Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážené kolegyne a kolegovia, nemám veľa času na to, aby som sa vyjadrila k tomuto pozmeňovaciemu návrhu, tak poviem asi len toľko, že som tým naozaj nemilo prekvapená a neočakávala som teda od ministra školstva, bez ohľadu na to, že v niektorých veciach spolu nesúhlasíme, myslím si, že máme celkom korektný vzťah a že ste vždycky bol veľmi slušný, úctivý a aj v rámci legislatívneho procesu veľmi...
Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážené kolegyne a kolegovia, nemám veľa času na to, aby som sa vyjadrila k tomuto pozmeňovaciemu návrhu, tak poviem asi len toľko, že som tým naozaj nemilo prekvapená a neočakávala som teda od ministra školstva, bez ohľadu na to, že v niektorých veciach spolu nesúhlasíme, myslím si, že máme celkom korektný vzťah a že ste vždycky bol veľmi slušný, úctivý a aj v rámci legislatívneho procesu veľmi transparentný, aspoň tak ako vám to dovoľovalo fungovanie v koalícii, ale toto je teda trošku podpásovka, že v ústnej rozprave predkladáte pozmeňovací návrh, ktorý to takto zásadne mení postavenie hlavného inšpektora. Škoda, že už teda medzi nami nie je aj Vierka Kalmárová, predpokladám, že by vám na to svoje povedala. Ja sa chcem ale vyjadriť ku úplne inej veci a trošku aj mimo toho, možno niektorých aj prekvapím, ale v piatkovej rozprave, ktorú sme tu mali, som bola naozaj nemilo prekvapená tou úrovňou komunikácie, ktorá tu nastala a aj tými informáciami, ktoré sme obdržali, pretože som netušila, že sa budeme musieť naozaj vracať k diskusii aj k takým témam, pri ktorých by už dávno mal existovať nejaký celospoločenský konsenzus a keď nie celospoločenský, tak aspoň konsenzus ľudí, ktorí vzdelávaniu rozumejú a ktorí majú politický mandát, tak predpokladám, že asi sa budeme musieť znova vrátiť k nejakým veciam a povedať si niektoré dôležité veci. Asi predpokladám, že všetci súhlasíme s tým, ktorí sme tu, že vzdelávanie je právo. Že to nie je privilégium, nie je to odmena pre tých, ktorí nám zapadajú do normy, ale že je to základné ľudské právo, ktoré patrí každému dieťaťu, bez ohľadu na to, či je z nejakej vylúčenej komunity, akú má farbu pleti, či má nejakú diagnózu alebo z akého sociálneho zázemia prichádza alebo aké má pohlavie, čiže toto nie je otázka národnej politiky. Dostupnosť kvalitného vzdelania je otázka ľudskej dôstojnosti a nehovorí to len naša ústava, hovoria to aj rôzne medzinárodné dohovory. Však keď pôjdeme od Všeobecnej deklarácie ľudských práv až k dohovore OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, tam sa jasne hovorí, že každý jednotlivec má právo na inkluzívne vzdelávanie na všetkých úrovniach a že segregácia detí na základe postihnutia alebo etnicity nie je pedagogickým omylom, ale porušením medzinárodného práva. V podstate by sme to politicky mohli vyjadriť tak, že štát, ktorý deti vylučuje zo spoločného vzdelávania, tak tým porušuje záväzky, ktoré sme ako štát podpísali na pôde OSN. Zároveň by sme kľudne mohli podporiť toto tvrdenie aj rôznou judikatúrou. Ja som tu už niekoľkokrát stála, niekoľkokrát som citovala rôznu, rôzne precedensy, ktoré vznikli napríklad na Európskom súde pre ľudské práva, ktoré hovorí o tom, že segregácia, teda vylučovanie z hlavného vzdelávacieho prúdu je diskriminácia. Pre krátkosť času, poviem napríklad z Českej republiky, prípad D. H. a ostatní proti Českej republike, ktorý hovorí o tom, že vzdelávanie detí, rómskych detí v špeciálnych školách je porušením práva na vzdelanie bez diskriminácie alebo príkladom môže byť aj chorvátsky prípad Oršus proti štátu, kde zdôraznil aj to, že ak oddeľujeme deti na základe ich jazykovej odlišnosti alebo na základe ich jazykovej bariéry, tak aj to je forma diskriminácie a to by sme kľudne mohli inak použiť aj pri tom plánovanom pilotnom projekte, ktorý ministerstvo prišlo minulý rok. Všetky rozsudky, mohol by som ich tu vymenovať ešte ďalších 10, zdieľajú jeden spoločný odkaz, že segregácia nie je starostlivosť, ale zlyhanie systému. Takisto by sme mohli hovoriť o tom, že inklúzia je ľudským právom aj vo vzťahu rôznych výskumoch a vo vede, však sú známe a dlhodobo výskumy o OECD alebo UNESCO, ktoré hovoria o tom, že deti, ktoré sú vzdelávané v zmiešanom prostredí dosahujú lepšie výsledky a to nielen sociálne samozrejme, ale hlavne akademicky. Preto akékoľvek diskusie o tom, že keď vzdelávame deti v homogénnom prostredí, tak majú lepšie akademické výsledky, neviem odkiaľ to vychádza, či iba z jednotlivého pozorovania alebo z hodnotiacich úsudkov, ale to nie sú dáta, to nie sú argumenty a tieto argumenty aj výskumy jasne hovoria o opaku a mimochodom aj štátna školská inšpekcia na Slovensku niekoľkokrát vo svojich správach definovala, že školy, kde sa deti vzdelávajú v segregovane majú nižšiu kvalitu a nielen vo vzťahu výstupov detí, ale aj vo vzťahu napríklad materiálového vybavenia alebo kvalifikácie pedagogických zamestnancov. To čo je, ale dôležité, je čo segregácia spôsobuje vo vzťahu k samotným deťom aj k ich vývoju. My dlhodobo vieme, že segregácia totálne znižuje sebavedomie dieťaťa, sebaponímanie, sebahodnotenie a zároveň keď dieťa izolujeme do segregovaného prostredia, tak aj v ňom vytvárame predsudky obrátené a samozrejme aj strach z inakosti. Na čom by sa samozrejme malo dať pracovať keby majorita mala záujem, aby tento strach z inakosti odstraňovala aj z druhej strany. V konečnom dôsledku, ale segregácia spôsobuje len reprodukciu chudoby a sociálne vylúčenie. Viete, inklúzia nie je len otázka empatie alebo nejaký výmysel progresívnej bubliny, ale je to hlavne, keď už nechcete tým sociálnym argumentom pôsobiť na ľudí, aj efektívna spoločenská investícia, pretože každé euro, ktoré vrazíme do inkluzívneho vzdelávania, tak sa nám vráti naozaj v podobe vyššej produktivity práce a nižšej nezamestnanosti, ale hlavne zdravších sociálnych vzťahov. No a v konečnom dôsledku inklúzia má aj eticko-morálny rozmer, pretože otázka inklúzie je aj otázkou svedomia. V krajine, ktorá si pamätá, ako vyzerá ponižovanie, vylučovanie by sme nemali opakovať tie isté chyby len teraz v iných farbách pod inými menami. Ak hovoríme deťom z chudobných rodín, že pre nich nie je miesto v bežnej škole, tak im zároveň hovoríme, že pre nich nie je miesto v tejto spoločnosti a to je predsa morálne neprijateľné. Inklúzia, tá nie je o súcite, je o spravodlivosti a je o rovnosti šancí. Je to prejav viery, že každé dieťa má potenciál a že spoločnosť, ktorá tento potenciál nevidí, tak stráca sama seba. No a v konečnom dôsledku je inklúzia aj zodpovednosť štátu, pretože úlohou štátu nie je deti triediť, ale vytvoriť podmienky a to zopakujem, vytvoriť podmienky, aby deti rástli spolu. Znamená to, že musíme naozaj vsadiť na financovanie asistencie, podporných tímov, odborných tímov. Musíme školiť učiteľov, musíme ich podporovať, ale musíme podporovať aj rodičov na obidvoch stranách a ak to nezvládame, ak nezvládame inklúziu v praxi, tak to nie je dôkaz toho, že inklúzia nefunguje. Je to len dôkaz toho, že zlyhal štát vo svojej povinnosti. No a na záver, na inklúzii sa neláme len budúcnosť školstva, vážení, na inklúzii sa láme charakter našej krajiny. Ak pripustíme, že segregácia je prijateľná, tak hovoríme, že niektoré deti sú menej hodné budúcnosti a že sú to ľudia druhej kategórie. Ak trváme na inklúzii, naopak, tak hovoríme, že Slovensko patrí všetkým a de facto to znamená, že inklúzia je základné ľudské právo. Inklúzia nie je žiadna ideológia, je to civilizačný záväzok a každý človek, ktorý inklúziu spochybňuje, tak spochybňuje základy samotnej ľudskej dôstojnosti. Ďakujem.
Skryt prepis
