Videokanál poslanca

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Dovoľte mi, aby som hneď na začiatku poprosila, požiadala o prípadné predĺženie času, tak ako pán kolega Heger, ak by mi to náhodou nevyšlo. Malo by mi to vyjsť, ale nie som si celkom istá v tejto téme. Ďakujem.
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pani poslankyne, páni poslanci, to, že verejné výdavky v poslednom dobe výrazne vzrástli, nie je žiadna novinka. Nemyslím tým absolútnu sumu výdavkov, ktoré prirodzene rastú, keď rastú aj mzdy alebo ceny v obchodoch. Myslím tým podiel na verejných výdavkoch, na ekonomike krajiny. Možno si nie všetci uvedomujeme, že od predkrízového roka 2008 vzrástol na Slovensku podiel výdavkov až o 4,6 % HDP. Nebyť Fínska, ide o najvyšší rast v celej Európskej únii. Nehovorím pritom o eurofondovom výnimočnom roku 2015, ale o roku 2016, ktorý môžeme považovať za bežný, rozpočtovo obyčajný rok.
Premeňme si veľa nehovoriace percentá do čísel: 4,6 % HDP je 3,75 mld. eur. Znamená to, že ak by vláda prerozdeľovala financie na strane výdavkov tak ako v roku 2008, nemala by dnes k dispozícii 34,5 mld. eur, ale len 31 mld. Treba pripustiť, že tento dramatický nárast výdavkov je čiastočne aj dôsledkom zmien v štatistike, keďže do verejnej správy dnes patria aj inštitúcie, ktoré tam pred krízou neboli. No, v princípe platí, že vláda dnes prerozdeľuje omnoho viac ako pred krízou.
Zdroje na tieto výdavky nepadli z neba, prirodzene. Sú výsledkom pokrízového zavádzania nových daní, nových odvodov, zvyšovania základu pre výpočet odvodov. Občania platia vyššiu DPH, pracujúci aj firmy vyššie sadzby dane z príjmu, sporitelia nesporia 9 %, ale len 4,25 % zo svojich príjmov a odvodové zaťaženie všetkých, ktorí pracujú a tvoria hodnoty, neustále narastá. Pritom ak by sme nebrali do úvahy Grécko, práve Slovensko je v rámci Európskej únie krajinou, ktorá zaznamenala najvyšší rast podielu verejných príjmov na HDP. Ako sa tento zázračný rast príjmov premietol do znižovania deficitu?
Česká republika, Írsko, Estónsko, Grécko, Španielsko, Cyprus, Litva, Lotyšsko, Holandsko, Portugalsko, Rumunsko, Veľká Británia – týchto dvanásť krajín znížilo deficit z krízového roka 2009 viac ako Slovensko. U nás je alarmujúci vývoj deficitu od roku 2012, keď kríza už odznela a slovenská ekonomika produkovala viac ako pred krízou. Od roku 2012 dokázalo štrnásť krajín Európskej únie konsolidovať verejné financie rýchlejšie ako Slovensko. Zopakujem, toto v situácii, keď príjmy nášho štátu, s výnimkou Grécka, rástli najrýchlejšie v Európskej únii.
Dovolím si ešte jeden, posledný pohľad do Európskej únie za rok 2016. Jedenásť krajín Únie malo vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet, kým Slovensko deficit 2,19 percenta.
Zároveň treba pripomenúť, že dlh verejnej správy v absolútnom vyjadrení, kontinuálne rastie. Verejný dlh Slovenska predstavoval na konci roku 2007 na jedného obyvateľa 3 169 eur. V prvom kvartáli 2017 sa dlh na jedného obyvateľa Slovenskej republiky vyšplhal na vyše 8 036 eur. Aktuálny rozpočet verejnej správy predpokladá na roky 2018 – 2020 verejný dlh 51,1 % HDP. Aj na tomto príklade je vidno, ako vlády Roberta Fica hospodária s našimi peniazmi. Je mi jasné, že obvyklým spôsobom vyjadrenia výšky dlhu je vyjadrenie v pomere k HDP krajiny, a keďže je rast slovenskej ekonomiky v pomerne slušnej kondícii, pomer dlhu k HDP sa znižuje. Nedá mi však nepripomenúť, že v absolútnych číslach zadlženosť Slovenska kontinuálne rastie. Pritom až sedem krajín Európskej únie dokázalo znížiť dlh aj absolútne.
Vráťme sa však späť k deficitu, ten je skutočným problémom. Neschopnosť dodržiavať vlastné ciele ohľadom znižovania deficitu sa stala definičnou vlastnosťou slovenskej vlády. Počas posledných dvoch volebných období pod vedením Roberta Fica sa plánovaný schodok podarilo dodržať iba dvakrát. Naposledy v roku 2013. Iné to nebude ani v záverečnom účte za rok 2017 a Európska komisia je v tomto bode skeptická aj k predkladanému rozpočtu na rok 2018. Deje sa tak napriek tomu, a toto znie až neuveriteľne, že na to, aby deficit neprekročil rozpočtovanú hodnotu príliš, používa naša vláda krízové opatrenia ešte aj teraz, v čase, keď sa slovenskej ekonomike evidentne darí.
Ministerstvo financií už požiadalo ostatné ministerstvá o zváženia viazania kapitálových výdavkov. V krajine tak narastá nielen zadlženosť a deficit, ale ešte aj investičný dlh a štátom vlastnený majetok stráca na hodnote. Lajdáckym prístupom vlády k verejným financiám bohatstvo štátu stále klesá. Za dvadsaťpäť rokov samostatnej Slovenskej republiky sa štátu nepodarilo hospodáriť bez deficitu. Ako na potvoru, zodpovednejší Česi budú v decembri už druhýkrát v prebytku. A nielen to, zadlženie Českej republiky by malo aj vďaka prebytku klesnúť na 34,6 % HDP. V situácii, keď náš dlh nie a nie klesnúť pod 50 percent. Čísla teda hovoria jasnou rečou, vláda míňa stále viac. Suchým číslam však chýba vysvetľujúci kontext. Čísla samotné nám nehovoria, na čo všetko naša vláda míňa peniaze.
Poďme teda vziať do úvahy účel výdavkov a položme si otázku: platí na Slovensku pravidlo viac výdavkov, lepšie verejné služby, lepší život občanov? Objemovo najviac vzrástli výdavky v sociálnej oblasti. Do tejto oblasti smeruje vždy najviac verejných zdrojov, a to nielen plánovaných, ale aj dodatočných. Zvyšovanie výdavkov v tejto oblasti však nebolo určené na zachraňovanie ľudí v zúfalej sociálnej situácii. Nejednalo sa o pomoc núdznym. Dávka v hmotnej núdzi, z ktorej sa na Slovensku reálne nedá vyžiť, sa nezvyšovala štyri roky. Životné minimum vzrastie v budúcom roku o 1 euro a pár drobných. Oproti tomu vzrástli dávky, ktoré sú politicky populárnejšie, ako napr. materské či starobné dôchodky.
V týchto kategóriách stačí urobiť malú zmenu a výdavky rastú dramaticky, ako to môžeme vidieť napr. na takom detaile, ako je plošná valorizácia dôchodkov. Nepridalo sa iba tým dôchodcom, ktorí majú naozaj biedne dôchodky, ale všetkým. V priebehu nasledujúcich siedmich rokov nás bude táto mechanicky vykonaná zmena stáť miliardu eur. Životná úroveň daná kúpyschopnosťou dôchodcov sa pritom v posledných rokoch vďaka deflácii zvýšila, takže nebolo nutné navyšovať dôchodky plošne. Medziročná miera inflácie meraná indexom spotrebiteľských cien dosiahla za rok 2016 hodnotu v priemere mínus 0,5 %, čo znamená, že deflácia, ktorá je sprievodným javom zvyšujúceho sa výkonu slovenskej ekonomiky od roku 2014, sa minulý rok ešte viac prehĺbila.
Aby bolo jasné, o čom hovorím, uvediem ešte jeden jednoduchý príklad. Kým čistá minimálna mzda je dnes na Slovensku na úrovni 374 eur a žije z nej niekde celá rodina s malými deťmi, priemerný dôchodok je na úrovni 428 eur. Tým nechcem povedať, že je to dosť, a už vonkoncom nie, že naši dôchodcovia sú za vodou. Rozhodne si však myslím, že pre štát by malo byť prvoradé vytiahnuť z chudoby tých, ktorí už siahajú na jej dno, a nie z pohodlnosti, či nebodaj kvôli získaným dobrých politických bodov plošne obdarúvať aj tých, o ktorých je postarané relatívne dobre.
Vláda však potrebuje pekné čísla a akciu a tak valorizuje najmä tie dávky, ktoré sa valorizujú jednoducho. Skutočným sociálnym otázkam, ako je život ľudí v hmotnej núdzi alebo pomoc odkázaným na sociálne služby sa v štátnych rozpočtoch nevenuje potrebné pozornosť a ani v tomto sa ne dosť peňazí nenájde.
A tak sa v správe o sociálnej situácii obyvateľstva za rok 2016 dočítame nasledovné rozporuplné vety: Na jednej mieste môžme nájsť chválu o tom, ako vláda schválila v roku 2011 Stratégiu deinštitucionalizácie systému sociálnych služieb a náhradnej starostlivosti, ktorou sa Slovenská republika hlási k celosvetovému trendu systematického odstraňovania modelu inštitucionálnej izolácie a segregácie ľudí vyžadujúcich dlhodobú pomoc a starostlivosť v špecializovaných zariadeniach a jeho nahradenia alternatívnym modelom služieb a opatrení, ktoré svojim charakterom čo najviac pripomínajú podmienky bežného života. Na inom mieste však čitateľa zaskočia čísla, ktoré hovoria o tom, že počet žiadateľov o sociálnej služby v rôznych zariadeniach stále stúpa. Citujem zo správy: "Celkový počet žiadateľov o zabezpečenie poskytovania sociálnych služieb stúpol oproti roku 2015 o 1699 osôb, teda o 28 percent. V roku 2016 bolo celkovo 7699 fyzických osôb-žiadateľov o zabezpečenie poskytovania sociálnych služieb vo vybraných druhov zariadení, z toho najviac v zariadeniach pre seniorov, a to 4541 osôb, čo je 59 %, a v domovoch sociálnych služieb 1770 osôb, čo je 23 percent." Prečo sa tak deje, keď štát formálne deklaruje vôľu prechádzať na zabezpečenie takých sociálnych služieb, ktoré umožnia ľuďom dôstojne živ v domácom prostredí, napriek zdravotnému postihnutiu, či pokročilej starobe? Nuž preto, lebo naša vláda do týchto služieb dostatočne neinvestuje. Síce ich v sociálnom systéme formálne zavádza, napríklad v podobe centier včasnej intervencie pre rodiny s deťmi so zdravotným postihnutím, ale ich reálne fungovanie finančne vôbec nezabezpečuje. Alebo ďalší príklad, namiesto systémového riešenia opatrovateľskej služby zabezpečuje zvýšený dopyt po opatrovateľkách cez eurofondové národné projekty. Podobne, ako rieši vo vzdelávaní nedostatok asistentov učiteľa a odborných zamestnancov v školách. Zase raz dočasne zalepený problém, snaha hľadať trvalé riešenie chýba.
Našťastie, neverejný sektor už presvedčil ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, aby finančnými injekciami látalo tento nepriaznivý stav, hoci nedá mi pritom neporovnať dva údaje. V sociálnych službách má vďaka spomínanému tlaku pribudnúť 50 mil. eur. O nejakej veľkorysosti ministerstva však nemôže byť ani reči. Pretože od roku 2015 klesli výdavky na dávky v hmotnej núdzi o 63 mil. eur. Nemôžeme sa teda zdráhať povedať nahlas, že táto vláda rozvoj sociálnych služieb nepodporuje, ale na sociálnych službách šetrí. Stačí porovnať objem výdavkov v tejto oblasti s Českou republikou.
Ak som na začiatku svojho príspevku vládu kritizovala za to, že z celkového pohľadu šetrí málo a veľa rozhadzuje, práve sociálna oblasť, ale aj oblasť vzdelávania sú dobrými príkladmi na dovysvetlenie, že suché čísla nie sú všetko. Vyvolávajú totiž otázku, kam vlastne dáva vláda finančné zdroje, ak nie tam, kde ich najviac treba?
V tejto súvislosti si dovolím vysloviť jednu osobnú poznámku. Je pravda, že my, čo sa už roky snažíme presadzovať systémové zmeny, či už v oblasti sociálnych služieb alebo vzdelávania, si vo chvíľach zúfalstva niekedy hovoríme, dobre, že do týchto oblastí neleje vláda radovo viac peňazí. Pretože kým sa tieto systémy nenastavia nanovo v súlade s reálnymi potrebami ľudí, aj tak by šlo len o neefektívne plytvanie zdrojmi. Namieste je preto očakávanie, že sa vláda konečne spamätá a začne brať svoje záväzky v týchto oblastiach vážne, keďže, ako vraví, krajine sa ekonomicky darí. No evidentne ani v roku 2018 sa v tomto zmysle nič neudeje.
Pozrime sa, ako to má vláda nadizajnované v druhej spomínanej oblasti, vo vzdelávaní. Každá vláda Roberta Fica, vrátane tejto tretej, hovorila o tom, akou prioritou je pre ňu školstvu. A žiadna z troch Ficových vlád ho nedokázala posunúť dopredu. Ani v oblasti riadenia, ani v oblasti obsahu, ani v oblasti financovania. Ešte v roku 2008 dával štát 9,5-percenta z celkových výdavkov do školstva. Teraz, po násobnom zvyšovaní platov, po dlhom rozprávaní o dofinancovaní školstva to bude 9,8 percenta. Iste, je to zlepšenie, ale ako som sa pýtala v úvode, dochádza aj k súčasnému zlepšovaniu kvality tejto verejnej služby? Odpoveď je jednoznačná. Vzdelávanie kvalitnejšie nie je, skôr naopak. Vy sám, pán minister, ste v úvodnom slove spomenuli, že ako rodič nie ste so školstvom spokojný. Dovoľte mi ale, aby som vám ozrejmila, prečo to tak je. Nuž aj preto, že finančné prostriedky často tečú prúdom tam, kde to nie je potrebné. A do oblasti, kde peniaze chýbajú, vláda neinvestuje.
Opäť použijem príklad. V roku 2010 bola realizovaná podrobná analýza jednotlivých priamo riadených organizácií ministerstva školstva. Jej cieľom bolo identifikovať zdroje úspor v kapitole pomocou racionalizácie procesov. Analýza odporučila, aby bolo 7 priamo riadených organizácií zrušených alebo zlúčených a aby ich činnosti prešli pod iné organizácie alebo boli outsourcované. Pri spätnom pohľade na záverečné účty týchto priamo riadených organizácií z roku 2016 je však zrejmé, že nielenže všetky stále existujú, ale väčšine z nich, konkrétne piatim, rozpočet oproti roku 2010 narástol. Taktiež celkové náklady na priamo riadené organizácie narástli za 6 rokov z 29 miliónov na 33 miliónov. A to napriek tomu, že v roku 2013 zamestnanci krajských školských úradov a nimi zriadených školských zariadení prešli pod ministerstvo vnútra. Ak by sme vzali pri porovnávaní aj tieto údaje, výdavky súčasných organizácií nevzrástli len o 4 mil. eur, ale reálne o 9 miliónov.
A ďalší príklad. Za najväčšiu reálnu úsporu medzi rokmi 2010 a 2016 môžeme označiť zrušenie Ústavu informácií a prognóz školstva, ktorého agenda prešla pod Centrum vedecko-technických informácií, CVTI. V rovnakom čase však vzrástli výdavky CVTI o 7,2 mil. eur, takže vonkoncom sa nedá hovoriť o čistých ušetrených zdrojoch.
Pohľad do rozpočtu ministerstva školstva a ministerstva vnútra naznačuje, že hoci majú normatívne výdavky v roku 2018 mierne vzrásť, v ďalších rokoch sa ich zvyšovanie neplánuje. Iba žeby ministerstvo financií roky 2019 až ´20 uvádzalo len na okrasu a samotné hodnoty nemali žiadnu váhu. Ak ich ale berieme vážne a pozrieme sa na vývoj počtu žiakov podľa regionálneho školstva, podľa prognózy CVTI, zistíme, že normatívne výdavky na žiaka majú dokonca mierne klesnúť. Tak takto sa financujú tie reformné priority?
V tejto súvislosti chcem spomenúť aj nízke platy učiteľov v školách, avšak len okrajovo. Všetci vieme, že platy sú problém, osobitne pre začínajúcich učiteľov. Zároveň ale vieme, že plošné zvýšenie platov z nášho školstva nespraví to fínske. Učiteľ s dvojnásobných platom nezačne učiť za dvoch učiteľov, ani v dvojnásobnej kvalite. Obzvlášť, keď má v triede čoraz viac žiakov, ktorí potrebujú individuálny prístup. Čo je dôležité, to je aj servis pre učiteľov. Čo robí naša vláda pre to, aby v školách zlepšila podmienky na vzdelávanie, aby učitelia dostali potrebný servis a žiaci potrebnú podporu? Je zásadnou chybou, že v rozpočte chýbajú zdroje na zabezpečenie napríklad asistentov učiteľa a ďalších odborných zamestnancov. V prípade asistentov učiteľa pritom nejde o veľký balík. Ak by skutočnou prioritou vlády bolo vzdelávanie, neprichystala by v novom rozpočte napríklad 30 mil. na zlepšenie postavenia policajtov, ale mohla dať tých chýbajúcich 26 mil. eur na asistentov učiteľa. To, čo ale v rozpočte ministerstva školstva zaručene rastie, sú výdavky na šport. Medziročný nárast o tretinu však neskončí v podpore športu detí a mládeže, ale vo výstavbe futbalového štadiónu, ktorý mohol byť podstatne lacnejší, keby ho vláda adekvátne vysúťažila namiesto snahy vyjsť v ústrety megalomanským plánom spriaznených podnikateľov.
Rozpočet na vzdelávanie by sa dal charakterizovať jedným slovom: zotrvačnosť, stojatá voda, bezvetrie. My ale potrebujeme v tom zatuchnutom vzdelávacom systému urobiť prievan. Toto by som rada v rozpočte videla, poctivú snahu zrealizovať v školstve potrebné zmeny v prospech detí, žiakov a študentov. Financie na tento prievan v podobe seriózneho plánovania a zabezpečenia reformy vzdelávania však v rozpočte nikde nevidím. Napriek tomu, že reformné ambície aj táto vláda Roberta Fica má, prinajmenšom ich verbálne stále deklaruje ústami ministrov školstva za Slovenskú národnú stranu.
Pri lepšom pohľade na štátny rozpočet nájdeme ešte jednu významnú položku, ktorá slušne rastie. Nájdeme ju pri analýze rozpočtov ministerstiev medzi, nenájdeme ju pri analýze rozpočtov ministerstiev medzi konkrétnymi výdavkami, ale skrytú v kapitole Všeobecná pokladničná správa. Za posledné roky sa nám tu totiž rozmohol taký nešvár – nerozpočtovať výdavky transparentne priamo, ale skrývať ich pod predimenzované rezervy. Pod rezervy, o ktorých si potom vláda rozhoduje podľa vlastných potrieb. Nehovorím v tomto prípade o rezerve vlády, či o rezerve na mimosúdne vyrovnania, či rezerve na riešenie krízových situácií, to je len 26 mil. eur. Hovorím o rezervách, ktoré predstavujú dohromady 702 mil. eur. Rezerva na riešenie vplyvov nových zákonných úprav a ich vplyvov, rezerva na mzdy a poistné, rezerva na významné investície a podobne. (Reakcia z pléna.) Už budem končiť.
Tieto rezervy fungujú pre našu vládu ako kreditka. Keď sa nevyčerpajú na pôvodne určený účel, vláda ich použije tam, kde sa sama rozhodne ich použiť. Bez debaty, bez vysvetľovania, bez potrebného súhlasu. Za všetky slová stačí jeden príklad z roku 2016, na ktorý upozornila Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. V rezerve na prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii boli rozpočtované finančné prostriedky v celkovom objeme 189 mil. eur. Rozpočtovými opatreniami sa uvoľnili finančné prostriedky pre iné rezorty, napríklad pre rezort ministerstva dopravy a výstavby na železnice, ministerstvo vnútra pre záchranné a policajné zložky, ministerstvo práce a sociálnych vecí – 2 mil. na servisné zmluvy súvisiace s IT systémami pre PPA. Čo majú tieto výdavky spoločné s Európskou úniou a s odvodmi do Európskej únie? Nič. No i napriek tomu, že sa peniaze na pôvodný účel nevyčerpali, ministerstvo financií plánuje túto rezervu opäť v hodnote 130 mil. eur.
Na záver mi dovoľte krátke zhrnutie a jeden návrh. Po prvé, rozpočet sa nedá prekopať z roka na rok. Potrebná je vytrvalá práca na jeho zlepšovaní. Tento rozpočet ale nie je krokom vpred, ale skôr vzad. Potvrdzuje to aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá uviedla, že v oblasti zrozumiteľnosti spôsobu dosiahnutia rozpočtových cieľov a jednotlivých opatrení došlo v návrhu rozpočtu k zhoršeniu transparentnosti. Po druhé, človek nemusí byť zarytým fanúšikom vyrovnaných rozpočtov, aby videl, že hospodárenie štátu má rezervy a výsledkom plytvania je stále vysoký deficit. Navrhnutý rozpočet je krokom vzad aj preto, že dlhodobá udržateľnosť verejných financií sa nezlepšuje, skôr naopak, prijímané sú opatrenia, ktoré ju zhoršujú. Po tretie, rozpočet je obrazom strategického uvažovania ministerstiev za ostatné obdobie. Tam, kde sa nepripravujú dôležité reformy, tam sa výdavky nemenia. Preto ma zaráža nízky objem zdrojov vyčlenených na vzdelávanie. Ministerstvo školstva totiž na začiatku tohto volebného obdobia ohlásilo vo vzdelávaní reformu štvrťstoročia. Peniaze na ňu ale nikde nevidím.
Preto prichádzam s konkrétnym pozmeňujúcim návrhom, ktorý môže predstavovať nielen prvý krok k realizácii potrebných zmien v školskom systéme, ale aj zvýšenie transparentnosti rozpočtu vlády. Dovoľte mi prečítať teraz pozmeňujúci návrh.
Navrhujem znížiť nezmyselne vysokú rezervu na prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii a vyčleniť z nej 50 mil. na rezervu na reformu vzdelávania. Peniaze z tejto reformy postačia na pokrytie platov asistentov, ktorí sú nevyhnutnou súčasťou nového vzdelávacieho systému, a ďalší odborný personál. Zvyšné prostriedky môžu slúžiť na špecifické rozvojové aktivity, ktoré predpokladá materiál Učiace sa Slovensko. Ministerka školstva sa potom nebude môcť k reformnému materiálu obrátiť chrbtom so slovami, že nie je realizovateľný, lebo nemá krytie v rozpočte.
Pozmeňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Zuzany Zimenovej k vládnemu návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2018. Príloha č. 6 Rezervy štátneho rozpočtu na rok 2018 znie:
"Rezervy štátneho rozpočtu na rok 2018 (v eurách) – rezerva vlády Slovenskej republiky 5 mil., rezerva predsedu vlády Slovenskej republiky 1 mil. 500-tisíc, rezerva na prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii 80 206 017, rezerva na reformu vzdelávania 50 mil., spolu 136 mil. 706 017."
Ďakujem vám za pozornosť.