Vážený pán predsedajúci, ctené kolegyne, vážení kolegovia, máme tu na stole tému, ktorá 20 rokov traumatizuje túto spoločnosť, 20 rokov nebezpečne polarizuje slovenskú spoločnosť. Tému, ktorá uviazla v patovej situácii a už dve desaťročia víri okolo seba rôzne podozrenia, konšpirácie, polopravdy, dohady, emócie a vášne.
Status quo, Mečiarove amnestie zabetónoval čas a kľukaté paragrafy domnelej právnej nezrušiteľnosti. Nie som síce...
Vážený pán predsedajúci, ctené kolegyne, vážení kolegovia, máme tu na stole tému, ktorá 20 rokov traumatizuje túto spoločnosť, 20 rokov nebezpečne polarizuje slovenskú spoločnosť. Tému, ktorá uviazla v patovej situácii a už dve desaťročia víri okolo seba rôzne podozrenia, konšpirácie, polopravdy, dohady, emócie a vášne.
Status quo, Mečiarove amnestie zabetónoval čas a kľukaté paragrafy domnelej právnej nezrušiteľnosti. Nie som síce profesiou právnik, ale nejaké právne cítenie v sebe mám. Veľmi často sa stretávam s naozaj obyčajnými ľuďmi na uliciach, rozprávam sa s nimi, lebo ma zaujíma ich názor. Dovoľte mi na tomto mieste odcitovať slová, ktoré mi asi pred piatimi dňami povedala naša poštárka. Pán poslanec, ktorú ešte, podotýkam, našťastie alebo na nešťastie zaujíma politika. Opýtala sa ma: "Pán poslanec, čo si vy o tom myslíte, aký je to právny štát, ktorý nie je schopný zrušiť zákon, zlý zákon, ktorý hraničí s trestným činom? Ak je zlý zákon, máme vymeniť občanov alebo máme upraviť, doplniť, zrušiť a nahradiť zlý zákon dobrým zákonom?" To je gazdovská logika. Je to hlas poštárky, hlas z ulice, ale hlas múdry.
Nejdem analyzovať okolnosti súvisiace s udalosťami, ktoré viedli a predchádzali udeleniu amnestií. Budem skôr hovoriť o spoločenskom vplyve a dôsledkoch tohto aktu. Má svoj výsostne právny obsah, ale súčasne aj obrovský spoločensko-politický dosah. Rešpektujem stanoviská právnikov aj tých, ktorí tvrdili, že sú amnestie nezrušiteľné, aj tých, ktorí tvrdia opak, teda že amnestie sú zrušiteľné. Majú totiž svoje argumenty, ktoré treba rešpektovať. Viem, že dôjsť a dospieť k jednotnému názoru pre rešpektovaní všetkých tých zložitých právnych súvislostí je veľmi ťažké, chvalabohu, ale nie je to nemožné. Dôležitou otázkou je, čo chcú ľudia, čo chcú, čo chce verejnosť, na ktorú stranu sa nakláňa verejná mienka. Čo-to naznačujú jej prieskumy. Tu by som však postupoval veľmi opatrne a určite by som prieskumy neglorifikoval. Prinajmenšom by som ich bral opatrne, pretože všetci vieme, že zadávatelia prieskumov veľmi často majú ambície práve týmito prieskumami zamiešať karty, miešať nálady a emócie verejnosti a podnecovať ich. Nad tým si, prosím, nezatvárajme a nezakrývajme oči.
Nepáči sa mi ani to, keď politici účelovo žonglujú s faktami, argumentmi, históriou či krátkou pamäťou. Nepáči sa mi ani vytváranie mediálnej hystérie a podnecovanie vášní. To nepovažujem za dobrý ani užitočný spôsob hľadania riešenia. To je iba lacný populizmus, ktorého cieľ je každému jasný, je to masírovanie verejnej mienky a naháňanie politických bodov.
Nemali by sme však zabúdať na to, že slovenský občan sa vyvíja, dozrieva, prechádza vývojom, názorovým dozrievaním, má svoje životné skúsenosti, politické presvedčenie, nároky na pravdivé informácie a, samozrejme, očakávanie rozumných a pragmatických riešení. Riešení, ktoré nebudú výsledkom emócií ani vášní podnecovaných takým či onakým filmom alebo takými či onakými mediálnymi výstupmi, riešení, ktoré budú výsledkom rozumného kompromisu, prístupu k vyrovnaniu sa so zložitou etapou slovenskej histórie. Etapou, ktorú ako ťaživé a trýznivé dedičstvo tlačíme pred sebou, pozerajúc sa, či už na neschopnosť poslancov, prezidenta alebo Ústavného súdu postaviť sa k tejto záležitosti čelom a povedať už dosť. Už nastal čas uzavrieť túto kapitolu so všetkými dôsledkami. Preto vítam výsledok, ku ktorému sme dospeli. Ukázalo sa, že je pragmaticky možné spojiť právnický kumšt, racionálnu argumentáciu aj politickú vôľu na jednej strane, s pochopením potreby očistiť minulosť a upevniť úctu k právnemu systému na strane druhej. Je to veľmi dôležitý signál prístupu k riešeniu akútnych problémov a verím, že nielen našej minulosti. Našli sme právne aj eticky korektnú cestu z takéhoto zložitého právneho, politického labyrintu, akým sú Mečiarove amnestie.
Vidím v tom viaceré prínosy. Ten najväčší, podľa mňa spočíva v tom, že sme pochopili, že nemá zmysel hrať sa na svojom vlastnom piesočku a nič pritom nevyriešiť. Pochopili sme, že základom je ochota spojiť sily pre užitočnú vec a akcelerovať spoločný ťah na bránu. Toto by malo platiť ako dobrý základ novej parlamentnej komunikácie, novej parlamentnej kultúry, základ budovania korektného vzťahu všetkých 150 poslancov a v širokom kontexte aj koalície, aj opozície. Myslím si, že nastal čas venovať sa v parlamente veciam a témam, ktorými môžeme užitočne ovplyvniť život slovenských občanov a ich život uľahčiť a zlepšiť. Ľudia chcú žiť spokojnejšie a radostnejšie, chcú mať pocit bezpečia, chcú fungovanie, fungované zdravotníctvo, chcú sociálne istoty, rýchlu, spravodlivú justíciu, chcú plnohodnotne fungujúci právny štát. V týchto politických súvislostiach a záležitostiach od nás čakajú efektívne riešenia.
Preto môj apel na nás všetkých. Skúsme čo najskôr právne čistým spôsobom uzavrieť to, čím nás zaťažuje minulosť, a venujme sa zmysluplnej legislatívnej práci pre súčasnosť. Myslím si, že to bude náš najväčší počin pre slovenských občanov, bez ohľadu na to kto alebo ktorú politickú stranu vo voľbách volil. Už je najvyšší čas odložiť politické prekáračky, súperiť o politický kapitál. Súperia iba hlupáci, múdri ľudia spolupracujú. Práve konštruktívna spolupráca a komunikácia je cesta, ktorá, si myslím, že vráti tomuto parlamentu kredit, dôveru a úctu občanov.
Ďakujem vám za pozornosť.
Skryt prepis