12.
Ďakujem pekne. Pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi vyjadriť sa k návrhu zákona, ktorý upravuje Trestný zákon. Začnem slovami, ktoré použil kolega Kadúc, že prečo nechceme, a už som zabudla, jak to presne povedal. Ale použil slovo, že prečo nechceme väčšie riešenia, aha, zložité riešenia. Ja ho opravím a to potom povedala aj Janka. Nie zložité, ale naozaj komplexné riešenie. Naozaj v tomto parlamente sa často stretáme s tým, že sú nám vytýkané, alebo máme, na naše návrhy sú poznámky typu, veď ale, veď to treba riešiť komplexne a je faktom, že sme pred časom predložili komplexné riešenie tohto problému, ktoré naozaj zahŕňalo nielen riešenie trestného činu výkonu trestu, ale ktoré istým spôsobom zahŕňalo aj nápravu ľudí, ktorí tieto trestné činy páchali. To znamená, súviselo to možnože s rozvíjaním detenčného ústavu, so spôsobmi, ako sa starať aj o tých, ktorí konajú krivdu druhým.
Pri tej príležitosti ma napadá ešte druhá súvislosť, a to je prevencia voči takýmto činom. To je oblasť, ktorá nie je rovnako nejakým spôsobom v tejto novele riešená, ale opäť napadá ma minimálne jeden spôsob, ktorý už bol predkladaný v Národnej rade, predkladal ho vtedy kolega Braňo Škripek, stretol sa najskôr aj s pozitívnym ohlasom, v druhom čítaní však bol návrh zákona, ktorý riešil, nazvem to, prevenciu pred sexualizáciou spoločnosti a teda aj ľudí v nej. Bol zamietnutý, ale z dôvodu už teda dokonané to legislatívne konanie. Viem, že tento zákon pôsobil kontroverzne, ale podotýkam, že je to takisto jeden zo spôsobov prevencie voči sexualizácii spoločnosti ako takej a ktorá by možno v konečnom dôsledku zabránila väčšiemu, neviem nájsť vhodné slovo, posilneniu aktivít ľudí, ktorí potom konajú sexuálne delikty napríklad.
Ak by som sa vrátila ku, konkrétne ku návrhu novely, ktorý bol predstavený kolegyňou Jankou Šípošovou, naozaj pred časom bola naša oveľa väčšia, ale veríme aj v postupnosť alebo v pomoc pomalými krokmi. Preto sme sa rozhodli teraz riešiť novelu vyslovene zameranú na premlčateľnosť trestného činu sexuálneho zneužívania, ktorá by bola premlčaná u mladistvých, u dospelých a zároveň aj pre výkon trestu by to platilo. Nepremlčateľnosť, áno. Túto ambíciu riešiť oblasť komplexne sme vôbec nestratili. O to máme stále záujem. Ale vravím, že postupnosťou pomalých krokov chceme možno nastoliť tento problém opäť, aby sa minimálne tá premlčateľnosť začala riešiť.
Podľa štatistík Európskej únie jedno z piatich detí je obeťou nejakej formy sexuálneho zneužívania, a to znamená, že 20 % detí je vystavené nejakému typu sexuálneho násilia. Môžu to byť úplne drobné veci, ktoré sú možno významovo niekde inde, možno až málo cenné až po naozaj veľmi ťažké delikty, v tých 20 % detí. Môžeme sa možno baviť aj o relevantnosti údajov, o ktorých si môžeme hovoriť. Nič to však nezmení na fakte, že tento fenomén máme medzi sebou a nemôžeme nad ním privierať oči a tváriť sa, že problém nemá také veľké rozmery. Musíme si dokonca povedať, že až okolo 70 až 80 % prípadov je takých, kde dieťa páchateľa pozná a dôveruje mu. Čo je však najsmutnejšie, je to, že zrejme až okolo 90 % všetkých prípadov je takých, ktoré zostávajú utajené a neohlásené, ktoré visia nad životom dieťaťa a poznačuje jeho ďalšie pôsobenie, dokonca celý jeho život. Viem, že sme v tejto oblasti na veľmi tenkom ľade, ale treba si uvedomiť, že to, čo bráni dieťaťu vypovedať o skutkoch, je často pocit hanby, strachu alebo lojality voči páchateľovi.
Existujú tendencie pri takýchto prípadoch vnášať pre podozrivého prezumpciu neviny vo väčšej miere. Viac dbáme na ochranu ľudských práv páchateľov a naopak, povinnosť chrániť obeť, v tomto prípade zväčša dieťa, sa hrubo zanedbáva a nielen priamo pri obetiach, ale aj ich príbuzných a ich okolí.
Pri tejto príležitosti si opäť dovolím poukázať na problém, na ktorý už dlho poukazujem spolu práve s kolegyňou Jankou, lebo ona je toho teraz už, keď je poslankyňa, úplnou nositeľkou. Problém prebratia smernice Európskej rady, ktorú už sama vo svojom príspevku spomínala. Takže aj ja si dovolím pripomenúť celú genézu oveľa jednoduchšie, no alebo menej odborne, ako to popísala Janka, ale faktom je, že ak sa dnes ministerstvo spravodlivosti tvári, že smernica bude v dostatočnom čase prijatá, tak rovnako ako Janka potvrdzujem, že nie je tomu tak. Tá smernica, ktorá sa týka vylepšenia, zlepšenia, alebo úpravy práv obetí, nebude transponovaná takmer nijako.
Je mi to strašne ľúto a práve vzhľadom k tomu, že svitla veľká nádej pre všetkých, ktorí sa venujú právam obetí, že konečne aj slovenská legislatíva našla odvahu a chce vytvoriť zákon na ochranu obetí. Vznikla pracovná skupina, začala pracovať, naozaj mala prvé výsledky a potom sa zrazu udialo niečo, čo nevieme čo, ale skrátka rozhodnutie transponovať smernicu vsunutím do pár zákonov nejakých drobností. Naschvál hovorím pár zákonov a naschvál hovorím nejakých drobností, lebo naozaj, zmysel smernice sa týmto úplne stráca v našom trestnom práve, čo mi je opäť veľmi ľúto. Takže možno taký apel na ministerstvo, aj keď tu zástupcov ministerstva žiadnych nemáme, aby v úsilí vytvoriť samostatný zákon na ochranu práv obetí, aby nepoľavili v úsilí, aby ho napriek všetkému, napriek tomu, že sa tvárime, že je smernica, je transponovaná, aby v tomto úsilí pokračovali a verím, že či už táto vláda alebo nasledujúca vláda to dokoná, dokonca budú mať z toho osoh najmä obete.
Mnohí dospelí si bremeno traumy zo sexuálneho zneužívania nesú so sebou dlhé roky od detstva, buď preto, že nedokázali, že sa nedokázali nikomu zdôveriť, alebo naopak, po zdôverení sa a po zdôverení sa narazili na nepochopenia okolia blízkych, prípadne snahu prípad ututlať. To sa naozaj, to sa naozaj veľmi často stáva. Tu by som podčiarkla jednu vec, a to, že často naozaj sme ochotní urobiť pre dobrú povesť viac, ako pre právo človeka, ktorému bolo ublížené. Nad tým by sme sa naozaj mali zamýšľať a robiť všetko pre to, aby to tak nebolo. Týka sa to všetkých prípadov, všetkých prípadov, kde bolo použité sexuálne násilie, aby sme naozaj tú povesť, dobrú povesť človeka nenadradzovali nad právo toho, ktorému bolo ublížené, ktorému bolo skutočne ublížené.
Dôležité je si aj uvedomiť, že tento zákon, ktorý predkladáme, sa týka obetí, ale určite nemáme snahu hovoriť o pomste, čiže stále budem zdôrazňovať, nejde o pomstu, ale ide o ochranu obetí.
Preto na záver by som možnože použila príklad, ktorý som použila aj pri prvej rozprave. Vtedy v januári sme si prečítali správu, že britský moderátor BBC počas 54 rokov svojej praxe, moderátorskej a veľmi váženej praxe, 54 rokov sexuálne zneužíval stovky detí a mladistvých. Tento moderátor zomrel ako 84-ročný. Policajný veliteľ ho označil, alebo tieto skutky označil ako, citujem: "tento otlačok bol široký, bezohľadný a oportunistický". Takto pomenoval to, čo spôsobil vlastne moderátor BBC počas dlhej 50-ročnej éry a sexuálne zneužívanie stoviek detí a mladistvých. "Je jasné", ešte pokračujem, "že využíval svoje postavenie celebrity a zbierania financií na charitatívne projekty, aby získal nekontrolovaný prístup k zraniteľným ľuďom počas šiestich desaťročí." Samozrejme, je to veľmi nepríjemná správa, pokiaľ bol tento človek známy a obdivovaný mnohými deťmi, rodičmi a po rokoch zistíte, že vlastne ten, na koho sa zraky dieťaťa, mnohých detí upierali, hrubo, odporne zneužíval svoje postavenie na to, aby si ukájal svoje chúťky. Je to opäť znak toho, že je potrebné sa zamýšľať nad tým, o čom tu celé ráno rozprávame a verím, že aj to, čo ste tu počuli, vás podnieti k tomu, aby ste tento návrh zákona posunuli do druhého čítania.
Za to vám vopred ďakujeme a veríme, že posuniete novelu zákona, ktorá sa týka premlčateľnosti, do druhého čítania.
Ďakujem pekne.
