Vážený pán minister spravodlivosti, vážené kolegyne, kolegovia, je istým spôsobom symbolické a príznačné, že o návrhu rozpočtu na budúci rok rokujeme práve teraz. Rád by som na úvod svojho vystúpenia pripomenul, že predvčerom, v pondelok, uplynulo sto rokov od narodenia bývalej britskej premiérky Margaret Thatcher. Pripomeňme si veci, ktorými sa zapísala do histórie. Zodpovednosť, odvaha robiť nepopulárne rozhodnutia, reformy, privatizácia, liberalizácia, rozpočtová disciplína, mala odvahu povedať ľuďom pravdu, že štát nemôže míňať viac, než zarobí, že ekonomika sa nedá oživiť rozdávaním, ale len prácou, úsporami a reformami. Je symbolické, že práve v týždni, keď sme si pripomenuli storočnicu Margaret Thatcher, diskutujeme v parlamente o vládnom návrhu štátneho rozpočtu, ktorý je presným opakom princípov, na ktorých ona postavila ozdravenie vtedy chorej britskej ekonomiky.
Keď sme už pri tých sviatkoch významných politických osobností, tak včera mal meniny pán minister spravodlivosti Boris Susko a ja mu teda dodatočne gratulujem. Som rád, že vás vidím, pán minister, ale radšej by som tu videl ministra financií. Miesto toho pán minister financií diskutuje na nejakej konferencii, čo je iste záslužné, lebo je dôležité diskutovať aj s verejnosťou, ale keď sa v parlamente rokuje o zákone roka, tak minister financií má sedieť v parlamente a diskutovať s poslancami. Koalícia rozhodla, kedy sa bude rokovať o štátnom rozpočte, tak ak je problém s tým, že sa pán minister nemôže zúčastniť rokovania, tak nemali na tento termín dávať rokovanie o štátnom rozpočte.
Pán minister vystúpil včera v úvodnom slove, na ktoré nebolo možné reagovať, ale nebolo to vystúpenie hodné ministra financií. Nebolo to predstavenie návrhu, predstavenie vízie o krajine, predstavenie toho, ako si vláda predstavuje ozdravenie verejných financií. Boli to také potýčky s opozičnými politikmi, reakcie na predsedu Rady pre rozpočtovú zodpovednosť pána Tótha. Teraz tu pán minister nie je, predpokladám, že ešte v priebehu rozpravy príde, ale možno zasa vystúpi len v záverečnom slove, keď už zasa nebude možné naňho reagovať. A možno ani to nie, lebo môže sa stať, že pán poslanec Matovič zasa príde s nejakým obrázkom, ktorý pána ministra pobúri a svoje záverečné slovo ani nedokončí.
Diskusia o rozpočte a verejných financiách chýba nielen v parlamente, ale aj s verejnosťou, so sociálnymi partnermi. Tento návrh nebol prerokovaný so sociálnymi partnermi v normálnom legislatívnom procese, s odborníkmi, s odbornou verejnosťou. Bolo dobrým zvykom, že návrh rozpočtu je zverejnený vopred, aby o ňom mohla prebehnúť diskusia, aby o ňom mohla rokovať tripartita. Tento návrh rozpočtu doniesol minister Kamenický na vládu a tá ho schválila v piatok, prešli štyri dni a parlament začal o ňom rokovať, piatok, sobota, nedeľa, pondelok, utorok. Nebolo to tak vždy. Pripomeňme si, že medzi schválením vládou a tým, ako parlament v pléne začal rokovať o návrhu rozpočtu, uplynulo obvykle niekoľko týždňov, keď bol priestor na to, aby prebiehala aj verejná diskusia, aj diskusia vo výboroch. Dnes alebo tento rok to boli štyri dni. Minulý rok bol návrh štátneho rozpočtu schválený 15. októbra, rokovanie v parlamente o ňom začalo 28. novembra. Rok predtým, teda v roku 2023, bol návrh schválený 12. decembra a rokovanie v parlamente začalo 20. decembra, čiže osem dní. Bolo to neštandardne málo, ale bolo to po zmene vlády po tom, čo sa vláda ujala výkonu svojej funkcie, dobre. V roku 2022 bol návrh rozpočtu schválený vládou 14. októbra, parlament o ňom začal rokovať 30. novembra, teda po 47 dňoch. Rok 2021 schválený vládou 14. októbra, rokovanie v parlamente začalo až 9. decembra, 56 dní. V roku 2020 bol schválený vládou 14. októbra, rokovanie v parlamente začalo 2. decembra, čiže 49 dní. A v roku 2019, to bol prvý rozpočet, ktorý predkladal do parlamentu pán minister Kamenický ešte v Pellegriniho vláde, tak rozpočet bol schválený vládou 14. októbra, parlament o ňom začal rokovať 29. novembra, čiže 46 dní. Čiže zbilancujme si to, 2019 - 46 dní, 2020 - 49 dní, 2021 - 56 dní, 2022 - 47 dní, 2023 - osem dní, krátko po ujatí sa moci, 2024 - 40 dní, 2025 - v podstate štyri dni. Len tak, bez akéhokoľvek vážneho dôvodu, lebo sa tak vláda rozhodla a vládna koalícia akceptovala takýto postup. V podstate ide o skrátené legislatívne konanie, aj keď vo vzťahu k rozpočtu sa tento termín nepoužíva, lebo o rozpočte sa nekoná prvé čítanie, keďže sa predpokladá, že krajina potrebuje rozpočet, takže sa rovno koná druhé a tretie čítanie. Ale až doteraz, s výnimkou toho roku 2023, vždy bol priestor na to, aby sa v druhom čítaní v pokoji rokovalo o návrhu rozpočtu vo výboroch. Teraz taký priestor nebol. Teraz napríklad ústavnoprávny výbor rokoval o rozpočtových kapitolách v deň začiatku schôdze Národnej rady. Nebol tam priestor, koaliční kolegovia boli veľmi nervózny, keď sa opoziční poslanci na niečo pýtali alebo chceli diskutovať k rozpočtovým kapitolám, ktoré patria do gescie ústavnoprávneho výboru. Čiže z procesného hľadiska, z hľadiska dodržania štandardov normálneho legislatívneho procesu zasa zle. Po všetkých tých skrátených legislatívnych konaniach, na ktoré neexistujú dôvody, po obmedzovaní rozpravy, skracovaní rozpravy, čo sa tu stáva bežnou parlamentnou praxou a v minulosti to bolo využívané naozaj úplne výnimočne, možno raz za volebné obdobie, teraz aj niekoľkokrát v priebehu jednej schôdze. Teraz prichádzate s novou métou, ktorú ste dosiahli, de facto skrátené legislatívne konanie o návrhu štátneho rozpočtu.
Z vecnej stránky. Máme pred sebou návrh rozpočtu, ktorý síce deklaruje konsolidáciu, no podľa nezávislých inštitúcií ide o snahu nedostatočnú, netransparentnú a v mnohom nerealistickú. Podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť nie je dosiahnutie vládou deklarovaného deficitu 4,1 % hrubého domáceho produktu pre rok 2026 realistické. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť odhaduje skutočný schodok verejnej správy na 4,6 % hrubého domáceho produktu, približne 6,5 miliardy eur, čo je o pol percentuálneho boda HDP viac než je deklarovaný vládny cieľ. Rada tiež upozorňuje, že ak nebude po roku 2026 pokračovať konsolidácia, hrubý dlh verejnej správy prekročí v roku 2029 hranicu 70 % HDP, pritom už v roku 2026 sa hrubý dlh zvýši na 64,3 % HDP. Vláda týmto návrhom rozpočtu dodatočne neplní platnú sankciu dlhovej brzdy, ktorá vyžaduje predĺženie opatrení na zníženie dlhu. Pre roky 2027 a 2028 navyše v návrhu chýbajú opatrenia na splnenie cieľov vlády, pričom potreba dodatočnej konsolidácie predstavuje až 2,5 % HDP, čiže 3,8 miliardy eur. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť konštatuje, že Slovensku od začiatku chýba viacročná dôveryhodná stratégia k trvalému znižovaniu deficitu a že bola premrhaná príležitosť k trvalému znižovaniu deficitu a na výraznejšie ozdravenie, keďže krajina v súčasnosti na rozdiel od predchádzajúceho volebného obdobia nečelí zásadnej kríze. Rada kritizuje aj neúmerne krátky proces schvaľovania rozpočtu, čo obmedzuje možnosti nezávislého informovania verejnosti a poslancov. Na tú krátkosť procesu upozornil včera aj predseda NKÚ pán Andrássy.
A s tým hodnotením Rady pre rozpočtovú zodpovednosť sa v podstate zhoduje aj Najvyšší kontrolný úrad parafrázujúc vyjadrenie alebo stanovisko NKÚ. Aktuálny priebeh rozpočtového procesu nie je v súlade s odporúčaniami OECD pre rozpočtové riadenie a oslabuje dôveru. Konsolidácia je vo veľkej miere založená na dočasných príjmových opatreniach, tretí konsolidačný balík neobsahuje konkrétne opatrenia na výdavkovej strane, ktoré by boli udržateľné a vychádzajúc zo stanoviska NKÚ, vláda si pre najväčší objem konsolidácie na príjmovej strane zvolila opäť opatrenia zamerané na zvýšenie zdanenia práce a príjmov, ktoré už dnes na Slovensku patria v rámci Európskej únie k najvyšším. NKÚ upozorňuje na riziko, že doteraz prijaté konsolidačné opatrenia vytvárajú priestor na zväčšovanie šedej ekonomiky. Závažné riziká na výdavkovej strane vidí NKÚ najmä v rastúcom štátnom aparáte, rozpočet na rok 2026 predpokladá medziročný nárast počtu zamestnancov vo verejnej správe o 2 786 osôb s rastom osobných výdavkov o 4,3 %. Ďalej v neefektívnej spotrebe, medziročný rast výdavkov v kategórii tovary a služby je rozpočtovaný na 17,8 %, čo svedčí o tom, že kapitoly nepristúpili k zásadnej racionalizácii. Ďalej v nízkych investíciách, kapitálové výdavky zamerané na dlhodobé investície tvoria len 9,4 % celkových výdavkov verejnej správy a investičné výdavky klesajú medziročne o 16,1 %. A nakoniec v nákladoch na dlh. NKÚ dôrazne vyzýva na stabilizáciu, keďže výdavky na riadenie dlhu majú od roku 2026 presahovať dve miliardy eur a tieto náklady takmer dosahujú objem celého aktuálne prijatého tretieho konsolidačného balíčka, aj keď v úvodzovkách konsolidačného by som dodal.
Okrem kritiky nezávislých inštitúcií sa kriticky na tento návrh rozpočtu pozerajú aj viacerí ekonomickí analytici. Radovan Ďurana z inštitútu INESS tvrdí, že vláda nesplnila svoju povinnosť udržateľného hospodárenia, pretože dlh naďalej rastie. Nevidí v rozpočte žiadne pozitívne prekvapenie a konštatuje, že uplynulé dva roky mala vláda čas na prijatie legislatívy a spustenie reforiem vedúcich k dlhodobým úsporám, no nič z toho sme nevideli. Ďurana označuje za najdôležitejšiu vetu z návrhu rozpočtu to, že pre pokles deficitu pod 3 % HDP do roku 2028 bude potrebné prijať ešte konsolidačné opatrenia v objeme 1,8 % HDP, inými slovami, po troch kolách masívneho zvyšovania daní bude potrebný ďalší ešte väčší balík, pretože ten, kto nešetrí, ten sa z vysokého deficitu nedostane. Za najväčšie zlyhanie rozpočtu označuje absenciu dôrazu na hospodársky rast, čo sme už vo vystúpeniach návrhu rozpočtu a vo faktických poznámkach urobili viacerí.
Peter Gonda, ekonomický analytik a môj kolega z Konzervatívneho inštitútu Milana Rastislava Štefánika, striktne odmieta takýto prístup vlády. Podľa jeho slov zvyšovanie daní a odvodov nie je šetrenie, konsolidácia a ozdravenie verejných financií. Toto napísal ešte predtým, ako sme tu včera mali s pánom predsedom finančného výboru diskusiu o tom, či šetrenie je alebo nie je konsolidácia. Podľa Petra Gondu je to len prenesenie záťaže dočasného riešenia dlhodobého vládneho plytvania na daňovníkov. Peter Gonda zdôrazňuje, že po enormnej expanzii verejných výdavkov za takmer dve dekády, keď výdavky po očistení o infláciu vzrástli o takmer 40 miliárd eur, čiže o 120 % medzi rokmi 2006 až 2024, je obrovský priestor na reálnu konsolidáciu bez zvyšovania daní a odvodov, a to aj vo väčšom objeme ako 2,7 miliardy eur. A čo by sa teda malo robiť? A tu opäť vychádzam z toho, čo prezentoval napríklad Peter Gonda, ale čo dlhodobo prezentujú viacerí ekonomickí analytici, je potrebné nastaviť pravidlá limitujúce rozsah, vplyv štátu a plytvanie verejnými financiami, zaviesť prísnejšie pravidlá nedeficitného hospodárenia, sprísniť dlhovú brzdu odstránením alebo obmedzením výnimiek a zaviesť daňovú brzdu, nepovoľovať žiadny nový výdavkový program bez kompenzácie, dodatočné daňové príjmy počas roka použiť iba na zníženie deficitu a splácanie dlhu, vypracovať komplexný externý audit verejných financií. Ďalej sú potrebné úspory verejných financií na výdavkovej strane, a to ako v spotrebe a prevádzke štátu, tak v sociálnych transferoch, kde sú potrebné systematické reformy, zrušenie nesystémových dávok, zavedenie adresnosti, ukončenie plošného aj keď ako adresné sa tváriace subvencovanie cien energií. Ďalej je potrebná privatizácia, obmedziť zasahovanie štátu do ekonomiky predajom štátnych podnikov a iného vlastníctva štátu a je potrebné dane nie zvyšovať, ale znižovať. Daňové a odvodové zaťaženie by sa malo znižovať, to je cesta k rastu ekonomiky a v konečnom dôsledku aj k vyšším príjmom štátu.
Vládny návrh rozpočtu na rok 2026 je v rozpore so základnými princípmi zodpovedného hospodárenia. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť aj NKÚ potvrdzujú, že deficitný cieľ je nerealistický, dlh nekontrolovateľne rastie k hranici sto miliárd eur a že vláda tretí rok po sebe namiesto bolestivých no nevyhnutných systémových reforiem a úspor na sebe, spotrebe štátu siaha najmä na vyššie dane a odvody. Alternatíva existuje, ide o reformnú cestu, ktorá si vyžaduje politickú odvahu k redukcii vplyvu štátu, k masívnej redukcii výdavkov a zoštíhleniu verejnej správy, aby sme skutočne ozdravili verejné financie a vytvorili priestor pre ekonomický rast a prosperitu bez toho, aby sme donekonečna zvyšovali daňové a odvodové zaťaženie.
A skončím tam, kde som začal. Pred sto rokmi sa narodila Margaret Thatcher, žena, ktorá dokázala zmeniť smer, v tom čase veľmi nezdravý smer, svojej krajiny. V čase, keď bola britská ekonomika v úpadku, keď vládol defetizmus, štrajky paralyzovali štát a inflácia pohlcovala úspory ľudí, mala odvahu ukázať cestu. Zvolila politiku zodpovednosti, nie popularity a alibizmu. Vedela, že reformy nebudú obľúbené, že vyvolajú odpor, štrajky, protesty, ale pochopila, že bez tvrdej disciplíny, bez zastavenia rastu výdavkov a bez návratu k slobodnému trhu sa Británia nepostaví na nohy. Margaret Thatcher obnovila dôveru v základné princípy, že štát nie je zdrojom bohatstva, ale len správcom prostriedkov, ktoré vytvárajú občania, že úlohou politiky nie je rozdeľovať cudzie peniaze, ale vytvárať prostredie, v ktorom sa oplatí pracovať, podnikať, šetriť alebo žiť, ako by povedala SaS. Jej reformy, privatizácia, deregulácia, obmedzenie moci štátu, priniesli po rokoch bolesti a kríz výsledok. Británia sa stala opäť jednou z najdynamickejších ekonomík nielen Európy, ale aj sveta. Dnes na Slovensku potrebujeme podobnú odvahu, nie odvahu rozdávať, ale odvahu šetriť, nie odvahu zvyšovať dane, ale odvahu zoštíhliť štát, nie odvahu krátkodobo si kupovať priazeň voličov, ale odvahu povedať pravdu, že bez zodpovednosti a disciplíny neexistuje prosperita. A to je odkaz Margaret Thatcher, ktorý je aktuálny aj dnes.
Ďakujem.
