Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Kompetenčný profil pomocných vychovávateľov bude mať na starosti rovnako ako kompetenčné profily ostatných zamestnancov ministerstvo školstva. Keďže som vo svojom príspevku spomenula, že je tento návrh vyrokovaný s ministerstvom školstva, konkrétne s odborom pre špeciálne a inkluzívne vzdelávanie, tak je samozrejmé, že aj budú jasné kritériá a pravidlá prijímania týchto ľudí a takisto aj ich potreba nejakej vzdelanostnej úrovne. To všetko stanoví ministerstvo školstva.
Ja v tom problém nevidím.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, pred polrokom som podala totožný návrh spolu s ďalšími dvomi návrhmi v jednom balíku. Tentoraz som sa rozhodla predložiť tieto návrhy samostatne. Robím tak z toho dôvodu, aby som zvýšila nádej na to, že aspoň niektorý z nich bude v pléne schválený a posunutý do druhého čítania.
Dovoľte mi teraz bližšie vysvetliť pohnútky, ktoré ma viedli k tomu, aby som opätovne predložila do Národnej rady návrh na zavedenie pomocných vychovávateľov do nášho školského systému. Začnem trochu zoširšia a priblížim vám kontext, v ktorom tento návrh podávam, konkrétne politiku vlády v oblasti zabezpečovania potrebného podporného servisu pre školy.
Učiteľom dnes môžu v školách pomáhať pri práci so žiakmi ďalší odborní zamestnanci, ako napr. špeciálni pedagógovia, školskí psychológovia a ďalší špecialisti či asistenti učiteľa. V realite však v školách títo ľudia zúfalo chýbajú. Preto sa domnievam, že v tomto našom chronicky podvyživenom a vyčerpanom školskom systéme by mohli byť pomocní vychovávatelia aspoň drobnou náplasťou, prvou pomocou pre učiteľov v triedach, kým sa nám podarí presadiť dlhodobú systémovú liečbu. Pokúsim sa to vysvetliť na probléme s nedostatkom asistentov učiteľa.
V septembrovej interpelácii na ministerku školstva Martinu Lubyovú som položila konkrétne otázky súvisiace s asistentami učiteľa. Spýtala som sa jej, koľko asistentov učiteľa v tomto školskom roku školy žiadali a na koľko naozaj dostali peniaze. Odpoveď znela, citujem: "Školy požiadali na školský rok 2017/2018 celkovo o 5 095 asistentov učiteľa. Ministerstvo z tohto počtu v rámci svojich disponibilných finančných zdrojov poskytuje na tento školský rok finančné prostriedky na osobné náklady na 1 732 asistentov učiteľa."
Je evidentné, že disponibilné zdroje, ktoré ministerstvo školstva vyčlenilo na zabezpečenie asistentov učiteľa, nestačia pokryť požiadavky škôl. V tomto školskom roku dostali školy peniaze na pokrytie ani nie tretiny žiadostí, teda takmer tri štvrtiny žiadostí ministerstvo zamietlo. Pre nás, čo túto problematiku dlhodobo sledujeme, nič nové. Akurát, že vidíme, že je to z roka na rok horšie. Rok čo rok počet žiadostí o asistenta učiteľa stúpa a peňazí, vzhľadom na ich stúpajúci počet je čoraz menej. A pri pohľade do návrhu rozpočtu na rok 2018 musím konštatovať, že viac ich nebude ani v budúcom školskom roku. Vláda na túto kritiku zvykne odpovedať, že chýbajúcich asistentov vykrýva aspoň sčasti cez eurofondy. Chybná odpoveď.
Eurofondy nie sú systémovým riešením a od vlády je nehoráznosť, že školy umele udržiava v závislosti na eurofondoch. Je zvrátené, že vláda školám rok čo rok servíruje eurofondové odrobinky namiesto zabezpečenia plnohodnotných a trvalých riešení, pretože jediný, kto z eurofondov naozaj v tejto krajine profitujú, nie sú učitelia a žiaci, ale vláda Roberta Fica. Nemôže jeden z koaličných partnerov, Slovenská národná strana roztápa na ministerstve školstva eurofondové peniaze vo vlastných záujmoch, ale vláda zámerne zneužíva eurofondy na to, aby nimi vykrývala svoje zlyhania pri nedostatočnom napĺňaní základných potrieb žiakov a učiteľov vo vzdelávaní. Naša vláda totiž nemíňa eurofondy na asistentov z toho dôvodu, že nevie nájsť na nich dosť peňazí v rozpočte, ale, naopak, zámerne sa zdráha uznať, že asistenti učiteľa majú byť nárokovateľnou položkou v normatívnom financovaní podobne ako učitelia matematiky či slovenčinári. Robí tak preto, aby udržala európske peňazovody v tejto oblasti čo najdlhšie výživné, pretože práve a len vtedy, keď nie sú asistenti učiteľa nárokovateľní, môžu byť financovaní z eurofondov. Keby mali školy nárok na financovanie platov asistentov učiteľa zo štátneho rozpočtu, toto žonglovanie s eurofondmi na hrane európskych pravidiel by našej vláde v Bruseli už jednoducho neprešlo. A potom by jej neostalo dosť verejných zdrojov na financovanie iných dôležitých vecí, ako napríklad futbalových štadiónov. Čo tam po budúcich generáciách, na futbal ľudia chodia dnes a medzi tými fanúšikmi je toľko potencionálnych voličov!
Prečo potom hovorím pri predstavovaní tohto, prečo o tom hovorím pri predstavovaní tohto môjho návrhu zákona? Pretože najmä toto je dôvod, prečo do parlamentu predkladám návrh na zavedenie pomocných vychovávateľov do školského systému. A robím tak opakovane a nečakám na avizované reformné zmeny, ktoré sú aj za tejto vlády Roberta Fica v nedohľadne. Jednoducho vidím, že v oblasti zabezpečenia dostatočného počtu asistentov učiteľa nerobí nič, a tak sa snažím školský systém tejto smutnej realite prispôsobiť, pretože do ďalších parlamentných volieb a do výmeny tejto nezodpovednej vlády čakajú školy ešte dva školské roky trápenia. Pomocní vychovávatelia by pritom mohli už od septembra 2018 učiteľom pomáhať v triedach tam, kde školy nedostali dostatok zdrojov na zaplatenie potrebné poštu asistentov učiteľa, pretože by vzhľadom na nižšiu kvalifikáciu oproti asistentom mohli pracovať za nižší plat, alebo hoci aj dobrovoľnícky. Verte mi, že školy by takúto pomoc privítali. Rozprávala som sa s viacerými riaditeľmi a rovnaký súhlas s týmto návrhom som získala už pred pol rokom aj na ministerstve školstva ešte od bývalého ministra Plavčana, ako aj od zamestnancov rezortu na odbore pre špeciálne a inkluzívne vzdelávanie. Ľuďom, ktorí pracujú každodenne s deťmi s rôznym potenciálom a rozmanitými ťažkosťami, je jasné, že učitelia sami, bez pomoci sú v triedach s čoraz pestrejším zložením žiakov stratení.
Ak chceme, aby v školách prestala narastať frustrácia učiteľov, pretože bez pomoci nedokážu ani pri najlepšej vôli pristupovať k žiakom individuálne, sme povinní dať im k dispozícii ďalšieho človeka do triedy, pomocnú ruku, ak nie v podobe asistenta učiteľa, tak aspoň v podobe lacnejšieho, no rovnako vnútorne motivovaného pomocného vychovávateľa.
Dovoľte mi ešte raz vrátiť sa k širšiemu kontextu vzdelávacej politiky a dokladovať, prečo vo mne narastá nedôvera k schopnostiam tejto vlády adekvátne napĺňať potreby žiakov a učiteľov v tejto oblasti a prečo už nechcem čakať na jej ohlasované komplexné zmeny, ale ponúkam rýchlejšie riešenia, ktoré by mohli byť jedným zo záchranných člnov na tejto potápajúcej sa lodi, ktorou je naše školstvo. Ten kontext je naozaj tristný. Na jednej strane, zákon vytvára pre školy možnosť žiadať o asistenta učiteľa, na druhej strane im vláda ukazuje figu borovú namiesto peňazí na jeho zaplatenie. Na jednej strane, zákon vytvára pre školy... (Reakcia z pléna.) Pardon.
Minister financií Peter Kažimír k tomu pravidelne dodáva, že chyba je na strane škôl, pretože ich nároky na asistentov učiteľa nejako podozrivo narastajú. Nuž narastajú, pretože v školách narastá počet detí s rôznymi ťažkosťami, a zároveň platí, že osamotený učiteľ v triede sa nemôže ani rozkrájať, ani naklonovať. Zároveň ale platí, že rezort školstva si za tie roky neurobil analýzu reálnych potrieb žiakov a učiteľov, a preto stále nevie ministerstvo financií seriózne odpovedať na otázku, či sú všetky žiadosti škôl o asistentov naozaj oprávnené. A preto sa ani nevie tých svojich učiteľov zastať a sebavedomejšie požadovať navýšenie financií v tejto oblasti.
Pritom mi nedá nespomenúť nehorázne rozhadzovanie peňazí vo vnútri rezortu školstva pod gesciou Slovenskej národnej strany. Každé ministerstvo má rezervy na priority, ale pre ministerstvo školstva zabezpečenie asistentov učiteľa zjavne nikdy prioritou nebolo. Keď som sa v spomínanej interpelácii pýtala na možné riešenia, z odpovedí ministerky školstva Martiny Lubyovej bolo zjavné, že sama ministerka má len hmlistý prehľad o tom, na čo tí asistenti učiteľa vlastne v školách slúžia. Na moju otázku, na koľko sa využívajú informácie o žiakoch v rezortnom informačnom systéme, v tzv. RIS-e, na overovanie oprávnenosti požiadaviek škôl na tak vysoký počet asistentov učiteľa, mi pani ministerka odpovedala nasledovne, citujem: "RIS už v súčasnosti eviduje o žiakoch údaj, či je pre žiaka potrebný zdravotný asistent, či sa o daného žiaka stará zdravotný alebo sociálny asistent učiteľa, a v budúcich rokoch bude možné dokladovať údaje aj o počtoch asistentov učiteľa z RIS-u."
Neviem, čo si mám o tejto odpovedi myslieť. V zákone o pedagogických a odborných zamestnancoch ani v ďalších právnych predpisoch nič také ako zdravotný a sociálny asistent nie je. V školách a v školských zariadeniach pôsobia len sociálni a liečební pedagógovia. Tí však vykonávajú úplne iné činnosti ako asistenti učiteľa. Neznalosť? Nezáujem? V každom prípade nedôveryhodná odpoveď zo strany osoby, ktorá má byť zárukou, že školský systém bude za tejto vlády Roberta Fica konečne šliapať ako hodinky.
Druhým rezortom, ktorý má na starosti školstvo, je ministerstvo vnútra. Pomlčím o dôsledkoch tohto hlúpeho nápadu druhej Ficovej vlády roztrhnúť zodpovednosť za školský systém na dva rezorty. Ostanem len pri asistentoch učiteľa. Na webových stránkach oboch rezortov, ministerstva školstva aj ministerstva vnútra sa môžeme dočítať informáciu, koľko bolo školám pridelených peňazí na asistentov učiteľa v tom-ktorom školskom roku. Podľa oboch ministerstiev sa vraj prideľujú asistenti učiteľa školám na základe potrieb žiakov so zdravotným znevýhodnením alebo nadaním. Nuž, ďalšia rezortná neznalosť.
Podľa platných právnych predpisov, konkrétne podľa zákona o financovaní školstva, nemajú žiaci s nadaním na asistenta učiteľa žiadny nárok. Viem to celkom určite, nakoľko som to riešila prednedávnom v hromadnej pripomienke k tomuto návrhu zákona, ktorú som predkladala ministerstvu školstva spoločne s Platformou rodičov detí so zdravotným znevýhodnením a Občianskym združením SOVA, ktoré združuje rodičov detí s nadaním. S požiadavkou, aby boli asistenti učiteľa v systéme nárokovateľní a aby mali na nich nárok aj žiaci s nadaním, sme na rozporovom konaní neuspeli. A neuspeli sme ani s návrhom, aby mohli školy žiadať, ak nie nárokovateľné, tak aspoň tie neisté zdroje na asistentov pre nadané deti.
Priznám sa, že už mám dosť tých rezortných rečí, ako sa veci riešia a vyriešia, keď vidím množstvo lapsusov. Jediné, na čom mi skutočne záleží, je, aby mali deti v školách a ich učitelia zabezpečené dôstojné podmienky na vzdelávanie, lebo bez toho budeme rok čo rok iba konštatovať, že výsledky našich žiakov sú čoraz horšie. Lepšie nebudú, kým sa nezlepšia podmienky na vzdelávanie a kým učiteľom nepomôžeme pri ich náročnej práci. Pomocní vychovávatelia sú možnosťou, ako im môžeme pomôcť okamžite.
Pevne verím, vážené kolegyne a kolegovia, že môj návrh na ich zavedenie do systému ako jednu z možností riešenia akútneho problému podporíte.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca, za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, cieľom návrhu je rozšíriť možnosti pomoci pre žiakov v školách prostredníctvom pomocných vychovávateľov.
Na Slovensku pribúda detí, ktoré majú rôzne poruchy učenia sa a správania alebo iné ťažkosti s učením a so začleňovaním sa do kolektívu spolužiakov. Na tieto problémy narážajú najmä žiaci so zdravotným znevýhodnením a žiaci zo sociálne znevýhodneného prostredia, ale nepriaznivé okolnosti môžu neraz ovplyvniť vzdelávacie výsledky a správanie aj tzv. bežných žiakov, ktorí nie sú zaradení do žiadnej z kategórií špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb. V súčasnosti v školských triedach pribúdajú rôzne problematické situácie, s ktorými sa obvykle učiteľ musí vysporiadať sám, bez pomoci. Náročnosť týchto situácií sa zvyšuje úmerne s pribúdajúcim počtom žiakov s rôznymi ťažkosťami pri učení sa, hyperaktivitou, poruchami pozornosti, komunikácie a podobne. S týmito náročnými situáciami sa musí učiteľ v triede vysporiadať obvykle sám, pretože nemá k dispozícii žiadnu pomoc. Nedostatok odbornej pomoci je v našom školstve vypuklým problémom. Realita je taká, že aj v tých prípadoch, kedy majú učitelia nárok na pomoc asistenta učiteľa, ostávajú pri riešení náročných situácií v triedach osamotení, pretože väčšina škôl, ktorá o asistentov učiteľa požiada, nezíska od ministerstva školstva na ich zaplatenie potrebné finančné prostriedky.
Predložený návrh zákona umožňuje zaviesť do školského systému v procese výučby ďalšiu pracovnú pozíciu, pomocného vychovávateľa, ktorá môže byť finančne menej náročná ako pozícia asistenta učiteľa, u ktorého sa predpokladá vysokoškolské vzdelanie a pedagogická kvalifikácia.
Návrhom sa zároveň vytvárajú predpoklady pre pôsobenie pomocných vychovávateľov v školách aj bez toho, aby na ich činnosť museli byť vynaložené verejné prostriedky. Ak s tým prejaví pomocný vychovávateľ súhlas, bude možné jeho pôsobenie na báze dobrovoľníckej činnosti tak, ako to upravuje osobitný zákon.
Detailnejšie by som rada predstavila návrh zákona v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Dovoľte mi, aby som hneď na začiatku poprosila, požiadala o prípadné predĺženie času, tak ako pán kolega Heger, ak by mi to náhodou nevyšlo. Malo by mi to vyjsť, ale nie som si celkom istá v tejto téme. Ďakujem.
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pani poslankyne, páni poslanci, to, že verejné výdavky v poslednom dobe výrazne vzrástli, nie je žiadna novinka. Nemyslím tým absolútnu sumu výdavkov, ktoré prirodzene rastú, keď rastú aj mzdy alebo ceny v obchodoch. Myslím tým podiel na verejných výdavkoch, na ekonomike krajiny. Možno si nie všetci uvedomujeme, že od predkrízového roka 2008 vzrástol na Slovensku podiel výdavkov až o 4,6 % HDP. Nebyť Fínska, ide o najvyšší rast v celej Európskej únii. Nehovorím pritom o eurofondovom výnimočnom roku 2015, ale o roku 2016, ktorý môžeme považovať za bežný, rozpočtovo obyčajný rok.
Premeňme si veľa nehovoriace percentá do čísel: 4,6 % HDP je 3,75 mld. eur. Znamená to, že ak by vláda prerozdeľovala financie na strane výdavkov tak ako v roku 2008, nemala by dnes k dispozícii 34,5 mld. eur, ale len 31 mld. Treba pripustiť, že tento dramatický nárast výdavkov je čiastočne aj dôsledkom zmien v štatistike, keďže do verejnej správy dnes patria aj inštitúcie, ktoré tam pred krízou neboli. No, v princípe platí, že vláda dnes prerozdeľuje omnoho viac ako pred krízou.
Zdroje na tieto výdavky nepadli z neba, prirodzene. Sú výsledkom pokrízového zavádzania nových daní, nových odvodov, zvyšovania základu pre výpočet odvodov. Občania platia vyššiu DPH, pracujúci aj firmy vyššie sadzby dane z príjmu, sporitelia nesporia 9 %, ale len 4,25 % zo svojich príjmov a odvodové zaťaženie všetkých, ktorí pracujú a tvoria hodnoty, neustále narastá. Pritom ak by sme nebrali do úvahy Grécko, práve Slovensko je v rámci Európskej únie krajinou, ktorá zaznamenala najvyšší rast podielu verejných príjmov na HDP. Ako sa tento zázračný rast príjmov premietol do znižovania deficitu?
Česká republika, Írsko, Estónsko, Grécko, Španielsko, Cyprus, Litva, Lotyšsko, Holandsko, Portugalsko, Rumunsko, Veľká Británia – týchto dvanásť krajín znížilo deficit z krízového roka 2009 viac ako Slovensko. U nás je alarmujúci vývoj deficitu od roku 2012, keď kríza už odznela a slovenská ekonomika produkovala viac ako pred krízou. Od roku 2012 dokázalo štrnásť krajín Európskej únie konsolidovať verejné financie rýchlejšie ako Slovensko. Zopakujem, toto v situácii, keď príjmy nášho štátu, s výnimkou Grécka, rástli najrýchlejšie v Európskej únii.
Dovolím si ešte jeden, posledný pohľad do Európskej únie za rok 2016. Jedenásť krajín Únie malo vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet, kým Slovensko deficit 2,19 percenta.
Zároveň treba pripomenúť, že dlh verejnej správy v absolútnom vyjadrení, kontinuálne rastie. Verejný dlh Slovenska predstavoval na konci roku 2007 na jedného obyvateľa 3 169 eur. V prvom kvartáli 2017 sa dlh na jedného obyvateľa Slovenskej republiky vyšplhal na vyše 8 036 eur. Aktuálny rozpočet verejnej správy predpokladá na roky 2018 – 2020 verejný dlh 51,1 % HDP. Aj na tomto príklade je vidno, ako vlády Roberta Fica hospodária s našimi peniazmi. Je mi jasné, že obvyklým spôsobom vyjadrenia výšky dlhu je vyjadrenie v pomere k HDP krajiny, a keďže je rast slovenskej ekonomiky v pomerne slušnej kondícii, pomer dlhu k HDP sa znižuje. Nedá mi však nepripomenúť, že v absolútnych číslach zadlženosť Slovenska kontinuálne rastie. Pritom až sedem krajín Európskej únie dokázalo znížiť dlh aj absolútne.
Vráťme sa však späť k deficitu, ten je skutočným problémom. Neschopnosť dodržiavať vlastné ciele ohľadom znižovania deficitu sa stala definičnou vlastnosťou slovenskej vlády. Počas posledných dvoch volebných období pod vedením Roberta Fica sa plánovaný schodok podarilo dodržať iba dvakrát. Naposledy v roku 2013. Iné to nebude ani v záverečnom účte za rok 2017 a Európska komisia je v tomto bode skeptická aj k predkladanému rozpočtu na rok 2018. Deje sa tak napriek tomu, a toto znie až neuveriteľne, že na to, aby deficit neprekročil rozpočtovanú hodnotu príliš, používa naša vláda krízové opatrenia ešte aj teraz, v čase, keď sa slovenskej ekonomike evidentne darí.
Ministerstvo financií už požiadalo ostatné ministerstvá o zváženia viazania kapitálových výdavkov. V krajine tak narastá nielen zadlženosť a deficit, ale ešte aj investičný dlh a štátom vlastnený majetok stráca na hodnote. Lajdáckym prístupom vlády k verejným financiám bohatstvo štátu stále klesá. Za dvadsaťpäť rokov samostatnej Slovenskej republiky sa štátu nepodarilo hospodáriť bez deficitu. Ako na potvoru, zodpovednejší Česi budú v decembri už druhýkrát v prebytku. A nielen to, zadlženie Českej republiky by malo aj vďaka prebytku klesnúť na 34,6 % HDP. V situácii, keď náš dlh nie a nie klesnúť pod 50 percent. Čísla teda hovoria jasnou rečou, vláda míňa stále viac. Suchým číslam však chýba vysvetľujúci kontext. Čísla samotné nám nehovoria, na čo všetko naša vláda míňa peniaze.
Poďme teda vziať do úvahy účel výdavkov a položme si otázku: platí na Slovensku pravidlo viac výdavkov, lepšie verejné služby, lepší život občanov? Objemovo najviac vzrástli výdavky v sociálnej oblasti. Do tejto oblasti smeruje vždy najviac verejných zdrojov, a to nielen plánovaných, ale aj dodatočných. Zvyšovanie výdavkov v tejto oblasti však nebolo určené na zachraňovanie ľudí v zúfalej sociálnej situácii. Nejednalo sa o pomoc núdznym. Dávka v hmotnej núdzi, z ktorej sa na Slovensku reálne nedá vyžiť, sa nezvyšovala štyri roky. Životné minimum vzrastie v budúcom roku o 1 euro a pár drobných. Oproti tomu vzrástli dávky, ktoré sú politicky populárnejšie, ako napr. materské či starobné dôchodky.
V týchto kategóriách stačí urobiť malú zmenu a výdavky rastú dramaticky, ako to môžeme vidieť napr. na takom detaile, ako je plošná valorizácia dôchodkov. Nepridalo sa iba tým dôchodcom, ktorí majú naozaj biedne dôchodky, ale všetkým. V priebehu nasledujúcich siedmich rokov nás bude táto mechanicky vykonaná zmena stáť miliardu eur. Životná úroveň daná kúpyschopnosťou dôchodcov sa pritom v posledných rokoch vďaka deflácii zvýšila, takže nebolo nutné navyšovať dôchodky plošne. Medziročná miera inflácie meraná indexom spotrebiteľských cien dosiahla za rok 2016 hodnotu v priemere mínus 0,5 %, čo znamená, že deflácia, ktorá je sprievodným javom zvyšujúceho sa výkonu slovenskej ekonomiky od roku 2014, sa minulý rok ešte viac prehĺbila.
Aby bolo jasné, o čom hovorím, uvediem ešte jeden jednoduchý príklad. Kým čistá minimálna mzda je dnes na Slovensku na úrovni 374 eur a žije z nej niekde celá rodina s malými deťmi, priemerný dôchodok je na úrovni 428 eur. Tým nechcem povedať, že je to dosť, a už vonkoncom nie, že naši dôchodcovia sú za vodou. Rozhodne si však myslím, že pre štát by malo byť prvoradé vytiahnuť z chudoby tých, ktorí už siahajú na jej dno, a nie z pohodlnosti, či nebodaj kvôli získaným dobrých politických bodov plošne obdarúvať aj tých, o ktorých je postarané relatívne dobre.
Vláda však potrebuje pekné čísla a akciu a tak valorizuje najmä tie dávky, ktoré sa valorizujú jednoducho. Skutočným sociálnym otázkam, ako je život ľudí v hmotnej núdzi alebo pomoc odkázaným na sociálne služby sa v štátnych rozpočtoch nevenuje potrebné pozornosť a ani v tomto sa ne dosť peňazí nenájde.
A tak sa v správe o sociálnej situácii obyvateľstva za rok 2016 dočítame nasledovné rozporuplné vety: Na jednej mieste môžme nájsť chválu o tom, ako vláda schválila v roku 2011 Stratégiu deinštitucionalizácie systému sociálnych služieb a náhradnej starostlivosti, ktorou sa Slovenská republika hlási k celosvetovému trendu systematického odstraňovania modelu inštitucionálnej izolácie a segregácie ľudí vyžadujúcich dlhodobú pomoc a starostlivosť v špecializovaných zariadeniach a jeho nahradenia alternatívnym modelom služieb a opatrení, ktoré svojim charakterom čo najviac pripomínajú podmienky bežného života. Na inom mieste však čitateľa zaskočia čísla, ktoré hovoria o tom, že počet žiadateľov o sociálnej služby v rôznych zariadeniach stále stúpa. Citujem zo správy: "Celkový počet žiadateľov o zabezpečenie poskytovania sociálnych služieb stúpol oproti roku 2015 o 1699 osôb, teda o 28 percent. V roku 2016 bolo celkovo 7699 fyzických osôb-žiadateľov o zabezpečenie poskytovania sociálnych služieb vo vybraných druhov zariadení, z toho najviac v zariadeniach pre seniorov, a to 4541 osôb, čo je 59 %, a v domovoch sociálnych služieb 1770 osôb, čo je 23 percent." Prečo sa tak deje, keď štát formálne deklaruje vôľu prechádzať na zabezpečenie takých sociálnych služieb, ktoré umožnia ľuďom dôstojne živ v domácom prostredí, napriek zdravotnému postihnutiu, či pokročilej starobe? Nuž preto, lebo naša vláda do týchto služieb dostatočne neinvestuje. Síce ich v sociálnom systéme formálne zavádza, napríklad v podobe centier včasnej intervencie pre rodiny s deťmi so zdravotným postihnutím, ale ich reálne fungovanie finančne vôbec nezabezpečuje. Alebo ďalší príklad, namiesto systémového riešenia opatrovateľskej služby zabezpečuje zvýšený dopyt po opatrovateľkách cez eurofondové národné projekty. Podobne, ako rieši vo vzdelávaní nedostatok asistentov učiteľa a odborných zamestnancov v školách. Zase raz dočasne zalepený problém, snaha hľadať trvalé riešenie chýba.
Našťastie, neverejný sektor už presvedčil ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, aby finančnými injekciami látalo tento nepriaznivý stav, hoci nedá mi pritom neporovnať dva údaje. V sociálnych službách má vďaka spomínanému tlaku pribudnúť 50 mil. eur. O nejakej veľkorysosti ministerstva však nemôže byť ani reči. Pretože od roku 2015 klesli výdavky na dávky v hmotnej núdzi o 63 mil. eur. Nemôžeme sa teda zdráhať povedať nahlas, že táto vláda rozvoj sociálnych služieb nepodporuje, ale na sociálnych službách šetrí. Stačí porovnať objem výdavkov v tejto oblasti s Českou republikou.
Ak som na začiatku svojho príspevku vládu kritizovala za to, že z celkového pohľadu šetrí málo a veľa rozhadzuje, práve sociálna oblasť, ale aj oblasť vzdelávania sú dobrými príkladmi na dovysvetlenie, že suché čísla nie sú všetko. Vyvolávajú totiž otázku, kam vlastne dáva vláda finančné zdroje, ak nie tam, kde ich najviac treba?
V tejto súvislosti si dovolím vysloviť jednu osobnú poznámku. Je pravda, že my, čo sa už roky snažíme presadzovať systémové zmeny, či už v oblasti sociálnych služieb alebo vzdelávania, si vo chvíľach zúfalstva niekedy hovoríme, dobre, že do týchto oblastí neleje vláda radovo viac peňazí. Pretože kým sa tieto systémy nenastavia nanovo v súlade s reálnymi potrebami ľudí, aj tak by šlo len o neefektívne plytvanie zdrojmi. Namieste je preto očakávanie, že sa vláda konečne spamätá a začne brať svoje záväzky v týchto oblastiach vážne, keďže, ako vraví, krajine sa ekonomicky darí. No evidentne ani v roku 2018 sa v tomto zmysle nič neudeje.
Pozrime sa, ako to má vláda nadizajnované v druhej spomínanej oblasti, vo vzdelávaní. Každá vláda Roberta Fica, vrátane tejto tretej, hovorila o tom, akou prioritou je pre ňu školstvu. A žiadna z troch Ficových vlád ho nedokázala posunúť dopredu. Ani v oblasti riadenia, ani v oblasti obsahu, ani v oblasti financovania. Ešte v roku 2008 dával štát 9,5-percenta z celkových výdavkov do školstva. Teraz, po násobnom zvyšovaní platov, po dlhom rozprávaní o dofinancovaní školstva to bude 9,8 percenta. Iste, je to zlepšenie, ale ako som sa pýtala v úvode, dochádza aj k súčasnému zlepšovaniu kvality tejto verejnej služby? Odpoveď je jednoznačná. Vzdelávanie kvalitnejšie nie je, skôr naopak. Vy sám, pán minister, ste v úvodnom slove spomenuli, že ako rodič nie ste so školstvom spokojný. Dovoľte mi ale, aby som vám ozrejmila, prečo to tak je. Nuž aj preto, že finančné prostriedky často tečú prúdom tam, kde to nie je potrebné. A do oblasti, kde peniaze chýbajú, vláda neinvestuje.
Opäť použijem príklad. V roku 2010 bola realizovaná podrobná analýza jednotlivých priamo riadených organizácií ministerstva školstva. Jej cieľom bolo identifikovať zdroje úspor v kapitole pomocou racionalizácie procesov. Analýza odporučila, aby bolo 7 priamo riadených organizácií zrušených alebo zlúčených a aby ich činnosti prešli pod iné organizácie alebo boli outsourcované. Pri spätnom pohľade na záverečné účty týchto priamo riadených organizácií z roku 2016 je však zrejmé, že nielenže všetky stále existujú, ale väčšine z nich, konkrétne piatim, rozpočet oproti roku 2010 narástol. Taktiež celkové náklady na priamo riadené organizácie narástli za 6 rokov z 29 miliónov na 33 miliónov. A to napriek tomu, že v roku 2013 zamestnanci krajských školských úradov a nimi zriadených školských zariadení prešli pod ministerstvo vnútra. Ak by sme vzali pri porovnávaní aj tieto údaje, výdavky súčasných organizácií nevzrástli len o 4 mil. eur, ale reálne o 9 miliónov.
A ďalší príklad. Za najväčšiu reálnu úsporu medzi rokmi 2010 a 2016 môžeme označiť zrušenie Ústavu informácií a prognóz školstva, ktorého agenda prešla pod Centrum vedecko-technických informácií, CVTI. V rovnakom čase však vzrástli výdavky CVTI o 7,2 mil. eur, takže vonkoncom sa nedá hovoriť o čistých ušetrených zdrojoch.
Pohľad do rozpočtu ministerstva školstva a ministerstva vnútra naznačuje, že hoci majú normatívne výdavky v roku 2018 mierne vzrásť, v ďalších rokoch sa ich zvyšovanie neplánuje. Iba žeby ministerstvo financií roky 2019 až ´20 uvádzalo len na okrasu a samotné hodnoty nemali žiadnu váhu. Ak ich ale berieme vážne a pozrieme sa na vývoj počtu žiakov podľa regionálneho školstva, podľa prognózy CVTI, zistíme, že normatívne výdavky na žiaka majú dokonca mierne klesnúť. Tak takto sa financujú tie reformné priority?
V tejto súvislosti chcem spomenúť aj nízke platy učiteľov v školách, avšak len okrajovo. Všetci vieme, že platy sú problém, osobitne pre začínajúcich učiteľov. Zároveň ale vieme, že plošné zvýšenie platov z nášho školstva nespraví to fínske. Učiteľ s dvojnásobných platom nezačne učiť za dvoch učiteľov, ani v dvojnásobnej kvalite. Obzvlášť, keď má v triede čoraz viac žiakov, ktorí potrebujú individuálny prístup. Čo je dôležité, to je aj servis pre učiteľov. Čo robí naša vláda pre to, aby v školách zlepšila podmienky na vzdelávanie, aby učitelia dostali potrebný servis a žiaci potrebnú podporu? Je zásadnou chybou, že v rozpočte chýbajú zdroje na zabezpečenie napríklad asistentov učiteľa a ďalších odborných zamestnancov. V prípade asistentov učiteľa pritom nejde o veľký balík. Ak by skutočnou prioritou vlády bolo vzdelávanie, neprichystala by v novom rozpočte napríklad 30 mil. na zlepšenie postavenia policajtov, ale mohla dať tých chýbajúcich 26 mil. eur na asistentov učiteľa. To, čo ale v rozpočte ministerstva školstva zaručene rastie, sú výdavky na šport. Medziročný nárast o tretinu však neskončí v podpore športu detí a mládeže, ale vo výstavbe futbalového štadiónu, ktorý mohol byť podstatne lacnejší, keby ho vláda adekvátne vysúťažila namiesto snahy vyjsť v ústrety megalomanským plánom spriaznených podnikateľov.
Rozpočet na vzdelávanie by sa dal charakterizovať jedným slovom: zotrvačnosť, stojatá voda, bezvetrie. My ale potrebujeme v tom zatuchnutom vzdelávacom systému urobiť prievan. Toto by som rada v rozpočte videla, poctivú snahu zrealizovať v školstve potrebné zmeny v prospech detí, žiakov a študentov. Financie na tento prievan v podobe seriózneho plánovania a zabezpečenia reformy vzdelávania však v rozpočte nikde nevidím. Napriek tomu, že reformné ambície aj táto vláda Roberta Fica má, prinajmenšom ich verbálne stále deklaruje ústami ministrov školstva za Slovenskú národnú stranu.
Pri lepšom pohľade na štátny rozpočet nájdeme ešte jednu významnú položku, ktorá slušne rastie. Nájdeme ju pri analýze rozpočtov ministerstiev medzi, nenájdeme ju pri analýze rozpočtov ministerstiev medzi konkrétnymi výdavkami, ale skrytú v kapitole Všeobecná pokladničná správa. Za posledné roky sa nám tu totiž rozmohol taký nešvár – nerozpočtovať výdavky transparentne priamo, ale skrývať ich pod predimenzované rezervy. Pod rezervy, o ktorých si potom vláda rozhoduje podľa vlastných potrieb. Nehovorím v tomto prípade o rezerve vlády, či o rezerve na mimosúdne vyrovnania, či rezerve na riešenie krízových situácií, to je len 26 mil. eur. Hovorím o rezervách, ktoré predstavujú dohromady 702 mil. eur. Rezerva na riešenie vplyvov nových zákonných úprav a ich vplyvov, rezerva na mzdy a poistné, rezerva na významné investície a podobne. (Reakcia z pléna.) Už budem končiť.
Tieto rezervy fungujú pre našu vládu ako kreditka. Keď sa nevyčerpajú na pôvodne určený účel, vláda ich použije tam, kde sa sama rozhodne ich použiť. Bez debaty, bez vysvetľovania, bez potrebného súhlasu. Za všetky slová stačí jeden príklad z roku 2016, na ktorý upozornila Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. V rezerve na prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii boli rozpočtované finančné prostriedky v celkovom objeme 189 mil. eur. Rozpočtovými opatreniami sa uvoľnili finančné prostriedky pre iné rezorty, napríklad pre rezort ministerstva dopravy a výstavby na železnice, ministerstvo vnútra pre záchranné a policajné zložky, ministerstvo práce a sociálnych vecí – 2 mil. na servisné zmluvy súvisiace s IT systémami pre PPA. Čo majú tieto výdavky spoločné s Európskou úniou a s odvodmi do Európskej únie? Nič. No i napriek tomu, že sa peniaze na pôvodný účel nevyčerpali, ministerstvo financií plánuje túto rezervu opäť v hodnote 130 mil. eur.
Na záver mi dovoľte krátke zhrnutie a jeden návrh. Po prvé, rozpočet sa nedá prekopať z roka na rok. Potrebná je vytrvalá práca na jeho zlepšovaní. Tento rozpočet ale nie je krokom vpred, ale skôr vzad. Potvrdzuje to aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá uviedla, že v oblasti zrozumiteľnosti spôsobu dosiahnutia rozpočtových cieľov a jednotlivých opatrení došlo v návrhu rozpočtu k zhoršeniu transparentnosti. Po druhé, človek nemusí byť zarytým fanúšikom vyrovnaných rozpočtov, aby videl, že hospodárenie štátu má rezervy a výsledkom plytvania je stále vysoký deficit. Navrhnutý rozpočet je krokom vzad aj preto, že dlhodobá udržateľnosť verejných financií sa nezlepšuje, skôr naopak, prijímané sú opatrenia, ktoré ju zhoršujú. Po tretie, rozpočet je obrazom strategického uvažovania ministerstiev za ostatné obdobie. Tam, kde sa nepripravujú dôležité reformy, tam sa výdavky nemenia. Preto ma zaráža nízky objem zdrojov vyčlenených na vzdelávanie. Ministerstvo školstva totiž na začiatku tohto volebného obdobia ohlásilo vo vzdelávaní reformu štvrťstoročia. Peniaze na ňu ale nikde nevidím.
Preto prichádzam s konkrétnym pozmeňujúcim návrhom, ktorý môže predstavovať nielen prvý krok k realizácii potrebných zmien v školskom systéme, ale aj zvýšenie transparentnosti rozpočtu vlády. Dovoľte mi prečítať teraz pozmeňujúci návrh.
Navrhujem znížiť nezmyselne vysokú rezervu na prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii a vyčleniť z nej 50 mil. na rezervu na reformu vzdelávania. Peniaze z tejto reformy postačia na pokrytie platov asistentov, ktorí sú nevyhnutnou súčasťou nového vzdelávacieho systému, a ďalší odborný personál. Zvyšné prostriedky môžu slúžiť na špecifické rozvojové aktivity, ktoré predpokladá materiál Učiace sa Slovensko. Ministerka školstva sa potom nebude môcť k reformnému materiálu obrátiť chrbtom so slovami, že nie je realizovateľný, lebo nemá krytie v rozpočte.
Pozmeňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Zuzany Zimenovej k vládnemu návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2018. Príloha č. 6 Rezervy štátneho rozpočtu na rok 2018 znie:
"Rezervy štátneho rozpočtu na rok 2018 (v eurách) – rezerva vlády Slovenskej republiky 5 mil., rezerva predsedu vlády Slovenskej republiky 1 mil. 500-tisíc, rezerva na prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii 80 206 017, rezerva na reformu vzdelávania 50 mil., spolu 136 mil. 706 017."
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem pekne. Ďakujem, pán poslanec, za, za výborný príspevok, veľmi si ťa vážim ako experta, naozaj sa stále učím a mám sa čo učiť v tejto oblasti.
Ja len k jednej veci by som rada povedala dve poznámky. A to sa týka práve tvojho príspevku ohľadom analýzy Útvaru hodnota za peniaze, kde si sa dotkol toho testovania, a z pohľadu daňovníkov si apeloval, že odporúčania, aby boli isté testovania nie celoplošné, ale len na vzorkách, nie je z pohľadu daňovníkov efektívne a nie je to v ich záujme. Dovolila by som si s týmto polemizovať, pretože rozumiem, o čom si hovoril. Hovoril si o tom, že treba nejakým spôsobom kontrolovať a merať kvalitu vzdelávania a že na toto sa ti javí ako najlepší nástroj celoplošné testovanie. Chcem však upozorniť, že v súčasnosti toto, tento nástroj nie je dostatočný, pretože sa testuje len z dvoch predmetov, a ak by to malo byť z viacerých predmetov tak, aby to spĺňalo tvoje očakávania, tak by to boli iné peniaze, oveľa väčšie peniaze. A dovolím si povedať, že tam už by som naozaj sa pýtala na tú efektivitu týchto peňazí, pretože by to neprinieslo tie požadované výstupy. A takisto by sme z týchto výstupov ani nemohli merať kvalitu učiteľov. Ja pred týmto varujem, že jednoducho tieto testovania nám o kvalite učiteľov nič nepovedia. A ak sa na toto chceme spoliehať, tak je to cesta do pekla.
Ale toto sú už odborné debaty, ktoré neprináležia zrejme na debatu o rozpočte, ale, ale o nejakom zákone v oblasti vzdelávania.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Rada by som predložila interpeláciu na pána ministra dopravy, pána Árpáda Érseka. V súlade s čl. 80 Ústavy Slovenskej republiky a § 129 zákona o rokovacom poriadku si vám dovoľujem, pán minister, podať nasledovnú interpeláciu:
Dňa 30. novembra 2017, keď doprava na Slovensku a obzvlášť v Bratislave a okolí v súvislosti so snehovou kalamitou kolabovala, vyhlásili Železnice Slovenskej republiky, že, citujem, "sneženie nespôsobilo na železničných tratiach zatiaľ vážnejšie problémy", koniec citátu, pričom vraj podľa železníc bola v tejto deň, opäť citát, "železničná doprava plynulá a bez výhradných meškaní". Avšak pravdou je, že vlaky na trati Komárno – Bratislava meškali viac než 60 minút. Meškali údajne preto, že tri výhybky železníc Slovenskej republiky na tejto trati neboli funkčné kvôli v noci napadnutému snehu.
Pán minister, je pravda, že tento stav nastal aj preto, že Železnici Slovenskej republiky obmedzujú nočné smeny, ktoré sa majú starať o funkčnosť výhybiek?
Zároveň chcem upozorniť, že železničná trať Komárno – Bratislava má problém s plynulosťou prevádzky nielen počas zimy, ale celoročne. Problémom sú neustále výluky, ktorých dôsledkom je nutnosť ľudí presadať z vlakov do autobusov a naopak.
Pán minister, existuje na Slovensku iná trať, ktorá by bola tak vyťažená, ako je trať Komárno - Bratislava a zároveň by išlo o jednokoľajovú trať? Pretože problémy s výhybkami a výlukami, ktoré sa na tejto trati opakujú a spôsobujú tak obyvateľom problémy v ceste do práce a do škôl, evidentne súvisia s tým, že táto frekventovaná trať nemá druhú koľaj.
Pán minister, chcem sa vás opýtať, neuvažuje sa o rozšírení tejto trate o ďalšiu koľaj?
Ďakujem.