Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

14.9.2017 o 17:42 hod.

Mgr.

Zuzana Zimenová

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 14.9.2017 17:42 - 17:43 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za faktické poznámky. Chcela by som reagovať najmä na poznámku pána predkladateľa. Veľmi si cením a vážim, že naozaj porozumel tomu, že veľmi v dobrom som sa snažila poukázať na niektoré tieto nedostatky. A to, čo už mi časové znamenie nedovolilo dopovedať, tak bolo presne toto. Chcela som povedať, že ja tento návrh zákona, ako aj všetky ostatné, ale aj tento, ktorý neviem podporiť z týchto a z týchto dôvodov, považujem za vynikajúcu príležitosť na vecnú polemiku aj vo vnútri opozície, pretože takto to má vyzerať a takto to má byť a že som presvedčená, že vieme si vyjasniť tieto názory, vieme nájsť prekryvy a zhody veľmi rýchlo a že vďaka takýmto polemikám sa nám bude teda jedného dňa v tých lepších časoch naozaj oveľa ľahšie hľadať konsenzus na zásadných komplexných veciach. Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 14.9.2017 17:15 - 17:36 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi vyjadriť sa v stručnosti k filozofii predkladaného návrhu novely školského zákona a vysloviť niekoľko konkrétnych poznámok.
Rozumiem snahe predkladateľov urobiť poriadok vo veľmi ťažkopádnom, neprehľadnom a neraz aj svojvôľou nielen rezortných úradníkov, ale niekedy aj rôznych lobistických skupín zdeformovanom systéme experimentálneho overovania inovácie vo vzdelávaní. To všetko si o experimentálnom overovaní myslím aj vďaka osobnej skúsenosti a predpokladám, že podobné úvahy viedli aj predkladateľov k sformulovaniu navrhovaných zmien.
Oceňujem, že sa opoziční kolegovia zo SaS snažia tieto problémy riešiť, uvedomujúc si fakt, že rezort školstva sa roky riešeniu týchto problémov bráni. Napriek tomu musím povedať, že spôsob, aký predkladatelia zvolili na akési vylepšenie systému experimentálneho overovania, nepovažujem za šťastný. Tiež musím úprimne priznať, že nezdieľam ani pohľad predkladateľov návrhu na zmysel experimentálneho overovania inovácií a ani ich predstavu o tom, ako by mal vo vzdelávacom systéme vyzerať dvojúrovňový model štátnych a školských vzdelávacích programov. Som presvedčená, že experimentálne overovanie inovácií v skutočnosti zavádzaniu inovácií do vzdelávania bráni a ako také predstavuje v školskom systéme chorý prvok, ktorý len ťažko možno vylepšiť. Preto by sme sa nemali sústrediť na hľadanie možností, ako ho v systéme posilniť, o čo sa snaží predložený návrh z dielne SaS. Domnievam sa, že naším spoločným cieľom by mal byť pravý opak. Teda konečné odstránenie tohto nefunkčného pozostatku z minulosti v našom školstve. Je mi ľúto, že keď už chceli kolegovia liberáli experimentálne overovanie riešiť, nepustili sa v úvahách radšej týmto smerom.
Skôr než vysvetlím, prečo by sa patrilo experimentálne overovanie v systéme skôr zrušiť ako posilniť a najmä za akých podmienok by to bolo možné urobiť, dovolím, si v krátkosti ozrejmiť, prečo som nič také doteraz ja sama na pôde Národnej rady nenavrhla a za vlády Roberta Fica ani nenavrhnem.
Po prvé, preto, lebo experimentálne overovanie považujem za jednu z tých súčastí školského systému, ktoré nemožno riešiť samé osebe, ale vždy iba v súvislosti s ďalšími oblasťami. Kým nezačneme na Slovensku uvažovať o zmenách vo vzdelávaní komplexne a kým nenájdeme aspoň väčšinovú zhodu naprieč politických spektrom na tom, ako by mal vzdelávací systém v budúcnosti vyzerať, nemali by sme sa púšťať do čiastkových zmien, ktoré ak by náhodou prešli, nesú v sebe potenciál nie napomôcť potrebnej modernizácii vzdelávacieho systému k lepšiemu, ale naopak, majú potenciál túto modernizáciu zbytočne sťažiť.
Po druhé, takáto zhoda na reforme vzdelávania je za vlády Roberta Fica v nedohľadne. Koaliční partneri sa vo vláde iba žerú medzi sebou a nikto z kompetentných debatu o budúcnosti vzdelávania nemoderuje.
Po tretie, chaos v školstve, ktorý nás opozičných poslancov občas popchne k tomu podať poslanecký návrh na aspoň čiastočné zmiernenie problémov v školách je dieťaťom doterajších vlád Roberta Fica. A kým budú ministri školstva sedieť vo Ficových vládach, som toho názoru, že nie je jednoducho možné reálne naštartovať komplexnú obnovu vzdelávacieho systému. Nech sedí v kresle ministra ktokoľvek, stále sú to ministri Roberta Fica, bábky na jeho krátkej šnúrke. Je naivné očakávať, že práve pod jeho premiérskou taktovkou dôjde k zásadným zmenám v systéme, ktorého základy boli zle položená práve za jeho prvej vlády v roku 2008 za výdatného prispenia Slovenskej národnej strany a jej vtedajšieho ministra Jána Mikolaja. To si naozaj úprimne myslím ako racionálny skeptik, ako to predvčerom trefne zarámcoval v rozprave kolega Miro Sopko. Skeptik, ktorý nie je naivným optimistom, ale ktorý práve vďaka zdravej skepse už vyše desaťročie kontinuálne a konzistentne usiluje o potrebnú modernizáciu nášho školstva, napriek časom, ktoré potrebným systémovým zmenám neprajú. Som skeptik, ktorý napriek všetkému verí v dobrý konečný výsledok, keď po Robertovi Ficovi konečne nastanú časy prajnejšie.
Po štvrté, ako som už naznačila, za tie roky som nazbierala aj osobné skúsenosti s prípravou viacerých reformných konceptov. A tieto moje skúsenosti ma nabádajú k väčšej opatrnosti a k rozvážnejšiemu posudzovaniu zmysluplnosti každej čiastkovej zmeny, ktorá sa má do nášho ťažkopádneho, zle fungujúceho vzdelávacieho systému zaviesť. Pri navrhovaných čiastkových zmien vo vzdelávacom systéme treba totiž niekedy až s chirurgickou presnosťou vedieť oddeliť zdravé prvky od chorých a pritom sa zbytočne nedotýkať jeho nosnej konštrukcie, ktorá mu dáva potrebné základy a na ktorej by bolo raz možné systém nanovo prebudovať. Inak totiž hrozí, že nás naša netrpezlivosť jedného dňa dobehne a že nám to celé spadne na hlavu. Čo nám, deťom a ich učiteľom. Voči nim máme zodpovednosť.
Zdá sa mi, že kolegovia zo SaS vstupujú príliš ťažkou nohou do tohto krehkého prostredia. Pokúsim sa vysvetliť. Prax experimentálneho overovania na Slovensku skutočne zaspala dobu a pre všetkých zúčastnených učiteľov, hodnotiteľov overovaných projektov, rodičov, ale aj úradníkov na ministerstve je skôr nočnou morou ako motorom inovácií. Napriek tomu som presvedčená, že túto prax nie je možné vylepšiť čiastkovou novelou. Experimentálne overovanie totiž patrí principiálne do tém o ktorých má zmysel uvažovať a debatovať zásadne iba v širšom kontexte, ktorý si teda dovolím predkladateľom naozaj v dobrom pripomenúť.
Diskusiu o predloženom návrhu záujemcom zarámcujem krátkym exkurzom do nedávnej histórie. Umožní mi to oprieť sa o argumenty, ktoré tak budú, aspoň dúfam, zrozumiteľnejšie. Spomeniem dve konkrétne udalosti v priebehu nielen môjho niekoľkoročného úsilia o modernizáciu nášho školského systému.
Ak sa hovorí o reforme vzdelávania, vznikne sa hneď v prvých vetách spomenúť bývalý minister Slovenskej národnej strany Ján Mikolaj, ktorý dnes za Slovenskú národnú stranu kandiduje vo voľbách do VÚC. Aj ja som tak v úvode urobila. Školský zákon, ktorý dnes tak často v parlamente novelizujeme a ku ktorému sa vzťahuje aj predmetný návrh, o ktorom tu diskutujeme, je totiž z jeho dielne. Chcem však pripomenúť, že ešte pred takzvaným Mikolajovým zákonom tento parlament dvakrát diskutoval a hlasoval o inom návrhu nového školského zákona z dielne KDH, OKS a Konzervatívneho inštitútu. Na jeho tvorbe som vtedy v roku 2005 významnou mierou participovala aj ja ako analytička inštitútu. Nie v Mikolajovom zákone, ale už v tomto našom spoločnom návrhu sa dva roky pred Mikolajom po prvýkrát spomína dvojúrovňový model štátnych a školských vzdelávacích programov, ktorý mal tvoriť, a dnes aj skutočne tvorí chrbtovú kosť prebudovaného vzdelávacieho systému. V našom návrhu však bol tento dvojúrovňový model navrhnutý oveľa flexibilnejšie, liberálnejšie, ak chcete. V podobe, ako si ho napokon osvojil minister Mikolaj, je značne zdeformovaný. O našom návrhu nového školského zákona sa vtedy v parlamente hlasovalo dvakrát. Po prvýkrát ho predložil vo februári 2006 ako poslanecký návrh Martin Fronc, vtedy už bývalý minister školstva. Druhýkrát ho v auguste 2007 predložili už za Ficovej vlády vtedy opoziční poslanci Fronc, Szigeti a Devínsky ako spoločný návrh troch strán KDH, SMK a SDKÚ. Tento náš návrh zákona nebol v pléne parlamentu schválený. Dôležité však bolo, že ním bola na Slovensku po prvýkrát predstavená zásadná novinka, tzv. dvojúrovňový model štátnych a školských vzdelávacích programov, ktorý znamenal najpodstatnejší prvok plánovanej reformy vzdelávania, ktorý mal tento zákon naštartovať. Samozrejme, mala vyzerať úplne inak, než ako sa napokon rozhodol minister Mikolaj.
V našom návrhu nového školského zákona sa mali štátne vzdelávacie programy opierať o cyklický inovovaný Národný program vzdelávania, ktorý mal v pravidelných intervaloch udávať víziu vzdelávania do budúcna. Štátne vzdelávacie programy mali predstavovať na centrálnej úrovni vytvorené základné záväzné rámce pre školy. Nemalo v nich byť predpísané povinné učivo po ročníkoch, dokonca v nich nemali byť ani zadefinované predmety, ale len oblasti vzdelávania, aby si školy mohli vytvárať vlastné rozvrhy podľa špecifických predstáv. Školy mali mať oveľa viac voľnosti v tom, ako si nadizajnujú svoje školské vzdelávacie programy, pretože až tieto školské vzdelávacie programy a iba tieto mali byť pre učiteľov receptom, podľa ktorého by takpovediac varili výučbu v tej-ktorej triede.
Náš návrh zákona taktiež predpokladal, že významná časť zodpovednosti bude z rúk ministerstva prenesená na nezávislú kurikulárnu radu, a predpokladal tiež to, že učiteľom bude v teréne pomáhať vyrovnať sa s reformou sieť licencovaných vzdelávacích expertov, metodikov.
V takto pre nastavenom školskom systéme zrazu nemalo experimentálne overovanie vôbec opodstatnenie. V paragrafoch tohto nášho návrhu zákona, ktorý spomínam a ktorý je stále verejne dostupný, žiadne experimentálne overovanie nenájdete. My sme ho zrušili nadobro. Vychádzali sme totiž z predpokladu, a na tomto mojom presvedčení sa za tie roky nič nezmenilo, že ak budú dobré, to znamená, naozaj minimalisticky a dostatočne flexibilne stanovené rámce štátnych vzdelávacích programov, získajú školy, ktoré chcú učiť inovatívne či alternatívne, ak chcete, automaticky dosť priestoru a voľnosti na to, aby tak mohli robiť bez povinnosti prosiť o nejaké špeciálne povolenie. Jedinou podmienkou pre ne malo byť udržať sa v minimalistickom flexibilnom rámci požiadaviek štátu.
Ako som už spomínala, náš návrh nového školského zákona na pôde parlamentu schválený nebol a v roku 2008 prišiel na scénu minister Mikolaj so svojou reformou. Odštartoval ju tzv. Mikolajov školský zákon, ktorý bol iba nepodarenou kópiou návrhov, o ktorých sa medzičasom už dva roky v odborných kruhoch diskutovalo. Reforma bývalého ministra za Slovenskú národnú stranu si po čase oprávnene vyslúžila názov Mikolajova deforma.
Prečo to všetko spomínam? Pretože chcem na tomto historickom exkurze poukázať na to, nakoľko je súčasný stav školského systému, v ktorom sa snažia predkladatelia aktuálneho návrhu aspoň trocha poupratovať, naozaj zdeformovaný. A zároveň sa obávam, že prílišná snaha vylepšiť aspoň sem-tam nejaký detail tohto zdeformovaného systému môže byť niekedy viac na škodu ako na úžitok. Problém totiž nie je v dvojúrovňovom modeli ako takom, teda v chrbtovej kosti nášho vzdelávacieho systému, ale v tom, že je táto chrbtica preťažená zbytočne napuchnutými štátnymi vzdelávacími programami a prebujnelou byrokraciou a že to najcennejšie, čo mal tento model do vzdelávania vniesť, teda možnosť pre školy vytvárať pestrú ponuku školských vzdelávacích programov, časom úplne atrofovala, lebo sa v systéme veľmi málo využíva.
Prečo sa to stalo?
Za ministra Mikolaja boli štátne vzdelávacie programy zadefinované príliš zväzujúco a zbytočne detailne, de facto sa v nich vtedy objavili preklopené podrobne predpísané povinné osnovy, z ktorých školy učili desiatky rokov. Napriek viacerým pokusom o ich inováciu v priebehu ostatných rokov sa na ich zbytočne napuchnutej podobe veľa nezmenilo. Na národný program, teda víziu vzdelávania do budúcna, márne čakáme už takmer dve desaťročia. Kurikulárna rada sa za Mikolaja nikdy nevyjadrovala k zásadným veciam, lebo nikdy takúto kompetenciu nezískala. Fungovala len pro forma bez náležitých kompetencií, až postupne prestala fungovať úplne a dnes už, zdá sa, nechýba nikomu. Terénna sieť metodikov v školskom systéme nikdy nevznikla, hoci dnes už vieme, že práve nedostatok podpory a pomoci priamo v školskom teréne učiteľov permanentne trápi, čo vybuble vždy na povrch pri každej zavádzanej novinke. A že tých noviniek nie je málo. Každý nový minister si spravidla nejakú vymyslí, uvidíme, s čím príde teraz najnovšia ministerka. A na miesto zrušenia experimentálneho overovania minister Mikolaj preklopil vtedajšiu rigidnú vyhlášku o experimentálnom overovaní priamo do zákona, čím tento chorý prvok v systéme iba pevnejšie zaklincoval. Pravdu povediac, z dôvodov extrémneho napuchnutia štátnych vzdelávacích programov a slabej životaschopnosti neduživých školských vzdelávacích programov experimentálne overovanie zrušiť ani nemohol, ak chcel vo vzdelávaní zachovať aspoň zdanie o inováciách.
Ak sa teda dnes predkladatelia návrhu novely školského zákona snažia do systému vniesť transparentnejšie pravidlá experimentálneho overovania, považujem za svoju povinnosť v tejto sále upozorniť na to, že nejdú systém vylepšiť, ale že idú na ten Mikolajov klinec ešte aj naliať betón. Nedá mi neupozorniť na to, že návrhom povýšiť experimentálne overené kladne vyhodnotené inovácie vo vzdelávaní na úroveň štátnych vzdelávacích programov idú v skutočnosti demontovať základnú chrbtovú kosť v systéme, ktorou spomínaný dvojúrovňový model, napriek zlému začiatku a napriek všetkým chybám, je, a že hrozí, že tým de facto demontujú, hoci len v podobe nezamýšľaných negatívnych dôsledkov, aj tie posledné zvyšky nádeje na zväčšenie manévrovacieho priestoru pre školy pri kreovaní jedinečných školských vzdelávacích programov a na posilnenie slobody pre učiteľov jedného dňa. Raz, keď sa konečne zhodneme na tom, ako má vyzerať vzdelávanie v budúcnosti, v tých lepších časoch bez Roberta Fica.
Základy nášho vzdelávacieho systému sú totiž položené tak, a to bez ohľadu na to, kto ich položil a ako ich položil, aby nie štát ponúkal na centrálnej úrovni široký výber rôznorodých štátnych vzdelávacích programov, ale naopak, aby táto ponuka vznikala na nižšej úrovni, teda priamo v školách. Inými slovami, štát má poskytovať školám iba veľmi úsporné záväzné rámce na tvorbu nepreberného množstva rôznorodých školských vzdelávacích programov. Taká je základná filozofia nášho vzdelávacieho systému bez ohľadu na jeho zdeformovanú výslednú podobu. Je chybou, že sa ju v praxi nedarí napĺňať. Je chybou, že sú štátne vzdelávacie programy príliš napuchnuté, a je chybou, že sú tie školské vzdelávacie programy také neduživé, ale len vďaka tejto základnej filozofii tieto chyby dnes vidíme.
Logicky z toho vyplýva, že ak chceme v školách podporiť čo najintenzívnejšie tzv. inovatívne kvasenie, mal by byť ich manévrovací priestor pri tvorbe školských vzdelávacích programov čo najväčší, čo sa dá zabezpečiť len tak, že záväzným rámcom na centrálnej úrovni naordinujeme prísnu redukčnú diétu. Zároveň platí, že štátnych vzdelávacích programov by malo byť čo najmenej, najlepšie pre každý vzdelávací stupeň iba jeden, aby tých školských mohlo byť čo najviac, najlepšie, v každej škole aspoň v čomsi boli odlišné.
Predkladatelia návrhu však akoby sledovali úplne opačnú logiku. Ich zámerom je posilniť centrálnu úroveň dvojúrovňového modelu, povýšiť experimentálne overené inovácie na úroveň štátnych vzdelávacích programov a rozšíriť záväznú ponuku na úrovni štátu o iks alternatívnych vzdelávacích programov. Potiaľ možno pre niekoho na prvý pohľad stále dobre, hlavne, že sa aspoň kdesi zvýši pestrosť. No, ja si to nemyslím. Obávam sa, že prirodzeným dôsledkom tohto kroku môže byť, že v konečnej fáze ustrnie inovatívny pohyb vo vnútri škôl a že ustrnie nadobro, a že sa tým ochudobníme o stovky jedinečných vzdelávacích programov, ktoré nikdy nevzniknú. Totiž, čo bude pre učiteľov pohodlnejšie: vybrať si z centrálnej ponuky už hotový, overený, schválený alternatívny vzdelávací program a učiť podľa neho, alebo sedieť spoločne v zborovni hodiny a hodiny a dumať nad tým, ako čo najlepšie prispôsobiť vlastný školský vzdelávací program potrebám konkrétnych detí, konkrétnych žiakov danej školy. Obávam sa, že hrozí, že vďaka tomuto návrhu budeme mať vo vzdelávaní možno päť, možno desať a nech aj dvadsať alternatívnych vzdelávacích programov tam hore na centrálnej úrovni, namiesto stoviek rôznorodých pedagogických inovácií a prístupov dole v školách.
Pripúšťam, že to na prvý pohľad môže pre niekoho vyzerať ako zlepšenie stavu, ktorý máme dnes, keď štátne vzdelávacie programy nemajú ideálnu podobu a keď zdeformovaný systém alternatívam vo vzdelávaní nepraje, ale im podráža nohy.
Na záver, môžem dve vety ešte? Chcela som sa dotknúť aj Štátneho pedagogického ústavu, pretože si nemyslím, že by mal byť do zákona tento Štátny pedagogický ústav, a ani ďalšia štátna inštitúcia, NÚCEM, implementovaný bez toho, aby bol urobený audit štátnej správy, aby boli sme v audite ministerstva školstva informovaní o ich efektivite. Prekvapuje ma, že práve poslanci za SaS bez tohoto auditu narábajú s týmito štátnymi inštitúciami takto ľahkovážne.
A preto musím povedať, že napriek týmto spomínaným výhradám si, síce veľmi oceňujem snahu SaS o to, aby čiastkovými návrhmi aspoň trochu vylepšila vzdelávací systém, ale, bohužiaľ, tento konkrétny nebudem vedieť podporiť.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 14.9.2017 11:44 - 11:44 hod.

Zuzana Zimenová
Ďakujem, pán predsedajúci. Chcem požiadať o presun čítania... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.) 

Bugár Béla, podpredseda NR SR
Páni poslanci, nepočujem! O presun?

Zimenová, Zuzana, poslankyňa NR SR
... o presun prvého čítania môjho návrhu zákona, tlač 685, na ďalšiu schôdzu.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 12.9.2017 15:00 - 15:00 hod.

Zuzana Zimenová
Ďakujem za túto faktickú poznámku. Nemožno mi len nepotešiť sa a nesúhlasiť, avšak upozorňujem na to, že bol čas, že tento návrh zákona je opakovane v parlamente na prerokúvanie a že ja nevidím dôvod, prečo sa s tým stále otáľa.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 12.9.2017 14:51 - 14:59 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi pripojiť sa v rozprave k výhradám, ktoré predniesli k návrhu novely zákona o sociálnych službách moje predrečníčky pani poslankyne Gaborčáková, Petrík a Jurinová. Stotožňujem sa s veľkou časťou spomenutých výhrad a nechcem zbytočne zahlcovať túto debatu ich opätovným vymenúvaním. Nedá mi však v rozprave nespomenúť argumenty, ktoré zaznievajú z úst samotných rodičov detí so zdravotným znevýhodnením. Obrátili sa na mňa v dobrej viere, aby sa o ich názore a požiadavkách diskutovalo aj na parlamentnej pôde, keďže ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny ich hlas v medzirezortnom pripomienkovom konaní nevypočulo. Ja tejto ich prosbe veľmi rada vyhoviem.
Rodičia detí so zdravotným znevýhodnením upozorňujú najmä na nesúlad definície zmyslu sociálnych služieb a reálnej praxe a upozorňujú na to, že problémy, na ktoré každodenne narážajú a s ktorými každodenne bojujú, tento váš návrh novely, pán minister, opäť nerieši.
Zákon o sociálnych službách upravuje okrem iného podmienky poskytovania sociálnych služieb, ktorých cieľom je podporovať sociálne začlenenie ľudí v nepriaznivej sociálnej situácii. V tomto zmysle majú sociálne služby slúžiť na zachovanie, obnovu a rozvoj schopnosti fyzickej osoby viesť samostatný život a na podporu jej začlenenia do spoločnosti.
Tieto podmienky poskytovania sociálnych služieb sa vám však, pán minister, nepodarilo v tejto novele nastaviť dobre. Deti sú špecifickou skupinou a v rámci sociálnych služieb by malo byť na ich potreby prihliadané so špecifickým zreteľom, v pozadí ktorého má byť viditeľná snaha vytvoriť a podporovať také intervenčné mechanizmy, vďaka ktorým budú maximalizované ich šance na začlenenie do spoločnosti. Tento váš návrh novely však neprihliada dostatočne na potreby tých najzraniteľnejších detí a ich rodín. Konkrétne rodín s deťmi s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré sa chcú starať o svoje deti v domácom prostredí. Akoby ste vôbec nerozumeli, v čom tkvie podstata ich súčasných problémov. Tak ja sa vám to teraz pokúsim ešte raz vysvetliť.
Deti s ťažkým zdravotným postihnutím sú schopné rozvíjať sa, ale je potrebné ich k tomu stimulovať, je potrebné ich odborne, trpezlivo, systematicky a komplexne podporovať v rozvoji ich vlastnej aktivity a nie ich viesť k tzv. naučenej bezmocnosti. Znamená to okrem iného nerobiť úkony za deti, ale spolu s nimi. Pravidelne aj niekoľkokrát za deň, pričom treba aktivizovať celú rodinu, v ktorej takéto dieťa vyrastá. Ide o to, investovať v prvom rade do prevencie pasivity detí so zdravotným znevýhodnením a do potenciálneho znižovania ich odkázanosti na pomoc inej osoby.
Rodičia detí so zdravotným znevýhodnením vedia celkom jasne pomenovať, čo to znamená v praxi. Znamená to napríklad podporovať samostatnosť detí pri hygiene, to znamená, že deti treba najprv miliónkrát vysadiť na toaletu a k plienkovaniu pristúpiť až vtedy, keď je to nevyhnutné. Podporovať samostatnosť detí pri jedení, čo znamená učiť ich miliónkrát samostatne držať lyžicu, viesť ich ruku k ústam, trénovať samostatné jedenie nakrájaného jedla, napríklad s asistovaním, napichovaním na vidličku a podobne. Podporovať ich pri samostatnosti pri pití, čo znamená trpezlivý tréning samostatného úchopu, prechodu z fľaše na pitie na pohár, naučiť ich pridržať si ten pohár a tak ďalej a tak ďalej. Podporovať ich rozvoj komunikácie, napríklad používaním piktogramov, komunikačných kníh, zlepšiť ich orientáciu v čase, v jednotlivých činnostiach. Keď sa tieto a ďalšie základné úkony s dieťaťom denne opakujú niekoľkokrát, vytvorí si z toho svoju rutinu a stáva sa tým samostatnejšie.
S väčšinou detí so zdravotným znevýhodnením treba veľa rehabilitovať v rámci odporúčaných lekárskych postupov. Spomínané úkony však zároveň patria do cielenej sociálnej rehabilitácie dieťaťa. Odborná, systematická a dlhodobá realizácia načrtnutých úkonov je však podmienená dostatočne pestrou ponukou podporných služieb a najmä ich dostatočným financovaním, a tu som pri jadre mojej kritiky vášho návrhu zákona.
Poviem, aký by mohol byť ideálny stav. Pre potreby rodín s deťmi s ťažkým zdravotným postihnutím je mimoriadne efektívna ambulantná forma sociálnych služieb, ktorá by mala byť v návrhu zákona oveľa viac podporovaná. V zákone by mal byť jasne favorizovaný model, v ktorom má dieťa so zdravotným postihnutím možnosť vyrastať v prirodzenom domácom prostredí, a pritom má možnosť buď v pravidelných intervaloch dochádzať do zariadenia sociálnych služieb, kde dostáva potrebnú mieru vedenia a stimulácie, alebo môže využívať terénne odborné podporné služby doma. Ideálna je kombinácia oboch foriem.
Stotožňujem sa s pripomienkami platformy rodičov so zdravotným znevýhodnením, ktorí nás opakovane upozorňujú na to, že je v mnohých prípadoch pre dieťa lepšie, ak má možnosť vyrastať doma, v rodine, nie však v rodine izolovanej od vonkajšieho sveta a ponechané iba na seba, ale v rodine, ktorá má potrebnú oporu v odbornom vedení, vďaka ktorému dokáže s dieťaťom pracovať a zmysluplne mu pomáhať v rozvoji jeho jedinečného potenciálu.
Pre mnohých rodičov je dôležité mať dieťa doma, upevňovať si s ním citové väzby, cítiť jeho prirodzený hlad po blízkosti, láske a porozumení a zároveň mu poskytovať všetko potrebné na to, aby ho doviedli k čo najväčšej samostatnosti. Na to však potrebujú podporu v podobe lepšie fungujúcich, na potreby detí a ich rodín orientovaných sociálnych služieb. Potrebujú mať istotu, že ak sa podujmú na to, vychovávať dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím doma, dostanú potrebnú pomoc a ich rodina sa nezrúti a nerozpadne, ako sa dnes takýmto obetavým rodičom až príliš často stáva.
V návrhu novely zákona však chýbajú opatrenia, ktoré by vyrovnávali financovanie pobytových služieb v sociálnych zariadeniach so službami ambulantnými, resp. ktoré by podporili rozvoj ambulantných služieb, ktoré na Slovensku zúfalo chýbajú. Preto avizujem, že v súčasnej podobe návrh zákona nepodporím a ak prejde do druhého čítania, predložím v ňom pozmeňujúce návrhy, ktoré budú reflektovať najmä požiadavky rodičov detí so zdravotným znevýhodnením.
Ďakujem vám za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11.9.2017 14:55 - 14:56 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Chcem poďakovať kolegovi Mirovi Sopkovi za to, že posilnil rady nás skeptikov a neváhal to priznať a že zotrvá v tomto svojom snažení aj naďalej, čo týmto vlastne prisľúbil, pretože toto je jediná cesta, akým sa dajú meniť veci vo vzdelávaní. A zároveň mu chcem veľmi pekne poďakovať za to, čo vo svojom príspevku povedal, že chce otvoriť diskusiu o tejto téme. Ja sa domnievam, že toto je snáď jedna z tých najcennejších vecí, ktorú môžeme urobiť predkladaním návrhov zákona, o ktorých vieme vopred, ako dopadnú, pretože sú predkladané v opozícii, ale takýto prístup ja nesmierne oceňujem, chcela som to povedať nahlas. Jedine v diskusii je možné meniť veci a je mi veľmi ľúto, že tu znova a opäť o opozičných návrhoch diskutuje len opozícia medzi sebou.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 21.6.2017 17:08 - 17:09 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Chcem sa aj ja z tohto miesta poďakovať pánovi riaditeľovi za obsažnú správu a za všetky činnosti, ktoré naozaj tento úrad vykonával. Nedá mi v podstate nezopakovať aj to, čo hovorila pani kolegyňa Jurinová a Blahová. Obe sme členkami, teda všetky tri sme členkami výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, kde sme túto správu prerokúvali a mňa opakovane udivuje postoj vládnych poslancov, ktorí odmietli čo i len prijať túto správu na vedomie. A ja sa domnievam rovnako ako Erika Jurinová, že niet najmenšieho dôvodu nevziať túto správu na vedomie, pretože všetky činnosti, ktoré mal tento úrad vykonávať, ich vykonával zodpovedne a kvalitne. A rovnako sa domnievam, že všetky snahy o demontáž tohto úradu alebo jeho kompetencií, tak ako sú nastavené, sú nebezpečné.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 19.6.2017 16:39 - 16:41 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem pekne pánovi poslancovi Petrákovi za jeho slová a doplnenia aj môjho príspevku. Určite máte pravdu v tom a ja s vami súhlasím, že z tohto naozaj nemáme robiť politiku. Len faktom je, že ja som nepožadovala v tejto chvíli navýšenie balíka. Ja som požadovala, aby sa v novele zákona, ktorá má platiť na niekoľko rokov zase do budúcna, aby sa táto oblasť stala nárokovateľnou, čo však samozrejme so sebou pochopiteľne nesie aj opatrenia na kontrolu. Veď to, samozrejme, na toto tu ministerstvo máme, avšak tá nárokovateľnosť, a to si myslím naďalej a trvám na tom, je jednoducho nevyhnutná, aby sa už v tom systéme objavila. To, že to má spoločne s tým nasledovať aj systém opatrení a porovnávaní tých jednotlivých nárokov, tak to je samozrejmé. Lenže na to tu máme ten rys, o ktorom sme sa dozvedeli na školskom výbore, že zatiaľ na toto nie je uspôsobený. Čiže to sú ďalšie kroky, ktoré treba urobiť, ale tá nárokovateľnosť tam jednoducho patrí, to za tým si stojím.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 19.6.2017 12:39 - 12:51 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, páni poslanci, pani poslankyne. Počas svojho krátkeho pôsobenia v parlamente som vo viacerých príspevkoch v rozprave aj na hodine otázok odborne argumentovala, prečo je nevyhnutné zabezpečiť potrebný podporný servis v špeciálnych aj bežných základných a stredných školách pre učiteľov a žiakov. Odbornými argumentami som podporila aj svoj vlastný návrh novely zákona o financovaní vzdelávania v marci, ktorý mohol túto tristnú situáciu s nedostatkom podporného personálu v školách aspoň trochu zmierniť, pretože vďaka nemu by mohlo vojsť do systému viac ľudí, ktorí by mohli poskytovať deťom v školách asistenciu a pomoc pri učení sa. Žiaľ, poslanci vládnej koalície vtedy zmietli tento návrh zo stola. Dnes je zjavné prečo. Vláda nemá záujem vytvoriť transparentný a nárokovateľný systém zabezpečenia potrebného počtu asistentov v školách.
Rovnaká požiadavka zaznela už vo februári k tomuto aktuálnemu vládnemu návrhu zákona, o ktorom rokujeme dnes. Hromadnú pripomienku som vtedy spoluorganizovala s kolegom Ondrejom Dostálom a s Platformou rodičov detí so zdravotným znevýhodnením. Na rozporovom konaní ostala táto naša požiadavka neakceptovaná a tak je tomu až dodnes. O tomto všetkom som hovorila minulý týždeň v rámci prvého čítania návrhu zákona. Keďže sa mi zatiaľ nepodarilo dosiahnuť, aby si tieto argumenty vláda osvojila a v ich duchu vykonala korekcie v systéme financovania asistentov, je logické, že v rámci druhého čítania využívam poslednú možnosť a spolu s kolegom Ondrejom Dostálom predkladám pozmeňujúci návrh, ktorým sa opätovne usilujem docieliť, aby boli asistenti učiteľa v školách nárokovateľní. Navrhujeme, aby si viac školy nemuseli na asistentov pýtať peniaze v podobe výnimočného opatrenia, ale aby asistentov dostali učitelia a žiaci k dispozícii vždy, keď na to majú oprávnený nárok.
Namiesto odborných argumentov vám teraz radšej predstavím pár konkrétnych príbehov skutočných rodín, pre ktoré je nedostatok asistentov v školách vážnym a často až neriešiteľným problémom. Mená a konkrétne školy z týchto, z ktorých tieto informácie pochádzajú, sú mi známe, no neuvádzam ich z dôvodu zachovania anonymity. V každom prípade však ide o skutočné príbehy skutočných ľudí, čo, dúfam, nebude nik v tejto sále spochybňovať, ako to zvyknú robiť predstavitelia vlády na hodine otázok, keď im kladiem otázky v mene občanov.
Matka prváka na špeciálnej základnej škole, kde je v triede ďalších päť detí s viacnásobným postihnutím a iba jeden asistent, hovorí o tom, že dieťa bolo doteraz vzdelávané doma a pracovalo sa s ním systémom jeden na jedného, pretože nenašli žiadnu špeciálnu škôlku, ktorá by bola ochotná v predškolskom veku ho vzdelávať. Napriek tomu, vďaka intenzívnej podpore rodičov a odborníkov, ktorí si platili týchto odborníkov z vlastného vrecka, dieťa napredovalo vďaka týmto rodičom vo vývoji. V súčasnosti je však pre špeciálnu školu príťažou, javí sa ako problémové a hrozí mu vylúčenie, pretože pri jednom asistentovi na päť detí sa mu pani učiteľka nemôže individuálne venovať, a tak jeho vývin začína stagnovať.
Otec nehovoriaceho dieťaťa sa na mňa obrátil s prosbou o pomoc v situácii, kedy jeho dieťa navštevuje opäť špeciálnu školu, avšak v triede podľa učiteliek príliš vyrušuje a hrozí, že ho zo školy budú musieť tiež vylúčiť. Problém je v tom, že chlapec nemá k dispozícii styčnú osobu, o ktorú by sa oprel a cez ktorú by sa naučil komunikovať s kolektívom. V triede tejto špeciálnej školy má učiteľka šesť detí s rôznym druhom a stupňom postihnutia a žiadneho asistenta.
Ďalšia matka zo Žiliny volala s plačom, že jej dieťa kvôli nedostatku asistentov nechcú zobrať popoludní do školského klubu a ona nevie, ako to má riešiť, keďže v súčasnosti musí riešiť okrem zdravotného znevýhodnenia jej dieťaťa aj seba, nakoľko je onkologickou pacientkou.
Matka z Košíc volala, že je synovi nechcú dávať v špeciálnej škole piť, aby s ním nemuseli chodiť na toaletu, lebo je veľký a oni nemajú k dispozícii toľko asistentov, tak nech mu radšej doma dávajú naspäť plienky.
Umiestnenie ďalšieho dieťaťa s ADHD a poruchou sociálneho kontaktu je tiež nemožné bez asistenta. Dieťa má normointelekt, ale pre jeho neposednosť a zlý sociálny kontakt ho presúvajú z bežnej základnej školy späť do škôlky, lebo bez asistenta je nezvládnuteľné. Vie pritom čítať a počítať a tak rodičia návrat do škôlky kvôli nedostatku asistentov v bežnej základnej škole pokladajú za nezmysel a pre dieťa za zbytočný krok späť.
Ďalšie dve mamičky to vyriešili s vedením školy tak, že si našli asistentku a tú si platia samé z rodinných rozpočtov. No napriek tomu sa pýtajú, či nie je možné riešiť to systémovo, aby sa nemuseli skladať na niečo, čo iné deti v prípade šťastnej náhody dostávajú v iných školách zadarmo.
Na východe bol zase vylúčený chlapec s ľahkou mozgovou disfunkciou z bežnej školy, pretože stále vyrušoval tým spôsobom, že sa vo zvýšenej miere na hodinách pýtal, on totiž slabšie počul. Ak by bol v triede asistent, mohol by pomôcť nielen jemu, ale aj ďalším jeho dvom spolužiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Žiaľ, v triede asistent nie je.
Na záver chcem poďakovať Platforme rodičov so zdravotným znevýhodnením za pomoc pri zbieraní tých kazuistík, ktoré som teraz uviedla, a rovnako uviesť zhrnutie, ktoré mi k týmto príbehom poslala zástupkyňa platformy. Citujem: "Rodičia sa cítia ako pingpongové loptičky medzi štátom a riaditeľmi škôl. Ani špeciálne školy nemajú potrebný počet asistentov a nevedia našim deťom poskytnúť potrebnú odbornú pomoc pri učení sa. Pri integrácii detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v bežných školách tieto zas nevedia vytvárať pre naše deti podmienky prostredníctvom individuálneho vzdelávacieho programu, pretože im rovnako chýbajú dostatočne vzdelaní asistenti, učitelia. Školy tiež nevedia zabezpečiť požiadavky na úpravu podmienok, obsahu, foriem, metód a prístupov vo výchove a vzdelávaní, ktoré vyplývajú zo zdravotného znevýhodnenia našich detí."
Aj v mene týchto rodičov predkladáme spolu s Ondrejom Dostálom pozmeňujúci návrh, po ktorom mi dovoľte prečítať ešte druhý pozmeňujúci návrh, ktorý predkladám spoločne s kolegyňou Simonou Petrík. Skôr, než prečítam znenie oboch návrhov, dovoľte mi predstaviť pár slovami ten druhý návrh.
Každá materská škola zriadená obcou či mestom je financovaná z troch zdrojov, ktoré vymedzuje zákon. Prvým zdrojom je školné, ktoré platia všetci rodičia, okrem rodičov päťročných predškolákov. Druhým zdrojom sú financie na prevádzku prideľované z podielových daní na všetky deti navštevujúce materskú školu. Tretí a jediný účelovo viazaný zdroj na nákup učebných pomôcok je práve štátny príspevok na predškolákov, teda na vzdelávanie päťročných detí. Ministerstvo školstva sa teraz ide vzdať tej regulácie, na čo možno tento jediný účelovo viazaný príspevok použiť. Domnievame sa, že ak sa ministerstvo vzdá povinnosti určiť jeho účel, bude to hrubá chyba, pretože je zodpovedné za vytváranie podmienok na rovnosť príležitostí a rovný prístup k vzdelaniu všetkých detí. Ak si túto úlohu ministerstvo nebude plniť, stane sa podľa učiteľov združených v Slovenskej komore učiteľov z ministerstva školstva v oblasti predškolského vzdelávania ministerstvo kúrenia a svietenia v budovách materských škôl. Vypustením účelu bude možné štátny príspevok na predškolákov využiť aj na prevádzkové náklady, o čom má rozhodnúť zriaďovateľ rozpísaním týchto financií v rozpočte. Reálna prax potom bude taká, že väčšina zriaďovateľov síce tento príspevok materským školám pridelí, ale budú sa môcť z neho hradiť aj prevádzkové náklady a o túto čiastku budú môcť dať obce z podielových daní do rozpočtu materskej školy o rovnakú sumu na prevádzkové náklady menej. Riaditelia materských škôl tak budú nútení použiť príspevok od štátu, pôvodne určený len na pomôcky, na elektrinu či plyn. Materské školy sa tak môžu dostať do situácie, keď nebudú schopné uskutočniť zákonom stanovené povinnosti vyplývajúce zo štátneho vzdelávacieho programu. Deti tým prídu o kvalitné zabezpečenie predškolskej prípravy a rozvíjanie predpokladov pre školskú pripravenosť, čo je základom pre úspešný štart do ich ďalšieho vzdelávania. V prípade schválenia takéhoto návrhu sa zabezpečenie výchovy a vzdelávania v materských školách môže stať úplne závislé od podpory rodičov a pedagógov. Pozmeňujúcim návrhom sa preto zavádza také znenie predmetného novelizačného bodu, ktoré pôvodne navrhovalo samo ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu. Účelová viazanosť by sa mohla rozšíriť na všetky deti navštevujúce materské školy.
Dovoľte mi teraz prečítať oba pozmeňujúce návrhy. Pozmeňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Zuzany Zimenovej a Ondreja Dostála k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 611.
V čl. I v bode 13 v § 4a ods. 1 sa slová "môže prideliť" nahrádzajú slovom "pridelí".
Dovoľte mi prečítať teraz druhý pozmeňujúci návrh poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Zuzany Zimenovej a Simony Petrík k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Prvý bod k čl. I k doterajšiemu bodu 24. V čl. I doterajší bod 24 znie: "V § 6b ods. 5 úvodnej vety sa vypúšťajú slová "ktoré majú jeden rok pred plnením povinnej školskej dochádzky,"."
Druhý bod. V čl. I doterajšom bode 47 v § 8b ods. 1 písm. c) za 11. bod vkladá nový 12. bod, ktorý znie: "12. Finančných prostriedkov pridelených prostredníctvom príspevku na výchovu a vzdelávanie detí materských škôl na kalendárny rok alebo na nový školský rok pre jednotlivé materské školy v zriaďovateľskej pôsobnosti zriaďovateľa podľa § 6b ods. 5,"."
Doterajší 12. a 13. bod v § 8b ods. 1 písm. c) sa označuje ako 13. a 14. bod.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 19.6.2017 11:10 - 11:26 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, pani komisárka, kolegovia poslanci, kolegyne poslankyne. V mojom príspevku sa chcem venovať najme hodnoteniu tej časti správy, ktorá sa zaoberá monitoringom dodržiavania práv detí v resocializačných zariadeniach.
Zisťovanie stavu ochrany a dodržiavania práv detí vo vybraných resocializačných strediskách pre deti uskutočnila komisárka pre deti z vlastnej iniciatívy, ako aj na základe uznesenia č. 22 výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. Monitoring sa zrealizoval medzi chovancami resocializačných zariadení dotazníkovou metódou. Na základe odpovedí, ktoré som na svoje otázky ohľadom spôsobu vypĺňania dotazníkov od pani komisárky získala na zasadnutí výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, musím konštatovať, že dotazníky boli v resocializačných zaradeniach vyplnené veľmi povrchne a že pri vypĺňaní nebol vytvorený dostatočný priestor na vysvetlenie všetkých otázok ani priestor na ich skutočne slobodné zodpovedanie. Pani komisárka nám predstavila na výbore nasledovný postup: rozdanie dotazníkov, vyplnenie pod dozorom dospelej osoby, zozbieranie a následné vyhodnotenie, ktorého kľúčovým výstupom sú úhľadné farebné koláčiky. Predpokladám, že všetci vieme, o akých koláčikoch tu hovorím. Nemôžem ich tu totiž ukázať, pretože názorné ukážky v podobe grafov sú v tejto sále aj v 21. storočí zakázané. Budem ale predpokladať, že sme všetci správu čítali a všetci vieme, o akých grafoch hovorím.
Tento spomínaný postup vyplnenia dotazníkov je veľmi diskutabilný vzhľadom na tak citlivú tému, akou je dodržiavanie práv detí v zariadeniach, kde žijú deti v režime pripomínajúcom väzenie. Pokúsim sa vysvetliť prečo. Aby sa naozaj ukázalo, či deti v resocializačných zariadeniach skutočne, čo deti v resocializačných zariadeniach skutočne zažívajú, ako tieto zážitky vnímajú a aká je ich vnútorná škála pri hodnotení zažitých skúseností od vyslovene pozitívnych zážitkov až po tie negatívne, musel by prieskum oveľa hlbšie preniknúť pod povrch každodenného režimu v resocializačných zariadeniach. Otázky by sa museli chovancom klásť tak, aby čo najlepšie korešpondovali s tzv. kultúrou ich resocializačného zariadenia. Prieskum pani Tomanovej takouto hlbšou sondou do života detí v resocializačných zariadeniach rozhodne nie je. Otázky sú v dotazníkoch položené príliš všeobecne a abstraktne na to, aby sme z nich mohli naozaj vedieť, čo si deti myslia. Pri takto zle položených otázkach nemôžeme čakať, že sa respondenti skutočne otvoria a povedia svoj názor. Na takto zle položené otázky sa spravidla nedozvieme nič zásadné ani od dospelých, nieto ešte od detí. Navyše od detí, ktoré sa od rovesníkov vymykajú v mnohých smeroch a žijú v špecifickom prostredí.
Pokúsim sa vysvetliť, prečo je tak dôležité pri prieskume v resocializačných zariadeniach brať toto všetko na zreteľ. Pri realizácii prieskumu, ako aj pri jeho hodnotení si treba uvedomiť, že kolektív detí v týchto zariadeniach funguje v iných súvislostiach ako bežné detské kolektívy v školách, v centrách voľného času alebo v športových kluboch. Táto skutočnosť významne ovplyvňuje predstavy chovancov o tom, čo je bežné správanie detí a dospelých. To znamená, že ovplyvňuje aj ich predstavy o primeranej forme prevýchovy a o neprimeranom treste. Tento rozdiel vo vnímaní tzv. bežnej reality, ktorá v uzavretom reedukačnom zariadení rozhodne nie je bežná, sa premieta aj do rozdielnych foriem rovesníckeho správania, ktoré sa od bežných foriem v školách či v školských kluboch alebo v záujmových krúžkoch významne odlišujú. Inými slovami, deti v reedukačných centrách, ktoré žijú v obmedzujúcom režime týchto zariadení, majú spravidla iné predstavy o tom, čo je žiaduce a akceptovateľné, ako ich rovesníci, ktorí nie sú vytrhnutí z bežného detského prostredia.
Na ilustráciu uvediem niektoré markantné rozdiely. Dominujúcim prvkom organizácie života v prevýchovných zariadeniach je celodenný a celotýždenný režim. Tieto deti majú oveľa viac organizovaných činností a oveľa menej času pre seba ako iní rovesníci. Ďalším významným faktorom je sústavná prítomnosť dospelého. Je to pochopiteľné, keďže na tieto deti treba dávať zvýšený pozor. Avšak dôsledkom tejto zvýšenej kontroly je oveľa väčší priestor na vznik a fungovanie paralelných subkultúrnych organizácií života, do ktorých tieto deti pred všade prítomnou autoritou unikajú.
Podvolenie sa daným príkazom a zákazom je ďalší charakteristický prvok. V resocializačnom zariadení platia pevné pravidlá s takmer nulovou flexibilitou a s takmer nulovou toleranciou a zároveň s takmer nulovou šancou na diskusiu či obojstrannú dohodu. To na jednej strane deťom ponúka prehľadnú štruktúru fungovania a pocit bezpečia, no na druhej strane tieto mantinely do istej miery paralyzujú ich schopnosť samostatne sa rozhodovať, čo je správne a čo nie, ako aj konať na základe vnútorných rozhodnutí. Miera prepojenia s reálnym životom súvisí s organizačnou formou výchovnej skupiny, či ide o uzavretú, polootvorenú alebo otvorenú skupinu. V každom prípade je však sociálny kontakt s vonkajším svetom regulovaný. Z toho vyplýva, že regulovaná a veľmi obmedzená je aj možnosť dozvedieť sa niektoré informácie a v diskusii, či už s dospelými alebo s rovesníkmi, ich objektívne zhodnotiť. Totiž v reedukačnom centre je regulované ešte aj používanie osobných vecí. Takže ak hovorím, že deti majú obmedzený prístup k mnohým informáciám sveta za múrmi zariadenia, narážam tým na to, že informácie týkajúce sa práv detí, ktoré sú im často aj v bežnom rodinnom a v školskom prostredí neznáme, nemajú kde a ako deti v reedukačných centrách získať a nemajú s kým o nich diskutovať. Tzv. prevýchova je v týchto zariadeniach zo samotnej podstaty postavená skôr na prísnom vymedzení toho, čo sa smie a čo nie, a na obmedzení prístupu ku všetkému, čo s tzv. prevýchovou nesúvisí.
Všetky tieto odlišnosti vplývajú aj na spôsob komunikácie chovancov. V popredí sú u nich iné témy ako u iných rovesníkov a badateľná je zároveň absencia niektorých tém, ktoré iní rovesníci bežne riešia. Chovanci používajú spravidla iné výrazové prostriedky. Objavuje sa u nich špecifická terminológia, iné metafory, nové zvraty. Do tejto komunikácie sa zodpovedný výskumník, ktorý má záujem urobiť relevantný prieskum, musí najprv ponoriť, pochopiť ju a pri samotnom prieskume by ju mal vedieť šikovne využiť, keďže práve táto špecifická komunikácia je pre deti aktuálne žijúce v tomto uzavretom prostredí najzrozumiteľnejšia.
S uvedenými skutočnosťami súvisí aj ďalší typický prejav komunikácie detí v reedukačných zariadeniach a tým je zhoršenie úrovne bežnej komunikácie. V odbornej terminológii sa označuje pojmom obmedzený rečový kód. Obmedzený rečový kód znamená okrem iného aj obmedzenú schopnosť týchto detí narábať s abstraktnými pojmami. A tu sme pri koreni veci. Pred sebou máme správu, z ktorej vyplýva, že v prieskume boli deťom v resocializačných zariadeniach kladené dotazníkovou formou aj veľmi všeobecné, tzv. nevýpovedné otázky, pri ktorých opýtaní chovanci pravdepodobne vôbec nevedeli, na čo presne sa ich pýtajú. Deti, z ktorých, ako som už spomínala, majú mnohé obmedzenú schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, nemajú kontakt s vonkajším svetom a medzi sebou komunikujú takpovediac vlastným jazykom, mali odpovedať napríklad na takéto otázky: Poznáš pojem práva detí? Myslíš si, že sú v zariadení dodržiavané? Stretol si sa už so zlým zaobchádzaním?
Čo konkrétne si mali pod týmito otázkami chovanci predstaviť? A čo si vlastne pod týmito otázkami predstavovali samotní zostavovatelia dotazníka? Takto všeobecne sa v žiadnom poctivo robenom prieskume, ktorý má odhaliť skryté neprávosti a osobné traumy, nepýta poctivý a odborne podkutý výskumník ani dospelých respondentov, o ktorých by bolo možné predpokladať, že vďaka ukončenému vzdelaniu, osobnej skúsenosti a neobmedzenému prístupu k informáciám by už hádam mohli vedieť, na čo sa ich vlastne v dotazníku pýtajú. V žiadnom prípade však nie sú tieto otázky dobre položené, ak sa prieskum týka detí. Tobôž detí v resocializačnom zariadení, v ktorom žijú izolovane od vonkajšieho sveta a v ktorom sú ponorené do vlastnej subkultúry.
Zároveň by mal poctivý výskumník vziať do úvahy aj ďalšie skutočnosti, a to životné príbehy konkrétnych detí. Vzhľadom na zložitosť životnej situácie jednotlivých detí v diagnostických a resocializačných centrách je jednoducho nutné brať do úvahy pri akomkoľvek výskume či prieskume všetky skutočnosti, ktoré formovali ich názore a postoje ešte pred tým, ako sa do takéhoto zariadenia dostali. Jednoducho poctivý prieskum, ktorý sa týka práv detí, šikanovania a násilia musí brať do úvahy, čím všetkým si tieto deti vo svojom krátkom živote prešli, aké situácie zažili a ako v tejto súvislosti vnímajú svet okolo seba.
Na záver tejto mojej prvej výhrady týkajúcej sa nesprávne položených otázok si kladiem aj ja jednu otázku: neboli tieto otázky v dotazníkoch položené zámerne, diletantsky? Po prvé, nechce sa mi veriť, že úrad komisára pre deti skutočne obsadili až takí diletanti, ktorí si toto všetko iba neuvedomili. Ale priznávam, aj to je jedna z možností. V takom prípade sa ale rovno pýtam, či by nemala pani komisárka z úradu radšej sama odísť, nakoľko ide o ďalší príklad hrubej nekompetentnosti.
Pani komisárka pre deti sa však na výbore pre ľudské práva a národnostné menšiny na moju otázku, či takýto nevydarený prieskum robili vôbec odborníci, vehementne zaštítila vysokou odbornosťou univerzitného pracoviska, ktorý jej tento prieskum pomohol realizovať. To ma vedie k druhej otázke. Naozaj sa nájdu v akademickej obci až takí diletanti? Nechce sa mi veriť, že takto odfláknutý prieskum vyšiel z prostredia vedy a výskumu, ale na Slovensku je potrebné aj túto druhú možnosť pripustiť. Avšak obe spomínané možnosti sú naozaj skôr nepravdepodobné. Pravdou bude najskôr to, že pani komisárka dala urobiť prieskumy v resocializačných zariadeniach zámerne zavádzajúco. Nie v najlepšom záujme detí, ale v záujme niektorých zariadení. Ak je to tak, je toto ešte vážnejší dôvod na to, aby úrad komisára pre deti čo najrýchlejšie opustila. Znamená to totiž, že pani Tomanová zámerne zneužila deti na vylepšenie imidžu resocializačných zariadení a to najmä jedného, konkrétne zariadenia Čistý deň.
K tomuto tvrdeniu ma doviedla aj druhá moja výhrada voči tomuto prieskumu. Už som spomínala, v čom je život chovancov v resocializačných zariadenia neštandardný v porovnaní s bežnými každodennými situáciami ich rovesníkov za múrmi týchto zariadení. Preto ak chce niekto reálne zistiť, či deti v týchto zariadeniach netrpia a či sú ich práva dodržiavané, nestačí mu jednoducho prísť, dať deťom vyplniť dotazník a odísť. Navyše, chovanci dotazníky vypĺňali za prítomnosti osoby, ktorá pre ne zosobňovala dohľad autority. Či už išlo o zamestnancov resocializačného zariadenia alebo o ľudí, ktorých si na monitoring najal úrad komisárky pre deti. Pýtam sa, do akej miery sa mohli deti slobodne vyjadriť v situácii, keď poriadne nerozumeli položeným otázkam a ešte k tomu nad nimi stál človek, ktorý má vplyv na udeľovanie odmien a trestov a ktorého v rámci takto nastavených pravidiel je výhodnejšie, ak aj nie potešiť správnou odpoveďou, tak rozhodne aspoň nenaštvať tou nesprávnou? Ak by poctivý výskumník naozaj chcel vedieť, čo si deti v týchto zariadeniach myslia, nevybavil by to jedným dotazníkom. Najprv by sa snažil získať si dôveru chovancov, opakovane by sa k nim vracal. Robil by s nimi aj hĺbkové kvalitatívne rozhovory a pozoroval by aj celkovú situáciu a klímu v danom zariadení.
A sme opäť pri výskumných metódach. Jeden dotazník na to, čo ním chcela pani Tomanová potvrdiť, jednoducho nestačí. Ak sa pani komisárka vo svojich tvrdeniach, že deťom je v resocializačných zariadeniach v podstate dobre, opiera iba o jeden takýto dotazník, je to z jej strany buď diletantské, alebo zámerne manipulatívne. Naozaj neviem, čo je horšie. S určitosťou však viem, že výsledky jej prieskumu v týchto zariadeniach nemajú žiadnu relevantnú hodnotu. Samotné percentuálne vyjadrenie takto ľahko spochybniteľných výsledkov, nech je aj uvedené v úhľadných farebných koláčikoch, nie je totiž dostatočné pre spoľahlivejšie interpretácie. Inými slovami, mňa osobne tento prieskum nepresvedčil o tom, že deti v resocializačných zariadeniach skutočne vedia, aké sú ich práva, že skutočne dokážu posúdiť primeranosť trestov a že dokážu samé od seba rozpoznať, čo je už za hranicou primeranosti. Nemôžem brať vážne fakt, že sa v prieskume v niektorých zariadeniach spokojnosť pomerne vyšplhala aj na 100 percent. U tínedžerov, ktorí sú v tomto veku obzvlášť kritickí? Zariadenie Čistý deň, plných 100 percent chovancov odpovedalo, že práva detí poznajú, že sú v zariadení práva detí dodržiavané, že majú prístup k informáciám, že sa majú komu posťažovať a že im je v zariadení k dispozícii osoba, na ktorú sa môžu absolútne spoľahnúť. Sto percent opýtaných sa v zariadení Čistý deň vyjadrilo, že majú vytvorené podmienky na prípravu do školy, hoci vieme, že mnohí počas pobytu v zariadení do školy vôbec nechodia a že sa môžu venovať činnostiam, ktoré ich bavia. Prosím vás pekne, takýto ideálny stav je ťažké dosiahnuť aj v mnohých úplne bežných rodinách, je ilúziou, že by mohol nastať na 100 percent v resocializačnom zariadení.
Vážení kolegovia, vážené kolegyne, na základe uvedených argumentov, ktoré sú len špičkou ľadovca vytvoreného z množstva ďalších, ktoré som nespomenula, ale ktoré spomenuli, ale možno ešte v ústnej rozprave spomenú ďalší moji kolegovia, vás žiadam, aby sme správu pani komisárky Viery Tomanovej nebrali na vedomie, ale aby sme ju dali prepracovať.
Ďakujem vám za pozornosť.
Skryt prepis