Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

8.12.2016 o 17:53 hod.

Ján Budaj

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 8.12.2016 18:08 - 18:09 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Samozrejme, že, pán Paška, ja sa neznížim k vašej úrovni. Vy v obrane eštebáckych dôstojníkov útočíte na osobu, útočíte slovami môjho politického rivala, ktorý pomiešal polopravdy so svojimi domnienkami. No áno, to je politická kniha, ktorá vznikla v súboji VPN medzi národným a federálnym krídlom. Vy ste, neviem, čo ste vtedy robili, ale viem, že neskôr ste boli súputníkom Mečiara a Slotu. Ste tu hádam posledný, čo hlasoval v noci dlhých nožov, čo vyhadzoval Gauliedera. Videl som vás, kde stojíte, a táto podlosť, ktorou sa snažíte brániť dôstojníkov ŠtB, si nezasluhovala ani týchto 30 sekúnd reči.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 8.12.2016 17:53 - 18:03 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Výsluhové dôchodky v prospech tých, čo nás prenasledovali, ktoré doteraz dostávajú, sú, neviem, či povedať hanbou už nie je otrepané, v tejto sále sa používajú silné slová, sú urážkou podľa mňa slobodného Slovenska. Vyzerá to, akoby Slovensko síce získalo slobodu, ale nejak sa ešte nerozhodlo, či mu patrí a či je slobodné skutočne aj vnútorne. Na jednej strane keď predkladáme, už toto nie je prvý návrh zákona, ktorý sa vyrovnáva s minulosťou, keď predkladáme tieto zákony, nevyvolajú ani polemiku a stáva sa, že sú odmietnuté.
Neviem, či si kolegovia poslanci a poslankyne uvedomujú, že, povedzme, odmietnutím takých silných symbolov, ako je tento zákon, ale aj doobeda rokovaný zákon o pamätných dňoch okupácie a zbavenie sa okupácie, že aký signál vysielajú tí, ktorí si neuvedomujú, že to sú naozaj piliere, na ktorých stojí táto republika, že to sú zákony a opatrenia, ktoré súvisia s budovaním štátu, či si uvedomujú, aký signál vysielajú mladým ľuďom, aký signál vysielajú svetu, zahraničiu. Desiatky rokov po okupácii sa Národná rada nevedela rozhodnúť, či si to chce pamätať. Desiatky rokov po zbavení sa okupačných vojsk sa nevedela rozhodnúť, že z toho urobí pamätný deň, okamih, keď sme sa zbavili cudzích vojsk.
Teraz rokujeme o ďalšej trápnosti, rokujeme v meste, kde máme stále Námestie hraničiarov, jedno z najväčších námestí tohoto mesta a so symbolmi bývalého režimu, ktoré na ňom ležia. Asi päť kilometrov vzdušnou čiarou je brána slobody, kde sú mená zabitých, zabitých občanov Slovenskej republiky, ktorých zavraždil komunistický režim preto, že chceli prejsť hranice. Banálna vec, ktorá je nám dneska úplne dostupná v celej Európe.
Výsluhové dôchodky pre ľudí, ktorí porušovali ľudské práva, žili z toho, že zastrašovali a prenasledovali demokratov, často mladých ľudí, bez ohľadu na to, či to boli ženy, deti. Sú prípady, kedy boli prenasledovaní a ponižovaní 13-, 14-roční ľudia. A to nehovorím o päťdesiatych rokoch, hovorím o dobe normalizácie, ktorú si vy starší pamätáte. Mali ste možno to šťastie, vás sa ten prst násilia nedotkol, možno ste ani nikoho v rodine nemali, kto by v päťdesiatych rokoch utrpel, ale je faktom, že ten režim bol mimoriadne násilný. Máme o tom platné zákony. O tom, že bol zločinecký a že Štátna bezpečnosť bola zločineckou organizáciou. A predsa sa dôchodky pre túto organizáciu priznávajú, takzvané výsluhové. Čiže tu nikto nesiaha na dôchodky za odpracované roky, hoci plat toho dôstojníka Štátnej bezpečnosti, nehovoriac veliteľa, a plat toho chudáka, ktorý prišiel o každú robotu a robil s lopatou, najmä ak sa vrátil z nejakej basy, robil skladníka ako, povedzme, kardinál Korec, áno, skladníka celý život. Tondra, biskup Tondra robil električkára. Tí ľudia nemohli mať dôchodky žiadne. Úbohé, najúbohejšie a mnohí teda, tieto mená zhodou okolností poznáme, ale uvedomte si, že tisíce a desaťtisíce nepoznáme. Tiež boli veriaci, prišli o existenciu, vyhodili ich z práce, zo škôl, nedoštudovali a ich život sa drasticky zmenil. Už spomínaných 250-tisíc ľudí emigrovalo. Tento národ je dodnes poznamenaný obrovskou jazvou, obrovskou operáciou, ktorou bola okupácia, a to, že naše politické špičky komunistickej strany sa jej podrobili. Nejdeme ich súdiť, bola to ťažká doba.
A tento zákon nie je odsudzujúci. Tento zákon hovorí, že len časť tých výsad, ktoré veľmi amorálne poberajú ľudia, ktorí sa zúčastňovali, zastrašovania, prenasledovania občanov, ktorí nespáchali žiaden trestný čin, ale ich zastrašovali a prenasledovali pre vieru, pre názor, preto, že mal príbuzného v zahraničí, a mohol by som menovať, všetci viete si to sami doplniť. Ide len o jednu polovicu týchto výsluhových dôchodkov a ide len o symbolické gesto. Neublíži to generálovi Lorencovi, ktorý poberá generálsky dôchodok po tom, čo svoj profesný život prežil ako poradca Penty. Neublíži to plukovníkovi Pačesovi. Mohol by som vám menovať najväčšie beštie bratislavskej služby, 20 rokov ma vyšetrovali v tajnej službe. A viem aj, ako nakladali s inými ľuďmi, ktorým pálili cigaretami ruky, nie v päťdesiatych rokoch, to sa tak u nás traduje, že len tie päťdesiate roky, a to už nikto nežije, to nie je pravda. Ten človek, ktorý zastrelil v Petržalke utečenca, alebo ten dôstojník, ktorý nechal psami zožrať mladého chlapca, na čo ho nechal vykrvácať na mieste, ten žije s nami tu v tomto meste. A predsa tu nerokujeme o jeho potrestaní. Tak sa vyvinula situácia, že nikto nedá satisfakciu zabitým, rokujeme len o symbolickom veľmi jemnom geste, drobnom odškodnom pre tých ešte zopár preživších politických väzňov a zobratie polovici odmien výsluhových dôchodkov. To sú odmeny, to nie sú, samozrejme, dôchodky. Ani poslanci nebudú mať výsluhové dôchodky. Okrem vojakov, ako viete, a uniforiem proste ich majú len príslušníci Štátnej bezpečnosti. Je to absurdita, na ktorú poukázali moje kolegyne už v minulom volebnom období, a nemožno povedať k tomu nič iné, len buď pred tým pichnem zbabelo znovu hlavu do piesku, alebo jednoducho toto symbolické gesto urobíme. Tým ľuďom to nebude chýbať. Tým obetiam to nevráti tie roky. To len nám pomôže a tým, ktorí sledujú slovenskú Národnú radu a pýtajú sa, či tí ľudia vedia, v ktorom storočí žijú a pre aké hodnoty, na akých hodnotách stoji Slovenská republika. Pre ktoré hodnoty vôbec mohla vzniknúť, lebo len vďaka tomu, že sme sa prihlásili k hodnotám slobody a demokracie, mohla Slovenská republika získať rešpekt a začlenenie do medzinárodných štruktúr, len vďaka nim má priznanú suverenitu.
Priznať, urobiť toto symbolické gesto má zmysel v duchu kresťanských hodnôt. Má zmysel v duchu humanistických tradícií a má zmysel v duchu zdravého ľudského rozumu. A či už sa riadite, či ste veriaci, alebo nie, tak viete, že prenasledovať človeka, mučiť ho, zastrašovať ho, sledovať ho, prijať ideológiu, že cudzia viera má byť trestaná, kresťanská viera, že má byť trestaná. Však kresťania tu žili v jak katakombách za rímskeho impéria. Ja viem, vy ste možno niektorí takých ani nepoznali, ja áno. Aj takých, čo boli zabití nie v päťdesiatych rokoch. Bol tu kňaz Coufal, ktorý bol brutálne zavraždený v osemdesiatych rokoch. Je tu možnosť urobiť gesto alebo znovu vyslať signál, že my nevieme, na akých hodnotách stojíme. Sme tak rozdelení, že ani len hodnoty dobra a zla nie sme ochotní pomenovať, chceme, aby sa to miešalo. Nech tí, čo prenasledovali, sú odmenení a tí, čo boli prenasledovaní, bezmocní a s holými rukami, nech sú potrestaní. Nech naďalej vedia, že táto Národná rada nimi opovrhuje, ich utrpením.
Dámy a páni, ja poznám veľa politických väzňov. Samozrejme, často sa spomína ich najznámejšia tvár Anton Srholec, deväť rokov v Jáchymove. Práve preto, že ich veľa poznám, nikdy som ako politický väzeň si neuplatnil žiadnu výsadu. Ja som sa dostal do väzenia veľmi mladý, prežil som ho, chvalabohu, v zdraví, zvyšné roky som pracoval manuálne, čo mi len pomohlo. Nenariekam nad tým, čo ma stretlo, a nikdy som nepožiadal ani len o najmenšiu výsadu, ktorá by súvisela s politickými väzňami. Tu sa hovorí o symbolickom geste aj pre tých, čo tu už medzi nami nie sú. Ale najviac, verte mi, že aj mnohí, politický väzeň, keby tu mohol hovoriť, tak by vám povedal, že vám na to kašlem po toľkých rokoch. Už mi zomrel ten kamarát, ten kamarát, ten kamarát. To sú hrdí ľudia, tí sa nezlomili za totalitného režimu a nestoja s prosíkom, tuná v predizbe. Nenájdete tam ani jedného. Ani na balkóne. Neprosia o peniaze, neprosia o nič. Dúfajú v to, že Slovensko, že sa dožijú, že Slovensko je schopné rozoznávať ich obeť, uznať ju a rozoznávať dobro od zla. Rozoznávať krivdu od toho, kto krivdu pácha. Len a len o tomto, dámy a páni, je tento zákon.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 7.12.2016 17:34 - 17:35 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem za vašu trpezlivosť a znovu apelujem, toto nie je stranícka ani politická agenda, toto je morálna agenda. Tam ležia príbehy našich dejín, tam ležia obete okupácie a tam sa upierali aj vtedy, aj potom, keď Rusi museli odísť, upierali nádeje našej generácie. Naša generácia má nejaký príbeh. Otočiť sa chrbtom k obetiam roku ’68 a nezaradiť ich ani len ako pamätný deň, je dnes sa pridať k Biľakovi a k vlastizradcom. To nie je nijaký iný postoj. Žiaden patriot a vlastenec nepovie, že opľuje hrob tých mŕtvych, že opľuje hroby tých, čo zahynuli na železnej opone. My nemáme žiaden iný pamätný deň ani žiaden iný dajme tomu štátny sviatok, ktorý by pripomínal tento príbeh, a to je príbeh slobodného Slovenska v 20. storočí.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 7.12.2016 17:32 - 17:33 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Dvadsiaty prvý august bol porážkou vtedajšieho vedenia komunistickej strany, ale nebol porážkou obyvateľstva! Nebol porážkou túžby po slobode! Neodvolal ani Alexander Dubček. Počas tých dní a týždňov, keď boli špičky komunistickej strany unesené v Moskve, vychádzali noviny, vydávali sa letáky, fungoval ilegálny rozhlas, z rôznych miest vysielala, vysielali vysielačky, fungovalo, kým sa len dalo, vysielanie televízie. Národ ukázal vôľu, ktorá potom pokračovala v roku ’89. Tam sa zapálili srdcia za tých pár týždňov po okupácii. To bola občianska vzbura, strhávali sme tabule, písali sme nápisy proti okupantom, písali sme nápisy proti domácim kolaborantom. Kto im ešte dnes drží stranu, tak ten sa stavia na stranu okupantov! Toto neni deň našej porážky! To je, áno, je to okupácia, ale nie zrazenie slovenskej túžby po slobode. Inak by v novembri ’89 nemal kto prísť na tie námestia, vážení.
A pokiaľ chce niekto navrhnúť Mníchov, ja to pokojne podporím, lebo aj Mníchov má takisto svoje posolstvo a nie je to vždy len posolstvo porážky. Porazení sú len tí, ktorí nevstanú. (Potlesk.) A to nebol náš prípad. (Doznievanie potlesku.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 7.12.2016 17:19 - 17:27 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Dámy a páni... (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
O slovo požiadal pán poslanec Budaj. Poprosím o kľud v rokovacej sále. Nech sa páči, pán poslanec.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, ako predkladateľ tohto návrhu by som vás chcel osloviť a poprosiť, aby ste na chvíľu sa vrátili, väčšina z vás, vrátili v spomienkach späť, väčšina z vás si pamätá 21. august ’68 buď ako mladí ľudia, možno niektorí z vás ako dospelí. Ja som mal šestnásť rokov, a predsa aj v tých nasledujúcich rokoch 21. august bol vždy elektrizujúcim dátumom. Každý rok sme si uvedomovali znovu a znovu, že uplynul ďalší, ďalší rok okupácie, ďalší rok života v neslobode, ktorý, ktorá bola dvojnásobná. Jednak to bola nesloboda politického režimu komunistického, za ktorú sme si do nemalej miery mohli aj sami, pretože sme sa do nej dostali aj vlastnou pasivitou, ale na druhej strane tu bola okupačná armáda neustále prítomná s obrovskými kapacitami, ktorá zvalcovala v roku 1968 československý pokus o reformy.
Už hneď toho prvého, 21. augusta zomrelo veľa ľudí. Viete, že sú stovky obetí okupácie. Potom zomierali ďalej, zomierali na železnej opone tí, ktorí sa nevedeli zmieriť s porobou a okupáciou. Zažil som už prvé výročie 21. augusta v Prahe. Tam boli zabití dvaja študenti, vlastne dodnes sa o nich veľmi nehovorí, pretože všetci sme sa hanbili, to už zabíjal náš režim. Áno, nebol už Dubčekov, vládol Husák. Obete, ako boli Ján Palach, obete, ktoré stratili zamestnanie a išli k lopate, alebo zo žien sa stávali upratovačky, ako bola Marta Kubišová, jedna z veľkých tvárí roku ’68, ktorá volila radšej prácu upratovačky, než by sa podrobila násiliu, ktoré, ktorý prišiel s Husákovým režimom a s normalizáciou. Študentské hladovky, demonštrácie, ešte aj hokej sa premenil na zápas Slovákov a Čechov o hrdosť, o sebavedomie, aspoň v športe im ukážeme, že sme nezlomení. Áno, vtedy sa stal, slávne meno Golonku, ktorý strelil kľúčový gól v roku ’69.
Tento príbeh elektrizoval celé roky až do roku ’89. Každý rok 21. augusta Štátna bezpečnosť prijímala špeciálne opatrenia, nájdete ich dneska vymenované v Ústave pamäti národa, koho preventívne zatkli. Vtedy sme to nevedeli, pretože, veď to nešlo do novín a vedel to len ten, koho sa týkali. Alexander Dubček napríklad, ktorý mal, ktorý bol terčom prenasledovania ako disident číslo jedna vo vtedajšom Československu. Pri jeho dverách stála ostraha, ako sa tomu v eštébáčskej reči hovorí, čiže stáli tam tajní, ktorí legitimovali každú návštevu, a tak sa Alexander Dubček ocitol v totálnej izolácii ako domáci väzeň Husákovho režimu. Ale popri ňom zhruba 600-tisíc vylúčených a vyškrtnutých takzvane a 250-tisíc emigrantov. Toto bola bilancia okupácie.
Ako sme mohli pustiť z hlavy ten 21. august? Ako sa mohlo stať, že po novembri nikto neprišiel s tým návrhom, aby to bol aspoň pamätný deň? Fakt som nad tým rozmýšľal, keď som prichádzal s týmto návrhom, a mám len jedno vysvetlenie. Podľa mňa to je otrasné, ale tak to už chodí s nami ľuďmi, že ten zážitok bol pre tú generáciu od toho 16-ročného chlapca, akým som bol ja, až po tých starších tak hlboký a tak nespochybniteľný, že sa nám zdalo, že na to predsa nikdy tento národ nezabudne. A rovnako dátum 21. júla 1991, kedy odišla posledná kolóna s okupačnými vojskami. Opúšťali v Čiernej nad Tisou územie Slovenska posledné kolóny a tento dátum 21. 7. 1991 sa dá považovať za dátum ukončenia okupácie Československa.
Ako je možné, že sme oba dátumy už dávno nezapísali do kalendára ako pamätné dni? Veď si to nevyžaduje žiadne náklady, nikto na tom nič nestratí. Iné vysvetlenie som nenašiel. Podľa mňa ani žiadna politická sila nikdy proti tomu vlastne nestála. Iba sa nám zdalo, že celý ten príbeh je predsa tak fantastický, že o ňom vie celý svet, spomínajú každý rok 21. august naozaj aj medzinárodné médiá, že predsa na to nikdy nezabudneme. A predsa tu máme generáciu, najmä teraz, keď sa vyučovanie dejepisu zredukovalo na jednu hodinu týždenne, máme generáciu, ktorá sa nestihne naučiť dejepis ani do II. svetovej vojny. Robí im už problém SNP, a nieto august ’68 alebo november ’89. Isteže to treba napraviť a ja verím, že nový minister školstva – a držím mu v tomto palce – pohne aj v tejto oblasti, aby sa národná identita a politický príbeh, ten naratív, na ktorom stojí každý národ a každá štátnosť, dostala naozaj aj tej mladej generácii. To, čo môžme urobiť my pre to, je zapísať Deň okupácie a Deň ukončenia okupácie aspoň za pamätný deň.
Čo to prinesie? Prinesie to pozornosť domácich médií, ktoré si rok čo rok všímajú aj oveľa bezvýznamnejšie udalosti, ktoré vôbec nepriniesli také utrpenie, aké priniesla okupácia, také straty na životoch. Máme, máme aj Pamätný deň banských nešťastí, ja vzdávam hold obetiam banských nešťastí, ale, vážené kolegyne a kolegovia, urobme toto gesto v prospech pamäti obetí aj zmarených nádejí a zmarených profesií, profesných životov, v mene pamätí emigračnej vlny, aká nemá obdoby, v mene aj tej sebavedomej správy, že v roku ’91 sme sa, chvalabohu, bez vojny a bez krvipreliatia zbavili okupačných vojsk a že odvtedy nemáme na našom území žiadne vojská, ktoré by nemali súhlas našich politických legálne zvolených orgánov. Oba, oba dátumy budú súčasťou premýšľania, súčasťou pripomínania, ktorá pomôže tomu, aby pamäť národa nebola bez nich, aby po nich nezostalo, aby nezostala čierna diera, keď sa pominú tí, ktorí si mysleli – a teraz vidíme, že naivne –, že tie udalosti sú tak hlboké a tak nezabudnuteľné, že budú vždy pripomínané a zostanú v pamäti aj našich potomkov akosi samovoľne. Nie je tomu tak a dnes vás prosím o to, aby ste pomohli zaradiť oba dátumy medzi pamätné dni Slovenskej republiky.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 6.12.2016 18:56 - 18:58 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ja chcem pána kolegu Petráka uistiť, že toto nebolo žiadne ideologické vystúpenie a on reaguje ideologicky, to vôbec nie je namieste. A viete, keď sa vecne človek zamýšľa, vecne pristupuje, tak áno, zvažujem a rozmýšľam nad tým, čo to bude znamenať v Bratislave a to je proste realita, že tá regulačná možnosť, ja som vôbec nenavrhoval 200-eurový poplatok. Ja som hovoril od nuly do 200. Ak to pre prípad Bratislavy končí pri 35-ke, tak niektoré mestské časti si zarobia, keď tam príde nejaký väčší staviteľ, postaví halu, Volkswagen rozšíri výrobu a tak ďalej, ale regulácia sa nedosiahne, lebo táto suma v Bratislave nie je regulačne, nie je to motivácia, že by kvôli tomu niekto uprednostnil jednu časť Bratislavy než druhú. Faktom je, že Bratislava má veľmi nerovnovážny rozvoj, faktom je, že má veľmi veľké územie, zhruba veľké ako Viedeň, ktoré trpí mnohými špecifickými problémami.
Takže verte mi, pán Petrák, že nešlo o žiadnu ideológiu a vaša výhrada, rád si to s vami prediskutujem, vaša výhrada v tomto prípade sa míňa môjho úmyslu. Ak som sa vyjadroval nejasne, tak len za to, že celý problém je nejasný, a to vás upozorňujú viacerí poslanci, že netlačíme vás do toho, že to máte odkladať, ale že tá diskusia neprebehla, viete. Tak jak neprebehla ktovieaká diskusia, keď sa prijal zákon o reštitučných bytoch a doteraz sa v tom zvíjame, lebo ten zákon bol nanič. Potom sa opravoval, potom ešte stále sa opravoval zle, lebo už vytvoril precedensy. Zásahy do života miest a obcí sú vždy veľmi bolestivé, lebo okamžite menia praktický život ľudí. To nie je ideológia, to je naozaj každodennosť. Takže v dobrom to myslím a vôbec nie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 6.12.2016 18:42 - 18:52 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Dámy a páni, ako komunálny poslanec si vážim úsilie aj koaličných aj opozičných poslancov nájsť rozumné, racionálne riešenie, ktoré by nevyhnalo z našich miest a obcí rozvoj, ale trochu by pomohlo samospráve. Ale samozrejme na úvod musím zdôrazniť jednu vec. Samosprávne zákony ako celý balík sú prežité, sú naozaj, väčšinou sa ich parlament netýkal, máme tu veľkú vlastne organizáciu starostov a primátorov, ktorá je pomerne konzervatívna a ktorá spravidla odrádza politické strany a udržuje status quo.
Jedna z mála organizácií, ktorej sa bojí aj SMER a hoci by niekedy všeličo navrhli, keď ZMOS sa zamračí, tak sa stiahnu.
Pravda je ale taká, že táto konzervatívnosť pánov starostov a primátorov je už trochu cez príliš, bolo by treba vskutku, aby vznikol na pôde parlamentu - lebo nikde inde to vzniknúť nemôže medzi poslancami a politickými stranami - konsenzus, že pomôžeme rozvoju Slovenska. To má veľmi veľa aspektov. Tento jeden akoby pinzetou vybraný problém maskuje to, že financovanie, ale aj decentralizácia rozhodovania o financiách je na Slovensku veľmi zastaraná. Európske krajiny ponechávajú pre centrálne plánovanie menšiny príjmových, príjmových položiek štátu a väčšinu, väčšinu majú v rukách samosprávy či už regionálne alebo lokálne.
My sme v tomto zaostalí, náš vývoj je akoby sme do Európy ešte nepatrili. O všetkom chce rozhodovať vláda, ovláda - a často dosť neprehľadne - obrovské sumy, zatiaľ čo samospráva si má tie peniaze údajne od niekoho vypýtať. No raz sa tlačí, aby si ich vypýtala od občanov, teraz dúfame, že dostaneme peniaze od ľudí, ktorí budú stavať či už rodinné domy, najprv to bolo o developeroch, teraz sa to rozširuje aj na občanov, ktorí si svojpomocne a za vlastné úspory budú stavať rodinné domy. Ja nechcem otvárať rozsiahlu diskusiu, či je to rozumný nápad, len zdá sa mi, aj jeden z predrečníkov to už zdôraznil, že tento zásah do života miest a obcí nie je sprevádzaný dostatočným časom na tú diskusiu, hoci zákony pripravujete už dlhšie a opakujem, klobúk dolu, že ste sa do toho pustili. Je to ešte z minulého volebného obdobia a je to opatrenie, na ktoré sa dlho čakalo a ktoré sa dlho zdôrazňovalo, že môže čosi pomôcť.
Ale zároveň tu zaznelo, že drvivá väčšina miest a obcí ho nikdy nezavedie. V tých najdrahších zónach, ako je Bratislava alebo Košice, možno Banská Bystrica, sa nejaké poplatky, predpokladajme, zjavia, ale ich vzťah do celého systému požiadaviek v rámci zákona, kde si investor alebo aj súkromný staviteľ má zabezpečiť a obce a mestá sú na to zvyknuté, že si má zabezpečiť také a onaké náležitosti, napojenie na infraštruktúry, napojenie na cestnú sieť, a tak ďalej, a tak ďalej. Obávam sa, že tieto okolnosti sa budú ešte nejaký čas vyjasňovať.
Úsilie, že sa teda hoci aj jeden z tých dielčích problémov otvoril, by malo byť tou lastovičkou, aby vznikla nejaká skupina poslancov či už na pôde koalície alebo aj cez koalíciu a opozíciu, ktorá by celkom seriózne si povedala, že do pol roka - roka dokáže spolu s odborníkmi konzultovať, v akom stave je samospráva, jej financovanie a jej udržateľnosť, udržateľnosť toho financovania. Môžem vám povedať, že Bratislava zvyšuje dane, Bratislava zvyšuje napríklad cestovné, ide sa, teda primátor začína s pokusom spoplatniť verejné priestory na parkovanie. Niekedy sú to veľmi insitné pokusy, zatiaľ ten návrh vyzerá tak, že zhruba jeden a pol mesiaca by občan pracoval v Bratislave pri priemernom bratislavskom plate na to, aby mohol svoj hrdzavý plech, na ktorom chodí do roboty, a tu naozaj to nie je ani pôžitok, ani žiadna pýcha, lebo chodia ľudia na tých autách len a len preto, že žiadne metro, ani žiadna dobrá, dobrý nosný dopravný systém sa v Bratislave vybudovať nepodarilo. No ak by mal jeden a pol mesačného platu odovzdávať na to, že smie parkovať v Bratislave, tak asi by to skončilo poriadnou defenestráciou. Uvádzam to len na ilustráciu, že nie so všetkým sú si schopné tie samosprávy poradiť, nie vždy je to najrozumnejšie takpovediac hodiť to na ne, tak ako do istej miery aj teraz tento poplatok smeruje, smeruje dokonca v Bratislave na mestské časti.
Ak si dobre rozumieme, ja som sa snažil pozorne čítať a je tu predkladateľ návrhu, hoci teraz zabraný do rozhovoru, že teda 60 metrov, rozumieme tomu dobre, pán Gál, že tých 60 metrov nespadá pod to spoplatnenie, ak to je nie byt? (Reakcia z pléna.) Odrátava sa, hej? Aj keď je to byt alebo len, keď to je samostatná stavba? (Reakcia z pléna.) Áno. V každom prípade je tu isté gesto, že teda tí ľudia, ktorí dokonca dostanú podporu na nejaké vytvorenie si strechy nad hlavou, tak nemusia z nej hneď odovzdať nejaký poplatok, áno? Kýva aj predkladateľ.
Myslím, že predkladatelia tých pozmeňujúcich návrhov naozaj sa snažia myslieť na to, aj keď vidíme, že teda jeden by preferoval športoviská, iný skleníky a tieto možnosti by predovšetkým mali byť v rukách tej samosprávy, aby ona, aby ona sa rozhodla. Ja osobne vyčítam tomu návrhu len jeho zatiaľ nesmelosť, ale chápem to tak, že ide o celoslovenské, celoslovenský pohľad. Je totiž veľmi ťažké vybalansovať a viete to z nevydareného zákona o reštitučných bytoch, ako je ťažké vybalansovať, že to, za čo sa dá kúpiť reštitučný byt v Žiline, v Košiciach alebo v Brezne, tak sa nepodarilo v Bratislave ani zďaleka vyriešiť problém reštitučných bytov pre ten veľký cenový rozdiel bývania. A to je tak trošku aj tento prípad, 35-eurový poplatok napríklad, neprimäje žiadneho investora, aby neinvestoval v tej mestskej časti, ale v inej. To nedosiahne.
V prípade, že by tam bola škála povedzme od nuly do dvesto eur za meter štvorcový, tak by obce naozaj mali v rukách nástroj, kde naozaj jedna mestská časť pritiahne investorov, oplatí sa tam ísť, oplatí sa tam nakúpiť pozemky a iná mestská časť povie, povedzme u nás sú to zrejme Kramáre napríklad, ktoré už sú dopravne úplne zadusené, povie, že ak teda chceš v tejto zadusenej dopravnej sieti ešte pridať nejaké autá, tak my ti hovoríme, že tak, žiaľ, vyjde ťa to tých 200 eur za meter štvorcový a my potom našetríme a možno niekde nejaký dopravný bajpas alebo nejaké rozšírenie cesty, alebo nejaký kruhový objazd skutočne si z toho vybudujeme.
Toto je vlastne taká jediná významnejšia výhrada, že z pohľadu bratislavského poslanca a bratislavskej ceny realít tá 35-eurová cena veľmi nezmení, nebude pôsobiť ako regulačný poplatok. No môže pôsobiť ako príjem do rozpočtu jednotlivých mestských častí, prípadne ak sa prijme vhodný štatút, tak do rozpočtu mesta. O tom niet žiadnych pochýb.
Chcem veriť, že predkladatelia aj pozmeňujúcich návrhov aj pôvodného návrhu sú racionálni ľudia vedení tou najlepšou snahou a v takom prípade verím, že nikto z nich nebude mať problém po roku alebo po dvoch zhodnotiť pôsobenie tejto legislatívy v praxi. Verte, že tie reakcie budú veľmi živé a zrejme sa prejavia občania, ako to vnímajú a potom, ak by existovala, existovala komunikácia medzi poslancami, aby k tomuto poplatku hľadali aj tie ostatné nástroje trvale udržateľného financovania našich miest a obcí, že by sme sa možno o rok, o dva v nejakom balíku samosprávnych, samosprávnej legislatívy by sme zhodnotili aj tento významný pokus o to, aby sa mestá a obce, aby dostali nástroj nielen na zvýšenie ich rozpočtov, ale aj na ovplyvňovanie a reguláciu ich rozvoja.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 6.12.2016 14:45 - 14:52 hod.

Ján Budaj Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Toto si nemôžem nechať ujsť.
Dámy a páni, ktorí ste v sále a ktorých zaujíma príbeh týchto ľudí, týchto ľudí, ktorí boli obeťou studenej vojny z 90. rokov, studenej vojny o smerovanie Slovenska. Ja viem, nebola tu taká vojna, ako v bývalých štátoch Juhoslávie, kde sú masové hroby. Ale to, že zločincov z 90. rokov súdi haagsky súd a haagsky tribunál, má hlboké opodstatnenie a tvorí aj pre tie štáty novú šancu pre budúcnosť. Tvorí pre celú Európsku úniu šancu, že spravodlivosť nie je možné udusiť spiknutím v jednom z členských štátov Európskej únie.
Dámy a páni, ja prednesiem pozmeňujúci návrh do deklarácie, ktorá ale ak nemá byť iba falošným placnutím veslom do vody, musí byť spojená aj s vôľou zrušiť, zrušiť Mečiarove amnestie. Preto už vopred avizujem pánovi spravodajcovi, že pri hlasovaní pokiaľ neprejde návrh, ktorý už v predošlej diskusii predložil poslanec Dostál, pozmeňujúci návrh, tak ho prosím, aby o mojom pozmeňovacom návrhu nedal, nedal hlasovať, pretože neprajem si, aby sa potom taká deklarácia, ktorá má slúžiť iba na zalepenie očí pozostalých po Remiášovi, ktorými sme svojím spôsobom my všetci, my všetci sme aj pozostalí po Michalovi Kováčovi a po tejto rane demokracie, ktorá sa pred našimi očami stala.

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Na vystúpenie...

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Ešte nie.

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Jaj, pardon. Ja som si myslel, že ste skončili. (Povedané s úsmevom.)
Nech sa páči, môžete pokračovať.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Do deklarácie navrhujem za podmienky, že prejde doplňujúci návrh návrhu deklarácie, ktorý predkladá pani Zimanová, Dubačová a Dostál, navrhujem doplniť: "Text deklarácie sa v druhom odseku doplní vetou: Ako aj trestných činov, ktoré súviseli so zavlečením Ing. Michala Kováča, mladšieho." Tým chcem do tejto deklarácie dostať aspoň takto implicitne vraždu Róberta Ramiáša, ktorá bez všetkých pochybností je práve takým trestným činom, ktorý nebol vyšetrený a jeho vinníci neboli odhalení práve pre tieto amorálne amnestie. Je nevyhnutné, aby v prípade, že chce Národná rada vyjadriť nad niečím poľutovanie, nevynechala práve prípad vraždy Róberta Remiáša, aby v tejto forme ho spomenula.
Text deklarácie ďalej, vážené poslankyne a poslanci, chcem doplniť o odsek, ktorý by znel: "Amnestie vtedajšieho predsedu vlády vykonávajúceho niektoré právomoci prezidenta, ktoré zabránili potrestaniu vinníkov zmareného referenda, ktoré sa malo konať 23. a 24. mája 1997." Tento návrh aj s podpismi 17 poslancov, ktorí ho spolu so mnou predkladajú, odovzdávam. Odovzdal som ho aj na sekretariáte a ako som už zdôraznil, spájam ho s tým, že prosím, aby ho pán spravodajca predložil iba v tom prípade, že prejde doplňujúci návrh spomínaných dvoch poslankýň a poslanca, v ktorom sa dopĺňa znenie, že Národná rada by touto deklaráciou potom vyjadrila vôľu vyrovnať sa s dôsledkami týchto hanebných činov schválením ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii.
Ešte raz, dámy a páni, toto je vizuálna pomôcka asi 10 x 12,5 cm (rečník prezentuje plénu obrázok) a predsa predstavuje príbeh vyše dvadsiatich rokov, pred ktorými vyhasol život 26-ročného človeka, ktorý uhorel v ťažkých bolestiach, žiaľ, zaživa v osobnom aute ako obeť atentátu temných síl, ktoré sa snažili v 90. rokov zabrániť vyšetreniu únosu Michala Kováča mladšieho.
Tento skromný a na tejto fotografii už starší muž (rečník prezentuje plénu fotografiu) je náš prvý prezident, ktorý čakal dvadsať rokov na vyjadrenie tejto snemovne. Nielenže amnestie sú amorálne, podlé, špinavé, ktoré deklaruje deklarácia. Čakal na spravodlivosť, nie na placebo, ale na otvorenie dverí pre spravodlivosť. Veľakrát som s ním o tom hovoril a on, teraz pred pár minútami som hovoril s Annou Remiášovou, matkou zavraždeného mladého muža. Obaja mali naozaj na mysli to isté. Minulosť nikto nevráti a najmä Anne Remiášovej nikto nevráti jej milovaného syna, ale aj ona hovorí: "Ja toto robím a čakám na nastolenie právneho štátu. To je všetko, čo od Národnej rady žiadam. Nechcem žiadne odškodné, ale ani falošné slová." Falošné ospravedlnenie, ktoré by nebolo sprevádzané právnym aktom, aby sa otvorili v Národnej rade dvere vyšetrovaniu a potrestaniu vinníkov únosu a vraždy.
Vedený dobrou vôľou predložil som teda, vážené dámy a páni z koalície, návrh doplňujúceho uznesenia, ktoré myslím, že vhodným spôsobom vylepšuje návrh deklarácie, ak ju myslíte vskutku ako cestu a súčasť zrušenia amnestií. Lebo vskutku by bolo na mieste a urobili sme to aj pri minulom predkladaní zrušenia amnestií, že samotné to administratívne zrušenie je sprevádzané aj vyjadrením nejakého hodnotového postoja a tým by bolo práve toto vyjadrenie poľutovania nad tým, že Slovenská republika ako mladý štát a jej inštitúcie sa nechali vtiahnuť do organizovaného zločinu. Preto jedno bez druhého je celkom iné a najmä deklarácia bez samotnej podstaty, bez nápravy veci, čiže bez zrušenia amnestií je celkom zbytočná.
Preto ani môj pozmeňovací návrh, prosím, aby nebol hlasovaný v prípade, ak by mala byť prijatá zbytočná a vlastne klamajúca deklarácia na zavedenie tých pozostalých a na zavedenie nás všetkých, ktorými sme priamo či nepriamo žili s týmto príbehom.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 6.12.2016 11:39 - 11:39 hod.

Ján Budaj
Áno. Pre budúcnosť, prosím, ja nevznášam, že žiaden návrh, pre budúcnosť nedávajte reklamu. Tu je zakázaná reklama značiek, treba si to zvážiť, pán predseda.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 6.12.2016 11:39 - 11:39 hod.

Ján Budaj
Ďakujem pekne. Ja nezdieľam nadšenie pána Klusa, je tam výrazná...
Skryt prepis