(113.)
z neuveriteľného množstva návrhov na skrátené legislatívne konanie tentokrát o vládnom návrhu zákona o Úrade na ochranu obetí trestných činnov a oznamovateľov protispoločenskej činnosti a je neuveriteľné, koľko návrhov na skrátené legislatívne konanie prichádza do tohto parlamentu a ešte príde aj na túto schôdzu a už to bolo avizované, že niektoré, ešte ani nevieme aké, ale budú, budú predložené. To, čo sa deje v tomto volebnom období, nemá precedens v minulosti a tento konkrétny návrh na skrátené legislatívne konanie je nehoráznosť aj na pomery už aj tak dosť nehoráznej súčasnej vládnej koalície.
Podľa § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečností, alebo ak hrozí štátu značné hospodárske škody, Národná rady sa môže na návrh vlády uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona. Z tých podmienok, ktoré stanovuje zákon o rokovacom poriadku, je naplnená iba jedna. Je to na návrh vlády. Žiadne mimoriadne okolnosti tu nie sú a nie je ohrozený žiadny z verejných záujmov, ktorý, ktoré pozná zákon o rokovacom poriadku, teda ľudské, ohrozenie základných práv a slobôd, bezpečnosti, alebo hroziace značné hospodárske škody pre štát. Ten návrh sa odvoláva síce na ohrozenie základných práv a slobôd, ale nijako nešpecifikuje, nijako nekonkretizuje, ktoré, akým spôsobom a prečo by mali byť ohrozené. O tom, že by sme tu mali mať nejakú mimoriadnu situáciu už ani nehovoriac. Budem sa teda pridŕžať toho, čo je obsiahnuté v návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie a toho, ako argumentuje pán minister vnútra Matúš Šutaj Eštok vo svojom veľmi stručnom úvodnom vystúpení, ale niečo podobné sme zažili od jeho štátnej tajomníčky pani Kurilovskej na ústavnoprávnom výbore, kde sme tiež o tomto návrhu na skrátené legislatívne konanie rokovali.
Podľa odôvodnenia cieľom návrhu zákona je reagovať na najvypuklejšie problémy spojené s doterajšou aplikáciou zákona, a to predovšetkým v kontexte nedostatočných práv zamestnávateľa, chráneného oznamovateľa a nejasným súvisom medzi oznamovateľom a zamestnávateľom pri poskytovaní ochrany. V praxi sa ukazuje, že práva zamestnávateľa nie sú dostatočne chránené, pretože v právnej úprave nie je zakotvený princíp možnosti preskúmania poskytnutia ochrany zo strany zamestnávateľa, čím dochádza k ohrozeniu základných práv zamestnávateľa. Zavádza sa tak mechanizmus zrovnoprávnenia postavenia zamestnanca a zamestnávateľa. Týmto krokom sa odstráni nerovnomerné a disproporčné postavenie zamestnanca a zamestnávateľa. Čo nám chce vláda týmto odôvodnením povedať?
Pán minister v úvode svojho vystúpenia nehovoril o žiadnych právach zamestnávateľa, čo tvorí podstatu argumentácie celého návrhu a k čomu aj smeruje ten návrh. Pán minister hovoril o tom, že ohrozené sú práva oznamovateľov a obetí. Oznamovateľov protispoločenskej činnosti a obetí trestnej činnosti. Ale čím? Čím sú ohrozené? To sa nedozvieme ani z návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie a nedozvedeli sme sa to ani z toho super stručného vystúpenia pána ministra. Ba dalo by sa povedať, že samotné odôvodnenie odporuje tomuto tvrdeniu, že sú ohrozené práva oznamovateľov protispoločenskej činnosti a práva obetí trestných činov. A keď si prečítame to, čo je obsiahnuté v návrhu zákona, tak je to presne naopak. To, čo môže byť ohrozené, ako môžu byť ohrozené práva oznamovateľov a obetí, nie je súčasná situácia. Nevytvára to žiadnu potrebu schválenia zmeny zákona v skrátenom legislatívnom konaní. Práve schválenie takéhoto zákona a jeho schválenie v skrátenom legislatívnom konaní môže ohroziť alebo aspoň obmedziť práva oznamovateľov a práva obetí trestných činov.
Ochrana oznamovateľov sa totiž týmto návrhom zákona zužuje, znižuje sa jej štandard. Majú byť tie práva užšie vymedzené. To oznámenie sa bude musieť týkať protispoločenskej činnosti zamestnávateľa toho zamestnanca. Nebude to môcť byť nejaká iná osoba, ktorá má nejaký vzťah k zamestnávateľovi. Bude to musieť byť iba, iba zamestnávateľ. Rovnako tá možnosť odvolania sa zamestnávateľa voči tomu, že jeho zamestnancovi je poskytnutá ochrana a pravidelného polročného prehodnocovania tej poskytnutej ochrany a obmedzí práva oznamovateľov, pretože budú mať menšiu záruku, že ak im aj tá ochrana bude raz poskytnutá, že nebude prehodnotená.
Čiže ešte raz sa pýtam, aké práva sú ohrozené? Koho práva sú ohrozené a ako? Argumentuje sa v návrhu údajným nerovnomerným a disproporčným postavením zamestnanca a zamestnávateľa. No veď ale o tom predsa ten zákon je, že zamestnávateľ má z povahy veci voči zamestnancovi silnejšie postavenie. Môže ho napríklad prepustiť, môže, môže zmeniť jeho funkčné zaradenie. Môže ho postaviť mimo služby, ako to urobil pán minister vnútra. A zákony veľmi často v takejto situácii, keď je nerovnomerné, nerovnaké disproporčné postavenie dvoch strán, tak chránia tú slabšiu stranu. O tom sú všetky zákony týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Veď aj tie nerovnomerne a disproporčne chránia práva spotrebiteľov pred predávajúcimi a poskytujúcimi služby. A nakoniec aj vo vzťahu zamestnancov a zamestnávateľov je na tom postavená celá logika Zákonníku práce, že sú v rámci nej chránení zamestnanci ako, ako slabšia strana. Mňa to teda prekvapuje, že vláda zložená z dvoch sociálnodemokratických strán, aspoň teda v názve majúcich sociálnu demokraciu, má nejaký problém s tým, že tu máme zákon, ktorý chráni slabšiu stranu vo vzťahu zamestnávateľ a zamestnanec.
Na Ústavnoprávnom výbore, kde sme dnes o tomto návrhu na skrátené legislatívne konanie hovorili, sme boli zo strany zástupcov ministerstva vnútra informovaní, že problematiku ochrany obetí trestných činov ministerstvo vnútra dlhodobo rieši a identifikovalo tam viaceré problémy. Keď som položil otázku, že prečo teda skrátené legislatívne konanie, keď je to téma, ktorej sa ministerstvo vnútra dlhodobo venuje, dlhodobo ho rieši, prečo nie je k tomu verejná diskusia, prečo nie je k tomu riadne medzirezortné pripomienkové konanie a prečo ten návrh nejde do riadneho legislatívneho procesu, som žiadnu odpoveď nedostal.
No a čo sa ešte môžeme dozvedieť z toho návrhu? Problémom údajne môže byť existujúci model inštitucionálnej ochrany obetí trestných činov a oznamovateľov protispoločenskej činnosti, ktorý je v súčasnosti rozdelený medzi viaceré štátne orgány, čo vedie k jeho zníženej efektivite a k praktickému oslabeniu garancie práv obetí trestných činov a oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Obete majú možnosť obrátiť sa na ministerstvo spravodlivosti a ochranu oznamovateľov zabezpečuje samotný úrad na ochranu oznamovateľov. Podľa vlády a ministerstva vnútra táto údajná rozdrobenosť spôsobuje, že osoby čelia sekundárnej viktimizácii a odvetným opatreniam, nemajú dostatočne jednotnú a účinnú ochranu v praxi, čo môže viesť k ďalším zásahom do ich základných práv. Vzhľadom na uvedené je nevyhnutné bezodkladne pristúpiť k legislatívnej zmene, ktorá odstráni daný stav ohrozenia práv a slobôd týchto osôb.
Vlády SMER-u vládnu na Slovensku už štrnásť rokov. Behom ich vlády bola, bol zmenený systém poskytovania ochrany oznamovateľom protispoločenskej činnosti. A teraz zrazu si uvedomili, že ak je to inštitucionálne rozdelené, tak je to problém. Pritom oznamovatelia protispoločenskej činnosti a obete trestných činov sú predsa dve úplne rozdielne kategórie. A v podstate len výnimočne sa tie kategórie nejakým spôsobom prekrývajú. Obete trestných činov sú obete všetkých trestných činov, ktoré nemajú absolútny vzťah s nejakým protispoločenským konaním, ale sa dotýkajú záujmov konkrétnych jednotlivcov. Keď je, keď niekomu vykradnú byt, tak nepôjde robiť oznamovateľa protispoločenskej činnosti. Podá, podá trestné oznámenie, lebo to nemá nejaký súvis s jeho zamestnávateľom a s jeho postavením v zamestnaní voči tomu zamestnávateľovi. A naopak, mnohí ľudia, ktorí naberú v sebe odvahu a oznámia trestnú činnosť, ktorá sa nejakým spôsobom týka ich zamestnávateľa alebo nejakej osoby, s ktorým je ten zamestnávateľ nejakým spôsobom prepojený alebo iné protiprávne konanie takejto osoby, nie sú priamo v pozícii poškodeného, v pozícii obete trestného činu, pretože keď niekto oznámi napríklad korupciu alebo podozrenie z korupčného správania, tak predsa on nie je poškodený, on nie je obeť toho trestného činu obvykle. Obvykle sú poškodené záujmy štátu, záujmy spoločnosti, záujmy nejakej, nejakej inštitúcie.
Čiže akú má logiku, že to bude prepojené? Áno, je to možný model. Je možný model, že, že ochrana obetí aj ochrana oznamovateľov bude v rámci jednej inštitúcie, ale nie je to žiadna nevyhnutnosť, a ani nie je žiadna záruka, že ak to bude prepojené, tak to bude fungovať lepšie a ani to nie je žiadny dôvod na skrátené konanie, ktorý by tvrdil, že ak to je inštitucionálne rozdelené, tak je to nejaký problém a že sa to môže zlepšiť, výrazne zlepšiť a treba to hneď zlepšiť tým, že sa to spojí do jedného.
Na výbore sme rozoberali aj to, lebo tam padol aj ďalší argument, že veď ochrana obetí je dnes strašne roztrieštená, lebo niečo robí ministerstvo spravodlivosti, niečo ministerstvo vnútra, niečo robí polícia, niečo robí prokuratúra, niečo robia mimovládky, akreditované subjekty, intervenčné centrá a podobne. A že treba to zjednotiť, aby ľudia vedeli, na koho sa majú obrátiť. A veď to je nezmysel. To sa tým návrhom zákona nijako nerieši. Tým návrhom zákona sa rieši iba to, že sa z ministerstva spravodlivosti časť jeho kompetencií vo vzťahu k ochrane obetí trestných činov prenesie na novozriadený úrad na ochranu obetí trestných činov a oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Ale ani to nie všetko. Niečo naďalej ostane na ministerstve spravodlivosti a tých kompetencií alebo úloh, ktoré má ministerstvo vnútra, polícia, prokuratúra, mimovládne organizácie, intervenčné centrá, akreditované subjekty, tých sa ten návrh zákona nijako nedotýka. Čiže tá roztrieštenosť aj v otázke ochrany, ochrany trestných, ochrany obetí trestných činov alebo pomoci obetiam trestných činov, tam, tam sa nič na tom nezmení, pričom podľa mňa to nie je problém, lebo každý z tých subjektov má nejakú inú úlohu, ktorá je odlišná, a nie je problém, že viacero subjektov poskytuje pomoc a ochranu obetiam trestných činov.
A otázka je, akým spôsobom tento návrh zákona, ak je odôvodňované skrátené legislatívne konanie tým, že sú ohrozené práva oznamovateľov a obetí, zlepší postavenie oznamovateľov a obetí? Lebo ten zákon je iba o inštitucionálnom rámci, o tom, že sa zruší existujúci úrad na ochranu oznamovateľov a hlavne sa odstráni jeho predsedníčka, a o tom, že sa časť agendy ministerstva spravodlivosti prenesie na novozriadený úrad, ktorý má nahradiť ten existujúci úrad. Ale v otázke ochrany obetí trestných činov sa v tej vecnej úprave nemení ani čiarka. V ničom sa nezlepší postavenie obetí trestných činov. Rovnako ako sa v ničom nezlepší postavenie oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Naopak sa môže zhoršiť, pretože tie zmeny, ktoré sú obsiahnuté v návrhu zákona, okrem zrušenia úradu a jeho nahradenia iným veľmi podobným úradom, tie zmeny oslabujú ochranu oznamovateľov a zužujú okruh subjektov, ktorých sa to oznámenie môže týkať, viažu to iba na oznámenie vo vzťahu, vo vzťahu k zamestnávateľovi a umožňujú to prehodnocovať. Čiže postavenie a práva oznamovateľov sa týmto zákonom, ak bude schválený, zhoršia, nie zlepšia. A rovnako postavenie obetí sa môže snáď nie trvalo, ale prinajmenšom na to prechodné obdobie zhoršiť, lebo návrh sa schvaľuje v skrátenom legislatívnom konaní. A teraz hovoríme o návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie...
=====
