Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Som veľmi rada, pán poslanec Viskupič, že si priniesol do tej diskusie aj zopár čísiel vo vzťahu k štátnemu rozpočtu a deficitu, pretože takéto príliš veľké sploštenie toho problému, že však aj tak sa veľa kradne, tak na to musia byť peniaze. Toto napriek tomu, že s tým tvrdením sa dá súhlasiť, tak mi v politike a pri opatreniach mi jednoducho nestačí. Ja som presvedčená, že tu nikto v tejto sále nepochybuje o tom, že po dvanástich rokoch sociálnej vlády tu naozaj tie najzraniteľnejšie skupiny žijú na pokraji biedy a je potrebné ich nejakým spôsobom riešiť. Teraz je otázka, či to, čo sa tu dnes deje je tým spôsobom správne, či je to systémové, odkiaľ na to zoberieme peniaze a kde tie peniaze budú chýbať. A rovnako som rada, že, že hovoríš aj o tom, ako sa vyvíja a ako sa zrejme bude vyvíjať aj deficit, pretože faktom je, že jednopercentný deficit možno nie je taká katastrofa. Katastrofa je to, prečo ten deficit vzniká a čo hospodárstvu prinesie. Ak by sme deficit vytvorili tým, že zaň, v úvodzovkách prosím, kúpime nejaké opatrenia, ktoré by boli impulzmi do ekonomiky a priniesli by následné príjmy, nemám s tým žiadny problém. Mám s tým obrovský problém, ak sa to dá len do spotreby, ktorá nič ekonomike neprinesie. A toto je problém do budúcna. My ideme prejedať budúcnosť, z ktorej jednoducho nič nebude. A to, že dnes musíme pár dní pred voľbami riešiť zraniteľné skupiny po 12-tich rokoch sociálnej vlády, to je skutočná hanba.

Ďakujem pekne za slovo. Na jednej strane musím trošku súhlasiť s pánom podpredsedom, ktorý upozornil na to, že vystúpenie pána poslanca Baránika nebolo úplne o skrátenom legislatívnom konaní, tak ako mnohé pred ním a zrejme aj mnohé po ňom. Zas druhým dychom dodávam, že tomu úplne rozumiem a v plnej miere podporujem ten, tú orientáciu tých, tých jednotlivých rozpráv, pretože ja som sa tiež chcela dozvedieť, aký je ten pravý dôvod toho skráteného legislatívneho konania. Chcela som sa to dozvedieť na hospodárskom výbore. Trikrát, slovom trikrát som sa pani ministerky Matečnej pýtala, aké hospodárske škody hrozia, aké hospodárske záujmy týmto zákonom do parlamentu prinášajú. Na trikrát opakovanú otázku som žiadnu odpoveď nedostala. Čiže chcem povedať, že naozaj podporujem. A nečudujme sa, prosím, že tu dnes hovoríme o čomkoľvek inom, keď na tieto elementárne otázky, ktoré s týmto bezprostredne súvisia, sme doteraz odpovede nedostali.
A mňa skutočne zaujíma, tak ako zrejme aj pána poslanca Baránika, ak niekto príde do tejto snemovne so skráteným legislatívnym konaním, zaujíma ma, koľko to bude stáť a odkiaľ na to vláda zoberie. Pretože o tom sa tu naozaj nehovorí, že odkiaľ na to zoberie, pretože nie odniekiaľ sa na to bude musieť zobrať. A kde to bude, na to som sa tiež na hospodárskom výbore pýtala, tiež som odpoveď nedostala. Ale akúsi odpoveď som dostala. A síce, že oni vedia, ale nepovedia, lebo je to ich know-how. Tak ja by som bola veľmi rada, keď pán poslanec túto odpoveď tiež nedostal, keby, keby ju niekto v tomto pléne povedal, odkiaľ tie peniaze prídu.
A ešte, pán poslanec Baránik, ale patrí to možno aj všetkým ostatným poslancom klubu SaS, vy si uvedomujete, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážené dámy, vážení páni, pán minister, dovoľte aj mne pár slov k návrhu, ktorým sa jednak zvyšuje výška bankového odvodu a ktorým sa zároveň určuje jeho platnosť na neurčito. Dovoľte mi, aby som začala tým, aby sme si spomenuli, kedy s akým cieľom bol tento odvod zavádzaný a prečo bol v tom čase zavedený len dočasne.
Už to tu bolo spomenuté. Bol zavedený v roku 2012, kedy bolo pokrízové obdobie, a jeho cieľom malo byť jednak krytie prípadných budúcich finančných kríz, a jednak ochrana stability finančného sektora na Slovensku. Toto je naozaj kľúčová vec. Prečo, kedy, a že dočasne bol tento odvod zavedený. Napriek tomu, že ani v tom čase sa mi to nepáčilo, tak v tom zdôvodnení isté ratio bolo. A hlavne ratio bolo v tom, že to malo byť dočasné opatrenie s jasne špecifikovaným účelom. A tento odvod sa mal postupne znižovať.
No a spomeňme si, prosím, na to, že načo, komu financie z tohto odvodu poslúžili. Tie peniaze, ktoré mali slúžiť na záchranu slovenských bánk, ktoré boli od týchto bánk presne na tento účel vybrané, a zaplatili ich v konečnom dôsledku ľudia, tak tieto peniaze boli úplne bez hanby použité na niečo úplne iné. A síce, spomeňte si na to, prosím, na vyplatenie veriteľov zadlženej súkromnej spoločnosti Váhostav. Úplne bez hanby!
Tak, prosím vás pekne, mi povedzte, ak je opodstatnené vybrať z bankového sektora peniaze na to, aby sme ten bankový sektor raz v budúcnosti mali zachraňovať, ako môžeme potom bez hanby tieto peniaze použiť na vyplatenie dlhov jednej súkromnej spoločnosti? Prosím vás pekne, čo je toto za právna istota pre podnikateľov, pre podnikateľské prostredie, že z jedného sektora vytiahnem peniaze a niekomu inému, konkrétnej súkromnej firme zatiahnem za ne dlhy? Veď toto je absurdita nevídaného rozmeru a charakteru, ako sa toto vôbec mohlo udiať, a že vy úplne bez hanby do tejto snemovne prinesiete zvýšenie tohto odvodu, ktorý ste už raz takto bezprecedentným spôsobom použili, a chcete ho zvýšiť a chcete predlžiť jeho platnosť na neurčitosť! Prosím vás pekne, kto dnes verí v opodstatnenosť, serióznosť a v zodpovednosť takéhoto zavedeného odvodu?
Dnes to robíte preto, ako ste už, teda neviem, či ste sa len..., ako sa to povie pekne, že prekecli, alebo, alebo ste to mysleli vážne, že tým idete plátať diery v rozpočte, ktoré ste opäť len vaším konaním spôsobili. V dobrých časoch, v dobrých časoch, kedy máme naplánovaný vyrovnaný rozpočet, kedy do budúcna plánujeme dokonca prebytkový rozpočet, vy si necháte pod rukami cez poslanecké návrhy dokonca vytvoriť také diery v rozpočte, ktoré potom neviete, ako idete plátať, a potom sa len obzeráte okolo seba, komu by sme tie peniaze asi tak zobrali. A, samozrejme, kto bude najmenej kričať, koho to bude najmenej bolieť, a pre istotu, aby toho kriku bolo fakt čo najmenej, tak to spravíte v skrátenom legislatívnom konaní, aby nebol priestor na pripomienkové konanie, aby nebol priestor na verejnú diskusiu, aby sa tí, ktorí sa z toho majú spamätať, ktorí majú pomenovať jasné dopady na, na ich vlastné fungovanie, aby to nemohli urobiť, ešte to spravíte aj v skrátenom konaní. Ak je toto zodpovedná politika, tak ja potom naozaj mám veľmi skreslený pohľad na to, čo je verejná, čo, čo je zodpovedná politika.
Banky sú dnes pre vás skutočne dobrým terčom, pretože dnes je veľmi jednoduché ukázať na zlé banky, inokedy je veľmi jednoduché ukázať na zlých podnikateľov alebo na zlé obchodné reťazce a obrať, zobrať im cez nejaký odvod, čo vy nazývate odvod, ale nie je to nič iné len nejaké dodatočná daň, peniaze.
Ale škoda, že pri takto nastavených opatreniach zabudnete povedať, predkladatelia, ľuďom, že v skutočnosti na to doplatia ľudia. Napríklad, že časť týchto nákladov prenesie banka na zákazníkov cez poplatky. Alebo že takto zvýšené náklady bude kompenzovať cez nejakú zasa snahu úspor cez mzdy, cez odmeny, inými slovami, dotkne sa to zamestnancov bánk. Alebo že mnohí investori rôznych bánk možno zauvažujú pri takýchto postupoch a pri takýchto nepredvídateľných krokoch vlády, že budú uvažovať na lepším podnikateľským prostredím a že si možno v budúcnosti vyberú inú krajinu na svoje podnikanie. Alebo že u nás fungujúce banky možno zvážia pôsobiť v iných krajinách a u nás toto svoje fungovanie utlmia. Toto všetko sú dopady, ktoré môžu mať za následok takýmto krokom.
Ak dám teraz naozaj že bokom relevantné vyjadrenia relevantných finančných inštitúcií o tom, ako toto opatrenie destabilizuje bankový sektor, tak rozhodne nechcem dať bokom podnikateľské prostredie a občanov, ktorí na toto na záver dňa skutočne doplatia. A to, že sa to bude týkať destabilizácie bankového sektora, to opäť, to ja netvr..., to netvrdím ja, to hovorí Národná banka Slovenska. Tá aj vyčíslila, myslím, že to tu už aj niekto povedal, že tento zvýšený odvod na 0,4 % by predstavoval až 33 % podiel zo zisku bánk, čo znamená dramatický zásah, to je, to je, že, to je, že strašne veľa.
Vy si predstavte, že jednou legislatívnou zmenou štát zasiahne do 33 % ziskovosti nejakého sektora. Dnes je to bankovníctvo. Zajtra to bude poisťovníctvo. Potom to boli, bol maloobchod, boli to reťazce. Potom to bude kto, ktorý sektor? Jedným takýmto rýchlym zásahom vlády proste doslova takto zásadne a dramaticky zasiahne do ziskovosti jedného podnikateľského sektora.
A stále si beriete na pomoc argumenty, že zlí podnikatelia, zlé zisky a že je to nemorálne. Prosím vás pekne, čo je v trhovom mechanizme nemorálne na vytváraní zisku? Ako chcete motivovať ľudí, aby neboli všetci zamestnancami štátu, aby neboli všetci, ktorí tú chcú pracovať, aby neboli na výplatnej páske štátu? Veď my musíme, preboha živého, podporovať podnikateľské prostredie. Musíme ukazovať motivácie v podnikateľskom prostredí, aby ľudia chceli vytvárať pracovné miesta. Nie, aby ich chceli len obsadzovať.
Veď prejdite sa po Slovensku. Ja som bola na niekoľkých školách, hovorila som s mnohými študentami. A keď sa na záver debaty o podnikateľskom prostredí mladých ľudí, ktorí končia strednú školu, spýtam, prosím vás, koľkí z vás chcete ísť podnikať, koľkí z vás chcete ísť ďalej študovať. Traja. Z jednej triedy, ktorá mala 30 študentov, sa traja prihlásili, že chcú ísť podnikať. Aj to preto, lebo jedného otca, otec mal nejakú firmu. Jeden chcel podnikať v nejakom cestovnom ruchu a tak podobne.
Tu proste ľudia nechcú podnikať, pretože krok za krokom, keď zasadá vláda, keď zasadá parlament, každý deň pribúdajú do podnikateľského prostredia či už nejaké povinnosti, alebo nejaká finančná záťaž, alebo nejaká byrokracia. My tu dňom čo dňom zhoršujeme podnikateľské prostredie. Dňom čo dňom ho zdestabilizujeme. Dňom čo dňom v ňom vytvárame nepredvídateľné situácie a výsledok je, že Slovensko začína byť absolútne nekonkurencieschopné, čo sa týka podnikateľského prostredia. My sme mali veľké ambície, konkrétne aj pán minister Žiga, rásť na priečkach Doing Businness. Tam sa stále len prepadávame. Stále len prepadávame. Každé jedno hodnotenie hovorí o tom, ako sa slovenské podnikateľské prostredie zhoršuje. Ak to bude takto pokračovať ďalej, tak skutočne neviem, kde štát všetkých týchto ľudí zamestná. A hlavne teda z čoho ich zaplatí.
Dovoľte mi ešte jednu poznámku k vyjadreniu pána ministra Kamenického, keď sme sa rozprávali o tom skrátenom legislatívnom konaní, a tá poznámka znela nejak tak, že banky by sa mali zamyslieť nad poplatkovou politikou, pretože sa jedná o elektronické služby. A ja si teda dovolím povedať, pretože vo mne táto poznámka evokovala, akože však elektronické služby, veď to je vlastne niečo, čo tam ten softwaru urobí, nie sú na to potrební ľudia, nie je to vlastne potrebné nič a asi by to tak plus-mínus ani nemalo nič stáť. Ale ja si fakt dovolím povedať, že ani elektronické služby nie sú zadarmo. Veď aj tá banka, tá finančná inštitúcia, musí investovať do vývoja softvéru, do vývoja systémov, do hardvéru, do udržiavania týchto softvérov. Veď teda ja viem, že finančné inštitúcie, ktoré si musia na svoje fungovanie zaplatiť, zarobiť vlast..., na vlastný pohon, tak ich majú významne nižšie, náklady na tento softvér, ako ich má štát, ale predsa len nejaké majú. A toto tiež všetko sa musí prejaviť v tých cenách poplatkov a služieb. To nie to, že je niečo elektronická služba, to ešte neznamená, že je to je celé zadarmo.
A navyše vy takouto politikou ešte aj do tých poplatkov vstupujete, pretože no kto to má zaplatiť. Vy keď zvýšite náklady jednému podnikateľovi, no čo má s tým, s týmito nákladmi spraviť? Iba ich prenesie, či už na úsporu niekde inde, alebo do zvýšenia cien svojich služieb.
Ak by som to zhrnula, mnohé tu už bolo povedané aj predo mnou, tak toto opatrenie poškodí bankový sektor ako taký. Poškodí to podnikateľské prostredie, bude to mať negatívny dopad na občanov aj na zamestnancov. Ja som nenašla nikoho v tomto kolečku, komu toto opatrenie prospeje.
A preto si dovolím procedurálny návrh - stiahnuť tento návrh zákona a nepokračovať v rokovaní.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán minister, pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, tak trošku závidím poslancovi Hegerovi, že rozprával aspoň pred plným balkónom, keď už nie pred plnou sálou, ale taký je život. Dovoľte aj mne, aby som povedala pár slov na toto skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa ide meniť zákon o osobitnom odvode vybraných finančných inštitúcií.
O mne je asi známe, že nie som fanúšikom skrátených legislatívnych konaní, a to preto, že sa v tomto pléne tento inštitút často zneužíva. Totižto, ako už aj moji predrečníci povedali, sú zákonom explicitne vymenované dôvody, pre ktoré je možné prijímať zákony alebo ich zmeny v skrátenom konaní. Tu sa to však častokrát zneužíva a koná sa tak vtedy, keď si vláda nestihne splniť nejakú úlohu, keď na niečo zabudne alebo keď sa jednoducho chce vyhnúť nejakej siahodlhejšej diskusii o nejakom probléme, chce sa vyhnúť kritike, chce sa vyhnúť tomu, že je toto legislatívne konanie sprevádzané množstvom rôznych pripomienok zo strany odbornej verejnosti a tak podobne. A mám za to, že toto je presne ten istý prípad. Rovnako ako moji predrečníci veľmi silne spochybňujem, že ten dôvod, pre ktorý to tu riešime v skrátenom legislatívnom konaní, je ten, o ktorom zákon hovorí, že pre takýto dôvod je možné skrátené konanie použiť.
Vrátim sa kúsok dozadu, približne pred rok, kedy ešte bývalý minister financií Kažimír s veľkou pompou predstúpil pred médiá a povedal a teraz si dovolím zacitovať: „Tento rozpočet je čímsi iný a je naozaj výnimočný, pretože je to prvý rozpočet v histórii našej krajiny s vyrovnaným hospodárením.“ Na rok 2020 to mala byť podľa jeho slov opäť jedna veľká nula a následne na rok 2021 plánoval prebytkové hospodárenie 0,2 % HDP. A čo sa stalo? ja sa pýtam. Začali sa vyťahovať rôzne bezprecedentné kauzy, kde zapojenie predstaviteľov vlády do nich boli nespochybniteľné, začali klesať preferencie vládnym stranám, začali sa blížiť voľby, začala sa blížiť kampaň a bolo treba niečo urobiť, bolo treba zakryť oči a umlčať ľudí rôznymi balíčkami a toto všetko, dámy a páni, vyústilo v rozloženie verejných financií. Ja som veľmi, veľmi držala palce novému ministrovi financií, že sa mu podarí túto situáciu ustáť, že sa mu podarí nenechať si na stôl nosiť takéto návrhy rôznych zákonov, ktoré mu tieto verejné financie rozvrátia. Ja rozumiem tomu, že nastúpil do istým spôsobom rozbehnutého vlaku, ale mohol ho spomaliť, mohol ho zabrzdiť a nestalo sa to tak.
Pri prijímaní týchto rôznych balíčkov návrhov opatrení sme vždy upozorňovali na to, že tieto peniaze bude potrebné niekomu vziať. Častokrát sme boli obviňovaní, častokrát nám pán poslanec Fico odkazoval, že peňazí je dosť, že ekonomike sa darí, že ľuďom treba dať. No dneska sa javí, že tých peňazí až tak dosť nie je a že sa vládna koalícia a vláda len obzerá okolo seba, kde by tak ešte tie peniaze sa mohli nachádzať a komu by ich ešte tak s najmenším krikom, a ak treba, aj v skrátenom legislatívnom konaní, komu by ich asi tak ešte zobrali.
Dámy a páni, ja nepodporím toto skrátené legislatívne konanie z dôvodov, ktoré som spomenula, ale zároveň sa pridávam ku všetkým tým poslucháčom, ktorí budú veľmi poctivo počúvať odpovede pána ministra na to, kedy sa dozvedeli o tom, že hrozia vážne škody hospodárske, pre ktoré tu tento návrh budeme riešiť, kedy sa to dozvedeli a aké konkrétne tieto škody majú teda byť nielen kvantifikované, ale aj čo to má byť, aké to majú byť škody.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. No, nemôžem inak, ako súhlasiť. Ja súhlasím s tým, že práve takéto nesystémové kroky, ktoré sú vnášané do regulácií a do administratívy, veľmi, veľmi poškodzujú podnikateľské prostredie. Na jednej strane sa niečo povie, niečo sa zavedie, potom sa zistí, koľko by to stálo, tak sa potom povie, že na týchto a týchto sa to vzťahovať nebude, potom sa dopĺňajú rôzne podmienky, kedy takáto výhoda pre niekoho bude platiť, nebude platiť. Jednoducho prejde to nejakým takým čudesným procesom, že z toho je taký paškvil, že vlastne ťažko sa v tom dá zorientovať (ruch v sále a zaznievanie gongu), kto vlastne na to nárok má a kto nemá.
Čo mi ale ďaleko viac prekáža (zaznievanie gongu), je, že takýmito opatreniami vy absolútne nenáležite vstupujete do benefinového systému napríklad podnikov. Benefitový systém má byť výlučne v rukách firmy, aby dokázala s takýmto nástrojom motivovať a odmeňovať ľudí. A nieže vy poviete, že vy im zoberiete nejakú časť peňazí a túto vy musíte za takýchto a takýchto okolností ľuďom dať. Jednoducho toto nie je správne. Oni to musia zaplatiť, sami si to zaplatia a okrem toho, že takto vstupujete do benefitového systému, vstupujete aj to toho, aké priority zamestnanci majú mať. Pretože ten zamestnávateľ niekde tie peniaze zobrať musí, zoberie ich, samozrejme, zo zdrojov, ktoré na odmeny má, a tieto presunie na takéto poukazy. A toto jednoducho nie je správne.
A, Jozef, keď si ešte spomínal tie podnikateľské (neutíchajúci ruch v sále a zaznievanie gongu), v rámci podnikateľského prostredia, tie povinnosti a tú administratívu, Slovensko sa opäť pohoršilo, zo 41. miesta sme išli na 42. Keby sme išli z 8. na 9., tak poviem: „Čert ho ber!“ Ale my sme 42. a byrokracia je jeden z tých najhorších vecí, ktorý tu máme.

Ďakujem veľmi pekne. Asi stihnem reagovať len na jednu vec, ktorá odznela od obidvoch diskutujúcich predrečníkov. Ja som nespochybnila, že na Slovensku klesá nezamestnanosť. Jednoducho v ekonomicky dobrých časoch, tak ako aj v okolitých krajinách, tak aj na Slovensko tá nezamestnanosť je skutočne rekordne nízka.
Ale my sa musíme pozrieť na štruktúru tej nezamestnanosti. A ja hovorím o tom, že my tu máme zakonzervovanú skupinu ľudí, nie malú, veľmi veľkú skupinu ľudí s nízkou kvalifikáciou, ktorú nedokážeme pri takto vysoko nastavenej minimálnej mzde zamestnať. A pokiaľ tú minimálnu mzdu budeme stále tlačiť hore, hore, hore, tak ich ani nikdy nezamestnáme. O tomto hovorím. Ideme zakonzervovať ešte oveľa viac jednu už minimálnou mzdou znevýhodnenú skupinu ľudí. Veď ja veľmi dobre viem, že na Slovensku už je nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily, že tu musíme prijímať opatrenia na to, aby sme dokázali na Slovensko dostať ľudí z tretích krajín, pretože je tu nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily. Ale my práve diskriminuje tých, ktorí jednoducho na ten trh práce vstúpiť nevedia, pretože za takúto mzdu ich nikto nezamestná. A tí kvalifikovaní na tom trhu práce aj v tom konkurenčnom boji, v tej konkurenčnej súťaži dokážu si vyjednať u zamestnávateľa pri nedostatku kvalifikovanej pracovnej sily vyššiu mzdu. Títo ľudia nie sú tí, ktorí bojujú o hranicu minimálnej mzdy. Tí sú na poriadku.
Ja hovorím, že my tu ideme stále viac a viac škodiť tým nízkopríjmovým a vytvárame týmto opäť len rozdiely regionálne, ktoré prehlbujeme, pretože to, čo nie je problém v Bratislave, možno v Trnave, v Trnavskom kraji, to je problém na východe.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som sa za klub SaS vyjadrila k tomuto návrhu o minimálnej mzde. My v strane SaS dlhodobo deklarujeme, že minimálna mzda nesmie byť politickým nástrojom, že má odrážať objektívne podmienky v Národnom hospodárstve. Je načase, aby táto téma prestala byť po dlhých rokoch nástrojom populizmu, ktorým sa niektorí politici snažia nahrávať si len politické body.
Preto kladne hodnotíme návrh, v zmysle ktorého sa má mesačná minimálna mzda neurčovať už ďalej dohodou zástupcov zamestnávateľov a zástupcov zamestnancov, ale má byť určená akýmsi vzorcom, avšak navrhovaných 60 % priemernej mzdy je už za touto únosnou hranicou, a skúsim vysvetliť prečo.
V porovnaní s inými krajinami ide o absolútny extrém, nakoľko napríklad v Česku tvorí minimálna mzda 41,19 priemernej mzdy, v Maďarsku je to 40,31 % priemernej mzdy a v Poľsku 43,73 % priemernej mzdy. Navyše podľa odborníkov žiadna z krajín OECD nemá minimálnu mzdu vo výške 60 % z priemernej mzdy. V Európskej únii sú len dve krajiny, ktoré sa dostali k 50 %, a všetky ostatné majú pod úroveň 50 % alebo minimálnu mzdu nemajú. Pomer minimálnej a priemernej hrubej mzdy vo vyspelých ekonomikách západnej Európy dosahuje od 42 do 48 % priemernej mzdy. Všetko nad týmto pomerom ohrozuje rozvoj hospodárstva a zamestnanosť predovšetkým v nízko rozvinutých regiónoch s nízkymi príjmovými skupinami v nízkopríjmových sektoroch. Z výšky minimálnej mzdy sa odvíjajú aj ďalšie aspekty, ako napr. výška príplatkov za prácu v noci, cez víkend a počas sviatkov. Minimálna mzda je ďalej naviazaná aj na príplatky za sťažený výkon práce, za náhrady za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti mimo pracoviska, uplatňuje sa aj na odmeny za dohody o brigádnickej práci študentov alebo dohody o pracovnej činnosti.
Z tohto dôvodu zamestnávateľa pociťujú zvyšovanie minimálnej mzdy hneď niekoľkonásobne, a to už nehovoriac o ďalších nákladoch, ktoré na zamestnanca majú, či už sú to rôzne rekreačné poukazy, stravné poukážky, najnovšie nejaké športové poukážky a tak a tak ďalej.
Vážené dámy, vážení páni, keď diskutujeme o minimálnej mzde, tak sa najčastejšie hovorí o základnej minimálnej mzde, ale treba si uvedomiť, že minimálna mzda má aj ďalšie štyri pásma. Každé pásmo predstavuje 20 % navýšenie oproti základnej minimálnej mzde. Napríklad druhé pásmo minimálnej mzdy sa vzťahuje na všetkých zamestnancov, ktorí vykonávajú odborné práce alebo práce s hmotnou zodpovednosťou. To znamená, že ak sa zamestnanec čo i len dotkne v svojej práce, práci hotovosti, tak sa naňho automaticky vzťahuje tento druhý stupeň. Keďže sa vždy snažím opierať o objektivizované dáta, tak pomôžem si nejakými číslami. Podľa prieskumu Podnikateľskej aliancie Slovenska a Inštitútu INEKO o minimálnej mzde z druhej polovice júla tohto roku až 66,2 % podnikateľov pocítilo v posledných rokoch negatívne dôsledky umelého zvyšovania minimálnej mzdy. S týmito problémami sa rôzne firmy vysporiadavali rôzne. Najviac, a to až 43,1 % ich obmedzilo rast miezd a odmien zamestnancov, ďalej 28,5 %, títo zvýšili ceny a ďalší, 22,2 % firiem obmedzili počet zamestnancov. Z tohto jednoznačne vyplýva, že na umelý, príliš vysoký rast minimálnej mzdy doplácajú práve zamestnanci, ktorých práve vy chcete takýmito návrhmi vehementne ochraňovať.
Paradoxne zvýšenie minimálnej mzdy práve slabšie zarábajúci veľmi nepocítia. Občania pracujúci za minimálnu mzdu sú zo strany štátu zaťažení stále vyššími a vyššími daňami a odvodmi. Podnikateľská aliancia Slovenska poukazuje na to, že kým päť rokov dozadu zamestnanec s minimálnou mzdou štátu odvádzal na daniach a odvodoch 29 %, budúci rok to bude už viac ako 40 %. Lepšou cestou je preto znižovanie daní a odvodov, odstraňovanie byrokracie, finančnej záťaže a zlacňovanie zamestnávania, aby všeobecne rástli mzdy a ľuďom ostalo v čistom v peňaženkách viac, teda bez tých negatívnych dopadov, o ktorých som hovorila, pretože len znížením daní alebo odvodov bez toho, aby sa zamestnávateľov navýšili náklady, môže zamestnanec v čistom viac zarobiť.
V tejto súvislosti treba spomenúť aj fakt, že slovenská ekonomika začína, aj keď veľmi pomaly, ale, ale začína ochladzovať. Viaceré indikátory ukazujú príchod ekonomicky horších časov, a to nielen na Slovensku, ale v celej Európe. Výroba v hutníctve klesá, stavbárom sa nedarí od začiatku roka, zhoršenú situáciu cítia gumári, textilky, farmaceutické firmy, znižuje sa produkcia áut. A podľa odhadov štatistov výroba na Slovensku klesla o viac ako..., v polovici priemyselných odvetví. A v takomto prípade, o akom hovorím, to znamená pokles výroby, avíza na spomalenie ekonomiky v takomto prípade prudké zvyšovanie minimálnej mzdy, čo znamená záväzok, do budúcna povedie k razantnejšiemu prepúšťaniu ľudí a práve v tých ekonomicky slabších regiónoch.
Opäť sa opriem o nejaké čísla. Inštitút INESS poukazuje na skutočnosť, že počas posledných 6 rokov schválili vlády zvýšenie minimálnej mzdy o 47,7 %, čo je dvojnásobná rýchlosť oproti rastu priemernej mzdy. Tam to bolo o 23,9 %. Takýto nárast minimálnej mzdy konzervuje stav desiatok tisícov ťažko zamestnateľných ľudí v zaostávajúcich okresoch. To vidíme aj na medzinárodnom porovnaní. Na Slovensku tvorí podiel dlhodobo nezamestnaných 60 %. A to je v porovnaní s našimi susedmi dvojnásobok. Maďarsko má 35%, Česko 32 % a Poľsko 22 %. Práve títo ľudia s tou nízkou kvalifikáciou, ktorí majú už dnes obrovské problémy sa zamestnať, ak bude umelo zvyšovaná minimálna mzda, jednoducho toto budú naďalej nezamestnateľní ľudia, pretože v živote pre toho zamestnávateľa nevyprodukujú takú pridanú hodnotu, akú štát povie, že má zarábať.
Podľa spomínaného prieskumu Podnikateľskej aliancie Slovensko a INEKA viac ako polovica, konkrétne 54,2 % odpovedajúcich potvrdzuje, že už súčasná úroveň minimálnej mzdy spôsobuje problémy v ich podnikaní. Vo väčšej miere sú medzi nimi zastúpení podnikatelia z chudobnejších regiónov, konkrétne z Prešovského, Žilinského a Banskobystrického kraja. Dramatické a hlavne umelé zvyšovanie minimálnej mzdy vplýva negatívne okrem iného aj na udržateľnosť a rast pracovných miest, a to, opäť hovorím, predovšetkým v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou. V dôsledku zvýšených mzdových nákladov budú zamestnávatelia nútení znižovať objem výroby, čo môže opäť spôsobiť prepúšťanie. A ak ľudia prídu o prácu, tak opäť sa regionálne rozdiely len prehĺbia.
Dámy a páni, ak by som to mala teda zhrnúť. Pozitívne vnímame to, že minimálna mzda už nemá byť stanovovaná od stola bez akýchkoľvek analýz, bez akejkoľvek viazanosti na možnosti ekonomiky. Na druhej strane ale 60 % je skutočne neúnosná miera, ktorá má množstvo negatívnych dopadov.
A mám jednu veľkú prosbu v tejto diskusii k tejto téme. Ak mňa chce niekto obviniť z toho, že nechcem, aby ľudia zarábali viac, je to lož. Ja som sa snažila všetky svoje tvrdenia postaviť na číslach, na faktoch, na prieskumoch. Ak chcete skutočne zvýšiť čisté príjmy ľuďom, treba znížiť dane a odvody. Len takto budú ľudia zarábať viac bez toho, aby prichádzali o prácu, bez toho, aby sme konzervovali dlhodobo už aj tak dosť zakonzervovaný stav, to znamená nezamestnateľnosť ľudí s nízkou kvalifikáciou. Presne tak ako sa nedá zákonom nakázať, nariadiť blahobyt, tak do zákona sa to napísať, samozrejme, dá. Otázka je, či skutočne ľudia budú žiť v blahobyte, len keď to dáme do zákona. A toto isté platí o opatreniach, ktoré jednoducho nie sú ekonomicky únosné. Ak takéto opatrenia do zákona dáme, bude to mať množstvo negatívnych dopadov.
Preto chcem veľmi pekne poprosiť predkladateľov, aby sa nad tou sumou, nad tým číslom 60 % ešte zamysleli, a bude v druhom čítaní priestor ju upraviť.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. No neboli úplne k môjmu vystúpeniu, pretože boli len nejakým ďalším útokom na, na mojich kolegov, na môjho kolegu. Niekoľkokrát tu už bolo vysvetlené a povedané, o čom tento kontakt bol a že nejavil vôbec žiadne známky takého konania, ktoré by sme tu museli v tejto snemovni obhajovať.
Ale vám, páni a dámy, trošku uchádza podstata. Vám uchádza podstata, že my tu dnes sedíme preto, že náš pán premiér v čase, kedy mal konať, nekonal. O tomto tu celý čas hovoríme. Nehovoríme o tom, že či tá esemeska mala taký charakter, hentaký charakter, jednoducho prišli tu vážne podozrenia a vážne obvinenia a vážne informácie na povrch a jeden zodpovedný premiér mal konať. Ak nekonal minister, mal konať premiér.
A náš pán premiér s veľkou statočnosťou pichol hlavu do piestu. Toto je jediné, na čo sa zmohol. Preto tu dnes sedíme. Ak by toto neurobil, resp. ak by ako príčetný, zodpovedný premiér konal, tak tu dnes nesedíme a neukazujete prstom na všetkých okolo.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Vážené dámy, vážení páni, žijeme v krajine, kde sa stalo normálne, že ľudia tušia, že najvyššie politické kruhy nekonajú v záujme občana, ale pre svoj zištný záujem, že funkcie sú udeľované za zásluhy, že právny systém je pokrivený privilégiami pre našich ľudí, kde ľudia vedia, že mnohí z tých najbohatších prišli k majetku podvodne, a kde slovo mafia vyslovujeme úplne bežne, vecne, privyknuto a, bohužiaľ, aj akosi zmierene.
Dnes sme sa stretli preto, že sa opäť stalo niečo, čo sa už, na čo sa už nedalo pozerať. A voláme na zodpovednosť muža, do ktorého občania vkladali veľké nádeje po tom, ako nastúpil na premiérsku stoličku po občanmi zosadenom bývalom premiérovi Ficovi. Voláme na zodpovednosť muža, ktorý by mal konať viac než ktokoľvek iný, premiéra Petra Pellegriniho. Mal konať, ale neurobil to. Aj na to si už spoločnosť tak pomaly zvyká, no rozhodne to nie je v poriadku. Vešia záclony, stavia skrine, jazdí na traktore či s konským povozom. A to všetko v časoch, keď sa valí jedna kauza za druhou na jeho materskú stranu. Je príznačné, že najvýraznejší a najodvážnejší prejav mal, keď - zdalo sa síce, že pod vplyvom - vo videu rozprával, že on by aj veci zmenil, ale on je pre predsa len tým premiérom, a nie predsedom strany. Tej strany, ktorej predseda pravidelne nadáva novinárom, selektuje svoje odpovede verejnosti a v túžbe skryť sa pred spravodlivosťou na Ústavnom súde chcel dokonca pokriviť ústavu.
Ruka v ruke sa títo dvaja správajú pohŕdavo voči ľuďom, voči svojim kolegom a aj voči zákonu. Títo pokrivení politici sa spoliehajú na to, že im prejde úplne všetko, že vždy všetko ututlajú, založia do spisov, do najspodnejších suterénov súdnych archívov, aby sa na verejnosť dostal len výsledok, buď sa ľudia dozvedia, že skutok sa nestal, alebo pre zalepenie očí dostane zločinec symbolický trest, ak sa, samozrejme, nestane popritom celom nejaká procesná chyba.
Kontakty pochybného podnikateľa siahali do najvyšších miest rezortu spravodlivosti, s bývalým premiérom Ficom si dokonca vraj tyká. O koho iného by sa mali skorumpovaní politici dobre postarať než o svojho človeka, o parťáka do koča aj do voza, spoločníka na nejednej párty či spoločnej dovolenke. Títo politici však nerátali s tým, že svet sa pomaly mení a že sa ozvú vyšetrovatelia a čestní prokurátori, ktorí tiež už toho majú dosť, a že pomôžu zverejniť tú špinu a nebudú sa báť nahlas hovoriť o prehnitosti tohto systému. Nebudú mať úctu pred naoko dámou v činčilovom kožuchu, ktorá mala udržiavať čulé kontakty s mužom, ktorý sa do očí smial médiám, systému a všetkým slušným ľuďom. Táto dáma sa teraz zo sudcovského talára arogantne pozerá do kamier a tvrdí, že je čistá. Akoby ani nebola pravda, že pred pár dňami verejnosti popierala svojich tisíc správ, ktoré si s Marianom Kočnerom vraj vymenila za dva roky. Tisíc správ za dva roky. To je v priemere jedna až dve správy denne. Ja neviem ako vy, s kým si vy vymeníte tisíc správ za dva roky. To sú tí najbližší z najbližších.
Ako blízko mal druhý človek rezortu spravodlivosti k Marianovi Kočnerovi? Čo mali spoločné, čo spolu robili a plánovali robiť? Na čo v prípade štátnej tajomníčky Jankovskej premiér čakal? Nestačí, že človek na tak vysokej pozícii klame a zavádza o mimoriadne podozrivých a veľmi aktívnych kontaktoch s človekom podozrivým z vraždy novinára?
Premiérové tvrdenia, že súvisiace podozrenia sa musia najprv potvrdiť, ako keby bolo potrebné preukázať vinu v trestnom procese, neboli ničím iným ako prekrývaním reality na získavanie času pre benefit jeho straníckej kolegyne.
Je vrcholom pohŕdania spravodlivosťou, že si pani Jankovská môže dnes po tomto všetkom obliecť súdny, sudcovský talár. Človek, ktorý je spomínaný s tými najšpinavšími kšeftami a ešte horšími zločinmi, opakovane bola navrhovaná do najvyšších súdnych funkcií a patrí k obľúbencom smerákov aj predsedníčky Súdnej rady. Takíto ľudia nepatria v slovenskej politike ani verejnom živote na vrcholné poschodia, ale presne na opačný koniec. Ak nie sú sami schopní vyvodenia politickej zodpovednosti, musí to spraviť niekto za nich. V tomto prípade mal konať minister Gál. Ale ani ten tak nekonal. A keď on nekonal, mal konať premiér.
Už tu na úvod odznelo, že premiér konal. No ak pichnutie hlavy do piesku považujeme za konanie, tak potom naozaj konal. Toto považujem za jeho obrovské zlyhanie a prejav nielen svojej slabosti, ale aj neschopnosti rozpoznať, kedy má ten najvyšší človek v krajine konať. Iba tak ľudia uveria v silu spravodlivosti, vo vymožiteľnosť práva a v to, že zákony platia pre každého, a keď sa im stane krivda, tak zlo bude naozaj potrestané.
Dámy a páni, my v SaS-ke nedáme pokoj. Budeme dobiedzať, budeme sa pýtať, pretože nechceme žiť v krajine, kde slovo mafia vyslovujeme ako niečo, čo k nej patrí, čo patrí k politike a čo patrí k dennému bežnému verejnému životu. Slovensko takého nesmie byť.
Na záver len zopakujem. Premiér Pellegrini je mužom zmeškaných šancí. Ľudia doňho vkladali obrovské nádeje. Tentoraz mohol krajine ukázať, že slovo spravodlivosť nie je preňho len prázdny pojem, že peniaze a vplyv nie sú viac ako zákon. Ale on to neurobil. Nemá na svojom mieste čo hľadať. Reťaz je vždy tak silná, aká slabá je jeho najslabšia časť. Reťaz tejto vlády, súdiac podľa toho, aký silný a rozhodný je jej šéf, by roztrhlo aj malé dieťa. A to je hanba.
Túto vládu čaká posledného polroka vládnutia. Pre Petra Pellegriniho je to presne o pol roka viac, než si zaslúži. A je to presne o pol roka viac, než si zaslúži celé Slovensko.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Tak, pán premiér, ja skutočne neviem, či považujete za primerané v takto vážnej situácii, kedy tu padajú vážne obvinenia na vašu osobu a na vaše nekonanie, považujete za primerané reagovať na to posmeškami a komentármi a útokmi na ďalších vašich kolegov. Veď ak máte problém s osobou Igora Matoviča alebo s inými kolegami, tak nájdite na to vhodnú platformu a tam tieto problémy a kritiku komunikujte. (Reakcie z pléna.)
Dnes tu sedíme kvôli vášmu zlyhaniu. (Zaznenie gongu.) Podstatou tohto je, že štátna tajomníčka na ministerstve spravodlivosti si vymenila tisíc správ s osobou Mariana Kočnera a o tomto fakte verejnosť, verejnosť klamala. Veď toto je podstatou toho, prečo tu dnes sedíme. A vy ste nepovažovali za dôvodné v tejto situácii konať.
Nikto tu nehovorí, že sme súd a že mala ísť do basy. My hovoríme, že mala vyvodiť politickú zodpovednosť, a ak ju nevyvodila, mali ste konať vy. A vy ste buď neporozumeli tomu, že táto situácia je tak vážna, že ste mali konať, alebo ste tomu možno aj porozumeli, ale ste jednoducho konať nemohli. A je úplne jedno, či je to prvé alebo druhé, ale obidve sú veľmi vážne. Veľmi vážne a pre Slovensko veľmi nebezpečné, keď máme takéhoto premiéra.
A ja tiež vidím jeden veľký rozdiel medzi vami a pánom Ficom. Kým počas premiérovania pána Fica bola mafia tak strašne blízko Úradu vlády, tak počas vášho premiérovania je moc tak strašne ďaleko od tohto úradu. A ja rozmýšľam, že čo je horšie.
Ďakujem. (Potlesk.)