Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená pani ministerka, vážené kolegyne a kolegovia, nastáva teda chvíľa, kedy prechádzame k samému meritu navrhovaného zákona.
Znovu, tak ako som to urobil aj v minulom, oceňujem, že koalícia sa odvážila zmeniť svoj doterajší postoj, najmä strany SMER a SNS, pretože strana MOST hlasovala aj za môj návrh na zrušenie amnestií ústavným zákonom. Toto treba oceniť, lebo ako som už viackrát v tejto súvislosti povedal, iba hlupák nemení názory. A či ich SMER a SNS zmenili, tie názory, iba zdanlivo, alebo nie, to ukáže až život, ukážu to ich činy. Priznám sa, že z tohto návrhu zákona to celkom zrejmé nie je, a tým chcem aj povzbudiť verejnosť, aj mienkotvorcov, pretože zdá sa, že ani po tomto hlasovaní ešte stále nebude nič rozhodnuté. Stále bude v hre aj možnosť zmariť zrušenie Mečiarových amnestií, bude ale aj v hre to, že aj tí, ktorí si zrušenie Mečiarových amnestií nikdy nepriali a vlastne neprajú ani dnes, budú musieť pod tlakom verejnosti priznať, že k zrušeniu amnestií dôjsť musí. Máme to stále v rukách a má to najmä v rukách slovenská verejnosť. Ak nepoľavia v záujme o očistenie slovenskej politiky, o odstránenie tejto krvavej škvrny, tak som presvedčený, že tí, ktorí teraz skryte plánujú, že aj tento návrh zákona poslúži ochrane zločincov, že tí budú musieť tieto svoje plány odložiť.
Ak sa ale už rokuje tak ďaleko, že snemovňa v drvivej väčšine hovorí, že Mečiarove amnestie sú anonymné a treba ich odstrániť, bez ohľadu na úprimnosť alebo neúprimnosť treba povedať, že je to už v tejto chvíli veľké víťazstvo verejnosti a ľudí dobra a spravodlivosti, ktorí si prajú, aby Slovensko žilo v 21. storočí. Nejde totiž tu len o potrestanie zločinu. Ak mi odpustíte, v tejto rozprave je to hádam prípustné, trochu by som sa venoval aj tomu, o čo všetko v tej kauze vlastne ide, a prečo nie iba o potrestanie zločinu, hoci aj to by bohate stačilo aj na naše úsilie, aj na úsilie koalície.
Ide tu napríklad o postavenie jednotlivca v tejto spoločnosti. My sme stále ešte mnohí prežili veľkú časť života v totalitnej spoločnosti v ktorej hodnota jednotlivca, napokon aj jeho života a slobody nemala veľkú váhu, lebo bola podriadená štátu alebo kolektívu, alebo socialistickej, alebo komunistickej idei. V mene tejto idey, v mene ideológie mohli aj zomierať občas nevinní ľudia, mohli byť falošné súdne procesy. Ešte aj tie obete sa dobrovoľne, po mučení teda, priznávali, pretože dôležité bolo zriadenie, dôležitý bol režim, dôležitá bola ideológia. Mnohí hovoria aj v prípade únosu a vraždy, že to sa budovala štátnosť, že rozprávať o tom je neslušné, pretože to spochybňuje štát a že dobrí Slováci by to jednoducho nechali tak. Skutočne to dokazuje, že ešte sa stále iba zápasí o to, aké bude postavenie jednotlivca, jeho osudu v Slovenskej republike. Bude si môcť byť každý istý, že jeho dieťa nezomrie ako obeť hračky nejakých mocenských bojov medzi premiérom a prezidentom? Pani Remiášová, ak môžem jej meno v tejto chvíli pripomenúť, opakovane hovorí, mne nikto syna nevráti, ale dvadsať rokov vám pripomínam, že prišlo k zabitiu nevinného dvadsaťpäťročného chlapca. Pripomínam to preto, aby sa to nemuselo opakovať, aby tí mocní, ktorí si trúfnu použiť ako kartu vo svojich rukách ľudský život a zahrať si s ním krvavý mariáš, aby boli odhalení a aby ste poznali meno vraha. Toto je Remiášovej posolstvo a je to, naozaj mieri tá pani Remiášová absolútne presne. Pre slovenskú spoločnosť a pre slovenskú demokraciu je dôležité, aby táto kauza bola dokončená, aby sme poznali meno vraha a hlavne aby sme si potvrdili, že osud jednotlivca nesmie nikdy byť vecou hračky politikov, nesmie nikdy s touto kartou sa zahrať podobný krvavý mariáš.
Ide aj o spor o rovnosť pred zákonom. Vedľa mňa sedí pani ministerka spravodlivosti a iste mi dá za pravdu, že toto by malo byť 25 rokov po vzniku Slovenska, 27 rokov po Nežnej revolúcii absolútne základné pravidlo v našom štáte. Ale verte mi, že v 90. rokoch tu existovala nemalá časť verejnosti, ktorá v politikoch videla zbožštené, zbožštenú vrstvu. Vo Vladimírovi Mečiarovi, preto sa aj ujalo, a tá prezývka o Lenonovi, videla jedinečného vodcu, ktorý je nedotknuteľný, o ktorého chybách neslobodno hovoriť. Tí, čo ho kritizovali, boli fyzicky napádaní, novinári napríklad. Zhoreli im autá, napádali ich babky demokratky, pretože Mečiar bol nedotknuteľný. Keď padla jeho vláda, považovalo sa to za puč, za, za prevrat, pretože to sú vraj protislovenské sily. Akákoľvek, hľadali sa akékoľvek podobné ideologické nálepky na nedotknuteľnosť mocenského postavenia Vladimíra Mečiara. No a on nafukoval to mocenské postavenie. Áno, smerom k parlamentu zastrašoval poslancov vyhnaním Gauliedera, protiústavným vyhnaním jedného z poslancov. Smerom k prezidentovi zastrašoval prezidenta ako inštitút.
V čom bol problém s tým prezidentom? No, že prezident, hoci bol nominant HZDS, keď sa dostal do funkcie, neposlúchal príkazy predsedu HZDS, ale choval sa v zmysle ústavy. To bola hlavná výčitka a dodnes ja som schopný vám povedať, že, že nájdem ľudí, ktorí tú výčitku opakujú. Prečo ho neposlúchal, keď ho tam dal? To je odraz vedomia, spoločenského vedomia z 90. rokov, kde sa niektorí politici zbožštili, boli nekritizovateľní, a ľudia naozaj prijímali túto feudálny obraz politiky, v ktorom existuje niekto, kto, na koho neplatí ústava, koho treba proste poslúchať, lebo on vraj založil republiku. O tom by sme teda mohli diskutovať, ale, kto založil republiku, ale faktom je, že dokonca som musel počuť, keď minister spravodlivosti pravicovej vlády povedal, že Vladimír Mečiar by nemal ísť do basy, lebo ako by sme vyzerali, keby po tom, čo sme si takzvane obesili Tisa, by sme ďalšieho zakladateľa štátu súdili a väznili. Bola veľká hanba, že sme vtedy mlčali a neodvolali takéhoto ministra, pretože on oficiálne povedal, a bolo to po roku ’98, že v tomto štáte nemá platiť právo pre každého rovnako.
Čiže to je druhá veľká téma, ktorá sa možno týmto symbolickým zápasom o amnestie Mečiara nielen dostáva na povrch, ale sa aj, dúfajme, ukončí. Že tu už nebude nikdy minister spravodlivosti, čo by úplne vážne rozmýšľal o tom, že právo neplatí pre každého rovnako, že tu už nebude nikdy premiér v prezidentskej pozícii, ktorý by udelil amnestie aktérom zločinu. Vlastného zločinu spáchaného štátom. Verme, že, že toto nie je natoľko historický kompromis, ako som túto formuláciu už dnes kritizoval, lebo tá je teda dosť zavádzajúca, ale je to historický prelom. Áno, historický prelom to môže byť. Ak dáme zbohom časom, keď bol niekto nedotknuteľný. Dáme zbohom časom, keď bol niekto netrestateľný.
Chvíľočku, mohli by sme ešte považovať, pokračovať v tom, že aké ďalšie konotácie má toto naše rokovanie, pretože naozaj ide aj o civilizačný spor. Na Slovensku stále potichu beží, stále potichu beží, len s HZDS sa viac-menej transformoval smerom k fašizmu, stále beží predstava, že sú tu akési až rasovo-nacionalistické exkluzívne skupiny, ktoré majú vyhradenejšie právo rozhodovať v Slovenskej republike než tí druhí. Než napríklad menšiny. Než napríklad ľudia dajme tomu nejakej odlišnej sexuálnej orientácie.
Stále tu podprahovo kdesi zostáva nešťastná spomienka na tzv. karpatský model demokracie. Čo to bol, tento objav Vladimíra Mečiara? To bol názor, že Slováci a občania Slovenskej republiky, pre nich nie je vhodná slobodná spoločnosť, otvorená spoločnosť, pre nich nie je vhodná kultúra Európy, že my sme karpatská verzia, možno niekto by povedal skôr presnejšie, že nejaká byzantská verzia spoločnosti, ktorá nemá rada napríklad, keď pre všetkých platí rovné právo, ktorá má rada, keď má vodcu, pre ktorého neplatí. Že my sme spoločnosť, ktorá neznáša toleranciu. Tu musí niekto mať veľký bič na malom dvore. A tým bičom naháňať tých odlišných, nech sa odlišujú v čomkoľvek, aby ich dal do jedného šíku. Tu sa nieže kriesili symboly fašizmu, ale sa kriesil za Mečiara duch fašizmu. Lebo toto je duch fašizmu. Nenávisť k slobode, k liberalizmu, nenávisť k Západu, akási neurčitá príslušnosť k akejsi osobitej kultúre, karpatský model demokracie.
Mečiarove amnestie - a často to počuť aj z úst tých, ktorí ich ešte aj dnes bránia - sú typickým výčinom alebo dôsledkom takéhoto chápania štátu. Štát iba pre skupinu oligarchov. Oni budú mať generálneho prokurátora, budú mať tajné služby k ruke, budú mať Najvyšší súd, NKÚ, budú mať Ústavný súd. Kto sa im môže vzoprieť? Rozdelia si majetok. Takýto bol plán a ten plán sa v nemalej miere plnil a v nemalej miere, dámy a páni, aj naplnil. My žijeme v takejto republike, ten tieň Mečiarových čias nie je iba v amnestiách, je v celom systéme oligarchického, zlodejského systému, ktorý Vladimír Mečiar priniesol, založil a ktorý dodnes nebol ani odhalený, ani pomenovaný a o to menej demontovaný. Teraz by som si dovolil, neviem, pri týchto skrátených časoch... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Môžete, máte čas, pán poslanec.
Budaj, Ján, poslanec NR SR
... krátky čas ešte venovať konkrétnym výhradám. Ja sa im chcem viac venovať v druhom čítaní, preto aj rád by som tam preniesol pozmeňujúci návrh, o ktoré, o ktorý usilujeme nájsť zhodu aj v koalícii. Teraz len veľmi stručne, keďže naozaj na takýto, na takúto spojenú diskusiu nám zostáva málo času.
Chcem poznamenať, že mám výčitky k tomu, ako koalícia tento dobrý zámer, že chce teraz skončiť s Mečiarovými amnestiami, tento dobrý zámer chce realizovať. A neverím, že pani ministerka alebo pán Bugár, alebo ďalší demokrati sú osobne nadšení z toho postupu. Na prvom mieste je to skrátené konanie. Dopoludnia som si všimol, že pani ministerka delikátne obišla odpoveď na otázku, že čím zdôvodní skrátené konanie. A ja jej ju nebudem opakovať, pretože je to dáma, ktorá si zaslúži rešpekt, a viem, že na ňu nemá odpoveď, a preto ju musela obísť. Nie je na to totiž odpoveď. To skrátené konanie je v rozpore s rokovacím poriadkom. Takisto je zložité a nevidel som nikde vysvetlenie.
Priznám sa, pani ministerka, že som čakal, že sa do toho pustíte teraz v predkladaní, a poprosím vás, ak ste to neurobila, urobte to v priebehu diskusie, nemusíte hneď teraz, ale ak si nájdete takú chvíľu, že prečo bola zvolená takáto mimoriadna konštrukcia. Neverím, že je z vášho pera. Pán premiér, ktorý to celé ohlásil a sám na vláde akože napísal, lebo tak som rozumel, že to robili bližšie neurčení právnici z úradu vlády. Jediná viditeľná tvár je tvár pána Kresáka, ale aj o ňom viem, že mal pôvodne iný návrh, čiže toto určite nie je z jeho autorskej dielne. Kde sa vzala, prosím vás, takáto zložitá konštrukcia, ktorá podriaďuje ústavodarné zhromaždenie, ktorým je Národná rada Slovenskej republiky, okrem toho, že je zákonodarným, pod nejakú inú ústavnú inštitúciu? A to dokonca podriaďuje ho nie, nie jednorazovo, pre Mečiarove amnestie, ale pre všetky budúce amnestie. Ja viem, že vy poviete, že to je opravný prostriedok. Prosím vás, na politickej situácii to nič nemení, že máte na to právnickú formulku. Na tom nič nezmeníte, že tu nepadne definitívne rozhodnutie, ale že to definitívne rozhodnutie ste preniesli na Ústavný súd. To nemôže mať vôbec žiadny vecný dôvod a ja vám poviem otvorene, aký to má politický dôvod. Tu totiž sedia ľudia, ktorých volia občania Slovenskej republiky. Tu sedia ľudia, ktorí musia prísť domov a povedať svojmu synovi, dcére alebo manželke, prečo ešte, preboha, v 21. storočí nechce zrušiť Mečiarove amnestie. Tu sedia ľudia, ktorí pôjdu o tri roky znovu pred voľby.
Cieľom, zdá sa, politickým tejto novely je preniesť definitívnu bodku, definitívnu zodpovednosť za rozhodnutie von z tejto sály. Von zo sály tohoto suveréna slovenskej demokracie, ktorý sa priamo zodpovedá občanom. Vyniesť ho niekam, kde sa, kde sú tí, ktorí sa občanom priamo nezodpovedajú.
Sudcovia Ústavného súdu sú dokonca tí, ktorí sú od občanov najvzdialenejší zo všetkých ústavných inštitúcií, ktoré Slovenská republika má. Prečo si to môžem dovoliť tvrdiť? Lebo ich mandát je taký dlhý, aký nemá nikto v Slovenskej republike. Ani pán prezident, ani ďalší, ani generálny prokurátor, nikto iný. Nielenže sú to stranícki nominanti, a tentoraz sú to nominanti strán HZDS, SNS, SMER a SDĽ, ak ma, ak ma teda pamäť neklame. Nielenže sú to stranícki nominanti, ale sú to nominanti na 12 rokov. Oni 12 rokov sa nemusia obzerať na koniec, dozadu ani dopredu, pretože ich mandát je pevný, ich platy ozrutné, ich imunita nedotknuteľná a ich rozhodovanie veľmi, veľmi vzdialené dohľadu médií alebo dohľadu verejnosti. Tak to bolo aspoň doposiaľ. Teraz z tohoto orgánu, ktorý mal iba porovnávať, a vždy to tak bolo, iba súlad bežných zákonov s ústavou. To nie je orgán na to, aby vynášal iné súdy. Z tohoto orgánu sa má urobiť orgán, ktorý posúdi uznesenie 90 poslancov. De facto vy ho nazývate uznesením, ale de facto je to tá istá sila, ktorú má ústavný zákon, ktorý som navrhoval ja. Alebo ktorú má zmena ústavy, ktorú tiež navrhujete. Čiže ústavný zákon bude posudzovať prácu ústavodarcov, hoci ste ju nazvali uznesením, má tú istú politickú silu. A ako vidíme, má aj veľmi veľký vplyv, lebo robíte zásah do ústavy.
Chcel som iba povedať, že ak by niekto chcel nájsť miesto, kde by sa rozhodlo o amnestiách tak, že sa zrušiť nebudú, že sa rušiť nebudú, a rozhodli by to ľudia, ktorí nie priamo zodpovedajú občanom, ba vôbec nezodpovedajú za svoju prácu občanom, tak inak by to nikto neurobil. Ak by toto bol váš zámer. Verme, že to nebol váš zámer, že vy nechcete vidieť na konci dňa to, že Ústavný súd plný straníckych nominantov dostane stranícke príkazy a zhodí celú, celé úsilie dlhých desaťročí, na ktorom ste sa napríklad, pani ministerka, aj vy aktívne podieľali. Rovnako musím pripomenúť, že aj pán Bugár vždy hlasoval za zrušenie amnestií, teraz to má všetko vyjsť teda vnivoč? Akousi pascou? Mnohí vo verejnosti o tejto pasci hovoria a sme povinní o nej hovoriť aj my, lebo celý ten postup, to skrátené konanie nabáda k nedôverčivosti, nevidíme dôvod, prečo to takto robíte. Mnohým ľudom to pripadá, že je to marketingová hra a že je to odsunutie zodpovednosti na orgán, ktorý je vzdialený od toho, aby sa zodpovedal občanom.
Chápem, že odporcovia zrušenia amnestií, ak takí tu stále sedia, a určite tu takí sedia, už nedokážu čeliť verejnosti. Nedokážu prísť domov a nejak vysvetliť, že prečo teda nemá byť odhalené vôbec nič o vražde a únose. Prečo to má byť zakryté stále rúškou amnestie. Chápem, že rátajú, rátajú s tým, že prejdú mesiace, verejnosť hádam stratí pozornosť, ale chcem vám povedať, že zostaňme radšej poctiví. Chcem vás vyzvať všetkých, aj ktorí máte taký odpor k tomu zrušeniu, musíme jedného dňa toto, túto etapu skončiť.
Prosím vás, od tej jednej vraždy teraz možno k druhej, lebo teda zomrel Gaulieder, ktorý je postavou, postavou z tej doby, teda tiež jednou veľkou hanbou, lebo on bol poopravený politicky, zatiaľ čo Remiáš fyzicky, a prezident mal byť tiež vlastne kompromitovaný politicky. To všetko boli atentáty na demokraciu. Aj Gauliederova kauza. Dvadsať rokov leží medzi týmito dvomi smrťami. Dvadsať rokov, to bola doba okupácie, to bola doba medzi rokom ’48 - ’68. To je obrovská doba! Tá nová generácia už nástojí, búcha na dvere, a keď jej nedajú demokrati sluchu, tak bude hľadať radikálne a extrémistické riešenia. Z kauzy, z kauzy Remiáš a z kauzy únos prezidentovho syna sa stane silný argument na deštrukciu demokracie. Ak zlyhá táto, toto srdce demokracie, ktoré teraz malo šancu ukázať, že vie vyslať dobrý signál.
Teraz prenášame to rozhodnutie mimo, mimo parlamentu. Tam má padnúť záverečné slovo. Je to veľká škoda. Slovenský parlament mal na to aj v tomto volebnom období, aby ukončil tieň mečiarizmu. Mohli sme si to naplno pripísať k dobru. Teraz vyzeráme ako alibisti, ktorí proste rozhodovať nedokážu, presunú vec na Ústavný súd, a ak sa nedaj Boh stane, že naozaj tie tlaky mocných ľudí v pozadí, ktorí si neprajú ukončenie Mečiarovej éry z prestížnych, ale aj kriminálnych dôvodov, ak sa stane, že na Ústavnom súde celé úsilie skrachuje, tak výsledkom bude obrovské posilnenie neštandardných síl, bude obrovská frustrácia slušných ľudí, ktorí nebudú vidieť dôvod, načo chodiť voliť taký parlament, ktorý keď má príležitosť urobiť tzv. historické veci, historické zlomy, tak zbabelo si umýva ruky ako Pilát Pontský.
Dámy a páni, nie iba ja, ale experti, právni odborníci a predovšetkým ctení moji, moje kolegyne a kolegovia z poslaneckého klubu OĽANO a takisto zo strán SaS, Naša rodina (pozn. red.: správne "SME RODINA") a nezávislí poslanci diskutovali a hľadali aj v tomto ultrakrátkom období pár dní, ako by sme čo najviac pomohli k tomu, aby sa podozrenia zo zlého konca tohoto úsilia predsa len mohli odložiť a mohli by sme zahlasovať za koaličné riešenie. Ja si dovolím tieto návrhy ako pozmeňovacie návrhy predložiť v druhom čítaní. Pani ministerka ich iste už videla, ich podstata je v tom, že snažíme sa pevnejšie zakotviť nepremlčateľnosť, snažíme sa ako-tak udržať štandardnosť tejto veľmi neštandardnej zmeny, snažíme sa vnímať úlohu pána prezidenta v tom celom procese pred Ústavným súdom a tak ďalej. Nebudem v tejto chvíli prednášať tie pozmeňujúce návrhy, lebo na to je iná chvíľa a iný moment. Chcem len ukončiť týmto pozitívnym gestom. My sme napriek tomu, že ste nám dali zlú, zlý časový limit, lebo teda bol to jeden, jeden víkend a pár pracovných dní, my sme predložili už asi pred 4 dňami tú prvú verziu. V podstate sa na nej nič nemení, iba dopracujeme dôvodovú správu, ktorú predložíme, keď bude druhé čítanie, pokiaľ teda k nemu prikročíte.
Ale znovu opakujem, že premárnenou šancou bolo, že sa nepripravil spoločný návrh opozície, a tá konštruktívna opozícia by nebola proti. Premárnenou šancou bolo, že sa nepostupovalo štandardne a že sa vymyslela marketingová hra, kde akoby primár..., akoby nám všetkým toto prikázal pán premiér. On si urobil televízny prenos a vyhlásil, že otáča, preberá iniciatívu a že on ide zrušiť amnestie. Na konci dňa pravda je taká, že na to je naozaj iba ústavodarné zhromaždenie a zákonodarné zhromaždenie, ktoré, v ktorom sa teraz nachádzame. My nie sme, my nie sme nejaká poisťovňa a takisto nie sme pán Holjenčík, napriek tomu pán premiér siahol k takej marketingovej komunikácii, ktorá teda veľmi nevyzdvihla, že by si vážil ústavodarný zbor a zákonodarný zbor Národnej rady Slovenskej republiky. Ale viem, taká je tradícia, my sme tu za handry, nie iba tomuto premiérovi, ale každému, a dokedy sa samotní poslanci nebudú zaujímať o zvýšenie svojej váhy a dôstojnosti, dovtedy to ani inak nebude.
Takisto považujem za premárnenú príležitosť to, že sa alibisticky odsúva to posledné slovo na Ústavný súd, ale je to vaša vôľa a naša povinnosť je povedať, vybrali ste si túto cestu, nesiete za ňu aj politickú zodpovednosť, a pokiaľ teda skončí ako pasca, tak nemôžte sa na nás hnevať, ak to budeme nahlas a verejne hovoriť.
Ešte raz ďakujem, pani ministerka, že sa zasadzujete za zrušenie Mečiarových amnestií, a takisto ďakujem aj všetkým poslancom, ktorí to myslia vo vládnej koalícií poctivo a chcú zbaviť Slovensko Mečiarových amnestií.
Ďakujem. (Potlesk.)
