Videokanál poslanca

Vážený pán predseda správnej rady, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dnes je to už štvrtá správa o činnosti verejnej inštitúcie, o ktorej v Národnej rade rokujeme. A tie predchádzajúce tri inštitúcie dohliadajú na veci, ktoré sa týkajú aktuálneho fungovania štátu, či už pri hospodárení, alebo dodržiavaní zákonov, ako je to v prípade NKÚ, alebo, alebo teda pri správe pozemkov, ako je to pri Slovenskom pozemkovom fonde, alebo pri regulácii vysielateľov, ako je to v prípade Rady pre mediálne služby, tak Ústav pamäti národa sa nevenuje témam aktuálnym, ale hľadí do minulosti. Napriek tomu si myslím, že je to dôležité, je to dôležité pre súčasnosť aj pre budúcnosť.
Pred pár dňami sme si pripomenuli 18. výročie tragickej smrti iniciátora vzniku Ústavu pamäti národa a jeho zakladateľa a prvého predsedu správnej rady Jána Langoša. A Ján Langoš má na svojom štíte mnoho dôležitých vecí, aj ktoré sa týkajú aktuálnej politiky, prechodu z komunistickej totality k demokracii, vysporiadania sa so Štátnou bezpečnosťou, boja o udržanie demokracie v 90. rokoch, disentu ešte aj pred novembrom ´89 a úsilia o slobodnú spoločnosť, ktoré sa tiahlo celým jeho životom. Napokon aj zákon o slobodnom prístupe k informáciám, o ktorom sme už diskutovali na tejto schôdzi a budeme diskutovať aj v septembri. A, ale teda jeden z jeho najvýraznejších odkazov je práve existencia Ústavu pamäti národa ako inštitúcie, ktorá skúma neslobodnú časť našej, našej minulosti, obdobie neslobody, ktoré na Slovensku špecificky, nie, nie sme v tom jediní, ale má aj tú fašistickú zložku, aj tú, aj tú komunistickú zložku. Neraz sa k nim pristupuje nerovnakým spôsobom. A je dobré, že máme inštitúciu, ktorá to neoddeľuje, ale ktorá oba totalitné režimy, obe obdobia neslobody skúma, dokumentuje a buduje pamäť národa týkajúcu sa obdobia neslobody, aj aktívne smerom, smerom k verejnosti sa snaží pripomínať, čo sa dialo. Tak chcem sa poďakovať Ústavu pamäti národa za tú robotu, ktorú, ktorú robí a ktorú robí, robí dlhodobo, napriek tomu, že nejde tam o šetrenie verejných financií, na ktoré by nás mohol naviesť Najvyšší kontrolný úrad, keby sme dôslednejšie rešpektovali jeho odporúčania. Môže sa to zdať také málo praktické, ale myslím si, že je to veľmi dôležité. Je to veľmi dôležité z hľadiska kultúry, z hľadiska, z hľadiska vzdelania aj z hľadiska budúcnosti celej krajiny.
Takže za mňa ďakujem.

Vážený pán predseda, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, nebudem príliš dlho hovoriť, ale tiež sa chcem pripojiť k tým poďakovaniam aj za tú správu, aj za činnosť Najvyššieho kontrolného úradu v uplynulom roku, ale myslím si, že treba povedať aj dlhodobo, lebo to sa netýka iba predchádzajúceho roku. Čo sa týka správy, a teda nielen tejto správy, ale celkovo správ, upozornení a odporúčaní Najvyššieho kontrolného úradu, tak myslím si, že škoda, že verejné inštitúcie a orgány verejnej správy a ani parlament nevenujú týmto upozorneniam a odporúčaniam pozornosť, akú by si zaslúžili, pretože keby jej tú pozornosť, alebo im tú pozornosť venovali, tak by Slovensko ako krajina, ako štát fungovalo určite lepšie, viac v prospech občanov, aj konsolidácia verejných financií by mohla postupovať lepším, lepším tempom.
Pán poslanec Hargaš ma teda predbehol, ale aj ja som chcel zdôrazniť dôležitosť nezávislých inštitúcií, a nechcem teraz hovoriť iba v kontexte toho, čo sa deje s inými nezávislými inštitúciami, ale, ale aj teda samé osebe, lebo toto je opäť niečo, v čom Najvyšší kontrolný úrad pôsobí až príkladne. Možno je to aj tým, že je zakotvený v ústave, a teda jeho postavenie je silnejšie v porovnaní s inými inštitúciami, ktoré vládna koalícia sa rozhodne, že dá pozmeňujúci návrh a zrazu taká inštitúcia ani neexistuje alebo teda zásadným spôsobom je ovplyvnená jej nezávislosť, je zmenené jej vedenie. Ale nemyslím si, že to bude iba tou ústavou, myslím, že to bude aj tým personálnym obsadením. Zhodou okolností aj pán súčasný predseda Najvyššieho kontrolného úradu Andrassy, aj jeho predchodca pán Mitrík, mali skúsenosť s politikou ako politici a napriek tomu Najvyšší kontrolný úrad pôsobí nezávisle a myslím, že to rešpektujú obe strany inak veľmi polarizovaného politického, politického spektra a nevnímajú vedenie NKÚ, či už také alebo také, ako politické, stranícky dosadené, hoci aj predsedu NKÚ volí, volí parlament, teda, teda politici. Ale je to asi znamenie toho, že NKÚ si svoju, svoju prácu robí dobre, nezávisle a tak, ako má v zmysle ústavy.
A druhú vec, ktorú by som chcel spomenúť, je, že rád by som upozornil na to, že NKÚ bude mať podľa môjho názoru viacej práce vďaka rozhodnutiu Národnej rady Slovenskej republiky z tohto týždňa, bola schválená novela zákona o verejnom obstarávaní, ktorá výrazne posúva tie limity, keď sa pri obstarávaní vôbec neuplatňuje zákon o verejnom obstarávaní, z 10-tisíc na 50-tisíc eur a posúva, samozrejme, aj tie limity, keď je potrebné postupovať prísnejšie, transparentnejšie viac, viac zverejňovať. Čiže viaceré z tých vecí, ktoré doteraz mohol kontrolovať Úrad pre verejné obstarávanie z hľadiska toho, či je dodržaný zákon o verejnom obstarávaní a pravidlá, ktoré sú nastavené v zákone o verejnom obstarávaní, vypadnú z hľadáčika Úradu pre verejné obstarávanie alebo jednak buď tam nebude mať žiadnu pôsobnosť, keďže sa zákon o verejnom obstarávaní nebude na tie obstarávania vzťahovať, alebo, alebo bude mať veľmi obtiažnu situáciu, pretože budú platiť iba nejaké všeobecné, všeobecné pravidlá a aj na pomerne vysoké sumy obstarávaných tovarov, služieb a stavebných, stavebných prác. Čiže nie je exaktne stanovené. Ja to nepovažujem za krok dobrým smerom, ale teda vládna väčšina sa tak, sa tak rozhodla, aj teda poslanci KDH podporili túto novelu. A, ale myslím si, že to zvýši nároky na inú kontrolu, lebo to, že na niečo sa nevzťahuje zákon o verejnom obstarávaní, neznamená, že orgány verejnej správy nie sú povinné pri obstarávaní tovarov, služieb a stavebných prác postupovať hospodárne, efektívne, len už to nebude môcť posudzovať Úrad pre verejné obstarávanie. Takže sa domnievam, že aj pri kontrole takýchto vecí bude dôležitejšie, aby sa na ne pozeral Najvyšší kontrolný úrad a upozorňoval na veci, ktoré nie sú v poriadku už nie z hľadiska zákona o verejnom obstarávaní, ale z hľadiska tých všeobecných princípov, ktoré sú naďalej platné, lebo ide o peniaze všetkých občanov, a teda politici a úradníci by o nich nemali rozhodovať svojvoľne a tak, aby sa tie prostriedky vykladali, vynakladali neefektívne a nehospodárne. Takže veľa šťastia do ďalšej práce.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Kalmárová, pán Danko sa svojho sna o štátnej televízii nikdy nevzdal. Dnes schválený zákon a to, čo bude nasledovať, zmení verejnoprávne médium, čo ako nedokonalé, ale verejnoprávne, na štátne médium. Bodka.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, chcel by som využiť toto vystúpenie na to, aby som odmietol tento návrh zákona a vyjadril solidaritu so zamestnancami RTVS. Tento návrh je snahou o politické ovládnutie RTVS, o jej likvidáciu, o likvidáciu verejnoprávneho média na Slovensku a jeho nahradenie štátnym a vládou ovládaným médiom. Keďže sme v druhom čítaní, tak by som sa chcel vyjadriť aj k tomu, čo sa v tom zákone má zmeniť.
Konkrétne k tomu najrozsiahlejšiemu pozmeňujúcemu návrhu, ktorý predložil pán poslanec Jarjabek.
Špeciálne by som upozornil na tri veci.
Na bod 19 toho pozmeňujúceho návrhu, ktorým sa stanovuje účinnosť posunúť na, z dňa vyhlásenia na 1. júla 2024. Dovolím si upozorniť, že dnes je 20. júna 2024 a podľa ústavy čl. 102 písm. o) prezident môže vrátiť Národnej rade Slovenskej republiky zákon s pripomienkami do 15 dní od doručenia schválenia zákona. A tá 15-dňová lehota uplynie až teda 5. júla za predpokladu, že by ten zákon bol doručený do prezidentského paláca dnes večer, keď ho Národná rada schváli. Myslím si, že je to neslušné voči prezidentovi Slovenskej republiky, pánovi Petrovi Pellegrinimu, ak mu vládna koalícia povie, že Ústava mu síce dáva 15 dní, aby sa rozhodol, či zákon podpíše, alebo ho vráti, ale vládna koalícia mu povie, že to musí zvládnuť za desať alebo za deväť dní. A je to neúctivé, neslušné, a teda vládna koalícia tým vysiela signál, že vlastne ona si je pánom prezidentom istá, že pán prezident to podpíše. Pán prezident nemá vlastnú vôľu, nebude posudzovať ten návrh zákona, jednoducho poslušne podpíše, čo koaliční poslanci schvália.
Ďalej by som upozornil na bod 6 pozmeňujúceho návrhu pána poslanca Jarjabka, ktorý hovorí, že v § 13 sa za odsek 1 vkladá nový odsek 2, ktorý znie: "Ak členovi rady uplynulo funkčné obdobie a nedošlo k vymenovaniu alebo zvoleniu nového člena rady, doterajší člen rady vykonáva svoju funkciu člena rady až do vymenovania alebo zvolenia nového člena rady." Na jednej strane logické ustanovenie, na druhej strane je to nejasné z právneho hľadiska, pretože tí piati členovia rady, ktorí majú byť volení parlamentom, sú za jednotlivé oblasti, ale tí traja členovia, či štyria členovia rady, ktorých vymenúva a odvoláva minister kultúry, sú v jednom balíku traja, ktorých vymenúva a odvoláva sám a v druhom balíku je teda ten jeden, ktorého vymenúva a odvoláva na návrh ministra financií. Ak uplynie funkčné obdobie tým trom členov rady a minister vymenuje iba jedného, čo to bude znamenať? Ktorí budú pokračovať a ktorým skončí? Toto je podľa môjho názoru nejednoznačná právna, právna úprava. Ale tak to je na koalícii.
Tretia vec, na ktorú chcem upozorniť, je, že sa vypúšťajú, vypúšťajú z návrhu zákona ustanovenia, ktoré stanovovali ako prekážku výkonu funkcie generálneho riaditeľa osobný bankrot alebo to, že človek raz absolvoval oddlženie podľa osobitných predpisov, a teda navždy to mala byť prekážka pre to, aby niekto mohol zastávať post generálneho riaditeľa. To bolo podrobené kritike v rámci prvého čítania aj vo výboroch. Teraz, teraz sa to vypúšťa. Vládna koalícia tým v podstate iba priznáva, že toto je lex Machaj, že je to niečo, vďaka čomu sa chcú zbaviť súčasného generálneho riaditeľa Ľuboša Machaja. Teraz si uvedomili, že to trochu prestrelili, zbavia sa ho aj tak, nemusia tam dávať túto podmienku.
Veľmi stručne k tomu zrušeniu koncesionárskych poplatkov. Existujú demokratické krajiny, ktoré majú verejnoprávne médiá, ktoré sú nezávislé a nie sú financované prostredníctvom koncesionárskych poplatkov. Podľa mojich informácií v Európskej únii je už iba tretina krajín, ktoré sú financované čisto cez koncesionárske poplatky a existujú vyspelé krajiny, ktoré vôbec nemajú koncesionárske poplatky ako Nórsko, Švédsko, Španielsko či Francúzsko a majú nezávislé verejnoprávne médiá.
Čiže koncesionárske poplatky, ktoré nepokrývajú plne potreby verejnoprávneho média, ako to bolo u nás, vyžadujú dofinancovanie zo strany štátu, nie sú zárukou nezávislosti. Je to len akási fikcia nezávislosti. A čo by bránilo vládnej koalícii, aby spravili to, čo dnes spravia s RTVS, ak by ostali koncesionárske poplatky. No vôbec nič, to nie je korektný argument. Vládna koalícia sa snaží totálne ovládnuť štát, snaží sa ovládnuť médiá, aby si poistila svoju moc, súkromné médiá cez prepojenia a tlak na majiteľov, verejnoprávne médiá cez zákon, ktorým bude verejnoprávne médium zlikvidované. Ja ďakujem všetkým slušným novinárom a zamestnancom RTVS za prácu, ktorú odvádzali, za ich snahu o slušnú a poctivú žurnalistiku. RTVS určite nie je dokonalé médium, ale myslím si, že v uplynulom období a v uplynulých rokoch zohrala dôležitú úlohu v slobodnej a demokratickej spoločnosti.
A to, čo ju teraz čaká z vôle vládnej koalície, si určite nezaslúži. Je to hanba, je to hanba tejto vládnej koalície. (Potlesk.)

Pán poslanec Malatinec, spomínali, spomenuli ste vo svojom vystúpení pohreb, ktorý sa dnes koná v Petrovci, ak som dobre zachytil. Nedá mi nespomenúť ďalší pohreb, ktorý sa koná dnes v Bratislave. Konkrétne pohreb verejnoprávnej RTVS. Keď ste si poistili, že teda bude to dnes, lebo tak ste si to naplánovali, že to musí byť dnes. Mňa by teda veľmi zaujímalo, že čo z tých vecí, ktoré ste spomínali ako problém, či už vysielanie pre zahraničných Slovákov alebo regionálne štúdiá, alebo ten orchester, čo z toho sa a akým spôsobom sa vyrieši tým, že bude zrušená RTVS a nahradená nejakou inou inštitúciou, ktorá bude zhruba taká istá, akurát bude mať iné vedenie.
A čo teda z toho je podľa vás zodpovednosťou súčasného generálneho riaditeľa Ľuboša Machaja, ktorého chcete týmto zákonom dostať z funkcie? Lebo veď predtým tam bol Jaroslav Rezník, čo bol váš človek. Kedy sa, kedy sa udiali tie zmeny, ktoré ste kritizovali, ktoré, na ktoré ste poukazovali a vyjadrili nádej, že sa to teraz zlepší? Za Ľuboša Machaja?

Ďakujem, pán generálny prokurátor, aj keď v podstate ste neodpovedali na moju otázku, ale, samozrejme, máte právo odpovedať spôsobom, akým uznáte za vhodné.
Ja som vychádzal z veci, ktorá bola verejná, ktorá nebola, že sa niekde udiala a ja som sa o nej dozvedel. Ja som vychádzal z informácie, ktorá bola súčasťou listu jedenástich bývalých prokurátorov ÚŠP a verejného listu, kde hovoria, že "úplne nepochopiteľným zostalo pre nás vaše rozhodnutie neumožniť asistentovi prokurátora ÚŠP vykonať v mesiaci apríl 2024 odbornú justičnú skúšku, hoci išlo o najskúsenejšieho asistenta, ktorý v minulosti pôsobil aj ako právny čakateľ prokuratúry a vyšetrovateľ Policajného zboru. Toto vaše personálne rozhodnutie, ktoré determinuje pracovný osud konkrétneho človeka, bolo len ďalším prejavom vášho postoja smerom k ÚŠP."
Čiže nepredpokladám, že by dotyčný mal nejaký problém, aby sa o tom hovorilo aj verejne. Nepredpokladám, že by zmienku o ňom prokurátori dali bez toho, aby o tom vedel.
Ale na toto som sa vás chcel spýtať aj na zasadnutí ústavnoprávneho výboru, ktorý bol zvolaný, aby ste sa mohli vyjadriť k pochybnostiam ohľadom vašich rozhodnutí v súvislosti so zrušením ÚŠP a umiestnení, umiestnením jej bývalých prokurátorov. A teda dvakrát bol výbor neuznášaniaschopný, dnes konečne bol uznášaniaschopný, takže ste dostali priestor. Vyplnili ste skoro celých 40 minút, čiže nebola možnosť klásť vám doplňujúce otázky.
Tak ja by som sa len teda spýtal, že či máte nejakú písomnú komunikáciu, ktorá by potvrdzovala, že ste vyvrátili tie pochybnosti, ktoré mala Európska komisia vo vzťahu k tejto téme. Spomenuli ste stretnutie s pani komisárkou Jourovou v apríli tohto roku, tak či je niečo, čo písomne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem.
Ja by som sa chcel vyjadriť k tej časti vystúpenia pána poslanca Jarjabka, keď musel nanovo čítať ten pozmeňujúci návrh a potom sa už nemohol nemohol vyjadriť. Tak to len ukazuje, ako nelogicky je napísaný zákon o rokovacom poriadku. Už samotný ten fakt, že v rámci vystúpenia sa nečíta pozmeňujúci návrh a potom sa odôvodňuje, ale číta sa paragrafové znenie až na záver, je nelogické. Lebo teda nikdy sa to takto nerobilo, až do roku 2016 do tej slávnej horalkovej novely vtedajšieho pána predsedu Národnej rady, pána Danka, keď sa obmedzil čas vystúpenia na 20 a 10 minút v rozprave. A teda keďže niekedy čítanie pozmeňujúceho návrhu trvá aj dlhšie, tak sa tam to vyčlenilo, že poslanec môže hovoriť 20 minút, ale potom povie, že koniec a už sa nezapočítava čas čítania pozmeňujúceho návrhu, a môže teda čítať koľko chce.
Teraz sme v režime § 29a, teda v situácii, keď bol určený čas na rozpravu a aj čítanie toho pozmeňujúceho návrhu sa započítava do času, ktorý, ktorý je určený na rozpravu. Čiže to nemá vôbec žiadnu logiku, ale áno, nie je nikde napísané, že keď sa ide podľa § 29a, je obmedzený čas na rozpravu, tak nemá sa postupovať podľa § 29, kde sa hovorí, že najprv poslanec vystúpi, odôvodní pozmeňujúci návrh a až potom na záver ho prečíta.
Takže, bohužiaľ, máme zle napísaný zákon o rokovacom poriadku, ale myslím, že za tú horalkovú novelu hlasoval aj pán poslanec Jarjabek, ktorý teraz už ani sa nebude môcť znova prihlásiť, čo je teda škoda, lebo viacerých z nás by zaujímalo, že akým spôsobom by odôvodnil to, čo navrhol a vyjadril sa k celému zákonu.

Ďakujem pani poslankyni Kramplovej za vecnú reakciu. Ja len teda upresním, že ja som sa neopravil, ja som to mal v úmysle povedať, lebo, lebo tak to je. Nie je to explicitne napísané v zákone o rokovacom poriadku. Dokonca o tom, na rozdiel od iných vecí, ani v ďalších dokumentoch nenájdete explicitnú zmienku, teda že by napríklad ústavnoprávny výbor to vykladal, alebo že by to bolo v podrobnejších pravidlách rokovania.
Ja len hovorím, že takýmto spôsobom sa ustanovenie § 96 ods. 3 vykladá, že sa to týka Národnej rady v rámci jedného volebného obdobia a že rozhodnutia Národnej rady napríklad o tom, že neprerokuje návrh zákona v druhom čítaní, alebo teda neschváli ten návrh zákona v treťom čítaní, nezaväzujú Národnú radu, ktorá vzíde z ďalších parlamentných volieb. Proste je to tak, tak sa to vykladá. Môžete sa, ešte raz môžete sa spýtať ľudí z parlamentnej legislatívy alebo ľudí z organizačného odboru, že či je to tak, ako, ako hovorím. Lebo nie všetko je explicitne napísané v zákonoch a pravidlách. Nejakým spôsobom sa tie zákony a pravidlá vykladajú a toto pravidlo sa vykladá tak, že to neplatí naprieč volebnými obdobiami, že ak o niečom takomto rozhodne Národná rada v jednom volebnom období, tak tým nie je Národná rada, ktorá vzíde z ďalších volieb, viazaná.
Ďakujem.

Vážená pani ministerka, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, rád by som vrátil debatu od plaviek a tričiek k tomu, o čom rokujeme, teda k návrhu na skrátené legislatívne konanie o zákone o mediálnych službách.
Chcem len teda pár poznámok k tomu, že či existovali, alebo neexistovali prekážky skoršieho predloženia tohto návrhu zákona, a teda že či tie deklarované dôvody na skrátené legislatívne konanie sú reálne, alebo si ich ministerstvo kultúry spôsobilo samo tým, že nekonalo rýchlejšie.
Tak po prvé, zákon o rokovacom poriadku síce hovorí, že ak návrh zákona nebol schválený, nový návrh zákona v tej istej veci možno podať najskôr po uplynutí šiestich mesiacov od neschválenia návrhu zákona. Toto však neplatí naprieč volebnými obdobiami. Čiže keď, keď sme v rámci volebného obdobia, ak by sme povedzme dnes schválili skrátené legislatívne konanie a následne by, následne by potom budúci týždeň v prvom čítaní nebol z nejakého dôvodu schválený návrh zákona, tak, tak, áno, platí šesť mesiacov.
Keď sa to stalo 15. júna, tak tým, že občania nanovo zvolili Národnú radu Slovenskej republiky, tak Národná rada tým nie je viazaná. Je to ustálená prax, nie je to takto explicitne napísané, ale teda môžete sa spýtať na odbore legislatívy, organizačnom odbore, takto sa to uplatňuje. A zákony, ktoré boli predložené v minulom volebnom období a neboli schválené, nie je nimi nová Národná rada viazaná tou šesťmesačnou lehotou. Ten istý § 96 ods. 6, v odseku 6 hovorí, že návrhy zákona predložené v predchádzajúcom volebnom období možno prerokovať v novom volebnom období, až keď sú nanovo, nanovo predložené. Čiže tento argument neplatí. Mohol byť ten návrh zákona predložený aj skôr, ako, ako po uplynutí šiestich mesiacov.
Národná rada neschválila návrh zákona v tej iste veci, ktorý sa pokúšal riešiť to isté 15. júna, takže tá lehota uplynula 15-teho, 15-teho, 6 a 6 = 12, čiže 15. decembra. Čiže 15. decembra alebo v polovici decembra mohol byť návrh zákona predložený do Národnej rady. Keby sa aj nič neurýchľovalo, tak odvtedy už boli prinajmenšom tri riadne schôdze, ak nepočítam tú, tú decembrovú, lebo tam je zase lehota od predloženia návrhu zákona do začiatku schôdze, keď sa rokuje o tom návrhu zákona. Ale v tomto roku bola už februárová schôdza, aprílová schôdza, teraz tu máme júnovú schôdzu. Čiže už na tej aprílovej schôdzi mohol byť návrh zákona schválený v druhom a treťom čítaní.
Alebo ak by to nestačilo, ak by to bolo treba rýchlejšie, no tak sa mohol uplatniť presne ten istý model, ktorý uplatňujete pri RTVS, že sa zvolá nejaká mimoriadna schôdza, ktorá, ktorá niekedy začiatkom, začiatkom januára prerokuje tento návrh zákona a potom na riadnej januárovej, respektíve januárovo-februárovej schôdzi by v druhom a treťom čítaní pri dodržaní 30-dňovej lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch sa mohlo o tom zákone rokovať a mohol byť schválený už na februárovej schôdzi. A tam by, tam by to bolo asi aj opodstatnené, lebo tam ide o plnenie záväzkov Slovenskej republiky voči, voči transpozícii európskeho práva, na rozdiel od likvidácie RTVS, o ktorej budeme rokovať už o malú chvíľu.
Takisto tam nie je, nebol žiadny problém vyplývajúci zo zákona alebo z legislatívnych pravidiel vlády s medzirezortným pripomienkovým konaním. Pretože tá šesťmesačná lehota, aj keby teda platila, opakujem neplatila, ale aj keby platila, tak sa týka predkladania návrhu zákona do Národnej rady, nie začatia medzirezortného pripomienkového konania. A tak isto medzirezortné pripomienkové konanie je možné schváliť a jedným z dôvodov je práve meškajúca transpozícia. Čiže nemusí to byť 15 pracovných dní, ale môže to byť osem, osem pracovných dní. Rozporové konania sa dajú, dajú vybaviť tiež veľmi rýchlo, keď sa chce, keď má vláda na niečom záujem, naozaj má na niečom záujem tak, tak dokáže tie procesy zvládnuť veľmi rýchlo aj bez toho, aby sa skracovali, skracovali stanovené lehoty.
Potom je tu otázka, že či naozaj má vládna koalícia reálny záujem riešiť transpozičný deficit. Škoda, že tu nie je už pán poslanec Jarjabek, ale zo strany súčasnej koalície nám veľmi často vyčítate, že nám ide iba o to, škodiť, škodiť súčasnej vláde, aj keď tým škodíme Slovensku. No ale vy ste mali možnosť zahlasovať za návrh zákona, ktorý možno nie je dokonale, nie ideálnou cestou, lebo to bol poslanecký návrh zákona, aj keď bol pripravený na ministerstve podľa, podľa všetkého, nie kultúry, ale hospodárstva zrejme, podľa toho, čo sa mi o tom podarilo zistiť, tak mal záujem riešiť transpozičný deficit. A my sme hlasovali za to, aby bol návrh zákona postúpený do druhého čítania. Ak by sa tak stalo, tak ešte stále bol priestor na to, aby, aby do septembra ten zákon bol aj dopracovaný, však ako zásadné veci sa tu dejú, však, pán poslanec, cez poslanecké, poslanecké návrhy zákona.
Ale vtedy, žiaľ, SMER nehlasoval za. Čiže keby som ja teraz použil rovnakú rétoriku, ako vy používate voči nám, tak by som povedal, že tak ste chceli škodiť vtedajšej vláde, že ste hlasovali za zákon, proti zákonu, ktorý bol, bol potrebný. Teraz niečo podobné predkladáte, ale vtedy, vtedy ste boli tak zaslepení.
Ja nebudem to hovoriť, lebo si nemyslím, že toto je optika, ktorou by sme sa mali navzájom hodnotiť a hovoriť, že keď niekto má odmietavý názor na nejaký návrh, alebo keď, keď nehlasuje za nejaký návrh zákona, lebo má k nemu výhrady, tak to znamená, že chce škodiť Slovensku. Nie, jednoducho má len iný názor, má inú predstavu o tom, čo by malo byť v zákone.
K tomu 12. septembru, ktorý tu spomínal pán poslanec Michelko, keď 10. septembra začína, začína septembrová schôdza, bez akýchkoľvek problémov sa dá zvládnuť, aby 12. septembra ten zákon bol už aj účinný. Lebo myslím si, že nebude, nebude dvojdňová debata k tomu. Zatiaľ som nezachytil, že by niekto mal výhradu k tomu, že treba takýto zákon schváliť, a teda nepredpokladám ani dramatické výhrady k obsahu toho zákona, čiže 10. septembra, keby to bol prvý návrh zákona, o ktorom sa rokuje, tak môže byť 10. septembra schválený, podpísaný predsedom Národnej rady, predsedom vlády a aj pánom prezidentom, ktorý tiež nepredpokladám, že by uplatnil v tomto prípade právo veta. A môže vyjsť 11-teho, 12-teho v Zbierke zákonov.
Čiže aj tá lehota, o ktorej vy hovoríte, sa dá stihnúť, ale na hrane v situácii, keď je to nekontroverzný zákon, alebo návrh zákona, nie návrh na skrátené legislatívne konanie, to je kontroverzné. Ale, ale ten návrh zákona ako taký nie je kontroverzný. Tipol by som si, že rozprava k návrhu zákona bude stručnejšia, ako je k návrhu na skrátené legislatívne konanie. Určite sa to dá stihnúť. A keby sa to aj nestihlo, tak to neznamená, že 12. septembra príde z Európskej komisie faktúra a budeme musieť 12-teho, 13-teho septembra platiť. Ak by to bolo aj 16-teho, 16-teho septembra účinné.
Čiže tie dôvody na skrátené legislatívne konanie podľa môjho názoru neexistujú, hoci nespochybňujem potrebu prijatia takého zákona, ani potrebu jeho čo najskoršieho, najskoršie prijatia. A teda ak, ak chce pani ministerka nejako, aby tá jej argumentácia vyznela dôveryhodnejšie, tak bolo by asi korektné potom povedať, že v čom je taký, taký dramatický rozdiel a prečo sa aj napriek tomu, čo som, čo som povedal, že sa to dalo stihnúť, dalo sa to stihnúť skôr, sa to stihnúť nedalo. Lebo z toho, čo doteraz zaznelo, si myslím, že, že tie dôvody nie sú naplnené a budem hlasovať proti, a rovnako aj poslanecký klub, skráteniu.

Dobrý deň, vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, takou mantrou návrhu novely zákona o verejnom obstarávaní je urýchľovanie verejného obstarávania, jeho zjednodušovaním a odstraňovanie tzv. goldplatingu, teda to, čo je v našich pravidlách o verejnom obstarávaní prísnejšie zadefinované, ako vyžadujú, vyžaduje právo Európskej únie.
K tomu by som na úvod si dovolil zacitovať Martina Goliana, experta na verejné obstarávanie, šéfredaktora odborného portálu o verejnom obstarávaní vo-portal.sk, s ktorým teraz spolupracujem v témach súvisiacich s verejným obstarávaním a aj k tomuto návrhu zákona sme spolu predkladali hromadnú pripomienku v rámci medzirezortného pripomienkového konania. Vo svojom vyjadrení uvádza, že navrhované zásadné zmeny zákona o verejnom obstarávaní nie sú v návrhu podložené žiadnymi relevantnými analýzami či podkladmi odôvodňujúcimi ich opodstatnenosť. Hovoria len o odstraňovaní tzv. goldplatingu.
Podľa jeho názoru ide o nepochopenie, ako transponovať smernice, pretože smernice dávajú priestor na tvorbu pravidiel podľa zvyklostí a úrovne jednotlivých krajín a, povedzme si rovno, aj podľa úrovne korupcie v danej krajine. Ani obmedzenie maximálnej rýchlosti v obci na 50 km/h nám nepredpisujú smernice Európskej únie, ale skúsenosť a zdravý rozum. Môžeme sa rozhodnúť, že zvýšime rýchlosť dopravy v obci a maximálny limit posunieme na 150 km/h. Určite sa tým priechodnosť obce automobilmi zvýši, ale za akých škôd, rizík a vedľajších nákladov. Tak ako účastníkom cestnej premávky nie sú len vodiči automobilov, ale aj ľudia, tak aj, tak ani jediným účastníkom verejného obstarávania nie sú len zadávatelia zákaziek, čiže štát alebo samospráva, ale aj dodávatelia tovarov, služieb a stavebných prác, a to najmä malí a strední podnikatelia, ktorí majú právo dozvedieť sa o zadávaní tej-ktorej verejnej zákazky, ako aj právo brániť sa, keď sú podmienky v obstarávaní diskriminačné, a na konci stojí občan, ktorý očakáva, že za jeho dane a poplatky dostane adekvátnu verejnú protihodnotu.
Toto je, myslím, že veľmi výstižné zhrnutie navrhovaným, navrhovaných zmien a ich podstaty. Argumentuje sa odstraňovaním zbytočného goldplatingu, ale goldplating je predovšetkým zaťažovanie podnikateľskej sféry nadbytočnými reguláciami, povinnosťami, požiadavkami, niečoho, čo nevyplýva priamo z práva Európskej únie, ale sa to odvolávajúc sa na právo Európskej únie a na to, že musíme, musíme transponovať často prílepky k našim návrhom zákonom, zákonov a potom podnikatelia, áno, sú zaťažení nadbytočnou byrokraciou. Ale zákon o verejnom obstarávaní predsa primárne určuje pravidlá pre verejné subjekty, pre verejnú správu a ak sú tie pravidlá prísnejšie, ako od nás vyžaduje Európska únia, tak to nie je na úkor podnikateľov, práve naopak, ak sú tie pravidlá vo vzťahu k transparentnosti a k možnosti kontroly prísnejšie, tak to vytvára priestor pre to, aby sa podnikatelia mohli zúčastňovať hospodárskej súťaže tam, kde verejný sektor niečo obstaráva. Ak odstránime tzv. goldplating, ak navýšime limity na maximálnu možnú mieru, tak nepochybne to zjednoduší, zjednoduší situáciu verejným obstarávateľom, ale následkom bude, že menej podnikateľov sa bude reálne zúčastniť hospodárskej súťaže.
Vo vzťahu k viacerým ukazovateľom sa navyšujú limity, keď je potrebné postupovať podľa určitých postupov, napríklad zverejňovať informáciu o pripravovanom verejnom obstarávaní, hovorili tu o tom predrečníci, nebudem, nebudem sa k tomu podrobne vracať, ale výsledkom napríklad zvýšenia tých limitov týkajúcich sa požiadavky zverejňovania bude, že bude tu viacej nástenkových tendrov, keď budú napriamo oslovovaní uchádzači, ktorí častokrát budú, budú dohodnutí, a dostane tú zákazku vopred vyhliadnutý, vyhliadnutá firma, bude to netransparentné, bude sa zvyšovať priestor pre korupciu a bude to v konečnom dôsledku znamenať, že štát, ale aj samosprávy budú nakupovať za väčšie peniaze a menej kvalitné tovary, služby a stavebné práce.
Ale potom je tam aj ďalší limit, ktorý hovorí o tom, kedy netreba vôbec obstarávať, kedy vôbec netreba postupovať podľa zákona o verejnom obstarávaní, ktorý sa navrhuje zvýšiť z 10-tisíc eur súčasných na 50-tisíc. Kolegovia z Progresívneho Slovenska dokonca navrhujú, že navýšiť to až na 80-tisíc. No tak ako s väčšinou toho, čo má Progresívne Slovensko ako výhradu voči, voči návrhu zákona, by som vedel súhlasiť, tak v tomto bode určite, určite nie, pretože zvýšenie toho limitu prináša riziko nehospodárneho a netransparentného nakladania s verejnými financiami a zároveň bude lákať verejných obstarávateľov deliť podlimitné zákazky do hodnoty 50-tisíc eur podľa vládneho návrhu, alebo do hodnoty 80-tisíc, do 80-tisíc eur, ak by teda uspel návrh Progresívneho Slovenska, ktorý, samozrejme, v tých ostatných častiach vnímam ako pozitívny, ale s týmto bodom sa nedokážem stotožniť.
Tu by som pripomenul pripomienku Právnickej fakulty Univerzity Komenského, ktorá bola uplatnená v medzirezortnom pripomienkovom konaní a ktorú je možné aplikovať aj na túto navrhovanú právnu úpravu. Uvádza sa tam: „Vychádzajúc z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, cieľom povinnosti transparentnosti je najmä vylúčiť riziko uprednostňovania a svojvoľnosti zo strany verejného obstarávateľa. Vzhľadom k tomu, že navrhovaná úprava neupravuje pravidlá zadávania podlimitných zákaziek, ktoré v plnej miere ponecháva rozhodnutie o tom, komu bude zákazka zadaná, na svojvoľnom rozhodnutí verejného obstarávateľa, je potrebné konštatovať, že navrhovaná právna úprava nesmeruje k vylúčeniu rizika uprednostňovania a svojvoľnosti, ale naopak, neobmedzenú svojvoľnosť pri týchto zákazkách uzákoňuje a legitimizuje ju ako želanie pravidlo správania sa. Z uvedených dôvodov, navrhovanú právnu úpravu nemožno považovať za podporujúcu transparentnosť procesu vynakladania verejných finančných prostriedkov. Práve naopak, táto navrhovaná právna úprava samotnú transparentnosť popiera, keďže nesleduje naplnenie jej hlavného cieľa, ktorým je eliminovať riziko uprednostňovania a svojvoľnosti zo strany verejného obstarávateľa. Z uvedeného vyplýva nevyhnutne ďalší rizikový dopad navrhovanej právnej úpravy, ktorú si predkladateľ neuvedomuje, a tým je vytvorenie priestoru na posúdenie každej jednotlivej zadanej zákazky mimo otvoreného a transparentného verejného obstarávania ako nedovolenej štátnej pomoci podľa čl. 107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie."
Ďalším bodom, ktorý obmedzí, obmedzí transparentnosť a hlavne možnosť kontroly verejného obstarávania, je navrhované vypustenie inštitútu žiadosti o nápravu. Podľa dôvodovej správy sa návrhom upravujú revízne postupy, žiadosť o nápravu sa zo zákona vypúšťa bez náhrady, keďže nie je vyžadovaným inštitútom podľa európskych predpisov, čím dôjde k zjednodušeniu postupu vo verejnom obstarávaní. Revízne postupy však možno považovať za najdôležitejší nástroj kontroly verejného obstarávania, pretože práve hospodárske subjekty – uchádzači, podnikatelia – vedia najlepšie posúdiť napríklad to, či je zákazka diskriminačná, t. j. vyhlásená a šitá na mieru konkrétnemu hospodárskeho subjektu. Žiadosťami o nápravu hospodárske subjekty na vlastné náklady opravujú chybné verejné obstarávania. Žiadosti o nápravu záujemcovia o verejné zákazky vo veľkej miere prispievajú k opravám súťažných podkladov, ktoré sa účastníkom predmetného trhu zdajú diskriminačné alebo sú inak v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní.
Týmto, touto zmenu teda naopak v konečnom dôs... alebo týmto postupom účastníci v konečnom dôsledku urýchľujú proces verejného obstarávania, nakoľko predmetné súťaže v prípade, že by neboli na podnet záujemcu opravené, môžu byť neskôr zrušené z dôvodu porušenia zákona, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania. Následkom prijatia novely tak môže byť aj opačný efekt ako skrátenie verejného obstarávania, namiesto toho, aby si verejný obstarávateľ sám opravil súťažné podklady, tak celá vec sa bude musieť postúpiť priamo na Úrad pre verejné obstarávanie, ktorá, ktorý o nej bude rozhodovať. Takže ten najprirodzenejší korekčný mechanizmus vypadne.
Namiesto jednoduchej opravy súťažných podkladov vznikne situácia, kedy personálne kapacity uchádzača aj Úradu pre verejné obstarávanie budú používané na vypracovanie a podanie a riešenie námietok k padaniu, ktorých by ani nemuselo dôjsť. A následná kontrola je v tomto prípadne nedostatočná náhrada, nakoľko žiadny hospodársky subjekt nebude v praxi investovať čas a finančné prostriedky do uplatňovania sankčných mechanizmov, keď sa z dôvodu diskriminačných podmienok verejného obstarávania ani nemohol tohto obstarávania zúčastniť.
Už tu boli, bolo spomínané to obmedzenie možnosti podávania námietok na 10 dní a ďalšie obmedzenia, obmedzenia, ktoré sa týkajú podávania námietok. Návrh novely upravuje, že námietky proti súťažným podkladom je možné podať len do 10 dní od ich zverejnenia. Príprava dokumentácie napríklad na strategickú investíciu bežne trvá roky a záujemcovia o verejné zákazky budú mať 10 dní na preštudovanie, prípadné zúčastnenie sa obhliadky miesta dodania, aby mohli podať námietku, pričom lehota na predkladanie ponúk môže byť v týchto prípadoch vzhľadom na rozsah dokumentácie a náročnosť prípravy ponuky stanovená aj na 50 a viac dní a podávanie relevantných námietok tak bude de facto znemožnené.
Takáto úprava neposkytne záujemcom účinnú ochranu, ktorú vyžaduje tzv. revízna smernica rady o koordinácii zákonov iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa uplatňovania postupov preskúmavania v rámci verejného obstarávania tovarov a prác č. 89/665/EAS, ktorá v čl. 1 ods. 3 uvádza: „Členské štáty zabezpečia, aby si postupy preskúmania mohla na základe podrobných pravidiel, ktoré môžu ustanoviť členské štáty, uplatniť prinajmenšom každá osoba, ktorá má alebo mala záujem o získanie určitej zákazky a ktorá bola poškodená alebo existuje riziko poškodenia údajným porušením." Ochrana záujemcu o zákazku, ktorý si počas lehoty na predkladanie ponúk preštuduje súťažné podklady v lehote dlhšej ako 10 dní od ich zverejnenia, nebude zákonom zabezpečená. Práve v prípade zložitých zákaziek na strategické investície si predmet zákazky často vyžaduje dlhšiu dobu naštudovania. Takže je tam možno riziko nesúladu s revíznou smernicou Európskej únie.
A ešte, ešte teda k tým námietkam, lebo existuje tu často používaný mýtus o tom, ako námietky zdržujú proces verejného obstarávania, takže pár čísel. Percento námietok, o ktorých Úrad pre verejné obstarávanie meritórne rozhodoval z počtu ukončených nadlimitných a podlimitných postupov v jednotlivých rokoch, v roku 2019 to bolo 5 %, v roku 2020 to bolo 7,7 %, v roku 2021 6,6 %, v roku 2022 4 %. V roku 2022 napríklad bolo ukončených 5 342 nadlimitných a podlimitných postupov, nepočítajúc zákazky uzatvorené v rámci EKS, a Úrad pre verejné obstarávanie v tom istom roku meritórne rozhodoval o 212 námietkach. Len necelé 4 % podlimitných a nadlimitných obstarávaní v roku 2022 bolo dotknutých námietkami. Zároveň bolo uzatvorených 43 448 zmlúv cez zákazky s nízkou hodnotou, takže keby sme započítali aj tie, tak sú to doslova promile zákaziek, ktorých sa námietky reálne týkajú. Je teda jednoznačne mýtom, že námietky uchádzačov ako také zdržujú proces čerpania eurofondov či proces verejného obstarávania všeobecne. A je potrebné poukázať aj na fakt, že v prípade ak úrad rozhoduje o obsahu námietky, vo väčšine prípadov dá za pravdu sťažovateľovi a tento trend je dlhodobý. Čiže nie je to o tom, že sa podávajú prevažne neopodstatnené námietky, naopak, v prevažnej väčšine námietok Úrad pre verejné obstarávanie vyhovie. Ale najpodstatnejší význam inštitútu alebo existencie tohto inštitútu námietok je najmä v preventívnej funkcii, lebo verejný obstarávateľ bol totiž, alebo je totiž aj do, až do prijatia tejto zmeny na rozdiel od podanej žiadosti o vysvetlenie tlačený hrozbou podania námietky, aby sa riadne zaoberal a vysporiadal s podanou žiadosťou o nápravu, ktorú sa chystáme zrušiť, a vďaka tomu 96 % prípadov námietku vôbec nedostane.
Posledná vec, evergreen, amnestia za porušovanie zákona o verejnom obstarávaní obcami pri obstarávaní nájomných bytov. Opäť sa navrhuje, aby obce, ktorý, ktoré obchádzali zákon o verejnom obstarávaní pri obstarávaní nájomných bytov a ktorým bola právoplatne udelená pokuta, boli amnestované, aby im tie pokuty boli odpustené. Pritom obstarávali nájomné byty v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, v rozpore s dlhoročnou metodickou a rozhodovacou praxou Úradu pre verejné obstarávanie a Najvyššieho kontrolného úradu, čo v niektorých prípadoch už potvrdili aj prvostupňové rozhodnutia súdov. Ten návrh ničím nepodkladá tvrdenie, ktoré sa uvádza v dôvodovej správe, že výklad príslušných ustanovení a posúdenie, či sa vzťahuje na obstarávanie nehnuteľnosti na základe budúcich zmlúv spôsobuje v praxi veľký problém, čoho dôkazom sú udelené pokuty za porušenie zákona o verejnom obstarávaní a prebiehajúce súdne spory o neplatnosť zmlúv alebo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý pokuty ukladá.
Ten chybný výklad, že pri obstarávaní nájomných bytov nie je potrebné, potrebné postupovať podľa zákona o verejnom obstarávaní, si osvojila iba relatívne malá skupina obcí, zhruba 48, ktoré sa vyhli aplikácii zákona o verejnom obstarávaní nedovoleným spôsobom pri kúpe nájomných bytov v rozpore s usmerneniami Úradu pre verejné obstarávanie, aj so stanoviskom Najvyššieho kontrolného úradu. Iný verejný obstarávatelia týmto spôsobom nepostupovali a podľa predkladaného materiálu už bližšie neurčená časť dotknutých obcí svoje pochybenie uznala a uhradila pokutu. Tí, ktorí pochybenie neuznali a pokutu neuhradili, budú teraz, ak bude schválený zákon, odmenení a budú, budú zvýhodnení v porovnaní s tým, ktorí, s tými, ktorí postupovali, postupovali v súlade so zákonom, ale aj v súlade s tými, ktorí zákon porušili a úhradu, alebo teda pokutu, pokutu, ktorá im bola udelená, uhradili.
Čiže ten zákon je v tomto smere nespravodlivý, lebo oceňuje porušovanie zákona, teda to by zákony robiť nemali. V minulom volebnom období prebehlo niekoľko pokusov na to, aby takáto amnestia obciam bola udelená. Vtedy sa to presadiť nepodarilo, no ale zjavne sa pomery zmenili aj v tomto smere a obce porušujúce zákon, ktoré, niektoré možno z nevedomosti, ale aj niektoré na to boli, boli explicitne upozorňované, napríklad spomínaná Šaľa, kde, kde bol ten postup v rozpore so zákonom schválený napriek, napriek tomu, že boli poslanci na zasadnutí zastupiteľstva jedným zo svojich kolegov upozornení, že musia aplikovať zákon o verejnom obstarávaní a že navrhovaný postup je v rozpore s týmto zákonom, tak teraz zákonom sa povie, že porušovať zákon, porušovať pravidlá je v poriadku.
A čiže, keď to zhrniem, tento zákon uvoľňuje niektoré pravidlá, ale uvoľňuje ich až príliš. Ak treba niekomu uvoľňovať pravidlá, tak treba uvoľňovať pravidlá podnikateľom, hospodárskym subjektom, nezaťažovať ich zbytočnou byrokraciou, ale pravidlá pre verejnú správu, pravidlá pre to, ako sa má narábať s verejnými financiami, nie sú zbytočnou byrokraciou, sú nástrojom na šetrenie a efektívne vynakladanie peňazí, ktoré nie sú peniazmi iba tých, ktorí o nich rozhodujú, ale sú peniazmi náš všetkých, pretože sa na ne všetci skladáme svojimi daňami. A z tohto hľadiska predstavuje návrh novely, tak ako je navrhnutý, krok nesprávnym smerom.
Ďakujem.