Videokanál poslanca

Škoda, že tu nie je pán minister Kaliňák, lebo teda chcem reagovať na tú časť vystúpenia alebo aj na tú časť vystúpenia pána poslanca Krúpu, ktorá, ktorou reagoval na predchádzajúce vyjadrenie pána ministra Kaliňáka. Ide, ide o to vyvažovanie práv, ktoré tu bolo častokrát spomínané, keď k viacerým právam, viaceré práva kolidujú alebo keď sa má zasiahnuť do nejakých základných práv a slobôd, no tak treba veľmi pozorne zvažovať, ktoré právo obmedzím na úkor ktorého, a musí sa tam urobiť nejaký test proporcionality a musí sa teda zvážiť, ktorý zásah je vážnejší, ako sa navzájom majú tie zásahy. Čiže nie je to tak, že nejaké právo je v slovenskej ústave napísané skôr ako to druhé, tak má automaticky prednosť. Tam sa musí zvažovať, aké vážne sú tie práva, aký vážny zásah a ujma na tých právach hrozí v jednom a v druhom prípade. A to je práve vec, ktorá sa ťažko robí v skrátenom legislatívnom konaní a mala by tomu predchádzať dlhšia diskusia s účasťou nielen, nielen poslancov.
Preto, a tu boli tiež spomínané, na to tiež reagoval pán poslanec Krúpa, keď sa vypínali tie weby, tak to bola vec, ktorá sa robila bezprostredne v reakcii na ruskú agresiu proti Ukrajine, plnoformátovú inváziu v situácii, keď Rusko vedie hybridnú vojnu proti Západu či vedome šíri konšpirácie, hoaxy, tak sa pristúpilo k nejakému opatreniu, ale práve preto, že sme si uvedomovali, že je to zásah do základných práv a slobôd, neurobili sme to ako trvalé opatrenie, urobili sme to ako opatrenie na tri mesiace a povedali sme, že ak vláda chce, aby to pokračovalo, tak má pripraviť v normálnom konaní nejaký návrh, ktorým to bude vyvažovať. To sa nepodarilo, dokonca sa nepodarilo nájsť ten návrh. Čiže aj preto o obmedzení zhromažďovacieho práva v skrátenom... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predseda správnej rady, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dnes je to už štvrtá správa o činnosti verejnej inštitúcie, o ktorej v Národnej rade rokujeme. A tie predchádzajúce tri inštitúcie dohliadajú na veci, ktoré sa týkajú aktuálneho fungovania štátu, či už pri hospodárení, alebo dodržiavaní zákonov, ako je to v prípade NKÚ, alebo, alebo teda pri správe pozemkov, ako je to pri Slovenskom pozemkovom fonde, alebo pri regulácii vysielateľov, ako je to v prípade Rady pre mediálne služby, tak Ústav pamäti národa sa nevenuje témam aktuálnym, ale hľadí do minulosti. Napriek tomu si myslím, že je to dôležité, je to dôležité pre súčasnosť aj pre budúcnosť.
Pred pár dňami sme si pripomenuli 18. výročie tragickej smrti iniciátora vzniku Ústavu pamäti národa a jeho zakladateľa a prvého predsedu správnej rady Jána Langoša. A Ján Langoš má na svojom štíte mnoho dôležitých vecí, aj ktoré sa týkajú aktuálnej politiky, prechodu z komunistickej totality k demokracii, vysporiadania sa so Štátnou bezpečnosťou, boja o udržanie demokracie v 90. rokoch, disentu ešte aj pred novembrom ´89 a úsilia o slobodnú spoločnosť, ktoré sa tiahlo celým jeho životom. Napokon aj zákon o slobodnom prístupe k informáciám, o ktorom sme už diskutovali na tejto schôdzi a budeme diskutovať aj v septembri. A, ale teda jeden z jeho najvýraznejších odkazov je práve existencia Ústavu pamäti národa ako inštitúcie, ktorá skúma neslobodnú časť našej, našej minulosti, obdobie neslobody, ktoré na Slovensku špecificky, nie, nie sme v tom jediní, ale má aj tú fašistickú zložku, aj tú, aj tú komunistickú zložku. Neraz sa k nim pristupuje nerovnakým spôsobom. A je dobré, že máme inštitúciu, ktorá to neoddeľuje, ale ktorá oba totalitné režimy, obe obdobia neslobody skúma, dokumentuje a buduje pamäť národa týkajúcu sa obdobia neslobody, aj aktívne smerom, smerom k verejnosti sa snaží pripomínať, čo sa dialo. Tak chcem sa poďakovať Ústavu pamäti národa za tú robotu, ktorú, ktorú robí a ktorú robí, robí dlhodobo, napriek tomu, že nejde tam o šetrenie verejných financií, na ktoré by nás mohol naviesť Najvyšší kontrolný úrad, keby sme dôslednejšie rešpektovali jeho odporúčania. Môže sa to zdať také málo praktické, ale myslím si, že je to veľmi dôležité. Je to veľmi dôležité z hľadiska kultúry, z hľadiska, z hľadiska vzdelania aj z hľadiska budúcnosti celej krajiny.
Takže za mňa ďakujem.

Vážený pán predseda, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, nebudem príliš dlho hovoriť, ale tiež sa chcem pripojiť k tým poďakovaniam aj za tú správu, aj za činnosť Najvyššieho kontrolného úradu v uplynulom roku, ale myslím si, že treba povedať aj dlhodobo, lebo to sa netýka iba predchádzajúceho roku. Čo sa týka správy, a teda nielen tejto správy, ale celkovo správ, upozornení a odporúčaní Najvyššieho kontrolného úradu, tak myslím si, že škoda, že verejné inštitúcie a orgány verejnej správy a ani parlament nevenujú týmto upozorneniam a odporúčaniam pozornosť, akú by si zaslúžili, pretože keby jej tú pozornosť, alebo im tú pozornosť venovali, tak by Slovensko ako krajina, ako štát fungovalo určite lepšie, viac v prospech občanov, aj konsolidácia verejných financií by mohla postupovať lepším, lepším tempom.
Pán poslanec Hargaš ma teda predbehol, ale aj ja som chcel zdôrazniť dôležitosť nezávislých inštitúcií, a nechcem teraz hovoriť iba v kontexte toho, čo sa deje s inými nezávislými inštitúciami, ale, ale aj teda samé osebe, lebo toto je opäť niečo, v čom Najvyšší kontrolný úrad pôsobí až príkladne. Možno je to aj tým, že je zakotvený v ústave, a teda jeho postavenie je silnejšie v porovnaní s inými inštitúciami, ktoré vládna koalícia sa rozhodne, že dá pozmeňujúci návrh a zrazu taká inštitúcia ani neexistuje alebo teda zásadným spôsobom je ovplyvnená jej nezávislosť, je zmenené jej vedenie. Ale nemyslím si, že to bude iba tou ústavou, myslím, že to bude aj tým personálnym obsadením. Zhodou okolností aj pán súčasný predseda Najvyššieho kontrolného úradu Andrassy, aj jeho predchodca pán Mitrík, mali skúsenosť s politikou ako politici a napriek tomu Najvyšší kontrolný úrad pôsobí nezávisle a myslím, že to rešpektujú obe strany inak veľmi polarizovaného politického, politického spektra a nevnímajú vedenie NKÚ, či už také alebo také, ako politické, stranícky dosadené, hoci aj predsedu NKÚ volí, volí parlament, teda, teda politici. Ale je to asi znamenie toho, že NKÚ si svoju, svoju prácu robí dobre, nezávisle a tak, ako má v zmysle ústavy.
A druhú vec, ktorú by som chcel spomenúť, je, že rád by som upozornil na to, že NKÚ bude mať podľa môjho názoru viacej práce vďaka rozhodnutiu Národnej rady Slovenskej republiky z tohto týždňa, bola schválená novela zákona o verejnom obstarávaní, ktorá výrazne posúva tie limity, keď sa pri obstarávaní vôbec neuplatňuje zákon o verejnom obstarávaní, z 10-tisíc na 50-tisíc eur a posúva, samozrejme, aj tie limity, keď je potrebné postupovať prísnejšie, transparentnejšie viac, viac zverejňovať. Čiže viaceré z tých vecí, ktoré doteraz mohol kontrolovať Úrad pre verejné obstarávanie z hľadiska toho, či je dodržaný zákon o verejnom obstarávaní a pravidlá, ktoré sú nastavené v zákone o verejnom obstarávaní, vypadnú z hľadáčika Úradu pre verejné obstarávanie alebo jednak buď tam nebude mať žiadnu pôsobnosť, keďže sa zákon o verejnom obstarávaní nebude na tie obstarávania vzťahovať, alebo, alebo bude mať veľmi obtiažnu situáciu, pretože budú platiť iba nejaké všeobecné, všeobecné pravidlá a aj na pomerne vysoké sumy obstarávaných tovarov, služieb a stavebných, stavebných prác. Čiže nie je exaktne stanovené. Ja to nepovažujem za krok dobrým smerom, ale teda vládna väčšina sa tak, sa tak rozhodla, aj teda poslanci KDH podporili túto novelu. A, ale myslím si, že to zvýši nároky na inú kontrolu, lebo to, že na niečo sa nevzťahuje zákon o verejnom obstarávaní, neznamená, že orgány verejnej správy nie sú povinné pri obstarávaní tovarov, služieb a stavebných prác postupovať hospodárne, efektívne, len už to nebude môcť posudzovať Úrad pre verejné obstarávanie. Takže sa domnievam, že aj pri kontrole takýchto vecí bude dôležitejšie, aby sa na ne pozeral Najvyšší kontrolný úrad a upozorňoval na veci, ktoré nie sú v poriadku už nie z hľadiska zákona o verejnom obstarávaní, ale z hľadiska tých všeobecných princípov, ktoré sú naďalej platné, lebo ide o peniaze všetkých občanov, a teda politici a úradníci by o nich nemali rozhodovať svojvoľne a tak, aby sa tie prostriedky vykladali, vynakladali neefektívne a nehospodárne. Takže veľa šťastia do ďalšej práce.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Kalmárová, pán Danko sa svojho sna o štátnej televízii nikdy nevzdal. Dnes schválený zákon a to, čo bude nasledovať, zmení verejnoprávne médium, čo ako nedokonalé, ale verejnoprávne, na štátne médium. Bodka.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, chcel by som využiť toto vystúpenie na to, aby som odmietol tento návrh zákona a vyjadril solidaritu so zamestnancami RTVS. Tento návrh je snahou o politické ovládnutie RTVS, o jej likvidáciu, o likvidáciu verejnoprávneho média na Slovensku a jeho nahradenie štátnym a vládou ovládaným médiom. Keďže sme v druhom čítaní, tak by som sa chcel vyjadriť aj k tomu, čo sa v tom zákone má zmeniť.
Konkrétne k tomu najrozsiahlejšiemu pozmeňujúcemu návrhu, ktorý predložil pán poslanec Jarjabek.
Špeciálne by som upozornil na tri veci.
Na bod 19 toho pozmeňujúceho návrhu, ktorým sa stanovuje účinnosť posunúť na, z dňa vyhlásenia na 1. júla 2024. Dovolím si upozorniť, že dnes je 20. júna 2024 a podľa ústavy čl. 102 písm. o) prezident môže vrátiť Národnej rade Slovenskej republiky zákon s pripomienkami do 15 dní od doručenia schválenia zákona. A tá 15-dňová lehota uplynie až teda 5. júla za predpokladu, že by ten zákon bol doručený do prezidentského paláca dnes večer, keď ho Národná rada schváli. Myslím si, že je to neslušné voči prezidentovi Slovenskej republiky, pánovi Petrovi Pellegrinimu, ak mu vládna koalícia povie, že Ústava mu síce dáva 15 dní, aby sa rozhodol, či zákon podpíše, alebo ho vráti, ale vládna koalícia mu povie, že to musí zvládnuť za desať alebo za deväť dní. A je to neúctivé, neslušné, a teda vládna koalícia tým vysiela signál, že vlastne ona si je pánom prezidentom istá, že pán prezident to podpíše. Pán prezident nemá vlastnú vôľu, nebude posudzovať ten návrh zákona, jednoducho poslušne podpíše, čo koaliční poslanci schvália.
Ďalej by som upozornil na bod 6 pozmeňujúceho návrhu pána poslanca Jarjabka, ktorý hovorí, že v § 13 sa za odsek 1 vkladá nový odsek 2, ktorý znie: "Ak členovi rady uplynulo funkčné obdobie a nedošlo k vymenovaniu alebo zvoleniu nového člena rady, doterajší člen rady vykonáva svoju funkciu člena rady až do vymenovania alebo zvolenia nového člena rady." Na jednej strane logické ustanovenie, na druhej strane je to nejasné z právneho hľadiska, pretože tí piati členovia rady, ktorí majú byť volení parlamentom, sú za jednotlivé oblasti, ale tí traja členovia, či štyria členovia rady, ktorých vymenúva a odvoláva minister kultúry, sú v jednom balíku traja, ktorých vymenúva a odvoláva sám a v druhom balíku je teda ten jeden, ktorého vymenúva a odvoláva na návrh ministra financií. Ak uplynie funkčné obdobie tým trom členov rady a minister vymenuje iba jedného, čo to bude znamenať? Ktorí budú pokračovať a ktorým skončí? Toto je podľa môjho názoru nejednoznačná právna, právna úprava. Ale tak to je na koalícii.
Tretia vec, na ktorú chcem upozorniť, je, že sa vypúšťajú, vypúšťajú z návrhu zákona ustanovenia, ktoré stanovovali ako prekážku výkonu funkcie generálneho riaditeľa osobný bankrot alebo to, že človek raz absolvoval oddlženie podľa osobitných predpisov, a teda navždy to mala byť prekážka pre to, aby niekto mohol zastávať post generálneho riaditeľa. To bolo podrobené kritike v rámci prvého čítania aj vo výboroch. Teraz, teraz sa to vypúšťa. Vládna koalícia tým v podstate iba priznáva, že toto je lex Machaj, že je to niečo, vďaka čomu sa chcú zbaviť súčasného generálneho riaditeľa Ľuboša Machaja. Teraz si uvedomili, že to trochu prestrelili, zbavia sa ho aj tak, nemusia tam dávať túto podmienku.
Veľmi stručne k tomu zrušeniu koncesionárskych poplatkov. Existujú demokratické krajiny, ktoré majú verejnoprávne médiá, ktoré sú nezávislé a nie sú financované prostredníctvom koncesionárskych poplatkov. Podľa mojich informácií v Európskej únii je už iba tretina krajín, ktoré sú financované čisto cez koncesionárske poplatky a existujú vyspelé krajiny, ktoré vôbec nemajú koncesionárske poplatky ako Nórsko, Švédsko, Španielsko či Francúzsko a majú nezávislé verejnoprávne médiá.
Čiže koncesionárske poplatky, ktoré nepokrývajú plne potreby verejnoprávneho média, ako to bolo u nás, vyžadujú dofinancovanie zo strany štátu, nie sú zárukou nezávislosti. Je to len akási fikcia nezávislosti. A čo by bránilo vládnej koalícii, aby spravili to, čo dnes spravia s RTVS, ak by ostali koncesionárske poplatky. No vôbec nič, to nie je korektný argument. Vládna koalícia sa snaží totálne ovládnuť štát, snaží sa ovládnuť médiá, aby si poistila svoju moc, súkromné médiá cez prepojenia a tlak na majiteľov, verejnoprávne médiá cez zákon, ktorým bude verejnoprávne médium zlikvidované. Ja ďakujem všetkým slušným novinárom a zamestnancom RTVS za prácu, ktorú odvádzali, za ich snahu o slušnú a poctivú žurnalistiku. RTVS určite nie je dokonalé médium, ale myslím si, že v uplynulom období a v uplynulých rokoch zohrala dôležitú úlohu v slobodnej a demokratickej spoločnosti.
A to, čo ju teraz čaká z vôle vládnej koalície, si určite nezaslúži. Je to hanba, je to hanba tejto vládnej koalície. (Potlesk.)

Pán poslanec Malatinec, spomínali, spomenuli ste vo svojom vystúpení pohreb, ktorý sa dnes koná v Petrovci, ak som dobre zachytil. Nedá mi nespomenúť ďalší pohreb, ktorý sa koná dnes v Bratislave. Konkrétne pohreb verejnoprávnej RTVS. Keď ste si poistili, že teda bude to dnes, lebo tak ste si to naplánovali, že to musí byť dnes. Mňa by teda veľmi zaujímalo, že čo z tých vecí, ktoré ste spomínali ako problém, či už vysielanie pre zahraničných Slovákov alebo regionálne štúdiá, alebo ten orchester, čo z toho sa a akým spôsobom sa vyrieši tým, že bude zrušená RTVS a nahradená nejakou inou inštitúciou, ktorá bude zhruba taká istá, akurát bude mať iné vedenie.
A čo teda z toho je podľa vás zodpovednosťou súčasného generálneho riaditeľa Ľuboša Machaja, ktorého chcete týmto zákonom dostať z funkcie? Lebo veď predtým tam bol Jaroslav Rezník, čo bol váš človek. Kedy sa, kedy sa udiali tie zmeny, ktoré ste kritizovali, ktoré, na ktoré ste poukazovali a vyjadrili nádej, že sa to teraz zlepší? Za Ľuboša Machaja?

Ďakujem, pán generálny prokurátor, aj keď v podstate ste neodpovedali na moju otázku, ale, samozrejme, máte právo odpovedať spôsobom, akým uznáte za vhodné.
Ja som vychádzal z veci, ktorá bola verejná, ktorá nebola, že sa niekde udiala a ja som sa o nej dozvedel. Ja som vychádzal z informácie, ktorá bola súčasťou listu jedenástich bývalých prokurátorov ÚŠP a verejného listu, kde hovoria, že "úplne nepochopiteľným zostalo pre nás vaše rozhodnutie neumožniť asistentovi prokurátora ÚŠP vykonať v mesiaci apríl 2024 odbornú justičnú skúšku, hoci išlo o najskúsenejšieho asistenta, ktorý v minulosti pôsobil aj ako právny čakateľ prokuratúry a vyšetrovateľ Policajného zboru. Toto vaše personálne rozhodnutie, ktoré determinuje pracovný osud konkrétneho človeka, bolo len ďalším prejavom vášho postoja smerom k ÚŠP."
Čiže nepredpokladám, že by dotyčný mal nejaký problém, aby sa o tom hovorilo aj verejne. Nepredpokladám, že by zmienku o ňom prokurátori dali bez toho, aby o tom vedel.
Ale na toto som sa vás chcel spýtať aj na zasadnutí ústavnoprávneho výboru, ktorý bol zvolaný, aby ste sa mohli vyjadriť k pochybnostiam ohľadom vašich rozhodnutí v súvislosti so zrušením ÚŠP a umiestnení, umiestnením jej bývalých prokurátorov. A teda dvakrát bol výbor neuznášaniaschopný, dnes konečne bol uznášaniaschopný, takže ste dostali priestor. Vyplnili ste skoro celých 40 minút, čiže nebola možnosť klásť vám doplňujúce otázky.
Tak ja by som sa len teda spýtal, že či máte nejakú písomnú komunikáciu, ktorá by potvrdzovala, že ste vyvrátili tie pochybnosti, ktoré mala Európska komisia vo vzťahu k tejto téme. Spomenuli ste stretnutie s pani komisárkou Jourovou v apríli tohto roku, tak či je niečo, čo písomne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem.
Ja by som sa chcel vyjadriť k tej časti vystúpenia pána poslanca Jarjabka, keď musel nanovo čítať ten pozmeňujúci návrh a potom sa už nemohol nemohol vyjadriť. Tak to len ukazuje, ako nelogicky je napísaný zákon o rokovacom poriadku. Už samotný ten fakt, že v rámci vystúpenia sa nečíta pozmeňujúci návrh a potom sa odôvodňuje, ale číta sa paragrafové znenie až na záver, je nelogické. Lebo teda nikdy sa to takto nerobilo, až do roku 2016 do tej slávnej horalkovej novely vtedajšieho pána predsedu Národnej rady, pána Danka, keď sa obmedzil čas vystúpenia na 20 a 10 minút v rozprave. A teda keďže niekedy čítanie pozmeňujúceho návrhu trvá aj dlhšie, tak sa tam to vyčlenilo, že poslanec môže hovoriť 20 minút, ale potom povie, že koniec a už sa nezapočítava čas čítania pozmeňujúceho návrhu, a môže teda čítať koľko chce.
Teraz sme v režime § 29a, teda v situácii, keď bol určený čas na rozpravu a aj čítanie toho pozmeňujúceho návrhu sa započítava do času, ktorý, ktorý je určený na rozpravu. Čiže to nemá vôbec žiadnu logiku, ale áno, nie je nikde napísané, že keď sa ide podľa § 29a, je obmedzený čas na rozpravu, tak nemá sa postupovať podľa § 29, kde sa hovorí, že najprv poslanec vystúpi, odôvodní pozmeňujúci návrh a až potom na záver ho prečíta.
Takže, bohužiaľ, máme zle napísaný zákon o rokovacom poriadku, ale myslím, že za tú horalkovú novelu hlasoval aj pán poslanec Jarjabek, ktorý teraz už ani sa nebude môcť znova prihlásiť, čo je teda škoda, lebo viacerých z nás by zaujímalo, že akým spôsobom by odôvodnil to, čo navrhol a vyjadril sa k celému zákonu.

Ďakujem pani poslankyni Kramplovej za vecnú reakciu. Ja len teda upresním, že ja som sa neopravil, ja som to mal v úmysle povedať, lebo, lebo tak to je. Nie je to explicitne napísané v zákone o rokovacom poriadku. Dokonca o tom, na rozdiel od iných vecí, ani v ďalších dokumentoch nenájdete explicitnú zmienku, teda že by napríklad ústavnoprávny výbor to vykladal, alebo že by to bolo v podrobnejších pravidlách rokovania.
Ja len hovorím, že takýmto spôsobom sa ustanovenie § 96 ods. 3 vykladá, že sa to týka Národnej rady v rámci jedného volebného obdobia a že rozhodnutia Národnej rady napríklad o tom, že neprerokuje návrh zákona v druhom čítaní, alebo teda neschváli ten návrh zákona v treťom čítaní, nezaväzujú Národnú radu, ktorá vzíde z ďalších parlamentných volieb. Proste je to tak, tak sa to vykladá. Môžete sa, ešte raz môžete sa spýtať ľudí z parlamentnej legislatívy alebo ľudí z organizačného odboru, že či je to tak, ako, ako hovorím. Lebo nie všetko je explicitne napísané v zákonoch a pravidlách. Nejakým spôsobom sa tie zákony a pravidlá vykladajú a toto pravidlo sa vykladá tak, že to neplatí naprieč volebnými obdobiami, že ak o niečom takomto rozhodne Národná rada v jednom volebnom období, tak tým nie je Národná rada, ktorá vzíde z ďalších volieb, viazaná.
Ďakujem.

Vážená pani ministerka, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, rád by som vrátil debatu od plaviek a tričiek k tomu, o čom rokujeme, teda k návrhu na skrátené legislatívne konanie o zákone o mediálnych službách.
Chcem len teda pár poznámok k tomu, že či existovali, alebo neexistovali prekážky skoršieho predloženia tohto návrhu zákona, a teda že či tie deklarované dôvody na skrátené legislatívne konanie sú reálne, alebo si ich ministerstvo kultúry spôsobilo samo tým, že nekonalo rýchlejšie.
Tak po prvé, zákon o rokovacom poriadku síce hovorí, že ak návrh zákona nebol schválený, nový návrh zákona v tej istej veci možno podať najskôr po uplynutí šiestich mesiacov od neschválenia návrhu zákona. Toto však neplatí naprieč volebnými obdobiami. Čiže keď, keď sme v rámci volebného obdobia, ak by sme povedzme dnes schválili skrátené legislatívne konanie a následne by, následne by potom budúci týždeň v prvom čítaní nebol z nejakého dôvodu schválený návrh zákona, tak, tak, áno, platí šesť mesiacov.
Keď sa to stalo 15. júna, tak tým, že občania nanovo zvolili Národnú radu Slovenskej republiky, tak Národná rada tým nie je viazaná. Je to ustálená prax, nie je to takto explicitne napísané, ale teda môžete sa spýtať na odbore legislatívy, organizačnom odbore, takto sa to uplatňuje. A zákony, ktoré boli predložené v minulom volebnom období a neboli schválené, nie je nimi nová Národná rada viazaná tou šesťmesačnou lehotou. Ten istý § 96 ods. 6, v odseku 6 hovorí, že návrhy zákona predložené v predchádzajúcom volebnom období možno prerokovať v novom volebnom období, až keď sú nanovo, nanovo predložené. Čiže tento argument neplatí. Mohol byť ten návrh zákona predložený aj skôr, ako, ako po uplynutí šiestich mesiacov.
Národná rada neschválila návrh zákona v tej iste veci, ktorý sa pokúšal riešiť to isté 15. júna, takže tá lehota uplynula 15-teho, 15-teho, 6 a 6 = 12, čiže 15. decembra. Čiže 15. decembra alebo v polovici decembra mohol byť návrh zákona predložený do Národnej rady. Keby sa aj nič neurýchľovalo, tak odvtedy už boli prinajmenšom tri riadne schôdze, ak nepočítam tú, tú decembrovú, lebo tam je zase lehota od predloženia návrhu zákona do začiatku schôdze, keď sa rokuje o tom návrhu zákona. Ale v tomto roku bola už februárová schôdza, aprílová schôdza, teraz tu máme júnovú schôdzu. Čiže už na tej aprílovej schôdzi mohol byť návrh zákona schválený v druhom a treťom čítaní.
Alebo ak by to nestačilo, ak by to bolo treba rýchlejšie, no tak sa mohol uplatniť presne ten istý model, ktorý uplatňujete pri RTVS, že sa zvolá nejaká mimoriadna schôdza, ktorá, ktorá niekedy začiatkom, začiatkom januára prerokuje tento návrh zákona a potom na riadnej januárovej, respektíve januárovo-februárovej schôdzi by v druhom a treťom čítaní pri dodržaní 30-dňovej lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch sa mohlo o tom zákone rokovať a mohol byť schválený už na februárovej schôdzi. A tam by, tam by to bolo asi aj opodstatnené, lebo tam ide o plnenie záväzkov Slovenskej republiky voči, voči transpozícii európskeho práva, na rozdiel od likvidácie RTVS, o ktorej budeme rokovať už o malú chvíľu.
Takisto tam nie je, nebol žiadny problém vyplývajúci zo zákona alebo z legislatívnych pravidiel vlády s medzirezortným pripomienkovým konaním. Pretože tá šesťmesačná lehota, aj keby teda platila, opakujem neplatila, ale aj keby platila, tak sa týka predkladania návrhu zákona do Národnej rady, nie začatia medzirezortného pripomienkového konania. A tak isto medzirezortné pripomienkové konanie je možné schváliť a jedným z dôvodov je práve meškajúca transpozícia. Čiže nemusí to byť 15 pracovných dní, ale môže to byť osem, osem pracovných dní. Rozporové konania sa dajú, dajú vybaviť tiež veľmi rýchlo, keď sa chce, keď má vláda na niečom záujem, naozaj má na niečom záujem tak, tak dokáže tie procesy zvládnuť veľmi rýchlo aj bez toho, aby sa skracovali, skracovali stanovené lehoty.
Potom je tu otázka, že či naozaj má vládna koalícia reálny záujem riešiť transpozičný deficit. Škoda, že tu nie je už pán poslanec Jarjabek, ale zo strany súčasnej koalície nám veľmi často vyčítate, že nám ide iba o to, škodiť, škodiť súčasnej vláde, aj keď tým škodíme Slovensku. No ale vy ste mali možnosť zahlasovať za návrh zákona, ktorý možno nie je dokonale, nie ideálnou cestou, lebo to bol poslanecký návrh zákona, aj keď bol pripravený na ministerstve podľa, podľa všetkého, nie kultúry, ale hospodárstva zrejme, podľa toho, čo sa mi o tom podarilo zistiť, tak mal záujem riešiť transpozičný deficit. A my sme hlasovali za to, aby bol návrh zákona postúpený do druhého čítania. Ak by sa tak stalo, tak ešte stále bol priestor na to, aby, aby do septembra ten zákon bol aj dopracovaný, však ako zásadné veci sa tu dejú, však, pán poslanec, cez poslanecké, poslanecké návrhy zákona.
Ale vtedy, žiaľ, SMER nehlasoval za. Čiže keby som ja teraz použil rovnakú rétoriku, ako vy používate voči nám, tak by som povedal, že tak ste chceli škodiť vtedajšej vláde, že ste hlasovali za zákon, proti zákonu, ktorý bol, bol potrebný. Teraz niečo podobné predkladáte, ale vtedy, vtedy ste boli tak zaslepení.
Ja nebudem to hovoriť, lebo si nemyslím, že toto je optika, ktorou by sme sa mali navzájom hodnotiť a hovoriť, že keď niekto má odmietavý názor na nejaký návrh, alebo keď, keď nehlasuje za nejaký návrh zákona, lebo má k nemu výhrady, tak to znamená, že chce škodiť Slovensku. Nie, jednoducho má len iný názor, má inú predstavu o tom, čo by malo byť v zákone.
K tomu 12. septembru, ktorý tu spomínal pán poslanec Michelko, keď 10. septembra začína, začína septembrová schôdza, bez akýchkoľvek problémov sa dá zvládnuť, aby 12. septembra ten zákon bol už aj účinný. Lebo myslím si, že nebude, nebude dvojdňová debata k tomu. Zatiaľ som nezachytil, že by niekto mal výhradu k tomu, že treba takýto zákon schváliť, a teda nepredpokladám ani dramatické výhrady k obsahu toho zákona, čiže 10. septembra, keby to bol prvý návrh zákona, o ktorom sa rokuje, tak môže byť 10. septembra schválený, podpísaný predsedom Národnej rady, predsedom vlády a aj pánom prezidentom, ktorý tiež nepredpokladám, že by uplatnil v tomto prípade právo veta. A môže vyjsť 11-teho, 12-teho v Zbierke zákonov.
Čiže aj tá lehota, o ktorej vy hovoríte, sa dá stihnúť, ale na hrane v situácii, keď je to nekontroverzný zákon, alebo návrh zákona, nie návrh na skrátené legislatívne konanie, to je kontroverzné. Ale, ale ten návrh zákona ako taký nie je kontroverzný. Tipol by som si, že rozprava k návrhu zákona bude stručnejšia, ako je k návrhu na skrátené legislatívne konanie. Určite sa to dá stihnúť. A keby sa to aj nestihlo, tak to neznamená, že 12. septembra príde z Európskej komisie faktúra a budeme musieť 12-teho, 13-teho septembra platiť. Ak by to bolo aj 16-teho, 16-teho septembra účinné.
Čiže tie dôvody na skrátené legislatívne konanie podľa môjho názoru neexistujú, hoci nespochybňujem potrebu prijatia takého zákona, ani potrebu jeho čo najskoršieho, najskoršie prijatia. A teda ak, ak chce pani ministerka nejako, aby tá jej argumentácia vyznela dôveryhodnejšie, tak bolo by asi korektné potom povedať, že v čom je taký, taký dramatický rozdiel a prečo sa aj napriek tomu, čo som, čo som povedal, že sa to dalo stihnúť, dalo sa to stihnúť skôr, sa to stihnúť nedalo. Lebo z toho, čo doteraz zaznelo, si myslím, že, že tie dôvody nie sú naplnené a budem hlasovať proti, a rovnako aj poslanecký klub, skráteniu.