Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, rád by som v rozprave ako jeden z navrhovateľov skúsil zbilancovať, jednak čo majú oba návrhy novely zákona o štátnej správe v školstve a školskej samospráve spoločné a v čom sa líšia a aké sú dôvody pre to, aby sme tieto návrhy podporili.
Oba návrhy, a bola tu o tom rozsiahla diskusia, obnovujú záväznosť návrhu rád škôl, čiže školské samosprávy pri výbere kandidátov na riaditeľov škôl. Je to najdôležitejšia kompetencia a úloha školskej samosprávy. Samotná školská samospráva je produktom demokratického politického systému, je produktom novembra ´89. Darmo budeme hovoriť, že existuje množstvo iných demokratických krajín, ktoré majú iný spôsob výberu riaditeľov. Veď to nikto nespochybňuje. Ale u nás, v našich konkrétnych historických podmienkach je to spojené aj s novembrom ´89, aj s prechodom od totalitného režimu k demokratickému politickému systému. A všeličo sa v školstve za tie roky, ktoré uplynuli od novembra ´89, zmenilo vrátane zriaďovateľskej pôsobnosti vo vzťahu k základným a stredným školám.
Ale toto ostalo. Školská samospráva pretrvala a jej právo záväzným spôsobom navrhovať riaditeľov škôl s dvoma významnými prerušeniami. Jednak v roku 1995 za tretej Mečiarovej vlády na návrh ministerstva školstva, vedenej ministerkou Evou Slavkovskou z SNS, za blahej pamäti predsedovania Jána Slotu, bola zrušená kompetencia školských samospráv záväzným spôsobom navrhovať a rozhodovať o kandidátoch na riaditeľov škôl a prešlo to na zriaďovateľa, ktorým vtedy ešte neboli samosprávy, ale, ale štátna správa. Vtedy tá motivácia bola, bola v národnostnom rozmere, pretože Slovenskej národnej strane vtedy vadilo, že riaditelia na školách s vyučovacím jazykom menšín nepočúvajú, tak ich chceli ovládnuť.
Dovolím si pripomenúť, že túto kompetenciu školských samospráv sme obnovili v roku 1999. Teraz sa obraciam opäť na predstaviteľov MOST - HÍD, lebo keď hovorím "obnovili", tak sme to obnovili spoločne. Ja som vtedy nesedel v parlamente, ale Peter Osuský, František Šebej tam boli ako členovia Demokratickej strany a viacerí členovia MOST - HÍD tam vtedy boli ako zástupcovia Strany maďarskej koalície.
Druhýkrát došlo k síce nie úplnému zrušeniu kompetencie školských rád vyberať riaditeľov škôl, ale de facto pri zlom úmysle áno. Niečo podobné bolo za druhej vlády Roberta Fica minulý rok. Nebolo to motivované žiadnymi národnostnými aspektmi, bol to výsledok lobingu ZMOS-u, bol to výsledok ignorovania názorov učiteľskej a rodičovskej verejnosti, ktorá sa veľmi silno postavila proti. A samozrejme, že má to inú formu. Tá iná forma spočíva v tom, že nerozhoduje o tom napriamo zriaďovateľ, ale keď zriaďovateľ chce, tak si toho riaditeľa vyberie sám, samozrejme, za predpokladu, že starosta, primátor alebo župan majú za chrbtom dostatočnú podporu v zastupiteľstve.
Či je to nejaká cesta k zlepšeniu, o tom vážne pochybujem. A hlavne to vidím tak, že to nerieši žiadny reálne existujúci problém. Kolegovia z vládnej koalície nám tu v rozprave rozprávali, že, no aké problémy to spôsobilo. Áno, my máme tu jeden prípad z Vrbova, kde zastupiteľstvo potvrdilo rozhodnutie starostu alebo veto, veto starostky nevymenovať kandidáta, s ktorým prišla rada školy, ale tí poslanci o tom nemali reálnu vedomosť.
Ale ja sa pýtam, že aké reálne problémy spôsoboval ten dovtedajší stav, ktorý bol zmenený? Lebo my chceme iba obnoviť ten stav, ktorý tu bol doteraz a ktorý fungoval, ktorý nespôsoboval vážne problémy.
Keď si prečítate dôvodovú správu k návrhu zákona, ktorým minulým rokom bola táto kompetencia školských samospráv de facto upretá a odobratá, nájdete tam niečo o možno nejakých problémoch aplikačnej praxe, ale nič reálne, nič konkrétne.
Teraz pár slov o tom, v čom sa tie návrhy líšia. Návrh Veroniky Remišovej zvyšuje ochranu alebo právnu ochranu pedagogických zamestnancov, ktorí sú členmi rady škôl. Je to vec, s ktorou, myslím si, že ani my ako predkladatelia toho druhého návrhu nemáme žiadny problém. Pokiaľ takúto ochranu dostávajú odborári, tak je namieste, aby ju mali aj členovia rady školy, alebo ju potom odoberme aj odborárom, keď sa nám zdá, že je to niečo navyše.
Náš návrh nad rámec návrhu Veroniky Remišovej hovorí aj o tom, že tú akoby súčasnú nejasnosť v zákone sa má vyriešiť v prospech rady školy. Pretože zákon dnes hovorí jednak to, že kandidáta navrhuje rada školy, a v inom ustanovení hovorí o tom, že súčasťou tej výberovej komisie, ktorú predstavuje rada školy, sú aj zástupcovia školskej inšpekcie, zástupcovia odborného úradu, a teda v prípade stredných škôl ešte jeden navyše, zástupca zriaďovateľa. My sme presvedčení, že tým, kto by mal kandidáta vyberať, by mala byť rada školy, školská samospráva. To sú ľudia, ktorí s tou školou žijú, ktorí majú o nej najviac informácií a ktorí budú aj znášať dôsledky toho rozhodnutia, lebo s ňou budú pravdepodobne žiť ešte nejaký čas aj ďalej.
Navrhujeme teda, aby tí navyše prizývaní členovia, teda zástupcovia školskej inšpekcie a obvodného úradu, nemali už riadne hlasovacie právo, ale aby tam mali iba poradný hlas. Je v poriadku, že tam sú. Je v poriadku, ak dohliadajú na to, aby celý proces výberu prebehol v súlade so zákonom, ale nevidím nejaký vážny dôvod, prečo by mali zasahovať priamo do výberu kandidáta na post riaditeľa. Na to úplne stačí, aby mali hlas poradný, aby dohliadli, aby všetko prebehlo v súlade so zákonom, aj keď je to už také skompromitované slovné spojenie v slovenských pomeroch.
A líšia sa tie návrhy možno aj v tom, že ten návrh Veroniky Remišovej viac argumentuje, že politizácia, hovorí o tom ale aj náš kolega a spolupredkladateľ Braňo Gröhling, že sa má zabrániť touto zmenou politizácii. Peter Osuský hovorí o klientelizácii, ak som dobre zachytil. Ja nepoužívam ani jedno z týchto slovných spojení. Nezdá sa mi to podstatné, či to nazveme tak alebo onak. Pre mňa je podstatné to, že zodpovednosť má mať školská samospráva, tí ľudia, ktorí tú školu najlepšie poznajú.
A teda na záver by som rád zbilancoval dôvody, pre ktoré si myslím, že tento návrh, a teraz či už jeden, alebo druhý, alebo oba, tie návrhy sú kompatibilné, by mali poslanci posunúť do druhého čítania.
A skúsim ako konzervatívec a poviem tri dôvody:
Jeden je, že školská samospráva je svojím spôsobom aj symbol, symbol novembra ´89. Možno pre mnohých z vás symboly dôležité nie sú. Ja si myslím, že symboly sú dôležité. A tak ako malo aj silný symbolický význam to, že bola v roku ´95 oklieštená školská samospráva, tak to malo aj o dvadsať rokov neskôr. Tá symbolika je možno trochu iná, ale je a je tam silná.
Druhá vec je moje presvedčenie, konzervatívne, že pokiaľ veci fungujú, nemajú sa meniť. A tie veci fungovali. Tak ako bola nastavená právomoc školskej samosprávy navrhovať kandidátov na riaditeľov škôl, tak to bolo podľa môjho názoru plne dostatočné a v spojení s kompetenciou zriaďovateľov odvolávať v zákonom stanovených prípadoch a v niektorých prípadoch po vyjadrení rady školy riaditeľov škôl, to bolo dostatočné na to, aby školy mali dobrých riaditeľov. Prinajmenšom do minuloročnej zmeny tohto zákona a tejto kompetencie rady škôl žiadne dramatické prípady, ktoré by nás upozorňovali, že ten zákon treba zmeniť, lebo je niečo zlé, lebo sú tam strašné problémy, lebo tí riaditelia sú úplne strašní a tie obce by to určite riešili, riešili lepšie, keby tam starostovia, primátori alebo župani mohli do toho zasahovať, neboli medializované, neboli verejne známe, neboli povedané v rámci verejnej diskusie.
A ten tretí dôvod je, že ktorý spôsob výberu riaditeľa školy je lepší. Ktorý spôsob vytvára lepší balans medzi rôznymi záujmami, úlohami, ktoré vstupujú do činnosti školy.
Ja som presvedčený, že škola nie je bežná firma. Obce, kraje môžu si zriaďovať svoje mestské firmy, rozpočtovky, príspevkové organizácie, akciové spoločnosti, eseročky, ako sa komu chce, a tam, tam je tá zodpovednosť zriaďovateľa výlučná, zastupiteľstvo, primátor, starosta, župan, a tam to, myslím, nikto nespochybňuje.
Ale my týmto, čo sme spravili, alebo teda vy tým, čo ste spravili minulý rok, hovoríte, že škola je v podstate len iná forma firmy, že aj tam tá korupčná zodpovednosť nemá byť na školskej samospráve, ale má byť na zriaďovateľovi.
Prečo potom rešpektujeme, že má byť nejaká samospráva vo vysokých školách? Prečo potom rešpektujeme, že má byť nejaká samospráva vo vede, kde tiež to všetko platí nakoniec, nakoniec štát alebo prispieva tam štát? Tak potom nech štát rozhoduje, nech ministerstvo rozhoduje, nie, nie akademické senáty a nie nejaká samospráva.
A to, čo ste spravili minulý rok, zdanlivo vyvoláva dojem, že sa tá zodpovednosť rozkladá, že už nie iba školská rada, ale aj zriaďovateľ bude mať, bude mať kompetenciu do toho nejakým spôsobom hovoriť. Ja si myslím, že je to, že je to práve naopak, že sa to vychyľuje spôsobom, že plne rozhodovať môže zriaďovateľ. To, že ten návrh, ktorým odmietne kandidáta navrhnutého radou školy, musí byť zdôvodnený? Ale, prosím vás, tí, čo máte skúsenosti z obecnej, mestskej alebo krajskej samosprávy, neviete o tom, že keď sa predáva mimo súťažných metód nehnuteľný majetok samosprávy, tak to môže byť iba v prípadoch hodných osobitného zreteľa, ktoré musia byť zdôvodnené? A tie dôvody, ktoré sa tam často uvádzajú, sú úplne absurdné. No proste povieme si, že toto je dôvod, tak je to dôvod. A tak to môže byť, tak to môže byť aj v tomto prípade.
A teraz nehovorme o tom, že sú slušné samosprávy. Však jasné, je kopu slušných samospráv, starostov, primátorov, poslancov zastupiteľstiev, županov krajských zastupiteľstiev, ale sú, sú aj iné a tým sme vašou zmenou dali do rúk neuveriteľnú moc, lebo oni sami nakoniec, ak má, ak má starosta alebo župan väčšinu v zastupiteľstve, môžu sami rozhodnúť a úplne ignorovať školskú samosprávu. V tej školskej samospráve sú zastúpené rôzne skupiny, sú tam rôzne záujmy, sú tam zástupcovia, zriaďovatelia, pedagogickí zamestnanci, nepedagogickí zamestnanci, rodičia, a teda na stredných školách aj zástupca študentov. Čiže tá možnosť zneužitia toho systému je podľa môjho názoru oveľa menšia.
A úplne posledná vec, ktorá teda priamo nesúvisí s týmto návrhom alebo s týmito návrhmi, ale bola tu diskutovaná v rámci rozpravy a teraz týka sa zákona, ktorý ideme novelizovať, a to je tá právomoc zastupiteľstiev určovať počet tried, prvých tried na stredných školách. Ešte raz pripomínam, túto právomoc má kraj, samosprávny kraj nielen vo vzťahu k triedam na školách vo vlastnej zriaďovateľskej pôsobnosti, to je k verejným školám, ale aj vo vzťahu k súkromným a cirkevným. Skoro všetci, ktorí ste tu vystúpili, ste hovorili, že chcete rovnaký meter, že keď veto vo vzťahu k návrhu školy majú zriaďovatelia súkromní a cirkevní, tak ho majú mať aj verejní. A tuto vám nevadí, že jeden zriaďovateľ samosprávny kraj môže hovoriť do toho, koľko má byť otvorených prvých tried na súkromných a cirkevných školách, teda na školách, ktoré patria úplne iným zriaďovateľom. Takže to mi nepríde celkom rovnaký meter, keď na jednej strane hovoríte to a na druhej strane vám ten nerovnaký meter, a to nieže nerovnaký meter, to je že jeden zriaďovateľ rozhoduje o iných zriaďovateľoch. To nie je že nerovnaká úprava podmienok pri vymenovaní riaditeľa.
A pán poslanec Blanár ma tu označil za nositeľa liberálneho prístupu, že trh všetko vyrieši, ja si nemyslím, že trh všetko vyrieši, ale to, aké sú potreby trhu práce a aké sú potreby trhu, tak o tom podľa môjho názoru lepšie rozhodne ten trh, čo v tomto prípade znamená záujem rodičov a záujem žiakov o štúdium na tej alebo onej strednej škole, ako nejakí múdri plánovači na krajských úradoch, alebo teda na župných úradoch a zastupiteľstvách, ktoré im to schválil. A to si myslím, že platí nielen o tých súkromných a cirkevných školách, ale platí to aj o tých verejných školách. Aj keď samozrejme, že tam je akceptovateľné, že zásah zo strany zriaďovateľa by bol väčší, ale myslím si, že nie múdri úradníci na krajskom úrade alebo na úrade samosprávneho kraja vedia teraz naplánovať, že aký bude záujem o takú alebo onakú profesiu, lebo tak ako vám je cudzí liberálny prístup, mne je zase cudzí ten socialistický prístup, to presvedčenie, že úradníci, štát alebo iná verejná moc vedia lepšie ako ľudia, čo je pre nich dobré a čo tí ľudia potrebujú.
Ďakujem. (Potlesk.)
