Ďakujem, pán predseda. Vážený pán minister, panie poslankyne, páni poslanci, dovolím si teda pokračovať, lebo tých 30 minút mi nestačilo. A ospravedlňujem sa, že teda rozprával som aj budem rozprávať rýchlo, len je naozaj toho veľa, čo chcem povedať.
Aj preto by... aj na začiatku by som chcel, pán minister, vám adresovať výzvu alebo požiadavku, aby medzi prvým a druhým čítaním ste spravili nejakú možnosť, platformu, kde by sme sa mohli stretnúť na úrovni ministerstva, ako to urobila pani ministerka Kalavská. Bolo to veľmi dobré. Pošleme tam za nás odborníkov, nie politikov, aby sme to naozaj mohli vydiskutovať odborne a zodpovedať si prípadné otázky.
Takže predtým som skončil pri tých prestarnutých nemocniciach. Priemerný vek budovy je viac ako 50 rokov, ktoré vraj neumožňujú zavádzanie efektívnejších procesov a vedú k dlhodobému oddlžovaniu sa štátnych nemocníc a tým aj k nedostatku kapitálových zdrojov na obnovu. Nové nemocnice by sa mali stavať v takom rozsahu, aby zodpovedali budúcim potrebám.
A tu sme vlastne pri koreni veci. Čiže treba stavať nové nemocnice. Otázka je v materiáli nezodpovedaná, či má ísť o štátne, alebo súkromné, alebo kde sa majú stavať popri nemocniciam, ktoré štát nechal dospieť až k hranici technického prežitia, úplne amortizované. Keď nemocnica bola rada, že jej financie vystačia aspoň na zaplatenie personálu a bežnú prevádzku. Zostavovateľ tohto, doslova tohto materiálu prehliada niekoľko faktov...
Povedzme napríklad Viedenská všeobecná nemocnica začala fungovať už v roku 1686. V roku 1697 bolo dokončené jej prvé oddelenie, do ktorého bolo umiestnených sto... 1 402 osôb. Nebola zrušená, len sa v roku 1964 pristavila nová budova. Podobne aj spomeňme Univerzitnú nemocnicu v Heidelbergu, ktorá je jedným z najväčších lekárskych centier v Spolkovej republike Nemecko. V Berlíne... a prepojená s Heidelberg university Medical school, Lekárska fakultná univerzita Heidelberg, ktorá bola založená v roku 1388, a je tak najstaršou v Spolkovej republike Nemecko.
A teraz sa pozrite, čo ste urobili s bývalou perlou slovenskej medicíny Fakultnou nemocnicou na Mickiewiczovej ulici. Pozor, ony sú prestarnuté, ale ony sú, ony nie sú prestarnuté, ale sú hrubo, flagrantne a dnes môžeme tvrdiť, že aj cielene, hrubo zanedbané. A keď materiál tvrdí, že štátne nemocnice tvoria dlh, a napokon... Ako by sme počuli hovoriť Rudolfa Zajaca, mimovládku Health Policy Institute.
Len pred pár týždňami sa konečne dalo počuť aj Lekárske odborové združenie, ktoré dôrazne upozornilo, že práve štátne nemocnice, ktoré sa robia naj... ktoré, kde sa robia najdrahšie zdravotnícke výkony, kde napríklad do bratislavských nemocníc chodí cca až 50 % pacientov z iných oblastí Slovenska, sú za svoje výkony hlboko podfinancované. Cena, ktorú dostávajú, častokrát nie je ani na úrovni ceny povedzme zakopaného umelého kĺbu, čoho výsledkom je akési opakujúce perpetuum mobile, že čím viac robia, tým viac prehlbujú stratu vlastnej nemocnice.
A opäť je tu záverečný zajacovský recept, že súkromné nemocnice to budú robiť lepšie, efektívnejšie, a za príklad nám ponúknu napríklad fungovanie autodopravy, keďže súkromná prevádzka je asi o 500 % drahšia ako pred transformáciou. A už len čakáme, kedy niekto z poslancov povie, že zdravotníctvo je len čierna diera. Ak je, tak len z dôvodu, že ju otvoril práve Rudolf Zajac.
Zopakujem. Bolo by, bolo by veľmi vážne a potrebné zmeniť priority a fungovanie zdravotníctva úplne novou legislatívou, lebo toto, čo sa pripravuje, je vraj v záujme bezpečnosti pacienta je len obrovským hazardom, experimentom, ktorý už dnes dáva predpoklad k vzniku hlbokej nedôvery, že sa tento experiment podarí tak, aby slúžil občanovi. Ako je vôbec možné, že sa v materiáli ani len vetou neuvažuje nad zvýšenou chorobnosťou ľudí, ktorá nie je ovplyvnená len zlou funkčnosťou zdravotníctva, i keď aj to považujeme za nie mierne významný faktor, ale ako som už spomenul, je ovplyvnená psychosociálnymi determinantmi zdravia, ako chudoba, osamelosť, stres, nízka možnosť obnovy a regenerácie pracovnej sily človeka, nedostatočnou prevenciou pred civilizačnými ochoreniami a nakoniec sa ukáže, že zníženie počtu nemocníc na 31, čiže aj počtu akútnych lôžok z 28-tisíc na 17,5-tisíc bude viesť k zvýšeniu úmrtnosti občanov Slovenskej republiky.
Predsa prvým základným krokom k riešeniu problémov musí byť personálne stabilizovanie systému investície do obnovy, prístavby a rekonštrukcie súčasných nemocníc, čo je finančne oveľa menej náročné, ako stavba nových. Alebo niekto predpokladá, že súkromník postaví nemocnicu len preto, lebo má zlaté srdce a je veľkým filantropom? Samozrejme, že bude robiť všetko pre to, aby sa mu investícia čo najskôr vrátila, a tak, ako si dnes doplácame na lieky, budú si pacienti doplácať na nemocničnú, čo môže viesť až k americkému systému zdravotníctva, kde si podľa toho, akú má človek poistku, môže vybrať zdravotnícku starostlivosť. Alebo dospejeme do štádia, keď počas éry ministrovania Rudolfa Zajaca sa uvažovalo aj o prechode na oregonský systém zdravotníctva, keď sa občanom nad 65 rokov mala už len poskytovať symptomatická liečba, nie kauzálna? V tichosti však bola stiahnutá, keďže aj Najvyšší súd zamietol tento systém, označil ho za nehumánny.
V materiáli sa opakovane podčiarkuje, že základným princípom je redukovať finančne náročné akútne lôžka tam, kde je to žiadané, a uvoľnené prostriedky použiť na zásadné navýšenie počtu chronických lôžok, ktorých je nedostatok. Prečo by ich mal byť nedostatok? Pýtam sa čisto teoreticky, veď Zajacova reforma sľubovala presne to isté, že ich zriadi. Ale kde sú? Prečo nikto za túto horibilnú kauzu nenesie zodpovednosť? Alebo sa bude opak... opäť opakovať veľmi podobný scenár rušenia celých nemocníc, aby sa v behu budovania svetlejších zdravotníckych zajtrajškov opäť akosi zabudlo na chronické lôžka. A kto im bude... a kto ich bude prevádzkovať? Štát alebo súkromník? Veď už dnes sa dostať na takéto lôžko znamená vynaloženie veľkých peňazí pre malého, obyčajného človeka.
V materiáli sa uvádza, že 98 nemocníc je príliš veľa na Slovensko, z nich bude do siete zaradených 31, ale hneď na tej istej strane sa tiež píše, že časť už z týchto redukovaných nemocníc bude musieť niektoré programy utlmiť v oblastiach s väčším počtom nemocníc, z ktorých dnes žiadna neobsahuje minimálny počet pacientov zo strany špecializovaného programu, len v niektorých z týchto nemocníc. A potom sa vysvetľuje, že všetko sa to vlastne robí v záujme bezpečnosti pacienta, aby sa napríklad vyhol nozokomiálnym nákazám, veď tie sa musia predsa okamžite riešiť, a nie ich tutlať a neoznamovať, aby žena rodila na pracovisku, ktoré musí ročne odrodiť povedzme 600 detí, ak má menej, tak sa bude rušiť, lebo lekári vraj strácajú prax, a podobné nezmysly, ktorých cieľom vôbec nie je záujem pacienta, ale snaha o ešte väčšiu redukciu zdravotníckych výkonov. Otázka je, či vyrátal niekto, či sa môžu, čo sa môže stať, ak počty rodiacich žien prevýši kapacitu napríklad nemocnice.
A úplne na záver, čo považujem za ukážku odbornej nevedomosti či skôr zámer o likvidáciu siete zdravotníckych zariadení nemocníc, je, citujem:
„Tak ako musí určité podmienky spĺňať nemocnica, tak musí spĺňať určité podmienky aj samotná sieť nemocníc. Splnenie týchto podmienok bude každoročne vyhodnocované formou tzv. siete, pričom jeho výsledok bude ministerstvo zdravotníctva zverejňovať na svojom webovom sídle. Pacient si tak bude vedieť pred nástupom do nemocnice overiť kvalitu, ktorú garantuje tá-ktorá nemocnica zaradená v sieti, a podľa toho si bude môcť vybrať konkrétneho poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Ministerstvo zdravotníctva vykonáva vyhodnotenie siete v nadväznosti na odborné posúdenie komisie pre tvorbu siete, ktorá je orgánom v prvom stupni. Predkladateľ má za to, že vyhodnotenie siete musí byť posúdené transparentne, a z toho dôvodu sa navrhuje, aby odborné posúdenie komisie pre tvorbu siete bolo pre ministerstvo zdravotníctva záväzné.“
Predsa v súčasnosti, keď máme 98 nemocníc, sa pacient nevie dostať ani do svojej rajónovej. Áno, nikto nezrušil slobodný výber lekára ani nemocničného zariadenia, ale, vychádzajúc zo súčasnej praxe, výsledkom bude to, že ak si aj pacient vyberie nemocnicu, kde by chcel byť povedzme zoperovaný, bude odmietnutý práve z dôvodu jej preťaženosti a, samozrejme, nepríslušnosti pacienta k rajónu. Toto je súčasná prax. Ale opäť chceme ministerstvo zdravotníctva postaviť do polohy štatistu, že mu nejaká komisia odborníkov určí, ktorá nemocnica v sieti by mala predsa existovať. Aj pre ministerstvo zdravotníctva to bude vraj záväzné. Nie aby riešilo problém, prečo k tomu došlo, prečo má nemocnica málo lekárov, zdravotníckych sestier, prečo mu chýbajú povedzme zobrazovacie či iné významné vyšetrovacie prístroje, ministerstvo zdravotníctva ju dá na čiernu listinu a ešte bude súhlasiť, aby bola nemocnica potrestaná znížením, platbami zo strany zdravotnej poisťovne, ako som už spomínal.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, celý tento návrh za ľúbivými a populistickými prísľubmi, čo všetko treba spraviť pre pacienta, nie je ničím iným ako snahou o ešte väčšie zneprístupnenie zdravotnej starostlivosti, ktorá bude nakoniec poskytovaná len selektívne, keďže bude hroziť katastrofálny nedostatok nemocničných lôžok, preto si dovolím tvrdiť, že je v príkrom rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá garantuje zdravotnú starostlivosť pre všetkých jej občanov Slovenskej republiky.
Ďakujem pekne za pozornosť.
