Vážený pán predseda, vážené dámy a páni, pán poslanec Paška, som rád, že ste položili túto otázku, pretože vo svojom vystúpení sa chcem venovať presne tomu. To, čo ste pomenovali, je ľudovo nazývané, spomínajú to aj kolegovia zo SaS-ky, tzv. morálny hazard. To znamená, niekto narobil dlhy a my mu to teraz odpustíme, či je to správne. Tak presne tomuto sa budem venovať, len chcem najskôr povedať fakty ešte raz dopodrobna.
Takže keď sme to pred voľbami navrhli, všetci to brali, akože to je nejaký náš populistický výmysel, ktorý sme si vymysleli. Dnes – po tých dvoch rokoch – myslím, že sme každého presvedčili, že je to reálny problém. Lebo milión ľudí, keď má exekúcie z piatich miliónov ľudí v štáte, presnejšie 969-tisíc, tak to je 23 % dospelej populácie. To je strašne veľa. V Česku majú polovičný počet exekúcií a považujú to za katastrofálny problém a riešia to, myslím, na vládnej úrovni a my sa tvárime, že pohodička.
Teraz, aby ste si vedeli predstaviť, ako to je. Z tých 969-tisíc ľudí približne pol milióna má iba jednu exekúciu, ale 152-tisíc ľudí má dve exekúcie, 79-tisíc ľudí má tri exekúcie, 51-tisíc ľudí má štyri exekúcie, 36-tisíc ľudí má päť exekúcií, 26-tisíc ľudí má šesť exekúcií a pozor, na Slovensku máme 107-tisíc ľudí, ktorí majú sedem a viac exekúcií.
Dámy a páni, ak má človek dve a viac exekúcie, stráca akékoľvek motivačné zámery k tomu, aby pracoval, pretože vie, že nech bude robiť ako šrób do konca života, tak to nikdy nesplatí. A viete, aké sú príbehy veľmi časté, tisíce a tisíce ľudí, tých, ktorí spadli do tej exekučnej pasce? Že v 90. rokoch bratovi podpísali ručenie za úver. V 90. rokoch bolo úplne bežné, že ste dali svojmu dobrému priateľovi, susedovi, príbuznému spoluručenie za úver a nebolo to tak, že on by to odmietol splácať. Bolo to tak, že zomrel, mal dopravnú nehodu, utrpel úraz. A ten človek dnes je penzista a do konca života spláca túto exekúciu a vie, že ju nikdy nesplatí. To je fér?
Keď môžme v tomto štáte legálne oddlžiť normálne firmy, môžu ísť do bankrotu, môžme v tomto štáte reálne oddlžiť firmy tým, že idú do reštrukturalizácie, tak na ľudí sa vykašleme, pán poslanec Paška? To je morálny hazard, že niekoho prešlo auto? To je morálny hazard, ako hovoril pán poslanec Pčolinský včera v tejto rozprave, že muž opustil manželku, žije v zahraničí, vykašľal sa na splácanie záväzkov a ona, chudera, keďže tu s deťmi zostala, tak ju naháňa exekútor a musí platiť aj za toho muža, to je morálny hazard? Nemá právo takýto človek aspoň na jednu šancu v živote, že sa môže znovu odraziť a začať odznova, keď to môže urobiť ktorákoľvek firma?
V 90. rokoch sme tu mali banky, v roku 2000 sme zaplatili 110 mld. korún za to, aby sme ich oddlžili. To nebol morálny hazard, že tie banky rozhádzali privatizérom na úvery 110 mld. korún? A splácali sme to my všetci a dobre, že sme to splácali, to sme mali nechať tie banky skrachovať a ľudia by prišli o úspory? Ale urobili sme to, urobil to štát.
Oddlžovali sme oligarchov, v poriadku, ak, ak teraz to poviem aj, aj niekto ako urobí chybu a je tam veľa ľudí, tak im pomôžme, najmä tým živnostníkom, ktorí boli oklamaní pri stavbe diaľnice hore na Turci. Ale to, na to štát našiel peniaze, ale na ľudí, to nie, to nám smrdí! To je morálny hazard, keď si narobili dlhy, nech ich zaplatia!
Ja vám garantujem, že minimálne polovica tých ľudí, to nie je, že, že z plezíru prišli o peniaze, ale že nastala okolnosť, ktorú nemohli predvídať. Prišli o prácu, úraz, opustil ich manžel, zomrel brat, ktorému ručili. A keby aj tí ľudia urobili raz jednu chybu v osemnástich rokoch života alebo v dvadsiatich, nemajú právo aspoň raz za život, tak ako každá firma, ako podnikateľ, že dobre, keď ste urobili chybu, tak môžte začať odznova, aspoň raz v živote?
Po prvé, môžme dať ľuďom šancu, aby žili dôstojný život, aby sa vedeli postarať o ľudí. A po druhé, pán poslanec Paška, dámy a páni z vládnej koalície, dneska som si prečítal, že Slovensko bude potrebovať do roku 2020 40-tisíc zamestnancov v priemysle. A naši veľkopodnikatelia a zahraniční investori nám hovoria, že ich nemáme, treba doviesť Srbov, Ukrajincov, Vietnamcov. Pán premiér Pellegrini hovorí, že ideme posilňovať zamestnancov na konzulátoch, aby im rýchlejšie dávali povolenia na pobyt. A my tu máme státisíce ľudí, minimálne 100-tisíc takých, ktorí nepracujú preto, lebo musia byť v schwarz systéme, lebo nech by robili ako šróby v našich fabrikách, tak vlastne exekútor by im všetko zobral. To neni efektívnejšie pre našu ekonomiku dať týmto ľuďom exekučnú amnestiu, aby sa mohli normálne zamestnať v tých Jaguaroch, Volkswagenoch a tých zahraničných firmách, ktoré nemajú zamestnancov? Veď to je proti zdravému rozumu, to, čo my robíme. A ešte raz, keď je niekto vo schwarz systéme, neplatí dane, neplatí odvody, neprispieva ničím štátu a to, aby ste si vedeli predstaviť, to sú častokrát mladí ľudia, ktorý ako študent urobil 20-ročný chybu, dneska má 30 rokov, on chce robiť, on si uvedomil, že urobil chybu, a už ju do konca života nemá ako napraviť. Veď to je hlúpe z celospoločenského hľadiska, že tým ľuďom neumožníme zapojiť sa do systému.
Nevykašlime sa na tých niekoľko stotisíc ľudí. Jednak si myslím, že raz za čas, o tom je hoci exekučná, ale amnestia, môžme urobiť to, že; poviem vám ešte ďalší príklad. Sociálna poisťovňa to urobila dvakrát a zarobila na tom, lebo tí ľudia, ktorí by nikdy nesplatili nič, teraz zaplatili istinu, aby sa mohli vyplatiť z úrokov z omeškania a z ďalších penále. Súkromná poisťovňa zdravotná Dôvera urobila minulý rok exekučnú amnestiu a vyplatilo sa im to, ľudia im zaplatili peniaze, aby mohli vyrovnať tie staré dlhy. Štát na tom ešte môže zarobiť, pretože dostane peniaze, ktoré by už nikdy nedostal.
Posledná vec, možno poznáte taký pojem "drakonické zákony", viete, čo to bolo? V starovekom Grécku približne 500, 600 rokov pred Kristom prišiel zákonodarca Drakon, ktorý povedal, že budeme tvrdo trestať za každé porušenie zákona, okrem iného kto mal dlhy, nevedel ich splatiť, tak ho zobrali aj s rodinou, predali do otroctva. No len postupne sa zadlžil každý, zrazu zistili, že tam nemá kto robiť, tak ho vyhodili. Prišiel Solón, slávny zákonodarca, o ktorom sa dodnes učí v učebniciach, a viete, čo urobil ako prvé? Vykúpil tých Aténčanov z otroctva, ktorí tam boli za finančné dlhy, a zakázal za finančné dlhy dávať ľudí do otroctva.
Ale my tu, dámy a páni, dnes máme státisíce ľudí, ktorí sú vo finančnom otroctve a oni sami, aj keby robili ako šróby – a chcú robiť mnohí z nich – sa z toho nikdy nedostanú, lebo tie dlhy sú tak veľké, že to už proste nie sú schopní usplácať. My máme desaťtisíce penzistov, ktorí sú finanční otroci, lebo kedysi podpísal ručenie synovi, dcére, bratovi, neviem komu a on z toho dôchodku to nikdy neuspláca. Ten exekútor ho má ako, ako proste dojnú kravu, z ktorej každý, každý mesiac proste podojí nejakú tú splátku, aby ten dôchodca ešte prežil, zostal nažive a ten exekútor mu mohol sťahovať z jeho dôchodku. Toto nie je podľa mňa populizmus, to je vec zdravého rozumu, aby sme s tým niečo urobili, jednak pre našu ekonomiku, pre zamestnanosť a jednak preto, že aby sme pomohli nejakým ľuďom.
My to predkladáme tretíkrát, pán poslanec, trikrát argumentujeme pomerne vecne a teraz sme mesiace a mesiace, dokonca rok, myslím, sme čakali a viete prečo? Lebo keď vládna koalícia povedala, že ide sa tým zaoberať, urobili tú spomínanú tlačovku, ako povedal pán kolega Pčolinský, my sme si povedali, kašľať na to, nech to urobí vládna koalícia. Nám je jedno, či si za to pripíšete body, ale urobme to, urobme to. Až keď po roku sa nič neudialo, tak znovu dávame ten návrh preto, lebo tento náš návrh my nevieme urobiť komplexne ako opozičná strana v tom, že nevieme aj súkromné spoločnosti do toho zapojiť, telekomunikační operátori a ďalšie veci. Ale vieme, keďže v Sociálnej poisťovni a v zdravotných poisťovniach už tento generálny pardon bol urobený a konzultovali sme to aj s ľuďmi z Finančnej správy a z iných štátnych inštitúcií, tak vieme, že sa to dá urobiť. A dokonca tie finančné inštitúcie štátne na tom zarobia, lebo tí ľudia budú vedieť, že ak teraz splatím istinu, hoci na splátky, budem mať celý život pokoj. A mnohí tí ľudia, by ste neverili, si na to požičajú, aby mohli splatiť tú istinu a mali so štátom pokoj.
Takže, ja som, prepáčte, že som sa teraz tak akože rozohnil, ale mám pocit, že to rozhodne nie je niečo, čo by sme my predkladali s tým, že, že tu chceme nejako krasorečniť o tom, my vám dokonca poskytujeme možnosť a hovorím vám to otvorene, že my to podporíme. Predložte to vy v takej podobe, v akej uznáte za vhodné, my to podporíme, lebo si myslíme, že to strašne veľa ľuďom pomôže. Vašim voličom, našim voličom, ľuďom, ktorí volia úplne niekoho iného alebo ktorí nevolia, ale milión ľudí, to je strašne veľa ľudí! A my by sme nemali na takýto veľký počet ľudí sa vykašľať, keď oni nevedia už, ako sa z toho dostať sami. Nevedia urobiť toho baróna Prášila, ktorý sa sám za vlasy vytiahne z toho bahna. Buď sa na nich vykašleme a oni si nebudú vedieť pomôcť, alebo im pomôžeme my.
A ešte chcem varovať pred jednou vecou. My dnes máme, ekonomika je akože v ekonomickej konjunktúre, to je pravda, že ekonomika a veľké firmy sú v ekonomickej konjunktúre a zarábajú na Slovensku peniaze, ale ako je možné, že v čase tejto ekonomickej konjunktúry zadlženosť slovenských domácností stúpa o miliardy eur, stúpla približne na dvojnásobok. Dnes je približne 41 % HDP zadlženosť slovenských domácností. Tí ľudia si berú teraz, aby vôbec si zachovali životnú úroveň, úvery a pôžičky, väčšinou spotrebné a na kreditkách a na ďalších veciach, akonáhle príde kríza, to sú tvrdé dáta, Národná banka o tom varuje už asi rok a pol, robia každé tri mesiace tlačovku, kde varujú a škrtia banky, že z tohto bude problém. Keď znovu príde kríza, všetci títo ľudia; alebo nie všetci, chvalabohu, ale, ale výrazná časť z nich môže spadnúť do toho, že to nebudú vedieť splácať a nebudeme tu mať milión exekvovaných ľudí, ale možno milión a pol. Podľa mňa nie je normálne, keď v štáte sú desiatky percent ľudí predlžených, že nevedia splácať svoje záväzky. My sme akože krajina fungujúcej ekonomiky a predlžených ľudí, ktorí nevedia splácať ani, ani, ani bežné mesačné platby bez toho, aby sa ďalej zadlžovali.
Ešte raz, pán poslanec, vezmite si to kľudne, podajte to vy v podobe, v akej uznáte za vhodné, my to podporíme. Ale nevykašlime sa na to. Keď už to bolo tak ďaleko, že ste o tom na koaličnej rade rokovali, a vedia sa nájsť peniaze na všeličo, tak si myslím, že aspoň na to, aby štát oddlžil tých ľudí zo štátnych inštitúcií, na to by sme peniaze už konečne mali nájsť.
