Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo.
Braňo, ďakujem ti za to, že si prešiel všetkými dimenziami pri tejto veľmi náročnej, najcitlivejšej téme, ukázal si odborné stanovisko, právne stanovisko, logické a dokonca aj spirituálne. A ja tu k tomu chcem povedať túto vec, že podľa mňa nie je ani potrebné tvoje osobné ani moje, ani nikoho iného náboženské presvedčenie, ako obyčajný ľudský humanizmus.
Ako jednoduché, priam nepísané právo, alebo keď chcete, vpísané do hĺbky každého srdca, ktorým je ochrana života najzraniteľnejších jednoducho detí. Ďakujem ti aj za to, že to tvoje vystúpenie, hoci bolo veľmi hlboké a osobné, tak na nikoho neútočilo, nebolo žiadnou kultúrnou vojnou, nebolo vnucovaním, bolo to vyznaním, tvojím osobným a dôvodením na základe odbornosti a hodnôt, ktoré ty vyznávaš.
Ďakujem za to.

Ďakujem za slovo.
Pani kolegyňa, pre mňa je toto úplne najťažšia téma na svete, ktorá existuje, a tak citlivo k nej aj chcem pristúpiť.
Vy ste povedali, tak som to aspoň porozumel, že tí, ktorí sú proti interrupciám, tak patria k extrému politickému. Dokonca ste dali do jedného koša fašistov a krajnú pravicu. Pre mňa je interrupcia bez lekárskej indikácie absolútne neprijateľná. Nebudem ju ani nazývať v tejto chvíli tým menom, v ktorom, ako to ja chápem, preto, aby som neublížil tomu, najmä žene, ktorá by to podstúpila a by náhodou toto moje vystúpenie počula. Ale ohradzujem sa proti tomu, že ten, kto chce chrániť nenarodený život dieťaťa, že je fašista alebo krajná pravica.
Spomenuli ste prípad Izabely. Už to tu bolo aj povedané, nebudem opakovať, poviem niečo iné. Európska únia vydáva uznesenia, deklarácie, ktorými protestuje proti vojnovým konfliktom a zabíjaniu nevinných vo vojne. No predstavte si, že zhruba odhad i počtu interrupcií v Európskej únii za rok, je 1,5 mil. nenarodených detí.
Izabela, hocako mi je to ľúto, lebo keď si predstavím, že by to bola moja Táňa, alebo tak ako hovorila Andrea o sebe, tak je to tragédia. Nevyčísliteľná. Ale 1,5 mil. detí? Hovorili ste aj o tom, že, alebo teda pomenovali ste interrupciu ako dostupnú zdravotnú starostlivosť. Žena keď je tehotná, nie je chorá.
Ďakujem.

Pán predsedajúci, máte veľmi rýchly jazyk, rýchlejší ako môj prst nachystaný nad displejom. Ďakujem za slovo. Ubezpečujem všetkých prítomných, osobitne pána ministra, dámy a páni, že moje vystúpenie bude veľmi krátke.
Ale nemohol by som mlčať v tejto lavici v momente, keď prichádza na Slovensko zákon, ktorý je naozaj štafetou mnohých ľudí, ktorí sa podieľali na jeho príprave, a ktorý ja vnímam svojím významom ako vysoko nadpolitický. Je to vynikajúca príležitosť na to, aby sa Slovensko posunulo k dostupnosti kvalifikovanej, kvalitnej pracovnej sily odborníkov, k flexibilite vzdelávania, k tomu, čo mnohí ľudia z brandže naskrz celé hospodárstvo, služby dávno potrebujú a prečo mávajú niekedy zúfalo rukou nad naším školstvom. Naozaj platí, že človek v 21. storočí nemôže skončiť strednú, vysokú školu a byť na celý život disponovaný potrebnými znalosťami a zručnosťami. Je to absurdné.
Poviem veľmi osobný príklad. Mám veľmi šikovnú manželku, ktorá je v podstate biochemička, rozumie najšpičkovejším technológiám v oblasti mikrobiológie a biotechnológii a predsa tam, kde pracuje, je zodpovedná aj za elektronickú registratúru, za digitalizáciu služieb a chcela si, pretože je veľmi šikovaná a pomáha kolegyniam po celom Slovensku, dorobiť, posilniť svoju kompetenciu novú na niekde MatFyze. A jediný spôsob, ako to urobiť, je prihlásiť sa na bakalárske alebo magisterské štúdium. To je absurdné. Pričom potrebovala by, ani nepotrebovala, ale chcela, pretože je náročná na seba, aby mohla kvalitne pomáhať druhým, si jednoducho urobiť kurz práce s metasúbormi, s databázami, s vecami, ktoré potrebujete.
Ešte ďaleko pred voľbami, dávno som hovoril o operátoroch jadrových zdrojov. Všetci ste to počuli, aj z úst premiéra, že aj mnohých ekonómov naskrz celým hospodárstvom, či sa bavíme o KDH, SaS alebo iných stranách, o tom, že energetika a Slovensko, to je, samozrejme, veľká, odborná téma, nepatrí to priamo do tohto prerokovaného bodu, ale všetci vieme, aký to má pre Slovensko strategický význam, aj naše jadrové elektrárne. Pripravené štvrté jadrové zdroje, ktoré máme. Štvrtý jadrový reaktor, celý v Mochovciach, celý projekt v Jaslovských Bohuniciach je takmer ohrozený tým, že potrebuje 60 jadrových operátorov a máte ich na Slovensku na vysokých školách šesť. No a pritom po Slovensku behajú energetici, architekti, bezpečnostní manažéri, proste strojári, ľudia, ktorí sú na 70-80 % kvalifikovaní a potrebujú si niečo dorobiť. To niečo nie je päťročné štúdiou na MatFyze, ktoré ich disponuje k tomu, aby vymysleli jadrovú elektráreň, ona už vymyslená je. Úplne stačí, aby si doplnili to, čo potrebujú, aby sa stali kvalifikovanými operátormi jadrových zdrojov.
Preto som veľmi rád, že sa v tomto zákone objavujú dve veci, ktoré sú takou mojou srdcovkou, mikrocertifikáty, modulárnosť vzdelávania. To znamená, že to, čo je jadrom toho zákona, by sa dali jednoducho na jednotlivé kurzy, jednotlivé stavebné kocky študijných programov na vysokých školách, ale aj v učebných odboroch na stredných školách ponúknuť ľudom z praxe, ktorí nemôžu odložiť svoje živobytie. Často živia rodiny a znovu zasadnú do lavíc, lebo môžu byť môjho veku.
Takže ja môžem tomuto zákonu len fandiť a byť pripravený k dispozícii sledovať jeho implementáciu, pretože toto je celonárodný záujem.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem za slovo.
Ďakujem, kolega Martin, za tvoj príspevok, opäť skúsenosť je výpoveď z praxe. To, čo ma zaujalo a čo chcem faktickou komentovať, je príprava budúcich pedagógov, pretože naozaj starostlivosť o nich nezačína až adaptačným vzdelávaním na škole. Hovoril som s radou vysoko vysokých, teda študentskou radou vysokých škôl, taktiež aj s dekanmi viackrát, ktorí pripravujú budúcich učiteľov, a zvažovali sme spolu takýto model. Tri roky štúdia bakalárskeho s ťažiskom na tej príprave kompetencií, ktoré potrebujú znalostných. Samozrejme, aj s návštevou škôl, s náčuvmi, ale potom nech sa ťažisko vzdelávania presunie do škôl, kde presne, tak ako opisoval Martin z Veľkej Británie, sa cez rôzne služby, cez rôzne pozície učia v praxi a porovnávajú to, čo im profesori, docenti na vysokých školách, s čím ich konfrontujú s praxou a touto teóriou a teoretickou prípravou. Na čo nám je po piatich rokoch pripravený takmer vedec, ktorý sa učí byť učiteľom až v momente, keď je už triedny a už učiteľ na plný úväzok? Nech si potom v ďalšom vzdelávaní doplní pre mňa za mňa kvantovú fyziku, ak je to fyzik, prírodovedec, to, čo ho zaujíma, nech rastie vo vertikále, pretože má byť niekoľko poschodí nad študentmi, ale nech príde do školy ako hotový učiteľ. Toto som teraz povedal iba ako príklad, že my nehľadáme palicu na to, aby sme bili politického oponenta, keď komentujeme veci, komentujeme ich tak, že prinášame riešenia a budeme v tom pokračovať aj ďalej. Bližšie potom v druhom čítaní.
Ďakujem.

Pán predsedajúci, ďakujem pekne za slovo.
Pán minister, dámy a páni. Pán minister, je to taká možno už tradícia neželaná, bolo by možno štatisticky zaujímavé pozrieť sa, ako to vyzerá v poslaneckej sále, keď minister školstva predkladá nejaký zákon. Tento pohľad je pre mňa také déja vu. Patrím k ľuďom, ktorí sú presvedčení o tom, že o budúcnosti, lenže vzdialenejšej než jedno volebné obdobie krajiny a Slovenska, sa rozhoduje tam, kde to Slovensko a kde tá krajina rastie, preto v školstve a vo vzdelávaní. Preto som vďačný za každého z vás, dámy a páni, ktorí tu ste a ktorí venujete tejto téme pozornosť.
Zákon o pedagogických zamestnancoch je obrovská téma, pretože v skutku dnešný stav je taký, že v našom školstve platí zdedené rovnostárstvo vo veľmi veľa veciach. Týka sa to jak detí, tak dospelých. Čo sa týka detí, tak do novely školského zákona s možnosťou lepšej organizácie výchovno-vzdelávacieho procesu platilo, že prváčik na základnej škole aj maturant mal 45-minútovú hodinu, rovnako dávkované vzdelávanie, rovnako štruktúrované po predmetoch, čo každému, kto tomu čo len trocha rozumie, musí prísť absurdné.
Čo sa týka učiteľov, tak všetci učitelia majú rovnaké úväzky. Teda keď majú plné úväzky a nie sú, neboli poverení nejakou pozíciou vedúceho zamestnanca alebo donedávna koordináciou niektorých činností výchovným poradenstvom, to sa len nedávno, pred pár rokmi zmenilo. Preto som veľmi rád, že téma postavenia a nejakého manažérskeho úpravy pozícií a zodpovednosti pedagogických, odborných a iných zamestnancov na školstve ožíva, aj keď s niekoľko desaťročným meškaním. Som bol veľmi vďačný za tú príležitosť vstúpiť do tohto deja, ako jeden môj priateľ povedal, ako chyba v Matrixe, keď som sa stal krízovým ministrom školstva, a v podstate som do zákona vložil supervízora. Využil som tam ustanovenie bezobsažné o supervízorovi, aby to bola pozícia stredného manažmentu, taký prvý krok smerom k nej. Viem, že okolo toho boli debaty aj vnútri na ministerstve a viem, že nebolo jednoduché obhájiť tento inštitút, čo mi zas príde neuveriteľné, pretože je to snáď tá najprirodzenejšia vec, ktorú v tom školstve potrebujeme, a to z tohto dôvodu. To sa znova vraciam k tomu rovnostárstvu.
Predstavte si, že v tej škole máte, a tak to naozaj je, niekoľko kľúčových ľudí, ktorých tá riaditeľka poverí nielen triednictvom, nielen povedzme pozíciou vedúca predmetovej komisie, alebo ju poverí organizovaním súťaží, exkurzií, maturít, iných vecí. Väčšinou tí najschopnejší ľudia dostanú, samozrejme, tak je to v živote a v iných rezortoch, toho najviac, ale táto učiteľka zvyčajne aj triedna toto všetko má plniť a ešte sa aj venovať novým, mladším kolegyniam, čerstvým absolventom, ktorých má vovádzať do pedagogického majstrovstva. Takéto čosi je úplne absurdné. V žiadnej funkčnej súkromnej firme, ktorá fakt produkuje, by to tak nebolo. Preto som do zákona vložil supervízora. Vnímam, že tá pozícia je zrejme z finančných dôvodov trochu, teda trošku kvantitatívne umenšená, že už to nebude na každých 20 žiakov jedna hodina, ale 25, to sa dá pochopiť. Ale nepáči sa mi, že je v tomto zákone, ktorý predkladáte, povinnosť, ktorú fakt nechápem, že každý, kto je zaradený do tejto pozície supervízor, teda má podiel na konkrétnej riadiacej činnosti, ktorou ho poverí riaditeľ, riaditeľka školy, má povinnosť absolvovať špecializačné vzdelávanie. To mi príde absurdné.
Predstavte si v praxi situáciu, že máte povedzte v mojom veku 56 rokov nejakú šikovnú kolegyňu, ktorá, na ktorej pleciach toho veľa nesie, že má naozaj už vynikajúce know-how zvládnuté, môže byť tým, kto navrhuje úväzky v oblasti svojej predmetovej komisie, môže pripravovať povedzme na strednej škole maturitné otázky, môže koordinovať činnosť podporného tímu alebo akúkoľvek inú činnosť, v ktorej je skúsená a veľmi dobrá. Je fajn, že môže teda byť, že ste zachovali tú pozíciu supervízora, ale mi príde absurdné, aby si ona musela robiť špecializované vzdelávanie na tú činnosť, v ktorej je majster a ktorú odovzdáva tým mladším. Zajtra alebo možno ešte dnes budeme rokovať o zákone o celoživotnom vzdelávaní, kde sa vyskytujú aj, teda rozpoznávame cez zákon aj neformálne vzdelanie, dokonca informálne vzdelávanie a priznávame, že ľudia sa, že naozaj vieme uplatniť heslo learning by doing, že máme medzi sebou majstrov, ktorí dokážu doručovať vynikajúce, excelentné výsledky a my ich z nejakého formalizmu zdedeného ideme nútiť, aby absolvovali nejaké školenie? Toto mi príde absurdné.
Keďže mám už len pár minút, tak sa ešte dotknem témy kompenzačných príspevkov. Ja som to nazýval koeficient regionálnej rovnováhy, minister Bútora za mnou koeficient ekonomickej rovnováhy, vy to nazývate kompenzačný príspevok, je mi to jedno, ako sa to volá. V zásade je to nástroj na narušenie tej absurdnej, postkomunistického rovnostárstva medzi tými učiteľmi, pretože to, čo má platiť, v čom majú si byť rovní, je, že za porovnateľnú kvalitu a kvantitu práce majú dostať porovnateľnú kvalitu života, resp. mzdu, ktorá im to zaručí. Nominálne mzdy, samozrejme, keď sú rovnaké, tak nemusia byť, ani zvyčajne nie sú spravodlivé. Je prirodzené, že tí učitelia sa vyskytujú v rozličných podmienkach. Dá sa zmerať, máme na to dáta a fakty, ktoré nám povedia, že aký je kôš osobných nákladov nielen pre životné náklady učiteľov, ale vôbec pre osobné náklady pre tú školu, pre služby, ktoré si musí škola outsourcingovo zadovážiť. Sú regióny, kde sú tie náklady jednoducho vyššie, podobne ako náklady na vykurovanie, čo rozlišuje tepelný koeficient alebo koeficient náročnosti pre zabezpečenie tepla, ktoré je súčasťou prevádzkového normatívu. Preto som navrhoval takýto koeficient regionálnej rovnováhy, ktorý by však nemeral len teda tú nákladovosť, ale aj náročnosť, lebo som povedal, že tu ide o princíp za porovnateľnú kvalitu, kvantitu práce, porovnateľnú odmenu v podobe nie rovnakej nominálnej mzdy, ale toho, čo si ten učiteľ za to môže zadovážiť tam, kde žije a pracuje.
A tu vidím naozaj rozdiel, vidím to zvnútra z 32 rokov praxe, že sú učitelia, ktorí pracujú s namáhavým kolektívom, s deťmi, ktoré skutočne vyžadujú mimoriadnu pozornosť, sú to, najčastejšie tam dochádza k vyhoreniu týchto ľudí. Potom nám pomáhajú, našťastie, aj také iniciatívy občianske, ako bola Teach for Slovakia alebo teraz len Teach, ktorí chodia ako ambasádori do týchto oblastí a snažia sa pomôcť aj kolegyniam, kolegom v týchto regiónoch, aby ich motivovali, aby ich udržali nad vodou, nad hladinou tých starostí, v ktorých sa niekedy utopia, alebo tej frustrácie.
Takže som za to, aby sme s väčšou ambíciou a odvahou pozerali na to, že nie je učiteľ ako učiteľ a nie je samozrejmé ani ten podiel, ktorý tí učitelia jednotliví majú na práci. Je to odvážna téma, ale naozaj nie je jedno, či máte, či ste učiteľ povedzme slovenského jazyka, anglického jazyka, matematiky, ktorý musí priviesť deti k nejakým štandardným certifikovaným testoch, k maturitným skúškam, alebo ste učiteľ predmetu, ktorý beriem rovnako vážne, rovnako seriózne, ale možno tam nie je taký pomer domácej práce, prípravy toho učiteľa, písomnej práce, čo sa týka žiakov, projektov a tak ďalej. V krajinách, kde školstvo produkuje lepšie výsledky, je veľmi časté, že ani tie úväzky, ani tie povinnosti tých učiteľov nie sú aritmeticky rovnaké práve preto, aby odmena, podiel na práci boli férové a spravodlivé. Toto budem sledovať, k tomu budem pomá... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo.
Vážený pán minister, dámy a páni, školstvo je jedinečný rezort v tej veci, že je to beh na najdlhšiu trať. Stromy a deti, lyricky povedané, rastú 20 rokov. Skúste si predstaviť, že by sme nejaký strom presádzali každé štyri roky do inej pôdy, do iných podmienok, asi viete, ako by to dopadlo, preto aj rezort školstva vyžaduje oveľa väčšiu kontinuitu a spoluprácu, než sme na kolbišti politických zápasov na štyri roky terminovaných zvyknutí. Preto aj oceňujem, že pán minister Drucker predkladá zákony, ktoré v mnohom túto kontinuitu realizujú, pokračujú vo veciach, ktoré jednoducho musíme uskutočniť, ak chceme prejsť na Slovensku na hospodárstvo s vyššou pridanou hodnotou, ak by sme chceli, aby naša životná úroveň rástla aj kvalita života, a nie upadala.
Viete, pred rokom, teda v máji 2023 som bol svedkom, aj vy vlastne, neviem, či ste si to uvedomili, takého malého zázraku. Pamätáte si, že bolo to po covide, bolo to po vojne, mali sme tu vládu, ktorá bola v demisii, v menšine, tá situácia bola naozaj veľmi zložitá a náročná. A práve v tom čase bolo treba predložiť v tejto snemovni v Národnej rade Slovenskej republiky veľkú novelu školského zákona, ktorá po 35 rokoch posunula niektoré veci principiálne dopredu. Pomenovala to, ukážem len jeden príklad, čo nazývame v školskej praxi individuálny prístup k deťom, ktorý bol na spontanite učiteľa, ako to má usporiadané v hlave a v srdci, čím je vybavený, ako sa stavia k deťom, na tom, ako sa im bude venovať. Niektorý učiteľ povedal, že životné problémy dieťaťa ho nezaujímajú, to nech si rieši sociálka, on si príde odučiť svoje. Iná učiteľka by dýchala za to dieťa, navštevovala ho v rodine alebo ho brala k sebe. No toto sme systematizovali pod systémom podporných opatrení a ďalšie vecí, ktoré tam boli. Toto všetko však prinášalo pre učiteľov oveľa väčšie nároky na ich prácu. Nebolo to o ich platoch, bolo to o ich kvalite práce, nárokoch na túto prácu. A zázrak bol v tom, že úplne všetky stavovské organizácie sa za túto novelu postavili a listom adresovali výzvu každému jednému zo 150 poslancov Národnej rady vtedajšej, aby hlasovali za túto novelu.
Prečo vám to hovorím dnes v tejto súvislosti? Jednoducho preto, že ak sklameme dobrú vôľu a odhodlanie tej, nazvime to, odhodlanejšej, motivovanejšej časti učiteľstva a manažérov v školstve, tak budú politici, na dve generácie budeme musieť vymrieť, aby nejaký učiteľ uveril slovu reforma a nejaké zmeny v školstve. A toto je zodpovednosť, ktorú máme všetci. Preto musím konštatovať po tom, čo som teda poďakoval za tú kontinuitu, že mi v návrhu zákona chýbajú zásadné systematické opatrenia, ktoré by týmto učiteľom a tomuto školstvu ukázali, že to myslíme vážne s tou objednávkou spoločnosti na zmenu kvality vo vzdelávaní a prístupu a že to aj tu, že to teda a že to nielen myslíme vážne, ale že im to aj umožňujeme.
O akých systémových zmenách hovorím? Spomeniem len dve, lebo toto je o prvom čítaní a ja som sa jednoducho nestihol prihlásiť do písomnej rozpravy, tak mám len 10 minút. Podrobnejšie sa budem venovať v druhom čítaní. Spomeniem teraz len dve veci. Prvá je, že funkcionalita škôl sa zmnohonásobila za 35 rokov a podporné nejaké úrady, ktoré kedysi ohraničovali kompetenciu riaditeľov škôl, zmizli. A my dnes máme na školách, už som to v tejto snemovni niekoľkokrát hovoril, to isté personanologistické riadenie ako pred 50 rokmi, tak to poviem. Ale ten svet je úplne iný dnes, aj o tom som hovoril, tak to nebudem tu znova rozoberať. Máme v zákone v 596-tke napísané, že regionálne úrady školskej správy majú poskytovať v svojej územnej pôsobnosti právnu, metodickú, ekonomickú, projektovú a neviem akú ďalšiu pomoc, ale v skutočnosti regionálne úrady školskej správy dnes nedokážu ani posunúť ďalej správne tú informáciu z ministerstva školstva, interpretovať ju zrozumiteľne školám. Školy sa sťažujú na to, že keď sa obrátia na tzv. RÚŠS-ko, tak nedostanú odpoveď. Aj dnes som to riešil ako zástupca veľkého zriaďovateľa na Slovensku, jednoducho školy nedostanú. Toto nie je kritika regionálnych úradov školskej správy, ony majú z pôvodných 725 zamestnancov pred ESO reformou pána ministra Kaliňáka vtedy, majú dnes 225 alebo 250 zamestnancov a tu nejde o to, že teraz navýšiť počet zamestnancov mechanicky na tú pôvodnú hladinu, ale ide o to, naozaj túto podporu poskytnúť školám, nech majú manažmenty uvoľnené ruky na to, čo majú robiť vnútri tých škôl, čo je ich core business na sprevádzanie učiteľov, na riešenie životných situácií detí, na organizovanie výchovno-vzdelávacej činnosti.
Iné systémové opatrenie je, hovoríme, že nám chýba, nehovoríme, to je zmerané, 3 400, pardon 1 400 učiteľov na Slovensku, no tak nebude mať kto učiť. My si nevyberáme v mnohých regiónoch, chodíme po špičkách okolo pani učiteľky, aby neodišla inde, kde na ňu nekladú také nároky. Ako chcete dostať tých ľudí do škôl? Nie je to len o peniazoch, je to aj o podmienkach, v ktorých tí ľudia pracujú. Takže to boli len nejaké príklady, ku ktorým sa potom vrátim pri druhom čítaní podrobnejšie.
K zákazu mobilov sa, tiež sa dotknem aj tohto fenoménu, pamätám si naše predvolebné debaty, sme tu v tejto sále momentálne jeden, dvaja, traja, štyria, ktorí sme sa jej zúčastnili, jedna kolegyňa tu nie je, no, jednoducho mal som vtedy odvahu asi ako jediný povedať, že zákaz tých mobilov je namieste. Je to strašne nepopulárne slovo v tej politike, že zákaz, no ale aj mladým som to vysvetľoval tak, že viete, keď máte ten zákaz vjazdu do jednosmernej ulice, tak tam nedáte ceduľu miesto toho zákazu, že neodporúčame vám viac do tejto jednosmernej ulice, zvážte následky, prínosy a benefity a malusy tohoto vášho počínania. Máme v školskom po... v školských poriadkoch zákaz nosiť zbrane, chemikálie, cennosti a neviem čo, znovu, toto nie je priestor na to, aby sme si vysvetľovali, prečo sme toto žiadali, a som rád, že sa to v tom zákone ocitlo.
Katalóg inovácií vo vzdelávaní a vo výchove, mal som ho na stole, je to, participujem, dvojciferný počet rokov na šírení know how škôl, ktoré to vedia aj v týchto podmienkach urobiť vysoko nadpriemerne a efektívne, čo sa týka kvality vzdelávania, a vítam to.
Vítam aj to zjednodušenie, nezaťažovanie tých riaditeľov škôl a manažmentov zbytočným informovaným súhlasom, avšak toto zjednodušenie má svoje hranice. Tými hranicami aj v súlade s Chartou základných práv Európskej únie a Ústavou Slovenskej republiky, ja vnímam tú hranicu v oblasti výsostnej kompetencie rodiča, čo sa týka náboženského vierovyznania alebo intimity dieťaťa, ktoré nemá formovať nikto iný, informovať a vzdelávať áno, ale nie formovať.
Tiež súhlasím s tým, že nie je možné ani zľava, ani sprava a púšťať do škôl akékoľvek nevedecké ideológie a takýmto spôsobom brutálne porušovať toto výsostné právo a najlepší záujem rodiča. Ale v žiadnom prípade si nemyslím, že by rodičia mali robiť nejaký neodborný cenzus toho, čo a ako sa vzdeláva v iných oblastiach. To naozaj musia robiť odborníci. A to, čo som spomenul, vierovyznanie a intimita dieťaťa, to nie je o vzdelávaní, to je o niečom inom, oveľa hlbšom a oveľa väčšom a vyžaduje to, samozrejme, veľmi kvalitnú, citlivú a civilizovanú diskusiu. Ja na ňu mám 25 sekúnd, takže to by som asi nestihol, poviem teda len príklad, neexistuje cirkevná, povedzme katolícka škola, ktorá by prijala dieťa na štúdium bez toho, že by si rodičia explicitne neželali výchovu a vzdelávanie v duchu podľa princípov katolíckej cirkvi a toto právo rodičov rozhodnúť o tom, ako chcú v tých otázkach vierovyznania a intimity viesť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Ďakujem, pán kolega Martin, za tvoj príspevok.
Na úvod aj na záver si povedal, že si celkom rád, že sme sa tu zišli, aj keď si hovoril, že by sme sa mali takto 15. júla možno zísť kvôli niečomu, čo vzniklo naliehavo a čo bezprostredne hrozí.
Tu vo faktickej poznámke nemám priestor zopakovať tie zásadné výhrady, ktoré sme mali a pre ktoré sme si vyslúžili prívlastok konštruktívnej opozície, a tiež nebudem vyratúvať, koľkáta noveli... novela novely toto je, že napravujeme pokazené a robíme to mimoriadneho legislatívneho procesu.
Viete, body, ja som dnes bol na promócii svojej dcéry, odišiel som odtiaľ, budem sa tam vracať na večer, pretože mám vo veľkej úcte mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Veľmi ochotne by som prišiel aj 30. júla, ak by sme napríklad riešili teraz v prázdninovom čase zamedzenie prístupu detí k povedzme automatom s molekulami syntetických kanabio... kanabionidných látok HHC a HHCP. Pre taký účel alebo pre iný podobný účel by som prišiel okamžite a veľmi rád.
Ale byť tu v strede leta alebo na začiatku leta aj za cenu toho, že dáte nabok svoju rodinu preto, aby som opravoval zbabranú novelu, ktorá mohla vyjsť z profesionálne a dobre pripravenej a v riadnom legislatívnom procese preosiatej Karasovej novely Trestného zákona, mi príde ako poníženie kultúry Národnej rady Slovenskej republiky.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán kolega poslanec Jozef Hajko, za tvoj profesionálny prístup a príspevok, ktorý bol veľmi vecný.
Mňa v ňom zaujalo, na viacerých miestach rezonovalo v tvojom príspevku apel na profesionalitu, odbornosť a na nezlučiteľnosť kontroly politickej moci a slobody tvorby kultúry. A tieto veci sa pokúšali znásilniť už totalitné režimy, režimy v komunizme. Rozumiem tomu, keď... aj keď niekomu sa nepáči nejaký umelecký tvorivý výstup nie z pohľadu vkusu, ale z pohľadu toho, že si umeleckou formou vypovedá, vysporadúva sa s niečím, čo ten umelec slobodne cíti. Toto je ale priestor, do ktorého ani politik, ani moc nemá veľmi čo vstupovať.
Jednoducho ak si myslíte, že tieto štyri roky, keď ste pri moci, tak budete diktovať o tom, čo sú tie správne názory a čo je tá dovolená, žiaduca a nežiaduca tvorba, ľahko sa vám môže stať, že keď bude pri moci niekto iný a by si osvojil tento istý princíp, tak tu budeme mať kultúrno-etické vojny na dlhú trať. Jednoducho nemiešajme slobodnú tvorbu umelcov, kultúry od zodpovednosti, štátnickosti politických rádoby elít.
Našou úlohou je vytvoriť podmienky na to, aby kultúra mohla slúžiť na pozdvihnutie životnej úrovne ľudí v tom spirituálnom slova zmysle. Nech sa páči, pretože kultúra je súčasťou bytostnej výbavy človeka, ale ona potrebuje byť na toto slobodná. Apelujem na to.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, ďakujem, pán kolega Jozef Hajko, za kvalitný, konštruktívny návrh, ktorým v podstate my máme príležitosť napraviť možno opomenutie, možno z nedostatku času sa k tomu ešte vládna koalícia nepostavila.
Ty si spomínal, že od roku 2015 narástla, narástli nominálne mzdy v priemere o 70 % a minimálna mzda o 100 %. Nami navrhované navýšenie odpočítateľnej položky je o 75 %, to znamená, ide o naozaj úpravu, dobehnutie stavu, v ktorom sme boli v roku 2015, teda o niečo, čo ak neurobíme, tak de facto v reálnych číslach študentom tá odpočítateľná položka klesla oproti predchádzajúcim obdobiam.
Považujem tento návrh za veľmi dôležitý aj z toho pohľadu, že slovenská ekonomika potrebuje naštartovať, že študenti nebudú robiť len kvalifikované práce, lebo dnes sme tu v pléne prerokovali aj návrh zákona o stáži, ale budú naďalej aj pracovať ako brigádnici, je oveľa lepšie, keď pracujú tu na Slovensku, kde nám často chýba nižšie kvalifikovaná pracovná sila, čo ochromuje potom podnikateľský sektor a služby, ako by museli chodiť na brigády za hranice.
Čiže dorovnávame stav, ktorý proporcionálne upraviť treba tak či tak, zároveň podporujeme podnikateľské prostredie a súhlasím s tebou, že v konečnom dôsledku môže toto opatrenie priniesť Sociálnej poisťovni, naopak, zisk, a nie stratu.
Ďakujem.