Videokanál poslanca

...namiesto dávok. Ten slogan znel super, to nie len SaSka, pán minister ako ste povedali, ale ešte aj my pod tým názvom zastávame, ako pravičiari názov, že naozaj, že pracovať namiesto dávok sa oplatí. Trošku len problém vidím len v aplikácii a budem o tom hovoriť. Čiže samotná myšlienka zásluhovosti je správna. Princíp, že dávky nemajú byť náhradou za prácu, ale pomocou v ťažkej životnej situácii je plne legitímny a zaslúži si podporu. Opatrenie je teda na mieste, ale jeho realizácia môže byť mimoriadne náročná. Mnohí z vás, ktorí ste v kontakte so samosprávami viete, že v regiónoch s dlhodobou nezamestnanosťou nežijú ľudia bez práce len preto, že by nechceli. Často sú to oblasti s nedostatkom pracovných príležitostí, so slabou infraštruktúrou, bez reálnej ponuky kde by mohli ľudia získať a udržať si zamestnanie. Dlhodobo nezamestnaní nie sú homogénna skupina, sú medzi nimi tí, ktorí stratili pracovné návyky, ktorí potrebujú špeciálnu podporu, rekvalifikáciu alebo sociálnu prácu. Ak ich postavíme pred jednoduché rozhodnutie, vezmi túto prácu, inak ti dávky odoberieme musíme sa uistiť, že im túto prácu vieme aj reálne zabezpečiť. Bez toho riskujeme, že namiesto poklesu nezamestnanosti zvýšime chudobu a sociálne napätie. Upozorňujú na to aj samosprávy, ktoré sa obávajú, že povinnosť nahnať ľudí do práce dopadne práve na ich plecia. Obávajú sa, že v niektorých obciach sa opatrenie zmení na byrokratickú pascu, ktorá síce dobre znie na tlačovej konferencii, ale v praxi spôsobí viac škody, ako úžitku. Dovoľte mi preto apelovať, ak už ideme robiť zásadnú reformu musíme do nej zahrnúť samosprávy. Tie najlepšie poznajú svoje lokálne problémy, majú schopnosť hľadať individuálne riešenia a práve im treba dať priestor a zdroje, aby pomáhali dlhodobo nezamestnaným uplatniť sa na trhu práce. Každý región je výnimočný a špecifický nielen svojou hospodárskou situáciou, ale aj prístupom k nezamestnaným ľuďom. Často, a musíme si to otvorene priznať odsudzujeme ľudí len pre farbu ich pleti alebo pôvod, ešte skôr než dokážu možnosť preukázať svoje schopnosti. Áno, je to pravda, že mnohí úradníci sa na východnom Slovensku stretávajú aj s tými zlými príkladmi, ale nemôžeme všetkých hádzať do jedného vreca. Musíme dať šancu každému bez predsudkov, s jasnou víziou pre človeka, ktorého nádej na lepší zajtrajšok ho bude hnať vpred. Každý z nás vie, ako sa sami nastavujeme keď je niečo len povinnosťou. Preto ukážme cestu, nádej a víziu lepšej budúcnosti. Ukážme týmto ľuďom, že na nich záleží, že sú potrebnou súčasťou spoločnosti, a že si vážime ich úsilie, aj keď sa výsledky nedostavia zo dňa na deň. Musíme im ukázať, že práca im môže priniesť viac ako nezamestnanosť, dôstojnosť, uznanie, perspektívu a skutočné miesto v spoločnosti. Plošné riešenia, ale nefungujú. Nepomôže rovnaký princíp v Pezinku ako v Trebišove, ani v Bratislave, či Jarovniciach. Ak skutočne chceme, aby toho opatrenie malo zmysel musí byť postavené na reálnych možnostiach a musí byť doplnené o podporu miestnych iniciatív a regionálnych programov. Dlhodobo nezamestnaní i obyvatelia vylúčených komunít musia prekonávať mnohé prekážky, o ktorých mnohí v tomto pléne ani len netušíme. Ako majú nájsť prácu, potrebujú nielen návyk každé ráno vstať, obliecť sa a ísť, ale potrebujú mať napríklad prístup k vode. Tejto téme sa venoval v svojej správe aj Komisár pre deti. Mnohí nemajú prístup ani k takej samozrejmosti v 21. storočí akou je pitná voda. Potrebujú mať aspoň základné vzdelanie. Napriek povinnej školskej dochádzke aj dnes máme v spoločnosti dosť analfabetov. Komisár sa venoval aj tejto téme. Takmer 30% vymeškanej dochádzky, ale legitímne ospravedlnenej rodičmi detí. V 16. rokoch nám mládež vypadáva zo školského systému, presúva sa na úrady práce, niektorí do evidencie, iní na rodičovské dávky. Potrebujeme oveľa rozsiahlejšie zmeny ako je len podmieňovanie dávok akceptáciou akejkoľvek práce. Napríklad len v Prešovskom kraji je viac ako 10 000 mladých ľudí len zo základným vzdelaním, bez akejkoľvek odbornosti. Tu si viem predstaviť, že dávky by dostávali tí, ktorí by si doplnili vzdelanie a ukončili nejaké remeslo. Podľa populačnej prognózy nás totiž o 18 rokov čaká stav, že jeden pracujúci bude robiť na dvoch nepracujúcich. Je teda najvyšší čas prijímať potrebné systémové a medziodborové opatrenia. O tých medziodborových, o tom rezortizme, hovoril aj pán prezident pred chvíľou. Záverom chcem zdôrazniť, ak sa má tento návrh stať nástrojom pomoci a nie len trestu musíme jeho aplikáciu robiť rozumne, citlivo a realisticky, inak z neho bude len ďalší pokus, ktorý sa síce dobre počúva, ale v skutočnosti prinesie viac problémov, ako riešení. Ďakujem veľmi pekne.

Tak vážený pán minister, vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia. Máme pred sebou návrh zákona, ktorý by som tak ľudovo nazvala ako ho voláme, že práca na miesto dávok. Ten slogan znel super. To nie len SaS-ka pán minister ako ste povedali, ale ešte aj my pod tým názvom si ju zastávame ako pravičiari názov, že naozaj pracovať na miesto dávok sa oplatí. Trošku len problém vidím v aplikácii a budem o tom hovoriť.

Pán minister, vy úplne geniálne prekrúcate. Vy ste sa od žandárskeho zboru dostali ku slintačke a krívačke. Vkladáte mi do úst slová, ktoré som nepovedala, lebo našťastie mám písomnú prípravu, toho čo som hovorila a ja som povedala, že v teréne pri krízových situáciách boli štyri zložky, vojaci, policajti, hasiči a záchranári a postupovali každá po svojom v teréne. Ja som nikdy nepovedala, že hasiči alebo záchranári si neplnili svoje úlohy poctivo. Ja som hovorila o managemente, že ten nebol zvládnutý a mali by sme sa poučiť. Tie bagety boli len príklad, ako v jednoduchosti ako to v teréne fungovalo, že tie veci neboli zvládnuté. To nebolo vôbec o bagetách, to si vyprosujem, že ste to takto zjednodušili. Čo sa týka vojakov, vy ste hovorili o mimoriadnej situácii v štáte, preto boli vojaci na hraniciach. A úplne by stačilo, ak by tí vaši žandári boli v svojich pôvodných uniformách s páskou žandár, keď už sa o tom rozprávame. Ale počas mimoriadnej situácie je normálne, že všetky ozbrojené zložky sú povolané do služby a plnia úlohy podľa neviem, kto je hlavný, zrejme krízový štáb, nejaký predseda vlády, prezident, neviem kto tomu velí teraz presne rýchlo ma tá legislatívna nenapadne. Čiže naozaj a 2%, tie 2% tiež neboli o iných veciach, ja to nechcem znižovať. Ja som len vravela, že vy geniálne ešte aj nemocnice vopcháte a predpokladám, že aj žandárske autá a žandárske uniformy vopcháte do 2%. Ja som o tom hovorila. Ja som o tomto hovorila, že to, čo máme dávať ako 2% aby sme zvyšovali našu obranyschopnosť, vy úplne čarovne používate na niečo iné, ale to je toto, ako kúzelník fakt, preto som ja aj pri prvom čítaní vravela pán minister, že malo by sa zlúčiť ministerstvo obrany s ministerstvom vnútra. Vtedy som to myslela vtipom, teraz už to myslím polovážne, lebo vy by ste to zmanažovali úplne geniálne a ešte by sme na tom aj všetci zarobili alebo aspoň niektorí.

Ďakujem kolegovia, nemyslela som si, že vyvolám až takú emotívnu debatu. Ale chcela by som sa vrátiť trošku k tomu. Aj pán Szalay spomínal, že mu chýba správa o manažmente pandémie. No tá by sa určite hodila, len nie len teda v ORM na vakcínach ale hlavne o tom čo sa dialo a ako sa poučiť z krízového vývoja a zabezpečiť to najbližšie lepšie. Lebo ja dám taký úplne jednoduchý príklad. Čo sa dialo v Prešove počas pandémie teda, keď boli nasadení všetci. Napríklad počas celoplošnej mimoriadnej situácie. Všetci boli na mieste, na jednom mieste bez možnosti striedania. Policajti dostali pizzu, hasiči bagety, ďalší dostal občerstvenie od mesta, lebo napríklad na zdravotníkov sa zabudlo. Čiže každý mal iné podmienky, iné postupy. Po akcii štát preplácal náklady. Stravné preplatil aj tomu kto dostal pizzu ale tomu kto dostal bagetu tak ho neuznali to stravné, lebo však dostal bagetu. Boli v rovnakej službe. Ak nedokážeme nastaviť jednotné pravidlá ani pri takejto banalite ako je občerstvenie a jeho preplácanie ako chceme zabezpečiť sľúbené lepšie prepojenie civilnej a vojenskej bezpečnosti. Ja mám viete, pán Pročko hovoril o marketingovom ťahu. Ja by som to nenazvala marketingovým ťahom, ale rovno nejakým ďalším kšeftom tejto vlády. Pretože bude treba nové uniformy, nové šiltovky, nové topánky, nové zbrane, nové autá, ktoré budú označené, že žandári. Čiže zasa budeme nakupovať. A potom si to možno ešte započítame do toho, že sme dali 2 % na NATO, že pán minister?

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, predložený návrh zákona si dáva za cieľ zvýšiť schopnosť štátu reagovať na mimoriadne situácie, zmodernizovať systém vojenských záloh, posilniť spoluprácu medzi civilnou a vojenskou zložkou bezpečnosti a zabezpečiť masovejšiu pripravenosť obyvateľstva na obranu. Všetko veľmi chvályhodné. Zároveň predložený návrh zavádza nové prvky ako národné obranné sily, brannú povinnosť v širšom zmysle a najmä žandársky zbor. Preto považujem tento návrh za ani nie dobrý, ani nie konštruktívny, ktorým sa chce riešiť už zlá situácia v štáte. Čiže po poriadku. Žandársky zbor je nová ozbrojená zložka v pôsobnosti Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ktorá sa má spolupodieľať na plnenie úloh policajného zboru, ako je ochrana, dohliadanie na bezpečnosť, kontrola hraníc a tak ďalej. Jeho príslušníkmi môžu byť vojaci, bývalí príslušníci policajného zboru, súčasní príslušníci policajného zboru. Majú kompetencie podobné ako policajný zbor, teda majú mať vlastnú uniformu, zbrane, výstroj a majú mať kompetenciu hliadkovať, kontrolovať, zasahovať a chrániť. To by som tak zjednodušila. Tým problémom, ktorý vnímam je kompetenčný chaos. Nový žandársky zbor síce bude dopĺňať policajný zbor, ale v zákone chýba presné rozdelenie úloh a zodpovednosti. Kto bude mať posledné slovo pri zásahu? Kto rozhodne, keď sa budú zložky prekrývať? Zákon hovorí o tom, že jednotliví žandári budú počas výkonu úloh podliehať polícii alebo vojenskej polícii podľa toho, kde pôsobia, ale zbor ako celok nemá jasné velenie, vlastnú štruktúru, ani kontrolu. Chýba teda jasný dohľad, kontrola. Ide de facto o vlastnú armádu alebo armádnu políciu ministra obrany bez kontroly verejnosti. Zákon totiž nič nehovorí o civilnej alebo parlamentnej kontrole. Je podriadený, žandársky zbor teda bude podriadený ministrovi obrany a nie sú v zákone upravené žiadne kontrolné mechanizmy pre žandársky zbor. Napríklad, Policajný zbor Slovenskej republiky podlieha kontrole parlamentného výboru pre obranu a bezpečnosť alebo inšpekcii Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. A § 22 ods. 7 upravuje už spomenutú situáciu tak, že žandár počas plnenia úloh podlieha policajnému zboru, resp. vojenskej polícii, ale to sa týka iba jednotlivca žandára a nie žandárskeho zboru ako celku. Podľa navrhovateľa by malo prijatie zákona zvýšiť schopnosť štátu reagovať na mimoriadne situácie. Ako dvojnásobná primátorka krajského mesta mám však priamu skúsenosť s tým ako štát zvláda a riadi mimoriadne situácie a že je žiaľ úplne jedno, kto je vtedy pri moci. Pretože krízové riadenie ako také a hlavne prevencia a príprava na mimoriadne situácie je v žalostnou a zanedbanom stave, robí sa na kolene a vždy reagujeme ex post. Ako primátorka som zažila viacero mimoriadnych situácii. Tragický výbuch bytovky, pandémiu, utečeneckú krízu z Ukrajiny a vždy sa ukázalo, že štát nebol pripravený, reagoval pomaly a nejednotne. Štyri zložky, vojaci, policajti, hasiči a záchranári, postupovali každá po svojom, čo v teréne spôsobovalo chaos. Ďalším z problém, to už som hovorila, kontrola a dohľad. Nad žandárskym zborom nebude žiadna nezávislá kontrola, bude priamo podriadený ministrovi obrany, čo môže vytvoriť nebezpečný precedens koncentrácie moci. Pri všetkej úcte, nie je rozumné dávať do rúk jednej politickej osobe takú moc bez záchranných bŕzd a nezávislého dohľadu. Príklady zo sveta ukazujú, že koncentrácia represívnej sily bez kontroly je cesta do problémov. No a ďalším (nezrozumiteľne povedané.) problémom sú peniaze. Ak žandár odslúži 20 dní služby po 12 hodín, dostane 3 tisíc eur, bez ohľadu na to, že policajný zbor a obecné alebo mestské polície sa už dnes boria s nízkymi platmi, zlými podmienkami a nedostatkom ľudí. Namiesto toho, aby štát podporil existujúce zložky, ktoré už máme, ideme zriaďovať novú, drahú a pravdepodobne neefektívnu. Znie to rozumne? Podľa mňa nie. Je to ako kúpiť si tretie auto, keď na prvé dve nemáme peniaze na opravu a dokonca ani natankovať. Financie, ktoré plánujete investovať do zriadenia novej bezpečnostnej zložky by ste mali presunúť do podpory a posilnenia už existujúcich bezpečnostných štruktúr, ktoré sa v súčasnosti potýkajú s problémami. Policajný zbor Slovenskej republiky dlhodobo čelí nedostatku personálu, zastaralej technike, nízkym mzdám a nedostatočným možnostiam profesionálneho rozvoja, čo sa premieta do zníženej morálky príslušníkov, ich výkonu a nepriaznivo to ovplyvňuje aj ich psychické zdravie. Obecné a mestské polície zohrávajú dôležitú úlohu pri zabezpečovaní verejného poriadku na lokálnej úrovni, sú financované takmer výlučne z rozpočtov samospráv. Tieto však často zápasia s finančnými limitmi a nemajú kapacity na adekvátne financovanie. Kupovať nové autá, košele z kávových zŕn, či predražené šiltovky je nehorázne dokonca aj v časoch, keď nie je potrebné šetriť a v období nevyhnutnej konsolidácie verejných financií je to absolútne neprijateľné. Vysielame tým signál pohŕdania všetkým slušným pracujúcim ľuďom, ktorí sa napriek ťažkostiam stále usilujú žiť a pracovať na Slovensku. Namiesto týchto nezmyselných nákupov by sme sa mali sústrediť na riešenie alarmujúceho stavu v polícii, akútny nedostatok policajtov, ich preťaženosť, následné zlyhávania, ako aj nedostatočnú psychologickú prípravu a podporu počas výkonu ich náročnej služby. Polícia nepotrebuje predražené nájmy a zbytočné nákupy. Potrebuje systémové reformy. Zriadenie tejto novej štruktúry s nejasnými kompetenciami bez jasného zakotvenia dohľadu a s výraznými finančnými nárokmi predstavuje riziko duplicitných funkcií a plytvania verejnými zdrojmi. Preto navrhujem, aby časť zákona, ktorá zriaďuje žandársky zbor bola z návrhu úplne vyškrtnutá. A takisto vyzývam vládu, aby financie z nezmyselného nápadu investovala do už existujúcich bezpečnostných zložiek, ktoré sa topia v problémoch. Zlepšenie podmienok v policajnom zbore, zvýšenie kompetencií a zmena financovania pre obecné polície. Aby to nebolo len pleciach samospráv. Ďakujem, že ste ma vypočuli.

Ďakujem. Pán poslanec Čaučík, chcem sa poďakovať za to, že si upozornil práve na veci, na ktoré upozornil aj verejný ochranca práv, boli už tu citované ďalšie organizácie. Ja pripomeniem aj mail, ktorý som dostala ja, predpokladám, že aj ďalších 149 poslancov tohto parlamentu, od Asociácie hospicovej a paliatívnej starostlivosti, ktorí tiež upozorňujú na zvýšenú byrokraciu, na problém s darcami, tak ako si to spomínal, pán poslanec, a veľmi sa čudujem, prečo práve toto v čase konsolidácie a v čase, keď máme mnohé iné vážne problémy, riešime a venujeme tomu hodiny a hodiny času ešte aj vo veľkom týždni, kedy sme sa mali duchovne pripravovať na sviatky a byť so svojimi rodinami. A prekvapuje ma najmä to, že tuná za predkladateľov narátala som šesť poslancov vrátane predsedu parlamentu, taký je záujem z ich strany a rozmýšľala som aj prečo. A vychádza mi, asi preto, že sú to väčšinou slušní ľudia, preto aj pozerajú do mobilu alebo sa rozprávajú a nesnažia sa dávať pozor, pretože im samým je proti srsti, že za to musia hlasovať, ale nemajú, žiaľ, inú možnosť, pretože demokracia sa v stranách vládnej koalície veľmi nenosí, dostali pokyn a tak to musia urobiť. A ja som si dávala aj otázku, že prečo tento pokyn dostali, a myslím, že včera to niektorí z nich v rozprave tak náhodou spomenul, že z 2 % daní 115 mil. ide tretiemu sektoru, tak ho potrebujú zredukovať, lebo tie peniaze chýbajú pri konsolidácii. To mi dáva zmysel, že asi toto môže byť ten skrytý dôvod, ale naozaj si myslím, ak si chceme zachovať tvár, prosím vás, nehlasujme za to, zrušme to, ak chceme niečo zmeniť, ak chceme nájsť tie netransparentné mimovládky, tak ich nájdime a pomenujme, ale kvôli jednej, dvom, troch nelikvidujme tuná tisícky fungujúcich mimovládnych organizácií, ktoré naozaj vo veľkom suplujú činnosť tohto štátu.
Ďakujem.

Návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíry Marcinkovej a Vladimíra Ledeckého na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia.
Vážený pán predsedajúci, panie poslankyne, poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola výborom určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 670. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií a Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Janka nám zhrnula všetko, čo sa týka problematiky Rómov a nedržala sa celkom uznesenia a toho bodu, ktorý máme v programe, ale teda nadviažem, ona bola primátorka v Humennom, ja som bola primátorka v Prešove a môžem potvrdiť, že nebol rovnaký prístup, akonáhle sa covid objavil, len objavil alebo bolo podozrenie u Rómov, tak celú tehelňu v Prešove, lebo tiež tam máme Rómov, policajti oplotili, opáskovali, strážili, presne ako povedala pani Kosová ako v koncentráku. Čiže nejde o rovnaký prístup a ak cieľom tohto uznesenia je ospravedlnenie a nie finančné odškodňovanie, tak ako to robí koalícia v svojom návrhu zákona, tak si myslím, že je morálne právo všetkých nás, toto uznesenie podporiť a povinnosťou tak, morálnou povinnosťou, nie právom, tak, ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem. Ja tiež chcem oceniť pani Kosovú, že presne pomenovala problémy, ktoré sú a ktorým čelí rómska minorita, ale aj vzhľadom k tomu, že tento parlament prijal odškodnenie pre ľudí, ktorí vedome porušovali pokyny, tak si myslím, že zrovna tak je teda potrebné prijať toto uznesenie a ďakujem, že, pani Kosová, ste s ním prišli.