Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán navrhovateľ, vážený pán spravodajca, vážená snemovňa, nebudem vás dlho zdržovať, ale chcel by som podporiť tento návrh, vedomý si toho, čo povedal i pán navrhovateľ, že je pravdepodobné, že ten návrh neprejde, ale je dobré, že tu je, ako hovoria anglicky hovoriaci, je dobré, že je "tabled", že bol raz položený na stôl a bude dobré sa k nemu raz za možno priaznivejšej konštelácie a politickej vôle...
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán navrhovateľ, vážený pán spravodajca, vážená snemovňa, nebudem vás dlho zdržovať, ale chcel by som podporiť tento návrh, vedomý si toho, čo povedal i pán navrhovateľ, že je pravdepodobné, že ten návrh neprejde, ale je dobré, že tu je, ako hovoria anglicky hovoriaci, je dobré, že je "tabled", že bol raz položený na stôl a bude dobré sa k nemu raz za možno priaznivejšej konštelácie a politickej vôle vrátiť.
História školských autobusov je dlhá. Mal som možnosť svojho času na pozvanie školskej nadácie navštíviť krajinu veľkých polí, lánov kukurice a od seba dve, tri, štyri míle vzdialených fariem, štát Iowa. Tam je školský autobus nevyhnutnosť, pretože jedno, dve či tri deti, ktoré žijú na farme bohabojných farmárov, tí majú ešte, chvalabohu, deti, sa, samozrejme, musia dostať do nejakej školy s väčším počtom ako troch žiakov. A tak ich autobus medzi lánmi kukurice zváža do dobrej školy. Tí, ktorí si spomíname na scénu z filmu Forrest Gump, tak vieme tiež, ako Forrest Gump dobiehal svoj školský autobus.
A chcem povedať, že toto nie je výsada Iowy, krajiny širokých lánov, polí a vzdialených fariem, kde sused k susedovi má 3-4 míle, ale je to napríklad i oblasť tak vyvinutá a bohatá, ako sú hornaté časti Rakúska, Lichtenštajnska či Švajčiarska, kde tzv. Schulbusse zvážajú, rovnako ako Forresta Gumpa, deti z usadlostí gazdovských, ktoré obhospodarujú strmé lúky a pašienky, do jednej školy.
Zdravý rozum káže, že, tak ako povedal Martin Fronc, vracať sa alebo udržiavať pri živote 19. storočie v tom, že sa v jednej triedy učí päť prvákov, traja druháci, štyria tretiaci s jedným učiteľom, je skutočne návratom do predštúrovských a štúrovských časov. Pri všetkej úcte k jubileu, toto nie je cesta k najlepšiemu vzdelávaniu detí.
V rokoch 1998 až 2002, keď som bol členom tohto parlamentu prvýkrát, tak som bol členom školského výboru a viem, že s kolegom Ištvánom z SDĽ som bol na poslaneckom prieskume vo veci školy v jednej z najdlhších veľkých obcí na Slovensku v Hodruši-Hámroch. Tam bol problém s tým, že mali pomerne veľmi peknú školu, lepšiu ako v tomto čase boli mnohé bratislavské, ktorá ale mala jeden problém. Nemala deti. Teda mala zopár detí, ale zďaleka nie toľko, ako bola jej kapacita. A išlo o to, či sa taká vec má udržiavať za každú cenu, keďže bola "veľmi ďaleko" ďalšia škola na inom konci. Kto pozná Hodrušu-Hámre, vie, že je to veľmi dlhá obec. A vtedy mi povedali tí ľudia, ktorí sa zastávali udržania tej školy, jediný pádny dôvod, o ktorý sa opreli: "Viete, pán poslanec, ale my keď ju zavrieme, tak oni ju rozkradnú, rozoberú na kusy, no tak ju udržiavame."
No to, samozrejme, je iný problém, ako riešiť zavretú školu a či majú rozkradnúť, alebo nie. Ale dôvod na to, a ja som im to vtedy aj vyrátal, viete, v roku 1998 boli počítače nová vec a už vtedy sa dalo tušiť, že deti budú potrebovať aj takéto vzdelávanie pre svoju ďalšiu životnú budúcnosť, tak keď mi povedali, koľko stojí to kúrenie, svietenie a udržiavanie trištvrťovo prázdnej budovy, tak som im vyrátal, že by každé dieťa, a vtedy boli laptopy alebo počítače drahé, oveľa drahšie ako dnes relatívne, by mohlo dostať pred nos svoj počítač, z tých detí, ktoré tam sú, keby nevykurovali vesmír a budovu. No, nakoniec to vtedy v rámci ďalšieho vývoja zrejme ostalo tak, že sa ešte tá budova udržiavala. Neviem, čo je s ňou dnes. Dnes je to, chvalabohu, štrnásť rokov.
Ale musím povedať toľko, že keď si pomyslíme a demografia nepustí, dá sa už dnes vedieť, koľko o šesť rokov bude v tej dedine detí prvákov, lebo matrika nepustí, tak je absolútne racionálne dávať a koncentrovať deti do lepšie vybavených škôl. Do škôl, kde môžu zaplatiť dobrého angličtinára, pretože ušetria na vykurovaní a vode a iných veciach v primitívnejších, horších a zaostalejších školách. Proste zdravý rozum káže, aby sme neplatili kúrenie alebo nekvalitnejšiu vybavenosť nejakej budovy školy v neprospech toho, že by sme tie deti mohli poslať do lepšej školy, hoc by aj išli, tak ako chodia deti v bohatom a vyspelom Rakúsku, Švajčiarsku či Lichtenštajnsku, alebo nie v chudobnej Iowe, školským autobusom.
Ako liberálny konzervatívec hovorím, že takmer všetko už bolo na svete vynájdené a ide o to, tvorivo aplikovať to, čo už inde desaťročia a desaťročia používajú. To znamená, to, že Martin Fronc prišiel s kolegami s takýmto návrhom, je jednoducho siahnutie do dobrých skúseností, ktoré vznikli na základe desaťročí využívania niečoho, čo využívajú vyspelé, vzdelané a kvalitné vzdelávanie poskytujúce krajiny.
Ja si myslím, že, a vždy mám ten pocit, že tak ako som hlasoval za civilný správny poriadok, ktorý bol dielom vašej strany, tak si neviem predstaviť, že by mohlo kolegovi zo SMER-u vadiť, že sa zavedie niečo, čo možno i jeho voličovi v malej dedine pomôže, aby jeho dieťa dostalo lepšie vzdelanie, ako môže dostať v jednotriedke napchatej deťmi rôznej kategórie, rôzneho stupňa vzdelania a vzdelávania, tak ako je to teraz.
Toto je návrh, ktorý nie je návrhom 21. storočia. To je návrh, ktorý existoval pred šesťdesiatimi rokmi v týchto krajinách. To znamená, nedá sa povedať, že sa nemá oprieť o akú skúsenosť. Skúsenosť je jasná.
Tak dovolím si aj ja pripojiť sa k Martinovi Froncovi a povedať, že ak budeme uvažovať pre prospech tých detí, tak tu neexistuje stranícke tričko.
Ďakujem.
Skryt prepis
