Videokanál poslanca

Pán poslanec Poliačik, veľmi správne si poukázal na to, čím táto vláda alebo vládna koalícia na svojom úplnom začiatku odôvodňovala svoj vznik. Prečo sa dovtedajší protivníci po dlhých a dlhých rokoch a desaťročiach pôsobenia v slovenskej politike, teda SMER a Slovenská národná strana na jednej strane a MOST a dnes už nebohá SIEŤ, nech odpočíva v pokoji, dali dokopy? No preto, aby sa postavili extrémizmu, aby zabránili ďalšiemu nárastu extrémizmu.
A ako to vyzerá? Aká je situácia dnes? Je situácia lepšia? Dostali by dnes extrémisti menej hlasov ako vo voľbách? Dostali by dnes extrémisti menej hlasov, ako keby sa konali predčasné voľby miesto toho, aby vznikla takáto vláda? Je dnes nálada v spoločnosti priaznivejšia? Sú ľudia menej frustrovaní? Je vyššia dôvera v to, že štát funguje, že štátne inštitúcie konajú tak, ako majú, že politici konajú vo verejnom záujme?
Odpoveď na žiadnu z týchto otázok nie je áno. Je to nie, nie, nie a ešte raz nie. A koho je to vina? Čia je to zodpovednosť? Darmo vy tu budete hovoriť o nejakých nekultúrnych prejavoch opozície alebo stupňovaní napätia alebo nenávistnej rétorike. Je to predovšetkým a hlavne zodpovednosť vládnej koalície a vlády. A nielen tak všeobecne, ale konkrétne, najmä v spôsobe, akým sa reaguje na korupčné kauzy, ako sa tvárime, že nič také neexistuje, a aké máme spôsoby a maniere.

Pani poslankyňa Verešová, chcel by som sa v reakcii na tvoje vystúpenie vrátiť k tej tradícii, ktorú tu kedysi začal poslanec Miroslav Beblavý a nejako sme na ňu zabudli, ale myslím si, že práve teraz je vhodný čas sa k nej vrátiť.
A chcel by som vyzvať Roberta Kaliňáka, aby odstúpil z funkcie ministra vnútra, pretože o čomkoľvek budeme rokovať v tejto snemovni, vrátane tohto bodu, je zaťažené a prekryté skutočnosťou, že v takej vysokej ústavnej funkcii naďalej sedí človek podozrivý z prepojenia na organizovaný zločin. A vlastne aj tento bod programu je dôsledkom toho, že opozícia prišla s návrhom na to, aby sa uskutočnila mimoriadna schôdza, na ktorej by sa rokovalo o vyslovení nedôvery ministrovi Kaliňákovi a toto nám nebolo umožnené. Toto nám nebolo umožnené brutálnym spôsobom a podľa môjho názoru za cenu, za cenu porušenia rokovacieho poriadku, za cenu toho, že síce schôdza, ak o ňu požiada najmenej 30 poslancov, sa má uskutočniť do siedmich dní, tá schôdza začala, bola prerušená a bolo odsunutá o tri mesiace.
Rovnakým spôsobom bola potom, alebo rovnakým, podobným spôsobom bola prerušená schôdza o vyslovení nedôvery premiérovi Ficovi. Tá schôdza, ktorej pokračovaním alebo náhradou je tento bod programu, čo je aj tak trochu smiešne, že sa to deje až tri mesiace po tom, čo sme s tým prišli, a hovorí to veľa o spôsoboch súčasnej vládnej koalície.

Vážené kolegyne, kolegovia, k napísaniu takéhoto návrhu zákona v zásade môžu existovať dve inšpirácie, možno viac, ale napadajú mi dve.
Jedna taká, že si niekto pozrie zákon, prečíta si ho a narazí tam na niečo, čo sa mu zdá problematické, na niečo, čo by podľa neho mohlo spôsobovať problémy, na niečo, čo by mohlo byť upravené inak, a pripraví alebo posunie niekomu nápad, že bolo by dobré túto vec zmeniť, lebo veď by to mohol byť problém.
Druhá inšpirácia je taká, že niečo, čo je napísané v zákone, naozaj ten problém spôsobuje. Spôsobuje ho reálnym ľuďom a spôsobuje reálny problém, nielen možný.
Tento typ, tento zákon alebo tento návrh zákona, s ktorým prichádzame, bol inšpirovaný tým druhým spôsobom. Nie je to teda výmysel alebo vec nejakej právnej úvahy a teoretickej analýzy zákona o rodine. Je to vec toho, že kolegyňa Blahová naozaj narazila na reálnych, živých ľudí z mäsa a kostí, ktorým súčasná právna úprava, ktorá sa týka zániku náhradnej osobnej starostlivosti a zániku pestúnskej starostlivosti pri rozvode manželom, ktorým boli spoločne zverené deti do niektorej z týchto foriem náhradnej starostlivosti, zaniká.
Natália Blahová hovorila o tých reálnych problémoch, ktoré to spôsobuje. Ja by som sa vrátil k tomu právnemu rozmeru a k argumentácii, prečo si myslíme, že je potrebné zákon o rodine zmeniť. Tak ako zákon neviaže vznik náhradnej osobnej starostlivosti ani pestúnskej starostlivosti na existenciu manželstva, nemal by podľa nášho názoru viazať zánik tejto starostlivosti na zánik manželstva. Do náhradnej osobnej starostlivosti alebo pestúnskej starostlivosti možno zveriť dieťa aj jednotlivcovi, možno zveriť aj jednému z manželov, ak s tým druhý manžel súhlasí alebo ak pre nejaké ťažkosti nie je možné získať jeho súhlas a možno zveriť aj manželom.
A opäť, nie v každom prípade, keď manželstvo zaniká, zaniká aj náhradná osobná alebo pestúnska starostlivosť, pretože manželstvo môže zaniknúť nielen rozvodom, môže zaniknúť aj smrťou jedného z manželov a v takom prípade automaticky pokračuje náhradná osobná starostlivosť alebo pestúnska starostlivosť u toho manžela, ktorý žije.
Domnievame sa teda, že nie je žiadny logický dôvod, aby zánikom manželstva formou rozvodu zanikala náhradná osobná starostlivosť a pestúnska starostlivosť. Táto právna úprava je podľa nášho názoru nielen nelogická, ale aj nesprávna. Tú nesprávnosť vidíme v tom, že zákon o rodine v súčasnej podobe jednoznačne uprednostňuje osobné formy náhradnej starostlivosti pred ústavnou starostlivosťou. Je to natvrdo napísané v zákone a nie je to len litera, je to aj duch celého toho zákona. A je to tak správne, že ak deti nemôžu žiť vo svojej biologickej rodine so svojimi biologickými rodičmi a je im potrebné poskytnúť náhradnú starostlivosť, tak osobné formy náhradnej starostlivosti, či už pestúnska, alebo náhradná osobná starostlivosť, sú lepšie pre dieťa ako ústavná starostlivosť, ktorá by mala byť len tou poslednou možnosťou.
Súčasná právna úprava od zániku náhradnej osobnej starostlivosti a zániku pestúnskej starostlivosti pri rozvode manželov však spôsobuje stav prinajmenšom právnej neistoty pre deti, ktoré žijú v rodine manželov, ktorých manželstvo sa práve končí, a ktoré sa ocitajú v akomsi právnom vákuu a v určitých prípadoch to môže viesť aj k tomu, že miesto náhradnej osobnej alebo pestúnskej starostlivosti skončia pri ústavnej starostlivosti.
Okrem toho, že je to podľa nášho názoru nelogická právna úprava a nesprávna právna úprava, je aj problematická najmä z praktického hľadiska, aj o tom tu už bola reč, že je viazaná na návrh bývalého manžela alebo manžela v rámci rozporového konania. Čiže súd nerozhoduje automaticky o tom, komu z tých rozvádzajúcich sa manželov ponechá dieťa v pestúnskej starostlivosti alebo v osobnej, v náhradnej osobnej starostlivosti, ale musí to niekto z nich navrhnúť.
Špecifický je ten problém vo vzťahu k pestúnskej starostlivosti, čo opäť vo svojom príspevku spomenula Natália Blahová, keď zákon nehovorí o tom, že na návrh ponechá v pestúnskej starostlivosti alebo v náhradnej osobnej starostlivosti, hovorí iba o, zákon hovorí o ponechaní v osobnej starostlivosti. Ja si myslím, že korektný výklad zákona by mal, by mal znamenať, že ak sa spomína osobná starostlivosť, tak je to tá forma, v ktorej to dieťa bolo až dovtedy. Ale evidentne prax ukazuje, že existujú inštitúcie, ktoré to vykladajú inak a osobnú starostlivosť zamieňajú výlučne s náhradnou osobnou starostlivosťou, čo teda nie je problém, ak je dieťa aj dovtedy v náhradnej osobnej starostlivosti, ale ak je dieťa v pestúnskej starostlivosti, tak to pre tých bývalých pestúnov alebo pre toho, ktorý má záujem pokračovať v tej starostlivosti, môže byť problém, napríklad z hľadiska, z hľadiska príspevkov finančných.
Sme presvedčení, že naším návrhom pomôžeme dať veci späť z hlavy na nohy, teda že základné pravidlo bude, nie že automaticky zanikne náhradná osobná starostlivosť alebo pestúnska starostlivosť pri rozvode a iba v tých výnimočných prípadoch môže súd na návrh rozhodnúť o tom, že ponechá v starostlivosti niektorého z rodičov, ale že základné pravidlo by malo byť, že ak sa rozvádza manželstvo, tak súd má rozhodnúť aj o tom, že ktorému z rozvádzajúcich sa manželov ponechá v náhradnej osobnej starostlivosti alebo pestúnskej starostlivosti dieťa, ktoré im bolo obom spoločne zverené. A iba, samozrejme, v prípadoch, keď ani jeden z nich nemá záujem pokračovať v tejto forme starostlivosti, alebo v prípade, že je to v záujme maloletého dieťaťa, lebo samozrejme, že aj taká situácia môže nastať, v takom prípade súd rozhodne o zániku tejto formy starostlivosti.
Čiže navrhujeme, aby zanikol jeden zo spôsobov, alebo vypustiť zo zákona jeden zo spôsobov zániku náhradnej osobnej starostlivosti a zániku pestúnskej starostlivosti, a ak o tom súd rozhodne, no tak to bude tá iná forma, ktorú už dnes zákon pozná, že súd môže rozhodnúť o zrušení týchto foriem starostlivosti.
Upozorním ešte na prechodné, prechodné ustanovenia. Navrhujeme účinnosť zákona k 1. januáru a s tým, že podľa nového postupu by sa malo, alebo teda podľa, podľa nových pravidiel by sa malo postupovať pri tých rozvodových konaniach, o ktorých súd nerozhodne do konca roku 2016. Domnievame sa, že táto právna úprava, ktorú navrhujeme a ktorú ak parlament schváli, tak by sa mala stať účinnou od 1. januára 2017, je výhodnejšia a je viac v záujme maloletých detí, a preto by sa podľa nej malo postupovať.
K dvom veciam ešte by som sa rád vyjadril, ktoré sa objavili v rámci diskusií o tomto návrhu zákona v rámci jeho prípravy. Vznikla jednak otázka, že či touto právnou úpravou nezhoršíme postavenie biologických rodičov, pretože podľa súčasnej právnej úpravy súd môže na návrh rozhodnúť o zverení alebo ponechaní v starostlivosti jedného z manželov, ak sa biologickí rodičia naďalej nemôžu starať o dieťa alebo ak nemajú o to záujem. Ak automaticky bude súd rozhodovať o tom, že ponechá v starostlivosti jedného, a teda určí, ktorého z rozvádzajúcich sa manželov, tak, samozrejme, tento moment, moment biologických rodičov tam odpadne. Ale opäť to už Natália Blahová povedala vo svojom príspevku, súdy majú priebežne posudzovať, či biologickí rodičia nie sú schopní a nemajú záujem opäť sa starať o svoje vlastné deti a samozrejme, že v takom prípade je záujem biologických rodičov uprednostnený pred náhradnými formami starostlivosti o dieťa. Ale nevidíme žiadny dôvod viazať toto preskúmavanie záujmu a možnosti biologických rodičov starať sa o vlastné deti na rozvod manželov, ktorí majú dieťa v náhradnej osobnej starostlivosti alebo v pestúnskej starostlivosti.
Druhá vec, otázka je, že či by, či by tejto vecnej hmotnoprávnej zmene v rámci zákona o rodine nemala zodpovedať alebo nemalo by to byť doplnené o nejakú zmenu civilného mimosporového poriadku, v ktorého § 100 sa uvádza, že: "s konaním o rozvode manželstva je spojené konanie o úprave pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode". Zvažovali sme aj túto možnosť, ale keďže nové procesné kódexy boli po siahodlhej príprave schválené iba nedávno a nadobudli účinnosť 1. júla, tak si myslíme, že nie je vhodné, aby sme takouto formou zasahovali do novoschváleného kódexu, a teda prostredníctvom poslaneckého návrhu v takejto parciálnej veci boli tí, ktorí prvýkrát novoschválený civilný mimosporový poriadok navrhnú novelizovať, preto sme od toho upustili a sme presvedčení, že aj táto zmena v zákone o rodine určite pomôže zlepšiť situáciu tých ľudí, s ktorými sme sa reálne stretli a na ktorých problémy Natália Blahová upozornila.
Samozrejme, že ak po čase príde k novele civilného mimosporového poriadku, ak sa toho nazbiera viac v rámci aplikačnej praxe, tak toto je zrejme jedna z vecí, ktorú bude dobré ošetriť aj tam, ale myslím, že to nie je nevyhnutné robiť v tejto chvíli.
Záverom mi dovoľte vysloviť presvedčenie, že tento návrh zákona je v záujme maloletých detí a umožní deťom, o ktorých sa nestarajú alebo nemôžu strať ich vlastní biologickí rodičia, nech už je to z akéhokoľvek dôvodu, aby sa ich postavenie čo najviac priblížilo postaveniu detí, ktoré žijú vo svojich vlastných rodinách so svojimi biologickými rodičmi.
Preto si vás aj ja dovoľujem požiadať o podporu tohto návrhu zákona.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem takmer všetkým kolegom za ich faktické poznámky. Nestihnem zareagovať na všetkých, tak teda hlavne by som rád reagoval na kolegov zo SMER-u.
Jasné, že sa asi nezhodneme v tom základnom nastavení. Pán poslanec Petrák napríklad hovorí, že nebolo by dobré, keby bol počet prvých tried určovaný od zeleného stola - z ministerstva. No tak ho budeme určovať od ôsmich zelených stolov z krajských miest. Podľa mňa to nie je žiadny dramatický rozdiel.
Pán poslanec Blanár tu obhajoval tú schopnosť, schopnosť samosprávnych krajov, ale teda v nejakom zložitom mechanizme analyzovania vytvoriť tú správnu predstavu, že koľko budú potreby trhu práce a koľko ktorá profesia by mala byť. Lenže toto si mysleli, prepáčte za to prirovnanie, aj komunisti, že oni dokážu vedeckými metódami, zložitými analýzami naplánovať, koľko treba vyrobiť v budúcej päťročnici áut, koľko rožkov a koľko čoho, a vyzeralo to, že, áno, no však keď sa to vedecky naplánuje, tak to bude lepšie fungovať, ako keď to bude určovať nejaký trh, kde je chaos, kde vznikajú krízy. No ale reálna historická skúsenosť je taká, že keď sa to tak vedecky plánuje, tak to dopadne zle.
Pani poslankyňa Nachtmannová, že vraj som miešal hrušky s jablkami, lebo vysoké školy sú samosprávne právne subjekty, samostatné právne subjekty, tak mám pre vás prekvapivú informáciu. Aj základné školy a stredné školy aj mnohé materské školy sú samostatné právne subjekty.
Pán poslanec Kotleba, vôbec ma neprekvapuje, že fašisti si miešajú slobodu s chaosom.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, rád by som v rozprave ako jeden z navrhovateľov skúsil zbilancovať, jednak čo majú oba návrhy novely zákona o štátnej správe v školstve a školskej samospráve spoločné a v čom sa líšia a aké sú dôvody pre to, aby sme tieto návrhy podporili.
Oba návrhy, a bola tu o tom rozsiahla diskusia, obnovujú záväznosť návrhu rád škôl, čiže školské samosprávy pri výbere kandidátov na riaditeľov škôl. Je to najdôležitejšia kompetencia a úloha školskej samosprávy. Samotná školská samospráva je produktom demokratického politického systému, je produktom novembra ´89. Darmo budeme hovoriť, že existuje množstvo iných demokratických krajín, ktoré majú iný spôsob výberu riaditeľov. Veď to nikto nespochybňuje. Ale u nás, v našich konkrétnych historických podmienkach je to spojené aj s novembrom ´89, aj s prechodom od totalitného režimu k demokratickému politickému systému. A všeličo sa v školstve za tie roky, ktoré uplynuli od novembra ´89, zmenilo vrátane zriaďovateľskej pôsobnosti vo vzťahu k základným a stredným školám.
Ale toto ostalo. Školská samospráva pretrvala a jej právo záväzným spôsobom navrhovať riaditeľov škôl s dvoma významnými prerušeniami. Jednak v roku 1995 za tretej Mečiarovej vlády na návrh ministerstva školstva, vedenej ministerkou Evou Slavkovskou z SNS, za blahej pamäti predsedovania Jána Slotu, bola zrušená kompetencia školských samospráv záväzným spôsobom navrhovať a rozhodovať o kandidátoch na riaditeľov škôl a prešlo to na zriaďovateľa, ktorým vtedy ešte neboli samosprávy, ale, ale štátna správa. Vtedy tá motivácia bola, bola v národnostnom rozmere, pretože Slovenskej národnej strane vtedy vadilo, že riaditelia na školách s vyučovacím jazykom menšín nepočúvajú, tak ich chceli ovládnuť.
Dovolím si pripomenúť, že túto kompetenciu školských samospráv sme obnovili v roku 1999. Teraz sa obraciam opäť na predstaviteľov MOST - HÍD, lebo keď hovorím "obnovili", tak sme to obnovili spoločne. Ja som vtedy nesedel v parlamente, ale Peter Osuský, František Šebej tam boli ako členovia Demokratickej strany a viacerí členovia MOST - HÍD tam vtedy boli ako zástupcovia Strany maďarskej koalície.
Druhýkrát došlo k síce nie úplnému zrušeniu kompetencie školských rád vyberať riaditeľov škôl, ale de facto pri zlom úmysle áno. Niečo podobné bolo za druhej vlády Roberta Fica minulý rok. Nebolo to motivované žiadnymi národnostnými aspektmi, bol to výsledok lobingu ZMOS-u, bol to výsledok ignorovania názorov učiteľskej a rodičovskej verejnosti, ktorá sa veľmi silno postavila proti. A samozrejme, že má to inú formu. Tá iná forma spočíva v tom, že nerozhoduje o tom napriamo zriaďovateľ, ale keď zriaďovateľ chce, tak si toho riaditeľa vyberie sám, samozrejme, za predpokladu, že starosta, primátor alebo župan majú za chrbtom dostatočnú podporu v zastupiteľstve.
Či je to nejaká cesta k zlepšeniu, o tom vážne pochybujem. A hlavne to vidím tak, že to nerieši žiadny reálne existujúci problém. Kolegovia z vládnej koalície nám tu v rozprave rozprávali, že, no aké problémy to spôsobilo. Áno, my máme tu jeden prípad z Vrbova, kde zastupiteľstvo potvrdilo rozhodnutie starostu alebo veto, veto starostky nevymenovať kandidáta, s ktorým prišla rada školy, ale tí poslanci o tom nemali reálnu vedomosť.
Ale ja sa pýtam, že aké reálne problémy spôsoboval ten dovtedajší stav, ktorý bol zmenený? Lebo my chceme iba obnoviť ten stav, ktorý tu bol doteraz a ktorý fungoval, ktorý nespôsoboval vážne problémy.
Keď si prečítate dôvodovú správu k návrhu zákona, ktorým minulým rokom bola táto kompetencia školských samospráv de facto upretá a odobratá, nájdete tam niečo o možno nejakých problémoch aplikačnej praxe, ale nič reálne, nič konkrétne.
Teraz pár slov o tom, v čom sa tie návrhy líšia. Návrh Veroniky Remišovej zvyšuje ochranu alebo právnu ochranu pedagogických zamestnancov, ktorí sú členmi rady škôl. Je to vec, s ktorou, myslím si, že ani my ako predkladatelia toho druhého návrhu nemáme žiadny problém. Pokiaľ takúto ochranu dostávajú odborári, tak je namieste, aby ju mali aj členovia rady školy, alebo ju potom odoberme aj odborárom, keď sa nám zdá, že je to niečo navyše.
Náš návrh nad rámec návrhu Veroniky Remišovej hovorí aj o tom, že tú akoby súčasnú nejasnosť v zákone sa má vyriešiť v prospech rady školy. Pretože zákon dnes hovorí jednak to, že kandidáta navrhuje rada školy, a v inom ustanovení hovorí o tom, že súčasťou tej výberovej komisie, ktorú predstavuje rada školy, sú aj zástupcovia školskej inšpekcie, zástupcovia odborného úradu, a teda v prípade stredných škôl ešte jeden navyše, zástupca zriaďovateľa. My sme presvedčení, že tým, kto by mal kandidáta vyberať, by mala byť rada školy, školská samospráva. To sú ľudia, ktorí s tou školou žijú, ktorí majú o nej najviac informácií a ktorí budú aj znášať dôsledky toho rozhodnutia, lebo s ňou budú pravdepodobne žiť ešte nejaký čas aj ďalej.
Navrhujeme teda, aby tí navyše prizývaní členovia, teda zástupcovia školskej inšpekcie a obvodného úradu, nemali už riadne hlasovacie právo, ale aby tam mali iba poradný hlas. Je v poriadku, že tam sú. Je v poriadku, ak dohliadajú na to, aby celý proces výberu prebehol v súlade so zákonom, ale nevidím nejaký vážny dôvod, prečo by mali zasahovať priamo do výberu kandidáta na post riaditeľa. Na to úplne stačí, aby mali hlas poradný, aby dohliadli, aby všetko prebehlo v súlade so zákonom, aj keď je to už také skompromitované slovné spojenie v slovenských pomeroch.
A líšia sa tie návrhy možno aj v tom, že ten návrh Veroniky Remišovej viac argumentuje, že politizácia, hovorí o tom ale aj náš kolega a spolupredkladateľ Braňo Gröhling, že sa má zabrániť touto zmenou politizácii. Peter Osuský hovorí o klientelizácii, ak som dobre zachytil. Ja nepoužívam ani jedno z týchto slovných spojení. Nezdá sa mi to podstatné, či to nazveme tak alebo onak. Pre mňa je podstatné to, že zodpovednosť má mať školská samospráva, tí ľudia, ktorí tú školu najlepšie poznajú.
A teda na záver by som rád zbilancoval dôvody, pre ktoré si myslím, že tento návrh, a teraz či už jeden, alebo druhý, alebo oba, tie návrhy sú kompatibilné, by mali poslanci posunúť do druhého čítania.
A skúsim ako konzervatívec a poviem tri dôvody:
Jeden je, že školská samospráva je svojím spôsobom aj symbol, symbol novembra ´89. Možno pre mnohých z vás symboly dôležité nie sú. Ja si myslím, že symboly sú dôležité. A tak ako malo aj silný symbolický význam to, že bola v roku ´95 oklieštená školská samospráva, tak to malo aj o dvadsať rokov neskôr. Tá symbolika je možno trochu iná, ale je a je tam silná.
Druhá vec je moje presvedčenie, konzervatívne, že pokiaľ veci fungujú, nemajú sa meniť. A tie veci fungovali. Tak ako bola nastavená právomoc školskej samosprávy navrhovať kandidátov na riaditeľov škôl, tak to bolo podľa môjho názoru plne dostatočné a v spojení s kompetenciou zriaďovateľov odvolávať v zákonom stanovených prípadoch a v niektorých prípadoch po vyjadrení rady školy riaditeľov škôl, to bolo dostatočné na to, aby školy mali dobrých riaditeľov. Prinajmenšom do minuloročnej zmeny tohto zákona a tejto kompetencie rady škôl žiadne dramatické prípady, ktoré by nás upozorňovali, že ten zákon treba zmeniť, lebo je niečo zlé, lebo sú tam strašné problémy, lebo tí riaditelia sú úplne strašní a tie obce by to určite riešili, riešili lepšie, keby tam starostovia, primátori alebo župani mohli do toho zasahovať, neboli medializované, neboli verejne známe, neboli povedané v rámci verejnej diskusie.
A ten tretí dôvod je, že ktorý spôsob výberu riaditeľa školy je lepší. Ktorý spôsob vytvára lepší balans medzi rôznymi záujmami, úlohami, ktoré vstupujú do činnosti školy.
Ja som presvedčený, že škola nie je bežná firma. Obce, kraje môžu si zriaďovať svoje mestské firmy, rozpočtovky, príspevkové organizácie, akciové spoločnosti, eseročky, ako sa komu chce, a tam, tam je tá zodpovednosť zriaďovateľa výlučná, zastupiteľstvo, primátor, starosta, župan, a tam to, myslím, nikto nespochybňuje.
Ale my týmto, čo sme spravili, alebo teda vy tým, čo ste spravili minulý rok, hovoríte, že škola je v podstate len iná forma firmy, že aj tam tá korupčná zodpovednosť nemá byť na školskej samospráve, ale má byť na zriaďovateľovi.
Prečo potom rešpektujeme, že má byť nejaká samospráva vo vysokých školách? Prečo potom rešpektujeme, že má byť nejaká samospráva vo vede, kde tiež to všetko platí nakoniec, nakoniec štát alebo prispieva tam štát? Tak potom nech štát rozhoduje, nech ministerstvo rozhoduje, nie, nie akademické senáty a nie nejaká samospráva.
A to, čo ste spravili minulý rok, zdanlivo vyvoláva dojem, že sa tá zodpovednosť rozkladá, že už nie iba školská rada, ale aj zriaďovateľ bude mať, bude mať kompetenciu do toho nejakým spôsobom hovoriť. Ja si myslím, že je to, že je to práve naopak, že sa to vychyľuje spôsobom, že plne rozhodovať môže zriaďovateľ. To, že ten návrh, ktorým odmietne kandidáta navrhnutého radou školy, musí byť zdôvodnený? Ale, prosím vás, tí, čo máte skúsenosti z obecnej, mestskej alebo krajskej samosprávy, neviete o tom, že keď sa predáva mimo súťažných metód nehnuteľný majetok samosprávy, tak to môže byť iba v prípadoch hodných osobitného zreteľa, ktoré musia byť zdôvodnené? A tie dôvody, ktoré sa tam často uvádzajú, sú úplne absurdné. No proste povieme si, že toto je dôvod, tak je to dôvod. A tak to môže byť, tak to môže byť aj v tomto prípade.
A teraz nehovorme o tom, že sú slušné samosprávy. Však jasné, je kopu slušných samospráv, starostov, primátorov, poslancov zastupiteľstiev, županov krajských zastupiteľstiev, ale sú, sú aj iné a tým sme vašou zmenou dali do rúk neuveriteľnú moc, lebo oni sami nakoniec, ak má, ak má starosta alebo župan väčšinu v zastupiteľstve, môžu sami rozhodnúť a úplne ignorovať školskú samosprávu. V tej školskej samospráve sú zastúpené rôzne skupiny, sú tam rôzne záujmy, sú tam zástupcovia, zriaďovatelia, pedagogickí zamestnanci, nepedagogickí zamestnanci, rodičia, a teda na stredných školách aj zástupca študentov. Čiže tá možnosť zneužitia toho systému je podľa môjho názoru oveľa menšia.
A úplne posledná vec, ktorá teda priamo nesúvisí s týmto návrhom alebo s týmito návrhmi, ale bola tu diskutovaná v rámci rozpravy a teraz týka sa zákona, ktorý ideme novelizovať, a to je tá právomoc zastupiteľstiev určovať počet tried, prvých tried na stredných školách. Ešte raz pripomínam, túto právomoc má kraj, samosprávny kraj nielen vo vzťahu k triedam na školách vo vlastnej zriaďovateľskej pôsobnosti, to je k verejným školám, ale aj vo vzťahu k súkromným a cirkevným. Skoro všetci, ktorí ste tu vystúpili, ste hovorili, že chcete rovnaký meter, že keď veto vo vzťahu k návrhu školy majú zriaďovatelia súkromní a cirkevní, tak ho majú mať aj verejní. A tuto vám nevadí, že jeden zriaďovateľ samosprávny kraj môže hovoriť do toho, koľko má byť otvorených prvých tried na súkromných a cirkevných školách, teda na školách, ktoré patria úplne iným zriaďovateľom. Takže to mi nepríde celkom rovnaký meter, keď na jednej strane hovoríte to a na druhej strane vám ten nerovnaký meter, a to nieže nerovnaký meter, to je že jeden zriaďovateľ rozhoduje o iných zriaďovateľoch. To nie je že nerovnaká úprava podmienok pri vymenovaní riaditeľa.
A pán poslanec Blanár ma tu označil za nositeľa liberálneho prístupu, že trh všetko vyrieši, ja si nemyslím, že trh všetko vyrieši, ale to, aké sú potreby trhu práce a aké sú potreby trhu, tak o tom podľa môjho názoru lepšie rozhodne ten trh, čo v tomto prípade znamená záujem rodičov a záujem žiakov o štúdium na tej alebo onej strednej škole, ako nejakí múdri plánovači na krajských úradoch, alebo teda na župných úradoch a zastupiteľstvách, ktoré im to schválil. A to si myslím, že platí nielen o tých súkromných a cirkevných školách, ale platí to aj o tých verejných školách. Aj keď samozrejme, že tam je akceptovateľné, že zásah zo strany zriaďovateľa by bol väčší, ale myslím si, že nie múdri úradníci na krajskom úrade alebo na úrade samosprávneho kraja vedia teraz naplánovať, že aký bude záujem o takú alebo onakú profesiu, lebo tak ako vám je cudzí liberálny prístup, mne je zase cudzí ten socialistický prístup, to presvedčenie, že úradníci, štát alebo iná verejná moc vedia lepšie ako ľudia, čo je pre nich dobré a čo tí ľudia potrebujú.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pán poslanec Blanár, chcel by som vám odpovedať ako jeden zo štyroch poslancov Národnej rady, ktorí sú podpísaní pod týmto návrhom, a zároveň ako jeden z troch z týchto štyroch, ktorí majú skúsenosti z obecnej samosprávy, a zároveň ako poslanec, ktorý má skúsenosti aj zo župnej samosprávy, pani Vaľová. Chcem sa vyjadriť práve k tomu, čo je kompetencia krajského zastupiteľstva, teda určovanie počtu prvých tried na stredných školách.
Rád by som upresnil, že táto kompetencia sa netýka iba škôl v zriaďovateľskej pôsobnosti samosprávneho kraja, ale aj súkromných a cirkevných škôl. A je teda zaujímavé, ako vy tu voláte po rovnakom metri pre verejné školy a súkromné školy a cirkevné školy, pokiaľ ide o právo veta zriaďovateľa vo vzťahu k návrhu školskej rady na vymenovanie nového riaditeľa, ale vôbec vám nevadí, že jeden zriaďovateľ samosprávny kraj má určovať a určuje prostredníctvom všeobecne záväzného nariadenia to, koľko prvých ročníkov môžu otvoriť súkromné alebo cirkevné školy.
Druhá vec. To, keď Braňo Gröhling hovoril o tom, že o tom majú rozhodovať rodičia, nie samosprávny kraj, tak samozrejme, že to nemyslel tak, že sa majú stretnúť nejakí šiesti rodičia a povedať, že na tej škole toľko a na hentej toľko. Samozrejme, že tým myslel to, že rodičia a ich deti majú svojím reálnym záujmom o návštevu tej-ktorej školy rozhodnúť o tom, koľko tých prvých ročníkov tam bude. Že tie školy na základe svojich skúseností to majú navrhnúť, a pokiaľ sa im tam prihlási dosť detí, tak majú mať právo otvoriť toľko prvých ročníkov, koľko si navrhli, a nemajú im do toho hovoriť nejakí úradníci, ktorí vyšpekulujú, že takto by to mohlo byť, a potom zastupiteľstvo, ktoré im to schváli, lebo im to úradníci navrhli.

Pán poslanec Chudík, plne súhlasím, že nemožno na základe jedného prípadu prichádzať s tým, že treba nutne zmeniť zákon, ale jednak neviem, ako Veronika Remišová o tom prípade z Vrbova vedela pri príprave toho návrhu zákona. Ja som sa o tom prípade dozvedel až od nej počas tej rozpravy a my sme ten návrh zákona na obnovenie postavenia školskej samosprávy s kolegami Osuským a Gröhlingom dávali bez toho, aby sme mali vedomosť o tom prípade. Rovnako podobný návrh dával Peter Osuský ešte v minulom volebnom období. A keď jeden meter, tak jeden meter. Potom by bolo dobré vedieť, že koľko bolo takých prípadov, ktoré odôvodňovali tú zmenu, ku ktorej došlo minulý rok, že sa obmedzila právomoc školskej samosprávy záväzným spôsobom navrhovať kandidátov na riaditeľov škôl.
A, áno, bolo by dobré si k tomu sadnúť, škoda, že sme k tomu dlhšie nesedeli minulý rok, pretože ten návrh mal veľký ohlas, bolo k nemu množstvo pripomienok zo strany učiteľov aj zo strany verejnosti a možno keby sme k tomu sedeli dlhšie, tak nemuseli sme dospieť do tohto stavu.
A nepochopil som celkom ani to odvolávanie, pretože jedna vec je vymenovanie riaditeľa, druhá vec je odvolávanie riaditeľa a tam jednak, ak chceme riešiť odvolávanie, nejako inak ho upraviť v zákone, ako už povedal Peter Osuský, tak to upravme a toto rieši menovanie, nie odvolávanie.
A po druhé, v zákone sú uvedené dôvody, kedy zriaďovateľ navrhne alebo odvolá riaditeľa, alebo môže odvolať riaditeľa. A je tam, že v niektorých z tých prípadov ho odvolá až po vyjadrení rady školy, nie po súhlase rady školy. Čiže ak sú tie dôvody v súlade so zákonom, tak môže zriaďovateľ konať aj v prípade, že riaditeľa školy podrží rada.

Pán poslanec Baránik tu bol obvinený, že nečítal návrh zákona, ku ktorému sa vyjadruje v rozprave. Ja mám však také temné podozrenie, že ten návrh zákona nečítali jeho predkladatelia. Dovolím si im zacitovať § 2, vymedzenie pojmov: "Na účely tohto zákona sa rozumie c) finančná inštitúcia, osoba vykonávajúca činnosť podľa osobitného predpisu o spotrebiteľských úveroch." Je tam potom odkaz na zákon o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách a zákon o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve. Neviem o tom, že by štátne inštitúcie poskytovali v tejto krajine nejaké spotrebiteľské úvery.
V § 3 sa potom píše, že "správca pohľadávky štátu alebo finančná inštitúcia", zdôrazňujem, alebo finančná inštitúcia, "upustí od vymáhania pohľadávky, odpustí úroky z omeškania" a tak ďalej. Čiže tá exekučná amnestia sa nemá vzťahovať iba na štátne inštitúcie, ale aj na súkromné inštitúcie, takže buď by som prosil nejako vysvetliť predkladateľov, či neviem čítať, alebo teda či si oni neprečítali, čo nám tu navrhujú.
Posledná drobnosť k tomu, čo pán kolega poslanec Baránik povedal o tom, že SaS nie je štandardná politická strana. Tak ja mám potrebu povedať za OKS, ktorej som členom a predsedom, že OKS je štandardná politická strana, síce malá, ale štandardná, a vôbec sa za to nehanbíme. Práve naopak.

Ja žiadam, aby bolo zaprotokolované, že došlo k porušeniu zákona o rokovacom poriadku. Pani poslankyňa Zemanová počas svojho vystúpenia navrhla, aby sme hlasovanie o Parížskej dohode odložili, ale teda nie na druhý deň, ale odložili na ďalšiu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky. A nebol všeobecný súhlas s týmto návrhom, tak sa o ňom hlasovalo. Zistilo sa, že nie je prítomná nadpolovičná väčšina poslancov, a teda Národná rada nie je schopná sa uznášať. A v takomto prípade podľa § 38 ods. 3, ak pri hlasovaní predsedajúci zistí, že Národná rada nie je schopná uznášať sa, pokračuje sa v rokovaní podľa programu. V takom prípade o procedurálnom návrhu, ktorý nestratil opodstatnenie, dá predsedajúci hlasovať opäť vtedy, keď bude Národná rada schopná uznášať sa. To sa, žiaľ, nestalo, hlasovalo sa o inom návrhu, nie o návrhu na odloženie na ďalšiu schôdzu, ale iba o posunutie hlasovania na... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážené kolegyne, kolegovia, ak ste si aj ten návrh dôsledne dosiaľ nepreštudovali, tak jeho preštudovanie vám veľa času nezaberie, keďže je to jeden z tých zákonov, ktoré sú veľmi stručné, je to možno najstručnejší zákon, pretože okrem účinnosti spočíva v tom, že sa do znenia zákona doplní jedno slovo, a to slovo "bezplatne".
Keďže zákon je stručný, ani ja nebudem príliš naťahovať, chcem povedať len dve veci. Tá prvá vec je, že týmto návrhom zákona v podstate doťahujeme do dôsledkov ten princíp alebo zásadu, čo nie je tajné, je verejné, ktorá sa v úplnosti premietla do zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a teda tak ako sú verejne prístupné iné informácie týkajúce sa fungovania verejnej správy, a teda vrátane právnych predpisov, tak rovnako verejne prístupné by mali byť aj normy, a verejná prístupnosť neznamená, že niečo sa predáva.
Druhá vec. Chcel by som tu poukázať na analógiu so zákonmi a so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sú uverejňované v Zbierke zákonov. Zákon o Zbierke zákonov bol pôvodne prijatý v roku 1992, a teda vyšiel ako zákon č. 1/1993, asi aj symbolicky. A zákony alebo všeobecné záväzné právne predpisy sú tiež verejne prístupné, ale na začiatku v dobe predinternetovej bola Zbierka zákonov prístupná občanom tak, že mohli si ju kúpiť, mohli dostávať papierové vydanie Zbierky zákonov, alebo si ju mohli pozrieť na obci, pretože samosprávy mali povinnosť sprístupňovať občanom Zbierku zákonov. Dnes však už nie sme v dobe predinternetovej, Zbierka zákonov je už dlho na internete, a teda je dostupná všetkým a bezplatne, dokonca teraz tá elektronická verzia Zbierky zákonov je tou záväznou, nie papierová.
Myslíme si ako predkladatelia, že rovnako je potrebné pristupovať aj k tomuto typu noriem, ktoré síce nie sú všeobecne záväzné právne predpisy, ale sú slovenské technické normy, ktoré sú odporúčané, ako tu vysvetlila pani poslankyňa Zemanová, tak istým spôsobom aj záväzné a takéto normy by mali byť prístupné nielen verejne, ako je to deklaratívne napísané v súčasnom znení zákona, ale reálne verejné, čo znamená bezplatne verejne, ak budú zverejnené na internete, tak nie je žiadny, ani technický, ani iný problém.
Takže ďakujem a dúfam, že tento návrh získa podporu, pretože nie je to návrh pravicový ani ľavicový, je to návrh, ktorý prospeje všetkým občanom. Ďakujem.