Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s procedurálnym návrhom

30.3.2017 o 16:59 hod.

doc. Ing. PhD.

Miroslav Beblavý

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 30.3.2017 16:59 - 17:00 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja mám len procedurálny návrh v nasledovnom znení. Počas rozpravy som implikoval pána poslanca Hrnka v príslušnosti k Mečiarovmu režimu v tretej vláde a pán poslanec Hrnko ma upozornil, že v tom období síce bol poslancom, ale bol poslancom opozície. A keďže naozaj byť príslušníkom toho režimu je podľa mňa dosť vážny problém, tak by som sa chcel pánovi poslancovi ospravedlniť za to, že som ho nepravdivo označil takto. Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 30.3.2017 11:05 - 11:07 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne.
Začnem pánom poslancom Grendelom. Pán poslanec, myslím, že sa zhodneme na tom, že je to nespravodlivé, ako je to navrhnuté, a ja s vami v tom plne súhlasím, aj som to opakovane vyjadril a myslím si, že, a tiež som to opakovane vyjadril, že najlepšie riešenie toho, ktoré tu bolo predložené, kde vôbec akt milosti nezaťahujeme do tejto veci.
Môj prejav však, a inak chcem povedať, že môžem sa mýliť, môžme si spolu pozrieť záznam, ale ja si nepamätám, že som použil slovo cirkus, lebo ho nejak veľmi často nepoužívam, ale vy ste mi ho pripísali dvakrát.
Ale to podstatné, čo je, je naozaj to, že v okamihu, keď my do tohto vojdeme a začneme rozširovať ten počet rušených milostí, my akceptujeme legitimitu tohto postupu. A ja legitimitu tohto postupu nemôžem akceptovať aj z právnych dôvodov, ale naozaj najmä z politických dôvodov. Pretože medzi prezidentom Kováčom a režimom Vladimíra Mečiara nie je a nemôže byť dávané rovnítko, a ja odmietam prispievať k ďalšiemu posilňovaniu tohto rovnítka.
A teraz k tomu podstatnému. Ja síce nereagujem na poslancov ĽS NS, tak mi dovoľte len povedať, že aspoň vieme, kto je skutočným nástupcom HZDS v tomto parlamente a kto sa k nemu najvýraznejšie hlási. Je dobré si to zapamätať tiež pre budúcnosť.
A k tomu, čo povedal pán poslanec Hrnko. Pán poslanec, netreba miešať pojmy spoločnosť, štát a vláda. Naposledy Komunistická strana ich miešala všetky dokopy. Spoločnosť a štát nemajú vôbec nič spoločné v tomto zmysle, o ktorom diskutujeme, a, samozrejme, vláda je najvyšším orgánom štátu, ale štát je viac než vláda. Ja som hovoril a hovorím, že ak tu dnes odhlasujeme zrušenie amnestií, hovoríme o tom, že vláda Vladimíra Mečiara, tretia vláda, bol zločinecký režim a na tom sa podieľali aj poslanci, ktorí tu vtedy boli. A to tu dnes odhlasujeme. A preto ešte raz mi dovoľte vyjadriť obdiv kolegom z SNS, ktorí za to budú hlasovať.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 30.3.2017 10:50 - 10:56 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážená pani ministerka, keďže absolvujeme tieto diskusie k amnestiám v cykle niekoľkých dní, nemá asi význam opakovať všetko, čo už bolo povedané. Ale dovoľte mi skôr sa vyjadriť k trom bodom, ktoré považujem za zásadné, a najmä teda preniesť pozmeňujúci návrh.
V prvom rade mám aj z tejto diskusie pocit, že sa stráca a nie je pomenovaný, čo je skutočný zmysel a čo bude dopad zrušenia týchto amnestií, ak sa nám to dnes alebo zajtra podarí. Tým skutočným zmyslom je to, že režim Vladimíra Mečiara bude oficiálne označený za zločinecký režim. Pretože len voči zločineckým režimom je možné používať tak mimoriadne prostriedky, ako je rušenie platných právnych aktov amnestie. Ak je to robené navyše vo vzťahu k zneužitiu štátneho orgánu voči občanom, je ten režim dvojnásobne zločinecký. Inými slovami, zrušenie amnestií má z právneho aj politického hľadiska rovnaký význam, ako malo v minulosti označenie predchádzajúcich režimov za zločinecké, keď sa tak odohrali. Ja preto chápem, že pre ľudí, ktorí aktívne pôsobili v tomto režime, aj pre politické strany, ktoré aktívne pôsobili v tomto režime, je mimoriadne ťažké s týmto súhlasiť za akýchkoľvek okolností. A dovoľte mi teda tým pádom oceniť najmä kolegov zo Slovenskej národnej strany, ktorí svojím hlasovaním idú potvrdiť to, že režim, v ktorom ich strana pôsobila štyri roky, bol zločinecký.
Dovoľte mi preto povedať, že ja osobne chápem či už pána Hrnka, alebo, ako som počul, aj pána Číža, ktorí odmietajú za zrušenie amnestií hlasovať, pretože oni v tomto režime tiež významne pôsobili a na rozdiel od iných asi nechcú priznať, že ten režim bol zločinecký. O tom budeme hlasovať.
V tejto súvislosti ja chápem boj pána poslanca Grendela aj s jeho teda exposlaneckým kolegom a kolegom pánom Lipšicom za plné zahrnutie všetkých milostí súvisiacich s kauzou Technopol. Ale podľa mňa táto snaha je politickou aj právnou chybou. Pretože v skutočnosti tie milosti nemajú v tom ústavnom zákone čo hľadať. Tak ako to navrhovalo vždy Kresťanskodemokratické hnutie, ako sme za to vždy hlasovali, ako to dnes navrhuje aj pán poslanec Budaj vo svojom návrhu, ktorý sme podporili, my potrebujeme zrušiť Mečiarove amnestie, pretože tie sú skutočným prejavom zločineckého režimu.
Nech si myslíme o Michalovi Kováčovi staršom, aj Michalovi Kováčovi mladšom čokoľvek, akt milosti tak, ako bol udelený, rozhodne nebol prejavom zločineckého režimu prezidenta Slovenskej republiky.
Z tohto titulu ja aj chápem, aj keď považujem za nesprávne to, že pre Slovenskú národnú stranu zahrnutie tejto milosti do ústavného zákona bolo prejavom vytvárania akejsi falošnej rovnosti medzi režimom Vladimíra Mečiara a prezidentom Michalom Kováčom, pretože ak na jednej strane rušíme Mečiarove amnestie, tak na druhú stranu teda sa tiež nakydalo a pošpinilo na dnes už mŕtveho prezidenta za tento akt.
Ja za seba chcem povedať, že ani toto zahrnutie tejto milosti nie je pre mňa dôvodom, aby som hlasoval proti zrušeniu amnestií sám osebe, ale rozhodne nebudem hlasovať za to, aby sme my prijali túto logiku a ďalej ju rozširovali tým, že budeme ďalšie a ďalšie milosti v tejto kauze do toho zahrňovať. Myslím si, že je to chyba aj právna, pretože nás to čoraz viac vedie k bodu, kde tento parlament má rozhodovať o individuálnej vine a nevine konkrétnych fyzických osôb. A je to chyba aj politická, pretože namiesto toho, aby sme jasne hovorili, že zrušenie amnestií je odsúdenie zločineckého režimu Vladimíra Mečiara, zrazu začíname z toho robiť nejaký všeobecný jav naprávania rôznych neprávosti, krívd, chýb a pochybných krokov.
Z tohto dôvodu však takisto ja musím podať aj pozmeňovací návrh, ktorý o chvíľu prečítam, kde dnes na Ústavnom súde pôsobí ako sudca osoba, ktorá bola poslancom podporujúcou tento zločinecký režim a ktorá sa jasne vyjadrila aj k týmto amnestiám obhajujúcim spôsobom, čím jasne deklarovala svoju predpojatosť a zaujatosť v tejto veci. Je to pán Peter Brňák. A preto si myslím, že ak má byť tento akt zrušenia amnestií naozaj jasným vyjadrením nášho postoja k tomuto obdobiu, ale aj jasným vyjadrením do budúcnosti toho, že zneužitie štátu štátnymi orgánmi nebude tolerované, ak ide o štátne násilie, štátny terorizmus, tak je nevyhnutné aj vylúčiť takéto osoby z rozhodovania.
Preto mi dovoľte v mene šestnástich poslancov Národnej rady predniesť pozmeňovací návrh a je to pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky k vládnemu návrhu ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
V 6. bode čl. I, pardon, k čl. I novely. V 6. bode sa čl. 154f dopĺňa odsekom 3, ktorý znie: "(3) V konaní podľa čl. 129a, ktoré sa týka odseku 1, je sudca Ústavného súdu vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie, ak bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý hlasoval o návrhu na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii."
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 28.3.2017 20:40 - 20:41 hod.

Miroslav Beblavý
Ďakujem pekne, pán presedajúci. Dovoľte mi opraviť prvé z dnešných hlasovaní, kde ma vykázalo zariadenie, že som hlasoval za, a som sa zdržal. Ďakujem. (Ruch v sále.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 28.3.2017 16:03 - 16:05 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne všetkým kolegom aj za pozitívne, aj za otázky, aj za kritiku. Dovolím si možno zareagovať len na zopár kľúčových vecí.
Prvá je, pán poslanec Kresák, no podľa mňa v prvom rade je naša zodpovednosť zamýšľať sa aj na tým, čo ak, zamýšľať sa nad scenármi vývoja a ich možným riešením. A hlavne chcem povedať, že ak pri tomto návrhu musíme riešiť mnoho takýchto otázok, tak je to dôsledok práve k tej veľmi komplexnej štruktúry a architektúry, ktorú ste vy sem priniesli. Pri návrhu, ktorý sem predkladávalo KDH a teraz si osvojil pán Budaj, také problémy nevznikajú. (Reakcia z pléna.) Nie. Je tam zrušenie parlamentom. To, že potom môže byť nejaká ústavná sťažnosť jednotlivca, je vždy a z definície. Takže chcem povedať, že ak musíme riešiť mnoho špekulácií a otázok, tak naozaj bez nejakej zlomyseľnosti, zodpovednosť si musia pripísať predkladatelia tohto návrhu, ktorí nás do tohto, by som povedal, trasoviska zavádzajú tým, ako komplikovane ho naformulovali procesne.
Druhá vec, čo chcem povedať, je, že ten návrh, ktorý sme predlo..., ktorý sme predložili z hľadiska možnosti vylúčenia niektorých sudcov zo zákona, nie je určite štandardný, ale z hľadiska právneho štátu je podľa môjho názoru vhodnejší, ako pripustiť to, že tento prípad budú legálne v súčasnom právnom stave, legálne rozhodovať zaujatí sudcovia. A zároveň ale sme aj veľmi jasne povedali, že sme, keďže hlavným záujmom je tie amnestie zrušiť, tak sme otvorení aj diskusii a môžme diskutovať o všetkom, čo je aj medzi dnešným stavom a tým návrhom. To znamená, že my sme aj po diskusii aj s vami, aj s pani ministerkou, nepostavili zatiaľ nič, takže buď to bude presne, ako my chceme, alebo, alebo nepodporíme. Ale zároveň by som bol veľmi rád, ak by ste aj z vašej strany zobrali vážne potrebu riešenia tejto situácie.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 28.3.2017 15:36 - 15:55 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážená pani ministerka, dovoľte mi vystúpiť k tomuto vládnemu návrhu na zrušenie amnestií.
Za ostatných 25 rokov od založenia republiky, dokonca aj pre ľudí ako ja, ktorí sa vždy zaujímali o veci verejné, nie je nejak veľa chvíľ, kedy si presne pamätám, kde som bol a čo som robil, keď sa niečo stalo, ale tak, ako si mnohí Američania dodnes pamätajú, staršieho veku, kde boli, keď sa dozvedeli o atentáte na prezidenta Kennedyho, ktorým skončila určitá éra, tak ja si veľmi presne pamätám, kde som bol, keď som počul o únose Michala Kováča mladšieho, hoci som mal vtedy len 18 rokov. A myslím, že nám, ktorí sme to vtedy počuli, bolo už vtedy jasné, že sa stalo niečo, čo bude na dlho ovplyvňovať naše spoločné spolužitie v Slovenskej republike, a že sa tak tento akt veľmi rýchlo stal symbolom nielen mečiarovskej éry, ale celých 90. rokov a ich spôsobu spravovania našej republiky, z ktorého sme sa potom veľmi ťažko a veľmi tvrdo dostávali. Preto pre ľudí, ktorí majú túto istú skúsenosť a spomienku, hlasovať za zrušenie týchto amnestií bolo vždy pomerne jednoduchým rozhodnutím a ja, odkedy som poslancom tohto parlamentu, som vždy bez väčšieho váhania alebo akéhokoľvek váhania za tie návrhy hlasovať mohol a dnes je tu ale otázka, ktorú otvára moja predrečníčka pani Nicholsonová, že či prvýkrát nehlasovať za zrušenie amnestií.
Chcem povedať, že jedna z vecí, ktoré tu zatiaľ nezaznela v tej rozprave, je, že prečo sme dnes svedkom takého vzopätia verejnej mienky o otázke zrušenia amnestií. Je to naozaj dnes už takmer 22 rokov, odkedy, a mne..., odkedy teda bol Michal Kováč mladší unesený, je to 19 rokov, odkedy boli amnestie vydané, je to 17, 17 rokov od pokusu ich zrušiť prvýkrát. Ľudia umierajú, filmy prichádzajú, ale ja si nemyslím, že to dáva v skutočnosti odpoveď na to, prečo to vzbudilo a vzbudzuje tak silnú verejnú reakciu ako máločo za ostatné roky. Myslím si, že tá odpoveď je v tom, že je v skutočnosti nie v roku ’95 ani v roku ’98, tá odpoveď je dnes. A tá odpoveď vychádza z toho, že táto spoločnosť sa nachádza v takom politickom marazme a v takej beznádeji z hľadiska viery v právny štát, rovnosť pred zákonom a spravodlivosť, že táto kauza a možnosť jej čo i len symbolického riešenia sa pre mnohých ľudí stala symbolom toho, či je táto spoločnosť schopná sa aspoň čiastočne a niekedy vyrovnať s najväčšími tieňmi svojej minulosti. Myslím si, že najmä mladí ľudia, ktorí mnohí ani neboli vôbec na svete, keď Michal Kováč bol unášaný, v skutočnosti neriešia Michala Kováča mladšieho, riešia to, či ešte môžu mať vieru, že v tejto spoločnosti sa vôbec niekedy podarí vyriešiť akýkoľvek trestný čin zneužívania štátu, či sa podarí vôbec riešiť únos štátu, ktorého sme v nejakej miere svedkom aj dnes.
Prečo to spomínam teraz. Z dvoch dôvodov. Ten prvý je, že vládna koalícia nám predkladá návrh zákona, ktorý, ako všetci vieme, a bolo to tu stokrát povedané, hovorí, že parlament síce môže zrušiť amnestie, ale následne musí toto zrušenie posúdiť Ústavný súd.
Z hľadiska toho, o čom som hovoril, má tento návrh dve zásadné riziká. Jedno to riziko spočíva v tom, že ak amnestie nebudú zrušené rozhodnutím Ústavného súdu, tak táto posledná nádej, táto emócia, táto vlna, ktorej sme svedkami, sa preleje do niečoho, čo dnes nikto nevie predvídať. Dnes naozaj nie je možné predvídať, čo si všetci tí ľudia, ktorí dnes v tomto vidia jednu z posledných nádejí na začiatok etablovania spravodlivosti, pomyslia, keď to, čo pokladajú za dnešný systém, nakoniec udupe aj túto symbolickú, malú a poslednú nádej na budovanie právneho štátu.
Ale to riziko, ktoré tu ešte je druhé, je, že tým, že vládny návrh do toho zaťahuje Ústavný súd, ak Ústavný súd rozhodne o tom, že amnestie nemožno zrušiť, tak zničí akúkoľvek autoritu tejto inštitúcie a celého súdneho systému v očiach veľkého množstva ľudí na Slovensku a tým ešte viac podkope akúkoľvek dôveru v právny štát alebo fungovanie štandardných, mainstreamových inštitúcií tohto štátu. Dnes je také módne hovoriť, že čokoľvek zlého sa deje vo vzťahu k právnemu štátu, demokracii, tým mainstreamovým, štandardným stranám a všetkému tomu, pomáha kotlebovskej strane, ja neviem, ale viem, že to obrovské sklamanie a tá obrovská negatívna energia a najmä tá strata posledných zvyškov dôvery v systém môže podporiť len niekoho, kto je proti systému absolútne. A toto je obrovské riziko, ktoré na seba zobrala vládna koalícia tým, že nám sem predostrela tento návrh, zobral ho na seba predseda vlády, zobrali ho na seba všetci členovia vlády, zobrali ho na seba predsedovia koaličných strán a zobrala si ho na seba aj ty, pani ministerka, a teraz otázka je prečo.
Z môjho pohľadu tu dnes často riešime úmysly a vôľu. Viacero kolegov už odôvodnilo to, že prečo majú buď pochybnosti, alebo dokonca nebudú hlasovať za tento návrh, tým, že nemajú žiadnu dôveru v dobrý úmysel alebo poctivý úmysel Roberta Fica zrušiť amnestie. Hoci im rozumiem a z hľadiska, a absolútne s nimi súhlasím z hľadiska posudzovania úmyslov Roberta Fica, dovolím si zároveň nesúhlasiť, pretože to je podľa môjho názoru úplne nepodstatné. To, že Robert Fico nechce úprimne zrušiť amnestie, je podľa mňa každému zjavné a dokonca si myslím, že v zásade, pokiaľ by mohol alebo mal by väčší priestor, urobil by to aj on, však určite by nechcel po 17 rokoch tvrdiť, že na ceste do Damašku stretol a urobil nejakú konverziu. Myslím si, že keby mohol, sám by povedal, že, samozrejme, že to robím, ako aj pani podpredsedníčka Nicholsonová správne povedala, kvôli verejnej mienke, je to tlak, ľudia to chcú, ja som politik, ktorý reaguje na verejnú mienku, preto som to predložil. Preto úmysly z môjho pohľadu dôležité nie sú. Dôležitý je, aký bude výsledok. A tu musím povedať, že hoci nebudem v niektorých veciach súhlasiť s opozičnými kolegami, nebudem môcť súhlasiť ani s pani ministerkou.
Čo mám konkrétne na mysli, je, že podľa môjho názoru má Lucia Žitňanská pravdu v tom, že osobitne pre liberálnych demokratov by mala byť otázka materiálneho jadra ústavy a ľudských práv a jej obhajoba, tohto konceptu, absolútne kľúčová. Každý, kto v tejto snemovni hovorí o tom, že 90 hlasmi je možné robiť čokoľvek, alebo to naznačuje nejakým podtextom, podľa mňa nekoná múdro, ak je stúpencom liberálnej demokracie. To, že sú veci, o ktorých sa nie je možno rozhodovať parlamentnou väčšinou, je jeden zo základných výdobytkov modernosti a konceptu právneho štátu a liberálnej demokracie a nemali by sme ich spochybňovať. Ani v mene zrušenia takej brutality, ako sú Mečiarove amnestie. Ten dôvod, prečo môžeme zrušiť Mečiarove amnestie a dokonca by sme, musíme alebo mali by sme, je práve to, že ich zrušenie nie je v rozpore, ale v súlade s materiálnym jadrom ústavy, pretože keď štátny orgán zneužije nástroje pre právu na ochranu štátneho terorizmu, tak potrestanie vinníkov je v súlade s materiálnym jadrom ústavy a so základnými ľudskými právami. (Reakcia z pléna.) Aj s tým. Ale preto len chcem zdôrazniť, že na toto by sme mali apelovať, nemali by sme nikdy apelovať na to, že 90 hlasov je suverénnych a na čomkoľvek sa tu uznesieme, môžeme cez to urobiť. To je cesta do pekla. To je tam, kde sa zhodujeme s pani ministerkou.
Ale kde sa úplne nezhodneme, je, že pani ministerka a vládna koalícia tým odôvodňujú to, že Ústavný súd bude kontrolovať toto naše uznesenie, ak ho schválime, a bude mať právomoc ho aj zrušiť. V prvom rade chcem zdôrazniť a nehovorím to ja, povedalo to desiatky ústavných právnikov vrátane veľmi vážených autorít a povedala to aj pani ministerka a pán Kresák, keď hlasovali v minulosti za niektoré návrhy, že tieto konkrétne Mečiarove amnestie je možné zrušiť bez kontroly ústavnosti týchto zákonov Ústavným súdom, to znamená, že nie je potrebný tento vládny návrh. To treba povedať jednoznačne.
Druhá vec, ktorú treba povedať jednoznačne, je, že ani tento návrh nezabráni tomu, na čo sa odvoláva pani ministerka aj mnohí vládni predstavitelia, a to je to, že Ústavný súd tak či tak v podobe senátu bude o tomto ešte raz rozhodovať. Pretože čo sa stane, ak tieto amnestie budú zrušené a následne potom Ústavný súd toto zrušenie potvrdí alebo minimálne nezruší, je, že obnoví sa vyšetrovanie, prípadne priamo žaloba, keďže vyšetrovanie už prebehlo minimálne v jednom prípade, a povedzme, že súdy aj odsúdia, tak v tej chvíli môžeme očakávať už individuálnu sťažnosť na Ústavný súd o porušení ľudských práv obvinených alebo odsúdených. O takýchto sťažnostiach, pokiaľ viem, rozhoduje senát Ústavného súdu, prípadne za určitých okolností do nich vstupuje pri zjednocovaní názorov aj plénum a toto sa opakovane, toto sa pravdepodobne stane bez ohľadu na to, čo sa stane v tomto prvom kole. To znamená, myšlienka, že tým, že to dáme teraz posúdiť Ústavnému súdu, sa vyhneme komplikáciám neskôr, jednoducho nie je pravdivá. A ak to napríklad dostane senát, ktorý bude naklonený amnestiám alebo ich nezrušiteľnosti, ak dovtedy bude doplnené plénum o sudcov, ktorí budú naklonení nezrušiteľnosti, jednoducho ak vo chvíli, keď sa bude ex post takto rozhodovať, nebude Ústavný súd naklonený zrušiteľnosti amnestií, tak to, že ich nezruš..., to že ich zrušenie teraz nenapadne, ešte nič neznamená. Tam nie je záväznosť takéhoto typu precedentného rozhodnutia, lebo sa bude týkať niečoho iného a bude sa týkať individuálneho rozhodnutia, navyše Ústavný súd u nás nie je precedentne viazaný tým spôsobom, aby to v tomto prípade záviselo. Takže ten základný argument, prečo to dať na Ústavný súd, aby sme mali jasnosť vo výsledku hneď na začiatku, a nie na konci, bohužiaľ, neplatí.
Druhý problém, ktorý tu je, je, že argumentuje sa nie takto, ako som práve povedal, ale argumentuje sa potrebou práve v rámci zachovania ochrany ľudských práv, právneho štátu, je, že nad Národnou radou v takomto prípade musí byť ešte nejaký iný arbiter. Práve preto, aby sa nemohlo stať, že, že teda 90 hlasmi sa tu budú odsudzovať aj konkrétni ľudia, ako sa to dialo v historicky v rôznych štátoch v stredoveku a na začiatku novoveku, že jednoducho za, 90 hlasov sa tu nebude môcť uzniesť na čomkoľvek.
Ja by som mal k tomu argumentu pomerne veľkú mieru apatie a väčšiu mieru empatie ako mnohí kolegovia z opozície, keby neplatilo zároveň to, že tí istí, ktorí tento argument predkladajú, zároveň mali zatiaľ veľmi malú vôľu riešiť to, aby ten Ústavný súd skutočne nestranným arbitrom bol. Lebo ak úprimne chceme v mene ochrany materiálneho jadra ústavy a ľudských práv a toho, aby parlament sa nestal miestom, ktoré si prisvojuje možnosť rozhodovať individuálne prípady, vinu a nevinu. Ak v mene toho chceme, aby v prípade rušenia amnestií a milostí bol tu niekto iný, konkrétne Ústavný súd, ktorý rozhodne z pohľadu toho, že či to sa naozaj prieči právnemu štátu, tak potom ten, ak je to úprimný názor, potom ten istý človek a ten istý predkladateľ musí tlačiť aj na to, aby ten orgán mohol naozaj rozhodovať nestranne. A to sa tu nedeje. A dovoľte mi vysvetliť prečo.
Zákon o Ústavnom súde dnes obsahuje veľmi zvláštne ustanovenie, podľa toho ustanovenia, ak namieta účastník konania zaujatosť sudcu alebo ho namieta aj samotný sudca, rozhoduje v prípade plenárnych rozhodnutí samotné plénum okrem toho sudcu samotného. Inými slovami, predstavme si, že to príde na Ústavný súd a pán sudca Brňák, lebo o ňom sa tu už veľa spomínalo, sa buď namietne sám, alebo ho namietne pani ministerka, alebo ho namietne pán Kresák s pánom Kubinom, že je zaujatý, pretože on zjavne zaujatý je. Na základe svojich výrokov, doterajšieho pôsobenia by v žiadnom súdnom spore o tejto veci on nemohol byť sudcom za normálnych okolností, to nehovorím, ja mám naňho svoj názor, ale zaujatosť nie je o tom, či je niekto dobrý alebo zlý človek, alebo charakterný, alebo bezcharakterný, zaujatosť je o tom, či možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho predpojatosti v danej veci. Ja by som napríklad argumentoval, že pravdepodobne zaujatý v tejto veci je aj pán sudca Orosz, pretože tiež v tejto veci hlasoval a vystupoval, hoci o charaktere pána Orosza ja nemám žiadnu pochybnosť, ale o zaujatosti odôvodnenú pochybnosť mať možno. No a prečo to spomínam, je, že za normálnych okolnosti sa pán Orosz namietne možno sám, pána Brňáka možno musí namietnuť niekto iný a plénum rozhodne hlasmi bez tohto konkrétneho sudcu.
Mohli by sme mať dôveru v takýto postup, keby zároveň pri riešení prípadu pána Čentéša tam minulá, teda vládna koalícia, vtedy to nebola koalícia, to bola strana SMER, nepresadila ďalšie ustanovenie, ktoré hovorí, že ak je namietnutých toľko sudcov, že by nebolo uznášaniaschopné plénum a nemohlo by rozhodnúť bez nich prípadne, ak by všetci boli teda z toho vylúčení, tak všetci sudcovia rozhodujú bez ohľadu na svoju zaujatosť. Čo to v praxi znamená, že keď máme prípad, kde môžu byť zaujatí dostatočný počet sudcov, aby sa to dostalo po túto hranicu, tak aj sudcovia, ktorí sami seba namietnu ako zaujatých, sami uznajú, že sú zaujatí, aj tak budú rozhodovať. V tomto prípade, keďže máme desať sudcov momentálne v pléne, a sedem potrebných je na rozhodnutie o zrušení zrušenia amnestií, stačí, aby sa štyria sudcovia namietli alebo boli namietnutí niekým iným, a z hľadiska dnešnej legislatívy budú úplne legálne rozhodovať o prípade, v ktorom dokonca ešte aj oni sami uznajú, že sú zaujatí. Tento momentálny právny stav návrh vládnej koalície nijako nerieši ani sa k nemu nejak nevyjadruje. Čo v situácii, keď jediný argument pre zaangažovanie Ústavného súdu do tejto veci je jeho nestrannosť a jeho ako postavenie arbitra základných aspektov ústavnosti a demokracie, je ťažko akceptovateľné.
Preto som spolu s kolegami a s kolegyňami položil aspoň čiastočné riešenie tejto otázky ako tiež jednu z tých požiadaviek, ktoré by sme mali splniť, nie preto, že je cieľom amnestie nezrušiť, naopak, cieľom je amnestie zrušiť a nám na máločom tak veľmi záležalo ako na tom, ale cieľom je zároveň neschváliť zákon v podobe, v ktorej je, je dopredu odsúdený na neúspech.
My máme ale dnes aj jednu výhodu popri tých všetkých nevýhodách. Poviem úprimne za seba, že pokiaľ by malo štát zastupovať na Ústavnom súde len povedzme, povedzme, že za minulej vlády a mali by ho zastupovať zástupcova SMER-u, tak moja osobná nedôvera k nim v tejto veci bola natoľká, že by som si nevedel predstaviť iné riešenie, ako buď odmietnuť ten návrh zákona, alebo, alebo hľadať legislatívny kompromis. Naše dnešné šťastie je aj v tom, že Národnú radu majú zastupovať pán Kresák a pán Kubina, aspoň teda predbežne sa črtá taký kompromis, už zo samotného znenia zákona predloženého vládu má zastupovať ministerka spravodlivosti, to je, teda ak sa nič nezmení, môžem považovať za dané a špeciálne v prípade pani ministerky, je tu ešte miera osobnej dôveryhodnosti aj danej históriou, kde ja som ochotný načúvať jej hlasu a načúvať jej stanovisku k tomuto problému. Zároveň však je veľmi ťažké dať nejakú formu bianko šeku, takže je potrebné z môjho pohľadu hľadať cestu, ako sa pohnúť vpred, tak aby sme naozaj vo štvrtok alebo v piatok vedeli zrušiť amnestie a vedeli ich zrušiť spôsobom, ktorý prinesie Slovensku malé, symbolické, ale predsa len po dlhom čase prvé víťazstvo v boji za právny štát, rovnosť pred zákonom a spravodlivosť.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 28.3.2017 10:38 - 10:52 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi na úvod sa ospravedlniť, ak moje vystúpenie svojou formou nebude možno zodpovedať nárokom Národnej rady, ale nie som úplne v práceschopnom stave, ale aj dnešok pripomína, myslím, že nám všetkým, že sú chvíle, a malo by ich byť viac, kedy naše pôsobenie tu nie je prácou, ale je poslaním, a pri poslaní sa na nejaké takéto veci nemá hľadieť, takže dovoľte mi vystúpiť aj takto nedokonale.
V prvom rade by som chcel vyzvať všetkých vystupujúcich, aj keď, keďže vystupujem skôr k záveru písomnej časti rozpravy, asi, asi už to na veľa ľudí platiť nebude, k vyššej miere vážnosti a dovolím si použiť to slovo, pretože ho nepoužívam príliš často, štátnického prístupu k rozprave v tejto Národnej rade v tejto veci, pretože najmä ak sa to dielo podarí a k zrušeniu amnestií dôjde v tom, v tomto parlamente, tak je možné, že o päť, desať alebo aj dvadsať rokov si budú spätne pozerať túto rozpravu ľudia, ktorých už nebude vôbec zaujímať detaily, nebudú ich zaujímať ani konkrétne spory, ani osobné nenávisti, ani osobné reminiscencie, ale budú to vnímať ako bod, v ktorom sa naozaj ďalším významným spôsobom podarilo posunúť vpred budovanie právneho štátu, a myslím, že tak by sme sa mali aj vyjadrovať.
Takže napriek tomu, že v miere kritickosti a ochote aj tvrdej kritiky, by som povedal, som na úrovni ostatných opozičných kolegov, dovoľte mi teraz skôr ísť vecne k skrátenému legislatívnemu konaniu. K samotným amnestiám sa podľa môjho názoru treba vyjadriť až v ďalšom bode, kedy o nich budeme rokovať. Takže dovoľte mi teraz vyjadriť sa výhradne k skrátenému legislatívnemu konaniu.
Vyskytlo sa tu už dnes aj mimo rokovania tohto pléna veľa špekulácií, prečo koalícia tak tlačí na skrátené legislatívne konanie, a ešte v rámci tohto skráteného legislatívneho konania, by som povedal, na skrátené, skrátené legislatívne konanie, pretože, samozrejme, aj keby chcela koalícia prerokovať v rámci jednej schôdze napríklad tento návrh zákona, tak mohla to urobiť tak, že druhé a tretie čítanie by potom bolo na záver tejto schôdze. Keby chcela urýchlene schváliť tento návrh zákona, mohla to urobiť tak, že by bolo na tejto schôdzi prvé čítanie a na ďalšej druhé a tretie čítanie. Tieto príklady uvádzam len preto, že ak by, ak naozaj by koalíciu motivovalo len to, čo hovorila pani ministerka, že pri riadnom postupe by sme schvaľovali vládny návrh niekedy na jeseň definitívne, tak medzi tým a tým, čo zažívame dnes, je ešte veľa iných možností, ktoré má v ruke vládna koalícia, a rozhodla sa pre takmer najskrátenejší možný postup. V podstate jediná, jediný ústupok k akejkoľvek diskusii bolo to posunutie rokovania o týždeň. A už v rámci rokovania samého postupujeme najexpresnejším možným spôsobom. Dnes je prvé čítanie, v štvrtok je, o 48 hodín je druhé a tretie čítanie.
Bolo tu veľa špekulácií, prečo je to tak. Pán Matovič uviedol, že je to tak preto, že sa koalícia bojí študentskej demonštrácie. Mne osobne niektorí kolegovia vysvetľovali, že samotní poslanci MOST-u sa obávajú, že kolegovia z SNS a zo SMER-u môžu ucúvnuť, ak to tu bude pridlho, či už pod vplyvom rodiny Lexovcov, alebo iným dôvodom. Takisto som počul podľa môjho názoru nie celkom nedomyslenú špekuláciu o tom, že v skutočnosti za tým celým je len marketingový harmonogram Erika Tomáša, keďže, ako sme videli aj v minulosti, skrátené legislatívne konania vrátene noviel ústavy sa tu schvaľovali čisto preto, že to vlády Roberta Fica považovali za politicky a marketingovo účelné bez nejakého iného, hlbšieho dôvodu. Všetky tieto špekulácie môžeme dať. Neviem, kto vie, ktorá z nich je pravdivá, možno môžu byť pravdivé viaceré. Ale v každom prípade je to podľa môjho názoru menej podstatné ako právne a štátnické otázky a dôvody, či je možné toto legislatívne skrátené konanie schváliť. No a tu mi dovoľte povedať, že z právneho hľadiska jednoducho neexistuje žiadny zákonný dôvod na toto skrátené legislatívne konanie. A dovolím si pripomenúť, že ani podpredsedníčka vlády, ministerka spravodlivosti a predsedníčka Legislatívnej rady vlády ani tejto rozprave žiadny taký neuviedla, keď pred niekoľkými minútami v rozprave hájila toto skrátené konanie, neuviedla žiadny právny dôvod, uvádzala dôvody politické. Pričom ja chcem povedať, že politické sú legitímne, ja slovo politické nepoužívam ako nadávku. Ale je potrebné splniť aj právne dôvody na skrátené legislatívne konanie. A ono žiadny neuviedla, pretože aj ona sama vie, že ten, ktorý je uvedený v prekladacej správe, jednoducho nie je pravdivý. Naozaj neexistuje žiadne zásadné ohrozenie ľudských práv, ktoré by nastalo z titulu toho, že by sa tento zákon schválil o niečo neskôr.
Ten dôvod, prečo to tak je, je, že rokovací poriadok Národnej rady neobsahuje pri výpočte dôvodov na skrátené legislatívne konanie jeden bod. Ten tam chýba. A ten by bol zásadná politická priorita vlády Slovenskej republiky. Keby v rokovacom poriadku bol uvedený takýto bod, tak by sme mohli dneska úplne legálne o tomto rokovať. A toto platí aj o všetkých predchádzajúcich skrátených konaniach vlády Roberta Fica, kde takmer v žiadnom prípade, naozaj až na vzácne výnimky, nebol nikdy, nebol nikdy ten dôvod prítomný, pretože skutočný dôvod bol aj vtedy, že to jednoducho bola politická priorita. Vláda sa tak politicky rozhodla.
Ja som už pri jednom z predchádzajúcich legislatívnych konaní skrátených za tejto vlády vyzval pani ministerku, aby, ak vláda, v ktorej ona je podpredsedníčkou vlády a predsedníčkou Legislatívnej rady vlády a ministerkou spravodlivosti, chce takto naďalej používať protizákonne skrátené legislatívne konanie ako nástroj realizácie politických priorít vlády, aby vláda koalícia zmenila rokovací poriadok. Koniec koncov menilo ho v lete a vtedy toto nevyriešia. A keby namiesto horaliek riešila túto vec, mohli sme tu dnes o tom legálne rokovať. Takto, bohužiaľ, musím konštatovať, že o tom legálne rokovať nemôžeme, a to predstavuje dosť zásadný problém aj pre tých z nás, ktorí by inak zrušenie amnestií čo najrýchlejšie schválili.
Chcem zároveň pripomenúť, čo je asi zbytočné, ale napriek tomu nevyhnuté, že ak by najväčším cieľom bolo urýchlené zrušenie amnestií, bolo by to možné dosiahnuť schválením návrhu pána poslanca Budaja, teda bývalého návrhu KDH, ktorý on dnes predkladá, a to, samozrejme, aj s pozmeňujúcimi návrhmi a doplneniami, ktoré by ho urobili prijateľnými pre strany vládnej koalície. Pokiaľ ja mám informácie, môže ma opraviť pani ministerka alebo iní poslanci, takáto ponuka pánovi poslancovi Budajovi ako predkladateľovi nikdy nebola daná zo strany vládnej koalície, že či súhlasí s tým, že sa do jeho návrhu vložia tieto a tieto ustanovenia, ktoré z neho urobia všeobecne prijateľný návrh. A ten dôvod opäť nie je právny, ale je politický, a teda že je neprijateľné pre predstaviteľov vlády Slovenskej republiky, aby sa amnestie zrušili návrhom poslancov opozície. Opäť, politicky to môžem pochopiť, štátnické to už veľmi nie je, ale hlavne to nie je v súlade s právom, ak následne vláda zneužíva a porušuje zákon v prípade skráteného legislatívneho konania len preto, aby nemusela buď odmietnuť opozičný návrh, alebo cez neho realizovať svoju zásadnú momentálnu politickú prioritu.
Záverom mi dovoľte vo väzbe na skrátené legislatívne konanie uviesť aj to, že medzi návrhom, medzi návrhom, ktorý tu je, opozičným a medzi návrhom vládnym je aj z pohľadu skráteného legislatívneho konania jeden veľký a zásadný rozdiel. Návrh pána poslanca Budaja, ktorý neprerokovávame v skrátenom konaní, ale keby sme ho aj, je jednorazový návrh, ktorý rieši jednorazovo mimoriadnu situáciu vo väzbe na zrušenie teda rozhodnutí o amnestiách. Môžme mať rôzne právne názory na tento konkrétny zákon. Ja spolu s mnohými ústavnými právnikmi si myslím, že je úplne v poriadku tento návrh. Ale nedá sa poprieť to, že tento návrh nezakladá ústavné princípy a precedensy do budúcnosti, pretože jednorazovo rieši mimoriadnu situáciu. A rieši ju spôsobom, ktorý keby prešiel, tak sa naň môžu odvolávať možno o ďalších sto rokov zase v takejto mimoriadnej situácii.
Naopak, návrh vlády, ktorý aj pani ministerka nám predložila, obsahuje systémový a opakovaný mechanizmus na rušenie milostí a amnestií vydaných prezidentom a vládou Slovenskej republiky v budúcnosti, kedykoľvek väčšina Národnej rady pre to rozhodne, a to len z toho dôvodu, že sú podľa väčšiny v rozpore s princípmi právneho štátu a demokratického zriadenia. Ide o..., ako poznamenali viacerí ústavní právnici, oveľa zásadnejšie narušenie ústavnej rovnováhy moci, oveľa zásadnejší návrh, zásah do nej, ale napriek tomu tento návrh máme prerokovať v skrátenom a urýchlenom konaní. To znamená, že nie je možné schváliť návrh, ktorý nešiel v skrátenom konaní a jednorazovým a unikátnym spôsobom rieši situáciu, ale je podľa vlády možné schváliť v skrátenom legislatívnom konaní niečo, čo je oveľa systémovejšie, hlbšie zasahujúcejšie, vytvárajúce precedensy a vytvárajúce ústavnoprávne dôsledky v mnohých oblastiach, ktoré si dnes ani nevieme predstaviť.
Koľko trvala interná diskusia vládnej koalície, kým dospela k tomuto riešeniu? To je moja otázka na vás, pani ministerka. A koľko vy dávate v dnes opozícii na diskusiu s vami? Môj názor je ten alebo môj odhad je, že my máme dneska schváliť toto riešenie rýchlejšie, než ste vy sami o ňom vnútorne diskutovali. To znamená, že na diskusiu s nami ste si nechali oveľa menej času. Naozaj ste si domysleli všetky dôsledky? Ja poviem jednu vec z rokovaní s pánom poslancom Kresákom, s ktorým sme viedli, aj s pánom poslancom Gálom, myslím si, že veľmi vecnú a kvalifikovanú diskusiu o tomto, o týchto návrhoch. Ale aj z tej diskusie bolo zrejmé, že sú tam určité dôsledky, napríklad vo väzbe na zaujatosť sudcov a jej riešenie, ktoré dokonca ani pán poslanec Kresák, ktorý je jeden z najvýznamnejším ústavných právnikov v tomto parlamente, nemal v tej chvíli plne domyslené, a museli sme o nich ďalej diskutovať. A to hovorím teraz nie preto, aby som spochybnil jeho kvalifikovanosť, ale, naopak, aby som povedal, že aj keď niekto tak kvalifikovaný potrebuje ešte čas na to, aby niektoré veci si pozrel, domyslel, odkonzultoval, tak to tiež naznačuje, že to nie je úplne taká triviálna vec, ktorá sa tu dneska schvaľuje. Ako sú domyslené poistky nezneužitia tohto? Už... aj poviem príklad. Pán poslanec Farkašovský povedal pred chvíľou, že amnestie ako amorálne treba zrušiť, to citujem. No problém je v tom, že to nie je obsahom tohto návrhu a ani by to nemalo obsahom tohto návrhu, pretože parlament jednoducho nemôže rušiť všetko, čo považuje za amorálne. To by bolo napriek tomu, ako dobre to znie, bolo by to v rozpore s princípmi právneho štátu a vracali by sme sa pomerne blízko, aj, by som povedal, k stredoveku, kde bolo možné právnym aktom urobiť takmer čokoľvek bez ohľadu na ľudské práva, právnu istotu a všetky iné výdobytky moderného štátu. Tieto amnestie treba zrušiť nie preto, že sú amorálne, ale preto, že sú porušením základných princípov právneho štátu a demokratického právneho štátu, pretože štátny orgán amnestoval sám seba. To je to, prečo ich je potrebné zrušiť. A preto spomínam, nie preto, že by som sa chcel púšťať do pána poslanca Farkašovského, ktorý svoju poznámku určite myslel v dobrej viere, ale pretože chcem naznačiť, ako ľahko sa ďalej s týmto narába a ako by sme naozaj mali byť precízni v diskusii o tom.
Posledný bod, čo ešte k tomu poviem pred záverom, je, že toto skrátené konanie a ešte v rámci neho to skrátenie toho skrátenia je podľa môjho názoru ďalšou barličkou pre tých, ktorí na Ústavnom súde budú chcieť zastaviť zrušenie týchto amnestií, pretože budú môcť s tým argumentovať. Ja, samozrejme, som si vedomý aj predchádzajúcich rozhodnutí Ústavného súdu, kde hovoria, že porušenie rokovacieho poriadku samo osebe nie je dôvodom na vyhlásene nesúladu legislatívy s ústavou. Ale to neznamená, že nemôže byť podporným argumentom napríklad pri vyhlásení nesúladu legislatívy s ústavou.
Preto chcem za seba povedať, že dôvera v právny štát sa buduje postupom podľa zákona. My dneska máme odstrániť jednu z najväčších škvŕn na právnom štáte tým, že nebudeme postupovať podľa zákona, a to je z môjho pohľadu vážny problém. Zároveň musím konštatovať, že ani z mimoprávnych aspektov, politicky, štátnicky predkladateľka zatiaľ neponúkla tak zásadný argument, aby sme išli odstrániť najväčšiu škvrnu na slovenskom právnom štáte cez porušenie zákona, a preto nepodporím skrátené legislatívne konanie v tejto veci.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 14.2.2017 10:02 - 10:24 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi záverečne vystúpiť k tomuto zákonu, ale, samozrejme, tak ako aj ostatní kolegovia predo mnou, vystúpiť aj k tomu celému balíku a zhrnúť.
Priznám sa, že nemyslím si, že je nevyhnutné opätovne sa vrátiť k všetkým detailom a obsahovým diskusiám, ktoré sme tu mali, prebiehali pomerne dlho, a ten, koho zaujímajú, si ich, samozrejme, jednak tu mohol byť, mohol pozerať, môže sa k nim aj vrátiť. To znamená, že namiesto nejakého hodinového zhrnutia, čo tu zaznelo, a povedzme aký je postoj mňa a mojej spolupredkladateľky k tomu, dovoľte mi skôr zareagovať na takých štyroch kľúčových bodoch.
V prvom rade chcem poďakovať. Chcem poďakovať celému plénu za to, že sme spoločne odhlasovali organizáciu tejto diskusie v tých 7 blokoch, tak ako sme to urobili. Spätne si myslím, že to bolo veľmi dobré rozhodnutie v tom, že zároveň sa tá diskusia rozdelila tam, kde boli predsa len veľmi vecne iné otázky, a zároveň nebola rozbitá tak, aby znemožnila, by som povedal, účinnú diskusiu a zároveň podľa mňa trvala tá diskusia toľko, ako mala, nie dlhšie, ani kratšie. Takže chcem poďakovať plénu za to, že tento návrh schválilo.
Chcem poďakovať pánovi poslancovi Kollárovi a pánovi poslancovi Krajniakovi za podporu tohto návrhu.
Chcem poďakovať ale aj ľuďom, niektorým poslancom, ktorí ten návrh nepodporujú. Chcem napríklad, aby som bol korektný, poďakovať pánovi poslancovi Kérymu a Faičovi zo SMER-u, ktorí hoci boli alebo sú proti tomuto návrhu, ak som správne pochopil ich vystúpenia, tak ich vystúpenia boli vecné. To znamená, že kritizovali to, čo na tom návrhu vnímali oni zo svojho pohľadu ako slabé, ale neboli ani agresívni, ani osobní, ani nejakým spôsobom nedeštruovali túto diskusiu.
Takisto chcem poďakovať pánovi poslancovi Budajovi, ktorý mal príspevok, povedal by som, a teraz myslím v podstate filozofického charakteru, kde naozaj možno do toho takého politického súboja vniesol, by som povedal, úvahu, ktorá nebola nutne ani na jednej, ani na druhej strane tej diskusie, ale skôr ukazovala, odkiaľ prichádzame a možno aj kam by sme, kam by sme mali ísť.
Chcem poďakovať viacerým poslancom strany SaS, ktorí diskutovali asi najaktívnejšie. Pánovi poslancovi Klusovi, pánovi poslancovi Ivanovi, Slobodovi, ale aj pani poslankyni Zemanovej, pánovi poslancovi Jurzycovi a Poliačikovi.
Osobitne chcem poďakovať pánovi poslancovi Dostálovi, hoci ten je asi, povedal by som, takým jediným ostrým kritikom tohto návrhu z vecného hľadiska, ktoré som tu zaznamenal, ktorý naozaj si dal tú prácu, že sa voči nemu teda postavil vecne, nie osobne a zároveň veľmi kriticky. Myslím si, že v tej diskusii sme si tie vzájomné nesúhlasy vysvetlili. Obávam sa, že už ho asi nepresvedčím o pravde zrušenia VÚC, aj keď sa k tomu ešte o chvíľku vrátim. Ale cením si to, že bol celý čas veľmi, aj síce bol veľmi vášnivý, ale bol veľmi vecný.
Po týchto pozitívnych slovách dovoľte mi aj kriticky spomenúť najmä pána poslanca Číža, v menšej miere aj pánov poslancov Kvorku a Vaľovú, ktorí, naopak, naozaj pripomínali, ako sme tu im aj povedali, hokejových bitkárov, ktorých pošlú na ľad, aby sa pobili, aby teda zvrátili výsledok zápasu, aby to nevyzeralo tak, ako to vyzerať má.
Musím povedať, pán poslanec Číž nie je tu, ale to je naozaj jeho problém, keďže je toto verejná rozprava, a pokojne mu to poviem aj do očí, že pri téme, o ktorej on sám vyhlásil, že je to jeho téma, že sa tridsať rokov venuje otázkam verejnej správy, že toto je jeho, to, čo sa dneska tak módne nazýva core business, teda ten základ jeho práce, tak musím povedať, že tak agresívne, absolútne vecne prázdne a, doslova si dovolím povedať, osobne od veci vystúpenie som v tejto Národnej rade už dlho nepočul. Teraz nehovorím o sebe. Hovorím napríklad o tom, že veľkú časť svojho vystúpenia strávil útočením na pána poslanca Dostála a Občiansku konzervatívnu stranu, čo naozaj v súvislosti s touto debatou považujem nielen za neprimerané, ale za úplne zbytočné.
Musím to spomenúť aj popri tých pozitívach. Naozaj, ak máme ambíciu zlepšovať kvalitu rozpravy v tejto Národnej rade, mali by sme si povedať aj nielen tie pochvalné a ďakovné, aké tu zaznievajú možno posledných dvadsať minút, ale aj tie kritické. Napriek tomu stačilo a poďme k samotným VÚC.
No, čo táto rozprava ukázala? Dovoľte mi začať politicky a potom vecne. Politicky ukázala, že máme v tejto Národnej rade rôzne názory, to asi nikoho neprekvapí, ale čo je zaujímavejšie, je, že tie rôzne názory majú odlišné dôvody, ale aj odlišné následky a odlišnú prijateľnosť. Dovoľte mi to začať jednoduchým príkladom, Dostál verzus Kollár. Pán poslanec Kollár podporil tento návrh, aj povedal teda, že zaňho budú hlasovať, majú ho vo volebnom programe a zdá sa mu správny. Jednoduché, jasné stanovisko, konzistentné. Pán poslanec Dostál povedal, že tento návrh, s ním nesúhlasí a nepodporí ho. A teda na rozdiel od pána poslanca Dostála ja som teraz nerobil detailnú analýzu programov OKS za posledných pätnásť rokov, ale verím, že je konzistentné, ako ho poznám, a tiež presadzoval to, v čo verí a v čo aj jeho kolegovia v tejto politickej strane veria. Samozrejme, ako hlavný predkladateľ s pani kolegyňou Macháčkovou týchto zákonov súhlasím a presadzujem ich zrušenie, ale rešpektujem úprimný a dlhoročný a, by som povedal, nejak hodnotovo postavený protinázor, aj keď vecne sa k nemu ešte vrátim. To musím konštatovať, že považujem za korektné na oboch stranách.
Potom sú tu však temné dvojičky SMER-u a Ľudovej strany Naše Slovensko, ktorí, kde práve akékoľvek nejaké výraznejšie vecné argumenty chýbajú. Buď sa do tej rozpravy vôbec nezapájajú, väčšina poslancov, alebo sa zapájajú naozaj takým tým gladiátorským spôsobom, aký sme tu videli, a v podstate nie sú ochotní povedať tú pravdu, že jediný dôvod, prečo dnes obhajujú VÚC, je to, že ich mocensky ovládajú a že z toho zásadným spôsobom aj osobne čerpajú. To nepovažujem, za seba musím povedať, za správne a myslím si, že, a verím, že aj verejnosť to uvidí, že SMER a kotlebovci nielen v tejto veci jednak majú viac spoločného, ako nám chcú často prezradiť, a jednak že užívanie moci a jej ovocia je pre nich pred akýmkoľvek iným ideologickým cieľom.
Medzi týmito extrémami alebo medzi týmito sa nachádza strana SaS, kde na jednej strane ústami jeho predsedu, a ja som tu tie výroky opakovane citoval, že predseda Richard Sulík už po posledných voľbách opakovane hovoril o tom, aj s veľmi podrobnými argumentmi, ak nie identickými, aké sme použili my o tom, že VÚC treba zrušiť a že to bude presadzovať. Na druhej strane poslanci SaS, ktorí vystupovali, a teraz naozaj nemyslím pána Dostála, ktorý je hoci v klube SaS, ale za iný politický subjekt, zaujímali oveľa také váhavejšie alebo vajatavejšie stanovisko a také, u ktorého nie sme práve na SaS zvyknutí, ale opäť je to, je to ich právo. Hovorí to len, myslím si, aj voličom, že ak predseda SaS má v nejakých veciach, povedal by som, razantnejšie stanoviská, je otázka, do akej miery ich potom dokáže v strane presadiť.
Od politiky však poďme k vecnej. Čo táto rozprava ukázala vecne? Ukázala podľa môjho názoru tri veci.
Prvá je, všeobecnú nespokojnosť fungovaní VÚC. Ja sa priznám, že som nezachytil v rozprave nikoho, kto by nejakým spôsobom výraznejšie bránil fungovanie VÚC ako celku, hovoril o tom, že sú povedzme lepším správcom verejnej moci, verejných peňazí ako iné úrovne, povedzme ako štát alebo obce, hoci Ondrej Dostál k tomu bol najbližšie. Ale dovolím si povedať, že nespokojnosť s fungovaním VÚC v tejto snemovni, minimálne vyjadrená v rozprave, bola univerzálna. To znamená, že ak by sme sa na niečom mali zhodnúť, tak je to to, že VÚC nefungujú.
Druhá vec, ktorá sa mi, ktorá ma v tej rozprave zaujala, bola absencia reálnej alternatívy, ale k tomu nášmu návrhu za zrušenie. Mnoho ľudí vystúpilo s tým a vysvetľovalo, že prečo to podľa nich nie je také jednoduché, prečo to má aj nejaké náklady, prečo to je v niečom komplikované a v niečom to možno tak rýchlo nepôjde alebo prečo by to prinieslo aj niektoré zlé veci. To znamená, bolo veľa parciálnych otáznikov aj pochybností, niektorých umelých, ale niektorých pravdivých, lebo žiadna zmena nie je bez nevýhod a nákladov, a to tu bolo. Ale čo tu chýbalo, bola naozaj nejaká reálna alternatíva. Ak sme nespokojní s dnešným stavom a ak VÚC nechceme zrušiť, čo je tá tretia alternatíva, ktorá by nás mala uspokojiť.
Niekedy mi tá diskusia pripomínala článok, ktorý som napísal pred mnohými rokmi po tom, čo som bol nútený hovoriť asi s dvoma stovkami štátnych manažérov v rámci, v rámci jedného projektu ešte pätnásť, sedemnásť už dneska rokov dozadu a vtedy som si dovolil napísať článok, ktorý sa volal, že "Ako ubrániť existenciu akejkoľvek organizácie". A tento článok naozaj vychádzal z toho, čo som si z tých dvesto rozhovorov zobral a v podstate znel asi nasledovne, že ak ste šéfom nejakej organizácie a taká organizácia existuje vo všetkých členských štátoch Európskej únie, tak poviete, že predsa Slovensko nemôže aj nemať niečo, čo majú všetky európske štáty. Znie to logicky. Ak takú organizáciu majú len v niektorých štátoch Európskej únie, tak poviete, že je to európsky trend a predsa nechceme ísť proti európskemu trendu. Ak takú organizáciu majú len vo výnimočných krajinách, niektoré v Európskej únii, poviete, že Slovensko je lídrom Európskej únie a má už takúto organizáciu, ktorú nám iní závidia. A ak takáto organizácia existuje len na Slovensku, tak poviete, že hádam nejdeme zrušiť unikátnu inštitúciu, ktorú máme len na Slovensku a ktorú teda, ktorá nám bude veľmi chýbať. Toto znie ironicky, ale to je naozaj destilácia tých dvesto rozhovorov do štyroch viet. A musím sa priznať, že táto diskusia mi to občas trochu pripomínala.
Samozrejme, že na obranu čohokoľvek je možné vždy nejaké argumenty nájsť na, povedal by som, skritizovanie alebo otvorenie otáznikov k akémukoľvek návrhu je vždy možné niečo nájsť. Žiadny, najmä komplexnejší, odvážnejší návrh nie je, nie je aj bez svojich rizík. Ale to, čo tu naozaj chýbalo, je reálna alternatíva, to, čo naozaj treba urobiť. Počuli sme veľa o odkladaní, treba najprv municipalizovať, treba najprv diskutovať, treba najprv analyzovať, ale aj to by muselo k niečomu viesť.
Myslím, že pán poslanec Dostál bol jediný - aspoň teda ja si to tak pamätám, ospravedlňujem sa, ak niekomu krivdím -, kto na plné hrdlo bol ochotný povedať, že on si myslí, že tých súčasných osem krajov je v realite najlepší variant, ktorý by on v tejto chvíli nemenil. Aspoň to povedal v jednom rozhovore, že on by ani nezvyšoval, že kedysi by chcel zvýšiť počty krajov, ale dneska už by to nerobil. Môžme to skontrolovať v rozprave, Ondrej. A v každom prípade k tomu chcem povedať, je, že nebola tu silná obrana dnešného stavu. Bola tu nespokojnosť, ale nebola tu ani alternatíva. A to ma vedie aj k záveru.
V rámci tohto záveru mi dovoľte vrátiť sa tam, kde som celú túto rozpravu začal, a to je širší zmysel tohto balíka. Teda nielen vecný zmysel rušenia VÚC, ale čoho to má byť symbolom.
Jedna z veľkých otázok dnešného dňa aj, obávam sa, najbližších rokov v celej Európe, a ako vidíme v Spojených štátoch, aj v celom vyspelom svete, je ako čeliť populistom, extrémistom, v niektorých krajinách až fašistom, ako im nedovoliť, aby zničili jednak demokraciu a fungovanie štátov. Tá otázka, samozrejme, je v niečom večná, ale je aktuálna práve preto, že sa mnohým ľuďom zdá, že vplyvom či finančnej krízy, či moderných technológií, či ďalších faktorov, tá hrozba je aktuálnejšia než kedykoľvek predtým. Máme populistu zvoleného za prezidenta najsilnejšej krajiny na svete, máme dneska situáciu, kde vo voľbách vo Francúzsku je minimálne možnosť, aby sa prezidentkou stala extrémistka, máme situáciu, kde vo Francúzsku, pardon, v Rakúsku najprv veľmi tesne a neskôr presvedčivejšie vyhral prezidentské voľby teda umiernenejší kandidát proti extrémistovi, máme situáciu, kde len v našom susednom Maďarsku samotná vláda je extrémne populistická a jej jediná silnejšia opozícia je priamo až extrémisticko-fašistická. Máme situáciu nášho severného suseda v Poľsku, kde je veľmi populistická vláda. To znamená, že je to, je to výzva, ktorej čelíme aj my. Koniec koncov naša vlastná vláda občas má tiež svoje výstrelky, aj keď o tom dneska asi netreba hovoriť.
No a teraz otázka je, že ako tomu čeliť. Ako ľudí osloviť, ako ľudí presvedčiť, že nemajú podliehať týmto módam, nemajú podliehať týmto názorom. Zatiaľ vnímame po celej Európe aj na Slovensku podľa môjho názoru tri možné odpovede a ja si myslím, že práve jedna z nich nám zatiaľ tu chýba a musíme ju začať aktívnejšie presadzovať.
Tá prvá odpoveď je pesimizmus, strach, možno až vyplakávanie. To je tendencia, ktorá je dneska na Slovensku mimoriadne silná. Na Slovensku máme fašistov, ktorí v posledných voľbách získali 8 %, v tejto chvíli podľa prieskumu možno okolo 10 %, aj keď tie prieskumy veľmi kolíšu. Napriek tomu pomerne veľkú časť ľudí, najmä určitých elít, ovládol takmer až, povedal by som, fatálny, fatálna obava z budúcnosti. Poukazujú na to, že sa posúvajú hranice v spoločnosti, v médiách, v politike toho, čo je možné povedať, často majú aj pravdu, a hovoria, aké je to hrozné. Ja s nimi môžem často aj vecne súhlasiť, ale podľa mňa to nie je politická stratégia. Ako občianska reakcia je to pochopiteľné, ale nie je to politická stratégia. Myslím si, že tým, že budeme ako, pozerať ako myši na hada, ešte nikto nikdy žiadnu hrozbu ani neporazil, ani jej nečelil. Preto strach, pesimizmus a vyplakávanie nie je odpoveď.
Takisto si však myslím, že ani nie je odpoveď nadbiehanie tomu istému populizmu a extrémizmu, akého sme svedkami tiež v mnohých krajinách vrátane Slovenska, kde je snaha robiť takú umiernenejšiu verziu hnedej, možno takú veľmi až vypratú hnedú, vybrať si z toho to, čo je populárne bez toho, aby sa človek úplne zašpinil, a predávať to ľuďom, nevoľte, nevoľte tú skutočnú hnedú, môžte voliť veci, ktoré predsa len sú ešte normálne, ale rozumejú vám, tiež vám hovoria tieto isté veci. Podľa môjho názoru to nakoniec nefunguje. Posilňuje to skôr extrémizmus až fašizmus a posilňuje to populizmus.
Tretia možnosť, a tej sme na Slovensku zatiaľ svedkami málo, je čeliť tejto výzve energiou, odvahou a optimizmom. Vo Francúzsku v tejto chvíli prezidentský kandidát Emmanuel Macron je predstaviteľom, oficiálne, ľavice, aj keď v skutočnosti skôr stredu, a práve hovorí, že sa necíti byť viazaný, povedal by som, aktuálnym alebo oficiálnym ideologickým spektrom a predstavuje takúto odvahu, energiu a optimizmus v mene. V Poľsku existuje strana Nowoczesna, ktorej predseda Ryszard Petru je taký, povedal by som, nová krv v poľskej politike, ktorý tiež háji veľmi otvorene a jednoznačne hodnoty modernej, liberálnej a umiernenej spoločnosti, ale opäť s energiou, odvahou a optimizmom. A dokázal za niekoľko mesiacov po voľbách predbehnúť aj oficiálnu opozíciu Občiansku platformu. V Španielsku existuje strana Ciudadanos, ktorej predsedá Alberto Rivera. Tiež odmieta, teda odmieta súčasný stav španielskej spoločnosti a politiky, ale zároveň hovorí, že ľavicový populizmus, ako ho v Španielsku predstavuje hnutie Podemos, tiež nie je odpoveďou pre Španielsko ani pre Európu a snaží sa opäť dať Francúzom, pardon, Španielom odpoveď cez program skutočnej zmeny spoločnosti bez extrémizmu a bez populizmu. To, že napríklad v Maďarsku, ale aj na Slovensku nám to chýba, chýbajú nám takéto strany, takíto politici, ale najmä takýto vôbec prístup, lebo ja verím, že politici sa vždy nakoniec nájdu, ak po nich spoločnosť naozaj túži, ak ich potrebuje, tak je podľa mňa jeden z dôvodov, prečo dnes sme v tom stave veľmi veľkej frustrácie až paralýzy.
Prečo to hovorím pri tomto balíku zákonov? Tento balík zákonov je podľa mňa dobrým príkladom nielen odvahy, lebo odvážne návrhy a iniciatívy predkladajú aj iní. Nebudem sa tváriť, že máme na ne monopol, ale tento balík okrem toho, že hovorí ľuďom, že sme ich ochotní počúvať tam, kde majú pravdu, a tam, kde naozaj musím povedať, že dávno pred elitami účasť voličov naznačovala, že toto sociálne inžinierstvo nám na Slovensku sa nezakorení, tak okrem toho, a to je pre mňa ten najdôležitejší dôvod, táto iniciatíva ukazuje aj ochotu rozbúrať ideologické bariéry a floskule. Lebo ak často sa hovorí, že voliči sú dnes alergickí na politickú korektnosť, samozrejme, určite nejakí sú, myslím si, že 90 % voličov ani netuší, čo je politická korektnosť, možno aj viac, ale podľa mňa na čo sú dnes voliči alergickí, je to, a občania, keď im naozaj stále dokolečka politici opakujú, že niečo nejde alebo niečo je takto, alebo opakujú nejakú svoju ideologickú floskulu, hoci už je všetkým dávno jasné, že to nefunguje alebo že to treba zmeniť.
Vo Francúzsku sú to socialisti, ktorí stále hovoria, že keby sa len ešte trochu zvýšili dane a verejné výdavky, tak by bola ekonomika super. V niektorých iných krajinách sú to politici, ktorí hovoria o obrane existujúceho politického systému. Napríklad v tom Španielsku je to revolta proti tzv. kaste, proti politikom, ktorí sa starajú len sami o seba. Nechali občanov, s prepáčením, si naplno vyžrať hospodársku krízu, ktorú do veľkej miery spôsobili politicko-biznisová elita.
A u nás medzi takéto floskule patrí aj existencia VÚC, pretože, ako ukázala naozaj táto debata, je to dnes už len predmetom viery, predmetom viery, že keďže to bolo urobené ako súčasť reformného balíka pred pätnástimi rokmi, nemôžme to ani nejakým zásadným spôsobom zmeniť, lebo by sme popreli svoju minulosť na strane stredopravej, na strane stredoľavej je ten záujem oveľa pragmatickejší, je to naozaj záujem si zachovať svoje korytá, ale spolu to vedie k neschopnosti urobiť radikálnu zmenu.
Ja si myslím, a v tom naozaj mi dovoľte k záveru oceniť ešte raz vystúpenie pána poslanca Budaja, že jediná cesta vpred bez extrémizmu a bez populizmu je ochota pomenovať aj to, kde naše vlastné iniciatívy alebo iniciatívy našich predchodcov - aby som bol korektný, lebo ja som nebol autorom tejto iniciatívy, aby som si ju neprivlastňoval -, iniciatívy našich predchodcov v niečom uspeli. Napríklad pri decentralizácii si myslím, že decentralizácia na mestá a obce bola úspechom, a v niečom zlyhali, a to bola decentralizácia na VÚC. A aby sme napravili to, čo zlyhalo, napríklad aj tým, že posilníme to, čo uspelo, v tomto prípade obce a mestá. Je to jednoduchý, pragmatický spôsob, ale je to spôsob, ktorý naozaj aj v iných témach by sme mali si osvojiť ako spôsob odpovede voči extrémizmu, fašizmu a populizmu, mať energiu, mať odvahu, mať optimizmus a hlavne mať ochotu tam, kde treba začať aj odznovu.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 14.2.2017 9:32 - 9:33 hod.

Miroslav Beblavý
Ďakujem pekne. Je to návrh zákona, ktorý rieši opäť podmienky politickej súťaže, opäť, tak ako predchádzajúci bod, je to veľmi technický bod, to znamená, že k nemu samotnému asi nie je toho veľa čo dodať. Takže tým pádom ja sa asi obsiahlejšie vyjadrím aj k celej debate v záverečnej rozprave, keďže je to aj posledný bod tohto balíka. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 14.2.2017 9:29 - 9:30 hod.

Miroslav Beblavý
Ďakujem pekne. Toto je predposledný návrh z toho balíka 28 zákonov a spolu aj s tým posledným, ktorý teda uvediem o chvíľočku, sa venuje dopadom zrušenia VÚC na zákony regulujúce politickú súťaž. Opäť ten dopad nie je nejaký významný v tom zmysle, že len teda, s prepáčením, vypúšťa VÚC z tejto témy, ale nejaké ďalšie druhostupňo... alebo treťostupňové dopady už, samozrejme, nemá, takže rieši len technické záležitosti. Ďakujem.
Skryt prepis