Videokanál poslanca

Vážený pán predkladateľ, vážený pán predseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, budem možno trošku zmierlivejší ako väčšina mojich predrečníkov a podieľal som sa na činnosti pracovnej skupiny, ktorá rokovala o príprave návrhu novely zákona o rokovacom poriadku a poslanecký klub SaS tam išiel s vlastnými podnetmi, ktoré sme takto pred rokom predložili do parlamentu a kde sme dali dokopy naše predstavy o tom, čo by sa malo zmeniť v zákone o rokovacom poriadku. A priznám sa, že som nemal veľké oči, lebo mi bolo jasné, že do toho, čo sa, o čom sa bude rokovať ako o spoločnom návrhu alebo návrhu, s ktorým príde koalícia, sa, samozrejme, môže dostať iba to, čo, na čom sa zhodnú buď všetci, alebo, alebo na čom sa zhodne parlamentná väčšina, ktorú tvorí vládna koalícia. A ja som už na začiatku, možno na prvom stretnutí položil otázku, že či je zámerom dospieť k zhode a predložiť spoločný návrh, lebo tak by sa podľa môjho názoru mali upravovať parlamentné pravidlá, alebo budeme rokovať, stretávať sa a vo výsledku vládna koalícia si vyberie z toho, čo sa jej bude hodiť, čo sa jej bude páčiť a predloží to ako svoj návrh.
Do toho pracovného materiálu, o ktorom sme rokovali, sa dostali aj viaceré veci, s ktorými sme prišli, prišli my ako poslanecký klub a ktoré hodnotím pozitívne. Myslím si dokonca, že väčšina vecí, ktoré sú v tom návrhu, je úplne v poriadku. Sú tam aj návrhy opozície, sú tam aj návrhy a podnety z Kancelárie Národnej rady, ktoré vychádzajú zo skúseností, z praktického uplatňovania zákona o rokovacom poriadku, z toho, na čo sa prišlo v priebehu, v priebehu rokov v rámci aplikačnej prace. O to väčšia škoda je podľa môjho názoru, že tých pár vecí, na ktorých nebola zhoda, si koalícia povedala, že ich tam zahrnie a miesto toho, aby sme mali tu prvý a možno jediný spoločný návrh koalície a opozície v takej dôležitej veci, ako sú pravidlá rokovania parlamentu, tak prichádza s návrhom iba skupina koaličných poslancov.
Je tak trochu paradoxné, že na pracovnú skupinu okrem ľudí a zamestnancov Kancelárie Národnej rady boli pozývaní zástupcovia všetkých poslaneckých klubov zastúpených v Národnej rade a chodili na tie stretnutia zástupcovia dvoch koaličných klubov, teda SMER-u a Hlas-u, troch opozičných klubov - Progresívneho Slovenska, Kresťanskodemokratického hnutia a SaS. Nechodili naňho zástupcovia hnutia SLOVENSKO a nechodili naňho zástupcovia Slovenskej Národnej strany s jednou výnimkou, keď myslím, že na to ostatné stretnutie alebo posledné stretnutie prišiel pán poslanec Lučanský.
A teda návrh, ktorý z väčšej časti bol pripravený s účasťou väčšiny opozície a bez účasti Slovenskej národnej strany, nakoniec do parlamentu predkladá skupina poslancov, ktorej zástupca Slovenskej národnej strany je, ale zástupcovia opozície nie sú. Považujem to za premárnenú šancu. Mohol to byť spoločný návrh. Miesto toho, aby sme sa tu hádali, mohli sme, mohli sme vecne diskutovať, čo ešte by sa dalo v tom návrhu zlepšiť, ale mohli sme s tým byť všetci spokojní a mohol byť ten návrh zákona schválený konsenzom alebo takmer konsenzom celého parlamentu. Je to, samozrejme, lepší spôsob prípravy zmeny rokovacieho poriadku ako v roku 2016, keď prišiel so svojou zmenou vtedajší pán predseda Národnej rady a dnešný pán podpredseda Národnej rady Andrej Danko, ktorý ho presadil úplne proti vôli opozície. Tuto mala opozícia možnosť sa vyjadriť a ja si myslím, že ten proces prípravy bol korektný, aj keď sme sa teda nezhodli na všetkom a, žiaľ, nezodpovedá to tomu, akým spôsobom by sa pravidlá mali meniť. Teda že sa dohodne, dosiahne zhoda, alebo že sa aspoň hľadá maximálna zhoda koalície aj opozície.
Ale sú tam aj viaceré ďalšie paradoxy, ktoré by som rád spomenul, teda okrem toho, že to bolo pripravené spolu s opozíciou bez SNS a je to predkladané spolu s SNS bez opozície, tak jedna z vecí, ktorá stála na počiatku tej diskusie, bol tlak na schválenie etického kódexu, s čím prišli najmä kolegovia a kolegyne z Progresívneho Slovenska. Paradoxom je, že k tomu etickému, etickému kódexu sme sa zatiaľ ešte nedostali a teda novela rokovacieho poriadku je už prerokovaná a už, už o nej rokujeme v prvom čítaní a ten etický kódex ešte stále visí niekde v medzipriestore. Predpokladám, že sa k nemu dostaneme, ale teda je to prinajmenšom zvláštne, že zatiaľ nie.
A rovnako považujem za paradoxné, že veci týkajúce sa poriadku v rokovacej sále, ako to spomenul aj pán podpredseda Národnej rady Gašpar, ešte budú riešené pozmeňovákom v druhom čítaní. A pritom je to jedna, povedal by som, že z najkontroverznejších vecí, ktoré sú tu, v tejto sále, lebo teda predsedajúci z radov vládnej koalície majú často pocit, že niektorí poslanci opozície sa správajú tak, ako by sa v rokovacej sále Národnej rady správať nemali a naopak, viacerí opoziční poslanci majú zase pocit, že koaliční predsedajúci vedú schôdze spôsobom, akým by nemali viesť tú schôdzu a že to zneužívajú svoje, svoje postavenie. Táto dôležitá vec bude riešená až pozmeňovákom v druhom čítaní, čo je opäť spôsob, akým, akým by sa dôležité zmeny v zákonoch robiť nemali, a to hovoríme o zmene rokovacieho poriadku, ktorý pravidlá, pravidlá rokovania upravuje. No toľko k procesu a teraz k samotnému obsahu.
K tým veciam, ktoré považujem za pozitívne, ktoré sa dostali do návrhu aj s prispením opozície, aj teda s prispením toho návrhu, s ktorým sme prišli pred rokom my ako poslanecký klub SaS. Je to už spomínané umožnenie používania obrazovej prezentácie na schôdzi Národnej rady, a to vo forme grafov a tabuliek. My sme tam mali aj grafiky, ale teda to sa predstaviteľom koalície zdalo moc, že grafiky by mohli byť problém. A áno, je tam tá poistka, že má predsedajúci dať, dať súhlas. Tak nie je to, nie je to dokonalé, nie je to otvorenie toho priestoru pre prezentáciu, ale tak je to kompromis, na ktorom sme sa dokázali zhodnúť. Aj z našej iniciatívy sa do toho návrhu dostalo zavedenie povinnosti predkladať informatívne konsolidované znenie návrhu zákonov. Nemusí to byť v podobe celého, celého zákona alebo keď sa mení iba nejaká malá časť veľkého zákona, tak to by bolo asi kontraproduktívne, ale teda relevantných ustanovení. Ako pozitívne vnímam aj zmenu postupu pri hodine otázok, teda že sa budú striedať otázky od koaličných a opozičných poslancov na premiéra. Hoci tu treba povedať, že by možno úplne stačilo, keby poslanci z poslaneckého klubu SMER-u nekládli desiatky rovnakých otázok na svojho premiéra, ktorými ho kryjú a nahrávajú mu na smeč, a jednoducho by existoval prirodzený priestor aj pre opozíciu a nemuseli by sme, nemuseli by sme to takto ošetrovať.
Ako pozitívum vnímam, a teda tiež ako sa to tam dostalo z našej iniciatívy, presnejšie odôvodňovanie návrhov na skrátené legislatívne konanie, lebo neodôvodnené skrátené legislatívne konania vnímam ako jeden z najvážnejších problémov rokovania parlamentu. Teraz tie návrhy by mali byť trošku precíznejšie, trošku konkretizovanejšie. Samozrejmé, že to nezabráni tomu, aby sa tie pravidlá obchádzali, ale prinajmenšom tí, ktorí sa o to budú snažiť, to budú mať trochu komplikovanejšie.
Umožní sa vystúpenie predsedajúceho s faktickou, čo je opatrenie, ktoré jednak je v prospech predsedajúcich, že budú mať normálny priestor, aby sa mohli vyjadriť, ale myslím si, že je to aj opatrenie v prospech korektnosti diskusie, lebo dnes, doteraz je to tak, že predsedajúci síce sa nemôžu vyjadriť s faktickou, ale len tak pri odovzdávaní slova občas niečo, niečo poznamenajú a už ani na to nie je možné reagovať, dokonca ani ten poslanec, ktorý vystúpil v rozprave, na to, na to nemôže reagovať. Toto bude korektnejší, korektnejší spôsob.
Drobnosť, ale tiež môže urýchliť rokovanie, je hlasovanie o výboroch, ktoré dnes, dnes sa schvaľuje, teda keď sa rozhodne Národná rada, že prerokuje návrh zákona v druhom čítaní, tak potom hlasuje o pridelení návrhu zákona vo výboroch. V 99 % hlasuje o tom, čo navrhol predseda Národnej rady a v 99 % to schváli. A keď to aj neschváli, tak platí to, čo navrhol predseda Národnej rady. Čiže to hlasovanie je úplne zbytočné, s výnimkou prípadu, keď niektorý z poslancov navrhne doplniť, doplniť tam nejaký ďalší výbor alebo stanoviť nejakú inú lehotu. Po novom by sa malo hlasovať vlastne už iba v takom, v takom prípade.
Čiže tieto a ešte aj množstvo ďalších vecí v tom návrhu sú v poriadku. To, čo je tam problematické, a to, prečo aj po vystúpení pani poslankyne Plavákovej bola taká rozsiahla diskusia, a to, prečo opozícia nie je podpísaná pod tým návrhom a nebude za ten návrh hlasovať, spočíva vo veciach, ktoré obmedzujú rozpravu. Obmedzujú dĺžku vystúpení, konkrétne pri písomne prihlásených z 20 na 15 minút, v treťom čítaní z 10 na 5 minút a obmedzujú, obmedzujú vystúpenia spravodajcov a predkladateľov z 90, teda na celkovo 90 minút. Vytvára to, vytvára to isté problémy a myslím si, že nič podstatné to nerieši. Problémy, ktoré to vytvára, okrem toho, že sa obmedzí priestor, priestor pre rozpravu a parlament by mal byť predovšetkým priestor pre rozpravu a diskusiu medzi poslancami, tak prakticky problém, ktorý si nikto z nás neuvedomil na tej rokovac... na tej pracovnej skupine, je napríklad to, že vznikne tým nerovnosť zbraní napríklad pri odvolávaní členov vlády, ktorí budú mať neobmedzený priestor na reakcie, kdežto navrhovateľ bude limitovaný tými 90 minútami. A myslím si, že ten návrh aj tak nič nerieši z dôvodu, že až do roku 2016 mohli poslanci diskutovať bez obmedzenia času aj v písomnej rozprave, aj v ústnej rozprave.
Potom prišiel pán vtedajší predseda Národnej rady Danko s tým, že treba to nejako obmedziť, hoci reálne to veľké problémy nespôsobovalo a pri väčšine tých rozpráv nebol problém s tým, že sa poslanci mohli vyrozprávať, koľko mali potrebu, napríklad keď pán poslanec Hlina má potrebu diskutovať o poľnohospodárskych zákonoch. Ja som tu zažil pána poslanca Mihála, ktorý veľmi zaujímavo vedel hovoriť o sociálnych zákonoch a bola škoda, že musel byť uťatý po dvadsiatich minútach. Alebo pána poslanca Muňka zo SMER-u, ktorý mu oponoval, nuž ale prihlásil sa až do ústnej rozpravy a miesto toho, aby rozprával pol hodinu, a aj opozícia by si ho rada vypočula, tak, tak bol uťatý a rozprával, rozprával iba desať minút, teda ospravedlňujem sa, pán poslanec Muňko je, myslím, ešte stále poslancom klubu SNS, nie SMER-u.
A ono to reálne, reálne to nič nerieši, lebo vtedy, keď sa schvaľovalo to obmedzenie, že 20 minút písomne prihlásení, 10 minút ústne prihlásení, tak ja som si to spočítal, že keď sa, ja neviem, skupina 40 opozičných poslancov dohodne, všetci sa prihlásia písomne, všetci sa prihlásia ústne, všetci sa k nim prihlásia s faktickými poznámkami, ku každému príspevku, tak tá rozprava sa natiahne na dva týždne alebo tri týždne? Čiže ak je cieľom zabrániť obštrukciám, tak ani tá 20- a 10-minútová úprava ničomu nebráni, a videli sme to aj v praxi v minulom volebnom období, keď Národná rada rokovala o vydaní súhlasu s tým, aby súd rozhodoval o väzobnom stíhaní vtedajšieho poslanca Roberta Fica, tak sa všetci poslanci SMER-u zapojili do rozpravy a presne týmto systémom natiahli rozpravu presne na ten čas, na niekoľko dní, ktorý potrebovali na to, aby to hlasovanie dopadlo tak, že Národná rada nedala súhlas s tým, aby o tom rozhodoval súd. A keď sa rokovalo o novele Trestného zákona v tomto volebnom období, tak opozícia postupovala podobným spôsobom a rozprava sa natiahla na celé týždne.
Teraz keď to skrátite o ďalších päť minút na 15 minút, tak čomu tým reálne zabránite? Zabránite tým poslancom, ktorí by vedeli a chceli k niektorému zo zákonov raz za schôdzu alebo dvakrát za schôdzu povedať nie niečo 15 minút, ale 20 minút, ale reálnej obštrukcii týmto spôsobom nijako nezabránite. (Potlesk.)
Pokiaľ, pokiaľ ide o tých 90 minút, tak áno, môže sa to zdať, že 90 minút, tak má predkladateľ úvodné slovo, môže vystúpiť do rozpravy, môže sa opakovane zapojiť do rozpravy a potom má ešte aj záverečné slovo. Áno, 90 minút je dosť, ale, opäť, koľkokrát predkladateľ alebo spravodajca využil tých 90 minút? Sú nejaké výnimočné situácie, keď sa to deje, a ja mám taký smutný pocit, že celý tento návrh je vlastne niečo, čo by som nazval lex Stavrovská, lebo pani komisárska pre osoby so zdravotným postihnutím keď vystupuje, tak sa snaží odprezentovať čo najviac zo svojich obsiahlych správ a niektorým koaličným poslancom sa zdá, že to už je veľa, to už, prečo by sme to, prečo by sme to toľko mali počúvať. A ja sa tu snažím sedieť, hoci téma ľudí so zdravotným postihnutím nie je moja hlavná téma, ale vnímam to ako dôležitú agendu, vnímam pani komisárku Stavrovskú ako niekoho, kto je zapálený pre svoju prácu a kedy inokedy a kde inde sa má prihovoriť poslancom Národnej rady, ako počas prednášania svojej správy a diskusie o nej. Lebo my sme tí, ktorí reálne môžu zmeniť množstvo z tých problémov, na ktoré ona vo svojich správach upozorňuje.
Ale aby som bol aj trochu sebakritický, tak my sme ako opozícia v roku 2016 kritizovali tú novelu, s ktorou prišiel pán predseda Národnej rady Danko, aj sme to dali na Ústavný súd a potom, po roku 2020, sme napríklad tie obmedzenia času mohli zrušiť a neurobili sme to. Takže len tak kladiem do pléna otázku, že keď raz zasa budeme mať príležitosť, tak iba to posunieme naspäť z 15 na 20 minút alebo, alebo pôjdeme do zásadnejšej zmeny a úplne sa vzdáme toho obmedzenia vystúpenia v rozprave. Nevravím, že sa s tým nedá žiť, dá sa s tým fungovať, dá sa za 20 minút, alebo ak sa prihlásite za klub, za 30 minút povedať, čo potrebujete, dá sa to povedať aj za 15 minút, aj za 10, ale naozaj má zmysel obmedzovať rozpravu?
Pokiaľ ide o to tretie čítanie, čoho sa dotkla aj pani poslankyňa Plaváková, že sa má obmedziť iba na legislatívno-technické záležitosti, pán podpredseda a predkladateľ Gašpar hovoril, že sa to zneužíva, no nezneužíva sa to. Tak je dnes napísaný zákon o rokovacom poriadku a len preto, že si nikto nespomenul, že takto je napísaný zákon o rokovacom poriadku, a zákon o rokovacom poriadku umožňuje v treťom čítaní sa zaoberať tými časťami zákona, ku ktorým boli schválené pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, tak to vyvolalo veľké otázky a pobúrenie, keď, a ja som to bol, keď som v treťom čítaní začal, začal diskutovať k schváleným pozmeňujúcim návrhom, a bol som napomínaný predsedajúcim, že mám diskutovať iba k legislatívno-technickým otázkam, ale tak nie je napísaný zákon o rokovacom poriadku. Ja si myslím, že vedome je napísaný tak, aby sa dalo vyjadriť k tým veciam, ktoré boli zmenené v druhom čítaní pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi, a že to má zmysel práve pre kvalitu legislatívneho procesu, že tam nemá ísť iba o legislatívno-technické otázky, lebo nie je v druhom čítaní vždy dostatočný priestor na to, aby sa poslanci vyjadrili k tým zmenám, najmä v situácii, keď predkladatelia tých zmien ich predložia napríklad až, až v tej časti rozpravy, keď sa hlásia do rozpravy ústne, tak potom priestor na reagovanie na také pozmeňujúce návrhy je dve minúty faktickej poznámky, a to naozaj v niektorých prípadoch nestačí.
A opäť, to tretie čítanie k iným ako k legislatívno-technickým veciam, však to sa tu nedialo masovo, to sa tu nedialo šesťkrát za schôdzu, to sa dialo naozaj v situácii, keď bolo dôležité poukázať na nejaké, na nejaké zmeny, čiže sa to dialo naozaj vcelku, vcelku výnimočne a myslím si, že nie je dôvod na to, aby, aby sa to, aby sa to obmedzovalo, lebo to povedie k menej kvalitnej legislatíve, k menšej možnosti diskusie a tie benefity z toho, že v treťom čítaní sa obmedzí rozprava, budú aj tak minimálne, pokiaľ benefitmi myslíte, myslíte to, že sa tým zamedzí obštrukcia, lebo obštrukcie sa budú robiť, budú dať robiť aj po tejto zmene rokováku, aj po akejkoľvek praktickej, akejkoľvek inej zmene rokovacieho poriadku.
Je, samozrejme, že množstvo vecí, ktoré by som ja zmenil v zákone o rokovacom poriadku a ktoré by podľa môjho názoru zlepšili fungovanie parlamentu, ale teda uvedomujem si, že na to musí byť väčšinová zhoda. Nejdem tu hovoriť o tom, čo všetko by sa ešte dalo, ale chcem povedať, že to považujem za premárnenú príležitosť, aby sme dospeli k nejakej zhode aspoň na tom, akým spôsobom má mať parlament nastavené pravidlá svojho rokovania, pravidlá svojho fungovania. A keby išla, išlo o nejakú zásadnú vec typu v roku 2016, keď pán Danko prišiel s tým, že nebude neobmedzený čas rozpravy, ale teda obmedzí sa to nejako na 20 a 10 minút, dobre, tomu by som rozumel, tam ťažko nájsť zhodu. Ale tuto to, čo nás delilo od toho, aby sme našli zhodu v rámci tej pracovnej skupiny, kde boli aj zástupcovia opozície, bolo, že z 20 minút na 15 pri písomne prihlásených a z 10 minút na päť v tretej, v treťom čítaní, plus obmedzenie sa na legislatívno-technické otázky v treťom čítaní. To naozaj pre tých päť minút. Opäť aj z tohoto je potrebné, aby bol, bol predmet konfrontácie medzi koalíciou a opozíciou miesto toho, aby sme to urobili tak, ako sa to má robiť, teda že aspoň na pravidlách hry sa dokážeme spoločne dohodnúť.
Priznám sa, že tomuto nerozumiem.
Ďakujem. (Potlesk.)