Vážená pani podpredsedníčka, dokonca aj vážený pán minister je tuná, vítam vás, vážení kolegovia niektorí, ktorí ste tu, ja, pravdu povediac, som sa keď chcel prihlásiť, tak v ústnej časti, ktorá sem možná by bola veľmi rýchlo. A viem, že sa chcel prihlásiť pán poslanec Hrušovský, len ten telefonoval, že je niekde zacvaknutý v Triblavine a že bude troška meškať, no.
Čiže, samozrejme, k tejto problematike som blízko, ale teda mám k tomu čo povedať, na druhej strane je tam jasný konflikt záujmov, lebo jeden kandidát podobného mena je medzi kandidátmi, takže určite sa nebudem vyjadrovať menovite, ale niekoľko zásad poviem, ktoré sa mi zdá, že je tu treba povedať.
Najprv komisára pre zdravotne postihnutých, s tým by som začal. Je to problematika veľmi dôležitá. Zdravotne postihnutí majú dojem, že od revolúcie sa s nimi zle jedná, že mnohé veci, ktoré sa medzinárodne schvália, sa u nás nerealizujú a tak ďalej. Poznáme to. Bolo by treba preto, naozaj aby bol za nimi človek, ktorý sa im bude venovať, behať, vybavovať, s veľkou energiou, invenciou a so skutočným záujmom o to, o túto problematiku. Na druhej strane ten záujem o problematiku, sa nedá povedať, že začnem sa zajtra tomu venovať, musí to byť záujem, ktorý ukazuje jeho celoživotné nasmerovanie, a to je pre mňa dôveryhodné, že nezačnem sa o to zaujímať až vtedy, keď je tuná nejaký dobrý flek.
Toto isté platí presne aj pre komisára pre deti, že je to zaujímavá vec, deti sú najzraniteľnejšie, najbezradnejšie ľudské bytosti, často sú obeťami aj bezohľadnosti a egoizmu v našej spoločnosti, bohužiaľ. Sú našou budúcnosťou, často to hovoríme, a teda tam je dôležitosť komisára pre deti veľmi, veľmi významná a takisto tam by som posudzoval ľudí aj podľa toho, ako sa celý život chovali k tejto skupine ľudí, či chodili medzi nich, či im pomáhali, či proste je to ich životný údel už dlhé, dlhé roky, alebo je to len teraz, keď naraz sa niečo deje.
Čo sa týka komisárov pre zdravotne postihnutých, tam môžem vlastne povedať, že som sa s pani Stavrovskou stretol vlastne iba prvýkrát na výbore. Tam mojím kandidátom je pani Lýdia Brichtová, tú dlhé roky poznám aj ako z práce na ministerstve práce a sociálnych vecí, ale aj dlhodobý záujem o zdravotne postihnutých, vidno, že bola proste riaditeľka odborov, dlho sa tomu, dá sa povedať, veľa rokov už a všade vystupuje, je to výborná právnička. Je to osoba, ktorá by sa naozaj na toto hodila, pretože celá jej, jej vzdelanie, príprava a orientácia bola na zdravotne postihnutých.
U pani Stavrovskej som obdivoval akurát to, že má určitú energiu, ktorá by chcela túto prácu robiť, ale v jej životopise vidno, že to bola vlastne právnička a je právnička, ktorá sa rôznym veciam venuje, ale, ale nie zdravotne postihnutým, tak má tam niekde na konci napísané, že niečo robila v súvislosti s mentálne postihnutými, ale proste je to advokátka telom a dušou, právnik, ktorý je v rôznych súdnych sporoch zamontovaný, obhajuje a tak ďalej. No čiže okrem troch riadkov, ktoré, sa tam hovorí o tom mentálnom postihu, tak tam vlastne na tú tému žiadna kvalifikácia, žiadna skúsenosť nie je, no. Tak ja preto horlím za pani Mgr. Lýdiu Brichtovú, PhD.
Na druhej strane, a teraz by som ešte pár povedal, u komisára pre deti, kde, som už hovoril, je jasný konflikt záujmov, no. Ak to chce ten komisár robiť naozaj vážne, tak potrebuje veľa skúseností s touto témou, veľa energie, iniciatívy aj zdravia, dobrých nervov, nápadov. Slovensko má veľa dohovorov na tému práva dieťaťa, tak najlepší je Dohovor o právach dieťaťa, ktorý bol ratifikovaný v ’91. ešte vo federáli, náhodou ja som ho predkladal vo Federálnom zhromaždení, ale aj veľa iných zmlúv a dohovorov, na ktoré sa dá odvolať, ktoré platia, ktoré majú platnosť nad našimi zákonmi, ale nie vždycky sú u nás dodržiavané, a teda je v tom smere čo zlepšovať.
Mojou kľúčovou vetou ku komisárovi pre deti je to, že by to mal byť nadstranícky kandidát. Nadstranícky. Aj v zákone to máme napísané. Nechcem hovoriť, že apolitický, no, dneska je všetko politika, ale, ale nadstranícky, no. Mne sa zdá, že pani vládna kandidátka nie je nadstraníčka, ešte včera tu bola, vystupovala, je silné roky orientovaná stranícky. Bola predtým aj v rôznych iných stranách, čiže aj svätý Pavol padol z koňa a sa zmenil úplne, ale teda nie som celkom presvedčený, že to bude, nastane aj v tomto prípade. (Reakcia z pléna.)
SMER v tomto smere silne polarizuje spoločnosť, to ste si iste všimli, že, ja tvrdím, že Slovensku pomôže ten, kto ho zjednotí, kto ho zblíži, tie názory. V čase krízy a v čase veľkých problémov proste nemôžeme si dovoliť na každej téme sa rozvadiť a byť polarizovaní, rozštiepení. SMER stále delí spoločnosť na my, ktorí máme dosť, a oni, to sme my, ktorí majú málo, a teda buďme ticho. A to vlastne za tieto štyri roky bolo, bohužiaľ, vidieť. Čiže problém detí musí byť jasne, jasne nadstranícky. Ten, kto to rieši. Ja mám len tú skúsenosť pri volení, keď, samozrejme, rozhodovala väčšina za tieto štyri temer roky, že vždy si kandidát SMER-u vybral svojich, svojich volil. Nechcem hovoriť, že, aj, aj to poviem, nešlo im tak o odbornosť, ako o príslušných k našim blízkym ľuďom. Išlo o toto.
Čiže to sme videli napríklad, a to som teda videl prvý raz tak jadrno, že išlo o ÚPN, ktorý sa tuná, sme sa na tom, teda na tej téme vadili roky, sme tam opakovane chceli ísť na kontrolu poslaneckú, aj sa to odsunulo, potom sa to vždy odsunulo, odsunulo, odsunulo a odsunulo. Dneska máme ÚPN znova v našom výbore, uvidíme, jak to tam dopadne. Isteže vina je na obidvoch stranách, ale tam bola šanca pri posledných voľbách niečo zmeniť, dať tam nejakých ľudí, ktorí sú nie ani kádehácki, ani smerácki, ale sú rozumní, historici, ktorí chcú pomôcť tomuto ústavu, a nie aby išiel dole vodou tak, jak ide teraz. Ale tu sa to nestalo, zvolili sme presne tých istých, hoci sme mali o nich zoznamy veličajzné materiálov, ktoré hovorili, že čo za tieto tri-štyri roky, čo tam boli, porobili, a jak rozštiepovali, jak to konfliktovali, ale napriek tomu, sme si proste urobili svoje a zvolili týchto ľudí, pretože to vyhovovalo, že tie konflikty sú tam, a že sa to bude aj ďalej takto vo vlastnej šťave škvariť.
Ďalej ten komisár aj pre deti, ale aj pre zdravotne postihnutých by mal byť mostom medzi rezortmi, je to nadrezortné, deti patria, ale aj zdravotne postihnutí do mnohých rezortov, naozaj čiže tam to musí byť človek akceptovateľný všetkými, ktorý bude chodiť po týchto rezortoch, zjednocovať to, prosíkať a vyhrážať sa, keď nebudú robiť tak, jak by mali, podľa našich zákonov a smerníc. Musí byť nad národnosťami, musí všetky národnosti, ktoré tu žijú, ich naozaj akceptovať a musí mať k nim blízko. Tu je rómskych detí možno aj viac jako bielych, nad rasami aj nad náboženstvami. Aj tam sa táto problematika ľudí neraz štiepi. Čiže stranícky kandidát týmto nemôže byť, to poviem a hovorím, z dňa na deň, keď sa niekto stane nestraníkom, tak tomu, samozrejme, neverím.
Ďalej musí mať akčný kolektív odborníkov, nielen z jednej strany, to musia byť ľudia zo všelijakých strán a v prvom rade to musia byť odborníci. Keď raz som bol v Taliansku, videl som, keď si vyberali ľudí, tak naozaj tam dávali ľudí odborníkov, ktorí tam ostávali počas mnohých vlád, počas mnohých vlád, a teda boli to odborníci, a nie stranícki funkcionári, ktorí ďalšou výmenou vlády sa zase zmenili a tak ďalej, a tak každý začína znova, a preto tak aj stojíme v mnohých rezortoch našej spoločnosti.
Musí mať skúsenosť s deťmi dennodennú, mnohoročnú, musí mať veľa energie, s deckami je treba veľa energie, veľa zdravia, veľa síl, veľa výdrží, veľa nápadov. Nebyť sklamaný, keď stokrát vás okašlú rôzni ľudia aj deti (povedané so smiechom), najmä také už väčšie deti, tie majú svoje tieto, im pripravíte, prácu, byt a všetko možné, čo s tým súvisí, a za chvíľu zistíte, že môžete to znova robiť a desaťkrát za sebou. Čiže tie deti treba poznať, počúvať ich, bývať s nimi, chodiť s nimi a tak ďalej a tak ďalej. Toto je komisár pre deti, takto som si ho predstavoval.
Ďalej musí to byť známy odborník v zahraničí, ktorý vie dobre jazyky, najmä angličtinu, že vie rozprávať s týmito, všade je to problém v okolitých krajinách, tie detské domovy, najmä postsocialistických, vo V4 je to rovnaké, ale sú krajiny, ktoré domovy detské nemajú a od ktorých by sme sa mohli učiť, ale to sa väčšinou ázijské, africké krajiny, ale fakt, že tam domovy nemajú a postará sa rodina o tieto deti.
Musí taký človek spolupracovať s každou vládou, tak jeden z tých kandidátov spolupracoval už s ôsmimi vládami tak, aby to stále fungovalo, ale toho nechcem dávať za vzor, ale tak to musí byť. Keď nabudúce vláda bude celkom iná, tak tento odborník musí byť akceptovateľný aj novou vládou, pretože je odborník, ktorému ide o deti, a nie o nič inšie.
Čiže keď je straník alebo včera bol straník, dneska neni alebo zajtra nebude, čiže jeho náplňou celoživotnou by mali byť deti, a teda z toho by sme mali vedieť, že ten človek je naozaj dobre pripravený na túto funkciu, ktorá je veľmi dôležitá. Darmo ju kritizovali aj naši ju kritizovali, že načo nových ľudí, načo nové peniaze, ale deti sú budúcnosť človeka, Slovenska, a keď do nich neinvestujeme, keď sa im nevieme podstatne ináč venovať, keď ich nenaučíme prosociálnosti od malička, keď ich nenaučíme pracovať a zapierať sa a tvrdo pracovať, a venovať sa im od začiatku a vzdelať ich a presvedčiť ich o tom, že vzdelanie je dôležité, že to neni len niečo, čo môžem z internetu párkrát, teda byť povrchný vo všetkom, treba ísť do hĺbky, tak Slovensko dopadne zle, to všetci dobre vieme.
Takže nateraz ďakujem, ja dúfam, že ešte Paľo Hrušovský príde, ktorý má k tomu ešte niečo aj ďalej.
Ďakujem pekne.
