Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Výsluhové dôchodky v prospech tých, čo nás prenasledovali, ktoré doteraz dostávajú, sú, neviem, či povedať hanbou už nie je otrepané, v tejto sále sa používajú silné slová, sú urážkou podľa mňa slobodného Slovenska. Vyzerá to, akoby Slovensko síce získalo slobodu, ale nejak sa ešte nerozhodlo, či mu patrí a či je slobodné skutočne aj vnútorne. Na jednej strane keď predkladáme, už toto nie je prvý návrh zákona, ktorý sa vyrovnáva s minulosťou, keď predkladáme tieto zákony, nevyvolajú ani polemiku a stáva sa, že sú odmietnuté.
Neviem, či si kolegovia poslanci a poslankyne uvedomujú, že, povedzme, odmietnutím takých silných symbolov, ako je tento zákon, ale aj doobeda rokovaný zákon o pamätných dňoch okupácie a zbavenie sa okupácie, že aký signál vysielajú tí, ktorí si neuvedomujú, že to sú naozaj piliere, na ktorých stojí táto republika, že to sú zákony a opatrenia, ktoré súvisia s budovaním štátu, či si uvedomujú, aký signál vysielajú mladým ľuďom, aký signál vysielajú svetu, zahraničiu. Desiatky rokov po okupácii sa Národná rada nevedela rozhodnúť, či si to chce pamätať. Desiatky rokov po zbavení sa okupačných vojsk sa nevedela rozhodnúť, že z toho urobí pamätný deň, okamih, keď sme sa zbavili cudzích vojsk.
Teraz rokujeme o ďalšej trápnosti, rokujeme v meste, kde máme stále Námestie hraničiarov, jedno z najväčších námestí tohoto mesta a so symbolmi bývalého režimu, ktoré na ňom ležia. Asi päť kilometrov vzdušnou čiarou je brána slobody, kde sú mená zabitých, zabitých občanov Slovenskej republiky, ktorých zavraždil komunistický režim preto, že chceli prejsť hranice. Banálna vec, ktorá je nám dneska úplne dostupná v celej Európe.
Výsluhové dôchodky pre ľudí, ktorí porušovali ľudské práva, žili z toho, že zastrašovali a prenasledovali demokratov, často mladých ľudí, bez ohľadu na to, či to boli ženy, deti. Sú prípady, kedy boli prenasledovaní a ponižovaní 13-, 14-roční ľudia. A to nehovorím o päťdesiatych rokoch, hovorím o dobe normalizácie, ktorú si vy starší pamätáte. Mali ste možno to šťastie, vás sa ten prst násilia nedotkol, možno ste ani nikoho v rodine nemali, kto by v päťdesiatych rokoch utrpel, ale je faktom, že ten režim bol mimoriadne násilný. Máme o tom platné zákony. O tom, že bol zločinecký a že Štátna bezpečnosť bola zločineckou organizáciou. A predsa sa dôchodky pre túto organizáciu priznávajú, takzvané výsluhové. Čiže tu nikto nesiaha na dôchodky za odpracované roky, hoci plat toho dôstojníka Štátnej bezpečnosti, nehovoriac veliteľa, a plat toho chudáka, ktorý prišiel o každú robotu a robil s lopatou, najmä ak sa vrátil z nejakej basy, robil skladníka ako, povedzme, kardinál Korec, áno, skladníka celý život. Tondra, biskup Tondra robil električkára. Tí ľudia nemohli mať dôchodky žiadne. Úbohé, najúbohejšie a mnohí teda, tieto mená zhodou okolností poznáme, ale uvedomte si, že tisíce a desaťtisíce nepoznáme. Tiež boli veriaci, prišli o existenciu, vyhodili ich z práce, zo škôl, nedoštudovali a ich život sa drasticky zmenil. Už spomínaných 250-tisíc ľudí emigrovalo. Tento národ je dodnes poznamenaný obrovskou jazvou, obrovskou operáciou, ktorou bola okupácia, a to, že naše politické špičky komunistickej strany sa jej podrobili. Nejdeme ich súdiť, bola to ťažká doba.
A tento zákon nie je odsudzujúci. Tento zákon hovorí, že len časť tých výsad, ktoré veľmi amorálne poberajú ľudia, ktorí sa zúčastňovali, zastrašovania, prenasledovania občanov, ktorí nespáchali žiaden trestný čin, ale ich zastrašovali a prenasledovali pre vieru, pre názor, preto, že mal príbuzného v zahraničí, a mohol by som menovať, všetci viete si to sami doplniť. Ide len o jednu polovicu týchto výsluhových dôchodkov a ide len o symbolické gesto. Neublíži to generálovi Lorencovi, ktorý poberá generálsky dôchodok po tom, čo svoj profesný život prežil ako poradca Penty. Neublíži to plukovníkovi Pačesovi. Mohol by som vám menovať najväčšie beštie bratislavskej služby, 20 rokov ma vyšetrovali v tajnej službe. A viem aj, ako nakladali s inými ľuďmi, ktorým pálili cigaretami ruky, nie v päťdesiatych rokoch, to sa tak u nás traduje, že len tie päťdesiate roky, a to už nikto nežije, to nie je pravda. Ten človek, ktorý zastrelil v Petržalke utečenca, alebo ten dôstojník, ktorý nechal psami zožrať mladého chlapca, na čo ho nechal vykrvácať na mieste, ten žije s nami tu v tomto meste. A predsa tu nerokujeme o jeho potrestaní. Tak sa vyvinula situácia, že nikto nedá satisfakciu zabitým, rokujeme len o symbolickom veľmi jemnom geste, drobnom odškodnom pre tých ešte zopár preživších politických väzňov a zobratie polovici odmien výsluhových dôchodkov. To sú odmeny, to nie sú, samozrejme, dôchodky. Ani poslanci nebudú mať výsluhové dôchodky. Okrem vojakov, ako viete, a uniforiem proste ich majú len príslušníci Štátnej bezpečnosti. Je to absurdita, na ktorú poukázali moje kolegyne už v minulom volebnom období, a nemožno povedať k tomu nič iné, len buď pred tým pichnem zbabelo znovu hlavu do piesku, alebo jednoducho toto symbolické gesto urobíme. Tým ľuďom to nebude chýbať. Tým obetiam to nevráti tie roky. To len nám pomôže a tým, ktorí sledujú slovenskú Národnú radu a pýtajú sa, či tí ľudia vedia, v ktorom storočí žijú a pre aké hodnoty, na akých hodnotách stoji Slovenská republika. Pre ktoré hodnoty vôbec mohla vzniknúť, lebo len vďaka tomu, že sme sa prihlásili k hodnotám slobody a demokracie, mohla Slovenská republika získať rešpekt a začlenenie do medzinárodných štruktúr, len vďaka nim má priznanú suverenitu.
Priznať, urobiť toto symbolické gesto má zmysel v duchu kresťanských hodnôt. Má zmysel v duchu humanistických tradícií a má zmysel v duchu zdravého ľudského rozumu. A či už sa riadite, či ste veriaci, alebo nie, tak viete, že prenasledovať človeka, mučiť ho, zastrašovať ho, sledovať ho, prijať ideológiu, že cudzia viera má byť trestaná, kresťanská viera, že má byť trestaná. Však kresťania tu žili v jak katakombách za rímskeho impéria. Ja viem, vy ste možno niektorí takých ani nepoznali, ja áno. Aj takých, čo boli zabití nie v päťdesiatych rokoch. Bol tu kňaz Coufal, ktorý bol brutálne zavraždený v osemdesiatych rokoch. Je tu možnosť urobiť gesto alebo znovu vyslať signál, že my nevieme, na akých hodnotách stojíme. Sme tak rozdelení, že ani len hodnoty dobra a zla nie sme ochotní pomenovať, chceme, aby sa to miešalo. Nech tí, čo prenasledovali, sú odmenení a tí, čo boli prenasledovaní, bezmocní a s holými rukami, nech sú potrestaní. Nech naďalej vedia, že táto Národná rada nimi opovrhuje, ich utrpením.
Dámy a páni, ja poznám veľa politických väzňov. Samozrejme, často sa spomína ich najznámejšia tvár Anton Srholec, deväť rokov v Jáchymove. Práve preto, že ich veľa poznám, nikdy som ako politický väzeň si neuplatnil žiadnu výsadu. Ja som sa dostal do väzenia veľmi mladý, prežil som ho, chvalabohu, v zdraví, zvyšné roky som pracoval manuálne, čo mi len pomohlo. Nenariekam nad tým, čo ma stretlo, a nikdy som nepožiadal ani len o najmenšiu výsadu, ktorá by súvisela s politickými väzňami. Tu sa hovorí o symbolickom geste aj pre tých, čo tu už medzi nami nie sú. Ale najviac, verte mi, že aj mnohí, politický väzeň, keby tu mohol hovoriť, tak by vám povedal, že vám na to kašlem po toľkých rokoch. Už mi zomrel ten kamarát, ten kamarát, ten kamarát. To sú hrdí ľudia, tí sa nezlomili za totalitného režimu a nestoja s prosíkom, tuná v predizbe. Nenájdete tam ani jedného. Ani na balkóne. Neprosia o peniaze, neprosia o nič. Dúfajú v to, že Slovensko, že sa dožijú, že Slovensko je schopné rozoznávať ich obeť, uznať ju a rozoznávať dobro od zla. Rozoznávať krivdu od toho, kto krivdu pácha. Len a len o tomto, dámy a páni, je tento zákon.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
