Ďakujem veľmi pekne, pán predseda.
Znova tu máme diskusiu, ktorá sa opiera o hodnotové nastavenie a hodnotovú orientáciu, ktorá nás vždy takto vie rozoštvať. Ja len si dovolím pripomenúť kolegyniam a kolegom, my patríme na západ kultúrne, historicky aj hodnotovo. Boli sme z tohto kultúrneho a hodnotového prostredia vytrhnutí na štyridsať rokov, čo sa hlboko vrylo aj do duší a myslí veľa našich kolegov, ktorí majú taký ten, ten, ten, tú afinitu, ten vrelý vzťah k Rusku a vyslovene trpia takou tou rusofíliou. A, bohužiaľ, problém na Slovensku so slovenským vlastenectvom je, že je absolútne prepletené s rusofíliou. Ako keby samostatná vlastenecká idea alebo cítenie slovenské vyprchalo. Všetko je to prepojené s ruským cítením. Ono to má svoju históriu a svoje korene, ku ktorým sa aj dnes dostanem a ja vám to tu aj prečítam. Čo je ale dôležité v kontexte tohto uznesenia je to, že prečo ho predkladáme. Bolo tu už uvedené určite aj predkladateľom a určite ho aj ďalší ľudia už sa k tomu vyjadrovali.
Jedna vec je pravda a je to holý fakt, dnes neexistuje jednotná definícia terorizmu. Jednoducho sú viaceré, každá medzinárodná organizácia má svoju, ale panuje naprieč celým spektrom napriek tejto absencii zhoda, že čo je cieľom terorizmu. No a cieľom terorizmu je zastrašenie celej populácie, pričom tá nepredvídateľnosť postupu teroristu ešte zvyšuje strach a pocit teroru. Čiže sú to také tie zatýkania bezhlavé, každý desiaty alebo podľa zlovôle, alebo sú to popravy, sú to únosy a tak ďalej. Čo má vlastne za cieľ zastrašovať obyvateľstvo, čo vlastne stiera tie rozdiely medzi štátnym terorizmom aj neštátnym terorizmom, pretože v týchto prípadoch, o ktorých sa bavíme, tak sa tu bavíme o štátnom terorizme. Tu treba dať, samozrejme, doplnok, že terorizmus je súčasťou tzv. asymetrickej vojny. Samozrejme, tu máme aj osobitnú teóriu štátom podporovaného terorizmu. Len čo vnímame dnes a čo vidíme, je to, že Kremeľ sa správa veľmi podobne ako nacistické Nemecko počas druhej svetovej vojny. A z toho potom patrične aj vyplýva, že tu máme sympatizantov, ktorým sa takéto správanie páči, pretože však ľudáctvo a klérofašizmus je tu hlboko zakorenené. Ono treba vedieť aj tie paralely medzi nacistickým Nemeckom a Ruskom dnešnej doby. Vieme napríklad povedať aj to, že Rusko, podobne ako nacistické Nemecko, sa nedokázalo vyrovnať so svojím údelom, ktorý má, takisto ako Nemecko po prvej svetovej vojne, čo vyústilo do druhej svetovej vojny. To isté, tá istá paralela platí aj dnes. Kremeľ sa nedokázal vysporiadať s tým, že sa mu rozpadol Sovietsky zväz, že sú tam nezávislé štáty, nezávislé republiky, ktoré on vníma ako svoje vlastné rebelujúce regióny. To, čo vidíme dnes, je vlastne to, že Rusko chce zničiť samotnú a samostatnú Ukrajinu a chce zničiť aj svojbytný národ ukrajinský. Rozhodlo sa urobiť genocídu. Je to vyslovene spôsob ako likvidovať fyzicky, ako zlikvidovať kultúrnu a politickú entitu tohto národa.
Spôsob boja, ktoré si ruské vedenie zvolilo v sebe, samozrejme, obsahuje aj útoky na civilné ciele a infraštruktúru. No a na týchto územiach, samozrejme, porušujú aj práva miestneho obyvateľstva a uskutočňujú voči nemu systematickú politiku zastrašovania a tzv. deukrajinizácie. Zdokumentované sú prípady vrážd, mučenia, väznenia, únosov a deportácií. Rusko tak porušuje nielen ustanovenia medzinárodného práva zakazujúce použitie sily pri riešení medzinárodných sporov, čiže just ad bellum, ale priamo aj humanitárne právo upravujúce spôsob vedenia vojny a vojnových aktivít, ako aj ochrany obetí, čiže jus in bello.
Vzhľadom na toto všetko, samozrejme, by malo reagovať aj medzinárodné spoločenstvo, ktoré aj reaguje. Tým ako som aj začal na začiatku, že patríme k tomu západu, teda k tomu civilizovanému svetu, tak to, tento civilizovaný svet tieto kroky a tieto teroristické činy, ktoré Rusko robí, odsudzuje a my k nim patríme, my sa k tomu pridávame. Jedným z týchto nástrojov, ktorý tu je, je toto uznesenie je to, že to uľahčí v budúcnosti vytvorenie medzinárodného tribunálu, ktorý bude odsudzovať tieto teroristické činy a hrozbu alebo teda aj porušovanie humanitárneho práva a zastrašovanie civilného obyvateľstva.
Kolegovia, toto sú všetko fakty. Problém je, že tu máme vytvorenú akúsi, ako som spomínal, afinitu a lásku voči Rusku. Jednoducho si to pletieme s tým, čo je náš národnoštátny záujem. A ja vám to tu rád prečítam. Ide o to, že tu máme určité proruské cítenie, ktoré vychádza z viacerých faktorov. Je to, samozrejme, cítenie, ktoré pochádza z národného hnutia 19. - 20. storočia, komunistická ideológia orientovaná na ZSSR, pacifizmus slovenskej spoločnosti a štyridsať rokov praktického života v sovietskom bloku. To slovenské proruské cítenie slovenského národného hnutia z 19. storočia v podstate pramení z toho, že snívalo o nejakom vytvorení Ruskej ríše alebo Slovanskej ríše. K tomuto zámeru mali Slováci vlastne za cieľ sa podriadiť a tomuto slovanskému štátu alebo superštátu, kde by sa v podstate mohli usídliť. Čiže tam ani nešlo o nejakú emancipáciu národnú, ale išlo o to, že niekam budeme patriť, niekto kto nás ochráni. A tento naratív pokračuje dodnes a výsledkom je, že dnešní vlastenci si slovenské vlastenectvo bez spojenia s Ruskom ani nevedia predstaviť, a preto je aj spochybňovanie vlastenectva oprávnené. Komunistická ideológia je to vlastne loajalita k Moskve. Bola základným predpokladom akejkoľvek kariéry v Komunistickej strane a v socialistickom Československu a to v mnohých aj zostalo. Tento postoj pretrval, samozrejme, aj v situácii, keď Rusko žiadnym spôsobom nemožno považovať za krajinu, kde by sa presadzovali nejaké ľavicové alebo socialistické ideály. Loajalita k ZSSR sa pretransformovala k loajalite alebo aspoň teda k rešpektu voči Rusku a len myšlienku, že by sme sa proti Rusku mohli postaviť, intuitívne vnímame ako neprípustné.
Pacifizmus, je to v podstate, milí kolegovia, rusofili, ignorácia ruského militarizmu, autoritárstva a imperializmu. To je ten problém toho fiktívneho Ruska, vo svojich predstavách nevnímajú teda Rusko ako skutočne je, ale akým by ho chceli mať. A táto snaha týchto politicky neuvedomelých národov sa do niečoho nemiešať v nádeji, že ak nebudeme provokovať, všetko okolo nás prehrmí, ignorovanie bezpečnostných otázok a silne moralizujúci prístup k zahraničnej politike, to, čo sme tu počuli pred chvíľkou, že keď oni, tak aj tí druhí a ochota prijať akékoľvek usporiadanie, aj ruskú hegemóniu s nádejou, že nebude vojna a zabíjanie. A to je presne aj ten následok roku 1968 a normalizácia, ktoré sú u nás prezentované ako pozitívne príklady. Pritom pokus vyhnúť sa boju a zápasu a ustupovanie útočníkovi je absolútne neruské správanie, odpudzujúce a odporujúce ruskej tradícii, mysleniu a kultúre. Na ruskej strane môže vyvolávať len pohŕdavý úsmev, pretože v Rusku platí skôr ´pusť v boy, choď rokovoy´. Teda tak nech je radšej boj, hoci osudový. Štyridsať rokov praktického života v sovietskom bloku je to masívna propaganda velebiaca všetko sovietske a ruské, budovanie pocitu príslušnosti k impériu, socialistickému táboru s prirodzeným vodcovstvom ZSSR, reálne pretláčanie ruskej kultúry a väzieb na ZSSR, akademická, inštitucionálna spolupráca, filmy, umenie, literatúra, nízka znalosť západných jazykov, že kolegovia, obmedzený kontakt so západnými krajinami v čase formatívnej mladosti, vytvorenie si emotívneho vzťahu k ruskému prostrediu a, samozrejme, aj oneskorená modernizácia.
Bohužiaľ, sa už viac k nej nemôžem dostať, takže toto je ten problém, ktorý tu máme a z ktorého sa vy nedokážete vymaniť, a preto tu budete obhajovať všetky zverstvá ruské len preto, lebo ste rusofili.
Ďakujem.
