Vážené kolegyne, vážení kolegovia, začnem pre tých, ktorí bližšie poznajú oblasti môjho záujmu, trochu nezvyčajne. Nespomeniem ako prvé potreby detí v školách, ani to, ako málo robí školský systém pre to, aby ich adekvátne naplnil. K tomu sa dostanem o chvíľu. Začnem peniazmi. A to z toho dôvodu, že chcem hneď na úvod uviesť v prospech predkladaných návrhov argument, ktorý, dúfam, pomôže rozptýliť obavu, že prípadné schválenie nových...
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, začnem pre tých, ktorí bližšie poznajú oblasti môjho záujmu, trochu nezvyčajne. Nespomeniem ako prvé potreby detí v školách, ani to, ako málo robí školský systém pre to, aby ich adekvátne naplnil. K tomu sa dostanem o chvíľu. Začnem peniazmi. A to z toho dôvodu, že chcem hneď na úvod uviesť v prospech predkladaných návrhov argument, ktorý, dúfam, pomôže rozptýliť obavu, že prípadné schválenie nových pracovných pozícií v školách bude automaticky znamenať zvýšenie výdavkov verejných zdrojov.
Dámy a páni, chcem hneď na úvod povedať, že tak ako je tento návrh na zmenu a doplnenie právnych predpisov v oblasti školstva koncipovaný, nepredpokladá žiadne ďalšie navyšovanie výdavkov do oblasti vzdelávania. Nové pozície pomocných vychovávateľov a školské sestry navrhujem totiž hradiť z rovnakého balíka, ktorý je dnes vyčlenený na asistentov učiteľa. Osobní asistenti by mali byť hradení rovnakým spôsobom ako doteraz. Výška oboch finančných balíkov na osobných asistentov aj na asistentov učiteľa, pomocných vychovávateľov a školské sestry ostáva plne v kompetencii príslušných ministerstiev tak ako doteraz. Toto upozornenie znamená, neznamená, že sa nedomnievam, že by do vzdelávania malo ísť viac peňazí. To však nie je predmetom navrhovanej úpravy právnych predpisov ani môjho úvodného slova.
V tejto chvíli chcem najmä zdôrazniť, že doplnenie pedagogicko-odborných tímov v školách o nové pozície možno realizovať aj za súčasných finančných podmienok. K predloženiu návrhu, aby v školskom prostredí mohli pôsobiť osobní asistenti, pomocní vychovávatelia a školské sestry, ma viedla najmä snaha, aby bol ten dnes veľmi obmedzený balík peňazí, určený v súčasnosti na zabezpečenie asistentov učiteľa v školách vynakladaný oveľa efektívnejšie. Tým nechcem povedať, že návrh ponúka úspory. Skutočná efektívnosť nemusí vždy znamenať zníženie výdavkov, ako predpokladajú niektoré ekonomické mantry. Skutočná efektivita by však mala vždy znamenať skvalitnenie služieb za účelného využitia daných zdrojov. A o to v tomto návrhu ide.
Snažím sa o to, aby mali učitelia viac možností na výber potrebnej formy pomoci pre svojich žiakov. Dnes majú len jednu možnosť, pýtať peniaze na asistentov učiteľa. Môj návrh rozširuje túto možnosť o ďalšie tri pozície v pedagogicko-odbornom tíme. Tým otvára šance na adresnejšie a kvalitnejšie poskytovanie podporných služieb žiakom v školskom prostredí. Návrh neznamená, že k súčasnému počtu asistentov učiteľa v školách pribudnú mechanicky ďalší ľudia. Naopak, návrh sleduje zámer, aby si každá škola mohla vyskladať svoj vlastný podporný tím podľa skutočných potrieb žiakov tak, aby sa reálne uspokojili rôznorodé potreby detí. Ak niektorý žiak potrebuje osobnú asistenciu pri sebaobslužných činnostiach, ale v kognitívnych schopnostiach v ničom nezaostáva za ostatnými spolužiakmi, potrebuje nie pomoc asistenta učiteľa, ale osobného asistenta. Ak je v triede vyšší počet detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, dali by sa podporné činnosti vhodnejšie rozdeliť medzi asistenta učiteľa a pomocného vychovávateľa, ktorý môže byť vhodným premostením medzi školou a komunitou, v ktorej deti žijú. Môže im pomáhať aj popoludní v školskom klube. V školách, kde je veľký počet žiakov so zdravotným znevýhodnením, teda najmä v špeciálnych školách by niektoré činnosti, z ktorých časť dnes vykonávajú obetaví asistenti učiteľa, no v prevažnej miere ich vykonávajú rodičia žiakov, mohli zabezpečiť školské sestry.
Je veľmi pravdepodobné, že ak školy dostali možnosť vybrať si vhodnú pomoci pri vzdelávaní žiakov z takto rozšírenej ponuky, vhodnou kombináciou asistentov učiteľa, osobných asistentov, pomocných vychovávateľov a školských sestier by v konečnom dôsledku k istej finančnej úspore došlo. Oveľa podstatnejší je však fakt, že ak by sa aj súčasný objem financií vynakladaný na asistentov učiteľa nenavýšil ani o cent, o čo v tejto chvíli usiluje minister financií, v školách by mohlo za rovnaké peniaze na rôznych podporných pozíciách pôsobiť viac ľudí, ako je tomu dnes. Takže nie, prípadné schválenie tohto návrhu neznamená drahšie riešenie, ako je to súčasné. Rozšírenie palety podporných služieb o osobných asistentov, pomocných vychovávateľov a školské sestry však môže celkom určite priniesť deťom viac pomoci ako doteraz za tie isté peniaze. Tento argument, dúfam, zaujme nielen koaličných poslancov za SMER - sociálna demokracia, teda strany, ktorá prostredníctvom ministra financií drží v tejto chvíli v rukách kasu s verejnými zdrojmi, ale aj všetkých ekonómov naprieč politických spektrom sediacich v poslaneckých laviciach.
Keďže som, aspoň dúfam, hneď na začiatku rozptýlila obavy súvisiace s finančnou náročnosťou navrhovaných zmien, rada by som sa teraz sústredila na vecnú stránku predkladaného návrhu. Väčšina žiakov so zdravotným znevýhodnením sa dnes učí v špeciálnych školách, no trendom je integrovať ich čoraz častejšie aj do bežných materských, základných a stredných škôl. Učiteľom v oboch typoch škôl pomáhajú pri vzdelávaní asistenti učiteľa s pedagogickou kvalifikáciou. Asistenti učiteľa pomáhajú učiteľom pri príprave na hodinu a na vyučovaní v triede. Asistent učiteľa je teda pomocou najmä pre pedagóga, ako vyplýva už zo samotného názvu tejto pracovnej pozície. Nie je to asistent žiaka. Úlohou asistenta učiteľa je upravovať podmienky vzdelávania žiakov tak, by mohli vo vzdelávaní optimálne napredovať, a to nielen žiaci so špeciálnymi výchovnovzdelávacími potrebami, ale všetci žiaci v triede. Asistent učiteľa je pravou rukou pedagóga a pomáha žiakom pri učení sa. Deti so zdravotným znevýhodnením však pomerne často potrebujú počas dňa okrem asistencie pri učení aj osobnú asistenciu pri bežných činnostiach. Je neefektívne, ak tieto činnosti spojené s bežnými úkonmi vykonávajú asistenti učiteľa s vysokoškolským vzdelaním a pedagogickou kvalifikáciou, navyše nie vždy majú čas sprevádzať dieťa mimo vyučovacej hodiny. Úloha asistentov učiteľa je predsa iná, pomáhať učiteľovi na vyučovaní. Pomáhať deťom pri sebaobslužných činnostiach a pri prekonávaní bariér v bežných situáciách je úloha pre osobného asistenta.
Osobní asistenti, teda asistenti bez pedagogickej kvalifikácie však v školách k dispozícii nie sú. Osobní asistenti detí od šesť rokov majú totiž na Slovensku vstup do škôl zakázaný. A to aj do špeciálnych škôl, kde by sme predpokladali, že je osobná asistencia samozrejmosťou. Výnimku majú len študenti so zdravotným znevýhodnením na vysokých školách. V základných a stredných školách vrátane škôl špeciálnych, musí ostať osobný asistent dieťaťa pred bránou školy. Žiakom so zdravotným znevýhodnením, ktorí si riadne plnia povinnú školskú dochádzku, štát síce sociálnu službu v podobe osobnej asistencie ponúka a prepláca, ale nie v čase, kedy sú v škole. Osobní asistenti môžu tieto deti doviezť do školy a po skončení vyučovania ich môžu odviezť domov. V škole však s nimi ostať nemôžu. To je úplne absurdná situácia.
Dôsledkom tohto nezmyselného zákazu je, že v školách dnes nemá kto pomôcť deťom s postihnutím pohybovať sa po chodbách, najesť sa či ísť na toaletu. Nezmyselnosť takéhoto zákazu je očividná najmä v špeciálnych školách, v ktorých pomoci pri bežných úkonoch potrebuje viac ako polovica žiakov. Osobná asistencia je služba, ktorá má pomôcť osobám so zdravotným znevýhodnením v činnostiach, ktoré zlepšia kvalitu ich života, podporia ich vlastnú aktivitu a zvýšia šance na lepšie uplatnenie v spoločnosti. Ľudia s postihnutím využívajú osobnú asistenciu na to, aby mohli žiť aktívnejší a samostatnejší život, ako im postihnutie dovoľuje. Niet najmenších pochýb, že vzdelávanie v škole patrí medzi aktivity, ktoré sú pre rozvinutie schopností detí viesť čo najsamostatnejší a úspešný život v dospelosti absolútne kľúčové. Preto niet dôvodu, pre ktorý by mala byť osobná asistencia v základných a stredných školách týmto deťom upieraná. Obzvlášť tým deťom, ktoré majú v dôsledku postihnutia na osobnú asistenciu nárok, a žiadosť o jeho poskytnutie im bola úradom práce a sociálnych vecí schválená. Chýbajúcu osobnú asistenciu v školách dnes suplujú ochotní asistenti učiteľa alebo samotní učitelia. Robia to však nad rámec svojho kvalifikačného zaradenia a na úkor plnenia iných povinností. Túto nezmyselnú situáciu treba urýchlene riešiť.
Riešením je zrušenie zákazu pôsobenia osobných asistentov v základných a stredných školách a vytvorenie možnosti, aby mohli pôsobiť vo všetkých školách, nielen vo vysokoškolskom prostredí. Učitelia by privítali v školách aj pomocných vychovávateľov. Asistent učiteľa je pedagóg s vysokoškolskou kvalifikáciou, ktorého úlohou je, ako som už spomínala, pomáhať učiteľovi žiakov vzdelávať. Jeho úväzok však spravidla končí s poslednou vyučovacou hodinou. Popoludní v školskom klube či pri aktivitách v rámci krúžkov už nemá kto deťom so zdravotným znevýhodnením pomáhať. Z tohto dôvodu sa deti s postihnutím popoludňajších aktivít obvykle vôbec nemôžu zúčastňovať. Napriek tomu, že by chceli a že by im to prospelo rovnako ako zdravým deťom.
Pomocní vychovávatelia by mohli byť v tomto prípade ideálnym riešením. Dopoludnia na vyučovaní by mohli učiteľom pomôcť udržať pozornosť žiakov a disciplínu, najmä v triedach so zvýšeným počtom žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, popoludní by mohli vypomáhať v školskom klube. Taktiež by mohli vykonávať dozor cez prestávky a počas obeda v jedálni. Pomocný vychovávateľ by tiež mohol v školách pomáhať aj deťom so zdravotným znevýhodnením, ktoré svojho osobného asistenta nemá, no asistenciu pri bežných činnostiach predsa len potrebuje. Pomocní vychovávatelia, ktorí dnes pracujú výlučne v špeciálnych školách internátneho typu, nemusia mať takú vysokú kvalifikáciu ako asistenti učiteľa. Nie je to potrebné, keďže nevykonávajú kvalifikovanú, pedagogickú činnosť, ale len pomocné činnosti. Rovnaké kvalifikačné predpoklady by mohli spĺňať aj v bežnom školskom prostredí. Preto možno predpokladať, že vhodnou kombináciou služieb, drahších asistentov učiteľov a o niečo lacnejších pomocných vychovávateľov v bežnom školskom prostredí by mohlo v školách dôjsť k účelnejšiemu vynakladaniu zdrojov na podporné služby učiteľov a žiakov. V tejto súvislosti chcem podotknúť, že návrh, ktorý predkladám, tiež umožňuje, aby mohol byť pomocným vychovávateľom dokonca aj dobrovoľník, či už rodič, študent na praxi alebo nezamestnaný v evidencii uchádzačov o prácu.
Na záver mi dovoľte ozrejmiť vám návrh na tretiu novú pozíciu v školách, a to pozíciu školskej sestry. Školy dnes nedokážu reagovať na bežné, každodenné situácie súvisiace s individuálnym zdravotným stavom žiakov. Tieto situácie sa pritom netýkajú iba žiakov so zdravotným postihnutím, ale aj žiakov s akútnym, dlhodobým alebo chronickým ochorením, ktorí nespadajú do žiadnej z kategórií žiakov so špeciálnymi výchovnovzdelávacími potrebami, a preto sú pre súčasný vzdelávací systém neviditeľní. Je samozrejmé, že do škôl nechodia iba zdravé deti, ale aj deti s diabetom, epilepsiou, zníženou imunitou a ďalším spektrom ochorení. Počet takýchto detí v školách z roka na rok stúpa. Tieto ochorenia nebránia žiakom vo vzdelávaní ani v začlenení sa do kolektívu rovesníkov. Vyžadujú však počas dňa špecifickú starostlivosť, ktorú deťom nemá dnes v škole kto poskytnúť. Pichnúť dieťaťu inzulín, podať lieky či rýchlo ho ošetriť pri náhlej zmene zdravotného stavu učitelia nevedia a zo zákona ani nemôžu. Preto tieto úkony v školách zabezpečujú obvykle rodičia, a to aj v prípade, ak ich dieťa navštevuje špeciálnu školu. Ani v špeciálnych školách, ktoré sú primárne určené na vzdelávanie žiakov so zdravotným znevýhodnením, totiž nie je zabezpečený zdravotnícky personál. Školopovinné dieťa zažíva v takýchto situáciách pocity neistoty a ohrozenia, keďže rodič s ním obvykle netrávi v škole celý deň, ale často je iba na telefóne. Kým na zavolanie učiteľov do školy dobehne, strácajú sa drahocenné minúty. Pre mnohých rodičov to okrem permanentného stresu znamená, že nemôžu naplno pracovať, lebo musia byť svojmu dieťaťu nepretržite k dispozícii, pritom vôbec nemusí ísť o život ohrozujúce diagnózy, ale o pomerne bežné situácie, ktoré by bolo možné aj v škole ľahko zvládnuť. Školy však nevedia bez odbornej pomoci prekonať svoje obavy, a keďže im vzdelávací systém neponúka v tejto oblasti náležitú podporu, mnohé sa snažia takýmto žiakom radšej vyhýbať.
Napriek tomu, že Slovensku vyplývajú z medzinárodných dohovorov OSN jednoznačné povinnosti pri zabezpečení podmienok na vzdelávanie pre všetky deti vrátane detí so zdravotným znevýhodnením, mnohé školy dnes vnímajú deti s rôznymi zdravotnými komplikáciami ako príťaž. V prípade viacnásobného postihnutia dieťaťa môžu byť dokonca zdravotné komplikácie natoľko vážnou prekážkou vo vzdelávaní, že sa rodičom nemusí podariť umiestniť dieťa ani do špeciálnej materskej alebo špeciálnej základnej školy. Je evidentné, že v našom školskom systéme chýba odborník z oblasti komunitnej ošetrovateľskej starostlivosti so zameraním na prostredie škôl a na starostlivosť o zdravie žiakov.
Riešením by mohlo byť zavedenie školských sestier do školského prostredia. Okrem priameho zdravotníckeho výkonu v rámci práce s deťmi so zdravotným znevýhodnením by mohli školské sestry pomáhať aj pri príprave programov prevencie a osvojovania si zdravého životného štýlu pre všetkých žiakov školy.
Vo všeobecnom komentári č. 15 k Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý sa týka práv dieťaťa na dosiahnutie najvyššej možnej úrovne zdravotného stavu, sa okrem iného uvádza, citujem: "Dohovor o právach dieťaťa uznáva vzájomnú prepojenosť a rovnakú dôležitosť všetkých práv, ktoré deťom umožňujú rozvíjať ich duševné a telesné schopnosti, osobnostné predpoklady a nadanie v najvyššej možnej miere. Právo detí na zdravie je dôležité nielen samo osebe, ale realizácia tohto práva je nevyhnutným predpokladom pre užívanie všetkých ostatných práv vyplývajúcich z dohovoru." Znamená to, že voči zavedeniu služieb zdravotnej starostlivosti v školách nemožno namietať argumentom, že na Slovensku to máme pekne-krásne poriešené, podelené, že školy sú najmä vzdelávacie inštitúcie, v ktorých sa má učiť, a lieky a injekcie sa majú dávať dieťaťu v ambulancii lekára. Ako vidno, život prináša každodenné situácie, ktoré sú oveľa komplikovanejšie, ako predpokladá striktne rezortná mentalita, pretože preskakujú cez deliacu čiaru rezortu, ktorú si kreslia úradníci.
Školské sestry by mohli pomôcť aj v školách s väčším počtom detí so sociálne znevýhodneného prostredia. V citovanom komentári k Dohovoru o právach dieťaťa sa doslovne uvádza: "Deti v znevýhodnenom prostredí s nedostatočným prístupom k službám by mali byť v centre pozornosti úsilia o realizáciu práva detí na zdravie. Štáty by mali na národnej a miestnej úrovni identifikovať faktory, ktoré spôsobujú zraniteľnosť detí alebo vedú k znevýhodňovaniu určitých skupín detí. Tieto faktory je potrebné zohľadniť pri tvorbe zákonov, predpisov, politík, programov a služieb v oblasti detského zdravia, ktorých cieľom by malo byť zabezpečiť spravodlivý prístup." Znamená to, že ak príde na stôl návrh, ktorý môže pomôcť týmto deťom žiť zdravší život, nemali by sme ho ako zákonodarcovia zmiesť zo stola, ale mali by sme sa usilovať ho zrealizovať.
Pôsobenie školských sestier v školách je ideálny spôsob, ako deťom a tínedžerom vo veku povinnej školskej dochádzky zabezpečiť ten najjednoduchší prístup k potrebným informáciám v oblasti zdravia, hygieny, zdravej výživy a zdravého životného štýlu. Školská sestra môže byť jedným z kľúčových odborníkov, ktorým leží na srdci aj prevencia a ktorí vedia deťom a tínedžerom poradiť aj v otázkach, s ktorými sa obvykle nechodí za učiteľmi.
Zdravie a so zdravím súvisiace správanie rodičov a ďalších dôležitých dospelých osôb majú zásadný vplyv na zdravie dieťaťa. Školská sestra by preto mala mať v kompetencii aj komunikáciu s rodinami žiakov a mohla by vplývať na rozhodovanie rodičov aj v otázkach zdravia ich detí. Presne tak sa to predpokladá aj v spomínanom komentári k dohovoru, kde sa výslovne píše: "Je potrebné zabezpečiť komplexné programy primárnej zdravotnej starostlivosti doplnené o osvedčené komunitné pôsobenie vrátane preventívnej starostlivosti, liečby špecifických ochorení a opatrení v oblasti výživy. Súčasťou opatrení realizovaných na komunitnej úrovni by malo byť poskytovanie informácií a služieb zameraných na predchádzanie chorobám a zraneniam a osvetových aktivít v oblasti prevencie zranení, nehôd a násilia."
V rámci mojich konzultácií s Komorou sestier a pôrodných asistentiek a s rezortom zdravotníctva o návrhu otvoriť školy zdravotným sestrám reagovalo ministerstvo zdravotníctva ústretovo a proaktívne. Prakticky ihneď ponúklo vlastnú predstavu o možnej náplni školských sestier, s ktorou sa stotožňujem. V dokumente Profil činnosti sestry v systéme škôl, ktorý mi k tomuto poslaneckému návrhu zaslal odbor ošetrovateľstva ministerstva zdravotníctva, sú konkrétne vyšpecifikované okruhy, ktorým by sa školská sestra v školách mohla venovať. Návrhy na doplnenie foriem pomoci v školách o osobných asistentov, pomocných vychovávateľov a školské sestry som konzultovala aj s ministerstvom školstva. Ministerstvo školstva sa k vecnej stránke návrhu vyjadrilo podobne ako ministerstvo zdravotníctva, teda kladne.
Vážené pani poslankyne, na záver mi dovoľte ešte raz zopakovať zdôvodnenie, ktorým som svoje predstavenie návrhu začala. Tento návrh neznamená, že k súčasnému počtu asistentov učiteľa v školách pribudnú mechanicky ďalší ľudia. Naopak, návrh sleduje zámer, aby si každá škola mohla vyskladať svoj vlastný podporný tím podľa skutočných potrieb žiakov tak, aby sa reálne uspokojili rôznorodé potreby detí.
Ďakujem vám za pozornosť a budem sa uchádzať o vašu podporu.
Skryt prepis
