Ďakujem veľmi pekne. Chcela som začať môj príhovor tým, že som rada, že tu vedieme vecnú debatu, hoci možno nie vo všetkých veciach každý s každým súhlasí, ale teda že je vecná a relatívne korektná, žiaľ, proste opäť to skĺzlo do roviny, kde, kde naozaj niekedy ja si hovorím, že či to má zmysel ďalej fungovať v tejto politike a proste riešiť, riešiť takéto spory, ale ničmenej vrátim sa k tej téme, kvôli ktorej sme tu.
Skôr ako...
Ďakujem veľmi pekne. Chcela som začať môj príhovor tým, že som rada, že tu vedieme vecnú debatu, hoci možno nie vo všetkých veciach každý s každým súhlasí, ale teda že je vecná a relatívne korektná, žiaľ, proste opäť to skĺzlo do roviny, kde, kde naozaj niekedy ja si hovorím, že či to má zmysel ďalej fungovať v tejto politike a proste riešiť, riešiť takéto spory, ale ničmenej vrátim sa k tej téme, kvôli ktorej sme tu.
Skôr ako predstavím pozmeňujúci návrh, o ktorom tu už bola reč a ktorý by mal rozšíriť okruh osôb, ktoré by mali mať možnosť sprevádzať deti počas starostlivosti v zdravotníckom zariadení, tak chcem povedať možno aj pár slov vo všeobecnosti k tejto téme. Keďže písal sa rok 2016, kedy som ešte ako europoslankyňa prvýkrát sa začala zaujímať o Chartu práv hospitalizovaného dieťaťa, pretože tá téma sprevádzania dieťaťa alebo prítomnosť rodiča v nemocnici alebo počas ambulantného vyšetrenia je naozaj dlhá, v tom čase sa podarilo zorganizovať aj okrúhly stôl, na ktorom vystúpili riaditelia nemocníc, vystúpili tam rôzni prednostovia, lekári, zástupcovia rodičov, ktorí naozaj vo veľmi konštruktívnom tóne diskutovali o tom, akým spôsobom zlepšiť prítomnosť rodičov alebo teda blízkej osoby počas hospitalizácie dieťaťa, aj teda počas ambulantných vyšetrení, lebo netreba na to zabúdať, že to je aj jedno, aj druhé. Všetci deklarovali vôľu vrátane zástupcov ministerstva zdravotníctva túto situáciu riešiť, čomu som sa veľmi potešila. Nebola zriadená pracovná komisia, ako je dobrým zvykom v tomto štáte, že keď chceme niečo riešiť, zriadia sa tri pracovné komisie, ktoré k ničomu nedospejú, ale faktom je, že áno, aspoň trošku sme sa ďalej posunuli.
Odznelo to tu vo viacerých vystúpeniach, že teda na základe osobných skúseností už mnohí poslanci alebo poslankyne mali tú možnosť sprevádzať svoje dieťa počas hospitalizácie v nemocnici, čo je dobrá správa, že teda aj napriek nejakej právnej úprave sa aspoň trošku približujeme tomu vyspelejšiemu svetu, zároveň ale padli tu aj prípady, kedy bolo zabránené rodičovi, alebo nebolo možné, aby sprevádzal svoje dieťa počas hospitalizácie. Je fakt a prieskumy a výskumy, analýzy, ako aj Vladka spomínala, to dokazujú, že proste prítomnosť rodiča alebo blízkej osoby, ktorá to dieťa dokáže upokojiť, ktorá sa mu venuje aj v čase, keď zdravotnícky personál na to nemá z objektívnych dôvodov čas, prospieva tomu dieťaťu, čiže dá sa predpokladať, že jeho vyliečenie bude úspešnejšie, rýchlejšie a tým sa budú, samozrejme, aj šetriť verejné zdroje. A nehovoriac o kvalite života toho človeka alebo tej rodiny.
Zároveň tu ale aj padlo to, že nie každý rodič má možnosť kvôli mladším súrodencom alebo iným povinnostiam byť v tej nemocnici. Čiže ja rozumiem všetky obavy, ktoré tu zazneli o tom, že nie je to vykonateľné zo dňa na deň, ale myslím si, že ani zo dňa na deň nebude ten dopyt zo strany rodičov taký, že všetci budú chcieť, a máme množstvo nemocníc, zaplať pánboh za ne, ktoré už dnes poskytujú posteľ, nielen tú stoličku, nielen rozkladaciu posteľ, ale aj klasickú posteľ pre to dieťa, čiže myslím si, že už niečo je za nami, a som rada, že tá debata tu je, pretože my musíme aj chcieť, aby sa niečo zmenilo, nezriaďovať len pracovné komisie, neprejavovať len dobrú vôľu pri okrúhlych stoloch, ale teda prinášať aj konkrétne riešenia.
Ešte jednu vec, ktorú by som chcela pri tejto príležitosti povedať a ktorá odznela vtedy na tom okrúhlom stole, je, že nestačí hovoriť len o nejakých priestoroch, o tom, že kde budú tí rodičia ležať alebo kde budú sedieť, je strašne dôležité hovoriť o tom, aby tí rodičia mali prístup k informáciám, aby mali možnosť normálne sa dostať k informáciám, poprípade aj čo hovorila už pani poslankyňa Drábiková, k psychologickej podpore. Pretože veľakrát oni v tej nemocnici nie sú preto, že tam idú si užívať príjemné chvíle, ale sú to chvíle možno, kedy naozaj sú konfrontovaní s tým, že im je oznámená ťažká diagnóza, že im je oznámené, že ich dieťa umiera, a oni potrebujú okrem tej postele tam mať naozaj aj niekoho, kto im pomôže zvládnuť tieto situácie a kto ich podporí.
Ďalšia vec, ktorú chcem ešte povedať, dúfam, že stihnem prečítať ten pozmeňujúci návrh a ak nie, tak potom Vladku poprosím, keďže to spolu predkladáme, to, čo sa mi javí ako tiež dôležité povedať a ono sa to nedá asi ošetriť v zákone, ale faktom je, že niekedy mám pocit ako keby, je to asi obojstranné, že proste sa rodičia a lekári neberú ako partneri. Že je tam či už nejaké upodozrievanie z toho, že ten lekár asi mi nechce dopriať to, čo to moje dieťa by malo dostať, potom lekár má pocit, že ten rodič aj tak tomu nerozumie, lebo však len ten Google si prečítal, a mne sa javí aj na základe skúseností, najmä teda ja pracujem s rodinami, ktoré majú deti so zdravotným postihnutím, to znamená, že často navštevujú lekárov, často sú hospitalizovaní a áno, často si študujú informácie, aby boli informovaní, keďže nie vždy sa im dostane v tých nemocniciach a v tých ambulanciách, čiže prosím, a je to taký apel aj na vzdelávanie budúcich lekárov, aj na priebežné vzdelávanie lekárov, ale taktiež aj apel na rodičov, aby v tej komunikácii sa snažili naozaj vnímať to, že ide o dobro toho dieťaťa, aby sa spolu o to usilovali, aby sa nebrá... navzájom sa nevnímali ako nejakých súperov, ale ako partneri. A keď budú mať takýto partnerský vzťah, tak ten rodič to zvládne aj na tej stoličke, možno aj len to, že tam bude iba nejaký krátky čas, pokiaľ tie zákroky si budú vyžadovať to, aby nebol v tej prítomnosti toho dieťaťa, kľúčom je mať korektnú komunikáciu, brať sa ako partneri a nie tí, ktorí si idú navzájom nejakým spôsobom ubližovať, lebo na konci dňa na to doplatí to dieťa.
Posledná poznámka. Môj sen a moja vízia je, aby sme sa raz tu bavili aj o tom, že aj dospelí ľudia majú mať možnosť takéhoto sprevádzania, pretože sú rôzne životné situácie, kedy naozaj aj ten dospelý človek, môžme sa baviť o kategórii ľudí, ktorí majú nejaký typ zdravotného postihnutia, hoci niečo bolo ošetrené už v tej novele, čo predkladala Zuzka Šebová, ale nemáme to ešte úplne ošetrené, čiže tuto je veľký priestor na to, aby sme aj týmto ľuďom s mentálnym postihnutím, ktorí nemajú preukaz ŤZP, alebo proste s autizmom a tak ďalej, tiež vyšli v ústrety; v konečnom dôsledku to pomáha aj tým lekárom, ktorí veľakrát tiež nemajú možno skúsenosti s komunikáciou s takýmito ľuďmi. A takisto by som si veľmi priala, aby aj v prípade ľudí, ktorí zomierajú, mali možnosť mať pri sebe niekoho blízkeho, pretože nie je nič horšie, ako keď človek zomiera sám v nemocnici, kde z objektívnych dôvodov nemá čas sa mu nikto venovať. A ja ďakujem lekárom, že umožnili mne byť v situácii, kedy som to mohla zažiť.
Dovoľte, aby som iba teda v krátkosti predstavila pozmeňujúci návrh, keďže čas sa kráti. Už tu bolo spomínané, že vlastne rieši sa v tomto zákone to, aby zákonný zástupca, rodič, blízka osoba určená ním a tak ďalej, aby mala možnosť sprevádzať dieťa, ktoré teda je hospitalizované alebo absolvuje ambulantnú starostlivosť. V tomto celom nám vypadlo, respektíve prišlo s tým občianske združenie Návrat, ktoré sa stará práve o tieto deti, ktoré nemajú rodičov, ktoré sú po anonymných pôrodoch alebo sú opustené vzápätí po pôrode, takže teda s návrhom, aby tiež tieto deti mali právo tam niekoho mať. Oni majú takú iniciatívu Dominika pre Kukulíka, ktorú akože úplne že obdivujem a strašne im za to ďakujem, že školia ženy alebo teda aj mužov, neviem, či majú aj mužov, ale tá možnosť tam je, aby chodili pestovať takéto detičky, aby chodili sa im venovať, pretože opäť na tých novorodeneckých oddeleniach nie je možné, aby sestry sa venovali nonstop aj deťom, ktoré sú takto ponechané. A je veľmi dôležité pre to dieťa cítiť, že je milované, že je chcené, že tu je niekto, kto si ho pomojká, a zatiaľ teda to robia najmä tieto Dominiky, hoci nie vo všetkých pôrodniciach a nie vo všetkých pôrodniciach a novorodeneckých oddeleniach je umožnené budúcim osvojiteľom alebo pestúnom prísť sa starať o takéto deti, keď už im bol umožnený nadviazaný ten kontakt a práve táto, tento pozmeňujúci návrh by mal rozšíriť okruh tých osôb o tieto osoby, ktoré teda majú záujem si osvojiť dieťatko, ktorým už bol sprostredkovaný ten osobný vzťah, a teda je to naozaj písané tak, aby nemohlo dôjsť k tomu, že nejaký cudzí človek so zlým úmyslom tam príde.
Čiže v rýchlosti, pozmeňujúci návrh poslankýň Jany Žitňanskej, Vladimíry Marcinkovej k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíry Marcinkovej, Mariána Viskupiča, Vladimíra Ledeckého na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 1362).
1. V čl. I § 11 ods. 17 sa za slová "inej blízkej osoby" vkladajú slová "alebo osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom alebo osvojiteľom, ak bolo tejto osobe sprostredkované nadviazanie osobného vzťahu s týmto maloletým dieťaťom podľa osobitného predpisu13b a označenie poznámky pod čiarou 13b sa nahrádza označením poznámky pod čiarou k odkazu 13c".
Poznámka pod čiarou k odkazu 13b znie:
"13b) § 39 ods. 6 a § 42 zákona č. 305/2005 Z. z."
V súvislosti s vložením novej poznámky pod čiarou k odkazu 13b a preznačením doterajšej poznámky pod čiarou k odkazu 13b na odkaz 13c sa primerane upraví úvodná veta k poznámkam pod čiarou, ako aj ich preznačenie.
Ďakujem veľmi pekne, skončila som, a teda poprosím o podporu tohto pozmeňujúceho návrhu. Ďakujem pekne.
Skryt prepis