Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pán predseda.
Pani poslankyňa Cigániková, ja mám tri faktické poznámky. A potom mám ešte jednu otázku. Prvá faktická poznámka sa týka, vy ste tam čítali to stanovisko, že je tam 19 pozmeňovákov, že to je zamotané, že nebudú poslanci vedieť vlastne, o čom hlasujú. Ale veď vy ste dali 12 z tých 19, takže, takže to je asi nejaký zámer, aby toto bolo trošku zamotané. Ale nebojte sa, ja si myslím, že sa z toho vymotáme a že každý poslanec bude vedieť, o čom hlasuje.
Potom ste hovorili o tom skrátení z tých 82 na 81 dní na to rozhodovanie. Ale áno, veď my nemáme problém to priznať, že podľa nás je dobré, že sa skracuje tá možnosť. A vlastne my chceme, lebo ja to tak interpretujem alebo ja to tak vysvetľujem, že my chceme dať možnosť tým ženám si to rozmyslieť. Proste keď si to nerozmyslí, tak dobre, tak podstúpi ten potrat podľa súčasnej legislatívy, ale ak tam jeden deň alebo dva dni môžu pomôcť, tak pre mňa to je len dobré.
A potom ste hovorili o tom prieskume, že 93,1 % ľudí teda na Slovensku nechce, nechcú, aby bolo spisovanie tých interrupcií. K tomu musím povedať dve veci. Jedna vec, každý poslanec má právo presadzovať si svoju agendu, my keď sme konzervatívni a máme svoje videnie sveta, tak budeme presadzovať veci, ktoré sme aj verejne priznávali v predvolebnej kampani. Takže tí, ktorí volili napríklad našu stranu, vedeli, že to je naša agenda. A ja som teda osobne ten prieskum nevidel, ale chcel by som teda vidieť, že ako boli naformulované tie otázky, na akej vzorke to bolo robené. Lebo nemyslím si, že to číslo je úplne správne.
A potom tá otázka, keď sme tu hovorili o tom zákone o rokovacom poriadku, tak ešte § 94 ods. 2 napríklad hovorí, že pri prerokovaní návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa iný zákon, možno podávať návrhy, ktoré predložený návrh zákona rozširujú, len vtedy, ak s tým navrhovateľ vyjadrí súhlas najneskôr pred hlasovaním. Tak sa chcem spýtať, že pani Záborská vyjadrila súhlas s vašimi pozmeňujúci návrhmi.

Ďakujem za slovo. Ja chcem naopak pani poslankyni poďakovať za taký príjemný prejav a chcem potvrdiť naozaj, že tento zákon, ktorý predkladá pani poslankyňa Záborská, v porovnaní s tými inými zákonmi, ktoré sa týkajú zákazu alebo obmedzovania interrupcií, je taký slabý, ale môže aspoň čiastočne pomôcť zachrániť niektoré nenarodené deti, takže, samozrejme, že tú podporu toho konzervatívneho spektra v parlamente by mal mať.
Napriek tomu vidíme, že tu je už veľmi dlhá a veľká diskusia o tomto zákone, pričom pri takých sprísňovaní interrupcií, si myslím, že takáto diskusia ani nebola.
A ono je to, ako keby s tým súčasným statusom quo sa nemohlo vôbec nič robiť, proste ani v žiadnej oblasti sa proste nemôže podľa niektorých našich kolegov nič meniť. A pritom aj keď tu bol zákon od pani poslankyni Marcinkovej, kde bola spolupredkladateľka aj pani poslankyňa Cigániková, ktorý teda hovoril o tom, že tí partneri alebo teda tie rodiace ženy, by mali mať možnosť mať pri tom pôrode svojich partnerov, teda ten zákon síce nakoniec neprešiel, ale to je tiež podľa mňa jeden taký čiastočný zákon, ktorý by pomohol možno nejakej matke sa v budúcnosti rozhodnúť, či si to dieťa nechá, alebo nie. A možno by to malo byť aj taký návod pre pani predkladateľku, ak teda tento zákon zajtra o 11.00 neprejde, že možno v budúcnosti by bolo lepšie to nepredkladať v jednom balíku, ale tie jednotlivé články alebo jednotlivé zákony predložiť samostatne a nech sa plénum rozhodne teda, čo teda schválime, čo neschválime a podľa mňa to bude mať aj tak celé dobrý výsledok.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predseda.
Pán poslanec Žiak, ste prečítali to stanovisko, ktoré predpokladám, že sa s ním stotožňujete, keďže ste ho prečítali, ale ja chcem povedať jednu vec. Áno, tu v parlamente sme mali už viackrát zákony, ktoré sa týkali sprísňovania alebo teda úplného zákazu interrupcií, ale to nie je tento zákon. Tento zákon sa vôbec podľa mňa netýka interrupcií. On teda rieši nejaké iné aspekty okolo tých interrupcií, ale nesprísňuje interrupcie ako také, čiže to stanovisko, ktoré napísali tí ľudia z toho združenia asi tiež nebolo úplne správne nasmerované, a tým pádom ani váš prednes. Ja si myslím, že ešte v parlamentnej budúcnosti sa bude rokovať o zákonoch, ktoré budú reálne chcieť sprísňovať interrupcie, tam potom, samozrejme, môžte takéto stanoviská čítať, ale myslím si, že teraz to nebolo úplne správne, lebo naozaj tu sa bavíme len o nejakých zvýhodňovaniach alebo teda sociálnej pomoci a podobne, ale nie o samotných interrupciách.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predseda.
Pán poslanec Cmorej, ja síce to nerobím úplne rád, ale vzhľadom na to, že patríme do inej názorovej skupiny, ale ja si vás musím zastať, pretože mali by sme naozaj dodržiavať zákon o rokovacom poriadku a ten jasne hovorí, že poslanec prednesie svoje návrhy na záver svojho vystúpenia v rozprave, a to doslovným prečítaním bez odôvodnenia. Tiež sa snažím na tieto veci dávať pozor, ale už asi dva alebo trikrát som na to v minulosti upozornil a musel teda ten predkladateľ znovu tie návrhy prečítať. Je to proste zákon o rokovacom poriadku, je to nešťastne formulované a tiež v rámci tej nejakej diskusie o novele tohto zákona, ktorú teda má pod sebou pán poslanec Vetrák, sme navrhovali, aby sa tiež toto ustanovenie zmenilo, pretože tiež si myslíme, že je nezmyselné, ale momentálne ho tam máme, takže treba na to proste dávať pozor.
A ďalšia vec, ktorú treba povedať, je, si myslím, že bolo od vás správne, že ste na to upozornili, že ste, nemuseli ste nič povedať a potom pri prednášaní hlasovania povedať, že to nebolo v súlade s rokovacím poriadkom, nemuseli ste dať o tom hlasovať, takže ten postup podľa mňa bol korektný, tú formu ja nehodnotím, ale ten obsah, si myslím, že bol správny.
Ďakujem.

Pán predseda, chcem upozorniť podľa § 32 ods. 4 druhá veta: Do rokovacej sály je zakázané nosiť materiály propagujúce politickú stranu alebo politické hnutie, alebo šíriace reklamu. Voči osobe, ktorá poruší niektoré z týchto zákazov, predsedajúci postupuje podľa odseku 2. Na stole sa objavili materiály propagujúce Progresívne Slovensko. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Tomáš, vy ste vo svojom príspevku spomenuli viacero takých faktogragických údajov. Niektoré sú, samozrejme, také diskutabilné, ako ten trinásty dôchodok, to sa budete asi dokola koalícia, opozícia navzájom obviňovať.
Čo však je absolútne nespochybniteľné, sú práve tie spomenuté obedy zadarmo, ktoré táto vláda nezrušila, teda zúžila, zúžila tých príjemcov. Ale čo mne na tom ešte viacej vadilo ako samotný obsah, bola ten, forma, spôsob, akým to bolo spravené. Pretože oni to neurobili ani cez, neurobili to riadnym, riadnym konaním, to znamená, nešlo to cez medzirezortné pripomienkové konanie, nešlo to ani cez riadnym prvým, druhým a tretím čítaní, ale to spravili ako prílepok k inému zákonu, ktorý upravoval dotácie na podporu rovnosti žien a mužov a rovnosti príležitostí alebo dotáciu na podporu plnenia funkcií rodiny. A oni proste cez výbor, cez spoločnú správu sem prepašovali zrušenie, teda zúženie týchto obedov zadarmo, teda neurobili to len, neurobili to neskutočne zbabelým spôsobom a navyše to potom ešte museli aj opravovať ďalším zákonom, pretože to urobili nesprávne, bola tam nejaká chyba.
A čo mne ešte vadilo, aj to odôvodňovanie, že, že vlastne tie rodiny, čo majú nárok na daňový bonus, že tie nebudú mať nárok na tieto obedy zadarmo, ako keby to spolu nejakým spôsobom súviselo alebo im to nejakým spôsobom závideli. A smutné je, že pre banky sa tá jedna miliarda eur našla, ale pre deti sa tie obedy zadarmo nenašli.
Čiže táto vláda nerobí len asociálne opatrenia, ale robí ich ešte aj zbabelým spôsobom.

Ďakujem za slovo. Pán minister, mne nejak nevadí, že ste tu sám. V konečnom dôsledku je dôležité, že tu vôbec ste. Lebo nie vždy tak v minulosti tomu tak bolo a dúfam, že tu teda aj zotrváte počas celej schôdze, aby ste mohli reagovať, aby sme si vás mohli vypočuť.
Vy ste mali ten prejav rozdelený na také tri časti. V prvej časti ste, teda v jednej časti ste hovorili, čo všetko vaše ministerstvo za ten rok a pol spravilo. To je, samozrejme, chvályhodné. Veď nie za to vás odvolávame, čo ste urobili, veď to je v konečnom dôsledku vaša práca.
Potom ste hovorili, čo urobili vaši predchodcovia. Tak ste zasa vypichli nejaké veci z minulosti a že máte toho teda oveľa viacej. Ale zase my neodvolávame vašich predchodcov, odvolávame vás, ale jako pre zaujímavosť je to síce, ako je to zaujímavé, ale nemyslím si, že úplne to patrí presne teraz na túto pôdu.
A v tretej časti, alebo teda v tej ďalšej časti ste hovorili o tých 24 mil., že ako ste reagovali, čo ste urobili, to svojím spôsobom ste vysvetlili. Ale treba podľa mňa reagovať aj na tie ostatné veci, ktoré vám aj pán navrhovateľ vytýkal, aj tie, ktoré sú spomenuté v tom materiáli, a možno ešte počas rozpravy budú nejaké ďalšie. Takže chcem vás poprosiť, keby ste aj na tie ostatné veci mohli potom dať nejakú reakciu.
A posledná vec, vy ste tam porovnávali tú dotáciu na udržanie pracovných miest. Porovnávali ste tú s tou krízou 2009 – 2010, s touto krízou. Tam je treba povedať, že tá miera a dĺžka tých kríz je veľmi ťažko porovnateľná. Ale čo je dôležitejšie, treba tam započítať infláciu alebo prepočítať to cez priemernú mzdu, lebo vtedy bola priemerná mzda 745 eur, teraz v 2020 bola 1 133 eur. Čiže 1,2-krát násobne viacej. Čiže nebolo to osemkrát viacej, bolo to asi päťkrát viacej, keď to prepočítame. Samozrejme bolo to viacej, ale hovorím, treba tam započítať aj tie ďalšie veci, aby tie čísla boli naozaj očistené.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Baška, pozvanie, samozrejme, veľmi rád prijímam a veľmi rád tam prídem. A čiastočne ste odpovedali aj pánovi poslancovi Lehotskému, ale teda najprv po poriadku.
Odkiaľ som čerpal, pán poslanec? Ja som to hovoril na začiatku svojho prejavu ešte v tej písomnej časti, že ja nie som nejaký odborník na zdravotníctvo, ale máme odborný tím pre zdravotníctvo, kde máme doktorov, ale úplne vám tie, ten materiál môžem poskytnúť aj s tými odkazmi na zdroje, aby ste teda vedeli, odkiaľ sme čerpali.
Nesúhlasím s tým, že musíme teda stavať nové nemocnice, lebo za prvé štát nové nemocnice nestavia, lebo nevie to stavať, stavajú to len súkromníci. Ani my nemôžeme teraz všetky nemocnice staré zrušiť, zlikvidovať a postaviť všade nové. A aj tiež to, že tie nemocnice sú v takom stave, v akom sú, je výsledkom systematickej likvidácie, pretože tým nemocniciam sa zobrali... všetko, čo im zarábalo, laboratória, lekárne a podobne.
A teraz tie nemocnice v podstate zostali iba s takým balíkom peňazí, aby ako-tak fungovali, ale v podstate sa stále viacej zadlžovali, že nevedeli tie peniaze investovať do nejakej obnovy, nových technológií a podobne. A to, čo dnes vidíme, to je v podstate výsledkom dlhoročného systematického ničenia, takže treba nájsť naozaj nejaký ideálny kompromis.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. Vážený pán minister, panie poslankyne, páni poslanci, dovolím si teda pokračovať, lebo tých 30 minút mi nestačilo. A ospravedlňujem sa, že teda rozprával som aj budem rozprávať rýchlo, len je naozaj toho veľa, čo chcem povedať.
Aj preto by... aj na začiatku by som chcel, pán minister, vám adresovať výzvu alebo požiadavku, aby medzi prvým a druhým čítaním ste spravili nejakú možnosť, platformu, kde by sme sa mohli stretnúť na úrovni ministerstva, ako to urobila pani ministerka Kalavská. Bolo to veľmi dobré. Pošleme tam za nás odborníkov, nie politikov, aby sme to naozaj mohli vydiskutovať odborne a zodpovedať si prípadné otázky.
Takže predtým som skončil pri tých prestarnutých nemocniciach. Priemerný vek budovy je viac ako 50 rokov, ktoré vraj neumožňujú zavádzanie efektívnejších procesov a vedú k dlhodobému oddlžovaniu sa štátnych nemocníc a tým aj k nedostatku kapitálových zdrojov na obnovu. Nové nemocnice by sa mali stavať v takom rozsahu, aby zodpovedali budúcim potrebám.
A tu sme vlastne pri koreni veci. Čiže treba stavať nové nemocnice. Otázka je v materiáli nezodpovedaná, či má ísť o štátne, alebo súkromné, alebo kde sa majú stavať popri nemocniciam, ktoré štát nechal dospieť až k hranici technického prežitia, úplne amortizované. Keď nemocnica bola rada, že jej financie vystačia aspoň na zaplatenie personálu a bežnú prevádzku. Zostavovateľ tohto, doslova tohto materiálu prehliada niekoľko faktov...
Povedzme napríklad Viedenská všeobecná nemocnica začala fungovať už v roku 1686. V roku 1697 bolo dokončené jej prvé oddelenie, do ktorého bolo umiestnených sto... 1 402 osôb. Nebola zrušená, len sa v roku 1964 pristavila nová budova. Podobne aj spomeňme Univerzitnú nemocnicu v Heidelbergu, ktorá je jedným z najväčších lekárskych centier v Spolkovej republike Nemecko. V Berlíne... a prepojená s Heidelberg university Medical school, Lekárska fakultná univerzita Heidelberg, ktorá bola založená v roku 1388, a je tak najstaršou v Spolkovej republike Nemecko.
A teraz sa pozrite, čo ste urobili s bývalou perlou slovenskej medicíny Fakultnou nemocnicou na Mickiewiczovej ulici. Pozor, ony sú prestarnuté, ale ony sú, ony nie sú prestarnuté, ale sú hrubo, flagrantne a dnes môžeme tvrdiť, že aj cielene, hrubo zanedbané. A keď materiál tvrdí, že štátne nemocnice tvoria dlh, a napokon... Ako by sme počuli hovoriť Rudolfa Zajaca, mimovládku Health Policy Institute.
Len pred pár týždňami sa konečne dalo počuť aj Lekárske odborové združenie, ktoré dôrazne upozornilo, že práve štátne nemocnice, ktoré sa robia naj... ktoré, kde sa robia najdrahšie zdravotnícke výkony, kde napríklad do bratislavských nemocníc chodí cca až 50 % pacientov z iných oblastí Slovenska, sú za svoje výkony hlboko podfinancované. Cena, ktorú dostávajú, častokrát nie je ani na úrovni ceny povedzme zakopaného umelého kĺbu, čoho výsledkom je akési opakujúce perpetuum mobile, že čím viac robia, tým viac prehlbujú stratu vlastnej nemocnice.
A opäť je tu záverečný zajacovský recept, že súkromné nemocnice to budú robiť lepšie, efektívnejšie, a za príklad nám ponúknu napríklad fungovanie autodopravy, keďže súkromná prevádzka je asi o 500 % drahšia ako pred transformáciou. A už len čakáme, kedy niekto z poslancov povie, že zdravotníctvo je len čierna diera. Ak je, tak len z dôvodu, že ju otvoril práve Rudolf Zajac.
Zopakujem. Bolo by, bolo by veľmi vážne a potrebné zmeniť priority a fungovanie zdravotníctva úplne novou legislatívou, lebo toto, čo sa pripravuje, je vraj v záujme bezpečnosti pacienta je len obrovským hazardom, experimentom, ktorý už dnes dáva predpoklad k vzniku hlbokej nedôvery, že sa tento experiment podarí tak, aby slúžil občanovi. Ako je vôbec možné, že sa v materiáli ani len vetou neuvažuje nad zvýšenou chorobnosťou ľudí, ktorá nie je ovplyvnená len zlou funkčnosťou zdravotníctva, i keď aj to považujeme za nie mierne významný faktor, ale ako som už spomenul, je ovplyvnená psychosociálnymi determinantmi zdravia, ako chudoba, osamelosť, stres, nízka možnosť obnovy a regenerácie pracovnej sily človeka, nedostatočnou prevenciou pred civilizačnými ochoreniami a nakoniec sa ukáže, že zníženie počtu nemocníc na 31, čiže aj počtu akútnych lôžok z 28-tisíc na 17,5-tisíc bude viesť k zvýšeniu úmrtnosti občanov Slovenskej republiky.
Predsa prvým základným krokom k riešeniu problémov musí byť personálne stabilizovanie systému investície do obnovy, prístavby a rekonštrukcie súčasných nemocníc, čo je finančne oveľa menej náročné, ako stavba nových. Alebo niekto predpokladá, že súkromník postaví nemocnicu len preto, lebo má zlaté srdce a je veľkým filantropom? Samozrejme, že bude robiť všetko pre to, aby sa mu investícia čo najskôr vrátila, a tak, ako si dnes doplácame na lieky, budú si pacienti doplácať na nemocničnú, čo môže viesť až k americkému systému zdravotníctva, kde si podľa toho, akú má človek poistku, môže vybrať zdravotnícku starostlivosť. Alebo dospejeme do štádia, keď počas éry ministrovania Rudolfa Zajaca sa uvažovalo aj o prechode na oregonský systém zdravotníctva, keď sa občanom nad 65 rokov mala už len poskytovať symptomatická liečba, nie kauzálna? V tichosti však bola stiahnutá, keďže aj Najvyšší súd zamietol tento systém, označil ho za nehumánny.
V materiáli sa opakovane podčiarkuje, že základným princípom je redukovať finančne náročné akútne lôžka tam, kde je to žiadané, a uvoľnené prostriedky použiť na zásadné navýšenie počtu chronických lôžok, ktorých je nedostatok. Prečo by ich mal byť nedostatok? Pýtam sa čisto teoreticky, veď Zajacova reforma sľubovala presne to isté, že ich zriadi. Ale kde sú? Prečo nikto za túto horibilnú kauzu nenesie zodpovednosť? Alebo sa bude opak... opäť opakovať veľmi podobný scenár rušenia celých nemocníc, aby sa v behu budovania svetlejších zdravotníckych zajtrajškov opäť akosi zabudlo na chronické lôžka. A kto im bude... a kto ich bude prevádzkovať? Štát alebo súkromník? Veď už dnes sa dostať na takéto lôžko znamená vynaloženie veľkých peňazí pre malého, obyčajného človeka.
V materiáli sa uvádza, že 98 nemocníc je príliš veľa na Slovensko, z nich bude do siete zaradených 31, ale hneď na tej istej strane sa tiež píše, že časť už z týchto redukovaných nemocníc bude musieť niektoré programy utlmiť v oblastiach s väčším počtom nemocníc, z ktorých dnes žiadna neobsahuje minimálny počet pacientov zo strany špecializovaného programu, len v niektorých z týchto nemocníc. A potom sa vysvetľuje, že všetko sa to vlastne robí v záujme bezpečnosti pacienta, aby sa napríklad vyhol nozokomiálnym nákazám, veď tie sa musia predsa okamžite riešiť, a nie ich tutlať a neoznamovať, aby žena rodila na pracovisku, ktoré musí ročne odrodiť povedzme 600 detí, ak má menej, tak sa bude rušiť, lebo lekári vraj strácajú prax, a podobné nezmysly, ktorých cieľom vôbec nie je záujem pacienta, ale snaha o ešte väčšiu redukciu zdravotníckych výkonov. Otázka je, či vyrátal niekto, či sa môžu, čo sa môže stať, ak počty rodiacich žien prevýši kapacitu napríklad nemocnice.
A úplne na záver, čo považujem za ukážku odbornej nevedomosti či skôr zámer o likvidáciu siete zdravotníckych zariadení nemocníc, je, citujem:
„Tak ako musí určité podmienky spĺňať nemocnica, tak musí spĺňať určité podmienky aj samotná sieť nemocníc. Splnenie týchto podmienok bude každoročne vyhodnocované formou tzv. siete, pričom jeho výsledok bude ministerstvo zdravotníctva zverejňovať na svojom webovom sídle. Pacient si tak bude vedieť pred nástupom do nemocnice overiť kvalitu, ktorú garantuje tá-ktorá nemocnica zaradená v sieti, a podľa toho si bude môcť vybrať konkrétneho poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Ministerstvo zdravotníctva vykonáva vyhodnotenie siete v nadväznosti na odborné posúdenie komisie pre tvorbu siete, ktorá je orgánom v prvom stupni. Predkladateľ má za to, že vyhodnotenie siete musí byť posúdené transparentne, a z toho dôvodu sa navrhuje, aby odborné posúdenie komisie pre tvorbu siete bolo pre ministerstvo zdravotníctva záväzné.“
Predsa v súčasnosti, keď máme 98 nemocníc, sa pacient nevie dostať ani do svojej rajónovej. Áno, nikto nezrušil slobodný výber lekára ani nemocničného zariadenia, ale, vychádzajúc zo súčasnej praxe, výsledkom bude to, že ak si aj pacient vyberie nemocnicu, kde by chcel byť povedzme zoperovaný, bude odmietnutý práve z dôvodu jej preťaženosti a, samozrejme, nepríslušnosti pacienta k rajónu. Toto je súčasná prax. Ale opäť chceme ministerstvo zdravotníctva postaviť do polohy štatistu, že mu nejaká komisia odborníkov určí, ktorá nemocnica v sieti by mala predsa existovať. Aj pre ministerstvo zdravotníctva to bude vraj záväzné. Nie aby riešilo problém, prečo k tomu došlo, prečo má nemocnica málo lekárov, zdravotníckych sestier, prečo mu chýbajú povedzme zobrazovacie či iné významné vyšetrovacie prístroje, ministerstvo zdravotníctva ju dá na čiernu listinu a ešte bude súhlasiť, aby bola nemocnica potrestaná znížením, platbami zo strany zdravotnej poisťovne, ako som už spomínal.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, celý tento návrh za ľúbivými a populistickými prísľubmi, čo všetko treba spraviť pre pacienta, nie je ničím iným ako snahou o ešte väčšie zneprístupnenie zdravotnej starostlivosti, ktorá bude nakoniec poskytovaná len selektívne, keďže bude hroziť katastrofálny nedostatok nemocničných lôžok, preto si dovolím tvrdiť, že je v príkrom rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá garantuje zdravotnú starostlivosť pre všetkých jej občanov Slovenskej republiky.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem. Pán poslanec, samozrejme, nemám s tým problém, veľmi rád vám to pošlem.
A pri tejto príležitosti by som chcel tak pripomenúť, že keď sa naposledy riešila tá stratifikácia, pani ministerka Kalavská, tak ona urobila takú dobrú vec, že pozvala si zástupcov jednotlivých poslaneckých klubov na ministerstvo, a tam sme o tých problémoch mali možnosť tak detailnejšie, na takej profesionálnejšej úrovni komunikovať a pracovať a je mi ľúto, že pán minister možno tiež nevyužil alebo mohol využiť takú možnosť, alebo možno pán minister by ešte do budúcnosti, keďže sme v prvom čítaní, mohol niečo také urobiť, aby sme tie jednotlivé informácie si navzájom vymenili. Možnože pán minister alebo pracovníci na ministerstve niektoré informácie môžu vysvetliť a potom budeme vedieť sa lepšie, samozrejme, rozhodnúť.
Ďakujem.