Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Ďakujem ti, Ondrej, za tento návrh, ktorý som podporila aj svojím podpisom a o ktorom sme hovorili dlho aj pred tým, než si ho teraz prezentoval. Ja chcem v tejto súvislosti ti poďakovať za to, že si spomenul naozaj aj praktické dôvody na to, aby vláda tento návrh, pozmeňujúci návrh akceptovala, pretože tak ako si argumentoval, tak vychádza, že z analýz ministerstva spravodlivosti vychádzaš z dát, ktoré sú tejto vláde známe.
Mňa osobne veľmi mrzí, že táto vláda aj tá predchádzajúca vláda nemá dostatok zodpovednosti na to, aby moderovala ťažké spoločenské diskusie, ku ktorým nepochybne patrí aj diskusia o Istanbulskom protokole. Mala by to moderovať odborne, slušne, s veľkým spoločenským dopadom na to, aby sa kultivovalo v našej spoločnosti naozaj aj také morálne povedomie, aj takéto vyššie povedomie o tom, čo sa má, čo sa nemá, čo je tradičný nejaký stereotyp, ktorý nám v podstate tu narúša naše spolužitie. Táto vláda na to rezignuje a prenechala túto pôdu vášňam, by som povedala.
Tak preto dúfam, že aspoň takéto praktické, rozumné, logické návrhy podporí, nakoľko teda verím v to, že pán minister za stranu MOST – HÍD, ktorý aj na výbore deklaroval, že teda bude sa touto témou musieť nová vláda zaoberať, tak zaujme k tomu kladné stanovisko, pretože nám ide o tie obete násilia najmä.
Ďakujem.

Ďakujem. Ďakujem, pán poslanec Dostál, za tvoje slová. To je presne to, čo trápi aj mňa.
Pán poslanec Mizík, v podstate nebudem reagovať na vašu invektívu. Chcem len k tomu povedať jednu poznámku. Pani ministerka vie, že aj v oblasti stredoškolského vzdelávania žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia má štát veľké rezervy. My sme sa o tom rozprávali naposledy na školskom výbore, kde som otvorila opäť problém elokovaných pracovísk. Napríklad nezdalo sa mi ale vhodné práve pri tejto príležitosti na to upozorňovať do detailu. Verte, že tá debata prebieha, a verte, že máme ako Slovensko veľmi vážny problém.

Ďakujem za slovo. Vážená pani ministerka, vážené dámy, vážení páni, začnem najprv číslami, ktoré sú známe. V prvom roku zavedenia duálneho vzdelávania, to je v školskom roku 2015/2016, bolo vytvorených 1 448 miest pre poskytovanie duálneho vzdelávania, pričom sa doň zapojilo len 450 žiakov. V nasledujúcom roku bolo vytvorených 2 700 miest, zapojilo sa len 1 122 žiakov. A v tomto školskom roku sa do duálu zapojilo podľa aktuálnych údajov 1 370 žiakov, pričom vieme, že na to, aby sme neprišli o eurofondy, sa do duálu musí zapojiť 12-tisíc žiakov. Vy sama ste, pani ministerka, pre médiá povedali, že bude potrebné dostať do systému niekoľko tisíc žiakov, aby sa tento cieľ naplnil a že ste pripravili také systémové opatrenia, ktoré tomu pomôžu. Predpokladám, že ide o zmeny navrhované v tejto novele. Preto mi dovoľte vyjadriť sa k nim ako k systémovým opatreniam.
Veľmi kvitujem, že navrhujete odstrániť diskrimináciu stredných odborných škôl, ktoré majú krátený normatív v prípade, že niektorí z ich žiakov uzavrú zmluvu s firmou v rámci duálneho vzdelávania, pretože na to, že ide o kontraproduktívne opatrenie, sme upozorňovali už dlhodobo viacerí. Takisto sa dá považovať za pozitívum, že navrhujete vypustenie vzorových učebných plánov a vzorových učebných osnov zo zákona a ich nahradenie oveľa flexibilnejšími školskými programami. To otrocké držanie sa centrálne kreovaných učebných osnov pri príprave na povolanie naozaj nemohlo priniesť dobré výsledky.
Nie je mi však jasné, prečo, ak sa má naozaj zefektívniť celý systém odborného vzdelávania a prípravy na povolanie, Slovensko stále nerešpektuje odporúčania OECD, ktoré sú nám rok čo rok v dobrom úmysle adresované a ktorých naplnenie by mohlo viesť k vytvoreniu flexibilnejšieho a na budúcnosť lepšie pripraveného systému odborného vzdelávania. Spomeniem len niektoré z týchto odporúčaní z roka 2017.
Prvé sa týka skutočnosti, že nám na Slovensku akútne chýbajú programy vyššieho odborného vzdelávania, v ktorých by mohli šikovní a ambiciózni absolventi stredných odborných škôl pokračovať vo vyššom vzdelávacom stupni. Hoci v Slovenskej republike, hoci v Slovenskej republike existujú takéto programy vyššieho odborného vzdelávania, nie je ich dostatok, nie sú kvalitné a nie sú do nich zapojené dostatočné počty absolventov stredných odborných škôl. Pritom dopyt po odborných zručnostiach vyššej úrovne stále stúpa a vieme veľmi dobre, že do budúcna sa bude záujem zamestnávateľov o vysoko kvalifikovanú pracovnú silu už len zvyšovať. Naše súčasné programy na pokračovanie vzdelávania po absolvovaní strednej odbornej školy však nie sú na úrovni zreformovaných systémov odbornej prípravy vyspelých európskych krajín a Slovensku sa bez tejto systémovej zmeny svet veľmi ťažko dobieha.
Chcem zároveň upozorniť, že toto je jeden z vážnych dôvodov, prečo sa žiaci do odborných škôl nehrnú tak, ako by bolo v niektorých odvetviach žiaduce, ak teda majú ambíciu, že chcú mať vysokoškolský diplom a aj v dospelosti chcú vo svojom zvolenom odbore rásť, obídu radšej voľbu strednej odbornej školy a idú na vysokú školu cez gymnázium, ktoré im ponúka viac šancí pri výbere vysokoškolského vzdelávania. Nám potom na trhu práce chýbajú práve šikovní stredoškolskí absolventi odborného vzdelávania, schopní a ochotní na sebe pracovať a flexibilne sa prispôsobovať dynamickým zmenám vo svete práce.
Druhé upozornenie, ktoré nám OECD adresuje, je, že na Slovensku dvojnásobne platí smutné pravidlo, že kto nevie, ten učí. Svet práce sa mení naozaj dramaticky rýchlym tempom úplne od základu, čo si vyžaduje od učiteľov a majstrov odbornej prípravy neustále dopĺňanie zručností a vedomostí. Keďže však nie sú naše stredné odborné školy prepojené dostatočne s praxou, a teraz nemám na mysli len ťažko sa rozbiehajúce duálne vzdelávanie, ale celkový systém prípravy na povolanie v školách, má Slovensko vážny problém s kvalitou pedagógov, ktorí v nich neodovzdávajú žiakom žiaduce zručnosti. Vo vašom – vraj systémovom – návrhu mi chýbajú komplexné opatrenia, ktoré by riešili tento vážny problém.
A teraz moja srdcovka. OECD nás opakovane upozorňuje na to, že Slovensko zanedbáva inklúziu mladých ľudí ohrozených sociálnym vylúčením a nepripravuje ich adekvátne na samostatný život a pracovnú aktivitu. Inými slovami – z mladých ľudí, ktorí žijú v sociálne vylúčených komunitách, najmä v rómskych osadách, ale aj z tých, ktorí majú zdravotné znevýhodnenie, vyrába Slovensko stále poberateľov dávok namiesto toho, aby im pomohlo prekonávať tieto bariéry. Pritom pri skutočných systémových zmenách v oblasti vzdelávania a prípravy na povolanie by mohli žiť mnohí z nich plnohodnotný život, z čoho by profitovala celá naša spoločnosť.
Posledná výhrada z dielne OECD, ktorú spomeniem, sa týka konkrétneho návrhu, ktorý ste, pani ministerka, zakomponovali do tejto novely. OECD nás dlhodobo upozorňuje na to, že na Slovensku panuje nesúlad medzi štruktúrou dopytu a ponuky na trhu práce, čo môže v konečnom dôsledku vyústiť do zníženia miery ekonomického rastu. Je zrejmé, že niečo v tejto oblasti treba urobiť, aby sa tieto disproporcie minimalizovali. Ja však, pani ministerka, nemôžem súhlasiť s tým, ako si váš rezort vyložil naplnenie tohto odporúčania.
Navrhujete, aby sa v rámci plánovaného procesu určovania potrebného počtu žiakov stredných škôl pre jednotlivé študijné a odborné; a učebné odbory vychádzalo z tzv. dodatočnej potreby zamestnancov na trhu práce, ktorú modeluje pre Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Trexima. Tieto čísla, ktoré Trexima modeluje z viacerých dát, ktoré – a to zopakujem – ja osobne nepovažujem za úplné, pretože mi v nich stále chýba informácia o reálnom uplatnení sa absolventov škôl na trhu práce, vy tieto čísla navrhujete zákonom považovať za bernú mincu, ktorú treba do bodky naplniť. Trošku teraz preháňam, samozrejme, ale viem, že približne taká je predstava veľkých zamestnávateľov a že sa im ministerstvo snaží vyhovieť. Zároveň demontujete mechanizmus, v rámci ktorého vstupuje do hry pri vytváraní ponuky učebných miest príslušný samosprávny kraj, konkrétne zastupiteľstvo vyššieho územného celku.
Rada by som upozornila na to, že v tomto návrhu sú zabudované dva omyly, ktoré sa nám v konečnom dôsledku vypomstia, pretože systém nieže nezefektívnia, ale ony ho vlastne skomplikujú. Prvým omylom je predstava, že model od Treximy je berná minca. Ak na tomto staviate, pani ministerka, bude Slovensko unikátom, v ktorom sa makromodel určujúci iba trendy má považovať za reálny podklad pre tzv. plánované hospodárstvo. Skutočná potreba zamestnancov na trhu práce sa v iných krajinách prognózuje oveľa sofistikovanejšie.
Druhým omylom je snaha nadiktovať zhora VÚC-kam, resp. konkrétnym školám počet žiakov, ktorých majú vyvzdelať pre svoj región. Vieme totiž, že spomínaný model, resp. čísla odhadovaného počtu chýbajúcich zamestnancov v budúcnosti sa tvoria na základe istého výpočtu pre celé Slovensko a na základe ďalšieho mechanického prepočtu sa stanovujú pre jednotlivé kraje. To však vôbec nie ja záruka, že tieto mechanicky napočítané čísla budú aj v realite ladiť so skutočnou ponukou voľných pracovných miest v konkrétnych regiónoch. Vieme veľmi dobre, že prognózované čísla s modelom tzv. dodatočnej potreby od Treximy nikdy presne nesedeli, nesedia a nebudú sedieť. Lebo stále ide iba o model na odhad trendov, nie skutočnosti. Veď predsa stačí, aby do regiónu prišiel nový veľký investor alebo aby kľúčový investor z neho odišiel, a všetko je inak. A model, ktorý neberie do úvahy realitu, že napríklad na východe Slovenska je oveľa neistejší trh s pracovnými ponukami ako všade inde, alebo že Bratislava môže doslova vysať stredoškolských absolventov trnavskej VÚC-ke, taký model nemôže byť smerodatný natoľko, aby štát nútil na jeho základe VÚC-ky otvárať a zatvárať triedy a školy.
Na záver si dovolím položiť vám, pani ministerka, v tejto súvislosti otázku, na ktorú nepoznám odpoveď, lebo vaša dôvodová správa ju neponúka. Ako si v realite predstavujete, že sa v konkrétnych školách naplnia žiacke kvóty, ktoré budú VÚC-kam nadiktované, keď všetko závisí v konečnom dôsledku od výberu samotných žiakov, resp. ich rodičov a keď robí váš rezort tak strašne málo na to, aby ich k odbornému vzdelávaniu skutočne pritiahol? Veď toto je ten problém, pre ktorý predkladáte novelu.
A druhá otázka znie: Čo vlastne čaká školy, ktoré tieto kvóty nesplnia, lebo jednoducho nebude o ich voľné miesta záujem?
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem pekne.
Ďakujem ti, pán poslanec, za tvoj vstup do odborného vzdelávania a duálneho systému, tak ako ty to dávno sleduješ a aké máš ty k tomu aj návrhy. Sme veľmi radi, že si urobil práve ty tento úvod.
Ja sa dotknem len tej záverečnej veci, ktorú si už ty možno nestihol a hovoríš, že vystúpiš k nej ešte v ústnej rozprave, a to sa týka prognózovania a plánovania tzv. voľných pracovných miest, ktoré sa z dlhodobého alebo strednodobého hľadiska otvoria na trhu práce a spomenul si aj toto modelovanie cez Treximu.
Ja si dovolím povedať aj pri tejto príležitosti a zopakujem to potom ešte aj v ústnej rozprave, že tento model prognózovania, naozaj ten makromodel, ktorý nemá všetky vstupné dáta vhodné na to, aby sme sa my mohli teraz oňho opierať ako o ten určujúci model, na základe ktorého do posledného počtu sa musia naplniť takéto prognózy. My vieme veľmi dobre, že nám tam chýbajú napríklad údaje o skutočnej uplatniteľnosti absolventov na trhu práce. My vychádzame v tomto modeli najmä z dát, ktoré hovoria o nezamestnaných absolventoch, a to je nedostatočné z môjho pohľadu.

Ďakujem ti, pani poslankyňa Gaborčáková, za tvoje vystúpenie. Ja musím konštatovať, že ma veľmi teší, že ty máš na rozdiel od tejto vládnej koalície aleže úplne nové videnie sveta, tak ako si ty povedala. Máš schopnosť aktuálne problémy vnímať a na základe nich navrhovať riešenia a máš kompetenciu naozaj, že do detailu zvládnuť to, že kompetenciu v detailoch. Ja verím tomu, že keď začne vládna koalícia počúvať tvoje návrhy, ktoré, mimochodom, nehovoríš len tu v pléne, ale organizuješ aj veľmi veľa vecí, ktoré s týmto súvisia, navrhuješ naozaj systémové zmeny, no tak, že by sa to mohlo aj pohnúť. A ak nezačne počúvať, tak sa teším na to, keď dostaneš príležitosť, aby si to mohla urobiť. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni. Dovoľte mi na úvod zarámcovať môj príspevok do trochu širšieho kontextu. Je dôležitý pre pochopenie filozofie návrhu tohto zákona a ja sa ju pokúsim osvetliť.
Pán poslanec Robert Fico ako predseda strany SMER - sociálna demokracia predstavil v marci tohto roka veľký sociálny balíček s nasledovnými slovami: "Ideme veľmi rázne ďalej. Po Veľkej noci sa stretneme s ministrom financií a ideme hovoriť o obrovskom sociálnom balíku pre slovenskú verejnosť. Budú to veci, ktoré budú vyplývať z faktu, že tejto krajine sa darí." Toto rozdávanie v duchu hesla "ľudia si zaslúžia" zdôvodnil predseda strany SMER - sociálna demokracia tým, že jeho strana chce do vládnej koalície vnášať silný sociálny rozmer. Zároveň sme od neho na tej istej tlačovej konferencii počuli, že koaličná vláda bude naďalej znižovať deficit verejných financií, citujem: "Sme na ceste ďalšieho poklesu deficitu." - povedal vtedy predseda strany SMER - sociálna demokracia, aby súčasne vzbudil v ľuďoch dojem veľkej zodpovednosti.
Už na prvý pohľad ide o dva ťažko zlúčiteľné sľuby. Najmä pod taktovkou SMER - SD, keďže máme dlhoročnú skúsenosť s tým, ako v skutočnosti smeráci s verejnými financiami hospodária a ako vyzerajú ich sociálne balíčky. Peniaze lejú zásadne len tam, kde je to či už v strane ako celku alebo jej jednotlivcom na prospech a skutočné potreby ľudí v mnohých oblastiach ignorujú. Doteraz každá vláda pod vedením SMER - SD škrtila prísun peňazí z verejných zdrojov tam, kde zúfalo chýbajú na zabezpečenie aspoň ako tak dôstojného života ľudí a rozhadzovala v oblastiach, ktoré sú ďaleko za čiarou napĺňania základných potrieb obyvateľov Slovenska, najmä ľudí odkázaných na sociálne dávky. Predkladaná novela je dobrým príkladom toho, že aj táto vláda na čele so SMER-om - SD uvažuje presne takto a nie je ochotná sa z tohto pokriveného mentálneho nastavenia vymaniť.
Najnovší takzvaný sociálny balíček sľubuje rozdať v objeme 600 miliónov eur. Ľuďom sľubuje napríklad dovolenkové šeky v sume 500 eur či štátnu podporu štartovacích pôžičiek pre mladé rodiny. Na toto peniaze má.
Poďme sa teraz pozrieť, na čo vraj táto akože sociálna vláda peniaze nemá. Pred sebou máme návrh vládneho zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a tak sa poďme pozrieť na to, ako vláda napĺňa potreby ľudí v tejto oblasti. Alebo lepšie povedané, pozrime sa na to, na čo peniaze opäť nenašla, hoci opakuje, že sa krajine darí a preto si ľudia zaslúžia prilepšenie.
V medzirezortnom pripomienkovom konaní k navrhovanej novele bolo vznesených veľmi veľa pripomienok, konkrétne 371, z toho 257 zásadných. Pripomienky prišli najmä od organizácií, v ktorých sú združení ľudia so zdravotným postihnutím. Zdôvodnili ich kompetentne, opisujúc podrobne svoje každodenné problémy. Preto sa mi veľmi zle čítali odôvodnenia, ktorými ste, pán minister, zamietali tieto pripomienky jednu po druhej. Dôvodom boli zväčša financie. Práve preto som začala svoj príspevok tak zoširoka. Na jednej strane SMER sľubuje ľuďom ohromné sociálne balíčky, aby získali dojem, že sa o nich dokáže vo vláde postarať, na druhej strane smerácky minister financií v medzirezortnom pripomienkovom konaní upozorňuje smeráckeho ministra sociálnych vecí, aby v sociálnej oblasti príliš nerozhadzoval. Nieže by ste boli, pán minister, nejaký veľký ľudomil, ale ešte aj z toho mála, o ktoré ste pôvodne plánovali ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím navýšiť kompenzácie, ste si nechali ministrom Kažimírom odkrojiť poriadny kus. Takto vyzerá vami toľko ospevovaná súčinnosť ministrov vraj prosociálnej vlády? Jeden citát za všetky. Takto sa vyjadrilo ministerstvo financií k predkladanej novele ako celku: "V analýze vplyvov na rozpočet verejnej správy na zamestnanosť vo verejnej správe a financovanie návrhu je kvantifikovaný vplyv na výdavky kapitoly ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny v roku 2018 v sume 34,6 milióna eur, v roku 2019 v sume 92,7 milióna eur, v roku 2020 v sume 116,8 milióna eur a v roku 2021 v sume 139 miliónov eur. Upozorňujeme, že z realizácie navrhovaných zmien vyplýva rozpočtovo nekrytý vplyv v roku 2019 v sume 7 miliónov, v roku 2020 v sume 27 miliónov a v roku 2021 v sume 49 miliónov eur." Takže 600 miliónov na rozhadzovanie v rámci populistických sociálnych balíčkov vláda má, ale necelých 84 miliónov pre ľudí, ktorí sú na sociálne dávky odkázaní, nemá?
Pozrime sa teraz, do čoho v prípade ľudí odkázaných na kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia vláda odmietala investovať. Odmietla navýšiť odmenu za osobnú asistenciu na 140 % sumy hodinovej minimálnej mzdy. Pripomienkujúce subjekty navrhovali vychádzať zo 70 % priemernej hodinovej mzdy, čo zodpovedá úrovni 1,4-násobku minimálnej hodinovej mzdy. Odôvodnili to tým, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu je de facto mzdou pre osobného asistenta a táto práca je mimoriadne náročná. Argumentácia ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny znela: "Navrhované predstavuje zvýšený dopad na štátny rozpočet."
Po druhé. Vláda odmietla poskytovať peňažný príspevok na opatrovanie vo výške, ktorou štát prispieva poskytovateľom sociálnych služieb v kamenných zariadeniach. Navrhovatelia argumentovali nasledovne: "Považujeme za spravodlivé, aby štát pristupoval k opatrovateľom v domácom prostredí a v zariadeniach porovnateľne. Opatrovatelia v domácom prostredí zabezpečujú nielen pomoc pri úkonoch sebaobsluhy, ale aj pomoc pri starostlivosti o domácnosť a pri vykonávaní sociálnych aktivít. Na toto v zariadeniach sociálnych služieb často nie sú peniaze. Ak budú terénni opatrovatelia lepšie zaplatení, prispeje to k naplneniu cieľov deklarovaných štátom v oblasti deinštitucionalizácie, k dlhšiemu zotrvaniu osoby odkázanej na pomoc v domácom prostredí a tým v konečnom dôsledku aj k úsporám verejných prostriedkov vynakladaných na inštitucionálnu starostlivosť." Odpoveď ministerstva: "Navrhované predstavuje výrazný vplyv na štátny rozpočet."
Po tretie. Vláda ďalej odmietla požiadavku poskytovať peňažný príspevok na opatrovanie bez ohľadu na to, v akom sociálnom postavení sa nachádza fyzická osoba, ktorá zabezpečuje opatrovanie. To znamená, či ide o osobu v produktívnom veku alebo o poberateľa dôchodkovej alebo výsluhovej dávky. Navrhovatelia zdôvodnili túto požiadavku tým, že dôchodková dávka nie je štátna sociálna dávka v pravom slova zmysle, keďže na jej výplatu si dotyčná osoba prispievala formou sociálneho poistenia, preto niet dôvodu, aby sa z tohto dôvodu poberania riadneho dôchodku krátil peňažný príspevok na opatrovanie. A zdôvodnenie ministerstva, prečo aj túto požiadavku zamietlo, je úplný cukríček. Počúvajme: "Peňažný príspevok na opatrovanie je nástroj sociálnej pomoci plne hradený zo štátneho rozpočtu a z tohto dôvodu si štát môže určiť podmienky na jeho priznanie." Samozrejme, že k tomu bolo pripojené, že to predstavuje výrazný vplyv na štátny rozpočet.
A teraz prejdem k deťom so zdravotným postihnutím, teda k tej najzraniteľnejšej skupine. V navrhovanej novele vláda odmietla vyriešiť nezmyselné krátenie príspevku na opatrovanie v prípade, že dieťa so zdravotným postihnutím navštevuje školu alebo ambulantné zariadenie viac ako 20 hodín týždenne. Na tento nezmysel upozornila aj komisárka pre osoby so zdravotným znevýhodnením Zuzana Stavrovská a to nielen v medzirezortnom pripomienkovom, ale aj pri prezentácii správy o činnosti jej úradu na ľudskoprávnom výbore a verím, že tak urobí ešte aj v pléne na tejto schôdzi. Stotožňujem sa s názorom pani komisárky, ako aj s názorom stoviek rodičov detí so zdravotným znevýhodnením, že podpora vzdelávania týchto detí by mala byť jednou z priorít nášho štátu a som rovnakého názoru, že krátením príspevku na opatrovanie dochádza k umelému a nežiaducemu skracovaniu hodín vzdelávania detí v školách. Ak si totiž napríklad rodič, ktorý vykonáva opatrovanie svojho dieťaťa s postihnutím, nevie nájsť prácu iba na pár hodín denne, čo je na Slovensku, pán minister, stále veľký problém, stojí pred ťažkou voľbou. Buď znížiť počet hodín, ktoré trávi jeho dieťaťa vo vzdelávaní, alebo nemať z čoho žiť.
A aká bola odpoveď ministra Richtera na túto požiadavku? Krátenie peňažného príspevku považujeme v tomto prípade za správne. Bodka. Ministerstvo ďalej v odpovedi pokračovalo vysvetlením v tom zmysle, že predsa nebude platiť niekomu za službu, ktorú v zariadení či už v škole alebo v DSS-ke za neho vykonáva niekto iný.
No tak sa poďme pozrieť na to, ako sa táto služba poskytuje deťom so zdravotným postihnutím v školskom prostredí. V súčasnosti nijako. To, že v školách nemôžu pôsobiť osobní asistenti, na to som upozorňovala už v tomto pléne dvakrát, keď som predkladala návrhy, aby mohla byť osobná asistencia vykonávaná aj v školách, pretože dnes tam nie je nikto, kto by deťom so zdravotným postihnutím pomáhal, doma, pomáhal so sebaobslužnými činnosťami, s presunom po chodbách či s aktivitami popoludní v školskom klube. A to sa týka, žiaľbohu, a to stále pripomínam a budem to pripomínať, aj špeciálnych škôl. Odpoveď ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ako aj koaličných poslancov vtedy na môj návrh znela, že veď všetko toto má deťom zabezpečiť asistent učiteľa.
A čuduj sa svete, rovnaká požiadavka aj argumentácia týkajúca sa umožnenia osobnej asistencie v školách zaznela teraz v medzirezortnom pripomienkovom konaní od samotného rezortu školstva. Citujem: "Osobný asistent dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím nemôže poskytovať osobnú asistenciu v materskej, základnej a strednej škole.". Dieťa však potrebuje pomoc pri úkonoch aj v čase strávenom v škole a na tento typ asistencie nemajú pedagogickí zamestnanci alebo odborní zamestnanci kompetenciu ani kapacitu. Ide o sebaobslužné úkony, ako napríklad vstávanie, obliekanie, podávanie jedla, podávanie liekov, dorozumievanie, dohľad, preprava a premiestňovanie pri vzdelávacích aktivitách a voľnočasových aktivitách. Cieľom pripomienky je docieliť, aby bola osobná asistencia umožnená dieťaťu aj v škole a aby sa do nej započítavali aj hodiny vykonané v škole. Týmto sa naplní zámer dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, zvýšiť ich prístup k vzdelávaniu. Túto pripomienku považovalo ministerstvo školstva za zásadnú. Váš rezort, pán minister, odmietol aj v tejto veci vyhovieť.
Dámy a páni, v tejto vraj sociálnej vláde sa totiž jednotlivé rezorty nevedia dohodnúť na tom, kto z nich túto službu zaplatí. Minister Richter tvrdí, že na tieto činnosti je v škole asistent učiteľa a preto by mala táto služba byť zaplatená zo zdrojov ministerstva školstva. Ministerka školstva Lubyová dôvodí, že pracovná náplň kvalifikovaných asistentov učiteľa je iná, ako pracovná náplň osobných asistentov a preto chce otvoriť dvere škôl osobným asistentom s tým, že by ich mal platiť rezort sociálnych vecí. A kým sa handrkujú, deti aj učitelia v školách si nevedia rady. Absurdná situácia, ktorú nechce riešiť nielen táto vláda, ale ktorú dodnes nevedela rozťať žiadna doterajšia vláda na čele so SMER-om - sociálnou demokraciou. Výsledok takéhoto doslova antisociálneho prístupu vlády je ten, že školy v praxi odmietajú prijímať deti so zdravotným postihnutím na vzdelávanie, lebo im pri práci s nimi chýbajú nielen osobní asistenti, ale ako vieme, ešte aj tých asistentov učiteľa odmieta smerácky minister financií zaplatiť v potrebnom počte.
V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť ešte jeden širší kontext. Pán poslanec Andrej Danko, predseda koaličnej Slovenskej národnej strany rád baví novinárov svojimi predstavami o obsadení vládnych postov opozíciou. Mne sa vtipné nezdajú, preto ich nebudem komentovať. Som však presvedčená, že toto divadlo, kedy sa jednotliví ministri vo vláde nevedia dohodnúť ani len na riešení pre tie najbezbrannejšie deti, je oveľa trápnejšie. Verte, že keď bude na vašom mieste, pán minister, sedieť v ďalšej vláde buď opätovne Jozef Mihál zo SPOLU alebo Soňa Gaborčáková z OĽANO, alebo Silvia Shahzad alebo Natália Blahová zo SaS, tak nájdeme v rezorte školstva spoločné riešenie. My tu totiž na potrebných riešeniach už teraz hľadáme konsenzus.
Na záver chcem zopakovať už len toľko, že na príklade tejto novely vidno, ako táto vláda nieže nevie, ale nechce hospodáriť tak, aby verejné zdroje, ktoré má v rukách, nasmerovala k ľuďom, ktorí ich nutne potrebujú. Predkladaná novela z dielne rezortu, ktorý v súčasnej koalícii, ako jej predstavitelia tak radi vravia, patrí SMER-u - sociálnej demokracii, je praktickou ukážkou, s akou ľahkosťou na jednej strane smeráci sľubujú naliať peniaze tam, kde je to ľúbivé a kde to môže z hľadiska marketingu osloviť veľkú masu ľudí, ale ako im je zaťažko pustiť chlp do opatrení pre tých najzraniteľnejších, ktorí nie sú v spoločnosti až tak početní a preto je ich hlas slabo počuť. Takéto počty s verejnými zdrojmi sú neľudské a nechutné. Preto nemôžem podporiť túto novelu, ale navrhujem, aby ju rezort práce, sociálnych vecí a rodiny stiahol a urýchlene dopracoval tak, aby boli akceptované spomínané pripomienky a aby boli uspokojené nároky ľudí, ktoré vláda v procese pripomienkového konania odignorovala. Peniaze na to evidentne sú.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem ti, Martin, za to, ako si začal ten svoj príspevok. Naozaj aj mňa to veľmi trápi a som rada, že to tu zaznelo a že to tu odznelo, že teda nemáme dôveru ani v zahraničnú politiku tejto novej vlády, pretože toto je prvý krok, ktorý je naozaj veľkým lapsusom v medzinárodnom meradle. A keď už dokázalo ešte aj naozaj prorusky orientované Maďarsko podporiť túto výzvu a my sme sa proti tomu postavili, to už naozaj ako rozum stojí. A ja sa len obávam, že je to prvý signál toho, ako sa začne pomaly otáčať kormidlo v zahraničnej politike.

Ja len drobnú poznámku na pána Mizíka a spôsob, akým ste ostro vystúpili voči tomuto dokumentu, určite poteší jeho autorov, pretože ste mu v podstate nemohli urobiť lepšiu reklamu. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, tak ako dnes ráno vysvetlil kolega Ondrej Dostál predsedajúcemu Bélovi Bugárovi, že predmetom rozpravy na tejto schôdzi parlamentu nie je iba programové vyhlásenie vlády, ale nakoľko sa od poslancov očakáva, že vyslovia vláde, ktorá toto programové vyhlásenie do parlamentu predložila, dôveru, je úplne namieste vyjadrovať sa aj ku konkrétnym členom novej vlády. A keďže viacerí z nich kontinuálne prechádzajú z tretej vlády Roberta Fica do tejto tzv. novej, rekonštruovanej, je opodstatnené vyjadrovať sa aj k politickej línii doterajších Ficových vlád ako celku. Ako to urobil napríklad kolega Gábor Grendel.
Tzv. nová vláda predsa kontinuálne pokračuje v tom, čo započala vláda predchádzajúca. Tvrdí to samotný jej predseda Peter Pellegrini, tvrdia to jeho staronoví ministri, tvrdia to koaliční poslanci. Presne toto bol vraj aj dôvod, pre ktorý tzv. nová vláda predložila do parlamentu programové vyhlásenie, z ktorého priam kričí, že sa ním vôbec nezaoberala. Lebo veď načo? Karavána pokračuje ďalej.
Obrátim sa preto hneď na úvod na ministerku školstva a hneď ako prvú vec sa chcem opýtať, ako je možné, že tu dnes tak spokojne sedela a uchádzala sa o dôveru zákonodarcov s tak odfláknutým dokumentom, ktorý by inak v každej škole naprieč všetkými vzdelávacími stupňami každý učiteľ zhodil zo stola ako plagiát, ktorý autori neočistili ani len od tých najväčších nezmyslov. V reči jej rezortu nová vláda si pri príprave svojho programového vyhlásenia neurobila ani len základnú domácu úlohu, a napriek tomu prišla do parlamentu po reparát.
Ako som už dnes spomenula vo faktickej poznámke, cez víkend som bola na východe Slovenska v Poprade na konferencii „Učíme pre život“, na ktorej sa zúčastnilo vyše 400 učiteľov, riaditeľov škôl, zriaďovateľov škôl, vzdelávacích expertov a zástupcov viacerých organizácií združujúcich pedagógov a ďalších odborníkov, ktorí sa venujú vzdelávaniu. Témou tejto konferencie bola výzva „Otvárame dvere učiacemu sa Slovensku, srdcia rôznorodosti, okná čerstvému vzduchu a mysle skúsenostiam iných“. Na vlastné oči a uši som videla a počula, čo si táto masa inovatívne naladených pedagógov myslí o tom, čo pre nich, pre ich školy a pre ich žiakov, ktorí do týchto škôl chodia, urobila predchádzajúca vláda a čo očakáva, že pre nich urobí tzv. vláda nová, ktorá sľubuje aj v osobe ministerky školstva kontinuitu. Verte mi, že slovo „nič“ platí v tomto prípade absolútne, na rozdiel od predstáv dnes už poslanca Roberta Fica o východnom Slovensku. Pretože namiesto toho, aby vláda ponúkla riešenia ľuďom, ktorí sú naozaj zanietení pre vzdelávanie, motivovaní pracovať s deťmi a odovzdávať im to najlepšie nielen z učebných osnov, ale najmä zo seba, ponúka im opakovane len vyprázdnené sľuby, ktorým už nikto neverí.
Čo iné si majú títo ľudia myslieť, keď sa v programovom vyhlásení dočítajú, citujem: „Zlepšenie školstva si vyžaduje zásadné vnútorné aj vonkajšie systémové zmeny a vláda je odhodlaná ich pripraviť a začať neodkladne uskutočňovať. Návrh týchto zmien sformuluje vláda v Národnom programe rozvoja výchovy a vzdelávania do konca roku 2016.“ To nie je ani len na smiech, tento lapsus s chybným rokom. Pedagógovia veľmi dobre vedia, v akom bode sa dnes reforma vzdelávania nachádza po dvoch rokoch vládnutia politickej línie, ktorú vytýčili vlády Roberta Fica a na ktorú vláda Petra Pellegriniho otvorene nadväzuje. Pre tých, ktorí reformný proces detailne nesledujú, ponúknem teraz na dovysvetlenie krátke resumé.
Stratégiu dlhodobej reformy vzdelávania presahujúcej jedno volebné obdobie pripravovali pre rezort školstva nezávislí experti vyše roka. Keďže sa rozhodli nepísať ďalší dokument iba naoko, ako býva na Slovensku zvykom, ukázalo sa, že termín do konca roka 2016 nebol realistický. Keď bola v roku 2017 stratégia hotová, bola pod názvom "Učiace sa Slovensko", to Učiace sa Slovensko, ktorému sa cez víkend v Poprade otváralo vyše 400 pedagógov, táto stratégia bola predložená na verejnú diskusiu. Odborná verejnosť k nej vzniesla takmer 5 000 pripomienok, ku ktorým pristúpil autorský tím opäť poctivo a zapracoval ich do finálnej verzie. Finálna verzia Učiaceho sa Slovenska bola odovzdaná do rúk ministerky Lubyovej v októbri 2017. Tá túto reformnú stratégiu rovno odložila bokom s odôvodnením, že je nevykonateľná, a z názvu dokumentu odpreparovala podnadpis, že ide o Národný program výchovy a vzdelávania. Zároveň ministerka avizovala, že pod jej vedením pripraví rezort školstva nový Národný program výchovy a vzdelávania a že ho predstaví do konca roka 2017.
Začiatkom novembra 2017 poskytla ministerka Lubyová Denníku N stanovisko, že na to, aby mohol nový národný program vzniknúť, musí najprv zostaviť novú pracovnú skupinu, nových expertov. Pani ministerka vtedy informovala, že zloženie pracovnej skupiny bude známe do konca novembra. Nie je známe dodnes. Vo februári 2018 totiž ministerka oznámila, že na príprave nového národného programu pracujú tri pracovné skupiny a že bude hotový v marci 2018. Pár dní nato priniesli Hospodárske noviny informáciu, že ministerstvo školstva sa rozhodlo nesprístupniť mená expertov tvoriacich Národný program výchovy a vzdelávania. Pýtala som sa teda ministerky Lubyovej na zloženie pracovných skupín prostredníctvom interpelácie, na odpoveď čakám práve v týchto dňoch. No a najnovšie nám pani ministerka povedala, že hotový Národný program výchovy a vzdelávania zverejní čoskoro, hneď ako pominie kríza. V programovom vyhlásení vlády sme sa dočítali, kedy presne to bude. Do konca roka 2016.
Nie, toto vôbec nie je vtipné a nemožno to ani zľahčovať či považovať za drobnosť. Táto vláda nemôže očakávať od poslancov, u ktorých sa uchádza o dôveru, že takéto lapsusy veľkoryso prehliadnu. My nemáme byť prečo voči vláde veľkorysí. My sme tu predsa nato, aby sme vládu kontrolovali, upozorňovali ju na chyby a vyzývali ju k ich náprave bez ohľadu na to, či ide o drobnú chybičku alebo megarozkrádanie verejných zdrojov, alebo prepojenia na mafiu. Pripúšťam, že oproti dych berúcim faktom, ktoré sa na nás valia z nechutných káuz tejto koalície, sa môže niekomu javiť nezvládnutý proces manažovania reformy vzdelávania ako drobnosť. Nedajme sa však pomýliť. Je to ukážkový príklad, na ktorom sa dá demonštrovať, že nie na papieri, ktorý znesie všetko, ale práve na takýchto detailoch stojí a padá odbornosť ľudí, ktorí vedú jednotlivé rezorty. Proces, akým sa začalo „Učiace sa Slovensko“ pripravovať, ľudia, ktorí ho tvorili, diskusie, ktoré sa o ňom v odbornej obci viedli, to všetko ešte pred rokom vyvolávalo v mnohých učiteľoch, riaditeľoch škôl, ale aj v rodičoch školopovinných detí nádej, že tentoraz snáď, hádam tá reforma naozaj bude. Viacerí pedagógovia, ktorí už mali vďaka dlhoročným prázdnym sľubom rýchlo sa striedajúcich ministrov školstva reforiem plné zuby, boli zrazu ochotní ešte raz, tentoraz posledný raz, dať tomu šancu. Pretože vďaka prístupu autorov „Učiaceho sa Slovenska“ nadobudli dojem, že k tejto reforme môžu sami prispieť.
Tretia vláda Roberta Fica sa však začala s touto pomaly, ale predsa len rašiacou dôverou v ťažko skúšanom rezorte diletantsky zahrávať. A spôsob, akým sa k reforme vzdelávania stavia táto staronová vláda, jasne ukazuje, že jej vôbec nezáleží na tom, ako bude vyzerať náš vzdelávací systém o dva roky, o desať rokov či nebodaj o dvadsať. Na budúcnosti Slovenska ani tejto tzv. novej vláde nezáleží.
Veľké kauzy môžu, hoci ako vieme, na Slovensku nezvyknú, ministrovi, obrazne povedané, zlomiť väzy. V prípade takej drobnosti, akou je neschopnosť zrealizovať reformu vzdelávania, sa už vonkoncom nezvykne viesť politická debata o dôvere, resp. nedôvere či už voči ministerke školstva, alebo nebodaj voči vláde ako celku. Preto by sa mohlo niekomu zdať, že je odo mňa malicherné venovať tejto drobnosti toľkú pozornosť práve na tejto schôdzi. Robím to však s jasným zámerom. Na tomto príklade chcem ukázať, že v konečnom dôsledku platí, že práve nezvládnuté, resp. arogantne odfláknuté detaily v spravovaní štátu spôsobujú, že sa problémy Slovenska dlhodobo neriešia, ale sa dokonca kopia. A nielen vo vzdelávaní, ale prakticky všade. Zodpovednosť za to nesie najmä kontinuálne vládnutie strany SMER – SD.
Dnes by koalícia chcela, aby sme sa viac nevracali k tomu, čo bolo, ale aby sme sa zaujímali viac o to, čo bude. Výmenou niektorých figúr vo vláde sa snaží za všetkými odhalenými škandálmi nakresliť hrubú bielu čiaru a vyvolať dojem nového začiatku. Pritom sa však nevie a vlastne ani nechce vzdať zdania kontinuity s predchádzajúcimi vládami Roberta Fica. Dôkazom je aj toto staronové programové vyhlásenie, ktoré nám koaličná vláda zaslala do Národnej rady iba s minimálnymi zmenami, zato s očakávaním, že bude v expresne krátkom čase schválené.
Nová vláda predsedu Petra Pellegriniho sa správa, akoby mala právo na optiku čistého, nepopísaného listu. No pritom sa zámerne pasuje za pokračovateľku línie vytýčenej Robertom Ficom bez štipky kritickej reflexie. Aj toto je dôvod, prečo si táto vláda našu dôveru nezaslúži. Táto pokračujúca vládna línia nemá absolútne žiadne právo na reštart ani na kontinuálne čerpanie výhod, pretože my už máme skúsenosť a pamätáme si, ako arogantne, mocensky, zlodejsky a diletantsky sa jej predstavitelia správajú vždy, keď sú pri moci. Niet dôvodu, aby sme im začali teraz dôverovať, niet dôvodu nádejať sa, že táto vláda, na čele ktorej už síce poslanec Robert Fico formálne nestojí, ale nitkami, ktorej veselo poťahuje ďalej, sa bude správať inak.
Je mi ľúto, ak mladým ľuďom, ktorí zrušili minulý týždeň v piatok protestné zhromaždenie v Bratislave, či predstaviteľom neziskového sektora, ktorí chcú opäť veriť v štát, beriem týmito vyjadreniami ilúzie o možnom priestore na obnovenie dôvery prostredníctvom nových tvárí vo vláde. Rozumiem, o čo sa snažia, veľmi si ich za to vážim a držím im palce, aby ich snaha o korektnosť napokon nezomlela. Pretože na adekvátnu odozvu z druhej strany budú čakať zrejme márne. My poslanci si ale nemôžeme dovoliť váhať a čakať, ako to dopadne. Koalícia nám žiadny čas neposkytla, našou úlohou a zároveň zodpovednosťou je rozhodnúť teraz v tejto chvíli, či tejto vláde podpíšeme bianko šek na ďalšie prešľapy, ktoré, všetci veľmi dobre vieme, že zase prídu. A aj koaliční kolegovia poslanci a poslankyne to veľmi dobre vedia.
Preto sa obraciam najmä na nich, dámy a páni z koalície, prosím vás, nezahlasujte za túto vládu. Toto je tá chvíľa, kedy treba pripustiť, že keď je niečo čierne ako noc, tak je to jednoducho čierne. Lebo taká je pravda.
Na záver mi dovoľte prečítať jeden citát, na ktorý som nedávno narazila, keď som študovala historické pramene z obdobia, kedy v Československu komunisti pošliapali demokraciu a násilne uchopili moc. Citát je z roku 1947 z vystúpenia vtedajšieho predsedu Slovenskej národnej rady a predsedu Demokratickej strany Jozefa Lettricha. V tom čase zmietala našou spoločnosťou iná kríza, dôležité sú však slová, ktoré vtedy v Národnej rade povedal v presvedčení, že jediným východiskom z krízy je demokratická cesta, politická sebareflexia a zhoda na základných hodnotách. A hoci sa vtedy s touto výzvou obracal na ľudí, ktorí sa neštítili ničoho, a preto to dopadlo na 40 rokov tak, ako to, žiaľ, dopadlo, myslím, že teraz je tá správna chvíľa, aby jeho slová zazneli v Národnej rade znova. Citujem: „Ide nám o to, aby sa politické strany očistili, aby tam mala miesto iba čestnosť, otvorenosť a nezáludnosť, aby sme náš verejný život stavali na zásadách mravnosti a statočnosti. Kde niet pravdy a morálky, tam niet ani spolupráce, ani zdaru, ani úspechov, ani slobody, ani demokracie. Svoj štát nemôžeme budovať na lžiach a za základ politickej spolupráce nemôžeme urobiť pretvárku. Dá sa síce politického partnera raz alebo dva razy dobehnúť a prekabátiť, ale na týchto pochybných zásadách sa nedá trvalo vyhrávať a tým menej klásť základy solídnej politickej práce. Keby sa toľko nehrešilo v každodennom živote na tieto požiadavky politickej spolupráce, mali by sme menej afér, menej škandálov a menej senzácií.“ Koniec citátu.
Ďakujem vám za pozornosť a chcem veriť, že sa aspoň v niektorých z vás, koaličné kolegyne a kolegovia, pohne pri hlasovaní o dôvere tejto vláde svedomie.
Ďakujem.

Ďakujem pekne kolegyni Simone Petrík, ktorá to výborne zhrnula. Mám len jednu drobnú poznámočku, nedá mi to nepovedať, lebo sa snažím, aby to bolo vždy korektne spomenuté.
Nebola som členkou strany SIEŤ, takže som z nej nemohla vystúpiť. Avšak hneď po voľbách som avizovala ako prvá náhradníčka pod čiarou, že nebudem podporovať túto vládu v prípade, keď sa dostanem do parlamentu. Takže pre všetkých ešte raz.
Ďakujem.