Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi záverečne vystúpiť k tomuto zákonu, ale, samozrejme, tak ako aj ostatní kolegovia predo mnou, vystúpiť aj k tomu celému balíku a zhrnúť.
Priznám sa, že nemyslím si, že je nevyhnutné opätovne sa vrátiť k všetkým detailom a obsahovým diskusiám, ktoré sme tu mali, prebiehali pomerne dlho, a ten, koho zaujímajú, si ich, samozrejme, jednak tu mohol byť, mohol...
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi záverečne vystúpiť k tomuto zákonu, ale, samozrejme, tak ako aj ostatní kolegovia predo mnou, vystúpiť aj k tomu celému balíku a zhrnúť.
Priznám sa, že nemyslím si, že je nevyhnutné opätovne sa vrátiť k všetkým detailom a obsahovým diskusiám, ktoré sme tu mali, prebiehali pomerne dlho, a ten, koho zaujímajú, si ich, samozrejme, jednak tu mohol byť, mohol pozerať, môže sa k nim aj vrátiť. To znamená, že namiesto nejakého hodinového zhrnutia, čo tu zaznelo, a povedzme aký je postoj mňa a mojej spolupredkladateľky k tomu, dovoľte mi skôr zareagovať na takých štyroch kľúčových bodoch.
V prvom rade chcem poďakovať. Chcem poďakovať celému plénu za to, že sme spoločne odhlasovali organizáciu tejto diskusie v tých 7 blokoch, tak ako sme to urobili. Spätne si myslím, že to bolo veľmi dobré rozhodnutie v tom, že zároveň sa tá diskusia rozdelila tam, kde boli predsa len veľmi vecne iné otázky, a zároveň nebola rozbitá tak, aby znemožnila, by som povedal, účinnú diskusiu a zároveň podľa mňa trvala tá diskusia toľko, ako mala, nie dlhšie, ani kratšie. Takže chcem poďakovať plénu za to, že tento návrh schválilo.
Chcem poďakovať pánovi poslancovi Kollárovi a pánovi poslancovi Krajniakovi za podporu tohto návrhu.
Chcem poďakovať ale aj ľuďom, niektorým poslancom, ktorí ten návrh nepodporujú. Chcem napríklad, aby som bol korektný, poďakovať pánovi poslancovi Kérymu a Faičovi zo SMER-u, ktorí hoci boli alebo sú proti tomuto návrhu, ak som správne pochopil ich vystúpenia, tak ich vystúpenia boli vecné. To znamená, že kritizovali to, čo na tom návrhu vnímali oni zo svojho pohľadu ako slabé, ale neboli ani agresívni, ani osobní, ani nejakým spôsobom nedeštruovali túto diskusiu.
Takisto chcem poďakovať pánovi poslancovi Budajovi, ktorý mal príspevok, povedal by som, a teraz myslím v podstate filozofického charakteru, kde naozaj možno do toho takého politického súboja vniesol, by som povedal, úvahu, ktorá nebola nutne ani na jednej, ani na druhej strane tej diskusie, ale skôr ukazovala, odkiaľ prichádzame a možno aj kam by sme, kam by sme mali ísť.
Chcem poďakovať viacerým poslancom strany SaS, ktorí diskutovali asi najaktívnejšie. Pánovi poslancovi Klusovi, pánovi poslancovi Ivanovi, Slobodovi, ale aj pani poslankyni Zemanovej, pánovi poslancovi Jurzycovi a Poliačikovi.
Osobitne chcem poďakovať pánovi poslancovi Dostálovi, hoci ten je asi, povedal by som, takým jediným ostrým kritikom tohto návrhu z vecného hľadiska, ktoré som tu zaznamenal, ktorý naozaj si dal tú prácu, že sa voči nemu teda postavil vecne, nie osobne a zároveň veľmi kriticky. Myslím si, že v tej diskusii sme si tie vzájomné nesúhlasy vysvetlili. Obávam sa, že už ho asi nepresvedčím o pravde zrušenia VÚC, aj keď sa k tomu ešte o chvíľku vrátim. Ale cením si to, že bol celý čas veľmi, aj síce bol veľmi vášnivý, ale bol veľmi vecný.
Po týchto pozitívnych slovách dovoľte mi aj kriticky spomenúť najmä pána poslanca Číža, v menšej miere aj pánov poslancov Kvorku a Vaľovú, ktorí, naopak, naozaj pripomínali, ako sme tu im aj povedali, hokejových bitkárov, ktorých pošlú na ľad, aby sa pobili, aby teda zvrátili výsledok zápasu, aby to nevyzeralo tak, ako to vyzerať má.
Musím povedať, pán poslanec Číž nie je tu, ale to je naozaj jeho problém, keďže je toto verejná rozprava, a pokojne mu to poviem aj do očí, že pri téme, o ktorej on sám vyhlásil, že je to jeho téma, že sa tridsať rokov venuje otázkam verejnej správy, že toto je jeho, to, čo sa dneska tak módne nazýva core business, teda ten základ jeho práce, tak musím povedať, že tak agresívne, absolútne vecne prázdne a, doslova si dovolím povedať, osobne od veci vystúpenie som v tejto Národnej rade už dlho nepočul. Teraz nehovorím o sebe. Hovorím napríklad o tom, že veľkú časť svojho vystúpenia strávil útočením na pána poslanca Dostála a Občiansku konzervatívnu stranu, čo naozaj v súvislosti s touto debatou považujem nielen za neprimerané, ale za úplne zbytočné.
Musím to spomenúť aj popri tých pozitívach. Naozaj, ak máme ambíciu zlepšovať kvalitu rozpravy v tejto Národnej rade, mali by sme si povedať aj nielen tie pochvalné a ďakovné, aké tu zaznievajú možno posledných dvadsať minút, ale aj tie kritické. Napriek tomu stačilo a poďme k samotným VÚC.
No, čo táto rozprava ukázala? Dovoľte mi začať politicky a potom vecne. Politicky ukázala, že máme v tejto Národnej rade rôzne názory, to asi nikoho neprekvapí, ale čo je zaujímavejšie, je, že tie rôzne názory majú odlišné dôvody, ale aj odlišné následky a odlišnú prijateľnosť. Dovoľte mi to začať jednoduchým príkladom, Dostál verzus Kollár. Pán poslanec Kollár podporil tento návrh, aj povedal teda, že zaňho budú hlasovať, majú ho vo volebnom programe a zdá sa mu správny. Jednoduché, jasné stanovisko, konzistentné. Pán poslanec Dostál povedal, že tento návrh, s ním nesúhlasí a nepodporí ho. A teda na rozdiel od pána poslanca Dostála ja som teraz nerobil detailnú analýzu programov OKS za posledných pätnásť rokov, ale verím, že je konzistentné, ako ho poznám, a tiež presadzoval to, v čo verí a v čo aj jeho kolegovia v tejto politickej strane veria. Samozrejme, ako hlavný predkladateľ s pani kolegyňou Macháčkovou týchto zákonov súhlasím a presadzujem ich zrušenie, ale rešpektujem úprimný a dlhoročný a, by som povedal, nejak hodnotovo postavený protinázor, aj keď vecne sa k nemu ešte vrátim. To musím konštatovať, že považujem za korektné na oboch stranách.
Potom sú tu však temné dvojičky SMER-u a Ľudovej strany Naše Slovensko, ktorí, kde práve akékoľvek nejaké výraznejšie vecné argumenty chýbajú. Buď sa do tej rozpravy vôbec nezapájajú, väčšina poslancov, alebo sa zapájajú naozaj takým tým gladiátorským spôsobom, aký sme tu videli, a v podstate nie sú ochotní povedať tú pravdu, že jediný dôvod, prečo dnes obhajujú VÚC, je to, že ich mocensky ovládajú a že z toho zásadným spôsobom aj osobne čerpajú. To nepovažujem, za seba musím povedať, za správne a myslím si, že, a verím, že aj verejnosť to uvidí, že SMER a kotlebovci nielen v tejto veci jednak majú viac spoločného, ako nám chcú často prezradiť, a jednak že užívanie moci a jej ovocia je pre nich pred akýmkoľvek iným ideologickým cieľom.
Medzi týmito extrémami alebo medzi týmito sa nachádza strana SaS, kde na jednej strane ústami jeho predsedu, a ja som tu tie výroky opakovane citoval, že predseda Richard Sulík už po posledných voľbách opakovane hovoril o tom, aj s veľmi podrobnými argumentmi, ak nie identickými, aké sme použili my o tom, že VÚC treba zrušiť a že to bude presadzovať. Na druhej strane poslanci SaS, ktorí vystupovali, a teraz naozaj nemyslím pána Dostála, ktorý je hoci v klube SaS, ale za iný politický subjekt, zaujímali oveľa také váhavejšie alebo vajatavejšie stanovisko a také, u ktorého nie sme práve na SaS zvyknutí, ale opäť je to, je to ich právo. Hovorí to len, myslím si, aj voličom, že ak predseda SaS má v nejakých veciach, povedal by som, razantnejšie stanoviská, je otázka, do akej miery ich potom dokáže v strane presadiť.
Od politiky však poďme k vecnej. Čo táto rozprava ukázala vecne? Ukázala podľa môjho názoru tri veci.
Prvá je, všeobecnú nespokojnosť fungovaní VÚC. Ja sa priznám, že som nezachytil v rozprave nikoho, kto by nejakým spôsobom výraznejšie bránil fungovanie VÚC ako celku, hovoril o tom, že sú povedzme lepším správcom verejnej moci, verejných peňazí ako iné úrovne, povedzme ako štát alebo obce, hoci Ondrej Dostál k tomu bol najbližšie. Ale dovolím si povedať, že nespokojnosť s fungovaním VÚC v tejto snemovni, minimálne vyjadrená v rozprave, bola univerzálna. To znamená, že ak by sme sa na niečom mali zhodnúť, tak je to to, že VÚC nefungujú.
Druhá vec, ktorá sa mi, ktorá ma v tej rozprave zaujala, bola absencia reálnej alternatívy, ale k tomu nášmu návrhu za zrušenie. Mnoho ľudí vystúpilo s tým a vysvetľovalo, že prečo to podľa nich nie je také jednoduché, prečo to má aj nejaké náklady, prečo to je v niečom komplikované a v niečom to možno tak rýchlo nepôjde alebo prečo by to prinieslo aj niektoré zlé veci. To znamená, bolo veľa parciálnych otáznikov aj pochybností, niektorých umelých, ale niektorých pravdivých, lebo žiadna zmena nie je bez nevýhod a nákladov, a to tu bolo. Ale čo tu chýbalo, bola naozaj nejaká reálna alternatíva. Ak sme nespokojní s dnešným stavom a ak VÚC nechceme zrušiť, čo je tá tretia alternatíva, ktorá by nás mala uspokojiť.
Niekedy mi tá diskusia pripomínala článok, ktorý som napísal pred mnohými rokmi po tom, čo som bol nútený hovoriť asi s dvoma stovkami štátnych manažérov v rámci, v rámci jedného projektu ešte pätnásť, sedemnásť už dneska rokov dozadu a vtedy som si dovolil napísať článok, ktorý sa volal, že "Ako ubrániť existenciu akejkoľvek organizácie". A tento článok naozaj vychádzal z toho, čo som si z tých dvesto rozhovorov zobral a v podstate znel asi nasledovne, že ak ste šéfom nejakej organizácie a taká organizácia existuje vo všetkých členských štátoch Európskej únie, tak poviete, že predsa Slovensko nemôže aj nemať niečo, čo majú všetky európske štáty. Znie to logicky. Ak takú organizáciu majú len v niektorých štátoch Európskej únie, tak poviete, že je to európsky trend a predsa nechceme ísť proti európskemu trendu. Ak takú organizáciu majú len vo výnimočných krajinách, niektoré v Európskej únii, poviete, že Slovensko je lídrom Európskej únie a má už takúto organizáciu, ktorú nám iní závidia. A ak takáto organizácia existuje len na Slovensku, tak poviete, že hádam nejdeme zrušiť unikátnu inštitúciu, ktorú máme len na Slovensku a ktorú teda, ktorá nám bude veľmi chýbať. Toto znie ironicky, ale to je naozaj destilácia tých dvesto rozhovorov do štyroch viet. A musím sa priznať, že táto diskusia mi to občas trochu pripomínala.
Samozrejme, že na obranu čohokoľvek je možné vždy nejaké argumenty nájsť na, povedal by som, skritizovanie alebo otvorenie otáznikov k akémukoľvek návrhu je vždy možné niečo nájsť. Žiadny, najmä komplexnejší, odvážnejší návrh nie je, nie je aj bez svojich rizík. Ale to, čo tu naozaj chýbalo, je reálna alternatíva, to, čo naozaj treba urobiť. Počuli sme veľa o odkladaní, treba najprv municipalizovať, treba najprv diskutovať, treba najprv analyzovať, ale aj to by muselo k niečomu viesť.
Myslím, že pán poslanec Dostál bol jediný - aspoň teda ja si to tak pamätám, ospravedlňujem sa, ak niekomu krivdím -, kto na plné hrdlo bol ochotný povedať, že on si myslí, že tých súčasných osem krajov je v realite najlepší variant, ktorý by on v tejto chvíli nemenil. Aspoň to povedal v jednom rozhovore, že on by ani nezvyšoval, že kedysi by chcel zvýšiť počty krajov, ale dneska už by to nerobil. Môžme to skontrolovať v rozprave, Ondrej. A v každom prípade k tomu chcem povedať, je, že nebola tu silná obrana dnešného stavu. Bola tu nespokojnosť, ale nebola tu ani alternatíva. A to ma vedie aj k záveru.
V rámci tohto záveru mi dovoľte vrátiť sa tam, kde som celú túto rozpravu začal, a to je širší zmysel tohto balíka. Teda nielen vecný zmysel rušenia VÚC, ale čoho to má byť symbolom.
Jedna z veľkých otázok dnešného dňa aj, obávam sa, najbližších rokov v celej Európe, a ako vidíme v Spojených štátoch, aj v celom vyspelom svete, je ako čeliť populistom, extrémistom, v niektorých krajinách až fašistom, ako im nedovoliť, aby zničili jednak demokraciu a fungovanie štátov. Tá otázka, samozrejme, je v niečom večná, ale je aktuálna práve preto, že sa mnohým ľuďom zdá, že vplyvom či finančnej krízy, či moderných technológií, či ďalších faktorov, tá hrozba je aktuálnejšia než kedykoľvek predtým. Máme populistu zvoleného za prezidenta najsilnejšej krajiny na svete, máme dneska situáciu, kde vo voľbách vo Francúzsku je minimálne možnosť, aby sa prezidentkou stala extrémistka, máme situáciu, kde vo Francúzsku, pardon, v Rakúsku najprv veľmi tesne a neskôr presvedčivejšie vyhral prezidentské voľby teda umiernenejší kandidát proti extrémistovi, máme situáciu, kde len v našom susednom Maďarsku samotná vláda je extrémne populistická a jej jediná silnejšia opozícia je priamo až extrémisticko-fašistická. Máme situáciu nášho severného suseda v Poľsku, kde je veľmi populistická vláda. To znamená, že je to, je to výzva, ktorej čelíme aj my. Koniec koncov naša vlastná vláda občas má tiež svoje výstrelky, aj keď o tom dneska asi netreba hovoriť.
No a teraz otázka je, že ako tomu čeliť. Ako ľudí osloviť, ako ľudí presvedčiť, že nemajú podliehať týmto módam, nemajú podliehať týmto názorom. Zatiaľ vnímame po celej Európe aj na Slovensku podľa môjho názoru tri možné odpovede a ja si myslím, že práve jedna z nich nám zatiaľ tu chýba a musíme ju začať aktívnejšie presadzovať.
Tá prvá odpoveď je pesimizmus, strach, možno až vyplakávanie. To je tendencia, ktorá je dneska na Slovensku mimoriadne silná. Na Slovensku máme fašistov, ktorí v posledných voľbách získali 8 %, v tejto chvíli podľa prieskumu možno okolo 10 %, aj keď tie prieskumy veľmi kolíšu. Napriek tomu pomerne veľkú časť ľudí, najmä určitých elít, ovládol takmer až, povedal by som, fatálny, fatálna obava z budúcnosti. Poukazujú na to, že sa posúvajú hranice v spoločnosti, v médiách, v politike toho, čo je možné povedať, často majú aj pravdu, a hovoria, aké je to hrozné. Ja s nimi môžem často aj vecne súhlasiť, ale podľa mňa to nie je politická stratégia. Ako občianska reakcia je to pochopiteľné, ale nie je to politická stratégia. Myslím si, že tým, že budeme ako, pozerať ako myši na hada, ešte nikto nikdy žiadnu hrozbu ani neporazil, ani jej nečelil. Preto strach, pesimizmus a vyplakávanie nie je odpoveď.
Takisto si však myslím, že ani nie je odpoveď nadbiehanie tomu istému populizmu a extrémizmu, akého sme svedkami tiež v mnohých krajinách vrátane Slovenska, kde je snaha robiť takú umiernenejšiu verziu hnedej, možno takú veľmi až vypratú hnedú, vybrať si z toho to, čo je populárne bez toho, aby sa človek úplne zašpinil, a predávať to ľuďom, nevoľte, nevoľte tú skutočnú hnedú, môžte voliť veci, ktoré predsa len sú ešte normálne, ale rozumejú vám, tiež vám hovoria tieto isté veci. Podľa môjho názoru to nakoniec nefunguje. Posilňuje to skôr extrémizmus až fašizmus a posilňuje to populizmus.
Tretia možnosť, a tej sme na Slovensku zatiaľ svedkami málo, je čeliť tejto výzve energiou, odvahou a optimizmom. Vo Francúzsku v tejto chvíli prezidentský kandidát Emmanuel Macron je predstaviteľom, oficiálne, ľavice, aj keď v skutočnosti skôr stredu, a práve hovorí, že sa necíti byť viazaný, povedal by som, aktuálnym alebo oficiálnym ideologickým spektrom a predstavuje takúto odvahu, energiu a optimizmus v mene. V Poľsku existuje strana Nowoczesna, ktorej predseda Ryszard Petru je taký, povedal by som, nová krv v poľskej politike, ktorý tiež háji veľmi otvorene a jednoznačne hodnoty modernej, liberálnej a umiernenej spoločnosti, ale opäť s energiou, odvahou a optimizmom. A dokázal za niekoľko mesiacov po voľbách predbehnúť aj oficiálnu opozíciu Občiansku platformu. V Španielsku existuje strana Ciudadanos, ktorej predsedá Alberto Rivera. Tiež odmieta, teda odmieta súčasný stav španielskej spoločnosti a politiky, ale zároveň hovorí, že ľavicový populizmus, ako ho v Španielsku predstavuje hnutie Podemos, tiež nie je odpoveďou pre Španielsko ani pre Európu a snaží sa opäť dať Francúzom, pardon, Španielom odpoveď cez program skutočnej zmeny spoločnosti bez extrémizmu a bez populizmu. To, že napríklad v Maďarsku, ale aj na Slovensku nám to chýba, chýbajú nám takéto strany, takíto politici, ale najmä takýto vôbec prístup, lebo ja verím, že politici sa vždy nakoniec nájdu, ak po nich spoločnosť naozaj túži, ak ich potrebuje, tak je podľa mňa jeden z dôvodov, prečo dnes sme v tom stave veľmi veľkej frustrácie až paralýzy.
Prečo to hovorím pri tomto balíku zákonov? Tento balík zákonov je podľa mňa dobrým príkladom nielen odvahy, lebo odvážne návrhy a iniciatívy predkladajú aj iní. Nebudem sa tváriť, že máme na ne monopol, ale tento balík okrem toho, že hovorí ľuďom, že sme ich ochotní počúvať tam, kde majú pravdu, a tam, kde naozaj musím povedať, že dávno pred elitami účasť voličov naznačovala, že toto sociálne inžinierstvo nám na Slovensku sa nezakorení, tak okrem toho, a to je pre mňa ten najdôležitejší dôvod, táto iniciatíva ukazuje aj ochotu rozbúrať ideologické bariéry a floskule. Lebo ak často sa hovorí, že voliči sú dnes alergickí na politickú korektnosť, samozrejme, určite nejakí sú, myslím si, že 90 % voličov ani netuší, čo je politická korektnosť, možno aj viac, ale podľa mňa na čo sú dnes voliči alergickí, je to, a občania, keď im naozaj stále dokolečka politici opakujú, že niečo nejde alebo niečo je takto, alebo opakujú nejakú svoju ideologickú floskulu, hoci už je všetkým dávno jasné, že to nefunguje alebo že to treba zmeniť.
Vo Francúzsku sú to socialisti, ktorí stále hovoria, že keby sa len ešte trochu zvýšili dane a verejné výdavky, tak by bola ekonomika super. V niektorých iných krajinách sú to politici, ktorí hovoria o obrane existujúceho politického systému. Napríklad v tom Španielsku je to revolta proti tzv. kaste, proti politikom, ktorí sa starajú len sami o seba. Nechali občanov, s prepáčením, si naplno vyžrať hospodársku krízu, ktorú do veľkej miery spôsobili politicko-biznisová elita.
A u nás medzi takéto floskule patrí aj existencia VÚC, pretože, ako ukázala naozaj táto debata, je to dnes už len predmetom viery, predmetom viery, že keďže to bolo urobené ako súčasť reformného balíka pred pätnástimi rokmi, nemôžme to ani nejakým zásadným spôsobom zmeniť, lebo by sme popreli svoju minulosť na strane stredopravej, na strane stredoľavej je ten záujem oveľa pragmatickejší, je to naozaj záujem si zachovať svoje korytá, ale spolu to vedie k neschopnosti urobiť radikálnu zmenu.
Ja si myslím, a v tom naozaj mi dovoľte k záveru oceniť ešte raz vystúpenie pána poslanca Budaja, že jediná cesta vpred bez extrémizmu a bez populizmu je ochota pomenovať aj to, kde naše vlastné iniciatívy alebo iniciatívy našich predchodcov - aby som bol korektný, lebo ja som nebol autorom tejto iniciatívy, aby som si ju neprivlastňoval -, iniciatívy našich predchodcov v niečom uspeli. Napríklad pri decentralizácii si myslím, že decentralizácia na mestá a obce bola úspechom, a v niečom zlyhali, a to bola decentralizácia na VÚC. A aby sme napravili to, čo zlyhalo, napríklad aj tým, že posilníme to, čo uspelo, v tomto prípade obce a mestá. Je to jednoduchý, pragmatický spôsob, ale je to spôsob, ktorý naozaj aj v iných témach by sme mali si osvojiť ako spôsob odpovede voči extrémizmu, fašizmu a populizmu, mať energiu, mať odvahu, mať optimizmus a hlavne mať ochotu tam, kde treba začať aj odznovu.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis