Videokanál poslanca

Dobrý deň, vážený pán predsedajúci, vážené takmer neexistujúce kolegyne a kolegovia, česť výnimkám, samozrejme. Ja začnem takou možno rečníckou otázkou. Čo je kľúčom k hospodárskemu rastu, technologickému pokroku a sociálnej stabilite spoločnosti? Ja si myslím, že väčšina z vás by určite na prvú, na fleku vedela odpovedať, že napríklad je to rozvoj podnikateľského prostredia, a iný by povedal, že, ja neviem, stabilita demokratických inštitúcií, iný zase, že vytváranie zahraničnej spolupráce alebo zahraničné investície, iný možnože stabilné ukotvenie Slovenska v štruktúrach NATO a EÚ. Teraz neviem, či sa môžem na túto stranu dívať (rečníčka ukázala smerom na koalíciu) alebo skôr na túto (rečníčka ukázala smerom na opozíciu), ale bezpochyby sú to všetko veľmi dôležité veci.
Z môjho pohľadu a verím, že aj z vášho, tou najdôležitejšou hodnotou pre dosiahnutie týchto aspektov je vzdelanie. Kvalitné vzdelanie totiž podporuje inovácie, kreativitu a, samozrejme, aj schopnosť adaptovať sa na výzvy modernej doby. Krajiny, ktoré totiž investujú do vzdelávania, dosahujú aj vyššiu produktivitu, nižšiu nezamestnanosť a vo všeobecnosti lepšiu kvalitu života. Vzdelanie takisto napomáha riešiť aj také problémy, ako je chudoba či nerovnosť, a podporuje aj demokratické hodnoty a občiansku angažovanosť. Len vzdelaná spoločnosť dokáže čeliť globálnym výzvam, ako je napríklad klimatická kríza, digitalizácia alebo sociálne zmeny. Len vzdelaná spoločnosť má budúcnosť. Po preštudovaní rozpočtu v oblasti vzdelávania ma však napadla otázka, či si túto tak jednoduchú rovnicu vôbec niekto v tejto vláde uvedomuje. Pretože to, čo nám predložili, o tom absolútne nesvedčí.
Slovenské školstvo čelí naozaj dlhodobo pretrvávajúcemu problému nedostatočného financovania, o tom hovoríme už veľmi dlho a je úplne jasné, že takto poddimenzované školstvo sa, negatívne to teda ovplyvňuje aj kvalitu a konkurencieschopnosť. Výdavky Slovenska na vzdelávanie sú už dlhodobo alarmujúco nízke. Podľa štatistík OECD Slovensko vynakladá na školstvo len niečo okolo 4 % HDP, pričom priemer krajín OECD je 5 %. Podľa vládou predloženého rozpočtu je zámerom dosiahnuť do roku 2027 nárast podielu investícií do školstva na úroveň 4,06. To ma celkom pobavilo, pretože je to teda oveľa menej ako v roku 2019, 2020, 2021 a dokonca aj predchádzajúci, tento rok, kedy vláda investovala až 4,5 % HDP. Znamená to teda, že trend investícií je klesajúci a nie rastúci? To je asi úplne protichodné tomu, čo chceme dosiahnuť a je to fakt, že pritiahnuté za vlasy, najmä ak takí lídri v oblasti vzdelávania, ako je Švédsko, Belgicko alebo Island, investujú do vzdelania 6-7 % HDP. A dokonca, ako spomenula aj pani kolegyňa Kalmárová, aj susedné Česko investuje do vzdelania 5 % HDP.
Je potrebné si uvedomiť, že tu sa nehráme len s nejakými číslami, ale naozaj s tým, ako to reálne ovplyvňuje kvalitu vzdelávania našich detí, pretože aj naše deti chodia do tejto krajiny a budú tvoriť budúcnosť, a spôsobuje to naozaj vážny deficit v mnohých oblastiach, pre ktoré je kvalita školstva naozaj kľúčová. Ja osobne a verím, že aj iní odborníci, za najväčší nedostatok nášho školstva považujem neschopnosť implementovať princíp inklúzie do našich škôl. Vo vyspelých krajinách je princíp inklúzie absolútnym štandardom, ale na Slovensku nám stále chýbajú pomocné profesie v podobe asistentov, sociálnych či špeciálnych pedagógov a ďalších odborných zamestnancov. Podľa Inštitútu vzdelávacej politiky až 60 % škôl uvádza, že nemá dostatočný počet asistentov, čo, samozrejme, výrazne ovplyvňuje to, či sú schopní individuálne pristupovať k našim deťom. Tu len podotýkam, že je pre mňa naozaj nepochopiteľné, že ministerstvo školstva doteraz nezverejnilo žiadnu analýzu, ktorá by presne vypočítala, koľko asi podporného personálu v školách potrebujeme a koľko peňazí teda úplne celkom, summa summarum potrebujeme na podporné opatrenia rôzneho typu, či už doučovania, jazykové kurzy alebo iné asistentské služby pre deti so špeciálno-výchovnými vzdelávacími potrebami.
Ďalším problémom je ale aj to, že naši učitelia nie sú dostatočne pripravení na prácu v inkluzívnych triedach, čo teda pokladám tiež za obrovský problém. Pretože ak aj máme tieto pomocné profesie, tak v mnohých prípadoch nemajú dostatočnú zručnosť na prácu s diverzifikovanými potrebami detí. A tento nedostatok potom spôsobuje, že deti so špeciálnymi potrebami umiestňujeme do samostatných tried či samostatných škôl namiesto toho, aby sme ich dokázali integrovať v bežnom vzdelávacom systéme. Nebudem dneska hovoriť o segregácii a o takýchto negatívnych prístupoch, pretože dnes to nie je témou dňa, ale je to jeden z dôsledkov nedostatočného rozpočtu a financovania školstva.
Okrem toho slovenským školám chýba aj moderné vybavenie, ktoré je v iných krajinách štandardom. Viac ako 30 % škôl nemá prístup k dostatočným technologickým zdrojom, ako sú, neviem, tablety, počítače a v iných krajinách, ako je napríklad Fínsko či Holandsko, je technológia už dávno integrovaná priamo do výučby a to na všetkých stupňoch vzdelávania.
No a napokon financovanie sa prejavuje najmä na platoch učiteľov, tak ako to už bolo aj spomenuté. A tu opäť sme prví, ale teda od konca. Priemerný slovenský učiteľ zarába len niečo vyše 70 % priemernej mzdy vysokoškolsky vzdelaného zamestnanca, zatiaľ čo priemer OECD je okolo 85 %. Čo to spôsobuje, je úplne jasné. Nízka atraktivita učiteľského povolania a akútny nedostatok kvalifikovaných učiteľov. Ak chce Slovensko naozaj konkurovať vyspelým krajinám, tak musíme zásadne zvýšiť financovanie školstva, o tom niet pochýb, a musíme prioritizovať inklúziu a vytvoriť také podmienky, ktoré zabezpečia kvalitné a spravodlivé vzdelanie pre všetkých žiakov. Napriek chýbajúcim analýzam si dovolím tvrdiť, že optimálne by sme potrebovali do školstva investovať aspoň o jednu miliardu eur viac.
Podľa programového vyhlásenia vlády sa zdá, že tieto negatíva si vláda uvedomuje, pretože konkrétne uvádza, že "ďalšie zanedbávanie investícií do vzdelávania a vedy si Slovensko nemôže dovoliť", alebo že "rast zdrojov je nevyhnutný na znižovanie investičného dlhu v regionálnom školstve". Je pre mňa potom záhadou, že sa tieto postoje naozaj nepretavili aj do rozpočtu v oblasti vzdelávania. No ale potom som sa zamyslela nad tým, že čo môžeme očakávať od premiéra, ktorý zdravie a vzdelávanie asi tiež nepokladá, bohužiaľ, za svoju prioritu.
Poďme si teda zhrnúť, čo je obsahom rozpočtu pre oblasť vzdelávania na rok 2025. Niekoľkokrát aj v médiách, ale už aj v tejto sále sme počuli, že školstvo je víťazom tohtoročného rozpočtu, pretože tam pôjde o 1,2 mld. eur viac. A takisto sme niekoľkokrát aj povedali, že je to bohapusté klamstvo, pretože 560 mil. z toho sa len presunie zo samospráv kvôli financovaniu materských škôl pod rezort školstva. Takže tieto peniaze už v našom školstve boli a nemožno ich považovať za peniaze navyše. A napokon, ak uvážime, že už v roku 2019 teda sme investovali do školstva 4,6% HDP, tak na budúci rok to bude len 4, je jasné, že aj keď máme nominálne v našom školstve viacej finančných prostriedkov, tak pri rastúcom počte detí sa to prejaví jednoducho tak, že budeme mať týchto peňazí menej z celkového koláča na počet detí. O tom, že by sme sa mohli nejako dostať k nejakému šesť-sedempercentnému HDP teda, o tom môžeme ešte len dlho-dlho snívať.
Potom sa tu už dneska hovorilo aj o tom, že časť finančných prostriedkov pôjde teda do podporných opatrení a to v dôsledku plánu obnovy a odolnosti, teda konkrétne o 131 mil. viac, a má teda pribudnúť 937 nových pozícií, pričom z rozpočtu vyplýva, že pôjde o pedagogických asistentov. Ako tu bolo spomenuté, nie je to zase nič, čo by pán minister školstva navyše vyrokoval, pretože toto navýšenie už bolo naplánované za predchádzajúcich vlád a vyplýva z plánu obnovy a odolnosti. Takže nie je to nič, čo tam pôjde opäť navyše. Už to tam bolo, aj títo asistenti tam boli, len teraz sa budú financovať zo štátneho rozpočtu. Vzhľadom na to, že nemáme predstavu ani o tom, koľko finančných prostriedkov na zabezpečenie dostatočného počtu asistentov potrebujeme, je pre mňa teda naozaj aj otázne, či toto dofinancovanie bude stačiť. Podľa mňa určite nie, lebo 937 asistentov je príliš málo na to, čo potrebujeme. Ale analýzy nemáme, takže sa to nedá nejako dokázať.
Čo je však ale najhoršie, je, a vy určite viete, v médiách je to všade, vláda si neplní svoje programové vyhlásenie vlády, kde deklaruje, že bude pravidelne navyšovať platy zamestnancom. A minister školstva pán Drucker sa vyjadril, že teda ak by aj niekde nazbieral, naškrabkal na toto zvyšovanie platov zamestnancov, tak by to bolo jedine práve z týchto podporných opatrení. Takže je dosť možné, že napokon títo noví asistenti v našich školách ani nebudú, pretože budeme musieť platiť za to, že minister školstva, resp. súčasná koalícia si neplní svoje záväzky.
Najväčším problém je všade skloňované teda absencia navýšenia platov zamestnancov v školstve, pretože rozpočet počíta iba s navýšením objemu na kompenzačné príspevky. Ale je však potrebné povedať, že tieto sú naozaj nízke, absolútne neriešia problém s regionálnymi rozdielmi. Okrem toho sú nepredvídateľné, sú negarantovateľné a nedostanú ich všetci zamestnanci školstva. Aj tu musím povedať, že vláda neplní svoje záväzky, ktoré si stanovila, a tým pádom aj tieto finančné prostriedky v objeme takmer 100 mil. eur možno budú presunuté do valorizácie platov. Takže aj z tých ďalších oblastí, o ktorých hovoríme, že teda však je tam viacej peňazí na valorizáciu, však tu máme nejaké regionálne, resp. kompenzačné príspevky, sa môže stať, že aj tie budú zrušené ako nesystémový prvok a budú prehodené do zvýšených platov zamestnancov. Môže sa stať, však, takže nie, uvidíme, ako teda odbory to s pánom ministrom vyrokujú. Pre mňa je to však ale dôkaz, že vláda myslí na atraktívnosť učiteľského povolania jedine a jedine vtedy, keď učitelia hrozia štrajkom. Som presvedčená, že je to absolútne neprijateľné, nesystémové, ale čo je najhoršie, tak je to nedôstojné.
Nedostatok financií sa však nebude prejavovať len v školách, ktoré sú financované z rezortu ministerstva školstva. Zmena financovania materských škôl, konsolidácia a vyššie daňové zaťaženie budú mať dopad aj na financovanie samospráv a sieť školských zariadení v pôsobnosti miest a obcí. Ide najmä o školské jedálne, školské kluby detí, základné umelecké školy a centrá voľného času.
Už v roku 2024 výška finančných prostriedkov nezohľadňovala skutočné náklady, ktoré sú vynakladané školskými zariadeniami na zabezpečenie miezd a prevádzky. Ja podotýkam, že to nie je len nejaká fráza a naozaj za posledné tri roky som sa často rozprávala v regióne s ľuďmi, ktorí prevádzkujú školské zariadenia na úrovni našich regiónov, miest a obcí, ktorí hovoria o tom, že im síce rastú náklady na energie, že sa tam prejavuje veľmi negatívne aj inflácia, ale rastú aj napríklad mzdy, však za posledných pár rokov narástli mzdy pedagogických zamestnancov dokopy možno o viac ako 30 %, avšak na normatíve od starostov miest a obcí sa tento nárast nákladov neprejavil v ich normatívoch. Znamená to, že náklady na mzdy a prevádzku rástli oveľa rýchlejšie ako normatív na žiaka a keď do toho započítame to, že neustále rastie počet detí a že klesá jednotkový koeficient miest a obcí, tak stále máme tu ten aspekt, že ten normatív na žiaka je z roka na rok nižší a nižší.
Znamená to, že naše základné umelecké školy, centrá voľného času, školské kluby detí sa dostali do stavu, kedy nedokážu bez dodatočných zdrojov financovať svoju prevádzku. A keďže prevádzku jednoducho musíte zaplatiť, na týchto položkách sa nedá šetriť, no tak kde budete šetriť? Jedine na pedagogických zamestnancoch a na mzdových nákladoch.
Len pre ilustráciu vám poviem, že napríklad pri zaplatení takého sedmičkového kvalifikovaného pracovníka alebo zamestnanca pedagogického v základnej umeleckej škole potrebujete na to, aby ste zaplatili jeho mzdu, 20 až 23 žiakov, ale jeho plný úväzok je 15 detí, viac jednoducho tam nevtesnáte. To znamená, že na takomto zamestnancovi vy každý mesiac preplatíte 1 500 eur, ktoré nemáte odkiaľ zobrať. Čo to znamená? Znamená to len toľko, že vy jednoducho si nemôžete dovoliť ako riaditeľ prijať takéhoto kvalifikovaného zamestnanca, ale musíte siahnuť po nejakého študenta alebo absolventa strednej školy. Aký to bude mať dôsledok? No len na kvalite tej vykonávanej činnosti alebo výchovno-vzdelávacej činnosti. Čiže v dôsledku tohto sa nám stane, že bude rapídne klesať kvalita vzdelávania ešte aj umeleckého a mimoškolského.
Ja viem, možno si poviete, že tak to zoberte od rodičov, však nech si to doplatia. Ale v dôsledku toho, aké máme v súčasnosti nastavenie, konsolidácia, zvyšovanie daňového zaťaženia, viete si vôbec predstaviť, že poviete nejakému rodičovi, že si musí zaplatiť za mimoškolské vzdelávanie? No nie je to vôbec jednoduché. A ja si myslím, že stojíme pred veľmi-veľmi závažnou situáciou, kedy fungovanie školských zariadení na Slovensku je ohrozené. Uvedomme si, že tu ide nielen o tisícky detí, ktoré sa teda táto vláda tiež zaviazala v programovom vyhlásení vlády, že bude podporovať mimoškolskú činnosť, ale že tu ide aj o 60-tisíc zamestnancov, ktorí v dôsledku reforiem tejto vlády a konsolidačných opatrení môžu prísť o prácu. Výsledkom teda bude to, že sieť regionálnych školských zariadení skolabuje. A to vám môžem povedať teda aj z osobnej skúsenosti, lebo mám osobnú skúsenosť aj so zriaďovaním základnej umeleckej školy a centra voľného času, kde som predtým, ako som sa presunula sem, pôsobila.
Jediným možným riešením, ktoré ja v tejto situácii vidím, lebo však ten koláč nejakým spôsobom pre samosprávy nenafúknete, je asi to, že štát prevezme celé financovanie týchto škôl pod seba, v opačnom prípade teda zanikne mimoškolská činnosť na Slovensku.
Summa summarum, školstvo je hlboko finančne poddimenzované, nemá kto učiť a aj keby niekto učiť chcel, tak si to nemôže dovoliť, pretože nemôže uživiť svoju rodinu. Nadšenci, ktorí prinášajú do školstva inovácie, tí sú frustrovaní, lebo nedokážu z normatívu ufinancovať svoje prevádzky. A možnosti rodičov sú dnes tiež na hranici únosnosti. Vďaka rozpočtu na rok 2025 sa naše školstvo dostane do ešte väčšieho úpadku, ako je dnes. Tak neviem ako vy, ale ja sa o budúcnosť tento krajiny naozaj obávam.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Dobrý deň. Vážený pán predsedajúci, vážený pán verejný ochranca práv, milé kolegyne, kolegovia, je mi veľmi ľúto, že ľudia za kamerami, ktorí sa teraz na nás dívajú v živom prenose, nemôžu vidieť celú sálu, lebo musím povedať, že to tu naozaj zíva prázdnotou. Keď sa pozriem na túto ľavú stranu, nevidím ani jedného poslanca koalície a tu pred sebou vidím momentálne dvoch, čiže dokopy sú tu traja poslanci koalície. Je to, prepáčte, ešte vás dvoch som nepočítala. Takže koniec-koncov z toho počtu koaličných poslancov, ktorých tu máme v sále, je toto naozaj na zaplakanie a musím povedať, že je to veľká hanba, hovorí to len o tom, akú hodnotu naozaj táto koalícia má vo vzťahu k udržiavaniu a dodržiavaniu ľudských práv a slobôd a že ich viac-menej zaujíma ľudské právo len vtedy, pokiaľ sa to jedná o ich ľudí, alebo ich ľudí, ktorí sú naviazaní na ich záujmy. Napr. sme to videli pri Trestnom zákone, alebo pri lex atentáte, kedy sa naozaj veľmi, veľmi oháňali ľudskými právami.
Ale ja mám zároveň tu pocit, že ľudskoprávna minulosť a celkovo pôsobenie v treťom sektore je dnes normálne že stigmou, ktorú v opozite tomu, čo tu deklarujú, ako im na tom záleží, cielene vytvára táto súčasná koalícia. Ja osobne mám ale ľudskoprávnu minulosť a aj minulosť v treťom sektore a som na to naozaj nepatrične hrdá, pretože pôsobenie v treťom sektore ma naučilo to, čo ma mala naučiť škola a čo ma škola nenaučila.
Ľudské práva sú totiž neodňateľné a prináležia všetkým ľudským bytostiam, nielen vyvoleným, zaručujú im rovnosť, bezpečnosť a slobodu. Okrem toho ľudské práva sa neviažu na žiadnu ideológiu ani žiadne náboženstvo a nemožno ich nijako ideologicky ohýbať. A ja som rada, že práve tento rozmer ľudských práv spomína aj táto predložená správa, ktorú sme mali možnosť čítať a ktorá je podľa mňa jednou z najdôležitejších správ nezávislého orgánu, ktorej by sme mali venovať pozornosť. Ale v predchádzajúcich obdobiach sa tu, bohužiaľ, udomácnil taký zvyk, že kriticky a na dôkazoch založený report nezávislého orgánu, ktorým verejný ochranca práv je, o zlyhaniach, pochybeniach alebo nedostatkoch v oblasti dodržiavania základných ľudských práv boli odmenené poslancami a poslankyňami tým, že správy neboli vzaté na vedomie. Mali by sme si uvedomiť, že práve tento prístup odzrkadľuje to, akú hodnotu a vážnosť prikladáme právam, ktoré sú zakotvené v európskej, teda v Ústave Slovenskej republiky a aj v rôznych medzinárodných záväzkoch, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a teda sa zaviazala aj ich dodržiavať.
V správach VOP, a to vrátane tejto, nejde len o nejaký výpočet vybraných prípadov, je to komplexná správa, ktorá nám sprostredkováva cez evidované podnety alebo konania rôzne nedostatky, zlyhania, pochybenia a najmä nečinnosť orgánov verejnej správy a ďalších orgánov verejnej moci, ktoré sú súčasťou štátneho aparátu. Rovnako ale zároveň komunikuje aj odporúčania, ktoré by sme v žiadnom prípade nemali ignorovať a hlavne by ich teda nemali ignorovať tie rezorty a inštitúcie, ktorých sa to priamo dotýka. V mojom príspevku sa budem venovať najmä oblasti, ktorým sa expertne už niekoľko desiatok rokov venujem, a to je prioritne oblasť vzdelávania a oblasť inklúzie marginalizovaných rómskych komunít, čo však neznamená, že porušovanie ľudských práv v iných oblastiach pokladám za menej závažné.
Hneď v prvej oblasti pod názvom právo na osobnú slobodu, právo na ochranu pred mučením, neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním VOP uvádza prípady, ktoré nie sú, žiaľ, jedinečné a, bohužiaľ, ani ničím výnimočné. Snáď len tým, že sa toxicky opakujú, čím nielen u obetí vyvolávajú pocit, že ide o akýsi štandard alebo normu, ktorá sa bežne v našej spoločnosti vyskytuje. A to je nielen desivé, ale najmä absolútne neprijateľné. V tejto časti je uvedených šesť prípadov policajných zákrokov voči Rómom, pri ktorých došlo k vážnym nedostatkom vo vedení úradných záznamov a v jednom prípade bolo konštatované porušenie práva na ochranu pred mučením, neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním. Išlo o policajný zákrok voči Rómom v Milhosti, pričom policajti neposkytli hodnoverné vysvetlenie zrazení, ani nepreukázali nevyhnutnosť a primeranosť použitia donucovacích prostriedkov voči jednému z dvoch, podotýkam maloletých chlapcov a jeho príbuzným. Napriek tomu, že verejný ochranca práv odporučil voči týmto policajtom vyvodiť aj disciplinárne dôsledky. Tipnite si, tieto neboli voči nim nikdy vyvodené s odôvodnením, že uplynula zákonná lehota. V ostatných prípadoch podľa správy VOP nedošlo k porušeniu práv osôb a to aj napriek tomu, že na policajnom zásahu v jednom z prípadov v Bardejove sa zúčastnil veľký počet príslušníkov polície, pričom voči trom osobám boli použité donucovacie prostriedky a minimálne jednej osobe boli spôsobené zranenia.
Povedzme si pravdu, ani toto nie je vôbec výnimočné, pretože až 80 % nahlásených prípadov diskriminácie a porušovanie ľudských práv na základe etnicity je klasifikovaných ako neodôvodnených. Rómovia si, bohužiaľ, akosi zvykli, že ak aj podajú podnet v oblasti policajného násilia, neobídu najlepšie. Spomeňme si napr. na prípad Moldavy nad Bodvou, ktorej obete prešli naozaj desať rokov dlhú, traumatizujúcu cestu za aspoň čiastočnou spravodlivosťou a ktorá je príkladom zjavnej zaujatosti vyšetrovateľa Úradu inšpekčnej služby. Radšej teda Rómovia volia cestu podnety neoznamovať.
Kým správa verejného ochrancu práv sa odvoláva na evidované podnety, z reálne vyskytujúcich sa prípadov diskriminácie na Slovensku je oznámených len minimálne množstvo. Podľa výskumných zistení 80 % Rómov prípady diskriminácie neoznámilo žiadnej kompetentnej inštitúcii. Len 41 % opýtaných Rómov vie o existencii antidiskriminačného zákona a 84 % nepozná žiadnu inštitúciu, ktorá by poskytovala pomoc obetiam diskriminácie.
Tento štát však v oblasti zvyšovania vymožiteľnosti práva napriek tomu zásadne a dlhodobo zlyháva. Riadime sa pravidlom, že čo sa neoznamuje, to vlastne neexistuje. Vo vyspelých demokratických krajinách už dávno pochopili, že ak je v niektorej z oblasti málo podnetov, tak to znamená len to, že štát neprevzal zodpovednosť a že zlyháva. Tejto koalícii však podľa môjho názoru na bezpečnosti záleží, aspoň tak to tvrdili, nie, počas predkladania toho lex atentátu, no tak teraz majú príležitosť to dokázať.
Na závere tejto časti by som ešte rada pripomenula, že napriek niekoľkým odporúčaniam VOP a aj dlhodobej diskusii o nutnosti využívania telových kamier na uniformách policajtov, ktoré by slúžili na odradenie od nezákonného používania neprimeranej sily a zároveň by boli dôkazom aj o tom, ako polícia zasahuje, tak do dnešného dňa neboli pre Policajný zbor zabezpečené. V súvislosti s nimi by sme ale nemali diskutovať len o tom, že na to nemáme dostatok finančných prostriedkov, ale najmä v kontexte dodržiavania základných práv a slobôd, a okrem toho pripomínam, že dôkazné bremeno v týchto prípadoch nesie vždy štát, ktorý musí vedieť preukázať, akú silu použil voči svojim občanom, a snáď netreba pripomínať, že aj Rómovia a Rómky sú občanmi a občiankami tejto krajiny a je našou povinnosťou pristupovať k nim rovnocenne.
Rada by som sa ešte stručne dotkla dvoch oblastí, ktorými sa dlhodobo zaoberám, a tou prvou je oblasť porušovania reprodukčných práv žien a s ňou súvisiaca absencia mechanizmu odškodnenia za nezákonné sterilizácie, ktoré sú vykonané v rozpore s právom. V tomto kontexte by som sa rada opýtala, dokedy chce vláda, preboha, ešte čakať? Prečo doteraz nebol prijatý mechanizmus odškodnenia? Tu ide o obete, ktoré naozaj utrpeli trvalú ujmu a doživotnú traumu. Obete, ktorých dôstojnosť a ľudská hodnota bola protiprávne a neľudsky pošliapaná. Dištancovanie sa od týchto činov a odsúdenie týchto činov predsa nemôže byť postačujúce. Dokonca ani samotné finančné odškodnenie nevykompenzuje tú škodu, ktorú im náš štát spôsobil, avšak nečinnosť či dokonca spochybňovanie nášho záväzku len zdôrazňuje, že presadzovanie dodržiavania základných a ľudských práv má u tejto vlády prioritu len v prípadoch, ktoré sa snažia presadiť prostredníctvom skrátených legislatívnych konaní v záujme vyvolenej skupiny, ale nie v záujme všetkých občanov a občianok tejto republiky. Doposiaľ iniciatíva odškodnenia nezákonne sterilizovaných žien vychádzala vždy len z iniciatívy poslancov, a teda je najvyšší čas, aby túto iniciatívu konečne prevzala vláda.
Napokon považujem za potrebné ešte pristaviť sa pri mne osobne najzávažnejšej oblasti, ktorou je dlhodobo pretrvávajúca segregácia rómskych detí, o nej tu nehovorím prvýkrát, a preto verím, že nikomu z vás nie je potrebné hovoriť o dôsledkoch pretrvávajúcej segregácie a s ňou súvisiaceho bludného kruhu generačnej chudoby a sociálnej deprivácie aj sociálnej separácie od väčšinovej populácie. Nech komunikujem s kýmkoľvek o rómskej otázke, ako sa dnes jej hovorí, tak vždy počúvam o dôležitosti vzdelávania ako mostu z chudoby. Problém je, že o nutnosti skoncovať so segregačnými praktikami, ktoré sú mimochodom opakom inklúzie Rómov z vylúčených lokalít, ale aj opakom kvalitného vzdelávania, tak len hovoríme a nekonáme. A to aj napriek tomu, že čelíme infringementu od 2015 za porušenie rasovej smernice, aj po tom, čo čelíme žalobe a následnej pokute od Európskej komisie. A dôvod? No ten je jednoduchý. Nechceme. Predstava, že by, v úvodzovkách, naše biele deti mali chodiť do školy, v úvodzovkách, so všivavými cigánčatami privádza, bohužiaľ, Slovákov do neprimeraného emocionálneho odporu. A kto by z politikov chcel riskovať, že stratí hlas potencionálneho voliča, všakže? So strachom však absolútne nikam nezájdeme, je potrebné, aby sme tento väčšinový postoj zmenili a možno aj svojím vlastným prístupom, pretože prejavy dlhodobo pretrvávajúceho rasizmu odsudzuje niekoľko tisíc detí na život v nedôstojných podmienkach. Súčasná vláda však razí trošku inú cestu, a to výstavbu škôlok v blízkosti osád a nielen škôl, treba povedať, že som už počula rôzne veci, ako treba im dať banku, obchod, multifunkčné centrum do osady, ale je zaujímavé, že vodu a kanalizáciu či dôstojné bývanie, no tak to nepotrebujú. Tento prístup však bude viesť len k prehlbovaniu segregácie a absolútnej sociálnej separácie.
Zo správy verejného ochrancu práv sa dozvedáme aj o námietke voči plánovanej investícii obce do výstavby segregovanej materskej školy v tesnej blízkosti vylúčenej rómskej komunity žijúcej na okraji obce, a to napriek tomu, že bolo možné dobudovaním kapacity už v existujúcej škôlke, ktorá sa nachádzala v strede obci, segregácii zamedziť. V tomto prípade je zjavné, že obec svojím zámerom porušila 3D princípy, ku ktorým sa vo vzťahu k EÚ a k čerpaniu z plánu obnovy a odolnosti Slovensko zaviazalo. A tieto tendencie táto vláda najnovšie posväcuje nápadom zriadiť národnostnú školu, ktorá vznikne transformáciou segregovanej školy na národnostnú, a pod rúškom práva na vzdelávanie v materinskom jazyku bude dochádzať k normalizácii segregácie ako zákonného stavu, pričom zrejme nikomu nevadí, že reálne ide len o udržiavanie Rómov v osadách a čo najďalej od slovenských škôl a slovenských detí. Bude to vyhovovať rodičom z majority, bude to vyhovovať obci, ktorá konečne bude môcť získať finančné prostriedky na vybudovanie školy alebo škôlky v blízkosti osady, a bude to vyhovovať, povedzme si pravdu, aj rómskym rodičom, ktorí už nebudú musieť posielať napr. svoje deti na druhom stupni do ďalšej segregovanej školy v Kežmarku. A bude to vyhovovať aj škole, ktorá bude poberať vyšší normatív na žiaka, pretože pôjde o školu národnostnú.
V tejto súvislosti mi ale dovoľte upozorniť vás, že tento prístup je v rozpore s medzinárodnou legislatívou, konkrétne Chartou základných práv čl. 21, smernicou 2000/43/ES, ktorou sa zavádza rovnaké zaobchádzanie bez ohľadu na rasový a etnický pôvod. A je v rozpore aj s našou antidiskriminačnou legislatívou či právoplatnými rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pretože ten rozhodol, že vzdelávaním detí v etnicky homogénnych školách v blízkosti znevýhodnených rómskych komunít dochádza k ich diskriminácii na základe ich etnickej príslušnosti. A zároveň Najvyšší súd poukázal aj na zodpovednosť štátnych inštitúcií za segregáciu, ktorá vznikla dokonca aj samovoľne, teda bez zámeru oddeľovať rómske deti od majority.
V roku 2023 Okresný súd v Prešove rozhodol o segregácii rómskych detí vzdelávaných v druhej zmene v základnej škole v obci Terňa, ku ktorej došlo v dôsledku prijatých rozhodnutí ministerstva školstva a okresného úradu o určení spoločného školského obvodu v danej lokalite, ako aj v dôsledku ich dlhodobej nečinnosti. Žalovaných, teda vrátane aj ministerstva školstva, súd zaviazal k prijatiu účinných opatrení na odstránenie tohto stavu. Doteraz k nim nielen nedošlo, ministerstvo namiesto toho, aby prevzalo zodpovednosť a pristúpilo k reforme školských obvodov, tak sa proti tomuto rozhodnutiu odvolalo. Ja si často kladiem otázku, že čo je zámerom takýchto postojov. Vyhnúť sa nepríjemným problémom, alebo najlepší záujem dieťaťa?
Na úplný záver mi dovoľte malé filozofické zamyslenie. Viete, aký je rozdiel medzi rasistom a antirasistom? Rasista sa pýta, ako je možné, že niektorí Rómovia sa majú lepšie, majú vzdelanie a dokonca sa dostanú do parlamentu? Ale antirasista sa pýta, prečo sa niektorým Rómom darí horšie, prečo sú chudobní a prečo žijú v takých podmienkach? Pointa je zrejmá. Kým rasisti vnímajú chudobných Rómov ako burinu, ktorú treba vytrhnúť, tak antirasisti, tí ich vnímajú ako rastliny, o ktoré je potrebné sa starať. A zároveň vedia, že jednou z hlavných príčin generačnej chudoby je pretrvávajúca segregácia.
No a na úplný záver mi, vážení kolegovia a kolegyne, dovoľte povedať, že je mi úplne jasné, že je márne vás žiadať o to, aby ste tentoraz správu verejného ochrancu práv zobrali na vedomie, bol by to minimálne dôkaz, že na dodržiavaní ľudských práv vám naozaj záleží. Ale pravdou je, že po roku fungovania v tejto Národnej rade som už rezignovala a nemám od tejto koalície žiadne pozitívne očakávania.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne všetkým za veľmi konštruktívne faktické poznámky a možno sa budete čudovať, ale napriek tomu, že sme z opozície, tak myslím si, že v tom školskom výbore nám to veľmi dobre funguje a že sa vieme naozaj dohodnúť a diskutovať o dôležitých problémoch aj napriek tomu, že nie vždy so všetkým súhlasíme a to si veľmi vážim.
A, pán Janas, súhlasím s vami v tom, že napriek tomu, že sa chceme snažiť vyrovnať sa tomu Západu v mnohých veciach a pozeráme sa na tie príklady dobrej praxe, tak nie vždy sa nám to darí a netýka sa to napríklad len vysokých škôl, týka sa to v podstate aj regionálneho školstva. V tej implementácii ako keby dlhodobo zlyhávame napriek tomu, že vieme, čo by bolo najlepšie urobiť. A tie kroky k transparentnosti najmä sú také obtiažne, aspoň tak to vidím vo vzťahu napríklad aj k zvyšovaniu kvality škôl.
Ja sa priznám, že nerozumiem celkom tomu, pán Habánik, keď ste hovoril, že nič to neovplyvní na zmene tej komisie, že ju bude menovať rektor, že môže vymenovať aj takých-hentakých, alebo že teda nič to nemení na tom, že tam bude jeden člen navyše, ktorého bude menovať akademická obec, že to stále bude transparentné. Tak ak to tak je a ak to nič nemení na tej kvalite, tak prečo to robíme? Prečo ideme vlastne krokom vzad od transparentnosti, ak to naozaj aj takto dobre fungovalo, hej? Ja v tom až taký význam teda nevidím.
A spomínali ste plány, pani Puškárová, čo je super, a však aj máme kurikulárnu reformu, máme rôzne plány, dlhodobé vízie. Problém je, aká bude realita, hej? To uvidíme vlastne až možno o dva roky, keď bude prvé vyhodnotenie tých výkonových zmlúv, či táto reforma sa podarila. V regionálnom školstve to uvidíme o deväť rokov, keď budeme vidieť prvých absolventov, či sa nám tá zmena podarila. Stále sme ešte len niekde na začiatku. A pre mňa v tomto kontexte je napríklad zaujíma... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dobrý deň. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážení kolegovia a kolegyne, vo vyspelých krajinách sveta je trendom, že všetky školy smerujú k financovaniu a riadeniu mimo legislatívneho rámca, a to na základe definovania svojich rozvojových cieľov. Ja predpokladám, že aj Slovensko je a chce sa stať vyspelým štátom, alebo teda aspoň deklarujeme, že k tomuto cieľu smerujeme, ale pravdou je, že momentálne dnes sa nachádzame niekde na ceste medzi transparentnosťou alebo budovaním transparentnosti a budovaním nezávislosti. Stále totiž máme naozaj vážne problémy ako s byrokraciou, tak aj s tým, že máme naozaj tendencie všetko legislatívne kontrolovať a zasahovať do rozhodovania z pozície moci. Naším cieľom by však prioritne malo byť, aby sme si brali príklad z dobrej praxe v zahraničí a práve v zahraničí vidíme, že súčasťou štruktúry vysokých škôl je, samozrejme, akademický senát alebo orgán, ktorý reprezentuje vôľu všetkých aktérov na vysokej škole, a často aj orgán, ktorý teda zastupuje externých odborníkov, externých aktérov. Tým prvým je, samozrejme, senát, ktorý zodpovedá za všetky akademické otázky, a tým druhým je správna rada, ktorá má na starosti otázky spojené s financovaním a, samozrejme, strategickou víziou rozvoja vysokej školy. Slovensko je v porovnaní s týmito vyspelými krajinami trošičku komplikovanejšie, pretože u nás máme dva akademické orgány, tým prvým je akademický senát a vedecká rada a, samozrejme, okrem toho máme ešte aj správnu radu. To, čo je ale dôležité povedať, je, že výskumné dáta dlhodobo poukazujú na to, že členovia akademickej obce nemajú informácie o aktivitách správnej rady a naopak, zase členovia správnych rád, najmä podľa zamestnancov vysokých škôl, nerozumejú dostatočne problémom, ktoré vysoká škola má. A práve kvôli tomuto problému s cieľom zefektívniť riadenie vysokých škôl a posilniť jeho vnútornú integráciu či zvýšiť ich transparentnosť rozhodovacích procesov bola už minulou vládou predložená vysokoškolská novela.
Táto novela priniesla zmeny v oblasti kreovania správnych rád a, samozrejme, sa stretla s odporom akademickej obce. Na to sme si už ale, bohužiaľ, zvykli, že na Slovensku máme tendenciu pri akejkoľvek zmene byť rezistentní voči týmto zmenám, čiže to by nás prekvapovať nemalo. Každopádne už vtedy sme hovorili, že jej cieľom je otvoriť už aj tak dosť uzatvorené akademické prostredie externému vplyvu na rozhodovanie.
Pre tých, ktorí sa možno v tejto oblasti až tak úplne neorientujú, ja si dovolím taký krátky exkurz do minulosti a pozrime sa na to, ako to bolo ešte pred uzavretím alebo teda schválením tej predchádzajúcej novely. Predtým mala správna rada 14 členov, z toho šesť členov vyberal minister školstva, šesť členov vyberala teda zamestnanecká časť akademického senátu a okrem toho ešte aj jedného člena vyberala študentská časť a tým pádom, keď si to tak všetko zrátame, tak vlastne akademická obec mala osem nominantov v správnej rade, čiže väčšinu. Potom ale prišla tá zmena a došli sme k tomu, že rovnaký počet členov správnej rady vyberá minister školstva a rovnaký počet členov teda vyberá akademická obec a, ako to už správne pán minister povedal, jedného člena teda vyberali tajným hlasovaním všetci členovia správnej rady. Je potrebné povedať, že už vtedy to bol ale ústupok, pretože ten pôvodný návrh bol, aby to bolo len pol na pol a aby správna rada mala teda párny počet členov, dnes je to nepárny. No a teraz sa pozrime na to, ako sa teraz bude meniť po novom. To znamená, že členovia správnej rady budú mať o jedného člena viac zo zástupcov akademickej obce. To znamená, že minister bude nominovať o jedného člena správnej rady menej.
Čo z toho vyplýva? No podľa nášho názoru v Progresívnom Slovensku ministerstvo školstva ustúpilo tlaku od vedenia vysokých škôl, ktoré hovoria, že teda ide o výstupy z aplikačnej praxe a argumentujú najmä obavami z politizácie akademického prostredia a z toho, že sa znížila kvalita rozhodovania, pretože sa tam dostávali ľudia, ktorí sa nevyznajú v oblasti riadenia vysokých škôl. Už predchádzajúca novela v tejto otázke hovorila o tom, že členmi a členkami správnej rady by mali byť najmä významné vedecké osobnosti alebo umelecké osobnosti, predstavitelia verejného života na celoštátnej úrovni alebo na regionálnej úrovni a významní predstavitelia podnikateľskej činnosti. No ja uznávam, že ide viac-menej o takú vágnu formuláciu, ktorá poskytuje aj priestor na to, aby sa členom alebo členkou správnej rady mohol v podstate stať hocikto, kto má druhý stupeň vysokoškolského vzdelania, ale práve preto napríklad iniciatíva To dá rozum navrhovala, aby polovicu členov správnej rady menoval akademický senát a polovicu nemenoval minister školstva, ale nejaký nezávislý orgán, ktorý by bol zložený z odborníkov a odborníčok, a ktoré by dokázali garantovať odbornosť a väčšiu nezávislosť týchto členov správnych rád. Takýto orgán ale dodnes, bohužiaľ, neexistuje a či už by to bol tento orgán alebo podľa mňa sú aj iné možné alternatívy, ako by sa to dalo vyriešiť a eliminovať tie obavy z politizácie, ale nie je to dôvod na to, aby sme opätovne uzatvárali vysoké školy a znižovali tak rozhodovaciu právomoc ľudí, odborníkov, odborníčok z externého prostredia.
Koniec koncov všade tam, kde je potrebná nadpolovičná väčšina, ako napríklad pri rozhodovaní o rozpočte či pri voľbe kandidáta o rektora, čo nie je celkom pravda, ako tu povedal pán minister, že o týchto veciach by sa nerozhodovalo iba nadpolovičnou väčšinou, nerozhoduje sa o tom dvojtretinovou, pretože v paragrafe, myslím, že to, 41 odsek 8 sa hovorí, že dvojtretinovou väčšinou sa rozhoduje len podľa odseku 3, odseku 4 a § 17 odseku 10. Odsek 3 sa týka veci majetku, odsek 4 sa schvaľuje dlhodobý zámer a § 17 hovorí o prípadoch osobitného zreteľa. To znamená, že tam nie je voľba rektora ani voľba rozpočtu. (Reakcia predkladateľa.) Dobre, okej, ja som to len pre ostatných, aby (reakcia predkladateľa), okej, dobre, tak som asi zle rozumela, skúsim si to ešte raz pozrieť, možno aj ja sa môžem mýliť, mala som pocit, že ste hovoril aj o rozpočte, aj o, teraz neviem, kde som skončila. Nič, nevadí, nájdem si to.
Každopádne, skončila som pri tom, že tým pádom keď bude rozhodovať o takýchto dôležitých otázkach len nadpolovičná väčšina, tak práve ten hlas externých členov a členiek správnej rady vlastne bude úplne bezvýznamný. Je to fakt. To, čo je ale najdôležitejšie, práve táto úprava podľa mňa ide alebo je v rozpore s plánom obnovy a odolnosti, nie je v súlade, myslím, že to ste ale spomínal, a to konkrétne s reformou 4 komponentu 8 plánu obnovy a odolnosti, ktorá hovorí, že správna rada má reprezentovať verejný záujem v činnosti vysokej školy a v nastavení systému riadenia má zohľadňovať najmä vnútorné potreby vysokej školy a zohľadňovanie potreby spoločnosti a jej očakávania v strategickom rozhodovaní. Takže ak sa správna rada dostáva do područia senátu, tak už nereprezentuje podľa mňa verejný záujem a nie je prepojená s potrebami spoločnosti, tak ako je to v cieľoch plánu obnovy a odolnosti, pretože reprezentuje len a len záujmy ľudí z akademického prostredia.
V tejto novele vidíme aj ďalší rozpor s plánom obnovy a odolnosti a to sa týka už spomínaných výberových komisií na voľbu docentov a profesorov. A to konkrétne v tom, ako sa upravuje vlastne zloženie týchto komisií, ktoré vyberajú kandidátov na funkčné miesta profesorov a docentov. Len pre ilustráciu, súčasný stav hovorí, že dvaja členovia z piatich členov komisie sú zvonka vysokej školy. Po novele, po schválení tejto predkladanej novely nula členov bude zvonka z piatich členov. To znamená, že preto je tejto novele, preto je táto novela kritizovaná za návrat k uzavretosti.
Druhá vec, súčasný stav hovorí, že všetci piati členovia komisie majú spĺňať podmienky daného výberového konania, ale podľa novej úpravy jednotliví členovia komisií môžu byť menej kvalitní, pretože tieto podmienky sú zmenené. Takže myslím si, že ak členovia môžu byť menej kvalitní, tak to nie je úplne celkom pozitívna zmena.
No a po tretie, súčasný stav hovorí, že dvoch členov vymenováva rektor, jedného vedecká rada, jedného dekan a jedného vedúci príslušného pracoviska. Po novom ale dvoch členov bude vymenovávať rektor a troch dekan. Takže toto je tá najspornejšia časť, pretože vlastne sa dostávajú pod kontrolu dekana.
Po tretie, táto novela ešte prináša aj zásadné zmeny, ktoré sa týkajú strategického riadenia a právomocí rozhodovania jednotlivých orgánov. V prvom rade by som rada zdôraznila, že pre strategické riadenie je naozaj veľmi dôležité, aby do neho boli zapojení všetci kľúčoví aktéri. Keď sa pozrieme na to, ako sa menia jednotlivé veci, o ktorých bude rozhodovať správna rada a akademický senát, tak opätovne to skúsim porovnaním. Súčasný stav je, že dlhodobý zámer musel pred rokovaním správnej rady schváliť aj akademický senát vysokej školy a dokonca sa k nemu vyjadrovala aj vedecká rada vysokej školy. Po novom akademický senát a vedecká rada strácajú kompetenciu schvaľovať, resp. prerokovať dlhodobý zámer. Čo sa týka schvaľovania rozpočtu, tak predtým sa k nemu akademický senát vyjadroval, po novom schvaľovanie rozpočtu bude prináležať len správnej rade. Čo sa týka správy o činnosti správnej rady, tak tam ten akademický senát musel zobrať na vedomie, po novom už nebude musieť zobrať ho na vedomie. A čo sa týka napríklad správy o činnosti vysokých škôl a správy o hospodárení vysokých škôl, tak predtým mala správna rada povinnosť vyjadriť sa, po novom sa už nebude musieť vyjadriť.
Ak by sme to mali konkrétne rozorať, v čom je vlastne problém, tak ako som spomínala, dlhodobý zámer, tam už akademický senát a vedecká rada strácajú kompetenciu schvaľovať ho alebo prerokovať, na úvod je dobré možno povedať, že dlhodobý zámer je dobré, aby sa predkladal ministerstvu až po schválení orgánmi vysokých škôl, s čím súhlasím, ale na druhej strane si myslím, že vedecká rada by sa mala vyjadriť k dlhodobému zámeru vysokých škôl, keďže sa tam rieši aj rozvoj vedeckej a umeleckej činnosti školy. A pre správnu radu na druhej strane je dôležité, aby jednotliví členovia vedeli, čo si o týchto zámeroch myslia ľudia z prostredia vysokých škôl, však oni budú implementovať tieto dlhodobé zámery.
Čo sa týka správy o činnosti správnej rady, tak tam, ako som spomínala, akademický senát už nebude brať na vedomie túto správu. Je nutné povedať, že táto požiadavka bola zavedená práve preto, aby senát, kvôli tomu, že predtým vlastne senát nemal vôbec žiadne takmer kontakty so správnou radou, ale akademický senát by mal vedieť, čo rieši správna rada. Na základe stanoviska od akademického senátu, čím je vlastne reprezentácia vysokých škôl, potom môže predseda rady navnímať celkovú atmosféru na vysokých školách a reagovať na ich podnety. A naopak, rada, senát by teda mohol pochopiť úlohu správnej rady a ich zámery a byť voči týmto rozhodnutiam aj zhovievavejší. A takto sa opäť vlastne dostaneme len do stavu, keď rada nebude akceptovať pripomienky akademického senátu a prehĺbime tým priepasť vedenia voči prostrediu vysokých škôl, to je naozaj riziko, ktoré hrozí a ktorému sme sa chceli vyhnúť.
No a potom ešte krátko k správe o činnosti vysokých škôl a správe o hospodárení. Správna rada by sa podľa mňa mala vyjadriť k správe o činnosti o hospodárení vysokých škôl, keďže potom následne schvaľuje dlhodobý zámer a práve na nich stavia a zároveň aj dohliada na hospodárenie vysokých škôl a takisto má dohliadať aj na používanie majetku a financií, takže nevidím dôvod, prečo sa k nej nemá vyjadrovať. Je však pravdou, že tieto informácie si môže podľa novely vyžiadať, takže to nie je až také zásadné. Ale na druhej strane, keďže správna rada má mať vplyv na strategické riadenie vysokej školy v súlade s komponentom 8 a reformou 4 plánu obnovy a odolnosti, je dôležité, aby sa vyjadrila aj k výročnej správe o činnosti a aj k správe o hospodárení. Osobne si myslím, že ideálnym stavom by bolo, keby sme zaviedli napríklad aj rôzne online rokovania správnej rady napríklad z voľby rektora, ale možno by sme mohli zvážiť aj rozšírenie tej dvojtretinovej väčšiny pri hlasovaní aj na rozpočet a dlhodobú víziu školy, čím by sme tam mierne eliminovali.
Avšak keď to tak celkovo máme zhodnotiť, tak ako aj kolegyňa povedala, táto novela je podľa nás krokom späť a vnímame ju ako ústupok vedeniu vysokých škôl, ktorá má nejaký zásadný vnútorný problém s tým, aby sa otvorila externému prostrediu. V kontexte zmien, ktorými majú vysoké školy prechádzať, aby boli kvalitnejšie, či už je to vo vzťahu k ich diverzifikácii, spájaniu klastrov či internacionalizácii, je to podľa nás kontraproduktívna zmena, ktorá v podstate z dlhodobého hľadiska nepripúšťa zmenu paradigmy fungovania vysokých škôl a nevedie teda k ich kvalite vyššej.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo a ďakujem obom za faktické poznámky. Aj keď v tom prvom prípade neviem, Peťo, či si hovoril na mňa, alebo k pánovi ministrovi, ale to je v pohode. A ja by som len chcela povedať, že, samozrejme, že rómski rodičia v prípade Rakús budú preferovať takisto ako všetci rodičia majoritnej spoločnosti, aby ich škola, školské zariadenie bolo v čo najbližšej blízkosti pri mieste bydliska. To je úplne normálne a prirodzené. To však neznamená, že ak táto škola nie je v najlepšom záujme dieťaťa a v obci nie sú možnosti na nesegregované vzdelávanie, takže je to v poriadku a že títo rodičia majú o tom rozhodovať. A ja vám pripomínam opäť vlastne ten rozsudok, ktorý som tu čítala, kde súd skonštatoval, že sociálny status rodičom ak neumožňuje, aby posielali deti do vzdialenejších integrovaných škôl, tak je to zodpovednosť štátu a že takéto vzdelávanie je považované za segregované. A osobne ma celkom zaujal aj ten fakt, že v samotnom klube zrejme SLOVENSKA sú rozporuplné názory k tomuto.
Takže ďakujem, Anežka, za tvoj názor a za tvoju podporu.

34-3
4. výchovno-vzdelávací proces v národnostnom školstve sa zameriava aj na zachovanie a rozvoj kultúrnej a jazykovej identity detí a žiakov patriacich k národnostným menšinám,”.
Odôvodnenie: Navrhovateľ v bode 6 návrhu novely zakotvuje zákonnú výnimku segregácie spočívajúcu v oddelenom vzdelávaní na základe jazyka národnostných menšín odvolávajúc sa na Dohovor UNESCO o diskriminácií vo vzdelávaní z roku 1960. V podstate toto nemusím čítať, toto odôvodnenie, lebo som ho vysvetlila v rozprave.
V čl. V 14. bode v § 7 ods. 11 sa za slovo „môže” vkladajú slová „v súlade s princípmi a cieľmi výchovy a vzdelávania”.
Toto odôvodnenie už prezentovala pani Kalmárová.
V čl. V 85. bode v § 151a sa za ods. 1 vkladá nový ods. 2, ktorý znie:
„(2) Stredné školy môžu nastaviť pravidlá pre používanie komunikačných prostriedkov pre žiakov všetkých ročníkov. Stredné školy v školskom poriadku určia činnosti, priestory a časy, v ktorých bude možné obmedziť používanie komunikačných prostriedkov.''
Doterajšie odseky 2 až 4 sa primerane preznačia.
V čl. V bode 85 v § 151a ods. 2 sa za slová „odseku 1” vkladajú slová „a pravidlá podľa odseku 2” a slovo „nevzťahuje” sa nahrádza slovom „nevzťahujú”.
Odôvodnenie už tiež bolo prezentované v rozprave pani Kalmárovej.
Ďakujem za slovo. Končím rozpravu. (Potlesk.)

34-2
Tretia základná podmienka je, že kvalita vzdelávania v školách, ktoré sú segregované alebo oddelené, alebo sú národnostné, musí dosahovať bežný vzdelávací štandard. Je už jasné zo všetkých výskumov, že kvalita vzdelávania v segregovaných školách nie je porovnateľná s kvalitou v integrovaných školách a o tom má rezort aj presné informácie. A tu dávam do pozornosti napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu USA verzus Brown, kedy súd odmietol argument, že segregácia je prípustná, ak škola zabezpečí rovnako kvalitné vzdelávanie ako v bežnej integrovanej škole. Súd zdôraznil, že bez ohľadu na to, ako rovnocenné by bolo vzdelávanie, vzdelávanie v segregovaných menšinových školách prináša deťom pocit podradenosti a stigmy, ktoré je bariérou ich plnohodnotného rozvoja.
Rovnako tak prípad segregácie v maďarskom meste Győr, kde súd konštatoval, že segregácia je protizákonná, aj keď kvalita vzdelávania je rovnaká. Alebo v prípade Oršuš a ďalší verzus Chorvátsko Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že nedostatočná znalosť vyučovacieho jazyka nemôže byť jediným kritériom, na základe ktorého by mali byť deti oddelené od detí majority. Ide o priamu diskrimináciu na základe menšinového jazyka.
Takže keď dáme do korelácie tieto rozsudky a s tým naším, resp. vaším zámerom zavedenia pilotnej školy rómskej v Rakúsoch, je jasné, že ak by prišiel nejaký podnet na Európsky súd pre ľudské práva, tá by musela v rámci svojej judikatúry rozhodnúť, že táto škola bude protiprávna a určite segregovaná.
Uznávam, že v niektorých prípadoch, tam najmä v obciach, kde je vysoký počet detí z marginalizovaného prostredia, je segregácia naozaj veľmi závažným a komplexným problémom, v tom sa asi všetci zhodneme, určite sa to nejaká vyriešiť za jeden-dva roky alebo jedno volebné obdobie, a je veľmi dôležité ale nerezignovať. Vytvorením národnostných škôl v takýchto oblastiach rezignujeme, pretože už tieto deti odsudzujeme naozaj na konzerváciu segregácie. Poďme teda budovať niečo úplne iné, napríklad najprv zvyšovaním kvality vzdelávania a zároveň aj kvality bývania, zároveň možnosťou nejakého sociálneho podnikania pre týchto ľudí, aby sme zvyšovali ich životnú úroveň, to je cesta. Nesúhlasím s tým ale, že cestou nie je napríklad ani možnosť autobusovania v niektorých prípadoch. Je pravdou, že je potrebné posudzovať tieto situácie podľa špecifických vlastností toho-ktorého regiónu alebo tej-ktorej školy, ale nie v každom prípade to nie je možné. Pretože som tu už viacejkrát počula, že autobusovanie teda nie je tá najvhodnejšia možnosť napriek tomu, že tu máme štúdiu z Rady Európy a máme na to finančné prostriedky z Európskej únie. Ako príklad dávam napríklad Muránsku Dlhú Lúku, kde najbližšia škola bežná v meste Revúca je vzdialená len päť kilometrov, išlo by o autobusovanie dvanástich detí, ktoré by sme kľudne s prehľadom mohli do troch základných škôl rozmiestniť v rámci tohto mesta. Problémom ale však je, že na to, aby sme dokázali desegregovať, potrebujeme mať odvahu. A v dôsledku tej nálady a toho odporu vlastne na tej regionálnej úrovni desegregovať rómske deti medzi bežné deti, medzi bežnú populáciu je jedinou možnosťou, aby príkaz k desegregácii prišiel zhora.
V tomto kontexte naozaj musím oceniť aj včerajší brífing ministerstva školstva, ktorý ma veľmi príjemne prekvapil a myslím si, že na tomto brífingu, pán minister, zaznelo veľmi veľa kľúčových informácií, jednou z nich bolo napríklad aj prijatie toho vedomia si, že nie v každej obci ide o nemožnosť zo strany škôl segregovať, ale že ten problém je na úrovni samospráv alebo majoritného obyvateľstva, ktoré jednoducho nechce prijať rómske deti. Sám ste povedal ale, že je to možné. Je možné diskutovať s nimi, je možné konzultovať a prehovárať ich možno a zároveň je tu aj pár dobrých príkladov praxe. Nemáme teraz veľa času, aby som o tom komplexnejšie hovorila, ale je to napríklad príklad Zvolena, kde došlo k reforme spádových oblastí alebo v Žiline, kde zrušili segregovanú školu a tieto deti distribuujú do zvyšných škôl.
Takže summa summarum, ak by som mala niečo vyčítať ešte tejto novele, tak sa tam nič nenachádza, pretože jediné, čo momentálne môžem vyčítať pánovi ministerstvu (správne "ministrovi", pozn. red.), je to, že tvrdohlavo zotrváva na tom, aby škola v Rakúsoch bola naďalej považovaná za národnostnú. Zároveň by som ale chcela povedať, že inklúzia by mala byť väčšou prioritou tohto štátu. Nemala by byť chrumkavá len na papieri a či už ide o rómske deti, alebo ide o deti so zdravotným znevýhodnením, mali by sme sa držať toho, že najdôležitejšie je spoločné vzdelávanie všetkých detí dokopy, tak aby sa vzájomne obohacovali, pretože z toho bude mať prospech nielen rómska komunita, ale určite aj majoritná spoločnosť. Držme sa teda trendov, ku ktorým sme sa zaviazali a, prosím, neotáčajme sa.
Keďže mi už dochádza čas, tak by som ešte rada teda prečítala náš pozmeňujúci návrh, poprosím o zastavenie času.
V súlade s ustanoveniami zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov predkladáme nasledujúci pozmeňujúci a doplňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl, školských zariadení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 400.
Vo vládnom návrhu zákona navrhujeme tieto zmeny a doplnenia:
V čl. I bod 26 znie:
„26. V § 4aa ods. 1 sa slová „materskej školy zriadenej obcou, štátnej” nahrádzajú slovom „verejnej” a za slová „zriaďovateľa cirkevnej materskej školy” sa vkladá čiarka a slová „súkromnej školy alebo zriaďovateľa súkromnej materskej školy"."
V čl. I sa za bod 26 vkladajú nové body 27 až 31 (správne "33", pozn. red.), ktoré znejú:
„27. V § 4aa ods. 3 úvodná veta znie: „Zákonný zástupca dieťaťa verejnej materskej školy, cirkevnej materskej školy alebo súkromnej materskej školy, pre ktoré je predprimárne vzdelávanie povinné, a zákonný zástupca žiaka verejnej školy, cirkevnej školy alebo súkromnej školy majú právo na úhradu cestovných nákladov na dopravu dieťaťa alebo žiaka podľa odseku 2 z obce jeho trvalého pobytu do”.
28. V § 4aa ods. 3 sa za písmeno c) vkladá nové písmeno d), ktoré znie:
„d) najbližšej súkromnej základnej školy a späť, ak v obci, v ktorej má žiak trvalý pobyt, nie je zriadená základná škola,”.
Doterajšie písmená d) až k) sa označujú ako písmená e) až l).
29. V § 4aa ods. 3 sa za písmeno e) vkladá nové písmeno f), ktoré znie:
„f) najbližšej súkromnej materskej školy a späť, ak v obci, v ktorej má dieťa, pre ktoré je predprimárne vzdelávanie povinné, trvalý pobyt, nie je zriadená materská škola,”.
Doterajšie písmená f) až l) sa označujú ako písmená g) až m).”.
30. V § 4aa ods. 3 písm. k) sa slová „a), c), e) a g)” nahrádzajú slovami „a), c), d), g) a i)".
31. V § 4aa ods. 3 písm. l) sa slová sa slová „b), d), f) a h)” nahrádzajú slovami „b, e), f), h) a j)”.
32. V § 4aa ods. 4 sa slová „písm. g)” nahrádzajú slovami „písm. i)”.
33. V § 4aa ods. 5 sa slová „písm. h)” nahrádzajú slovami „písm. j)”.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
V čl. I bod 35 znie:
„35. V § 6 ods. 1 sa slová „§ 4aa až 4e” nahrádzajú slovami „§ 4aa až 4af a § 4b až 4e”.
V čl. I sa za bod 35 vkladá nový bod 36, ktorý znie:
„36. V § 6a ods. 1 sa slová „§ 4ab až 4e” nahrádzajú slovami „§ 4aa až 4af a § 4b až 4e”."
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
Odôvodnenie nebudem čítať, lebo ho už pani Kalmárová v rozprave spomínala.
V čl. III sa za bod 36 vkladá nový bod 37, ktorý znie:
„37. V § 8 sa odsek 1 dopĺňa písmenom e), ktoré znie:
„e) dodržanie princípu inklúzie a zákazu segregácie podľa osobitného predpisu.^35aa)
Poznámka pod čiarou k odkazu 35aa znie:
„^35aa) § 3 písm. f) zákona č. 245/2008 Z. z. v znení neskorších predpisov.”
Ostatné novelizačné body v čl. III sa primerane prečíslujú.
Nový bod 37 nadobúda účinnosť 1. januára 2025, čo sa primerane premietne do článku upravujúceho účinnosť.
V čl. III bode 38 sa v § 8 za odsek 6 dopĺňa odsek 7, ktorý znie:
„(7) Ak je ohrozené plnenie povinnej školskej dochádzky žiakov na území obce alebo bol školský obvod určený bez zohľadnenia skutočností podľa odseku 1, školský obvod základnej školy určí regionálny úrad školskej správy v sídle kraja. Regionálny úrad školskej správy v sídle kraja pri rozhodovaní o školskom obvode základnej školy zohľadní skutočnosti podľa odseku 1.”
V nadväznosti na doplnenie nového odseku 7 sa primerane upraví úvodná veta novelizačného bodu. (Rečníčka si odkašľala.) Pardon.
V čl. III 39. bode sa § 8a ods. 2 dopĺňa písmenom e), ktoré znie:
„e) dodržanie princípu inklúzie a zákazu segregácie podľa osobitného predpisu.^35aa)"
V čl. III v bode 96 sa § 36hn dopĺňa odsekom 3, ktorý znie:
„(3) Obce prispôsobia školské obvody základných škôl určené podľa doterajších predpisov tak, aby od školského roka 2026/2027 zohľadňovali skutočnosti uvedené v § 8 ods. 1 v znení účinnom od 1. januára 2025. Obce prispôsobia určenie spádových materských škôl tak, aby od školského roka 2026/2027 zohľadňovali skutočnosti uvedené v § 8a ods. 2 v znení účinnom od 1. januára 2025. Príspevok na dopravu patriaci žiakovi, ktorý plní povinnú školskú dochádzku na prvom stupni základnej školy alebo na druhom stupni základnej školy v školskom obvode určenom podľa predpisov účinných do 31. decembra 2024, zostáva zachovaný aj v nasledujúcich ročníkoch žiaka príslušného stupňa na tejto základnej škole.”
Odôvodnenie: Navrhujeme do zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o znení a doplnení neskorších zákonov doplniť podmienky, ktoré musí obec pri zriaďovaní školských obvodov a spádových materských školách zohľadniť a ktoré zohľadňujú aplikovateľné princípy výchovy a vzdelávania podľa školského zákona, ku ktorému sa zákon č. 596/2003 Z. z. viaže. Zákon rieši situáciu, kedy nie sú zohľadnené podmienky podľa § 8 ods. 1 iba v prípade zriadenia spoločného obvodu. Navrhujeme preto doplniť aj toto ustanovenie a dať právomoc rozhodnúť regionálnemu úradu školskej správy v sídle kraja. Zároveň navrhujeme podmienku zákazu segregácie doplniť aj do § 8a ods. 2. Prechodné ustanovenie zavádza povinnosť obciam pri stanovovaní školských obvodov zohľadniť všetky skutočnosti v § 8 ods. 1, určiť spádové materské školy podľa podmienok v § 8a ods. 2, a zavádza rovnaké podmienky už pre existujúce školské obvody a spoločné školské obvody.
9. V čl. 4. bode v § 2 písmene ab) časť vety za bodkočiarkou znie:
„pri uskutočňovaní výchovy a vzdelávania v rámci národnostného školstva musia byť súčasne splnené tieto podmienky:
1. vytváranie národnostného školstva vychádza z vôle rodičov alebo iných zákonných zástupcov detí a žiakov patriacich k národnostným menšinám,
2. dieťa alebo žiak sa zúčastňuje na výchovno-vzdelávacom procese na základe požiadavky rodiča alebo zákonného zástupcu dieťaťa alebo žiaka, pričom dostupnosť výchovno-vzdelávacieho procesu v škole alebo školskom zariadení mimo systému národnostného školstva sa zaručuje,
3. uskutočňovanie výchovno-vzdelávacieho procesu zodpovedá kvalite a úrovni vzdelávania, ktoré sa uskutočňuje na rovnakých stupňoch vzdelávania a výchovy v školách a školských zariadeniach mimo systému národnostného školstva,

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne a kolegovia, asi viacerí z vás, ktorí sme tu a poznáte oblasť školstva, sa zhodneme na tom, že v oblasti vzdelávania na Slovensku vládne dlhodobý trend, a tým je inkluzívne vzdelávanie. Znamená to, že naším cieľom by v prvom rade malo byť, aby všetky deti bez rozdielu či už ide o zdravotné znevýhodnenie detí, alebo jazykovú bariéru, menšinovú príslušnosť či rôzne problémy s učením, mali rovnakú príležitosť dostať sa ku kvalitnému vzdelávaniu. Ja sa preto vo svojej rozprave budem zameriavať na oblasť inkluzívneho vzdelávania, resp. na to, čo tento zákon prináša a pre oblasť inkluzívneho vzdelávania, keďže sa hlásime k jeho napĺňaniu, pretože je nielen dôležité to, čo zákon obsahuje, ale aj aký má dopad na reálnu prax v našich školách. Samozrejme, prostredníctvom tejto rozpravy potom čiastočne prednesiem aj dôvody, prečo dávame určité pozmeňovacie návrhy, časť z nich už prezentovala moja kolegyňa pani Viera Kalmárová.
Takže čo predkladaná novela napríklad prináša pre deti cudzincov? Už to tu bolo spomenuté asi viackrát, že teda novela navrhuje zavedenie povinnej školskej dochádzky pre deti odídencov z Ukrajiny, ale okrem toho obsahuje aj odstránenie povinnosti ovládania slovenského jazyka pre pedagogických odborníkov, dobrovoľníkov a dobrovoľníčky z Ukrajiny, čo teda pokladáme za veľmi pozitívne.
Na druhej strane však je potrebné povedať, že tam nerieši ten základný rozpor pri vzdelávaní pre cudzincov, a to ten, že povinná školská dochádza je viazaná na trvalý pobyt dieťaťa alebo resp. cudzinca, a my veľmi dobre vieme, že nie všetci cudzinci majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, takže nie úplne sa tento problém vyriešil.
A myslím si, že to, či ukrajinské deti sa dostanú do našich slovenských škôl alebo nie, a či ich dokážeme všetkých zaškoliť, ukáže len prax, ale my už dnes vieme, že nemáme dostatok kapacít najmä v Bratislavskom kraji a tieto deti sú teda nútené byť vzdelávané v domácom prostredí. Okrem toho asi pred týždňom alebo dvoma bol medializovaný aj prípad dvoch pätnásťročných až sedemnásťročných chlapcov v Sečovciach, ktorí, bohužiaľ, tu nemajú na území Slovenska svojich rodičov, bývajú v internáte, a títo prišli o príspevky na bývanie a, samozrejme, o vreckové, čo spôsobilo, že na ich ubytovanie, stravu a dokonca aj oblečenie sa musia skladať vychovávajúci učitelia a plus dokonca spolužiaci. Takže myslím si, že stále v tejto oblasti teda máme závažné problémy a táto novela až tak úplne na všetky tieto problémy, samozrejme, nereaguje.
Druhou oblasťou je napríklad otázka, čo prináša táto novela deťom so zdravotným znevýhodnením. A tu, bohužiaľ, musím povedať, že takmer vôbec nič okrem toho, že sa zmení názov špeciálnych škôl na školy pre deti so zdravotným znevýhodnením. Mohli by sme povedať, že pre tieto deti sme už v minulosti pripravili podporné opatrenia. Kolegyňa Kalmárová už zbežne hovorila, aké problémy nás čakajú v budúcom roku a keď prestanú byť tieto podporné opatrenia financované v roku 2027 z plánu obnovy a odolnosti, tak myslím si, že potom nastane až ten reálny problém, kedy v praxi nebudeme vedieť teda deťom poskytnúť to, čo potrebujú. Okrem toho máme veľký nedostatok personálu v dôsledku nedostatku finančných prostriedkov, nemáme asistentov, chýba nám metodická podpora a pre týchto ľudí máme nedostatok psychológov. To všetko sú už známe veci, ktoré tu neustále opakujeme a, bohužiaľ, ani tento zákon na to nereaguje. Ale výsledkom je, že máme deti alebo resp. školy vymýšľajú rôzne stratégie, ako neprijímať tieto deti. Jedným z argumentov je napríklad aj ten fakt, že školy nemajú vybudované bezbariérové prístupy, čo, samozrejme, nie je výhovorka, ale je to fakt a tu by sme teda mali myslieť aj na to, že jeden z míľnikov v pláne obnovy a odolnosti je budovanie bezbariérových prístupov do školy, takže dúfam, že sa k tomuto ministerstvo školstva už konečne podujme.
Tretia oblasť, čo predkladaná novela prináša deťom so špecifickými problémami. Opäť musím konštatovať, že, bohužiaľ, je toho veľmi málo. Tiež by sme mohli hovoriť o podporných opatreniach, ktorých, samozrejme, nemáme dostatok na našich školách. A v tejto oblasti by som mohla ale spomenúť napríklad už aj ten systém včasného varovania, ktorý novela prijíma, resp. zavedie do praxe. Pravdou je však, že nikto zatiaľ nemá reálnu predstavu, ako to bude fungovať, pretože jedna vec je identifikovať tieto deti a niekde ich administratívne zapísať, čo spôsobí len väčšiu administratívnu záťaž, ale druhá vec je týmto deťom poskytnúť aj nejaké podporné opatrenia, na ktoré nemáme dostatok finančných prostriedkov. Takže znova, pre prax je aj toto opatrenie nie tak uplatniteľné, asi ako by sme chceli alebo ako by si to situácia v týchto školách vyžadovala.
Čo predkladaná novela prináša deťom z menšín? V tejto oblasti prináša teda zmenu § 2, kde sa zavádza nová definícia národnostných škôl. Pán minister sa niekoľkokrát vyjadril, že ide o sťaženie vzniku národnostných škôl.
Tu môžme polemizovať, pretože kým predtým platila definícia, ktorá hovorila o tom, že stačí, keď v národnostnej škole alebo v škole je teda vyučovaný jeden predmet v jazyku národnostnej menšiny, tak ju môžeme považovať za národnostnú. Teraz je tam klauzula, že týmto jedným predmetom musí byť jazyk v národnostnej menšine. Takže keď si to porovnáte, v podstate ide o jeden predmet za jeden predmet, len je bližšie špecifikovaný a konkretizovaný, ale v konečnom dôsledku je to jeden predmet. Ak mal pán minister na mysli to, že je to ťažšie kvôli tomu, že napríklad v prípade rómskeho jazyka nemáme dostatok učiteľov, nemáme metodiky a nemáme učebnice rómskeho jazyka, tak potom áno, v tom prípade je to ťažšie, ale len v tomto prípade.
S touto predloženou novelou, ako pani Kalmárová spomínala, sme mali problém najmä kvôli avizovanej pilotnej národnostnej škole v Rakúsoch a mali sme teda oprávnené obavy, že ak vyhlásime, že národnostné školy nie sú segregované, tak môže teraz alebo neskôr v budúcnosti dôjsť k preklasifikovaniu všetkých segregovaných škôl na území Slovenskej republiky a bez súhlasu rodičov, čo je teda veľmi závažným porušením dohovoru UNESCO, ktorý jasne špecifikuje, za akých podmienok môžme špecifikovať národnostnú školu ako národnostnú.
Tá argumentácia toho, že no dobre, ale ak pokladáme rómsku národnostnú školu za segregovanú, tak potom môžme povedať, že aj maďarské, rusínske alebo školy pre nadaných sú segregáciou. To teda nie je celkom pravda. Tak ja hovorím, že áno, aj v týchto prípadoch ide o segregáciu. Len je veľký rozdiel v tom, či táto segregácia, resp. oddelené vzdelávanie má dopad negatívny alebo pozitívny na vývoj dieťaťa, resp. či je v najlepšom záujme dieťaťa oddeliť ho od väčšinovej populácie. Pretože napríklad v prípade, ja neviem, škôl pre nadané deti je jasné, že ak ich oddelíme, tak výsledkom bude možno nejaká vyššia vzdelanostná úroveň týchto detí. Je to polemické, ale môže byť. Alebo v prípade napríklad súkromných základných škôl, kde chodia deti, ja neviem, zo solventnejších domácností alebo kde sa deti vyvíjajú viac-menej skôr v emocionálnej inteligencii ako v kognitívnej. Môže to byť nejaký záujem slobodného výberu dieťaťa, ktorý má pozitívny dopad na tieto deti, aj keď je toto vzdelávanie oddelené. Ale keď už hovoríme napríklad o deťoch, ktoré sú oddeľované na základe sociálneho hendikepu do špeciálnych škôl, alebo ak hovoríme o vytváraní národnostných škôl zo segregovaných škôl, kde sa bude kumulovať chudoba a táto segregácia tam bude ešte viacej konzervovaná bez možnosti integrácie, tak ja neviem, či ide o najlepší záujem dieťaťa. Podľa môjho názoru určite nie.
A ako som spomínala, je veľmi dôležité a podstatné, a to sme teda hovorili aj v prvom čítaní, aby keď už preberáme tento dohovor UNESCO, ktorý klasifikuje vznik národnostných škôl, tak aby tam boli definované aj kritériá jeho vzniku. A vtedy som spomínala aj ten fakt, že môže takéto preklasifikovávanie národnostných škôl najmä v prípade rómskych byť terčom kritiky zo vzťahu k Európskej únii. A keď sa bližšie pozrieme na tie konkrétne kritériá, ktoré zavádzame v našom pozmeňovacom návrhu, ako by mohli byť napríklad klasifikované alebo komentované súdom pre... Európskym súdom pre ľudské práva, tak je jasné, že by to mohlo byť terčom kritiky. A som veľmi rada, že ministerstvo školstva tieto pripomienky aj zakceptovalo a § 2 upravilo práve o tieto kritériá. Napriek tomu si myslím, že v prípade zotrvávania tej myšlienky alebo zámeru zriadiť pilotnú školu, rómsku v Rakúsoch to môže byť naďalej terčom kritiky zo strany EÚ a hneď vysvetlím prečo.
Prvým základným kritériom je, že národnostná škola musí vzniknúť zo želania rodičov alebo národnostnej menšiny. Tento nápad v prípade Rakús ale prichádza zhora a cez memorandum medzi obcou, ministerstvom a univerzitou.
Ja dávam do pozornosti však v tomto prípade rozsudok D.H. verzus Česká republika, kde Európsky súd pre ľudské práva konštatuje, že ani rodičia v mene svojho dieťaťa nemôžu sa vzdať práva nebyť rasovo diskriminovaní, čo je v rozpore s verejným záujmom. Alebo napríklad prípad segregácie v maďarskom meste Győr, kde Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že rodičia pri výbere školy nemali všetky relevantné informácie, a teda túto školu je potrebné považovať za segregovanú. Alebo prípad Hajdúhadház, menšinové vzdelávanie nebolo dobrovoľnou voľbou rodičov, a preto segregáciu nie je možné ospravedlniť. To znamená, že aj v prípade napríklad podpísania informovaného súhlasu v prípade Českej republiky alebo v prípade menšinového vzdelávania v prípade Maďarskej republiky tým, že rodičia nemali dostatok informácií o dôsledkoch tohto vzdelávania na vývin ich detí, tak toto vzdelávanie nemožno považovať za nesegregované.
Druhá základná podmienka je, že rodičia musia mať možnosť výberu umiestniť svoje dieťa aj v bežnej základnej škole. Som si vedomá toho, že nie v každej oblasti máme dostatočnú vzdialenosť, blízkosť nejakej inej, bežnej základnej školy, napríklad v prípade Rakús to taktiež nie je. A tu napríklad Európska komisia proti rasizmu a intolerancii konštatuje, že v prípade, že rodičia v dôsledku extrémnej chudoby nemajú možnosť presťahovať sa do blízkosti bežnej školy alebo ich výber je touto chudobou ovplyvnený, je zrejmá zodpovednosť štátnych orgánov za udržiavanie tejto situácie, pretože im nedokázali zaistiť prístup k nesegregovanému vzdelávaniu a bývaniu.
Alebo dávam do pozornosti prípad segregácie v maďarskom meste Győr, kde Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že sociálny status rodičom neumožnil posielať deti do vzdialenejších integrovaných škôl, a preto školy zriadené v blízkosti osád sú segregované.

Ďakujem pekne za slovo.
Veľmi ma mrzí, že o ženách v Progresívnom Slovensku tu vytvárate nejaký obraz, že sme vrahyne, ktoré si nevážia ľudský život, to ma naozaj, úprimne povedané, uráža, pán Škripek a myslím si, že to uráža všetky ženy, ktoré sa museli rozhodnúť z objektívnych dôvodov k takémuto závažnému kroku, verím, že to ani jedna z nich neurobila z nadšením.
Ja sama som stála pred naozaj veľmi ťažkým rozhodnutím, či si nechám dieťa, alebo si ho nenechám, a rozhodla som, že si ho nechám napriek tomu, že mohlo byť zdravotne postihnuté, bol to veľmi ťažký krok, ja viem, čo som musela zvládnuť, a dokázala som to len vďaka svojej rodine, vďaka svojmu partnerovi, ktorí ma podržali. Mnohé ale takýto, takéto šťastie, bohužiaľ, nemajú a to je to dôležité, aby sme pomáhali týmto ženám.
Zároveň ma...mi je ale ľúto, že sa táto debata naozaj zvrtla na kultúrnu vojnu. To ma veľmi mrzí a na nejaké osočovanie novej poslankyne Jurík a prekrúcanie často jej slov, ku ktorým, ktoré ona vôbec nepovedala, pretože bolo by fajn keby sme sa naozaj vrátili k meritu veci a my tu teda stojíme pred otázkou, či tento parlament má schváliť uznesenie proti charte, ktoré Slovensko absolútne k ničomu nezaväzuje. Táto charta nás nezaväzuje k tomu, aby sme prijali akýkoľvek legislatívny zákon, tak pravdou je, že my tu vlastne tri hodiny trávime absolútne zbytočne čas zbytočnou kultúrnou vojnou a osočovaním, toto je meritum veci, tak sa prosím k tomu vráťme.
Na čo je takéto uznesenie, sa pýtam, keď nás k ničomu nezaväzuje?