Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, v roku 2012 verejnosť šokoval odvážny, úprimný a otvorený list dvoch učiteliek. Napísali ho učiteľky pani Erika Polgáriová a pani Eleonóra Liptáková z jednej dedinky Dobšiná. Napísali ho ministrovi. A v tom liste na niekoľkých stranách opísali, s akými problémami sa musia dennodenne boriť počas svojej učiteľskej praxe. Ja by som si dovolila pred tým, ako uvediem náš návrh zákona, tak by som si dovolila z tohto listu vám zacitovať, pretože to, čo v tomto návrhu chceme riešiť, nikto tak presne nepopísal ako tieto dve učiteľky. Takže citujem: "Keďže drvivá väčšina detí (rómskych detí) vôbec nie je zaškolených, do materskej školy nikdy nechodili, niektoré nevedia po slovensky, nikdy nedržali v ruke ceruzku a nekreslili, nepoznajú hračky, farby a v prvých týždňoch ich pobytu u nás sa neučia spoznávať prvé písmenká, čísla a farby, ale oboznamujú sa s tečúcou vodou, splachovacím WC, fúkaním nosa do vreckovky namiesto rukávov a základnými sebaobslužnými a hygienickými návykmi. Komunikácia s týmito deťmi je nesmierne náročná. Reči zle rozumejú, nechápu, čo sa od nich požaduje, keďže majú obmedzenú slovnú zásobu, a to nielen v slovenskom, ale aj v rómskom jazyku. Neskôr od nich očakávame, že sa budú učiť ďalšie dva cudzie jazyky, čo je nemysliteľné, keďže poriadne nevedia ani po slovensky. Nedokážu pomenovať bežné veci, sú to pre nich predmety neznáme, s ktorými sa nikdy predtým nestretli. Čudujete sa, že špeciálne školy sú plné rómskych detí? Ale prečo? Uvedomte si, že dieťa drží farbičku v ruke po prvýkrát na zápise. Nepoznajú hračky, kocky, predmety či hry, ktoré by rozvíjali ich myslenie a motoriku. Tieto deti zaostávajú nie o dva, zaostávajú o štyri roky oproti ostatným a my po nich chceme, aby zvládli požiadavky kladené na prváka, keď sú na úrovni trojročného dieťaťa. Nedokážeme im zabezpečiť rovnoprávny prístup ku vzdelávaniu, keď nezačínajú na rovnakej štartovacej pozícii. Ony musia dobiehať šesť rokov bez podnetov, bez vedenia a výchovy.
Ako máme integrovať väčšinu, keď na našich školách ich je viac ako polovica z celkového počtu žiakov? V dôsledku tejto snahy o umelú integráciu šikovná menšina, z ktorej by mohli byť skvelí žiaci, klesne na úroveň nešikovných a ony sa integrujú medzi nich. Považujeme za nevyhnutné, aby deti zo sociálne nevyhovujúceho prostredia absolvovali nultý prípravný ročník povinne, inak nie sú schopné plnohodnotne prospievať v prvom ročníku a často ani počas celej svojej školskej dochádzky a sú zbytočne vystavované sústavnému neúspechu a emocionálnej traumatizácii.
Odklad povinnej školskej dochádzky v týchto prípadoch absolútne nič nevyrieši, práve naopak, dieťa stratí jeden celý rok, lebo v rodine sa mu opäť venovať nebudú, a vďaka nultému ročníku sa naučí po slovensky, základným hygienickým návykom, zvykne si na režim školy a dostane aspoň nejaký základ pre ďalšie vzdelávanie.
Ako vôbec nad tým môžete uvažovať, že by vzdelávanie týchto detí mohlo byť rovnoprávne, keď sú hladné, smädné, špinavé, nevyspaté, lebo rodičia do noci oslavovali a ony buď nemohli spať, alebo strážili mladších súrodencov. Majú svrab, sú zavšivavené, pokožka na hlave je zapálená, rozškriabaná, plná chrást a hnisu, a nakoľko sa rodičom nechce zriadiť ich šetrne, pohodlnejšie je vystrihať im hlavy dohola, chlapcov aj dievčatá tak, že sa hanbia chodiť medzi ľudí.
Uvedomte si, že tieto deti nemajú uspokojené základné životné potreby a my od nich očakávame plnohodnotný výkon v škole. Tak nám poraďte teda, ako majú učitelia efektívne vykonávať svoju prácu za týchto okolností."
Toto je list z roku 2012 pre ministra školstva od dvoch učiteliek, a ja im tu z tohto miesta skladám úctu, z malej dedinky Dobšinej.
Vtedajší minister školstva pán Čaplovič im odpísal, odpísal im zdvorilý list, že im ďakuje, ďakuje im za list, ktorý napísali, v ktorom sa, otvorene a rozhorčene a z duše pravdivo informovali o trpkých skúsenostiach, a zároveň im prisľúbil, že, hovorí teda, že "vzdelanie je šanca, ktorú štát musí garantovať", a že potvrdzuje, "takmer všetko, čo ste napísali, potvrdzuje moje slová o zlom vzdelávacom systéme, nezmyselným behom za kreditmi, produkciou absolventov", a tak ďalej, a ubezpečuje ich o jeho osobnom odhodlaní, že bude aj naďalej pokračovať v podpore ich snáh v našom školstve.
Čo myslíte, čo sa od roku 2012 zmenilo? Nezmenilo sa vôbec nič. Sedemdesiat percent rómskych detí nechodí do škôlky, nie je zaškolených, 70 % rómskych detí neskončilo strednú školu. Predstavte si to, máme tu populáciu približne, neviem, koľko percent, 5, 10 percent, 500-tisíc, 500-tisíc našich spoluobčanov Rómov, z ktorých 70 % neskončilo strednú školu a 70 % nikdy nechodilo do škôlky. A toto, čo opísali tieto dve panie učiteľky, je len dôsledok toho, ako to potom v škole vyzerá.
Čiže my predkladáme do parlamentu návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní, školský zákon, a navrhujeme, aby škôlka pre deti z marginalizovaného prostredia a z málo podnetného prostredia bola povinná od troch rokov.
Ak sa pýtate, čo to je marginalizované alebo málo podnetné prostredie, túto definíciu ministerstvo školstva má už dlho vypracovanú. Definícia existuje, čiže existujú presné indikátory, čo to znamená, keď dieťa pochádza z marginalizovaného prostredia.
V poslednom období sme zachytili zámer MOST-u, ktorý chce zriadiť povinné škôlky, povinné škôlky pre všetky deti, ale až od piatich rokov. Chceme upozorniť na jeden základný problém. V prvom rade takýto návrh zákona by penalizoval všetkých rodičov, aj tých, čo sa o deti starajú, pripravujú ich a chcú to robiť v domácom prostredí. Chcú, aby to dieťa, možno majú viac detí, chcú ich vychovávať, až kým nepôjdu do školy, chcú ich vychovávať v domácom prostredí. A ja nevidím dôvod, aby sme všetkých rodičov paušálne nútili, aby svoje dieťa dali od piatich rokov do škôlky. Na to nevidím dôvod. Na druhej strane takýto návrh, ak by ho strana MOST predkladala, nerieši kľúčový problém, ktoré tieto dve pani učiteľky spomínajú. Ony jasne hovoria, že tie deti, ktoré tam prídu, sú na úrovni trojročného dieťaťa. Im ten jeden rok prípravy nepostačuje, nepostačilo by im, ani keby ešte o rok mali odloženú školskú dochádzku.
Preto my navrhujeme, aby škôlka bola povinná pre deti od troch rokov, aby za tie tri roky v škôlke deti získali základné hygienické návyky, aby získali základné zručnosti, aby sa vedeli pripraviť na školský proces. Zbytočne my potom lamentujeme, že v špeciálnych školách je veľké množstvo rómskych detí, keď im neumožníme tento rovnocenný štart pred tým, ako nastúpia do školy. Ja mám malého syna, ktorý práve sa pripravuje na školskú dochádzku, a viem, koľko času takému malému dieťaťu musíte venovať, kým sa naučí riadne držať ceruzku, kým mu vysvetlíte farby, že vie správne povedať, že oranžová je oranžová a nie modrá. Čiže sú to hodiny a hodiny práce, trpezlivej práce toho rodiča, aby ste ho pripravili ako-tak na tú školu. Aj to uvidíte, že ako sa mu bude dariť potom.
Tieto deti, ktoré prichádzajú hlavne teda z rómskych osád, ako to opísali tieto dve panie učiteľky, prichádzajú až tragicky nepripravené. Predstavte si, že prídu a ony nerozumejú, čo sa ho pani učiteľka pri zápise pýta, lebo ony nevedia ani poriadne po slovensky, ani poriadne po rómsky. Ja si neviem predstaviť, ako je možné, že ony nikdy nedržali tú ceruzku, ako je možné, že sa nikdy nehrali s farbami, že nevedia pomenovať predmety? A takéto dieťa, ani si nevieme predstaviť, ako veľmi je diskriminované oproti, oproti ostatným deťom.
Takže bola by som veľmi rada, keby konečne po sľuboch v roku 2012, po odvahe, ktorú prejavili tieto dve učiteľky, keď napísali otvorený list, aby konečne naša spoločnosť niečo spravila, aby niečo spravila pre tieto deti. Každý rok sa rodí 5-tisíc rómskych detí, za desať rokov je to 50-tisíc detí. Ak nedostanú tú šancu, tak je to 50-tisíc stratených životov. Aby sme im skrátka tú šancu v podobe povinnej škôlky dali a aby sme ich pripravili na ten štart do spoločnosti. Ak nie, žiaľ, potom sa stáva, že uviaznu v bludnom kruhu tých sociálnych dávok, nevedia sa uplatniť na trhu práce a, žiaľ, potom tu musíme počúvať také vyjadrenia akože, ako pán premiér, ktorý hovorí, že nemáme dostatok pracovnej sily a musíme dovážať ľudí kdesi z druhého konca zemegule, z Malajzie. Ja si myslím, že v prvom rade by sme mali niečo spraviť pre našich dlhodobo nezamestnaných a v prvom rade by sme mali spraviť niečo, aby konečne sme vyriešili tento problém. A my sme presvedčení, že povinná škôlka od troch rokov pre deti z marginalizovaného prostredia je kľúčovým krokom k tomu, aby sme tento problém udržateľne vyriešili.
Ďakujem.
