Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, tak ako dnes ráno vysvetlil kolega Ondrej Dostál predsedajúcemu Bélovi Bugárovi, že predmetom rozpravy na tejto schôdzi parlamentu nie je iba programové vyhlásenie vlády, ale nakoľko sa od poslancov očakáva, že vyslovia vláde, ktorá toto programové vyhlásenie do parlamentu predložila, dôveru, je úplne namieste vyjadrovať sa aj ku konkrétnym členom novej vlády. A keďže viacerí z nich kontinuálne prechádzajú z tretej vlády Roberta Fica do tejto tzv. novej, rekonštruovanej, je opodstatnené vyjadrovať sa aj k politickej línii doterajších Ficových vlád ako celku. Ako to urobil napríklad kolega Gábor Grendel.
Tzv. nová vláda predsa kontinuálne pokračuje v tom, čo započala vláda predchádzajúca. Tvrdí to samotný jej predseda Peter Pellegrini, tvrdia to jeho staronoví ministri, tvrdia to koaliční poslanci. Presne toto bol vraj aj dôvod, pre ktorý tzv. nová vláda predložila do parlamentu programové vyhlásenie, z ktorého priam kričí, že sa ním vôbec nezaoberala. Lebo veď načo? Karavána pokračuje ďalej.
Obrátim sa preto hneď na úvod na ministerku školstva a hneď ako prvú vec sa chcem opýtať, ako je možné, že tu dnes tak spokojne sedela a uchádzala sa o dôveru zákonodarcov s tak odfláknutým dokumentom, ktorý by inak v každej škole naprieč všetkými vzdelávacími stupňami každý učiteľ zhodil zo stola ako plagiát, ktorý autori neočistili ani len od tých najväčších nezmyslov. V reči jej rezortu nová vláda si pri príprave svojho programového vyhlásenia neurobila ani len základnú domácu úlohu, a napriek tomu prišla do parlamentu po reparát.
Ako som už dnes spomenula vo faktickej poznámke, cez víkend som bola na východe Slovenska v Poprade na konferencii „Učíme pre život“, na ktorej sa zúčastnilo vyše 400 učiteľov, riaditeľov škôl, zriaďovateľov škôl, vzdelávacích expertov a zástupcov viacerých organizácií združujúcich pedagógov a ďalších odborníkov, ktorí sa venujú vzdelávaniu. Témou tejto konferencie bola výzva „Otvárame dvere učiacemu sa Slovensku, srdcia rôznorodosti, okná čerstvému vzduchu a mysle skúsenostiam iných“. Na vlastné oči a uši som videla a počula, čo si táto masa inovatívne naladených pedagógov myslí o tom, čo pre nich, pre ich školy a pre ich žiakov, ktorí do týchto škôl chodia, urobila predchádzajúca vláda a čo očakáva, že pre nich urobí tzv. vláda nová, ktorá sľubuje aj v osobe ministerky školstva kontinuitu. Verte mi, že slovo „nič“ platí v tomto prípade absolútne, na rozdiel od predstáv dnes už poslanca Roberta Fica o východnom Slovensku. Pretože namiesto toho, aby vláda ponúkla riešenia ľuďom, ktorí sú naozaj zanietení pre vzdelávanie, motivovaní pracovať s deťmi a odovzdávať im to najlepšie nielen z učebných osnov, ale najmä zo seba, ponúka im opakovane len vyprázdnené sľuby, ktorým už nikto neverí.
Čo iné si majú títo ľudia myslieť, keď sa v programovom vyhlásení dočítajú, citujem: „Zlepšenie školstva si vyžaduje zásadné vnútorné aj vonkajšie systémové zmeny a vláda je odhodlaná ich pripraviť a začať neodkladne uskutočňovať. Návrh týchto zmien sformuluje vláda v Národnom programe rozvoja výchovy a vzdelávania do konca roku 2016.“ To nie je ani len na smiech, tento lapsus s chybným rokom. Pedagógovia veľmi dobre vedia, v akom bode sa dnes reforma vzdelávania nachádza po dvoch rokoch vládnutia politickej línie, ktorú vytýčili vlády Roberta Fica a na ktorú vláda Petra Pellegriniho otvorene nadväzuje. Pre tých, ktorí reformný proces detailne nesledujú, ponúknem teraz na dovysvetlenie krátke resumé.
Stratégiu dlhodobej reformy vzdelávania presahujúcej jedno volebné obdobie pripravovali pre rezort školstva nezávislí experti vyše roka. Keďže sa rozhodli nepísať ďalší dokument iba naoko, ako býva na Slovensku zvykom, ukázalo sa, že termín do konca roka 2016 nebol realistický. Keď bola v roku 2017 stratégia hotová, bola pod názvom "Učiace sa Slovensko", to Učiace sa Slovensko, ktorému sa cez víkend v Poprade otváralo vyše 400 pedagógov, táto stratégia bola predložená na verejnú diskusiu. Odborná verejnosť k nej vzniesla takmer 5 000 pripomienok, ku ktorým pristúpil autorský tím opäť poctivo a zapracoval ich do finálnej verzie. Finálna verzia Učiaceho sa Slovenska bola odovzdaná do rúk ministerky Lubyovej v októbri 2017. Tá túto reformnú stratégiu rovno odložila bokom s odôvodnením, že je nevykonateľná, a z názvu dokumentu odpreparovala podnadpis, že ide o Národný program výchovy a vzdelávania. Zároveň ministerka avizovala, že pod jej vedením pripraví rezort školstva nový Národný program výchovy a vzdelávania a že ho predstaví do konca roka 2017.
Začiatkom novembra 2017 poskytla ministerka Lubyová Denníku N stanovisko, že na to, aby mohol nový národný program vzniknúť, musí najprv zostaviť novú pracovnú skupinu, nových expertov. Pani ministerka vtedy informovala, že zloženie pracovnej skupiny bude známe do konca novembra. Nie je známe dodnes. Vo februári 2018 totiž ministerka oznámila, že na príprave nového národného programu pracujú tri pracovné skupiny a že bude hotový v marci 2018. Pár dní nato priniesli Hospodárske noviny informáciu, že ministerstvo školstva sa rozhodlo nesprístupniť mená expertov tvoriacich Národný program výchovy a vzdelávania. Pýtala som sa teda ministerky Lubyovej na zloženie pracovných skupín prostredníctvom interpelácie, na odpoveď čakám práve v týchto dňoch. No a najnovšie nám pani ministerka povedala, že hotový Národný program výchovy a vzdelávania zverejní čoskoro, hneď ako pominie kríza. V programovom vyhlásení vlády sme sa dočítali, kedy presne to bude. Do konca roka 2016.
Nie, toto vôbec nie je vtipné a nemožno to ani zľahčovať či považovať za drobnosť. Táto vláda nemôže očakávať od poslancov, u ktorých sa uchádza o dôveru, že takéto lapsusy veľkoryso prehliadnu. My nemáme byť prečo voči vláde veľkorysí. My sme tu predsa nato, aby sme vládu kontrolovali, upozorňovali ju na chyby a vyzývali ju k ich náprave bez ohľadu na to, či ide o drobnú chybičku alebo megarozkrádanie verejných zdrojov, alebo prepojenia na mafiu. Pripúšťam, že oproti dych berúcim faktom, ktoré sa na nás valia z nechutných káuz tejto koalície, sa môže niekomu javiť nezvládnutý proces manažovania reformy vzdelávania ako drobnosť. Nedajme sa však pomýliť. Je to ukážkový príklad, na ktorom sa dá demonštrovať, že nie na papieri, ktorý znesie všetko, ale práve na takýchto detailoch stojí a padá odbornosť ľudí, ktorí vedú jednotlivé rezorty. Proces, akým sa začalo „Učiace sa Slovensko“ pripravovať, ľudia, ktorí ho tvorili, diskusie, ktoré sa o ňom v odbornej obci viedli, to všetko ešte pred rokom vyvolávalo v mnohých učiteľoch, riaditeľoch škôl, ale aj v rodičoch školopovinných detí nádej, že tentoraz snáď, hádam tá reforma naozaj bude. Viacerí pedagógovia, ktorí už mali vďaka dlhoročným prázdnym sľubom rýchlo sa striedajúcich ministrov školstva reforiem plné zuby, boli zrazu ochotní ešte raz, tentoraz posledný raz, dať tomu šancu. Pretože vďaka prístupu autorov „Učiaceho sa Slovenska“ nadobudli dojem, že k tejto reforme môžu sami prispieť.
Tretia vláda Roberta Fica sa však začala s touto pomaly, ale predsa len rašiacou dôverou v ťažko skúšanom rezorte diletantsky zahrávať. A spôsob, akým sa k reforme vzdelávania stavia táto staronová vláda, jasne ukazuje, že jej vôbec nezáleží na tom, ako bude vyzerať náš vzdelávací systém o dva roky, o desať rokov či nebodaj o dvadsať. Na budúcnosti Slovenska ani tejto tzv. novej vláde nezáleží.
Veľké kauzy môžu, hoci ako vieme, na Slovensku nezvyknú, ministrovi, obrazne povedané, zlomiť väzy. V prípade takej drobnosti, akou je neschopnosť zrealizovať reformu vzdelávania, sa už vonkoncom nezvykne viesť politická debata o dôvere, resp. nedôvere či už voči ministerke školstva, alebo nebodaj voči vláde ako celku. Preto by sa mohlo niekomu zdať, že je odo mňa malicherné venovať tejto drobnosti toľkú pozornosť práve na tejto schôdzi. Robím to však s jasným zámerom. Na tomto príklade chcem ukázať, že v konečnom dôsledku platí, že práve nezvládnuté, resp. arogantne odfláknuté detaily v spravovaní štátu spôsobujú, že sa problémy Slovenska dlhodobo neriešia, ale sa dokonca kopia. A nielen vo vzdelávaní, ale prakticky všade. Zodpovednosť za to nesie najmä kontinuálne vládnutie strany SMER – SD.
Dnes by koalícia chcela, aby sme sa viac nevracali k tomu, čo bolo, ale aby sme sa zaujímali viac o to, čo bude. Výmenou niektorých figúr vo vláde sa snaží za všetkými odhalenými škandálmi nakresliť hrubú bielu čiaru a vyvolať dojem nového začiatku. Pritom sa však nevie a vlastne ani nechce vzdať zdania kontinuity s predchádzajúcimi vládami Roberta Fica. Dôkazom je aj toto staronové programové vyhlásenie, ktoré nám koaličná vláda zaslala do Národnej rady iba s minimálnymi zmenami, zato s očakávaním, že bude v expresne krátkom čase schválené.
Nová vláda predsedu Petra Pellegriniho sa správa, akoby mala právo na optiku čistého, nepopísaného listu. No pritom sa zámerne pasuje za pokračovateľku línie vytýčenej Robertom Ficom bez štipky kritickej reflexie. Aj toto je dôvod, prečo si táto vláda našu dôveru nezaslúži. Táto pokračujúca vládna línia nemá absolútne žiadne právo na reštart ani na kontinuálne čerpanie výhod, pretože my už máme skúsenosť a pamätáme si, ako arogantne, mocensky, zlodejsky a diletantsky sa jej predstavitelia správajú vždy, keď sú pri moci. Niet dôvodu, aby sme im začali teraz dôverovať, niet dôvodu nádejať sa, že táto vláda, na čele ktorej už síce poslanec Robert Fico formálne nestojí, ale nitkami, ktorej veselo poťahuje ďalej, sa bude správať inak.
Je mi ľúto, ak mladým ľuďom, ktorí zrušili minulý týždeň v piatok protestné zhromaždenie v Bratislave, či predstaviteľom neziskového sektora, ktorí chcú opäť veriť v štát, beriem týmito vyjadreniami ilúzie o možnom priestore na obnovenie dôvery prostredníctvom nových tvárí vo vláde. Rozumiem, o čo sa snažia, veľmi si ich za to vážim a držím im palce, aby ich snaha o korektnosť napokon nezomlela. Pretože na adekvátnu odozvu z druhej strany budú čakať zrejme márne. My poslanci si ale nemôžeme dovoliť váhať a čakať, ako to dopadne. Koalícia nám žiadny čas neposkytla, našou úlohou a zároveň zodpovednosťou je rozhodnúť teraz v tejto chvíli, či tejto vláde podpíšeme bianko šek na ďalšie prešľapy, ktoré, všetci veľmi dobre vieme, že zase prídu. A aj koaliční kolegovia poslanci a poslankyne to veľmi dobre vedia.
Preto sa obraciam najmä na nich, dámy a páni z koalície, prosím vás, nezahlasujte za túto vládu. Toto je tá chvíľa, kedy treba pripustiť, že keď je niečo čierne ako noc, tak je to jednoducho čierne. Lebo taká je pravda.
Na záver mi dovoľte prečítať jeden citát, na ktorý som nedávno narazila, keď som študovala historické pramene z obdobia, kedy v Československu komunisti pošliapali demokraciu a násilne uchopili moc. Citát je z roku 1947 z vystúpenia vtedajšieho predsedu Slovenskej národnej rady a predsedu Demokratickej strany Jozefa Lettricha. V tom čase zmietala našou spoločnosťou iná kríza, dôležité sú však slová, ktoré vtedy v Národnej rade povedal v presvedčení, že jediným východiskom z krízy je demokratická cesta, politická sebareflexia a zhoda na základných hodnotách. A hoci sa vtedy s touto výzvou obracal na ľudí, ktorí sa neštítili ničoho, a preto to dopadlo na 40 rokov tak, ako to, žiaľ, dopadlo, myslím, že teraz je tá správna chvíľa, aby jeho slová zazneli v Národnej rade znova. Citujem: „Ide nám o to, aby sa politické strany očistili, aby tam mala miesto iba čestnosť, otvorenosť a nezáludnosť, aby sme náš verejný život stavali na zásadách mravnosti a statočnosti. Kde niet pravdy a morálky, tam niet ani spolupráce, ani zdaru, ani úspechov, ani slobody, ani demokracie. Svoj štát nemôžeme budovať na lžiach a za základ politickej spolupráce nemôžeme urobiť pretvárku. Dá sa síce politického partnera raz alebo dva razy dobehnúť a prekabátiť, ale na týchto pochybných zásadách sa nedá trvalo vyhrávať a tým menej klásť základy solídnej politickej práce. Keby sa toľko nehrešilo v každodennom živote na tieto požiadavky politickej spolupráce, mali by sme menej afér, menej škandálov a menej senzácií.“ Koniec citátu.
Ďakujem vám za pozornosť a chcem veriť, že sa aspoň v niektorých z vás, koaličné kolegyne a kolegovia, pohne pri hlasovaní o dôvere tejto vláde svedomie.
Ďakujem.
