli uverejnené v Zbierke zákonov, teda boli všeobecne známe. Nielen prezidentovi. Boli všeobecne známe na to, aby mohol nevymenovať zákonne a ústavne zvoleného kandidáta na generálneho prokurátora Dr. Jozefa Čentéša.
V tejto spojitosti je ústavne významné aj to, že dôvody nevymenovania v liste prezidenta republiky z 28. decembra minulého roku vykazujú veľkú mieru svojvoľnosti. Pretože v prvom rade sa vzťahujú na priebeh voľby a nie na osobu kandidáta. A v druhom rade skartovanie výpovede osoby vypočúvanej kandidátom nebolo postihnuté disciplinárnym opatrením. Ak kandidát konal protiprávne, úmyselne, to má zhodnotiť podľa zákona - podľa zákona -, nie podľa všeobecnej mienky alebo médií, alebo mňa, podľa zákona, ten orgán, ktorý je na to oprávnený, teda Generálna prokuratúra. On toto rozhodnutie, žiadne teda disciplinárne konanie voči Dr. Čentéšovi v tej veci skartácie, nahradil vlastným úsudkom a vlastným rozhodnutím. Pán prezident si osvojil právomoci disciplinárne rozhodovať, kvázi, o konaní Dr. Čentéša v danej veci.
Týmto konaním, nečinnosťou a svojvôľou teda prezident republiky Ivan Gašparovič úmyselne porušil Ústavu Slovenskej republiky vo viacerých ustanoveniach, a preto je podanie návrhu na obžalobu prezidenta republiky plne opodstatnené.
Po druhé, chcem povedať, že to, čo urobil prezident svojím konaním, resp. rozhodnutím, je bezprecedentný zásah do vzťahu medzi Národnou radou a prezidentom republiky. Širšie povedané, do vzťahu medzi zákonodarnou a ústavodarnou mocou a výkonnou mocou v štáte. Toto tu nikdy nebolo. Prezident nadradil svoje rozhodnutie nad vôľu Národnej rady Slovenskej republiky.
Slovensko je parlamentnou demokraciou. Či sa to zmení, nie je vecou ani prezidenta, ani niekoho, ale ústavodarného orgánu, resp. občanov Slovenskej republiky. Piata hlava určuje postavenie parlamentu, šiesta hlava postavenie výkonnej moci, siedma hlava postavenie súdnej moci. Toto poradie nie je náhodné. Toto poradie je veľmi významné a, samozrejme, obsah článkov nebudem teraz vymenúvať.
Často spomínané minulé spory medzi prezidentom a vládou o vymenovaní alebo nevymenovaní, budem menovať bez titulov, ale pani Keltošovej, pána Kňažka, Lexu, náčelníka Generálneho štábu alebo viceguvernéra Národnej banky, boli spory v rámci exekutívnej, výkonnej moci. Je to neporovnateľné pre vzťah medzi parlamentom a výkonnou mocou. Tieto spory boli riešené aj novelizáciou Ústavy Slovenskej republiky, čo je treba rešpektovať.
Prezident Ivan Gašparovič konal vedome, aby sa Dr. Jozef Čentéš nestal generálnym prokurátorom. Vyjadroval to pred voľbou vo forme, že ani jeden z kandidátov by nemal byť zvolený, a po voľbách hovoril o poste najvyššieho na Generálnej prokuratúre ako o terciárnej záležitosti. O terciárnej záležitosti.
Čo je primárna, pán prezident? Čo je sekundárna, keď toto je až terciárna? A aké sú iné povinnosti prezidenta, kade chodiť, čo robiť? Čo robiť, kade chodiť, na aké podujatia? Keď toto je terciárna záležitosť. (Reakcia z pléna.) Súhlasím.
Prezident je zodpovedný za riadny chod ústavných orgánov. Je to prvý občan v štáte, nie a nie len v honore, ale hlavne v povinnostiach a v zodpovednosti. Ako otec v rodine.
Ústavnosť, demokracia a sloboda fungujú a budú fungovať len vtedy, ak budeme rešpektovať práva, ale aj - ale aj - povinnosti, pravidlá, ale aj zodpovednosť inštitúcií.
Konanie, ktoré popisujem, je nehodné dôstojne, demokraticky a zodpovedne zmýšľajúceho, konajúceho prezidenta republiky, ale je hodné Ivana Gašparoviča. Je hodné Ivana Gašparoviča preto, lebo nebolo prvé tohto druhu.
V tomto priestore ako predseda Národnej rady napomohol hrubému porušeniu ústavy, ktoré je naozaj z Afriky, afrického typu, nech mi je odpustené, pretože teraz SMER sa rozhodol hovoriť o africkom Zákonníku práce, počúvajte ten marketingový jazyk. Na Slovensku, podobne ako v niektorých diktatúrach v Afrike, žiaľ, v deväťdesiatych rokoch sa diali také veci za predsedovania Ivana Gašparoviča. Bolo tých prípadov viac, ale zbavenie platne zvoleného poslanca mandátu Františka Gauliedera bolo posúdené Ústavným súdom ako porušenie ústavy. A viete, čo sa stalo s apelom na to, aby bol tento stav napravený? Nebol napravený. Nebol napravený tým istým Ivanom Gašparovičom, o ktorom je reč. Teda ani korekcia, ani následné rozhodnutia nenapomáhali ústavnosti na Slovensku, ale tomu, čo bol argument pre západné krajiny, keď hovorili, že Slovensko je čierna diera v strede Európy. Čierna diera, ktorá je nekompatibilná politicky, ústavne s európskym priestorom.
Dovoľte mi ešte niekoľko politických poznámok. Myslím, že prezident republiky sa vyjadril úprimne, keď povedal, že je akoby členom SMER-u, lebo tak koná. Tak jeho rozhodnutia potvrdzujú. A SMER sa usiluje o koncentráciu moci. Dnes ju má na úrovni zákonodarnej vo forme väčšiny, má ju na úrovni exekutívy, nielen vlády, ale v tomto zmysle aj prezidentského úradu a usiluje sa aj o moc kontrolnú. To, čo sa deje na Úrade pre verejné obstarávanie a s verejným obstarávaním, to, čo potvrdzuje stav na NKÚ, kde opakovane odmieta zvoliť kandidáta za opozíciu, do tretice dopĺňa úsilie o svojho generálneho prokurátora. SMER chce mať svojho generálneho prokurátora, ako sa vyjadril Robert Fico v lete minulého roku, ktorého on vybral a skupina prokurátorov v Krpáčove narýchlo a bez skutočnej legitimity potvrdila. Volá sa Jaromír Čižnár. Teda chcú mať svoje verejné obstarávanie, svoju kontrolu hospodárenia a aj svoju kontrolu zákonnosti na Slovensku.
Ivan Gašparovič a Robert Fico konajú v zhode. Prezident porušovaním Ústavy Slovenskej republiky, o ktorom sme presvedčení, nerobí dobré meno ani funkcii, ani republike. Jeho konanie nectí úrad prezidenta demokratickej krajiny. Ale našou povinnosťou je konať, nie komentovať, nie lamentovať. Aj my, ako prezident Slovenskej republiky, sme skladali sľub na ústavu, a preto v tomto duchu a v tomto zmysle dnes konáme.
Chcem povedať za KDH, že práve pre toto, pre túto zodpovednosť za ústavnosť, jej ochranu a jej rozvoj, posilňovanie sme sa rozhodli podporiť návrh na obžalobu prezidenta.
Chcem ešte zareagovať na Pavla Pašku v tom, aby si uvedomil, že je len prvý medzi rovnými v tomto pléne, aby neurážal kolegov, pretože všetci máme mandáty od občanov. Ani Jozefa Čentéša, pretože nie je manipulovaný, je to čestný človek, čo možnože je práve na príťaž a prekážka, aby bol prijateľný a urobil poriadok na Generálnej prokuratúre, lebo je tam nielen chaos, ale rozklad.
To, čo som povedal na úvod, platí. Nikto neujde pred pravdou. Ani väčšina tohto parlamentu. Sú demokrati, ktorí si uvedomujú, že demokracia limituje moc za cieľom verejného záujmu - spoločného dobra. A sú demokrati, ktorí valcujú, ktorí si myslia, že vláda väčšiny má aj pravdu tým, že je väčšinová, resp. odkazujú, že zvykajte si. Takto demokracia nerastie.
Priatelia, v tejto chvíli nejde o osobu Ivana Gašparoviča, ale ide o budúcnosť krajiny. Ide o to, akého prezidenta bude mať Slovenská republika.
Korene dnešnej situácie ja osobne vidím v rokoch 2003, 2004, kedy napríklad viaceré strany stavali viacerých kandidátov a pre občanov vo finále zostala voľba medzi Vladimírom Mečiarom a dovtedy jeho pravou rukou Ivanom Gašparovičom. Toto ovocie je tu.
Nebude na Slovensku viac práva, viac zákonnosti, viac spravodlivosti, nebude sa slušným ľuďom žiť lepšie, ak nebude aj viac statočnosti a zodpovednosti, zvlášť pri výkone moci. Opakujem, prvým nie a nie len v honore, ale vo vplyve na tento stav, na túto perspektívu je prezident našej republiky.
A to je už o voľbe prezidenta, ktorá príde o rok. Slovensko potrebuje nielen skúseného, ale aj statočného, a dovolím si povedať, nekomunistického prezidenta. Spolu s občanmi a politickými partnermi, ktorí zmýšľajú v tejto veci podobne, urobíme všetko pre to, aby si ľudia u nás mohli takúto hlavu štátu demokraticky zvoliť.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis