Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

13.12.2017 o 9:18 hod.

Mgr.

Zuzana Zimenová

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 13.12.2017 9:18 - 9:18 hod.

Zuzana Zimenová
Ďakujem pekne pánovi poslancovi. Chcem sa len poďakovať za jeho podporu. Ja dúfam, že takýchto podporných hlasov, hoci nás je tu teraz v sále málo, tak pri hlasovaní bude viac.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 13.12.2017 9:05 - 9:17 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, väčšina žiakov so zdravotným znevýhodnením sa dnes učí v špeciálnych školách, no trendom je integrovať ich čoraz častejšie aj do bežných materských, základných a stredných škôl. Učiteľom v oboch typoch škôl, v špeciálnych aj v bežných školách, pomáhajú pri vzdelávaní týchto žiakov asistenti učiteľa s pedagogickou kvalifikáciou. Asistenti učiteľa pomáhajú učiteľom pri príprave na hodinu a na vyučovaní v triede. Asistent učiteľa je teda pomocou najmä pre pedagóga, ako vyplýva už zo samotného názvu tejto pracovnej pozície. Nie je to osobný asistent žiaka.
Úlohou asistenta učiteľa je upravovať podmienky vzdelávania žiakov tak, aby mohli vo vzdelávaní optimálne napredovať, a to sa netýka len žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ale všetkých žiakov v triede. Asistent učiteľa totiž nie je v triede nato, aby sedel len pri jednom žiakovi so zdravotným znevýhodnením, ale nato, aby pomohol učiteľovi zvládnuť odučiť vyučovaciu hodinu spôsobom, ktorým budú do vzdelávania začlenení všetci žiaci v triede. Znamená to, že asistent učiteľa sa môže – a v princípe aj má – venovať celej triede.
Mnohé deti so zdravotným znevýhodnením však potrebujú počas dňa okrem asistencie pri učení sa aj osobnú asistenciu pri bežných činnostiam. Ich znevýhodnenie často vyžaduje nepretržitú pozornosť dospelej osoby. Právne predpisy v školskej oblasti však nijako neupravujú, že by mal tieto činnosti vykonávať asistent učiteľa.
Celkove by sme mohli zhrnúť povinnosti asistenta učiteľa, ktorý pomáha napríklad učiteľovi v triede so žiakom s mentálnym postihnutím, nasledovne: Asistent učiteľa prichádza do triedy pred učiteľom a pomáha žiakovi pripraviť si pomôcky na vyučovanie. Na vyučovaní mu pomáha pochopiť podstatu novej látky a znenie úloh, diktuje žiakovi poznámky, ak ich nestíha prečítať z tabule, a pomáha mu robiť si poznámky z učebnice. Snaží sa mu text zjednodušiť tak, aby žiak všetkému porozumel. Na geometrii mu pomáha pracovať s kružidlom, pravítkami alebo inými potrebnými pomôckami. Na hodine materinského alebo cudzieho jazyka asistent učiteľa vysvetľuje ešte raz gramatické javy a poučky tak, aby im žiak dobre porozumel. Ak žiak nestíha pracovať na vyučovaní s triedou, asistent s ním pracuje jeho vlastným tempom. Pri písaní písomnej práce asistent zjednodušuje zadania úloh a viackrát sa ich snaží žiakovi vysvetliť, aby otázku dobre pochopil a dokázal na ňu odpovedať. Keď učiteľ v rámci hodiny ide niečo vysvetliť žiakovi, s ktorým pracuje asistent, ten preberá úlohu učiteľa a pracuje s celou triedou, väčšinou kontroluje plnenie úloh, ktoré učiteľ žiakom zadal, alebo samostatne vedie časť hodiny.
Asistent učiteľa, podobne ako učiteľ, sa tiež pripravuje na vyučovanie. Učiteľ rozhodne, do akej miery má integrovaný žiak nové učivo ovládať, čo je pre neho podstatné. Asistent učiteľa potom pripraví pre žiaka vhodné postupy na osvojenie si učiva. Ako vidíme, asistent učiteľa je kvalifikovaný pedagóg, ktorého hlavnou úlohou je pomôcť učiteľovi hladko odučiť učivo a vytvoriť v triede podmienky, za ktorých bude optimálne zapojený do vyučovacieho procesu každý jeden žiak.
Nie vždy mali asistenti učiteľa takúto vysokú mieru zodpovednosti. Pôvodne boli asistenti učiteľa do školského systému zavedení ako pomocníci, ktorých kompetencie boli pôvodne výrazne nižšie. Asistentov učiteľa robili neraz členovia komunity, v ktorej škola pôsobila, a pomáhali žiakom napríklad s preklenutím rečovej bariéry, ak títo doma nehovorili vyučovacím jazykom, ale vlastným nárečím. Z týchto pôvodných asistentov učiteľa profitovali najmä rómski žiaci. Časom sa to však zmenilo. Pozícia asistenta učiteľa sa zaradila medzi riadnych odborných zamestnancov, u ktorých je podmienka mať vysokoškolské vzdelanie.
Pomocný personál, ktorý dovtedy pomáhal v škole so všetkým, čo bolo treba, postupne zo škôl vymizol a chýba nám dodnes a nielen v lokalitách s početným zastúpením rómskych žiakov v školách, ale aj v triedach, kde sú žiaci so zdravotným postihnutím. Asistentov učiteľa, ktorými kedysi mohol byť prakticky hocikto so strednou školou, dnes robia najmä špeciálni pedagógovia alebo vyštudovaní učitelia. Je logické, že k povinnostiam, ktoré vykonávajú, im nie je možné automaticky pridávať aj zodpovednosť za výkon osobnej asistencie.
Pozrime sa teraz na profil osobného asistenta. Dovoľte mi prečítať aspoň niektoré zo zoznamu činností na účely určenia rozsahu potrebnej osobnej asistencie. Po prvé, vstávanie, líhanie, polohovanie. Po tretie, osobná hygiena, obliekanie, vyzliekanie, príprava jedla, podávanie jedla, podávanie liekov, nakupovanie, starostlivosť o kompenzačnú pomôcku. Dorozumievanie, kam patrí písanie, čítanie, telefonovanie, artikulačné tlmočenie, taktilné tlmočenie, tlmočenie v posunkovej reči, sprostredkovanie komunikácie pre sluchovo postihnuté osoby a pre hluchoslepé osoby, predčítanie pre nevidiacich, dohľad, pomoc pri akútnom ochorení, preprava alebo premiestňovanie pri pracovných aktivitách, vzdelávacích aktivitách, občianskych aktivitách, rodinných aktivitách a voľnočasových aktivitách.
Čítam to z toho dôvodu, že naozaj je potrebné uvedomiť si, že rozsah tých činností medzi asistentom učiteľa a osobnou asistenciou je diametrálne odlišný.
Odporcovia vpustenia osobných asistentov do škôl tvrdia, že všetky tieto činnosti môžu a majú vykonávať asistenti učiteľa. Pýtam sa však, či je naozaj správne očakávať, že tieto činnosti spojené s bežnými samoobslužnými úkonmi budú vykonávať asistenti učiteľa s vysokoškolským vzdelaním a s pedagogickou kvalifikáciou. Tí sú potrební ako soľ na vyučovacích hodinách a z ich prítomností profituje množstvo detí v škole, nie iba jeden žiak so zdravotným znevýhodnením. Navyše z povahy svojich úloh nestíhajú ani pri najlepšej vôli byť žiakovi s postihnutím celý deň poruke v prípade, že je to potrebné.
Pomáhať deťom pri samoobslužných činnostiach a pri prekonávaní bariér v bežných situáciách je úloha pre osobného asistenta. Osobní asistenti, teda asistenti bez pedagogickej kvalifikácie, však v školách v súčasnosti k dispozícii nie sú. Niežeby deti so zdravotným postihnutím nemali na Slovensku na osobného asistenta nárok. Majú a mnohým z nich ho rezort práce a sociálnych vecí aj prepláca. Títo osobní asistenti detí však majú vstup do základných a stredných škôl na Slovensku zakázaný, a to aj do špeciálnych škôl, podotýkam, kde by sme predpokladali, že je osobná asistencia samozrejmosťou. Výnimku majú len študenti so zdravotným znevýhodnením na vysokých školách. V základných a v stredných školách vrátane škôl špeciálnych musí ostať osobný asistent dieťaťa pred bránou školy.
Žiakom so zdravotným znevýhodnením, ktorí si riadne plnia povinnú školskú dochádzku, štát osobnú asistenciu prepláca iba v čase mimo školy. Osobní asistenti môžu dieťa do školy doviesť a po skončení vyučovania ho môžu odviesť domov. V škole však s ním ostať nemôžu. Dôsledkom tohto nezmyselného zákazu je, že v školách dnes nemá kto pomôcť deťom s postihnutím pohybovať sa po chodbách, najesť sa, ísť na toaletu. Vďaka takémuto zákazu nemôžu deti s postihnutím ani navštevovať popoludňajšie aktivity v školských kluboch. Nezmyselnosť takéhoto zákazu je očividná najmä v špeciálnych školách, v ktorých pomoc pri bežných úkonoch potrebuje väčšina žiakov.
Osobná asistencia je služba, ktorá má pomôcť osobám so zdravotným znevýhodnením v činnostiach, ktoré zlepšia kvalitu ich života, podporia ich vlastnú aktivitu a zvýšia ich šance na lepšie uplatnenie sa v spoločnosti. Ľudia s postihnutím využívajú osobnú asistenciu na to, aby mohli žiť aktívnejší a samostatnejší život, ako im postihnutie dovoľuje. Niet najmenších pochýb, že vzdelávanie v škole patrí medzi aktivity, ktoré sú pre rozvinutie schopností detí viesť samostatný a úspešný život v dospelosti kľúčové. Preto niet dôvodu, pre ktorý by mala byť osobná asistencia v základných a v stredných školách týmto deťom upieraná, obzvlášť tým deťom, ktoré majú v dôsledku postihnutia na osobnú asistenciu nárok a žiadosť o jeho poskytnutie im bola úradom práce, sociálnych vecí a rodiny schválená.
Je pravda, že nie všetci rodičia by chceli tento ozaj veľmi skromný balík zaplatených hodín osobnej asistencie využiť pre svoje dieťa akurát počas jeho pobytu v škole. Mnohí z nich pracujú na zmeny alebo majú iné povinnosti, počas ktorých potrebujú, aby ich zastúpil osobný asistent doma, keď nemôžu byť s dieťaťom. Avšak tým rodičom, ktorí by chceli dieťaťu zabezpečiť osobného asistenta počas dňa v školskom prostredí, by zákon nemal brániť vybrať si. Chýbajúcu osobnú asistenciu v školách dnes suplujú ochotní asistenti učiteľa alebo samotní učitelia. Robia to však nad rámec svojho kvalifikačného zaradenia a na úkor plnenia ostatných povinností a aj to je dôvod, prečo počet žiadostí o asistentov učiteľa z roka na rok stúpa. Keďže detí so zdravotným znevýhodnením v školách pribúda, je potrebné nastaviť nové systémové riešenia. Umožnenie vstupu osobných asistentov do škôl je prvým krokom k zlepšeniu.
Tento návrh neznamená, že k požadovanému počtu asistentov učiteľa v školách pribudnú mechanicky osobní asistenti. Naopak, návrh sleduje zámer, aby si každá škola mohla vyskladať svoj vlastný podporný tím podľa skutočných potrieb a možností žiakov, tak, aby sa reálne uspokojili ich rôznorodé potreby. Som presvedčená, že ak umožníme deťom, aby aspoň niektoré z nich sprevádzal v škole ich osobný asistent, odzrkadlí sa táto možnosť aj na znížení počtu žiadostí o asistenta učiteľa. A ak by sa aj súčasný objem financií vynakladaných na asistentov učiteľa v rezorte školstva a na osobnú asistenciu v rezorte práce a sociálnych vecí nenavýšil ani o cent, v školách by mohlo za rovnaké peniaze pôsobiť viac ľudí ako dnes.
Vážené kolegyne a kolegovia, chcem vás preto požiadať o podporu tohto zákona. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 13.12.2017 9:01 - 9:03 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, cieľom návrhu je rozšíriť možnosti individuálnej pomoci pre žiakov so zdravotným znevýhodnením, ktoré zabezpečujú; v školách, ktoré zabezpečujú plnenie povinnej školskej dochádzky, a to tak, že sa umožní vstup osobných asistentov žiakov na pôdu základných a stredných škôl.
Väčšina žiakov so zdravotným postihnutím sa dnes učí v špeciálnych školách, no čoraz častejšie sa ich darí integrovať aj do bežných škôl. V oboch typoch škôl, špeciálnych aj bežných, im na vyučovaní môže pomáhať s učením asistent učiteľa. Mnohí z týchto žiakov však potrebujú asistenciu aj pri bežných samoobslužných činnostiach. V takýchto prípadoch je pre nich pomoc asistentov učiteľa nedostatočná. Asistenti učiteľa totiž nie sú na podobné situácie pripravení a z povahy úloh, ktoré majú plniť, vyplýva, že nie sú ani schopní byť žiakom neustále poruke a v zásade ani nemajú kompetenciu vykonávať činnosti, ktoré obvykle vykonávajú osobní asistenti. Asistenti učiteľa sú v školách zodpovední iba za činnosti, ktoré súvisia s pedagogickou prácou, čomu zodpovedá aj úroveň ich vzdelania a kvalifikačný profil.
Vhodnými osobami, ktoré by dokázali v školách túto medzeru v oblasti pomoci pre žiakov so zdravotným znevýhodnením vyplniť, sú osobní asistenti. Týchto osobných asistentov mnoho detí so zdravotným znevýhodnením k dispozícii má, no nemôže ich pomoc využívať na pôde školy. Tam majú osobní asistenti vstup zakázaný.
Návrh zákona rieši obmedzenia vyplývajúce zo súčasného znenia právnych predpisov a snaží sa zrovnoprávniť stav na základných, stredných a vysokých školách. Právne predpisy v súčasnosti osobným asistentom vstup do základných škôl a stredných škôl zakazujú, a to aj do špeciálnych škôl. Výnimku majú len študenti so zdravotným postihnutím na vysokých školách.
Cieľom predloženého návrhu zákona je tento nezmyselný zákaz zrušiť a umožniť osobným asistentom pôsobiť aj v prostredí škôl, kde žiaci plnia povinnú školskú dochádzku. Podľa predloženého návrhu zákona sa režim na vysokých školách a režim v oblasti regionálneho školstva zjednotí, a to v prospech osôb so zdravotným znevýhodnením.
Pani predsedajúca, hlásim sa potom do rozpravy.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 12.12.2017 19:00 - 19:01 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Ďakujem kolegovi Mirovi Sopkovi za jeho vyjadrenie k tomuto návrhu zákona. Myslím, že sme obaja naklonení takýmto návrhom, lebo sme na jednej lodi, vieme, ako s čím všetkým sa školy sa boria, s čím všetkým učitelia v školách zápasia, a že tento návrh by im dokázal pomôcť.
Pán poslanec Mizík, rozumiem vašej poznámke a pramení z toho, že nemáte komplexnú znalosť celej problematiky, a to z toho dôvodu, že ja som naozaj konzultovala aj s Komorou sestier, aj s ministerstvom zdravotníctva tento návrh. Vedia si to predstaviť nie tak, že by tam chodili zdravotné sestry z nemocníc, ale tzv. komunitná sestra.
Komunitná sestra je teraz povolanie, ktoré sa práve teraz kreuje, jeho náplň práce a profil na ministerstve zdravotníctva, ktorá bude pomáhať nielen v školách, mohla byť pomáhať nielen v školách, ale aj v domovoch sociálnych služieb, alebo v domovoch dôchodcov. To znamená, že to budú sestry, ktoré budú mať takýto možno aj vyskladaný úväzok. Čiže tá doba pokročila. Naozaj nemáme sestry len v nemocniciach.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 12.12.2017 18:50 - 18:57 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, tento návrh zákona som už predkladala pred polrokom, a keďže som presvedčená o jeho správnosti, dovoľujem si ho predložiť znova. Za toho polroka sa totiž na situácii v školách, ktorú sa usilujem týmto návrhom riešiť, nič nezmenilo.
Učiteľom v školách stále nikto nepomáha pri práci s deťmi, ktorým hrozí počas dňa náhla zmena zdravotného stavu, preto majú stále z prítomnosti týchto žiakov v triedach veľké obavy. Stres v nich však vyvolávajú nielen vážne diagnózy, ale neraz aj pomerne jednoduché zdravotné úkony, ktoré sa s dieťaťom v rodinnom prostredí bežne vykonávajú, ako napr. zmeranie hladiny cukru v krvi či podanie inzulínu.
Problémom pre školy bývajú aj len potenciálne ťažkosti detí pri niektorých chronických ochoreniach, ktoré sa síce nemusia na vyučovaní nikdy prejaviť, ale už len samotné vedomie toho, že dieťa môže počas vyučovania dostať epileptický alebo iný záchvat, učiteľov vážne znepokojuje. Už len samotná predstava, čo všetko sa môže dieťaťu počas dňa prihodiť, býva pre nich ťažko zvládnuteľnou psychickou záťažou. Pichnúť dieťaťu inzulín, podať lieky či poskytnúť ošetrenie pri náhlom záchvate, učitelia nevedia a zo zákona ani nemôžu. Tieto úkony preto v školách zabezpečujú obvykle rodičia, a to i v prípade, ak ich dieťa navštevuje špeciálnu školu. Aj v špeciálnych školách totiž zdravotnícky personál chýba, obvyklý je iba v špeciálnych školách internátneho typu.
Upozorňujem na to s plnou vážnosťou už po druhýkrát na tejto pôde a vyzývam vás, vážení kolegovia, aby ste nebrali túto skutočnosť na ľahkú váhu a pomohli mi urobiť nápravu. Nie je predsa možné, aby sme ponechávali rodičov v rolách rukojemníkov, ktorí musia byť škole neustále k dispozícii, ak chcú, aby ich dieťa prijala na vzdelávanie.
Školský systém na Slovensku zaspal dobu. Celé dekády je nastavený výlučne na zabezpečenie výučby na vyučovacích hodinách a všetko ostatné, čo nesúvisí s rozvrhom hodín, ale čo v živote detí a ich rodín často zohráva podstatnú rolu, ignoruje. Tento nemenný, rigidný a zaslepený prístup k žiakom, ktorý ignoruje komplexnosť ich životov a špecifiká ich možného výkonu v škole, je príčinou, prečo sa vzdelávacie výsledky našich žiakov z roka na rok zhoršujú. Netýka sa to, samozrejme, iba žiakov so zdravotným znevýhodnením, ale v tejto chvíli mi ide najmä o nich. V ich prípade je práve rigidnosť nášho školského systému tou najväčšou a neprekonateľnou bariérou pri vyrovnávaní ich šancí v prístupe ku kvalitnému vzdelávaniu.
Namiesto toho, aby sa v rámci povinnej školskej dochádzky ich šance na úspech a plnohodnotný život zvyšovali, deje sa v našich školách opak. Šance detí so zdravotným znevýhodnením sú v porovnaní so šancami zdravých detí o niekoľko levelov nižšie. Náš školský systém zároveň deformuje aj práva rodičov. Len kvôli tomu, že systém nie je dostatočne vnímavý na rôznorodé špecifické potreby detí a že nie je pri napĺňaní týchto potrieb dostatočne flexibilný, deformuje ich právo na slobodnú voľbu vhodnej školy pre svoje dieťa.
Napriek tomu, že zákon hovorí jasnou rečou a formálne umožňuje každému rodičovi slobodne si zvoliť školu pre svoje dieťa, v prípade zdravotných ťažkostí dieťaťa, ktoré pôsobia na učiteľov znepokojujúco, naše školy až príliš často dávajú rodičom najavo, že ich deti nie sú v škole vítané. Formulujú to, samozrejme, mäkšie. Najčastejšie spôsobom, ktorým rodičov ubezpečujú, že im ide v prvom rade o blaho dieťaťa a že nevedia zaručiť jeho bezpečnosť. Ktorý rodič si vtedy vezme na zodpovednosť, že bude v takejto škole trvať na prijatí dieťaťa? No žiaden. Radšej si nohy uchodí pri hľadaní inej školy, takej, kde so zdravotným stavom jeho dieťaťa nebudú mať až taký veľký problém. Často to pritom môže byť škola vzdialená od miesta ich bydliska aj niekoľko kilometrov. Denné dochádzanie do ústretovej, no vzdialenej školy sa tak stáva ďalšou komplikáciou v rodine, ktorá je už aj bez toho často na pokraji síl z dôvodu manažovania adekvátnej pomoci pre choré dieťa.
To, že žiaci s horším zdravotným stavom nie sú v našich školách žiaduci, nie je fér ani voči ich rodičom, ale najmä voči samotným deťom. Tie sa za svoj zdravotný, tie za svoj zdravotný stav nemôžu. Chcú a väčšina z nich aj môže chodiť do školy, učiť sa, mať kamarátov a prežívať s nimi všetko to, čo k detstvu patrí. Akým právom im to zbytočne komplikujeme my dospelí, my zákonodarci, ktorým tak dlho trvá urobiť v zákonoch úpravy potrebné na to, aby sa život týchto detí zlepšil?
Teraz si dovolím upriamiť vašu pozornosť na spomínaný list, ktorý mi už pred pol rokom zaslali z odboru ošetrovateľstva na ministerstve zdravotníctva. Dokladuje, že školská sestra by mohla v školskom prostredí riešiť nielen situácie, ktoré som spomenula, ale že by mohla zohrávať významnú úlohu aj pri prevencii a včasnej identifikácii zdravotných problémov aj ostatných detí. V tejto súvislosti chcem podčiarknuť význam pôsobenia zdravotnej sestry najmä v školách v tých lokalitách, kde evidujeme zvýšený počet žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, z chudobných rodín a z rómskych osád. Nie je tajomstvom, že práve tieto deti potrebujú zvýšenú zdravotnú starostlivosť a vo zvýšenej miere aj rôzne preventívne programy, ktoré ich naučia, ako sa starať o svoje zdravie.
Návrhom zaviesť do školského prostredia zdravotnú sestru chcem podporiť všetky dobre mienené navrhované opatrenia v oblasti vzdelávania rómskych detí, ktoré prichádzajú či už z vládnych kruhov, alebo z opozičných lavíc.
Dámy a páni, my všetci, ktorým skutočne leží na srdci zlepšenie starostlivosti o rómskych žiakov v školách a chceme pre nich vytvoriť šancu na zdravý a zodpovedný život v dospelosti, mali by sme podporiť spoločne tento návrh zákona. S touto výzvou sa obraciam najmä na kolegov z poslaneckých klubov SaS, OĽANO, ale aj MOST-u - HÍD. Vážený kolegovia, toto je jeden z návrhov zákonov, pri ktorom stlačením jedného tlačidla rozhodujeme o osudoch detí. Prosím vás, zvažujte pri hlasovaní zmysluplnosť návrhu, a nie politický diktát.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 12.12.2017 18:44 - 18:48 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, cieľom predkladaného návrhu je rozšíriť možnosti pomoci prostredníctvom školských sestier pre žiakov so zdravotným znevýhodnením, ale aj pre všetkých ostatných žiakov v školách poskytujúcich plnenie povinnej školskej dochádzky.
V školách sú čoraz častejším javom žiaci so zdravotným postihnutím, ktorí sú zaradení do rôznych kategórií špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb, ale aj žiaci s chronickými zdravotnými problémami, ktorí nie sú zaradení do kategórie žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ale ich znevýhodnenie je oproti zdravým žiakom napriek tomu zjavné.
Vzdelávací proces v školách je však natoľko rigidný a zviazaný rôznymi predpismi, že či už sú zaradení v školách tak, alebo onak, školy sa ich prítomnosti nevedia prispôsobiť a vnímajú ich ako problém, ktorý učiteľom v triedach komplikuje život a s ktorým si často vôbec nevedia poradiť. Učitelia totiž nemajú potrebné kompetencie na realizáciu úkonov v oblasti zdravotnej starostlivosti, ktoré je potrebné s týmito žiakmi vykonávať počas dňa, neraz aj počas vyučovacej hodiny. Preto ani zo zákona nemôžu prevziať za zdravotný stav detí a úkony s ním spojené zodpovednosť. V realite tak vzniká nielen v právnych predpisoch, ale aj v bežnej praxi diera, ktorú súčasný školský systém nedokáže vyplniť. V školách totiž nie je k dispozícii ani žiaden odborný personál, ktorý by tieto úkony vykonával namiesto učiteľov.
Napriek tomu, že Slovensku vyplývajú z medzinárodných dohovorov OSN jednoznačné povinnosti pri zabezpečení podmienok na vzdelávanie pre všetky deti vrátane detí so zdravotným znevýhodnením, nemajú školy na Slovensku k dispozícii personál, ktorý by tieto špecifické potreby detí súvisiace s ich zdravotným stavom naplnil. Dokonca v prípade viacnásobného postihnutia dieťaťa, teda ak je jeho zdravotný stav komplikovanejší, mávajú rodičia týchto detí problém umiestniť ich aj do špeciálnej škôlky, alebo špeciálnej základnej školy. Ani v týchto školách totiž nie je zdravotná starostlivosť o tieto deti na potrebnej úrovni.
Návrh zákona rieši tento problém tak, že otvára dvere škôl pre pôsobenie kvalifikovaného zdravotného personálu všade tam, kde je potrebný a kde sa škola sama rozhodne využívať odborné služby školskej sestry. Návrh zákona nezavádza pre školy povinnosť tieto zdravotné sestry zamestnávať, ale ide iba o vytvorenie možnosti v prípade, že sa bude mať zriaďovateľ školy, že bude zriaďovateľ školy mať o tieto služby záujem. Predpokladá sa tiež, že školská sestra nemusí pracovať v škole na plný úväzok, ale bude môcť poskytovať škole odborné služby na základe dohody.
Návrh zákona je prerokovaný s Komorou zdravotných sestier a pôrodných asistentiek a s príslušným odborom na ministerstve zdravotníctva. Obe inštitúcie zaujali k návrhu súhlasné stanovisko, čo je dôležité aj z toho dôvodu, že sú to práve tieto dve inštitúcie, ktoré vytvárajú pre profil školskej sestry kvalifikačný rámec. Spoločne s rezortom zdravotníctva aj Komorou sestier sme sa zhodli na tom, že okrem priameho zdravotníckeho výkonu v rámci práce s deťmi so zdravotným znevýhodnením by mohli školské sestry pomáhať aj pri príprave programov prevencie a zdravého životného štýlu. Školské sestry by taktiež mohli v školách vykonávať rutinné zdravotné prehliadky u každého dieťaťa s nadväzným sledovaním detí so špecifickými potrebami v oblasti zdravia a koordinovať spoluprácu manažmentu školy, učiteľov, pediatrov, psychológov a v prípade potreby aj sociálnych a komunitných pracovníkov.
Finančné zabezpečenie školských sestier sa predpokladá viaczdrojové, napríklad z vyčlenených zdrojov ministerstva školstva na zabezpečenie pedagogických asistentov v školách a ďalších odborných zamestnancov alebo z rozpočtu samospráv, alebo z vlastných zdrojov školy.
Pani predsedajúca, hlásim sa potom do rozpravy.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 12.12.2017 18:42 - 18:42 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Kompetenčný profil pomocných vychovávateľov bude mať na starosti rovnako ako kompetenčné profily ostatných zamestnancov ministerstvo školstva. Keďže som vo svojom príspevku spomenula, že je tento návrh vyrokovaný s ministerstvom školstva, konkrétne s odborom pre špeciálne a inkluzívne vzdelávanie, tak je samozrejmé, že aj budú jasné kritériá a pravidlá prijímania týchto ľudí a takisto aj ich potreba nejakej vzdelanostnej úrovne. To všetko stanoví ministerstvo školstva.
Ja v tom problém nevidím.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 12.12.2017 18:28 - 18:41 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, pred polrokom som podala totožný návrh spolu s ďalšími dvomi návrhmi v jednom balíku. Tentoraz som sa rozhodla predložiť tieto návrhy samostatne. Robím tak z toho dôvodu, aby som zvýšila nádej na to, že aspoň niektorý z nich bude v pléne schválený a posunutý do druhého čítania.
Dovoľte mi teraz bližšie vysvetliť pohnútky, ktoré ma viedli k tomu, aby som opätovne predložila do Národnej rady návrh na zavedenie pomocných vychovávateľov do nášho školského systému. Začnem trochu zoširšia a priblížim vám kontext, v ktorom tento návrh podávam, konkrétne politiku vlády v oblasti zabezpečovania potrebného podporného servisu pre školy.
Učiteľom dnes môžu v školách pomáhať pri práci so žiakmi ďalší odborní zamestnanci, ako napr. špeciálni pedagógovia, školskí psychológovia a ďalší špecialisti či asistenti učiteľa. V realite však v školách títo ľudia zúfalo chýbajú. Preto sa domnievam, že v tomto našom chronicky podvyživenom a vyčerpanom školskom systéme by mohli byť pomocní vychovávatelia aspoň drobnou náplasťou, prvou pomocou pre učiteľov v triedach, kým sa nám podarí presadiť dlhodobú systémovú liečbu. Pokúsim sa to vysvetliť na probléme s nedostatkom asistentov učiteľa.
V septembrovej interpelácii na ministerku školstva Martinu Lubyovú som položila konkrétne otázky súvisiace s asistentami učiteľa. Spýtala som sa jej, koľko asistentov učiteľa v tomto školskom roku školy žiadali a na koľko naozaj dostali peniaze. Odpoveď znela, citujem: "Školy požiadali na školský rok 2017/2018 celkovo o 5 095 asistentov učiteľa. Ministerstvo z tohto počtu v rámci svojich disponibilných finančných zdrojov poskytuje na tento školský rok finančné prostriedky na osobné náklady na 1 732 asistentov učiteľa."
Je evidentné, že disponibilné zdroje, ktoré ministerstvo školstva vyčlenilo na zabezpečenie asistentov učiteľa, nestačia pokryť požiadavky škôl. V tomto školskom roku dostali školy peniaze na pokrytie ani nie tretiny žiadostí, teda takmer tri štvrtiny žiadostí ministerstvo zamietlo. Pre nás, čo túto problematiku dlhodobo sledujeme, nič nové. Akurát, že vidíme, že je to z roka na rok horšie. Rok čo rok počet žiadostí o asistenta učiteľa stúpa a peňazí, vzhľadom na ich stúpajúci počet je čoraz menej. A pri pohľade do návrhu rozpočtu na rok 2018 musím konštatovať, že viac ich nebude ani v budúcom školskom roku. Vláda na túto kritiku zvykne odpovedať, že chýbajúcich asistentov vykrýva aspoň sčasti cez eurofondy. Chybná odpoveď.
Eurofondy nie sú systémovým riešením a od vlády je nehoráznosť, že školy umele udržiava v závislosti na eurofondoch. Je zvrátené, že vláda školám rok čo rok servíruje eurofondové odrobinky namiesto zabezpečenia plnohodnotných a trvalých riešení, pretože jediný, kto z eurofondov naozaj v tejto krajine profitujú, nie sú učitelia a žiaci, ale vláda Roberta Fica. Nemôže jeden z koaličných partnerov, Slovenská národná strana roztápa na ministerstve školstva eurofondové peniaze vo vlastných záujmoch, ale vláda zámerne zneužíva eurofondy na to, aby nimi vykrývala svoje zlyhania pri nedostatočnom napĺňaní základných potrieb žiakov a učiteľov vo vzdelávaní. Naša vláda totiž nemíňa eurofondy na asistentov z toho dôvodu, že nevie nájsť na nich dosť peňazí v rozpočte, ale, naopak, zámerne sa zdráha uznať, že asistenti učiteľa majú byť nárokovateľnou položkou v normatívnom financovaní podobne ako učitelia matematiky či slovenčinári. Robí tak preto, aby udržala európske peňazovody v tejto oblasti čo najdlhšie výživné, pretože práve a len vtedy, keď nie sú asistenti učiteľa nárokovateľní, môžu byť financovaní z eurofondov. Keby mali školy nárok na financovanie platov asistentov učiteľa zo štátneho rozpočtu, toto žonglovanie s eurofondmi na hrane európskych pravidiel by našej vláde v Bruseli už jednoducho neprešlo. A potom by jej neostalo dosť verejných zdrojov na financovanie iných dôležitých vecí, ako napríklad futbalových štadiónov. Čo tam po budúcich generáciách, na futbal ľudia chodia dnes a medzi tými fanúšikmi je toľko potencionálnych voličov!
Prečo potom hovorím pri predstavovaní tohto, prečo o tom hovorím pri predstavovaní tohto môjho návrhu zákona? Pretože najmä toto je dôvod, prečo do parlamentu predkladám návrh na zavedenie pomocných vychovávateľov do školského systému. A robím tak opakovane a nečakám na avizované reformné zmeny, ktoré sú aj za tejto vlády Roberta Fica v nedohľadne. Jednoducho vidím, že v oblasti zabezpečenia dostatočného počtu asistentov učiteľa nerobí nič, a tak sa snažím školský systém tejto smutnej realite prispôsobiť, pretože do ďalších parlamentných volieb a do výmeny tejto nezodpovednej vlády čakajú školy ešte dva školské roky trápenia. Pomocní vychovávatelia by pritom mohli už od septembra 2018 učiteľom pomáhať v triedach tam, kde školy nedostali dostatok zdrojov na zaplatenie potrebné poštu asistentov učiteľa, pretože by vzhľadom na nižšiu kvalifikáciu oproti asistentom mohli pracovať za nižší plat, alebo hoci aj dobrovoľnícky. Verte mi, že školy by takúto pomoc privítali. Rozprávala som sa s viacerými riaditeľmi a rovnaký súhlas s týmto návrhom som získala už pred pol rokom aj na ministerstve školstva ešte od bývalého ministra Plavčana, ako aj od zamestnancov rezortu na odbore pre špeciálne a inkluzívne vzdelávanie. Ľuďom, ktorí pracujú každodenne s deťmi s rôznym potenciálom a rozmanitými ťažkosťami, je jasné, že učitelia sami, bez pomoci sú v triedach s čoraz pestrejším zložením žiakov stratení.
Ak chceme, aby v školách prestala narastať frustrácia učiteľov, pretože bez pomoci nedokážu ani pri najlepšej vôli pristupovať k žiakom individuálne, sme povinní dať im k dispozícii ďalšieho človeka do triedy, pomocnú ruku, ak nie v podobe asistenta učiteľa, tak aspoň v podobe lacnejšieho, no rovnako vnútorne motivovaného pomocného vychovávateľa.
Dovoľte mi ešte raz vrátiť sa k širšiemu kontextu vzdelávacej politiky a dokladovať, prečo vo mne narastá nedôvera k schopnostiam tejto vlády adekvátne napĺňať potreby žiakov a učiteľov v tejto oblasti a prečo už nechcem čakať na jej ohlasované komplexné zmeny, ale ponúkam rýchlejšie riešenia, ktoré by mohli byť jedným zo záchranných člnov na tejto potápajúcej sa lodi, ktorou je naše školstvo. Ten kontext je naozaj tristný. Na jednej strane, zákon vytvára pre školy možnosť žiadať o asistenta učiteľa, na druhej strane im vláda ukazuje figu borovú namiesto peňazí na jeho zaplatenie. Na jednej strane, zákon vytvára pre školy... (Reakcia z pléna.) Pardon.
Minister financií Peter Kažimír k tomu pravidelne dodáva, že chyba je na strane škôl, pretože ich nároky na asistentov učiteľa nejako podozrivo narastajú. Nuž narastajú, pretože v školách narastá počet detí s rôznymi ťažkosťami, a zároveň platí, že osamotený učiteľ v triede sa nemôže ani rozkrájať, ani naklonovať. Zároveň ale platí, že rezort školstva si za tie roky neurobil analýzu reálnych potrieb žiakov a učiteľov, a preto stále nevie ministerstvo financií seriózne odpovedať na otázku, či sú všetky žiadosti škôl o asistentov naozaj oprávnené. A preto sa ani nevie tých svojich učiteľov zastať a sebavedomejšie požadovať navýšenie financií v tejto oblasti.
Pritom mi nedá nespomenúť nehorázne rozhadzovanie peňazí vo vnútri rezortu školstva pod gesciou Slovenskej národnej strany. Každé ministerstvo má rezervy na priority, ale pre ministerstvo školstva zabezpečenie asistentov učiteľa zjavne nikdy prioritou nebolo. Keď som sa v spomínanej interpelácii pýtala na možné riešenia, z odpovedí ministerky školstva Martiny Lubyovej bolo zjavné, že sama ministerka má len hmlistý prehľad o tom, na čo tí asistenti učiteľa vlastne v školách slúžia. Na moju otázku, na koľko sa využívajú informácie o žiakoch v rezortnom informačnom systéme, v tzv. RIS-e, na overovanie oprávnenosti požiadaviek škôl na tak vysoký počet asistentov učiteľa, mi pani ministerka odpovedala nasledovne, citujem: "RIS už v súčasnosti eviduje o žiakoch údaj, či je pre žiaka potrebný zdravotný asistent, či sa o daného žiaka stará zdravotný alebo sociálny asistent učiteľa, a v budúcich rokoch bude možné dokladovať údaje aj o počtoch asistentov učiteľa z RIS-u."
Neviem, čo si mám o tejto odpovedi myslieť. V zákone o pedagogických a odborných zamestnancoch ani v ďalších právnych predpisoch nič také ako zdravotný a sociálny asistent nie je. V školách a v školských zariadeniach pôsobia len sociálni a liečební pedagógovia. Tí však vykonávajú úplne iné činnosti ako asistenti učiteľa. Neznalosť? Nezáujem? V každom prípade nedôveryhodná odpoveď zo strany osoby, ktorá má byť zárukou, že školský systém bude za tejto vlády Roberta Fica konečne šliapať ako hodinky.
Druhým rezortom, ktorý má na starosti školstvo, je ministerstvo vnútra. Pomlčím o dôsledkoch tohto hlúpeho nápadu druhej Ficovej vlády roztrhnúť zodpovednosť za školský systém na dva rezorty. Ostanem len pri asistentoch učiteľa. Na webových stránkach oboch rezortov, ministerstva školstva aj ministerstva vnútra sa môžeme dočítať informáciu, koľko bolo školám pridelených peňazí na asistentov učiteľa v tom-ktorom školskom roku. Podľa oboch ministerstiev sa vraj prideľujú asistenti učiteľa školám na základe potrieb žiakov so zdravotným znevýhodnením alebo nadaním. Nuž, ďalšia rezortná neznalosť.
Podľa platných právnych predpisov, konkrétne podľa zákona o financovaní školstva, nemajú žiaci s nadaním na asistenta učiteľa žiadny nárok. Viem to celkom určite, nakoľko som to riešila prednedávnom v hromadnej pripomienke k tomuto návrhu zákona, ktorú som predkladala ministerstvu školstva spoločne s Platformou rodičov detí so zdravotným znevýhodnením a Občianskym združením SOVA, ktoré združuje rodičov detí s nadaním. S požiadavkou, aby boli asistenti učiteľa v systéme nárokovateľní a aby mali na nich nárok aj žiaci s nadaním, sme na rozporovom konaní neuspeli. A neuspeli sme ani s návrhom, aby mohli školy žiadať, ak nie nárokovateľné, tak aspoň tie neisté zdroje na asistentov pre nadané deti.
Priznám sa, že už mám dosť tých rezortných rečí, ako sa veci riešia a vyriešia, keď vidím množstvo lapsusov. Jediné, na čom mi skutočne záleží, je, aby mali deti v školách a ich učitelia zabezpečené dôstojné podmienky na vzdelávanie, lebo bez toho budeme rok čo rok iba konštatovať, že výsledky našich žiakov sú čoraz horšie. Lepšie nebudú, kým sa nezlepšia podmienky na vzdelávanie a kým učiteľom nepomôžeme pri ich náročnej práci. Pomocní vychovávatelia sú možnosťou, ako im môžeme pomôcť okamžite.
Pevne verím, vážené kolegyne a kolegovia, že môj návrh na ich zavedenie do systému ako jednu z možností riešenia akútneho problému podporíte.
Ďakujem vám za pozornosť.
Skryt prepis
 

12.12.2017 18:24 - 18:26 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pani predsedajúca, za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, cieľom návrhu je rozšíriť možnosti pomoci pre žiakov v školách prostredníctvom pomocných vychovávateľov.
Na Slovensku pribúda detí, ktoré majú rôzne poruchy učenia sa a správania alebo iné ťažkosti s učením a so začleňovaním sa do kolektívu spolužiakov. Na tieto problémy narážajú najmä žiaci so zdravotným znevýhodnením a žiaci zo sociálne znevýhodneného prostredia, ale nepriaznivé okolnosti môžu neraz ovplyvniť vzdelávacie výsledky a správanie aj tzv. bežných žiakov, ktorí nie sú zaradení do žiadnej z kategórií špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb. V súčasnosti v školských triedach pribúdajú rôzne problematické situácie, s ktorými sa obvykle učiteľ musí vysporiadať sám, bez pomoci. Náročnosť týchto situácií sa zvyšuje úmerne s pribúdajúcim počtom žiakov s rôznymi ťažkosťami pri učení sa, hyperaktivitou, poruchami pozornosti, komunikácie a podobne. S týmito náročnými situáciami sa musí učiteľ v triede vysporiadať obvykle sám, pretože nemá k dispozícii žiadnu pomoc. Nedostatok odbornej pomoci je v našom školstve vypuklým problémom. Realita je taká, že aj v tých prípadoch, kedy majú učitelia nárok na pomoc asistenta učiteľa, ostávajú pri riešení náročných situácií v triedach osamotení, pretože väčšina škôl, ktorá o asistentov učiteľa požiada, nezíska od ministerstva školstva na ich zaplatenie potrebné finančné prostriedky.
Predložený návrh zákona umožňuje zaviesť do školského systému v procese výučby ďalšiu pracovnú pozíciu, pomocného vychovávateľa, ktorá môže byť finančne menej náročná ako pozícia asistenta učiteľa, u ktorého sa predpokladá vysokoškolské vzdelanie a pedagogická kvalifikácia.
Návrhom sa zároveň vytvárajú predpoklady pre pôsobenie pomocných vychovávateľov v školách aj bez toho, aby na ich činnosť museli byť vynaložené verejné prostriedky. Ak s tým prejaví pomocný vychovávateľ súhlas, bude možné jeho pôsobenie na báze dobrovoľníckej činnosti tak, ako to upravuje osobitný zákon.
Detailnejšie by som rada predstavila návrh zákona v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 6.12.2017 18:15 - 18:41 hod.

Zuzana Zimenová Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Dovoľte mi, aby som hneď na začiatku poprosila, požiadala o prípadné predĺženie času, tak ako pán kolega Heger, ak by mi to náhodou nevyšlo. Malo by mi to vyjsť, ale nie som si celkom istá v tejto téme. Ďakujem.
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pani poslankyne, páni poslanci, to, že verejné výdavky v poslednom dobe výrazne vzrástli, nie je žiadna novinka. Nemyslím tým absolútnu sumu výdavkov, ktoré prirodzene rastú, keď rastú aj mzdy alebo ceny v obchodoch. Myslím tým podiel na verejných výdavkoch, na ekonomike krajiny. Možno si nie všetci uvedomujeme, že od predkrízového roka 2008 vzrástol na Slovensku podiel výdavkov až o 4,6 % HDP. Nebyť Fínska, ide o najvyšší rast v celej Európskej únii. Nehovorím pritom o eurofondovom výnimočnom roku 2015, ale o roku 2016, ktorý môžeme považovať za bežný, rozpočtovo obyčajný rok.
Premeňme si veľa nehovoriace percentá do čísel: 4,6 % HDP je 3,75 mld. eur. Znamená to, že ak by vláda prerozdeľovala financie na strane výdavkov tak ako v roku 2008, nemala by dnes k dispozícii 34,5 mld. eur, ale len 31 mld. Treba pripustiť, že tento dramatický nárast výdavkov je čiastočne aj dôsledkom zmien v štatistike, keďže do verejnej správy dnes patria aj inštitúcie, ktoré tam pred krízou neboli. No, v princípe platí, že vláda dnes prerozdeľuje omnoho viac ako pred krízou.
Zdroje na tieto výdavky nepadli z neba, prirodzene. Sú výsledkom pokrízového zavádzania nových daní, nových odvodov, zvyšovania základu pre výpočet odvodov. Občania platia vyššiu DPH, pracujúci aj firmy vyššie sadzby dane z príjmu, sporitelia nesporia 9 %, ale len 4,25 % zo svojich príjmov a odvodové zaťaženie všetkých, ktorí pracujú a tvoria hodnoty, neustále narastá. Pritom ak by sme nebrali do úvahy Grécko, práve Slovensko je v rámci Európskej únie krajinou, ktorá zaznamenala najvyšší rast podielu verejných príjmov na HDP. Ako sa tento zázračný rast príjmov premietol do znižovania deficitu?
Česká republika, Írsko, Estónsko, Grécko, Španielsko, Cyprus, Litva, Lotyšsko, Holandsko, Portugalsko, Rumunsko, Veľká Británia – týchto dvanásť krajín znížilo deficit z krízového roka 2009 viac ako Slovensko. U nás je alarmujúci vývoj deficitu od roku 2012, keď kríza už odznela a slovenská ekonomika produkovala viac ako pred krízou. Od roku 2012 dokázalo štrnásť krajín Európskej únie konsolidovať verejné financie rýchlejšie ako Slovensko. Zopakujem, toto v situácii, keď príjmy nášho štátu, s výnimkou Grécka, rástli najrýchlejšie v Európskej únii.
Dovolím si ešte jeden, posledný pohľad do Európskej únie za rok 2016. Jedenásť krajín Únie malo vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet, kým Slovensko deficit 2,19 percenta.
Zároveň treba pripomenúť, že dlh verejnej správy v absolútnom vyjadrení, kontinuálne rastie. Verejný dlh Slovenska predstavoval na konci roku 2007 na jedného obyvateľa 3 169 eur. V prvom kvartáli 2017 sa dlh na jedného obyvateľa Slovenskej republiky vyšplhal na vyše 8 036 eur. Aktuálny rozpočet verejnej správy predpokladá na roky 2018 – 2020 verejný dlh 51,1 % HDP. Aj na tomto príklade je vidno, ako vlády Roberta Fica hospodária s našimi peniazmi. Je mi jasné, že obvyklým spôsobom vyjadrenia výšky dlhu je vyjadrenie v pomere k HDP krajiny, a keďže je rast slovenskej ekonomiky v pomerne slušnej kondícii, pomer dlhu k HDP sa znižuje. Nedá mi však nepripomenúť, že v absolútnych číslach zadlženosť Slovenska kontinuálne rastie. Pritom až sedem krajín Európskej únie dokázalo znížiť dlh aj absolútne.
Vráťme sa však späť k deficitu, ten je skutočným problémom. Neschopnosť dodržiavať vlastné ciele ohľadom znižovania deficitu sa stala definičnou vlastnosťou slovenskej vlády. Počas posledných dvoch volebných období pod vedením Roberta Fica sa plánovaný schodok podarilo dodržať iba dvakrát. Naposledy v roku 2013. Iné to nebude ani v záverečnom účte za rok 2017 a Európska komisia je v tomto bode skeptická aj k predkladanému rozpočtu na rok 2018. Deje sa tak napriek tomu, a toto znie až neuveriteľne, že na to, aby deficit neprekročil rozpočtovanú hodnotu príliš, používa naša vláda krízové opatrenia ešte aj teraz, v čase, keď sa slovenskej ekonomike evidentne darí.
Ministerstvo financií už požiadalo ostatné ministerstvá o zváženia viazania kapitálových výdavkov. V krajine tak narastá nielen zadlženosť a deficit, ale ešte aj investičný dlh a štátom vlastnený majetok stráca na hodnote. Lajdáckym prístupom vlády k verejným financiám bohatstvo štátu stále klesá. Za dvadsaťpäť rokov samostatnej Slovenskej republiky sa štátu nepodarilo hospodáriť bez deficitu. Ako na potvoru, zodpovednejší Česi budú v decembri už druhýkrát v prebytku. A nielen to, zadlženie Českej republiky by malo aj vďaka prebytku klesnúť na 34,6 % HDP. V situácii, keď náš dlh nie a nie klesnúť pod 50 percent. Čísla teda hovoria jasnou rečou, vláda míňa stále viac. Suchým číslam však chýba vysvetľujúci kontext. Čísla samotné nám nehovoria, na čo všetko naša vláda míňa peniaze.
Poďme teda vziať do úvahy účel výdavkov a položme si otázku: platí na Slovensku pravidlo viac výdavkov, lepšie verejné služby, lepší život občanov? Objemovo najviac vzrástli výdavky v sociálnej oblasti. Do tejto oblasti smeruje vždy najviac verejných zdrojov, a to nielen plánovaných, ale aj dodatočných. Zvyšovanie výdavkov v tejto oblasti však nebolo určené na zachraňovanie ľudí v zúfalej sociálnej situácii. Nejednalo sa o pomoc núdznym. Dávka v hmotnej núdzi, z ktorej sa na Slovensku reálne nedá vyžiť, sa nezvyšovala štyri roky. Životné minimum vzrastie v budúcom roku o 1 euro a pár drobných. Oproti tomu vzrástli dávky, ktoré sú politicky populárnejšie, ako napr. materské či starobné dôchodky.
V týchto kategóriách stačí urobiť malú zmenu a výdavky rastú dramaticky, ako to môžeme vidieť napr. na takom detaile, ako je plošná valorizácia dôchodkov. Nepridalo sa iba tým dôchodcom, ktorí majú naozaj biedne dôchodky, ale všetkým. V priebehu nasledujúcich siedmich rokov nás bude táto mechanicky vykonaná zmena stáť miliardu eur. Životná úroveň daná kúpyschopnosťou dôchodcov sa pritom v posledných rokoch vďaka deflácii zvýšila, takže nebolo nutné navyšovať dôchodky plošne. Medziročná miera inflácie meraná indexom spotrebiteľských cien dosiahla za rok 2016 hodnotu v priemere mínus 0,5 %, čo znamená, že deflácia, ktorá je sprievodným javom zvyšujúceho sa výkonu slovenskej ekonomiky od roku 2014, sa minulý rok ešte viac prehĺbila.
Aby bolo jasné, o čom hovorím, uvediem ešte jeden jednoduchý príklad. Kým čistá minimálna mzda je dnes na Slovensku na úrovni 374 eur a žije z nej niekde celá rodina s malými deťmi, priemerný dôchodok je na úrovni 428 eur. Tým nechcem povedať, že je to dosť, a už vonkoncom nie, že naši dôchodcovia sú za vodou. Rozhodne si však myslím, že pre štát by malo byť prvoradé vytiahnuť z chudoby tých, ktorí už siahajú na jej dno, a nie z pohodlnosti, či nebodaj kvôli získaným dobrých politických bodov plošne obdarúvať aj tých, o ktorých je postarané relatívne dobre.
Vláda však potrebuje pekné čísla a akciu a tak valorizuje najmä tie dávky, ktoré sa valorizujú jednoducho. Skutočným sociálnym otázkam, ako je život ľudí v hmotnej núdzi alebo pomoc odkázaným na sociálne služby sa v štátnych rozpočtoch nevenuje potrebné pozornosť a ani v tomto sa ne dosť peňazí nenájde.
A tak sa v správe o sociálnej situácii obyvateľstva za rok 2016 dočítame nasledovné rozporuplné vety: Na jednej mieste môžme nájsť chválu o tom, ako vláda schválila v roku 2011 Stratégiu deinštitucionalizácie systému sociálnych služieb a náhradnej starostlivosti, ktorou sa Slovenská republika hlási k celosvetovému trendu systematického odstraňovania modelu inštitucionálnej izolácie a segregácie ľudí vyžadujúcich dlhodobú pomoc a starostlivosť v špecializovaných zariadeniach a jeho nahradenia alternatívnym modelom služieb a opatrení, ktoré svojim charakterom čo najviac pripomínajú podmienky bežného života. Na inom mieste však čitateľa zaskočia čísla, ktoré hovoria o tom, že počet žiadateľov o sociálnej služby v rôznych zariadeniach stále stúpa. Citujem zo správy: "Celkový počet žiadateľov o zabezpečenie poskytovania sociálnych služieb stúpol oproti roku 2015 o 1699 osôb, teda o 28 percent. V roku 2016 bolo celkovo 7699 fyzických osôb-žiadateľov o zabezpečenie poskytovania sociálnych služieb vo vybraných druhov zariadení, z toho najviac v zariadeniach pre seniorov, a to 4541 osôb, čo je 59 %, a v domovoch sociálnych služieb 1770 osôb, čo je 23 percent." Prečo sa tak deje, keď štát formálne deklaruje vôľu prechádzať na zabezpečenie takých sociálnych služieb, ktoré umožnia ľuďom dôstojne živ v domácom prostredí, napriek zdravotnému postihnutiu, či pokročilej starobe? Nuž preto, lebo naša vláda do týchto služieb dostatočne neinvestuje. Síce ich v sociálnom systéme formálne zavádza, napríklad v podobe centier včasnej intervencie pre rodiny s deťmi so zdravotným postihnutím, ale ich reálne fungovanie finančne vôbec nezabezpečuje. Alebo ďalší príklad, namiesto systémového riešenia opatrovateľskej služby zabezpečuje zvýšený dopyt po opatrovateľkách cez eurofondové národné projekty. Podobne, ako rieši vo vzdelávaní nedostatok asistentov učiteľa a odborných zamestnancov v školách. Zase raz dočasne zalepený problém, snaha hľadať trvalé riešenie chýba.
Našťastie, neverejný sektor už presvedčil ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, aby finančnými injekciami látalo tento nepriaznivý stav, hoci nedá mi pritom neporovnať dva údaje. V sociálnych službách má vďaka spomínanému tlaku pribudnúť 50 mil. eur. O nejakej veľkorysosti ministerstva však nemôže byť ani reči. Pretože od roku 2015 klesli výdavky na dávky v hmotnej núdzi o 63 mil. eur. Nemôžeme sa teda zdráhať povedať nahlas, že táto vláda rozvoj sociálnych služieb nepodporuje, ale na sociálnych službách šetrí. Stačí porovnať objem výdavkov v tejto oblasti s Českou republikou.
Ak som na začiatku svojho príspevku vládu kritizovala za to, že z celkového pohľadu šetrí málo a veľa rozhadzuje, práve sociálna oblasť, ale aj oblasť vzdelávania sú dobrými príkladmi na dovysvetlenie, že suché čísla nie sú všetko. Vyvolávajú totiž otázku, kam vlastne dáva vláda finančné zdroje, ak nie tam, kde ich najviac treba?
V tejto súvislosti si dovolím vysloviť jednu osobnú poznámku. Je pravda, že my, čo sa už roky snažíme presadzovať systémové zmeny, či už v oblasti sociálnych služieb alebo vzdelávania, si vo chvíľach zúfalstva niekedy hovoríme, dobre, že do týchto oblastí neleje vláda radovo viac peňazí. Pretože kým sa tieto systémy nenastavia nanovo v súlade s reálnymi potrebami ľudí, aj tak by šlo len o neefektívne plytvanie zdrojmi. Namieste je preto očakávanie, že sa vláda konečne spamätá a začne brať svoje záväzky v týchto oblastiach vážne, keďže, ako vraví, krajine sa ekonomicky darí. No evidentne ani v roku 2018 sa v tomto zmysle nič neudeje.
Pozrime sa, ako to má vláda nadizajnované v druhej spomínanej oblasti, vo vzdelávaní. Každá vláda Roberta Fica, vrátane tejto tretej, hovorila o tom, akou prioritou je pre ňu školstvu. A žiadna z troch Ficových vlád ho nedokázala posunúť dopredu. Ani v oblasti riadenia, ani v oblasti obsahu, ani v oblasti financovania. Ešte v roku 2008 dával štát 9,5-percenta z celkových výdavkov do školstva. Teraz, po násobnom zvyšovaní platov, po dlhom rozprávaní o dofinancovaní školstva to bude 9,8 percenta. Iste, je to zlepšenie, ale ako som sa pýtala v úvode, dochádza aj k súčasnému zlepšovaniu kvality tejto verejnej služby? Odpoveď je jednoznačná. Vzdelávanie kvalitnejšie nie je, skôr naopak. Vy sám, pán minister, ste v úvodnom slove spomenuli, že ako rodič nie ste so školstvom spokojný. Dovoľte mi ale, aby som vám ozrejmila, prečo to tak je. Nuž aj preto, že finančné prostriedky často tečú prúdom tam, kde to nie je potrebné. A do oblasti, kde peniaze chýbajú, vláda neinvestuje.
Opäť použijem príklad. V roku 2010 bola realizovaná podrobná analýza jednotlivých priamo riadených organizácií ministerstva školstva. Jej cieľom bolo identifikovať zdroje úspor v kapitole pomocou racionalizácie procesov. Analýza odporučila, aby bolo 7 priamo riadených organizácií zrušených alebo zlúčených a aby ich činnosti prešli pod iné organizácie alebo boli outsourcované. Pri spätnom pohľade na záverečné účty týchto priamo riadených organizácií z roku 2016 je však zrejmé, že nielenže všetky stále existujú, ale väčšine z nich, konkrétne piatim, rozpočet oproti roku 2010 narástol. Taktiež celkové náklady na priamo riadené organizácie narástli za 6 rokov z 29 miliónov na 33 miliónov. A to napriek tomu, že v roku 2013 zamestnanci krajských školských úradov a nimi zriadených školských zariadení prešli pod ministerstvo vnútra. Ak by sme vzali pri porovnávaní aj tieto údaje, výdavky súčasných organizácií nevzrástli len o 4 mil. eur, ale reálne o 9 miliónov.
A ďalší príklad. Za najväčšiu reálnu úsporu medzi rokmi 2010 a 2016 môžeme označiť zrušenie Ústavu informácií a prognóz školstva, ktorého agenda prešla pod Centrum vedecko-technických informácií, CVTI. V rovnakom čase však vzrástli výdavky CVTI o 7,2 mil. eur, takže vonkoncom sa nedá hovoriť o čistých ušetrených zdrojoch.
Pohľad do rozpočtu ministerstva školstva a ministerstva vnútra naznačuje, že hoci majú normatívne výdavky v roku 2018 mierne vzrásť, v ďalších rokoch sa ich zvyšovanie neplánuje. Iba žeby ministerstvo financií roky 2019 až ´20 uvádzalo len na okrasu a samotné hodnoty nemali žiadnu váhu. Ak ich ale berieme vážne a pozrieme sa na vývoj počtu žiakov podľa regionálneho školstva, podľa prognózy CVTI, zistíme, že normatívne výdavky na žiaka majú dokonca mierne klesnúť. Tak takto sa financujú tie reformné priority?
V tejto súvislosti chcem spomenúť aj nízke platy učiteľov v školách, avšak len okrajovo. Všetci vieme, že platy sú problém, osobitne pre začínajúcich učiteľov. Zároveň ale vieme, že plošné zvýšenie platov z nášho školstva nespraví to fínske. Učiteľ s dvojnásobných platom nezačne učiť za dvoch učiteľov, ani v dvojnásobnej kvalite. Obzvlášť, keď má v triede čoraz viac žiakov, ktorí potrebujú individuálny prístup. Čo je dôležité, to je aj servis pre učiteľov. Čo robí naša vláda pre to, aby v školách zlepšila podmienky na vzdelávanie, aby učitelia dostali potrebný servis a žiaci potrebnú podporu? Je zásadnou chybou, že v rozpočte chýbajú zdroje na zabezpečenie napríklad asistentov učiteľa a ďalších odborných zamestnancov. V prípade asistentov učiteľa pritom nejde o veľký balík. Ak by skutočnou prioritou vlády bolo vzdelávanie, neprichystala by v novom rozpočte napríklad 30 mil. na zlepšenie postavenia policajtov, ale mohla dať tých chýbajúcich 26 mil. eur na asistentov učiteľa. To, čo ale v rozpočte ministerstva školstva zaručene rastie, sú výdavky na šport. Medziročný nárast o tretinu však neskončí v podpore športu detí a mládeže, ale vo výstavbe futbalového štadiónu, ktorý mohol byť podstatne lacnejší, keby ho vláda adekvátne vysúťažila namiesto snahy vyjsť v ústrety megalomanským plánom spriaznených podnikateľov.
Rozpočet na vzdelávanie by sa dal charakterizovať jedným slovom: zotrvačnosť, stojatá voda, bezvetrie. My ale potrebujeme v tom zatuchnutom vzdelávacom systému urobiť prievan. Toto by som rada v rozpočte videla, poctivú snahu zrealizovať v školstve potrebné zmeny v prospech detí, žiakov a študentov. Financie na tento prievan v podobe seriózneho plánovania a zabezpečenia reformy vzdelávania však v rozpočte nikde nevidím. Napriek tomu, že reformné ambície aj táto vláda Roberta Fica má, prinajmenšom ich verbálne stále deklaruje ústami ministrov školstva za Slovenskú národnú stranu.
Pri lepšom pohľade na štátny rozpočet nájdeme ešte jednu významnú položku, ktorá slušne rastie. Nájdeme ju pri analýze rozpočtov ministerstiev medzi, nenájdeme ju pri analýze rozpočtov ministerstiev medzi konkrétnymi výdavkami, ale skrytú v kapitole Všeobecná pokladničná správa. Za posledné roky sa nám tu totiž rozmohol taký nešvár – nerozpočtovať výdavky transparentne priamo, ale skrývať ich pod predimenzované rezervy. Pod rezervy, o ktorých si potom vláda rozhoduje podľa vlastných potrieb. Nehovorím v tomto prípade o rezerve vlády, či o rezerve na mimosúdne vyrovnania, či rezerve na riešenie krízových situácií, to je len 26 mil. eur. Hovorím o rezervách, ktoré predstavujú dohromady 702 mil. eur. Rezerva na riešenie vplyvov nových zákonných úprav a ich vplyvov, rezerva na mzdy a poistné, rezerva na významné investície a podobne. (Reakcia z pléna.) Už budem končiť.
Tieto rezervy fungujú pre našu vládu ako kreditka. Keď sa nevyčerpajú na pôvodne určený účel, vláda ich použije tam, kde sa sama rozhodne ich použiť. Bez debaty, bez vysvetľovania, bez potrebného súhlasu. Za všetky slová stačí jeden príklad z roku 2016, na ktorý upozornila Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. V rezerve na prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii boli rozpočtované finančné prostriedky v celkovom objeme 189 mil. eur. Rozpočtovými opatreniami sa uvoľnili finančné prostriedky pre iné rezorty, napríklad pre rezort ministerstva dopravy a výstavby na železnice, ministerstvo vnútra pre záchranné a policajné zložky, ministerstvo práce a sociálnych vecí – 2 mil. na servisné zmluvy súvisiace s IT systémami pre PPA. Čo majú tieto výdavky spoločné s Európskou úniou a s odvodmi do Európskej únie? Nič. No i napriek tomu, že sa peniaze na pôvodný účel nevyčerpali, ministerstvo financií plánuje túto rezervu opäť v hodnote 130 mil. eur.
Na záver mi dovoľte krátke zhrnutie a jeden návrh. Po prvé, rozpočet sa nedá prekopať z roka na rok. Potrebná je vytrvalá práca na jeho zlepšovaní. Tento rozpočet ale nie je krokom vpred, ale skôr vzad. Potvrdzuje to aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá uviedla, že v oblasti zrozumiteľnosti spôsobu dosiahnutia rozpočtových cieľov a jednotlivých opatrení došlo v návrhu rozpočtu k zhoršeniu transparentnosti. Po druhé, človek nemusí byť zarytým fanúšikom vyrovnaných rozpočtov, aby videl, že hospodárenie štátu má rezervy a výsledkom plytvania je stále vysoký deficit. Navrhnutý rozpočet je krokom vzad aj preto, že dlhodobá udržateľnosť verejných financií sa nezlepšuje, skôr naopak, prijímané sú opatrenia, ktoré ju zhoršujú. Po tretie, rozpočet je obrazom strategického uvažovania ministerstiev za ostatné obdobie. Tam, kde sa nepripravujú dôležité reformy, tam sa výdavky nemenia. Preto ma zaráža nízky objem zdrojov vyčlenených na vzdelávanie. Ministerstvo školstva totiž na začiatku tohto volebného obdobia ohlásilo vo vzdelávaní reformu štvrťstoročia. Peniaze na ňu ale nikde nevidím.
Preto prichádzam s konkrétnym pozmeňujúcim návrhom, ktorý môže predstavovať nielen prvý krok k realizácii potrebných zmien v školskom systéme, ale aj zvýšenie transparentnosti rozpočtu vlády. Dovoľte mi prečítať teraz pozmeňujúci návrh.
Navrhujem znížiť nezmyselne vysokú rezervu na prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii a vyčleniť z nej 50 mil. na rezervu na reformu vzdelávania. Peniaze z tejto reformy postačia na pokrytie platov asistentov, ktorí sú nevyhnutnou súčasťou nového vzdelávacieho systému, a ďalší odborný personál. Zvyšné prostriedky môžu slúžiť na špecifické rozvojové aktivity, ktoré predpokladá materiál Učiace sa Slovensko. Ministerka školstva sa potom nebude môcť k reformnému materiálu obrátiť chrbtom so slovami, že nie je realizovateľný, lebo nemá krytie v rozpočte.
Pozmeňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Zuzany Zimenovej k vládnemu návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2018. Príloha č. 6 Rezervy štátneho rozpočtu na rok 2018 znie:
"Rezervy štátneho rozpočtu na rok 2018 (v eurách) – rezerva vlády Slovenskej republiky 5 mil., rezerva predsedu vlády Slovenskej republiky 1 mil. 500-tisíc, rezerva na prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii 80 206 017, rezerva na reformu vzdelávania 50 mil., spolu 136 mil. 706 017."
Ďakujem vám za pozornosť.
Skryt prepis