Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

30.3.2017 o 11:05 hod.

doc. Ing. PhD.

Miroslav Beblavý

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Uvádzajúci uvádza bod 5.4.2017 19:42 - 19:43 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, kolegyne, kolegovia, ďakujem všetkým, ktorí vystúpili aj v rozprave. Nebudem opakovať tie argumenty, ktoré zazneli, a dovoľte mi predsa len vypichnúť dve-tri veci, ktoré aj z tej rozpravy, aj z osobnej skúsenosti sú naozaj dôležité. Prvá vec je to, že musíme sa my ako Slovenská republika rozhodnúť, na čom chceme stavať svoju budúcnosť, a ak ju chceme stavať na ľuďoch, tak musíme naozaj zásadne prestavať aj odmeňovanie vo verejnej sfére. S týmto systémom, ako je dnes, sa naozaj už ďaleko nedostaneme a cítime to každý deň a každý rok a jeho zaostávanie aj za súkromným sektorom, aj za Západom sa prehlbuje.
Druhá vec, ktorú si musíme povedať, je, že naozaj dnes je ten čas, kedy sa to aj dá urobiť, minimálne z dvoch dôvodov. Po prvé, ako sme s kolegom Mihálom ukazovali, tie reálne finančné dopady pre štátny rozpočet sú pomerne nízke a štát si v ich dnešnej hospodárskej situácií môže dovoliť. To znamená, že kedy, ak nie dnes. Navyše tie nožnice sa budú len čoraz viac roztvárať a ich dotiahnutie a zavretie bude čoraz drahšie. Takže ani čakať s riešením tohto problému nemá zmysel.
A tretia vec, ktorú chcem dodať, je, že je otázkou základnej spravodlivosti a základnej, by som povedal, empatie voči ľudom, aby netrpeli v systéme, kde, oni vedia – a všetci to vedia a pripúšťajú –, že sú platení v podstate protiústavne, protizákonne len preto, že sa to nikomu nechce riešiť. Predstavte si, že vaša odmena je takto každodenne riešená. Už len preto by sme to mali vyriešiť, a preto vás chcem poprosiť o podporu tohto zákona.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 5.4.2017 19:05 - 19:18 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi predniesť tento návrh, ktorý podávame spoločne siedmi úzko spolupracujúci poslanci, teda pán poslanec Mihál, pani poslankyňa Dubačová, pán poslanec Žarnay, pani poslankyňa Macháčková, pani poslankyňa Petrík, pani poslankyňa Zimenová a ja. Cieľom tohto zákona je riešiť situáciu, ktorá, by som povedal, sa vyostruje najmä v ostatných rokoch, a to je otázka dôstojného a diskriminačného odmeňovania zamestnancov vo verejnej správe.
Štát dnes robí týmto zamestnancom pomerne veľkú krivdu v tom, že nedodržiava svoje vlastné zákony, ale keďže má legislatívnu právomoc, tak to môžu dokonca robiť legálne, lebo stačí, že keď si v nejakom zákone sám pre seba urobí výnimku, čo aj dnes robí.
O čo ide? Štát cez Zákonník práce a zákon, legislatívu o minimálnej mzde určuje, aká je minimálna mzda, tá je v tejto chvíli 435 eur, ale tabuľky vo verejnej správe, platové tabuľky, ktorými sa riadi 144-tisíc zamestnancov vo verejnej správe, túto minimálnu mzdu v mnohých svojich častiach ani len nedosahuje. Najnižšia tabuľková mzda vo verejnej správe podľa typu tabuľky je okolo 270 až 290 eur, takže viac ako 140 eur pod úrovňou minimálnej mzdy. Toľko mal dostať ten najmenej platený verejný zamestnanec. Samozrejme, to by bolo absolútne neprijateľné a pravdepodobne by to viedlo aj k rozsiahlym spoločenským vzburám. Preto štát ustanovil, že ak je takáto tabuľková mzda nižšia ako minimálna mzda, je potrebné ju doplatiť aspoň do výšky minimálnej mzdy.
Môžte si povedať, že tým je celý problém vyriešený, ale nie je. Nie je vyriešený hneď z dvoch dôvodov. Prvý dôvod je ten, že ten zamestnávateľ, ktorý musí doplácať takéto mzdy, to robí cez iné nástroje, napr. cez osobné príplatky, ktoré sú ale zákonom limitované, a tým pádom zamestnanec, ktorý je takto dorovnávaný, už nemôže napríklad dostať ten osobný príplatok alebo inú výhodu za svoju skutočne odvedenú prácu. To znamená, nástroj, ktorý by som mal použiť na odmeňovanie extra výkonu, ktorý by mal byť riešením mimoriadnej kvality práce, sa stáva súčasťou základného platu.
Čo je možne ešte ale významnejší problém, je, že postupom času dochádza k absolútnej nivelizácii platov vo verejnej sfére, zhŕňania všetkých na jednu úroveň. Dnes máme situáciu, keď kvalifikovaný človek s maturitou vo verejnej službe má rovnaký tabuľkový plat na úrovni minimálnej mzdy ako niekto, kto nikdy ani len základnú školu nedokončil a vykonáva absolútne nekvalifikovanú manuálnu prácu. Dnes máme situáciu, kde viac ako tretina zamestnancov vo verejnej službe je takto na úrovni minimálnej mzdy bez ohľadu na svoju kvalitu práce, bez ohľadu na svoju kvalifikáciu, bez ohľadu na to, čo reálne robia.
Popritom je tu však ešte jeden problém a o tom sa hovorí menej a to je problém ostatných, tých dvoch tretín zamestnancov vo verejnej službe, ktorí majú mzdu nad úrovňou 435 eur. Ani pri nich štát nedodržiava svoje vlastné zákony, aj keď o tom sa nehovorí, pretože štát dnes cez Zákonník práce ustanovuje tzv. minimálne mzdové nároky, teda minimálnu mzdu pre rôzne úrovne vzdelania a kvalifikácie. Zákonník práce hovorí, že minimálna mzda v tej základnej výške, výške 435 eur sa uplatňuje len pre ľudí vykonávajúcich nekvalifikovanú prácu a ľudia vykonávajúci kvalifikovanú, kvalifikovanejšiu prácu majú nárok na vyššiu minimálnu mzdu. Zákonník práce obsahuje 6 koeficientov, 100 %, 120 %, 140 %, 160 %, 180 % a 200 %, čo teda znamená, že napríklad človek v súkromnom sektore vykonávajúci najvyššie kvalifikovanú prácu má nárok na minimálnu mzdu nie 435 eur, ale 870 eur. To znamená, minimálna mzda dnes na Slovensku napríklad pre človeka vykonávajúcu výskumnú činnosti, manažérsku činnosti, a teda tie, ktoré sú najnáročnejšie, je 870 eur. To je v Zákonníku práce a je to platný zákon tejto krajiny.
Aj z toho si štát urobil výnimku a túto výnimku už dokonca ani nenapráva, pretože ako som spomenul, pri tej minimálnej mzde 435 eur štát dorovnáva svojim zamestnancom mzdu, ak sú pod ňou, hoci to robí spôsobom, ktorý im ubližuje. Pre tých, ktorí sú nad 435 eur, štát nijako nerieši to, že podľa Zákonníka práce majú nárok na vyššiu mzdu, ako im prináša tabuľka. Aby som bol konkrétny, najvyššia trieda pre človeka, ktorý má začínajúceho absolventa, je v jednej tabuľke verejnej služby 633 eur a v druhej tabuľke 692 eur. Inými slovami, je to 180 až 240 eur pod tým, na čo má ten istý človek nárok u súkromného zamestnávateľa podľa Zákonníka práce. Štát tak oberá ľudí o túto sumu, alebo, samozrejme, aj sumy iné podľa toho, kde sa nachádzajú.
Z tohto dôvodu je podľa môjho názoru súčasný systém nielen nespravodlivý, diskriminačný, ale zároveň je aj protiústavný, pretože vytvárame v štáte dve skupiny zamestnancov, kde zamestnanci vo verejnom sektore sú významne diskriminovaní. Tento stav v jemnej podobe existuje dlhodobo, existuje 12, 15, 18 rokov, ale eskalovať začal najmä v rokoch ostatných, ako sa prudko zvyšuje minimálna mzda. To znamená, že teoretický problém to bol vždy, praktický problém sa z toho stal až v ostatných štyroch-piatich rokoch a každým rokom a prudkým zvyšovaním minimálnej mzdy sa len zvyšuje a zhoršuje.
Vlády Roberta Fica nemali problém nariadiť súkromným zamestnávateľom prudké zvyšovanie minimálnej mzdy a aj týchto rôznych minimálnych miezd pre kvalifikovanejších ľudí, ktorých som spomínal, ale mala obrovský problém vždy vyčleniť peniaze na to, aby štátny rozpočet a rozpočty samospráv zaplatili takú istú mzdu ľuďom, ktorí slúžia nám všetkým.
Dovoľte mi, zdôrazniť, že nehovorím o tých tzv. úradníkoch, čo je z nejakých dôvodov na Slovensku dneska nadávka, hoci robiť dobre úradnícku prácu pre náš všetkých je rovnako dôležité, ako robiť čokoľvek iné, ale nehovoríme len o nich. Nehovoríme o človeku, ktorý vás na miestnom úrade obslúži. Hovoríme o knihovníčkach v miestnych knižniciach. Hovoríme o reštaurátorovi, ktorý zachraňuje oltár majstra Pavla. Hovoríme o ekonómke na základnej škole. Hovoríme o sociálnom pracovníkovi DSS, ktorý sa stará o vášho rodiča alebo aj o vás samotného. To sú ľudia, ktorí dnes od nás všetkých nedostávajú ani len minimálnu mzdu, na ktorú majú nárok podľa Zákonníka práce, keby boli v súkromnom sektore. Preto sme sa to rozhodli riešiť a riešiť to systémovo. Ten návrh nebudem predstavovať do každého detailu, je v tom zákone obsiahnutý, ale dovoľte mi skôr vysvetliť jeho základné princípy.
Prvý princíp je ten, že základná mzda, najnižšia mzda vo verejnom sektore by mala byť na úrovni minimálnej mzdy. To znamená, my zavádzame, že najnižšia tabuľková mzda by mala byť 435 eur, resp. ak sa v budúcnosti zvýši minimálna mzda, mala by sa zvyšovať s ňou. Veľmi jednoduchý princíp.
Druhý princíp, ktorý zavádzame, je tiež princíp zrovnoprávnenia, že najvyššia tabuľková mzda, teda najvyššia platová trieda vo verejnej službe by mala byť na úrovni dvojnásobku minimálnej mzdy, tak ako je to opäť v súkromnom sektore. Inými slovami, prvá platová trieda 435 eur, posledná platová trieda 870 eur.
Druhý princíp, ktorý už som spomenul, je automatická valorizácia, aby to bolo naviazané na minimálnu mzdu, aby sme sa o päť rokov nedostali opäť do tejto situácie. Okrem toho robíme aj niektoré technické zmeny, ktoré umožňujú, aby tento krok nebol pre štátnu pokladňu nerealizovateľný. Je to napríklad zlúčenie niektorých tried, je to zmena zápočtu praxe a je to aj zlúčenie oboch dnešných platových tabuliek.
Na základe tohto vieme ukázať, že každému zamestnancovi vo verejnej správe, všetkých 144-tisíc zamestnancom, ktorí sú odmeňovaní podľa týchto tabuliek, sa zvýši ich tarifná mzda. To znamená, budú mať nárok na vyššiu mzdu. Niektorí viac, niektorí menej, v priemere to vychádza okolo 90 až 100 eur mesačne. Zároveň sme však spočítali aj finančnú nákladnosť tohto kroku, keďže tá je, samozrejme, významným prvkom. Zvýšenie výdavkov samosprávy a štátu bude 232 mil. ročne, čo je veľká a výrazná suma, hoci ani to nie je suma, ktorú by si štát nemohol dovoliť, keby z toho urobil svoju rozpočtovú prioritu. My sme však v spolupráci s ekonómami spočítali, že čistý náklad pre štát bude rádovo nižší, a to vo výške len asi 62 mil. eur. Pýtate sa, kde sa berie ten rozdiel tých 170 mil. Je jednoduchý. Ak minieme o 232 mil. eur viac na platy verejných zamestnancov, tak všetky zdravotné odvody zamestnávateľa sa vrátia do zdravotných poisťovní, všetky sociálne odvody zamestnávateľa sa vrátia do Sociálnej poisťovne, všetky zdravotné odvody zamestnanca sa vrátia do zdravotných poisťovní, všetky zdravotné odvody zamestnanca sa vrátia, sociálne do Sociálne poisťovne, daň z príjmu sa, samozrejme, vráti do rozpočtu verejných financií.
Okrem týchto prvkov ešte ďalšie dva sa vrátia. Jeden je fakt, že dnes štát má tzv. odvodovú odpočítateľnú položku, ktorou sa snaží zvýhodňovať nízko platených zamestnancov všeobecne. Keďže my pridávame najmä nízko plateným zamestnancom, to, čo im štát pridá, časť z toho aj ušetrí, pretože nebude musieť túto položku vyplácať. A posledná úspora bude z toho, že časť týchto peňazí, konkrétne asi 15 % v štandardnom modeli ministerstva financií, ktorú ľudia dostanú do ruky, sa štátu vráti v podobe vyššieho výberu DPH.
Keď uplatníte všetky tieto úspory, zistíte, že štát ušetrí viac ako dve tretiny toho, čo to bude stáť, sa mu vráti inými kanálmi späť. Preto si myslíme, že 60 mil. nie je suma, ktorú by si tento štát nemohol dovoliť, aby pomohol 144 tisícom ľudí. A je to nielen ústavné, je to nielen správne, ale podľa môjho názoru je to aj nevyhnutné. Pretože ako dlho, si myslíme, že udržíme verejné služby, ak v nich ľudia nebudú platení čo i len na úrovni minimálnej mzdy. Ako dlho, si myslíme, že v atmosfére zjednocujúcej sa Európy, minimálne z ekonomického hľadiska, ako dlho v situácii, keď priemerná mzda na Slovensku prekročila 900 eur už minulý rok, ako dlho, si myslíme, že udržíme situáciu, keď sociálnemu pracovníkovi mladému v DSS-ke zaplatíme aj so vzdelaním 462 eur mesačne? Ako dlho, si myslíme, že ekonómka, ktorá má 15-ročnú prax, bude môcť žiť z o niečo viac ako 500 eur a nepôjde robiť niečo iné? Ako dlho, si myslíme, že ten reštaurátor, ktorý po 15 rokoch praxe reštauruje jedinečné umelecké dielo, to bude ochotný robiť za 648 eur tarifného platu? Moja odpoveď, že už dlho nie.
A preto ak sa chceme vyhnúť aj kolapsu verejnej správy, ak sa chceme vyhnúť tomu, aby o naše deti, o našich rodičov, o nás samých, o naše kultúrne dedičstvo, o naše vzdelanie sa nestarali ľudia, ktorí buď že nebudú, alebo na to nebudú vhodní, tak musíme začať hýbať s platmi vo verejnej sfére tak, ako sa hýbu aj v súkromnej sfére. A o tomto je tento návrh, o ktorého podporu si vás dovoľujem požiadať.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 5.4.2017 18:13 - 18:14 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, vážená pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia a vážená pani predkladateľka, dovoľte mi podporiť tento návrh zákona, ktorého som tiež spolupredkladateľom, samozrejme, nie tým, že budem opakovať všetky argumenty, ktoré už pani poslankyňa Petrík spomenula, ale dovoľte mi k nim doplniť dve dôležité veci.
Prvá vec je tá, že na Slovensku je dnes celý systém štátnej legislatívy nastavený na to, že rodič môže byť s dieťaťom doma do troch rokov veku dieťaťa. Aj rodičovský príspevok sa vypláca do troch rokov veku dieťaťa, aj napríklad pracovné miesto je zamestnávateľ povinný držať do troch rokov veku dieťaťa. Po ukončení tretieho roku už nič z toho neplatí, štát sa nestará. Jediné, čo robí ďalej, je, platí na dôchodkové poistenie rodiča.
To znamená, že dnes štát hovorí rodičovi, spoločenská zmluva je taká, že do troch rokov sa síce chudobne, nie nejak štedro, ale predsa len postaráme, pracovné miesto garantujeme, a ak chceš byť doma dlhšie, je to už na tebe. S tým je však v absolútnom rozpore fakt, že štát nijakým spôsobom negarantuje dostupnosť starostlivosti o dieťa po týchto tretích narodeninách. Je to niečo, čo je absolútne vo vzájomnom rozpore a čo sa historicky nikdy neriešilo, pretože za socializmu, keď tento celý systém vznikal, tých miest bolo viac než dosť, pretože bolo základnou prioritou štátu, aby, keďže ten bol postavený na vysokej miere zamestnanosti, niekedy aj umelej, aby miesta boli. To znamená, nebolo potrebné zakotvovať v zákone individuálnu garanciu, pretože ústredný výbor ju zaručoval inými spôsobmi.
Dnes sme však v demokratickom, decentralizovanom štáte a neprítomnosť takejto garancie znamená, že, ako spomenula kolegyňa, pre viac ako 11-tisíc detí tu bolo oficiálne zamietnutie miesta v minulom roku. Ja si dovolím doplniť to, že to číslo je podhodnotené, pretože veľa rodičov, najmä v Bratislave a v tých miestach, kde je nedostatok kapacít, ani žiadosti nepodávajú, keď vedia, že s nimi neuspejú. To znamená, pokiaľ sa pozrieme na to, koľko miest by bolo treba, aby napríklad bola 95 % zaškolenosť, ktorá tu bývala, tak je to až niekde okolo 30-tisíc miest, o ktoré pravdepodobne prichádzame. To znamená, že ten skutočný, neuspokojená potreba je niekde medzi 11- a 30-tisíc detí, ktoré by potrebovali miesta, dneska ho nemajú a napriek tomu štát hovorí ich rodičom, že majú smolu. Jednoducho naozaj, ako povedala Simona, buď si to sami zaplatia, čo je dostupné len pre vyššiu strednú vrstvu, alebo musí jednoducho jeden z nich zostať doma, alebo musí odísť babička skôr do dôchodku, alebo sú potom rôzne iné riešenia, ktoré, samozrejme, prinášajú významné strasti.
Preto chcem zdôrazniť v tom prvom bode, že ide o základnú potrebu a právo rodičov. Nejde o nejaký doplnkový režim, o nejakú výhodu, o nejaký bonus, ale o to, na čo by rodičia mali mať naozaj nárok. Tak ako nikto dnes nerieši, že ak potrebujete zdravotnú starostlivosť, ak potrebujete, aby dieťa išlo do školy, tak nikto vám nepovie, že no tak, keď zostanú peniaze, budú miesta, keď nezostanú peniaze, nebudú miesta. My si myslíme, že škôlka by mala byť rovnakým systémom postavená.
Zároveň chcem zdôrazniť, že je to vec, ktorá by mala byť mimo nejakých kultúrno-etických vojen a sporov, a ak chcete na to dôkaz, a vzhľadom na ten krátky čas, ktorý máme, tak chcem povedať, že túto garanciu zaviedlo ako jedna z prvých krajín Nemecko a v Nemecku ho zaviedla ministerka rodiny za Kresťanskodemokratickú úniu konzervatívna politička Ursula von der Leyen, ktorá sama má sedem detí, teda len aby som poznamenal, takže ide o konzervatívnu političku aj spôsobom života. A ona to zaviedla za vlády teda kancelárky Merkelovej z rovnakej strany, a ako už bolo spomenuté, potom sa to úspešne rozšírilo aj vekom nadol.
To znamená, že toto nie je niečo, čo je liberálny návrh alebo konzervatívny návrh, to je návrh, ktorý zodpovedá 21. storočiu v Európe, kde jednoducho obidvaja rodičia vo väčšine krajín pracujú od istého veku. U nás ten spoločensky uznaný vek je okolo troch rokov, niekde je to skôr, ale v každom prípade, ak takýto spoločensky uznaný vek existuje, mal by ho štát zagarantovať.
Druhý bod, ktorý chcem ešte dodať, je, dostal som otázku, že prečo takýto návrh predkladáme, keď je zjavné, že nemá šancu prejsť v tejto snemovni. A ten dôvod je jednoduchý. Predkladanie takýchto návrhov má svoj veľký zmysel, ktorý sa už v tomto prípade dokonca ukazuje. Pred necelou hodinou sme zrušili amnestie Mečiarove, ja si nepamätám, koľkýkrát to bolo, ale myslím, že to bolo aspoň desiaty alebo jedenásty krát, čo sme ich tu mali, a na jedenástykrát alebo... (Reakcia z pléna.) Na ôsmy? Ďakujem. Sa to podarilo.
Aj tento zákon tu už bol. Ja som ho sem osobne predložil v roku 2015 ako poslanecký návrh, vtedy bol tiež odmietnutý, ale zrazu po jeho predložení vláda našla oveľa viac peňazí na podporu budovania škôlok tam, kde chýbajú, a predseda vlády Fico sa rád fotil pred tou svojou slávnou predvolebnou tabuľou, kde si odškrkával splnenie takéhoto sľubu. Podotknem len, že sa takto vyfotil a vykameroval aj pred petržalskou škôlkou, ktorá mala z týchto peňazí vzniknúť do niekoľkých mesiacov, a tá škôlka tam dodnes nie je. To je len tendencia Roberta Fica odškrtávať a nerobiť (reakcia z pléna), ale v každom prípade sa minuli niekoľko desiatok miliónov eur, ktoré naozaj vytvorili minimálne niekoľko stoviek nových miest, a bez toho, aby sme si za to pripisovali celú zásluhu, myslím si, že aj ten tlak, ktorý sme vytvorili, k tomu prispel.
V roku 2016 už pani poslankyňa Petrík ako nová poslankyňa predložila tento návrh znovu a v dokumente Učiace sa Slovensko, v koncepcii, ktoré ministerstvo školstva predložilo na verejnú diskusiu, sa zrazu prvýkrát o takejto garancii hovorí. To, čo ešte za minulej vlády SMER odmietal ako nesystémový prvok, zbytočný, nemožný a veľa adjektív by som tu vedel nájsť, zrazu už je vlastne vhodné.
Dnes ho sem predkladáme tretíkrát. Neviem, čo sa stane, verím, že sa zase niečo stane, dobre, smerom k dostupnosti škôlok a chcem povedať za seba, verím, že aj za kolegyne, že budeme to sem predkladať dovtedy, kým to individuálne právo na miesto v škôlke sa nestane na Slovensku skutočnosťou. Verím, že to nebude trvať 17 rokov ako pri Mečiarových amnestiách, verím, že to bude trvať už len rok-dva. Či to bude naším zákonom, alebo ako to bolo aj pri amnestiách, s veľkou pompou nakoniec príde predseda vlády a otočí a povie, že zrazu on to takto vidí a takto to treba, to je nám, pravdupovediac, úplne jedno.
To, čo je pre nás dôležité, je, aby, ak to bude čo len trochu možné, už v tomto volebnom období sme takúto garanciu zaviedli, aby sa už naozaj nemohlo stať to, čo som aj ja osobne zažil, keď som mal malé deti, že o šiestej ráno sme stáli v rade, aby sme ich zapísali, ale to nebol ten problém. Problém bol v tom, že tí, čo došli o pätnásť minút neskôr, už ich zapísať nemohli. Ja som to tam o tej šiestej ráno vystál bez problémov. Aby už rodičia neboli vystavovaní tomuto ponižujúcemu a najmä neúspešnému rituálu, aby každý rok redaktorky v televízii neukazovali vo februári, v marci zábery, ako za tmy stoja rodičia v rade, a hovorím, to sú tí, čo majú šťastie, a teda tú vytrvalosť. Toto je náš cieľ a verím, že ten cieľ sa nám podarí spolu naplniť.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 30.3.2017 16:59 - 17:00 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja mám len procedurálny návrh v nasledovnom znení. Počas rozpravy som implikoval pána poslanca Hrnka v príslušnosti k Mečiarovmu režimu v tretej vláde a pán poslanec Hrnko ma upozornil, že v tom období síce bol poslancom, ale bol poslancom opozície. A keďže naozaj byť príslušníkom toho režimu je podľa mňa dosť vážny problém, tak by som sa chcel pánovi poslancovi ospravedlniť za to, že som ho nepravdivo označil takto. Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 30.3.2017 11:05 - 11:07 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne.
Začnem pánom poslancom Grendelom. Pán poslanec, myslím, že sa zhodneme na tom, že je to nespravodlivé, ako je to navrhnuté, a ja s vami v tom plne súhlasím, aj som to opakovane vyjadril a myslím si, že, a tiež som to opakovane vyjadril, že najlepšie riešenie toho, ktoré tu bolo predložené, kde vôbec akt milosti nezaťahujeme do tejto veci.
Môj prejav však, a inak chcem povedať, že môžem sa mýliť, môžme si spolu pozrieť záznam, ale ja si nepamätám, že som použil slovo cirkus, lebo ho nejak veľmi často nepoužívam, ale vy ste mi ho pripísali dvakrát.
Ale to podstatné, čo je, je naozaj to, že v okamihu, keď my do tohto vojdeme a začneme rozširovať ten počet rušených milostí, my akceptujeme legitimitu tohto postupu. A ja legitimitu tohto postupu nemôžem akceptovať aj z právnych dôvodov, ale naozaj najmä z politických dôvodov. Pretože medzi prezidentom Kováčom a režimom Vladimíra Mečiara nie je a nemôže byť dávané rovnítko, a ja odmietam prispievať k ďalšiemu posilňovaniu tohto rovnítka.
A teraz k tomu podstatnému. Ja síce nereagujem na poslancov ĽS NS, tak mi dovoľte len povedať, že aspoň vieme, kto je skutočným nástupcom HZDS v tomto parlamente a kto sa k nemu najvýraznejšie hlási. Je dobré si to zapamätať tiež pre budúcnosť.
A k tomu, čo povedal pán poslanec Hrnko. Pán poslanec, netreba miešať pojmy spoločnosť, štát a vláda. Naposledy Komunistická strana ich miešala všetky dokopy. Spoločnosť a štát nemajú vôbec nič spoločné v tomto zmysle, o ktorom diskutujeme, a, samozrejme, vláda je najvyšším orgánom štátu, ale štát je viac než vláda. Ja som hovoril a hovorím, že ak tu dnes odhlasujeme zrušenie amnestií, hovoríme o tom, že vláda Vladimíra Mečiara, tretia vláda, bol zločinecký režim a na tom sa podieľali aj poslanci, ktorí tu vtedy boli. A to tu dnes odhlasujeme. A preto ešte raz mi dovoľte vyjadriť obdiv kolegom z SNS, ktorí za to budú hlasovať.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 30.3.2017 10:50 - 10:56 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážená pani ministerka, keďže absolvujeme tieto diskusie k amnestiám v cykle niekoľkých dní, nemá asi význam opakovať všetko, čo už bolo povedané. Ale dovoľte mi skôr sa vyjadriť k trom bodom, ktoré považujem za zásadné, a najmä teda preniesť pozmeňujúci návrh.
V prvom rade mám aj z tejto diskusie pocit, že sa stráca a nie je pomenovaný, čo je skutočný zmysel a čo bude dopad zrušenia týchto amnestií, ak sa nám to dnes alebo zajtra podarí. Tým skutočným zmyslom je to, že režim Vladimíra Mečiara bude oficiálne označený za zločinecký režim. Pretože len voči zločineckým režimom je možné používať tak mimoriadne prostriedky, ako je rušenie platných právnych aktov amnestie. Ak je to robené navyše vo vzťahu k zneužitiu štátneho orgánu voči občanom, je ten režim dvojnásobne zločinecký. Inými slovami, zrušenie amnestií má z právneho aj politického hľadiska rovnaký význam, ako malo v minulosti označenie predchádzajúcich režimov za zločinecké, keď sa tak odohrali. Ja preto chápem, že pre ľudí, ktorí aktívne pôsobili v tomto režime, aj pre politické strany, ktoré aktívne pôsobili v tomto režime, je mimoriadne ťažké s týmto súhlasiť za akýchkoľvek okolností. A dovoľte mi teda tým pádom oceniť najmä kolegov zo Slovenskej národnej strany, ktorí svojím hlasovaním idú potvrdiť to, že režim, v ktorom ich strana pôsobila štyri roky, bol zločinecký.
Dovoľte mi preto povedať, že ja osobne chápem či už pána Hrnka, alebo, ako som počul, aj pána Číža, ktorí odmietajú za zrušenie amnestií hlasovať, pretože oni v tomto režime tiež významne pôsobili a na rozdiel od iných asi nechcú priznať, že ten režim bol zločinecký. O tom budeme hlasovať.
V tejto súvislosti ja chápem boj pána poslanca Grendela aj s jeho teda exposlaneckým kolegom a kolegom pánom Lipšicom za plné zahrnutie všetkých milostí súvisiacich s kauzou Technopol. Ale podľa mňa táto snaha je politickou aj právnou chybou. Pretože v skutočnosti tie milosti nemajú v tom ústavnom zákone čo hľadať. Tak ako to navrhovalo vždy Kresťanskodemokratické hnutie, ako sme za to vždy hlasovali, ako to dnes navrhuje aj pán poslanec Budaj vo svojom návrhu, ktorý sme podporili, my potrebujeme zrušiť Mečiarove amnestie, pretože tie sú skutočným prejavom zločineckého režimu.
Nech si myslíme o Michalovi Kováčovi staršom, aj Michalovi Kováčovi mladšom čokoľvek, akt milosti tak, ako bol udelený, rozhodne nebol prejavom zločineckého režimu prezidenta Slovenskej republiky.
Z tohto titulu ja aj chápem, aj keď považujem za nesprávne to, že pre Slovenskú národnú stranu zahrnutie tejto milosti do ústavného zákona bolo prejavom vytvárania akejsi falošnej rovnosti medzi režimom Vladimíra Mečiara a prezidentom Michalom Kováčom, pretože ak na jednej strane rušíme Mečiarove amnestie, tak na druhú stranu teda sa tiež nakydalo a pošpinilo na dnes už mŕtveho prezidenta za tento akt.
Ja za seba chcem povedať, že ani toto zahrnutie tejto milosti nie je pre mňa dôvodom, aby som hlasoval proti zrušeniu amnestií sám osebe, ale rozhodne nebudem hlasovať za to, aby sme my prijali túto logiku a ďalej ju rozširovali tým, že budeme ďalšie a ďalšie milosti v tejto kauze do toho zahrňovať. Myslím si, že je to chyba aj právna, pretože nás to čoraz viac vedie k bodu, kde tento parlament má rozhodovať o individuálnej vine a nevine konkrétnych fyzických osôb. A je to chyba aj politická, pretože namiesto toho, aby sme jasne hovorili, že zrušenie amnestií je odsúdenie zločineckého režimu Vladimíra Mečiara, zrazu začíname z toho robiť nejaký všeobecný jav naprávania rôznych neprávosti, krívd, chýb a pochybných krokov.
Z tohto dôvodu však takisto ja musím podať aj pozmeňovací návrh, ktorý o chvíľu prečítam, kde dnes na Ústavnom súde pôsobí ako sudca osoba, ktorá bola poslancom podporujúcou tento zločinecký režim a ktorá sa jasne vyjadrila aj k týmto amnestiám obhajujúcim spôsobom, čím jasne deklarovala svoju predpojatosť a zaujatosť v tejto veci. Je to pán Peter Brňák. A preto si myslím, že ak má byť tento akt zrušenia amnestií naozaj jasným vyjadrením nášho postoja k tomuto obdobiu, ale aj jasným vyjadrením do budúcnosti toho, že zneužitie štátu štátnymi orgánmi nebude tolerované, ak ide o štátne násilie, štátny terorizmus, tak je nevyhnutné aj vylúčiť takéto osoby z rozhodovania.
Preto mi dovoľte v mene šestnástich poslancov Národnej rady predniesť pozmeňovací návrh a je to pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky k vládnemu návrhu ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
V 6. bode čl. I, pardon, k čl. I novely. V 6. bode sa čl. 154f dopĺňa odsekom 3, ktorý znie: "(3) V konaní podľa čl. 129a, ktoré sa týka odseku 1, je sudca Ústavného súdu vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie, ak bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý hlasoval o návrhu na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii."
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 28.3.2017 20:40 - 20:41 hod.

Miroslav Beblavý
Ďakujem pekne, pán presedajúci. Dovoľte mi opraviť prvé z dnešných hlasovaní, kde ma vykázalo zariadenie, že som hlasoval za, a som sa zdržal. Ďakujem. (Ruch v sále.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 28.3.2017 16:03 - 16:05 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne všetkým kolegom aj za pozitívne, aj za otázky, aj za kritiku. Dovolím si možno zareagovať len na zopár kľúčových vecí.
Prvá je, pán poslanec Kresák, no podľa mňa v prvom rade je naša zodpovednosť zamýšľať sa aj na tým, čo ak, zamýšľať sa nad scenármi vývoja a ich možným riešením. A hlavne chcem povedať, že ak pri tomto návrhu musíme riešiť mnoho takýchto otázok, tak je to dôsledok práve k tej veľmi komplexnej štruktúry a architektúry, ktorú ste vy sem priniesli. Pri návrhu, ktorý sem predkladávalo KDH a teraz si osvojil pán Budaj, také problémy nevznikajú. (Reakcia z pléna.) Nie. Je tam zrušenie parlamentom. To, že potom môže byť nejaká ústavná sťažnosť jednotlivca, je vždy a z definície. Takže chcem povedať, že ak musíme riešiť mnoho špekulácií a otázok, tak naozaj bez nejakej zlomyseľnosti, zodpovednosť si musia pripísať predkladatelia tohto návrhu, ktorí nás do tohto, by som povedal, trasoviska zavádzajú tým, ako komplikovane ho naformulovali procesne.
Druhá vec, čo chcem povedať, je, že ten návrh, ktorý sme predlo..., ktorý sme predložili z hľadiska možnosti vylúčenia niektorých sudcov zo zákona, nie je určite štandardný, ale z hľadiska právneho štátu je podľa môjho názoru vhodnejší, ako pripustiť to, že tento prípad budú legálne v súčasnom právnom stave, legálne rozhodovať zaujatí sudcovia. A zároveň ale sme aj veľmi jasne povedali, že sme, keďže hlavným záujmom je tie amnestie zrušiť, tak sme otvorení aj diskusii a môžme diskutovať o všetkom, čo je aj medzi dnešným stavom a tým návrhom. To znamená, že my sme aj po diskusii aj s vami, aj s pani ministerkou, nepostavili zatiaľ nič, takže buď to bude presne, ako my chceme, alebo, alebo nepodporíme. Ale zároveň by som bol veľmi rád, ak by ste aj z vašej strany zobrali vážne potrebu riešenia tejto situácie.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 28.3.2017 15:36 - 15:55 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážená pani ministerka, dovoľte mi vystúpiť k tomuto vládnemu návrhu na zrušenie amnestií.
Za ostatných 25 rokov od založenia republiky, dokonca aj pre ľudí ako ja, ktorí sa vždy zaujímali o veci verejné, nie je nejak veľa chvíľ, kedy si presne pamätám, kde som bol a čo som robil, keď sa niečo stalo, ale tak, ako si mnohí Američania dodnes pamätajú, staršieho veku, kde boli, keď sa dozvedeli o atentáte na prezidenta Kennedyho, ktorým skončila určitá éra, tak ja si veľmi presne pamätám, kde som bol, keď som počul o únose Michala Kováča mladšieho, hoci som mal vtedy len 18 rokov. A myslím, že nám, ktorí sme to vtedy počuli, bolo už vtedy jasné, že sa stalo niečo, čo bude na dlho ovplyvňovať naše spoločné spolužitie v Slovenskej republike, a že sa tak tento akt veľmi rýchlo stal symbolom nielen mečiarovskej éry, ale celých 90. rokov a ich spôsobu spravovania našej republiky, z ktorého sme sa potom veľmi ťažko a veľmi tvrdo dostávali. Preto pre ľudí, ktorí majú túto istú skúsenosť a spomienku, hlasovať za zrušenie týchto amnestií bolo vždy pomerne jednoduchým rozhodnutím a ja, odkedy som poslancom tohto parlamentu, som vždy bez väčšieho váhania alebo akéhokoľvek váhania za tie návrhy hlasovať mohol a dnes je tu ale otázka, ktorú otvára moja predrečníčka pani Nicholsonová, že či prvýkrát nehlasovať za zrušenie amnestií.
Chcem povedať, že jedna z vecí, ktoré tu zatiaľ nezaznela v tej rozprave, je, že prečo sme dnes svedkom takého vzopätia verejnej mienky o otázke zrušenia amnestií. Je to naozaj dnes už takmer 22 rokov, odkedy, a mne..., odkedy teda bol Michal Kováč mladší unesený, je to 19 rokov, odkedy boli amnestie vydané, je to 17, 17 rokov od pokusu ich zrušiť prvýkrát. Ľudia umierajú, filmy prichádzajú, ale ja si nemyslím, že to dáva v skutočnosti odpoveď na to, prečo to vzbudilo a vzbudzuje tak silnú verejnú reakciu ako máločo za ostatné roky. Myslím si, že tá odpoveď je v tom, že je v skutočnosti nie v roku ’95 ani v roku ’98, tá odpoveď je dnes. A tá odpoveď vychádza z toho, že táto spoločnosť sa nachádza v takom politickom marazme a v takej beznádeji z hľadiska viery v právny štát, rovnosť pred zákonom a spravodlivosť, že táto kauza a možnosť jej čo i len symbolického riešenia sa pre mnohých ľudí stala symbolom toho, či je táto spoločnosť schopná sa aspoň čiastočne a niekedy vyrovnať s najväčšími tieňmi svojej minulosti. Myslím si, že najmä mladí ľudia, ktorí mnohí ani neboli vôbec na svete, keď Michal Kováč bol unášaný, v skutočnosti neriešia Michala Kováča mladšieho, riešia to, či ešte môžu mať vieru, že v tejto spoločnosti sa vôbec niekedy podarí vyriešiť akýkoľvek trestný čin zneužívania štátu, či sa podarí vôbec riešiť únos štátu, ktorého sme v nejakej miere svedkom aj dnes.
Prečo to spomínam teraz. Z dvoch dôvodov. Ten prvý je, že vládna koalícia nám predkladá návrh zákona, ktorý, ako všetci vieme, a bolo to tu stokrát povedané, hovorí, že parlament síce môže zrušiť amnestie, ale následne musí toto zrušenie posúdiť Ústavný súd.
Z hľadiska toho, o čom som hovoril, má tento návrh dve zásadné riziká. Jedno to riziko spočíva v tom, že ak amnestie nebudú zrušené rozhodnutím Ústavného súdu, tak táto posledná nádej, táto emócia, táto vlna, ktorej sme svedkami, sa preleje do niečoho, čo dnes nikto nevie predvídať. Dnes naozaj nie je možné predvídať, čo si všetci tí ľudia, ktorí dnes v tomto vidia jednu z posledných nádejí na začiatok etablovania spravodlivosti, pomyslia, keď to, čo pokladajú za dnešný systém, nakoniec udupe aj túto symbolickú, malú a poslednú nádej na budovanie právneho štátu.
Ale to riziko, ktoré tu ešte je druhé, je, že tým, že vládny návrh do toho zaťahuje Ústavný súd, ak Ústavný súd rozhodne o tom, že amnestie nemožno zrušiť, tak zničí akúkoľvek autoritu tejto inštitúcie a celého súdneho systému v očiach veľkého množstva ľudí na Slovensku a tým ešte viac podkope akúkoľvek dôveru v právny štát alebo fungovanie štandardných, mainstreamových inštitúcií tohto štátu. Dnes je také módne hovoriť, že čokoľvek zlého sa deje vo vzťahu k právnemu štátu, demokracii, tým mainstreamovým, štandardným stranám a všetkému tomu, pomáha kotlebovskej strane, ja neviem, ale viem, že to obrovské sklamanie a tá obrovská negatívna energia a najmä tá strata posledných zvyškov dôvery v systém môže podporiť len niekoho, kto je proti systému absolútne. A toto je obrovské riziko, ktoré na seba zobrala vládna koalícia tým, že nám sem predostrela tento návrh, zobral ho na seba predseda vlády, zobrali ho na seba všetci členovia vlády, zobrali ho na seba predsedovia koaličných strán a zobrala si ho na seba aj ty, pani ministerka, a teraz otázka je prečo.
Z môjho pohľadu tu dnes často riešime úmysly a vôľu. Viacero kolegov už odôvodnilo to, že prečo majú buď pochybnosti, alebo dokonca nebudú hlasovať za tento návrh, tým, že nemajú žiadnu dôveru v dobrý úmysel alebo poctivý úmysel Roberta Fica zrušiť amnestie. Hoci im rozumiem a z hľadiska, a absolútne s nimi súhlasím z hľadiska posudzovania úmyslov Roberta Fica, dovolím si zároveň nesúhlasiť, pretože to je podľa môjho názoru úplne nepodstatné. To, že Robert Fico nechce úprimne zrušiť amnestie, je podľa mňa každému zjavné a dokonca si myslím, že v zásade, pokiaľ by mohol alebo mal by väčší priestor, urobil by to aj on, však určite by nechcel po 17 rokoch tvrdiť, že na ceste do Damašku stretol a urobil nejakú konverziu. Myslím si, že keby mohol, sám by povedal, že, samozrejme, že to robím, ako aj pani podpredsedníčka Nicholsonová správne povedala, kvôli verejnej mienke, je to tlak, ľudia to chcú, ja som politik, ktorý reaguje na verejnú mienku, preto som to predložil. Preto úmysly z môjho pohľadu dôležité nie sú. Dôležitý je, aký bude výsledok. A tu musím povedať, že hoci nebudem v niektorých veciach súhlasiť s opozičnými kolegami, nebudem môcť súhlasiť ani s pani ministerkou.
Čo mám konkrétne na mysli, je, že podľa môjho názoru má Lucia Žitňanská pravdu v tom, že osobitne pre liberálnych demokratov by mala byť otázka materiálneho jadra ústavy a ľudských práv a jej obhajoba, tohto konceptu, absolútne kľúčová. Každý, kto v tejto snemovni hovorí o tom, že 90 hlasmi je možné robiť čokoľvek, alebo to naznačuje nejakým podtextom, podľa mňa nekoná múdro, ak je stúpencom liberálnej demokracie. To, že sú veci, o ktorých sa nie je možno rozhodovať parlamentnou väčšinou, je jeden zo základných výdobytkov modernosti a konceptu právneho štátu a liberálnej demokracie a nemali by sme ich spochybňovať. Ani v mene zrušenia takej brutality, ako sú Mečiarove amnestie. Ten dôvod, prečo môžeme zrušiť Mečiarove amnestie a dokonca by sme, musíme alebo mali by sme, je práve to, že ich zrušenie nie je v rozpore, ale v súlade s materiálnym jadrom ústavy, pretože keď štátny orgán zneužije nástroje pre právu na ochranu štátneho terorizmu, tak potrestanie vinníkov je v súlade s materiálnym jadrom ústavy a so základnými ľudskými právami. (Reakcia z pléna.) Aj s tým. Ale preto len chcem zdôrazniť, že na toto by sme mali apelovať, nemali by sme nikdy apelovať na to, že 90 hlasov je suverénnych a na čomkoľvek sa tu uznesieme, môžeme cez to urobiť. To je cesta do pekla. To je tam, kde sa zhodujeme s pani ministerkou.
Ale kde sa úplne nezhodneme, je, že pani ministerka a vládna koalícia tým odôvodňujú to, že Ústavný súd bude kontrolovať toto naše uznesenie, ak ho schválime, a bude mať právomoc ho aj zrušiť. V prvom rade chcem zdôrazniť a nehovorím to ja, povedalo to desiatky ústavných právnikov vrátane veľmi vážených autorít a povedala to aj pani ministerka a pán Kresák, keď hlasovali v minulosti za niektoré návrhy, že tieto konkrétne Mečiarove amnestie je možné zrušiť bez kontroly ústavnosti týchto zákonov Ústavným súdom, to znamená, že nie je potrebný tento vládny návrh. To treba povedať jednoznačne.
Druhá vec, ktorú treba povedať jednoznačne, je, že ani tento návrh nezabráni tomu, na čo sa odvoláva pani ministerka aj mnohí vládni predstavitelia, a to je to, že Ústavný súd tak či tak v podobe senátu bude o tomto ešte raz rozhodovať. Pretože čo sa stane, ak tieto amnestie budú zrušené a následne potom Ústavný súd toto zrušenie potvrdí alebo minimálne nezruší, je, že obnoví sa vyšetrovanie, prípadne priamo žaloba, keďže vyšetrovanie už prebehlo minimálne v jednom prípade, a povedzme, že súdy aj odsúdia, tak v tej chvíli môžeme očakávať už individuálnu sťažnosť na Ústavný súd o porušení ľudských práv obvinených alebo odsúdených. O takýchto sťažnostiach, pokiaľ viem, rozhoduje senát Ústavného súdu, prípadne za určitých okolností do nich vstupuje pri zjednocovaní názorov aj plénum a toto sa opakovane, toto sa pravdepodobne stane bez ohľadu na to, čo sa stane v tomto prvom kole. To znamená, myšlienka, že tým, že to dáme teraz posúdiť Ústavnému súdu, sa vyhneme komplikáciám neskôr, jednoducho nie je pravdivá. A ak to napríklad dostane senát, ktorý bude naklonený amnestiám alebo ich nezrušiteľnosti, ak dovtedy bude doplnené plénum o sudcov, ktorí budú naklonení nezrušiteľnosti, jednoducho ak vo chvíli, keď sa bude ex post takto rozhodovať, nebude Ústavný súd naklonený zrušiteľnosti amnestií, tak to, že ich nezruš..., to že ich zrušenie teraz nenapadne, ešte nič neznamená. Tam nie je záväznosť takéhoto typu precedentného rozhodnutia, lebo sa bude týkať niečoho iného a bude sa týkať individuálneho rozhodnutia, navyše Ústavný súd u nás nie je precedentne viazaný tým spôsobom, aby to v tomto prípade záviselo. Takže ten základný argument, prečo to dať na Ústavný súd, aby sme mali jasnosť vo výsledku hneď na začiatku, a nie na konci, bohužiaľ, neplatí.
Druhý problém, ktorý tu je, je, že argumentuje sa nie takto, ako som práve povedal, ale argumentuje sa potrebou práve v rámci zachovania ochrany ľudských práv, právneho štátu, je, že nad Národnou radou v takomto prípade musí byť ešte nejaký iný arbiter. Práve preto, aby sa nemohlo stať, že, že teda 90 hlasmi sa tu budú odsudzovať aj konkrétni ľudia, ako sa to dialo v historicky v rôznych štátoch v stredoveku a na začiatku novoveku, že jednoducho za, 90 hlasov sa tu nebude môcť uzniesť na čomkoľvek.
Ja by som mal k tomu argumentu pomerne veľkú mieru apatie a väčšiu mieru empatie ako mnohí kolegovia z opozície, keby neplatilo zároveň to, že tí istí, ktorí tento argument predkladajú, zároveň mali zatiaľ veľmi malú vôľu riešiť to, aby ten Ústavný súd skutočne nestranným arbitrom bol. Lebo ak úprimne chceme v mene ochrany materiálneho jadra ústavy a ľudských práv a toho, aby parlament sa nestal miestom, ktoré si prisvojuje možnosť rozhodovať individuálne prípady, vinu a nevinu. Ak v mene toho chceme, aby v prípade rušenia amnestií a milostí bol tu niekto iný, konkrétne Ústavný súd, ktorý rozhodne z pohľadu toho, že či to sa naozaj prieči právnemu štátu, tak potom ten, ak je to úprimný názor, potom ten istý človek a ten istý predkladateľ musí tlačiť aj na to, aby ten orgán mohol naozaj rozhodovať nestranne. A to sa tu nedeje. A dovoľte mi vysvetliť prečo.
Zákon o Ústavnom súde dnes obsahuje veľmi zvláštne ustanovenie, podľa toho ustanovenia, ak namieta účastník konania zaujatosť sudcu alebo ho namieta aj samotný sudca, rozhoduje v prípade plenárnych rozhodnutí samotné plénum okrem toho sudcu samotného. Inými slovami, predstavme si, že to príde na Ústavný súd a pán sudca Brňák, lebo o ňom sa tu už veľa spomínalo, sa buď namietne sám, alebo ho namietne pani ministerka, alebo ho namietne pán Kresák s pánom Kubinom, že je zaujatý, pretože on zjavne zaujatý je. Na základe svojich výrokov, doterajšieho pôsobenia by v žiadnom súdnom spore o tejto veci on nemohol byť sudcom za normálnych okolností, to nehovorím, ja mám naňho svoj názor, ale zaujatosť nie je o tom, či je niekto dobrý alebo zlý človek, alebo charakterný, alebo bezcharakterný, zaujatosť je o tom, či možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho predpojatosti v danej veci. Ja by som napríklad argumentoval, že pravdepodobne zaujatý v tejto veci je aj pán sudca Orosz, pretože tiež v tejto veci hlasoval a vystupoval, hoci o charaktere pána Orosza ja nemám žiadnu pochybnosť, ale o zaujatosti odôvodnenú pochybnosť mať možno. No a prečo to spomínam, je, že za normálnych okolnosti sa pán Orosz namietne možno sám, pána Brňáka možno musí namietnuť niekto iný a plénum rozhodne hlasmi bez tohto konkrétneho sudcu.
Mohli by sme mať dôveru v takýto postup, keby zároveň pri riešení prípadu pána Čentéša tam minulá, teda vládna koalícia, vtedy to nebola koalícia, to bola strana SMER, nepresadila ďalšie ustanovenie, ktoré hovorí, že ak je namietnutých toľko sudcov, že by nebolo uznášaniaschopné plénum a nemohlo by rozhodnúť bez nich prípadne, ak by všetci boli teda z toho vylúčení, tak všetci sudcovia rozhodujú bez ohľadu na svoju zaujatosť. Čo to v praxi znamená, že keď máme prípad, kde môžu byť zaujatí dostatočný počet sudcov, aby sa to dostalo po túto hranicu, tak aj sudcovia, ktorí sami seba namietnu ako zaujatých, sami uznajú, že sú zaujatí, aj tak budú rozhodovať. V tomto prípade, keďže máme desať sudcov momentálne v pléne, a sedem potrebných je na rozhodnutie o zrušení zrušenia amnestií, stačí, aby sa štyria sudcovia namietli alebo boli namietnutí niekým iným, a z hľadiska dnešnej legislatívy budú úplne legálne rozhodovať o prípade, v ktorom dokonca ešte aj oni sami uznajú, že sú zaujatí. Tento momentálny právny stav návrh vládnej koalície nijako nerieši ani sa k nemu nejak nevyjadruje. Čo v situácii, keď jediný argument pre zaangažovanie Ústavného súdu do tejto veci je jeho nestrannosť a jeho ako postavenie arbitra základných aspektov ústavnosti a demokracie, je ťažko akceptovateľné.
Preto som spolu s kolegami a s kolegyňami položil aspoň čiastočné riešenie tejto otázky ako tiež jednu z tých požiadaviek, ktoré by sme mali splniť, nie preto, že je cieľom amnestie nezrušiť, naopak, cieľom je amnestie zrušiť a nám na máločom tak veľmi záležalo ako na tom, ale cieľom je zároveň neschváliť zákon v podobe, v ktorej je, je dopredu odsúdený na neúspech.
My máme ale dnes aj jednu výhodu popri tých všetkých nevýhodách. Poviem úprimne za seba, že pokiaľ by malo štát zastupovať na Ústavnom súde len povedzme, povedzme, že za minulej vlády a mali by ho zastupovať zástupcova SMER-u, tak moja osobná nedôvera k nim v tejto veci bola natoľká, že by som si nevedel predstaviť iné riešenie, ako buď odmietnuť ten návrh zákona, alebo, alebo hľadať legislatívny kompromis. Naše dnešné šťastie je aj v tom, že Národnú radu majú zastupovať pán Kresák a pán Kubina, aspoň teda predbežne sa črtá taký kompromis, už zo samotného znenia zákona predloženého vládu má zastupovať ministerka spravodlivosti, to je, teda ak sa nič nezmení, môžem považovať za dané a špeciálne v prípade pani ministerky, je tu ešte miera osobnej dôveryhodnosti aj danej históriou, kde ja som ochotný načúvať jej hlasu a načúvať jej stanovisku k tomuto problému. Zároveň však je veľmi ťažké dať nejakú formu bianko šeku, takže je potrebné z môjho pohľadu hľadať cestu, ako sa pohnúť vpred, tak aby sme naozaj vo štvrtok alebo v piatok vedeli zrušiť amnestie a vedeli ich zrušiť spôsobom, ktorý prinesie Slovensku malé, symbolické, ale predsa len po dlhom čase prvé víťazstvo v boji za právny štát, rovnosť pred zákonom a spravodlivosť.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 28.3.2017 10:38 - 10:52 hod.

Miroslav Beblavý Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi na úvod sa ospravedlniť, ak moje vystúpenie svojou formou nebude možno zodpovedať nárokom Národnej rady, ale nie som úplne v práceschopnom stave, ale aj dnešok pripomína, myslím, že nám všetkým, že sú chvíle, a malo by ich byť viac, kedy naše pôsobenie tu nie je prácou, ale je poslaním, a pri poslaní sa na nejaké takéto veci nemá hľadieť, takže dovoľte mi vystúpiť aj takto nedokonale.
V prvom rade by som chcel vyzvať všetkých vystupujúcich, aj keď, keďže vystupujem skôr k záveru písomnej časti rozpravy, asi, asi už to na veľa ľudí platiť nebude, k vyššej miere vážnosti a dovolím si použiť to slovo, pretože ho nepoužívam príliš často, štátnického prístupu k rozprave v tejto Národnej rade v tejto veci, pretože najmä ak sa to dielo podarí a k zrušeniu amnestií dôjde v tom, v tomto parlamente, tak je možné, že o päť, desať alebo aj dvadsať rokov si budú spätne pozerať túto rozpravu ľudia, ktorých už nebude vôbec zaujímať detaily, nebudú ich zaujímať ani konkrétne spory, ani osobné nenávisti, ani osobné reminiscencie, ale budú to vnímať ako bod, v ktorom sa naozaj ďalším významným spôsobom podarilo posunúť vpred budovanie právneho štátu, a myslím, že tak by sme sa mali aj vyjadrovať.
Takže napriek tomu, že v miere kritickosti a ochote aj tvrdej kritiky, by som povedal, som na úrovni ostatných opozičných kolegov, dovoľte mi teraz skôr ísť vecne k skrátenému legislatívnemu konaniu. K samotným amnestiám sa podľa môjho názoru treba vyjadriť až v ďalšom bode, kedy o nich budeme rokovať. Takže dovoľte mi teraz vyjadriť sa výhradne k skrátenému legislatívnemu konaniu.
Vyskytlo sa tu už dnes aj mimo rokovania tohto pléna veľa špekulácií, prečo koalícia tak tlačí na skrátené legislatívne konanie, a ešte v rámci tohto skráteného legislatívneho konania, by som povedal, na skrátené, skrátené legislatívne konanie, pretože, samozrejme, aj keby chcela koalícia prerokovať v rámci jednej schôdze napríklad tento návrh zákona, tak mohla to urobiť tak, že druhé a tretie čítanie by potom bolo na záver tejto schôdze. Keby chcela urýchlene schváliť tento návrh zákona, mohla to urobiť tak, že by bolo na tejto schôdzi prvé čítanie a na ďalšej druhé a tretie čítanie. Tieto príklady uvádzam len preto, že ak by, ak naozaj by koalíciu motivovalo len to, čo hovorila pani ministerka, že pri riadnom postupe by sme schvaľovali vládny návrh niekedy na jeseň definitívne, tak medzi tým a tým, čo zažívame dnes, je ešte veľa iných možností, ktoré má v ruke vládna koalícia, a rozhodla sa pre takmer najskrátenejší možný postup. V podstate jediná, jediný ústupok k akejkoľvek diskusii bolo to posunutie rokovania o týždeň. A už v rámci rokovania samého postupujeme najexpresnejším možným spôsobom. Dnes je prvé čítanie, v štvrtok je, o 48 hodín je druhé a tretie čítanie.
Bolo tu veľa špekulácií, prečo je to tak. Pán Matovič uviedol, že je to tak preto, že sa koalícia bojí študentskej demonštrácie. Mne osobne niektorí kolegovia vysvetľovali, že samotní poslanci MOST-u sa obávajú, že kolegovia z SNS a zo SMER-u môžu ucúvnuť, ak to tu bude pridlho, či už pod vplyvom rodiny Lexovcov, alebo iným dôvodom. Takisto som počul podľa môjho názoru nie celkom nedomyslenú špekuláciu o tom, že v skutočnosti za tým celým je len marketingový harmonogram Erika Tomáša, keďže, ako sme videli aj v minulosti, skrátené legislatívne konania vrátene noviel ústavy sa tu schvaľovali čisto preto, že to vlády Roberta Fica považovali za politicky a marketingovo účelné bez nejakého iného, hlbšieho dôvodu. Všetky tieto špekulácie môžeme dať. Neviem, kto vie, ktorá z nich je pravdivá, možno môžu byť pravdivé viaceré. Ale v každom prípade je to podľa môjho názoru menej podstatné ako právne a štátnické otázky a dôvody, či je možné toto legislatívne skrátené konanie schváliť. No a tu mi dovoľte povedať, že z právneho hľadiska jednoducho neexistuje žiadny zákonný dôvod na toto skrátené legislatívne konanie. A dovolím si pripomenúť, že ani podpredsedníčka vlády, ministerka spravodlivosti a predsedníčka Legislatívnej rady vlády ani tejto rozprave žiadny taký neuviedla, keď pred niekoľkými minútami v rozprave hájila toto skrátené konanie, neuviedla žiadny právny dôvod, uvádzala dôvody politické. Pričom ja chcem povedať, že politické sú legitímne, ja slovo politické nepoužívam ako nadávku. Ale je potrebné splniť aj právne dôvody na skrátené legislatívne konanie. A ono žiadny neuviedla, pretože aj ona sama vie, že ten, ktorý je uvedený v prekladacej správe, jednoducho nie je pravdivý. Naozaj neexistuje žiadne zásadné ohrozenie ľudských práv, ktoré by nastalo z titulu toho, že by sa tento zákon schválil o niečo neskôr.
Ten dôvod, prečo to tak je, je, že rokovací poriadok Národnej rady neobsahuje pri výpočte dôvodov na skrátené legislatívne konanie jeden bod. Ten tam chýba. A ten by bol zásadná politická priorita vlády Slovenskej republiky. Keby v rokovacom poriadku bol uvedený takýto bod, tak by sme mohli dneska úplne legálne o tomto rokovať. A toto platí aj o všetkých predchádzajúcich skrátených konaniach vlády Roberta Fica, kde takmer v žiadnom prípade, naozaj až na vzácne výnimky, nebol nikdy, nebol nikdy ten dôvod prítomný, pretože skutočný dôvod bol aj vtedy, že to jednoducho bola politická priorita. Vláda sa tak politicky rozhodla.
Ja som už pri jednom z predchádzajúcich legislatívnych konaní skrátených za tejto vlády vyzval pani ministerku, aby, ak vláda, v ktorej ona je podpredsedníčkou vlády a predsedníčkou Legislatívnej rady vlády a ministerkou spravodlivosti, chce takto naďalej používať protizákonne skrátené legislatívne konanie ako nástroj realizácie politických priorít vlády, aby vláda koalícia zmenila rokovací poriadok. Koniec koncov menilo ho v lete a vtedy toto nevyriešia. A keby namiesto horaliek riešila túto vec, mohli sme tu dnes o tom legálne rokovať. Takto, bohužiaľ, musím konštatovať, že o tom legálne rokovať nemôžeme, a to predstavuje dosť zásadný problém aj pre tých z nás, ktorí by inak zrušenie amnestií čo najrýchlejšie schválili.
Chcem zároveň pripomenúť, čo je asi zbytočné, ale napriek tomu nevyhnuté, že ak by najväčším cieľom bolo urýchlené zrušenie amnestií, bolo by to možné dosiahnuť schválením návrhu pána poslanca Budaja, teda bývalého návrhu KDH, ktorý on dnes predkladá, a to, samozrejme, aj s pozmeňujúcimi návrhmi a doplneniami, ktoré by ho urobili prijateľnými pre strany vládnej koalície. Pokiaľ ja mám informácie, môže ma opraviť pani ministerka alebo iní poslanci, takáto ponuka pánovi poslancovi Budajovi ako predkladateľovi nikdy nebola daná zo strany vládnej koalície, že či súhlasí s tým, že sa do jeho návrhu vložia tieto a tieto ustanovenia, ktoré z neho urobia všeobecne prijateľný návrh. A ten dôvod opäť nie je právny, ale je politický, a teda že je neprijateľné pre predstaviteľov vlády Slovenskej republiky, aby sa amnestie zrušili návrhom poslancov opozície. Opäť, politicky to môžem pochopiť, štátnické to už veľmi nie je, ale hlavne to nie je v súlade s právom, ak následne vláda zneužíva a porušuje zákon v prípade skráteného legislatívneho konania len preto, aby nemusela buď odmietnuť opozičný návrh, alebo cez neho realizovať svoju zásadnú momentálnu politickú prioritu.
Záverom mi dovoľte vo väzbe na skrátené legislatívne konanie uviesť aj to, že medzi návrhom, medzi návrhom, ktorý tu je, opozičným a medzi návrhom vládnym je aj z pohľadu skráteného legislatívneho konania jeden veľký a zásadný rozdiel. Návrh pána poslanca Budaja, ktorý neprerokovávame v skrátenom konaní, ale keby sme ho aj, je jednorazový návrh, ktorý rieši jednorazovo mimoriadnu situáciu vo väzbe na zrušenie teda rozhodnutí o amnestiách. Môžme mať rôzne právne názory na tento konkrétny zákon. Ja spolu s mnohými ústavnými právnikmi si myslím, že je úplne v poriadku tento návrh. Ale nedá sa poprieť to, že tento návrh nezakladá ústavné princípy a precedensy do budúcnosti, pretože jednorazovo rieši mimoriadnu situáciu. A rieši ju spôsobom, ktorý keby prešiel, tak sa naň môžu odvolávať možno o ďalších sto rokov zase v takejto mimoriadnej situácii.
Naopak, návrh vlády, ktorý aj pani ministerka nám predložila, obsahuje systémový a opakovaný mechanizmus na rušenie milostí a amnestií vydaných prezidentom a vládou Slovenskej republiky v budúcnosti, kedykoľvek väčšina Národnej rady pre to rozhodne, a to len z toho dôvodu, že sú podľa väčšiny v rozpore s princípmi právneho štátu a demokratického zriadenia. Ide o..., ako poznamenali viacerí ústavní právnici, oveľa zásadnejšie narušenie ústavnej rovnováhy moci, oveľa zásadnejší návrh, zásah do nej, ale napriek tomu tento návrh máme prerokovať v skrátenom a urýchlenom konaní. To znamená, že nie je možné schváliť návrh, ktorý nešiel v skrátenom konaní a jednorazovým a unikátnym spôsobom rieši situáciu, ale je podľa vlády možné schváliť v skrátenom legislatívnom konaní niečo, čo je oveľa systémovejšie, hlbšie zasahujúcejšie, vytvárajúce precedensy a vytvárajúce ústavnoprávne dôsledky v mnohých oblastiach, ktoré si dnes ani nevieme predstaviť.
Koľko trvala interná diskusia vládnej koalície, kým dospela k tomuto riešeniu? To je moja otázka na vás, pani ministerka. A koľko vy dávate v dnes opozícii na diskusiu s vami? Môj názor je ten alebo môj odhad je, že my máme dneska schváliť toto riešenie rýchlejšie, než ste vy sami o ňom vnútorne diskutovali. To znamená, že na diskusiu s nami ste si nechali oveľa menej času. Naozaj ste si domysleli všetky dôsledky? Ja poviem jednu vec z rokovaní s pánom poslancom Kresákom, s ktorým sme viedli, aj s pánom poslancom Gálom, myslím si, že veľmi vecnú a kvalifikovanú diskusiu o tomto, o týchto návrhoch. Ale aj z tej diskusie bolo zrejmé, že sú tam určité dôsledky, napríklad vo väzbe na zaujatosť sudcov a jej riešenie, ktoré dokonca ani pán poslanec Kresák, ktorý je jeden z najvýznamnejším ústavných právnikov v tomto parlamente, nemal v tej chvíli plne domyslené, a museli sme o nich ďalej diskutovať. A to hovorím teraz nie preto, aby som spochybnil jeho kvalifikovanosť, ale, naopak, aby som povedal, že aj keď niekto tak kvalifikovaný potrebuje ešte čas na to, aby niektoré veci si pozrel, domyslel, odkonzultoval, tak to tiež naznačuje, že to nie je úplne taká triviálna vec, ktorá sa tu dneska schvaľuje. Ako sú domyslené poistky nezneužitia tohto? Už... aj poviem príklad. Pán poslanec Farkašovský povedal pred chvíľou, že amnestie ako amorálne treba zrušiť, to citujem. No problém je v tom, že to nie je obsahom tohto návrhu a ani by to nemalo obsahom tohto návrhu, pretože parlament jednoducho nemôže rušiť všetko, čo považuje za amorálne. To by bolo napriek tomu, ako dobre to znie, bolo by to v rozpore s princípmi právneho štátu a vracali by sme sa pomerne blízko, aj, by som povedal, k stredoveku, kde bolo možné právnym aktom urobiť takmer čokoľvek bez ohľadu na ľudské práva, právnu istotu a všetky iné výdobytky moderného štátu. Tieto amnestie treba zrušiť nie preto, že sú amorálne, ale preto, že sú porušením základných princípov právneho štátu a demokratického právneho štátu, pretože štátny orgán amnestoval sám seba. To je to, prečo ich je potrebné zrušiť. A preto spomínam, nie preto, že by som sa chcel púšťať do pána poslanca Farkašovského, ktorý svoju poznámku určite myslel v dobrej viere, ale pretože chcem naznačiť, ako ľahko sa ďalej s týmto narába a ako by sme naozaj mali byť precízni v diskusii o tom.
Posledný bod, čo ešte k tomu poviem pred záverom, je, že toto skrátené konanie a ešte v rámci neho to skrátenie toho skrátenia je podľa môjho názoru ďalšou barličkou pre tých, ktorí na Ústavnom súde budú chcieť zastaviť zrušenie týchto amnestií, pretože budú môcť s tým argumentovať. Ja, samozrejme, som si vedomý aj predchádzajúcich rozhodnutí Ústavného súdu, kde hovoria, že porušenie rokovacieho poriadku samo osebe nie je dôvodom na vyhlásene nesúladu legislatívy s ústavou. Ale to neznamená, že nemôže byť podporným argumentom napríklad pri vyhlásení nesúladu legislatívy s ústavou.
Preto chcem za seba povedať, že dôvera v právny štát sa buduje postupom podľa zákona. My dneska máme odstrániť jednu z najväčších škvŕn na právnom štáte tým, že nebudeme postupovať podľa zákona, a to je z môjho pohľadu vážny problém. Zároveň musím konštatovať, že ani z mimoprávnych aspektov, politicky, štátnicky predkladateľka zatiaľ neponúkla tak zásadný argument, aby sme išli odstrániť najväčšiu škvrnu na slovenskom právnom štáte cez porušenie zákona, a preto nepodporím skrátené legislatívne konanie v tejto veci.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis