Videokanál poslanca

Ďakujem pekne všetkým kolegom za faktické poznámky.
Pán Dostal, v poslaní novinára existuje určitá hierarchia. To by ste ako človek, ktorý istý čas pôsobil v médiách, mali vedieť. Prvé v poradí poslania novinára je, vždy bolo a bude informovať, či sa vám to páči, alebo nie.
Hovorili ste o hranici slobody, čím ste vlastne de facto priznali, že sloboda musí mať nejaké pravidlá, a nám ide presne o to, aby tu fungovalo aj pravidlo zodpovednosti vedľa pravidla a pojmu sloboda.
No, pani Kaščáková, boli ste vy niekedy novinárka? Možno tak vo sne. Preto, prosím vás, vyjadrujte sa kompetentne a na to, aby ste sa kompetentne mohli vyjadrovať k téme médií, mali by ste mať nejaké skúsenosti. A partnerom budete len vtedy na túto diskusiu, ak budete mať aj nejaké mediálne a tvorivé skúsenosti. Na to práca na magistráte asi nestačí.
Pán Grendel, ďakujem. Ja zíram, Gábor, budem ťa citovať, ja zíram, že novinár, schopný novinár, vážený novinár svojho času, je ideologicky schopný klesnúť na žumpovú úroveň o lajno. To naozaj zíram a beriem na vedomie, že sme si povykali.
A, pán Kresák, znášať kritiku je v poriadku, ale znášať útoky na vlastnú česť a dôstojnosť, to už je na zamyslenie.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Dámy a páni, včera som v prvej časti rozpravy uviedol príklad z jednej besedy za okrúhlym stolom v Bratislave na tému: právo na odpoveď. Stručne si ho dovolím zopakovať, keďže včera večer tu bolo pomenej poslancov, lebo naozaj stojí to za to a je to výpovedné.
Na besede za okrúhlym stolom poslanci parlamentu, mediálny právnik, predsedníčka samoregulačnej tlačovej rady, zástupca ministerstva kultúry, novinárska a laická verejnosť. Upozorním z tejto besedy len na dve otázky, ktoré tam zazneli, a najmä na odpovede na tieto otázky.
Prvá otázka, ktorá zaznela, bola: "Čo je základným poslaním novinára?"
Spontánna odpoveď predsedníčky tlačovej rady: "Poslaním novinára je kritizovať vládu."
Aby sme všetci vedeli, podľa tohto názoru odborníčky na novinárstvo a predsedníčky inštitútu, ktorý ma dohliadať na etiku žurnalistiky, novinár má prvoradé poslanie kritizovať vládu.
Dovolil som si preto pragmatickú, obyčajnú otázku: "Nie je náhodou prvoradou úlohou a poslaním novinára informovať verejnosť o všetkom aktuálnom, čo sa deje doma a v zahraničí?" Následne môže byť súčasťou novinárskej práce aj sledovanie a hodnotenie činnosti vlády. Prečo hneď a priori kritika? Prosím, nech bude aj kritika, ale predsa hocijaká vláda hocijakej farby, hocijakého politického trička robí aj niečo dobré, nielen zlé, vari, azda, hádam.
Nie je preto korektnejšia formulácia "informovanie o činnosti vlády a hodnotenie jej výsledkov"? Samozrejme, hodnotiť o kritike znamená v našich pomeroch hovoriť o negatívach. Takto nastavené vnímanie žurnalistiky a jeho poslania považujem za jednoducho scestné.
Druhý príklad z besedy pri okrúhlom stole.
Otázka moderátora: "Čo je vlastne sloboda novinára?"
Odpovede sa chopil právnik. Podotýkam, právnik, mediálny právnik.
Podľa mediálneho právnika: "Sloboda novinára je právo klásť kritické, provokatívne a poburujúce otázky."
Kde to dotyčný pán mediálny právnik nabral, vraj je to v mediálnej legislatíve. A keď som sa spýtal kde, v akom paragrafe, na to si už spomenúť nevedel.
Existuje jedno úplne bazálne a všeplatné novinárske pravidlo: "Hlúpa otázka, hlúpa odpoveď." Táto logika platí aj vo vzťahu poburujúca otázka, poburujúca alebo v lepšom prípade žiadna odpoveď. Kam teda môže smerovať dialóg začatý poburujúcou otázkou a poburujúcou odpoveďou? K ničomu konštruktívnemu, iba ku konfliktu a vyhroteným emóciám.
Ak toto má byť výsledok práce novinára, teda vyvolať emócie, vášne, konflikt a nevraživosť, pýtam sa, kto je na to zvedavý a komu to pomôže? Jedine médiám, ktorým to na chvíľu zvýši sledovanosť a môžu za viac peňazí predávať reklamu. Samozrejme, dopláca na to občan, ktorému médiá namiesto užitočných informácií servírujú nepotrebné, zbytočné a často aj traumatizujúce hlúposti.
Včera tu zazneli aj slová, že politik ako verejný činiteľ musí zniesť vyššiu mieru kritiky ako iný občan. Ja sa pýtam - prečo? Na základe Ústavy Slovenskej republiky sme si všetci rovní a má to tak byť aj v rovine práv, aj v rovine povinností. Prečo by mal človek trpieť väčšiu ujmu na vlastnej cti a ľudskej dôstojnosti len preto, že ho vo voľbách ľudia zvolili a zaoberá sa politikou? Netvrdím, že nemá byť pod drobnohľadom verejnosti a médií. Ale samotná skutočnosť, že sa zaoberá politikou, predsa nemôže mať za následok, že bude musieť znášať útoky na svoju osobnú, profesionálnu česť alebo ľudskú dôstojnosť bez toho, aby mal možnosť sa brániť.
Zaznelo tu včera obľúbené opozičné slovo "náhubkový zákon". V čom je tento náhubkový zákon? V čom spočíva? Veď nič neobmedzuje, vonkoncom nie slobodu novinárov. Iba zdôrazňuje, že sloboda môže existovať jedine ruka v ruke so zodpovednosťou. Môžem písať a uverejniť, čo len chcem, ale musím si byť vedomý toho, že čokoľvek napíšem, nesiem za to aj plnú zodpovednosť, profesionálnu aj právnu.
A ešte niečo dôležité. Novinári, samozrejme, môžu a aj píšu o politike. Ale novinári by nemali politiku robiť. Novinár má informovať, samozrejme, aj kriticky, ale s úctou k prezumpcii neviny a rešpektom k dôstojnosti človeka. Polícia má vyšetrovať, prokuratúra má obviniť a súdy majú súdiť. Médiá majú o všetkom korektne aj kriticky, ale pritom objektívne, vyvážene a nestranne informovať. Ak systém bude fungovať na tomto základe, ak sa bude dodržiavať etika v žurnalistike, aj v politike, samozrejme, tak nebude treba riešiť ani právo na opravu, ani právo na odpoveď a nebude nutná ani parlamentná, ani žiadna mimoparlamentná diskusia na túto tému. Jednoducho nastolí sa rovnováha medzi všetkými spomínanými zložkami, médiami, politikou, políciou, súdmi, a ľudia si konečne na základe objektívnych faktických informácií budú môcť sami a zodpovedne tvoriť vlastné názory. Nebudú odkázaní kupovať názory médií a ich vlastníkov, ktorí v súčasnosti radi poťahujú nitkami a snažia sa ovplyvňovať a manipulovať verejnú mienku.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Ja by som chcel len potvrdiť súhlasné stanovisko, že na základe ústavy sú si všetci občania Slovenskej republiky rovní, majú rovnaké práva, rovnaké povinnosti, či už sú politici, alebo vykonávajú akúkoľvek inú profesiu.
Trošku mi je čudné, že pri tejto diskusii, ako keby sme sa navzájom nepočúvali, ako keby sme mali nejaké slúchadlá, nejaké politicko-ideologické slúchadlá na ušiach a nedokážeme akceptovať argumenty druhej strany. Aspoň ich vypočuť. Sústavne to vnímame cez politické zrkadlo.
Myslím si, že táto téma je celospoločenská a v tom súhlasím s pánom Jarjabkom, že treba túto problematiku a túto tému riešiť komplexne, pretože to prostredie mediálne je čím ďalej, tým zložitejšie, náročnejšie aj pre samotné médiá a treba pracovať na komplexnom mediálnom zákone pre celé Slovensko a pre celú Európsku úniu.
Ďakujem.

Pani kolegyňa, stále neberiete do úvahy zákon akcie a reakcie. Ak bude súčasťou veľkej slobody prejavu a tvorby novinárov aj rovnako veľká zodpovednosť za všetko, čo napíšu, nebude nikto využívať ani zneužívať ani právo na odpoveď, ani právo na opravu a vaše politické obavy budú bezpredmetné.
Ale povedali ste jednu vec, na ktorú som zvlášť chcel reagovať, že predložením návrhu na odpoveď sme utŕžili medzinárodnú hanbu. Už sme si zvykli, že opozícia používa veľmi silné, až príliš silné slová. Nemecko, Francúzsko, Španielsko, Taliansko považujete za vyspelé demokratické krajiny Európskej únie? Pripomínam len skromne, že tieto krajiny majú inštitút práva na odpoveď od 70. rokov minulého storočia. A majú sa hanbiť a hanbia sa teda takmer 50 rokov? (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Pani kolegyňa, spomínali ste, že diskusia sa má viesť mimo parlamentu na túto tému. Len by som vás chcel upozorniť, že diskusia mimoparlamentná na tému práva na odpoveď beží už desať mesiacov. Ja sám som bol s bývalým kolegom Miroslavom Čížom na prvom okrúhlom stole s profesionálnymi novinármi, teda s profesionálnou verejnosťou, odbornou verejnosťou. Pvýkrát som bol s ním na okrúhlom stole tu v Bratislave v decembri 2018. Odvtedy som sa iba ja sám zúčastnil na siedmich besedách tohto typu jednak s odbornou verejnosťou, jednak s laickou verejnosťou a, samozrejme, aj vo vysokoškolskom prostredí.
Právo na opravu máme, ale týka sa skutkových tvrdení. Lenže právo na odpoveď sa dotýka poškodzovania dobrého mena, cti a ľudskej dôstojnosti. Na základe Ústavy Slovenskej republiky sú si všetci občania rovní vrátane politikov aj akýchkoľvek iných profesií.
Položili ste si vôbec niekedy otázku a zodpovedali ste na tú otázku, že napríklad v súvislosti s právom na opravu koľkokrát vôbec politici za posledných povedzme 1, 2 alebo 3 roky využili toto právo? Položili ste si otázku, koľkokrát "obmedzovali " priestor v novinách svojimi vyjadreniami v rámci práva na odpoveď, resp. práva na opravu?
Najskôr si treba zrátať tieto veci a potom kritizovať nový návrh práva na odpoveď.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne.
Pani kolegyňa, čoho sa majú báť novinári pri práve na odpoveď, keď dodržiavajú etický kódex novinárov, ktorý je, mimochodom, veľmi dobrý a veľmi dobre spracovaný? A budú popri slobode prejavu si uvedomovať aj to, čo voláme zodpovednosť. Nikto nebude právo na odpoveď ani využívať a dokonca ani zneužívať.
Spomenuli ste očkovanie a mamičky, ktoré čerpajú informácie z internetu. No s pánom Bohom, ďakujem pekne. To už fakt môžeme zdravotníctvo asi nahradiť osvetou z internetu. Kam to dospejeme, preboha?
A odpoveď a jej zverejnenie nezávisí od vašej vôle ako poslanca alebo poslankyne, ale závisí od toho, ako túto vašu odpoveď novinári interpretujú. Je tam možnosť, ako to dezinformovať, dezinterpretovať formou klamlivých titulkov alebo prekrúcania či modifikovania reality, tak ako si to želajú šéfredaktori alebo majitelia médií.
Áno, redakcie majú svoje redakčné kódexy, ale treba sa na to pozrieť, či naozaj sú v súlade s univerzálnym platným etickým kódexom novinárov, alebo rešpektujú viac postoje a politické názory a politické presvedčenia majiteľov médií a manažmentov médií. To je veľmi dôležitá otázka.

Ďakujem pekne. Je mi cťou, že sme si povykali, Gábor, ako bývalí kolegovia, ale okej, ak si myslíš, že takto to má byť, ja rešpektujem tvoj názor. Ako novinár, ktorého som si vždy vážil aj v časoch našej spolupráce v Markíze, si myslím, že veľmi dobre vieš, že otázka, akákoľvek, sa dá položiť rôznymi spôsobmi. Stačí si uvedomiť intonáciu tej otázky a otázka intonovaná provokatívne môže v písomnej podobe byť úplne nevinná. To by si ako bývalý novinár mal vedieť a nemal by si byť z toho smutný.
Pán Baránek, jemná manipulácia je zbraň opozície v prvom rade. Nehovoril som o práve klásť provokatívne otázky, ja som citoval slová mediálneho právnika, ktorý povedal na verejnosti pred asi 150 ľuďmi v príslušnom klube. Bola to diskusia, ale diskusia s takýmito demagogickými názormi, je, verte tomu, veľmi neplodná a naozaj stojí človeka veľa nervov. Takže ja som hovoril o citovaní a v zmysle novinárskeho základného pravidla hlúpa otázka dostane iba hlúpu odpoveď, platí rovnako, poburujúca otázka, nemôžete čakať inú než poburujúcu alebo žiadnu odpoveď.
A to si vyprosím od vás, že som členom korupčnej koalície. To si vyprosím.

Ďakujem pekne za slovo. Ctená snemovňa, dámy a páni, téma je už veľmi dlho živá, celospoločensky diskutovaná v médiách aj na okrúhlych stoloch a stretnutiach s odbornou a laickou verejnosťou. S kolegom, teda bývalým kolegom Miroslavom Čížom som sa zúčastnil na viacerých verejných debatách o práve na odpoveď. Rád by som tu spomenul jednu diskusiu v istom bratislavskom klube, kde okrem nás dvoch s Miroslavom Čížom boli aj štyria opoziční parlamentní poslanci, predsedníčka tlačovej samoregulačnej rady, mediálny právnik, zástupca ministerstva kultúry, novinári a verejnosť.
Diskusia sa po emotívnom začiatku rozbehla a priniesla niekoľko naozaj prekvapivých momentov. Okrem iného sme otvorili otázku, čo je vlastne poslaním novinára. Predsedníčka samoregulačnej tlačovej rady spontánne zareagovala slovami, že "poslaním novinára je kontrolovať vládu". Pri predstave, že na verejných fórach, v médiách a dokonca možno aj na školách, ktoré pripravujú žurnalistov, zaznie takýto nezmysel, zakrátko môžu byť z médií a z novinárov naozaj akési novinárske koncily, ktoré budú v zmysle predstáv predsedníčky samoregulačnej rady kontrolovať a pranierovať vládu.
Položil som preto protiotázku, či nie je náhodou základným poslaním novinára a žurnalistiky ako takej v prvom rade informovať. Súčasťou poslania informovať je sekundárne aj právo, samozrejme, kontrolovať vládu a podrobiť ju kritike. Prioritne však médiá aj novinári majú informovať občanov, verejnosť o všetkom aktuálnom, pozitívnom i negatívnom, čo sa deje doma aj vo svete.
Po chvíli prišla v spomínanej diskusii myšlienková perla z úst, čuduj sa svete, mediálneho právnika. Na otázku, čo je to sloboda novinára, odpovedal, citujem: "Sloboda novinára je právo dávať kritické, provokatívne a poburujúce otázky." Koniec citátu. Podľa mediálneho právnika sú teda poburujúce otázky meradlom slobody novinárskej tvorby. Na moju otázku, či to myslí vážne, odpovedal, že je to tak uvedené aj v mediálnej legislatíve. Keď som sa ho pýtal, že kde, v akom paragrafe, to už povedať nevedel.
Ako bývalý novinár, ktorý má k tejto profesii stále ešte veľmi blízko, pripúšťam kritické, dokonca aj slušne provokatívne otázky, ale poburujúce otázky ako symbol slobody, to už je naozaj demagógia hrubého zrna. Ak niekomu položíte poburujúcu otázku, čo môžete očakávať? V duchu pravidla hlúpa otázka, hlúpa odpoveď platí to isté. Poburujúca otázka, poburujúca alebo žiadna odpoveď. Keď takýto nezmysel zaznie na verejnom diskusnom fóre z úst mediálneho právnika, tak sme na najlepšej ceste degenerovať slovenskú žurnalistiku. A toto ja považujem za poburujúce.
Nikto nechce obmedzovať pluralitu ani slobodu médií, považujeme ich dokonca za základný a kľúčový pilier demokracie. Treba však vecne charakterizovať pojem sloboda médií aj so všetkými sprievodnými prvkami. Sloboda v akejkoľvek oblasti života musí byť vyvážená zodpovednosťou. Podporovať slobodu znamená podporovať zodpovednosť. S garanciou slobody priamo súvisí garancia zodpovednosti. Sloboda bez zodpovednosti sa volá anarchia. Nemožno slobodne publikovať, čo mi slina na jazyk prinesie, a neniesť za to zodpovednosť. Keď niečo napíšem a zverejňujem, píšem a zverejňujem to slobodne, ale s vedomím plnej zodpovednosti za správnosť, úplnosť, korektnosť a slušnosť. A to sú práve tie etické a morálne pravidlá, ktoré je nevyhnutné rešpektovať aj v žurnalistickej tvorbe. Nijaký novinár nemusí mať žiadne obavy o slobodu prejavu. Ak dodržiava pravidlá etického kódexu žurnalistickej tvorby, tak určite vie, čo to je zodpovednosť, úcta k faktom, profesionalita alebo rešpektovanie ľudskej dôstojnosti.
Väčšina novinárov pravidlá etického kódexu uznáva a riadi sa nimi. Žiaľ, sú aj novinárske samorasty, ktoré v službe svojim chlebodarcom neváhajú porušiť elementárne pravidlá slušnosti a myslia si, že novinárske povolanie im dáva právo súdiť kohokoľvek a za čokoľvek. Robia to často s plným vedomím vlastníkov médií. Ľudia si to všímajú.
Dovoľte mi odcitovať z mailu pána Strmeňa z Košíc, ktorý takto reagoval na jeden z komentárov denníka SME. Citujem: "Nechápem, ako môže takýto denník, ako je SME, poškodzovať svoj vlastný kredit a zverejňovať výplody človeka, ktorému v Košiciach nikto nepovie inak ako zhulený magor. Vulgárnosť a žlč my čitatelia k životu nepotrebujeme." Koniec citátu.
Moja rada a odpoveď sú jednoduché. Vyberajte si noviny, ktoré kupujete, a hlúposti nečítajte. Nenechajte si diktovať názor od médií, ale vytvárajte si ho sami, máte na to plné právo.
Je však pravda, že médiá si samy budujú svoju reputáciu, dobré alebo zlé meno. Vzhľadom na to, že sa množia prípady nedodržiavania alebo porušovania novinárskej etiky, považujem právo na odpoveď pre každého občana vrátane politikov za užitočné opatrenie. Opatrenie, ktoré na jednej strane každého človeka chráni pred krivým obvinením či poškodením jeho cti alebo ľudskej dôstojnosti, na druhej strane pomáha aj samotným novinárom uvedomiť si súvislosť medzi slobodou a zodpovednosťou. Uvedomiť si, že môžu byť kritickí, môžu poukazovať na spoločenské nešváry, problémy, prešľapy, ale nemali by dehonestovať, zosmiešňovať a ubližovať. Toto určite nie je, nikdy nebude poslaním žurnalistiky. Novinári by mali informovať, polícia vyšetrovať, prokuratúra obviňovať a súdy súdiť.
Som hlboko presvedčený o tom, že aj medzi novinármi je veľa takých, ktorí pochopia právo na odpoveď v takom duchu, v akom som o tom hovoril. Som presvedčený aj o tom, že v konečnom dôsledku môže prispieť aj k zlepšeniu vzťahov a korektnej komunikácii medzi novinármi, médiami a politikmi.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Pani kolegyňa, vy ste skončili vetou, že novela vnáša do štátneho jazyka zdravý rozum. Ja si o tom vážne dovolím pochybovať a ja by som povedal, že vnáša absolútnu neúctu.
Za neúctu považujem aj to, používať také výrazy a také slová ako relikt, pachuť či pýcha v súvislosti s tými ľuďmi, ktorí v histórii tvorili a zdokonaľovali jazykový zákon.
Ja uznávam, že vaše videnie sveta je liberálne, ale už nie raz som spomenul, že v tom vašom videní sveta sú tri také základné piliere: strašiť, kritizovať a spochybňovať. A na tomto sa veci stavať nedajú.
Ako môže slovenčina nebyť prvým štátnym jazykom na Slovensku? Veď to je úplne absurdné. To znamená, že v Anglicku by sa dokumentácia akýchkoľvek dokumentov mala viesť v čínštine alebo vo svahilčine? V Británii, keď človek požiada o štátne občianstvo, okrem dokumentov musí dokázať, že ovláda angličtinu. Bez toho štátne občianstvo nedostane. To znamená, že aj Británia je nedemokratická krajina tým, že vyžaduje od ľudí, ktorí tam žijú, aby ovládali angličtinu ako štátny jazyk? V čínskej štvrti sa môžete baviť, ako chcete, alebo v štvrtiach národnostných menšín, ale ak chcete niečo vybaviť oficiálne na úradoch, jednoducho štátny jazyk musíte ovládať.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Pani kolegyňa, v demokratických krajinách Európskej únie sú tri štandardné zdroje financovania verejnoprávnych médií a to sú koncesionárske poplatky, štátny príspevok a zdroje z reklamy. Je to tak vo väčšine európskych krajín a je to tak aj na základe rozhodnutia EBU, teda Európskej vysielacej asociácie. Pokiaľ ide o RTVS, príjem RTVS z koncesionárskych poplatkov činí 78 mil. ročne pri dobrom výbere, takže je to veľmi vážny položka jednak v hospodárení RTVS, ale aj za hľadiska štátneho rozpočtu. Takže nahradiť 78 mil. eur jedným šmahom ruky je asi veľmi ťažké. Práve preto volíme postupné kroky a práve preto postupne s cieľom rušiť koncesionárske poplatky pre celú populáciu začíname u najzraniteľnejšej kategórie ľudí, a teda ľudí ktorí poberajú dôchodky.
Ja osobne som pri výbere generálneho riaditeľa RTVS očakával, že jednotliví kandidáti prídu s predstavami o ekonomickom fungovaní RTVS. Žiaľ, okrem pána Flašíka, nikto z nich neprišiel s predstavou, ako zabezpečiť financovanie RTVS, a pán generálny riaditeľ Rezník, ktorý už funguje v pozícii generálneho riaditeľa na výberovom konaní povedal, že 128 mil. eur pre RTVS je dostatočný počet financií a RTVS nepotrebuje ďalšie financie. To sú slová, ktoré citujem z výberového konania.
Takže ubezpečujem vás, že nejde o žiadne predvolebné zapáčenie sa niekomu, ale ide o systémový krok, alebo o systémový prvý krok s cieľom zrušiť en bloc koncesionárske poplatky na Slovensku.