Dámy a páni, hovoríme veľmi neradi, ale v týchto dňoch a v týždňoch, žiaľ, veľmi často o takých prejavoch násilia v tejto spoločnosti, o akých sme si kedysi mysleli, že sú vecou buď nejakej veľmi vzdialenej minulosti, alebo že také veci sa stávajú kdesi ďaleko od nás, kdesi v nejakých možno afrických, možno iných, zaostalých a v každom prípade neslobodných krajinách. Predsa chceli sme byť krajinou práva a ochrany života a bezpečia každého jedného slušného človeka. To bola aspoň, to bola aspoň leitmotív a aj stručne povedaný program hnutia, ktoré pred 30 rokmi začínalo to, čo tu stále žijeme a čoho výsledkom a dôsledkom je aj tento parlament. Teda nemám tým na mysli zrovna to, že pri tejto dôležitej novele je poloprázdny alebo na 90 % prázdny, ale povedzme aj to, lebo poslanci majú, majú slobodný mandát.
Áno, niekto z vás by pokojne mohol povedať v tejto chvíli, že tak ako s tou Verejnosťou proti násiliu, však aj dnešný svet, či vo svete, alebo aj ten náš slovenský, je plný násilia. Zväčša máme pocit, že sme voči tomu už doslova bezmocní, a tento pocit tí obyčajní ľudia, ktorí, ktorých je, samozrejme, vždy a všade drvivá väčšina, riešia aj dnes práve tak, ako riešili kedysi. Žijú si proste svoje tzv. malé dejiny, sústreďujúc sa na seba, na svoju rodinu, na svoju prácu a to zlo sa snažia, pokiaľ sa len dá, radšej nevidieť. Nie je to recept pre nás, lebo sme práve sluhovia tých verejných úloh, ktoré sa musí, do ktorých patrí aj zaoberanie sa takýmito stránkami slobody a života a aj vzdorovanie takýmto prejavom zla a násilia. Ale nemôžme odsudzovať, že to robí väčšina ľudí, to zlo sa snažia od seba, ako som už povedal, odtlačiť a takto sebazáchovne, lebo to je otázka psychickej hygieny, to robili aj generácie pred nami a budú to aj vždy robiť.
Otázne je, čo robia politické elity, pretože na ne sa obyvateľ spolieha. Oni majú byť strážcami zákonnosti, my sme priam zákonodarný zbor. A majú byť aj vzorom slušnosti, ochrany tej civilizácie, ktorej veľkým a krásnym výsledkom je ten režim slobody a demokracie, ktorý máme šťastie žiť. Ale občas napriek tomu, že ľudia takto odtláčajú od seba myšlienku na to násilie, ktoré ten život v tomto slzavom údolí predsa len stále sprevádza a vždy sprevádzať bude.
Občas sa, dámy a páni, stanú veci, ktoré sú ako rana päsťou medzi oči. Za tých 30 rokov bolo takých rán niekoľko, teraz posledná rana medzi oči bola príšerná vražda Janka Kuciaka a jeho snúbenice. Ale dve dekády predtým bola práve takou ranou medzi oči vražda Remiáša a udalosti, ktoré súviseli s únosom Michala Kováča mladšieho. Dámy a páni, do čias tohoto volebného obdobia si mnohí ľudia mohli myslieť, že Slovensko je z najhoršieho vonku. Aj tomu najmä tí mladí verili. Mladí ľudia - a ja im to srdca prajem - veria, že keď sa vydá každého pol roka nový model mobilu a oni si ho vedia zaobstarať, že v skutku progres a tá dobrá zmena ide dopredu. Mladí ľudia sú, boli určite presvedčení, že také beštiality, aké, aké sa tu páchali napríklad za totality, o ktorých oni počúvajú teraz, samozrejme, len sprostredkovane, možno, možno ešte nejaký odraz z toho bol v tých divokých 90. rokoch, keď tu vybuchovali autá a boli tú únosy a stala sa vražda Remiáša. No ale aj to kdeže už je pre mladého človeka, veď pre nich je to tak dávno, rovnako dávno, ako keď sa hovorí o púnskych vojnách, jednoducho je to pred ich spomienkou. Nezažili to.
A zrazu prišli udalosti tohto volebného obdobia, ktoré postupne vyzliekajú pravdu o Slovensku. Vyzliekajú sudcov z talárov, policajtov z uniforiem, zrazu vidíme, že nielenže nie sú preč 90. roky, ale v istom zmysle nie je preč ani štátom kryté násilie, ba štátom organizované násilie. To je predsa ten stav, kvôli ktorému vzniklo hnutie proti násiliu, kvôli ktorému ľudia stáli v 89. predovšetkým v tých prvých chvíľach na uliciach. Čiže tu sa stalo násilie brutálne postupy, ktoré kryl štát, ktoré boli jasne v rozpore so slušnosťou, s právom človeka mať názor a mať slobodu, a predsa ich páchal štát.
Správa o dvojnásobnej vražde, ktorú sme pred dvomi rokmi dostali, bola, bola jasná, minulosť nikam neodišla. Minulosť sa nám smeje do očí, škľabí sa do očí a straší schopnosťou dostať štát na svoju stranu a používať štát ako nástroj mafie.
Tento stav kladie doslova otázniky nad povahu nášho štátu, v akom štáte to vlastne žijeme a aký režim sme si tie, tých 30 rokov vypestovali. Ja viem, každý rok sa pripomína november, ale ja neustále dávam najavo pobúrenie nad pretvárkou okolo tohto farizejského pripomínania, keď súčasne tu môže byť tak korupcia a mafia zahryznutá do štátu, že násilie sa zopakuje ešte v hroznejšej podobe, než bolo. Však v novembri ľudia išli teda demonštrovať kvôli domnelej vražde alebo zabitiu, potom sa stal štátom riadený únos a vražda Remiáša a my sme 20, vyše 20 rokov nevedeli ani len zrušiť amnestie, ktorými sa páchateľ alebo spolupáchateľ snažil schovať pred spravodlivosťou. A keď sa nám to naveľa, naveľa podarilo, sotva sa nám to podarilo, udiala sa dvojitá vražda. Rozumiete, aké je to posolstvo tohto volebného obdobia? Minulosť nikam neodišla! Žiadna, žiadny slušný človek, nemôže si byť istý, dokonca ani životom v prípade, že skríži cestu moci spojenej ale so štátom. Všade na svete sa môže stáť mafiánska vražda, ale v žiadnom slušnom štáte nie je mafia krytá štátnymi inštitúciami, prokuratúrou, políciou, súdnictvom.
Celá táto dnešná doba, kedy doslova vrie súčasné Watergate, ktoré, ktorým je zverejnenie už potvrdenej Gorily, ktorej, ktorej osoby sú stotožnené, a potvrdená ich..., ich mená. Aj v tejto situácií tu máme jeden bizarný rest, ktorého zvrhlosť popísal predkladateľ pán Matovič. Tak my sme rušili tie amnestie, boli sme na seba veľmi hrdí, ale páni z koalície mali jedinú podmienku, nemôže, a teda musí sa zrušiť aj amnestia Michala Kováča voči svojmu synovi, ale tak, aby sa nezrušila amnestia voči Kočnerovi. Táto požiadavka sa opakovala stále znovu a znovu, až kým nebolo úplne jasné, že ak neprijmeme tento vnútený kompromis, žiadne rušenia amnestií sa nevykoná a všetci odporcovia zrušenia amnestií budú mať už naveky silný argument, že my sme chceli, ale vy ste vtedy nesúhlasili. Tak už to nechajme tak, aj tak prešlo 20 rokov., už to nebude nikdy vyšetrované.
Napokon, ako viete, k zrušeniu amnestií prišlo, ale zostáva tento apendix. Ako to, že je Kočner nepostihnuteľný za kauzu Chemapol? Ako to... Za kauzu Technopol. Ako to, že tu sú poslanci, ktorí dosiahli, že zostal krytý amnestiami. Tento apendix treba odoperovať. A kto si trúfne v tejto atmosfére sa pozrieť svojim voličom do očí s tým, že chráni Kočnera, tak mu naozaj odporúčam, aby si prešiel Slovensko, porozprával sa na predvolebných mítingoch o tom, že prečo ho chráni, veľmi by ma to zaujímalo... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Klus, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec, budem vás ukončiť. Ďakujem pekne. Vypršal vám, bohužiaľ, čas.
Budaj, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem, dámy a páni, že ste vypočuli môj príhovor, a ospravedlňujem sa, že som naliehavý, ale uvedomte si dĺžku tých 30 rokov, a to, že sa točíme okolo toho, že štát tu kryje násilie. A v tejto sále sú poslanci, ktorí sú komplici tohto násilia.
