Vážená pani podpredsedníčka, ctení kolegovia, rodinné podnikanie je v dvojslovnom vyjadrení výraz dvoch strán jednej mince. Pretože ak na rodine nám záleží, ak je rodina, nielen podľa presvedčenia, ale dokonca podľa našich medzinárodných konvencií typu Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorá je oslavovaná aj medzinárodným dňom 10. decembra, základnou a prirodzenou jednotkou spoločnosti alebo bunkou spoločnosti a zaslúži si podporu spoločnosti a štátu, to sú citáty, tak toto je príklad takéhoto prístupu. Lebo, čo je dobré pre rodinu, je dobré aj pre spoločnosť a štát. To sa op-la-tí aj finančne. Sú veci, ktoré sa neoplatia. Alojz Hlina tu niektoré spomenul. Ale podporovať rodinu, jej sebestačnosť, jej ekonomickú vitalitu, nezávislosť, statočnosť v tom, čo znamená zodpovednosť za obživu, za prístup k podnikaniu, za postoj k podnikaniu, sa oplatí.
Najväčší problém Slovenska, alebo jeden z najväčších, je dnes nezamestnanosť. Zase rastie. Je október, bude november, bude zima. Sezónne práce, ak boli, sa končia. A zase štatistiky pôjdu hore. Minister Richter bude cvičiť, metodiky meniť, ale pred pravdou, priatelia, neujdeme. Pravda je tá a taká, že málo ľudí má dnes na Slovensku prácu, respektíve veľa ľudí nemá prácu. Ten pomer, podiel je veľmi ťaživý a ťažko sa hovorí o konsolidácii pomerov vo verejnej správe, v rozpočtoch, či štátnom, či obecnom, keď je tak veľa nepracujúcich alebo nezamestnaných.
Čo si zaslúžia ľudia, som presvedčený, nie sú fiktívne istoty, ktoré sa ukazuje, že sú ne-isto-ty, neistotami, ale zaslúžia si pravdu a prácu. Pravda je, že najlepšia sociálna politika je podpora zamestnanosti, ani nie tak hospodárskeho rastu, ktorý nemôže byť viac než sociálna zodpovednosť spoločnosti alebo štátu, sociálny rozmer človeka. Nie rast pre rast, ale rast zamestnanosti, nové pracovné príležitosti. To je ten lepší prístup alebo lepšie poradie.
A práve tento návrh zákona nehovorí o raste ekonomiky, ale viac o raste zamestnanosti, samozamestnávania, rodinného zamestnávania. A to je pravda, pretože lepšej sociálnej politiky niet. A ona sa nedá nahradiť nejakými intervenciami alebo pôžičkami, kde štát si požičia, aby dnes, zajtra ešte dal dávky, ale potom ďalšia vláda a ďalšia generácia má problémy, ktoré poznáme z iných krajín dnešnej modernej Európy. A ľudia si zaslúžia pracovné príležitosti.
A práve návrh zákona, ktorý motivuje, stimuluje nie niektorých investorov a dokonca podvodných, ako je Grandwood, kde sa premiér dokáže sfotiť s podvodníkmi a vyjadruje to ako svoju silnú politiku v záujme regiónov, podvod ako politika, podvod nielen na voličoch, na daňových poplatníkoch, na občanoch, ale prácu, ktorú rodina promuje, podporuje od začiatku, lebo je to súčasť ľudských dejín, je to tvorivý proces a jej základ je v rodine. Ak sa dieťa naučí vážiť si to, čo dostáva, prispievať k tomu, čo potrebuje, tak je na najlepšej ceste k úcte k podnikaniu, k podniku, k statočnosti, k zodpovednosti. A kto to v rodine nedostane, lebo štát sa má postarať, starosta sa má postarať, Brusel nám má dať, tak sme na veľmi zlej ceste. Potom z toho už ťažko vyliezť, z tej závislosti mentálnej, ktorá má podoby finančné a iné.
Návrh zákona, ktorý je neobvyklý, zatiaľ nemá číslo, len tlač, ale mohol by na Slovensku obnoviť tradíciu, je pro-bussines and pro-family, je propodnikateľský a prorodinný. Dve strany tej istej mince. Platné mince majú dve strany. Jedna nestačí. Byť prorodinný, ale nivočiť živnostníkov a malé firmy, je škodlivé. Byť propodnikateľský, ale likvidovať to, čo rodina je, čo má byť, je tiež škodlivé. A nedá sa to vyčísliť, ale je to škodlivé. Tu je návrh, ktorý je dobrý pre spoločnosť, lebo podporuje rodinu, rodiny, rodinnú zodpovednosť, a je dobrý pre ekonomiku, lebo dáva ľuďom pracovnú príležitosť, respektíve motivuje. Nie tým, že niektorým firmám, vybraným, ktoré majú kamarátov teraz na hospodárstve, na financiách, na Úrade vlády, ale dáva podľa zákona tým, ktorí sa odhodlajú podnikať, lebo to treba.
Takže hovoriť o tom, a vrátim sa k tým pripomienkam, a ako hovorí ministerstvo práce, sociálnych vecí alebo financií, je nefér, je krivé, nepravdivé, škodlivé. Lebo tu už beží ekonomická politika, ktorá stimuluje niektorých, niekoľkých vybraných. Štát, ak sa vzdá svojej ekonomickej, hospodárskej politiky, ktorá samozrejme je založená aj na istých stimuloch, tak sa vzdáva svojej zodpovednosti.
Európska tradícia pri podpore rodinného podnikania je veľmi stará a veľmi silná. Mnohé značky to potvrdzujú, ja ich tu nechcem zmieňovať, aby som nerobil reklamu. Ale to nie je len tradícia, to je silný význam. To je vitalita mnohých ekonomík, ktoré sa s rodinným podnikaním, či malým, či veľkým, či lokálnym, či globálnym, spája. Na Slovensku sme prešli, alebo v Československu, kolektivizáciou, znárodňovaním, ktoré zasahovali hlavne do slobody rodiny, občana. Urobili z nich závislých ľudí. Štát zoberie. Štát sa postará. Štát dá. Štát. My sme etatisti, že? To som si zapamätal od Roberta Fica, my sme etatisti. "L'état, c'est moi. Moi, c'est l'état." To je zase výrok od Ľudovíta XIV: "Ja, ja som štát."
Takže hovorím to preto, lebo čím silnejšie budú rodiny, tým menej bude priestoru pre štátnu či zodpovednosť alebo intervenciu. A možno, že tu sme v ideovom spore, ktorý skôr považujem za poľutovaniahodný v 21. storočí, ale vravím to preto, lebo historická skúsenosť Slovenska a Československa hovorí o tom, že cez kolektivizáciu a znárodňovanie boli ľudia porobovaní. Ak nesúhlasili, tak ich vyviezli, ak ani tak nepomáhalo, alebo v niektorých prípadoch likvidovaní fyzicky. My sme hnutím, ktoré niečo aj pamätá, aj usiluje o vitalitu, ktorá je prirodzená a nie je závislá. Skôr súvisí s vitalitou štátu, lebo na silných spoločenstvách môže vyrásť aj silná spoločnosť, národ, štát.
Toto druhé čítanie je šancou po tom, čo v prvom čítaní sa vlastne celý parlament, respektíve hlavne vládna väčšina rozhodla podporiť takúto úpravu a pustiť ju do druhého čítania. Ja chcem pripomenúť, že k tým otázkam alebo logickým súvislostiam, ktoré pri novom zákone vznikajú, lebo je to zásah do doterajšieho systému, sme boli a sme pripravení naďalej hľadať riešenie, nakoniec bolo diskutované aj pri téme sociálneho poistenia, ktoré sa dá vypustiť a zjednodušiť. Pri paušálnej dani to napríklad znamená zavedenie v kombinácii paušálnych odvodov, ktoré by boli naviazané na paušálnu daň. Pri evidencii rodinných podnikov to nemusí byť rezort práce, sociálnych vecí a rodiny, ale hospodárstva. To nie je o adrese, to je skôr o tom, že tá evidencia je súčasťou celého nového prístupu a systému.
Kritika zvýhodnenia rodinného podnikania na trhu neobstojí, priatelia, lebo každá stimulácia v podnikateľskom prostredí je zvýhodňovaním na trhu, ale to je vlastne súčasť hospodárskej politiky štátu aj v Európe, aj vo svete. Čistý trh by znamenalo, že štát sa jej zriekne. My nie sme za intervencionistický štát, ale s tou primeranosťou, transparentnosťou a hlavne zákonnosťou, zákonnou úpravou to dáva zmysel, pretože ak je to nárokovateľné, ak je to predvídateľné, tak to pomáha slušným. Ak to také nie je, tak to pomáha tým iným. A to nechceme.
Bola tu kritika zneužívania výhod rodinného podnikania. To znamená, že sa zaevidujú rodinní príslušníci, ktorí v skutočnosti nebudú v podniku pracovať. Toto nie je problém, lebo nikto z nich nebude môcť poberať výhody v inom rodinnom podniku práve na základe evidencie. A keď nebudú vo svojom rodinnom podniku pracovať, proste vytvoria menej, a to je škoda pre takúto firmu, už či je to obchodná spoločnosť alebo farma alebo iný subjekt.
Kolegovia, tu vznikli všelijaké ironické už doteraz náznaky a pohľady na rodinné podnikanie typu Komjatice, alebo ministra, ktorý podporuje rodinu v podnikaní, alebo "ja a ty" prístup, po anglicky "J&T". Ale my nepotrebujeme ironické pohľady na to, čo má byť vážne. Rodinné podnikanie si zaslúži nielen podporu, ale spoločenský konsenzus, lebo vitalita rodiny a sila podnikania a podnikateľskej mentality a ekonomiky je v našom spoločnom záujme.
Chcem na záver tohto príspevku alebo vlastného pohľadu vyzvať všetkých kolegov, ktorí hlasovali za návrh, aby tak po uvážení urobili znovu práve preto, lebo toto potrebuje Slovensko, nie KDH alebo opozícia. My v tomto úsilí budeme pokračovať, ak to aj nepodporíte, čo mi je ľúto. Lebo vláda, alebo premiér zmenil názor, tak zrazu nie. Zrazu už Inštitút pre finančnú politiku nie je k dispozícii, čo predtým minister – Kažimír sa volá – povedal, že je k dispozícii pre poslanecké opozičné návrhy s rozpočtovými dopadmi. Veď my nemáme štruktúry na to, aby sme prepočítavali dopady zákonov! Ale štátna ministerská inštitúcia zrazu už nespolupracuje. Čo to je za prístup, pán minister Kažimír?! Odkážte mu to (Vystupujúci sa pozerá na balkón v rokovacej sále.) vy, ktorí zapisujete pre ministrov a pre vládu dôležité posolstvá. Čo toto je za prístup?! Stranícke ovládanie inštitúcií? A kde je chlapské slovo, ktoré odznelo, že budeme spolupracovať. Dajte návrhy, prepočítame! Keď sme boli pred rokom vysmievaní teatrálne Robertom Ficom, že naše návrhy na konsolidáciu nie sú nič, teraz sa aplikujú, na ministerstve financií postupujú v podstate v zhode s tými opatreniami, ktoré sme navrhovali. Chceme dobre, ale nie každý to tak chápe. Preto o tomto zákone hovorím v širšom ponímaní, lebo Slovensko potrebuje reálne riešenia, nie sľuby alebo škodlivé zákonné opatrenia.
Ďakujem tým, ktorí tomu rozumejú a chcú to podporiť, a opakujem, my sa tejto témy a úsilia nevzdáme.
Ďakujem pekne.
