Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne. Dovoľte, aby som teraz priblížil z môjho pohľadu hlavný dôvod predkladanej novely, ktorým je meniaca sa konfesionálna štruktúra obyvateľstva na Slovensku. Vyjadrím sa tiež k výhrade, ktorá sa často uvádza ako argument na zachovanie existujúceho prísneho reštriktívneho nastavenia registrácie cirkví a náboženských spoločností, a tým je údajná ochrana pred škodlivými náboženskými zoskupeniami.
K ďalším dôvodom a riešeniam v predkladanej novele sa podrobnejšie vyjadria kolegyne spolupredkladateľky Lucia Plaváková a Zora Jaurová.
Konfesionálna štruktúra obyvateľstva na Slovensku sa mení. To vyplýva z údajov, ktoré sú dostupné zo sčítania obyvateľstva, ktoré sa vykonáva na území Slovenskej republiky pravidelne každých desať rokov. Viditeľné sú tri hlavné trendy. Ten prvý, najrýchlejšie rastúcou skupinou obyvateľstva sú osoby bez náboženského vyznania. Kým v roku 1991 to bolo 9,80 % obyvateľov, v roku 2021 to už je 23,8 %.
Ten druhý trend. Po krátkodobom vzostupe počtu veriacich v sčítaní v roku 2001 je evidentný pokles počtu osôb hlásiacich sa k niektorej z registrovaných cirkví a náboženských spoločností. V roku 1991 to bolo 72,7 %, potom veriaci zaznamenali vzostup a to bolo 83,9 % v roku 2001 a následne ďalšie dve sčítania v 2011 a 2021 pokračoval pokles na 68,7 %.
Ten tretí trend, keďže v sčítaní sa zisťuje aj to, kto sa hlási k neregistrovaným vieram, cirkvám alebo náboženským zoskupeniam, vidíme tiež zaujímavý trend, že rastie počet obyvateľov, obyvateliek, ktorí sa hlásia k niektorému zo zoskupení veriacich, ktoré nie sú uznané v Slovenskej republike alebo registrované. V roku 1991 to bolo 0,12 % a o 30 rokov neskôr už 1,05 %. Lepšie to je viditeľné v absolútnych číslach, teda z 6 373 osôb v roku ´91 tento počet vzrástol až na 57 248 osôb. Hovoríme teda o viac než 50, takmer 60-tisíc ľuďoch na Slovensku, ktorí nemajú prístup k výhodám, k právam, ktoré im poskytuje súčasný právny stav pre registrované cirkvi a náboženské spoločnosti.
Pozrime sa teraz na to, ako na tieto tri trendy reagoval štát Slovenská republika doteraz. V súčasnosti platné podmienky registrácie sa od prijatia zákona v roku 1991 menili dvakrát. V oboch prípadoch však nešlo o ich uvoľnenie, ktoré by zohľadnilo meniacu sa štruktúru obyvateľstva, ako som ju popísal, práve naopak. Pravidlá registrácie sa sprísňovali a prístup k výhodám plynúcim z registrácie tak zostal vyhradený pre postupne sa zmenšujúcu skupinu veriacich v už registrovaných cirkvách.
Do novelizácie v roku 2007 platné znenie zákona ukladalo registrujúcemu orgánu preveriť, či sa k cirkvi alebo náboženskej spoločnosti uchádzajúcej sa o registráciu hlási najmenej dvadsaťtisíc plnoletých osôb, ktoré majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Novelou v roku 2007 bol registrujúci orgán zaviazaný preveriť aj to, či osoby hlásiace sa k cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, ktorá sa uchádza o registráciu a podporujú jej návrh, sú aj jej členmi a členkami a či poznajú základné články viery na jej učenie a sú si vedomí práv, povinností, ktoré im vyplývajú z členstva v cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Zaviedla sa tiež povinnosť doložiť k žiadosti o registráciu mená, priezviská, trvalý pobyt a rodné čísla členov a členiek subjektu žiadajúceho o registráciu.
Po tomto sprísnení sa už nezaregistrovala žiadna ďalšia nová cirkev alebo náboženská spoločnosť.
Neskôr, v roku 2017, novelizácia zvýšila minimálny počet osôb hlásiacich sa k subjektu uchádzajúcemu sa o registráciu z pôvodných 20-tisíc na 50-tisíc. Treba poznamenať, že novela v roku 2017 bola schválená po prelomení veta prezidenta Slovenskej republiky z decembra 2016, v ktorom prezident označil to zvýšenie počtu na 50-tisíc ako zásah do základných práv a slobôd.
Z prehľadu správnych konaní ministerstva kultúry Slovenskej republiky o schválených a zamietnutých žiadostiach o registráciu vyplýva, že po sprísnení podmienok v roku 2007 nebola schválená žiadna žiadosť o registráciu. Mnohé spoločenstvá veriacich, ktoré by chceli využívať práva plynúce z náboženskej slobody, sa o registráciu vlastne ani nepokúšajú, keďže nedosahujú počet 50-tisíc členov alebo členiek. Zároveň je ale dôležité pripomenúť, že prístup k týmto právam majú cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré získali registráciu ešte pred sprísnením podmienok v roku 2007, alebo patrili medzi štátom uznané cirkvi pred rokom 1989.
V súčasnosti máme 18 registrovaných cirkví a náboženských spoločností a podľa sčítania ľudu spomedzi týchto 18 registrovaných dosahuje počet členov a členiek 50-tisíc len päť z nich, pričom 12 má počet členov nižší ako desaťtisíc a k počtom najmenšej registrovanej cirkvi sa podľa sčítania z roku 2021 hlási len 73 obyvateľov a obyvateliek. Vidíte teda tú disproporciu, že tu máme vlastne nejakú skupinu veriacich, 73, ktorí majú plné práva zaručené zákonom o náboženskej slobode, a máme tu skupiny, ktoré majú napríklad šesťtisíc, ako budhisti, ktorí prístup k týmto právam nemajú.
Tento stav nezodpovedá zásade spravodlivého prístupu k uplatňovaniu náboženskej slobody. Dotýka sa predovšetkým jedného dôležitého aspektu náboženskej slobody, a tým je sloboda vyznávať náboženskú vieru nielen individuálne, lebo to právo majú, samozrejme, ľudia aj bez toho, aby boli registrovaným subjektom, ale je to aj právo vyznávať vieru spolu s inými. Takto vlastne právo na uplatňovanie náboženskej slobody explicitne zakotvujú ľudskoprávne dokumenty a takto je to vlastne zapísané aj v Ústave Slovenskej republiky. Budem citovať čl. 24 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky: "Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní."
Ako vyplýva zo spomenutého aktuálneho právneho stavu a preukázaných trendov v obyvateľstve v konfesionálnej štruktúre, v otázke náboženskej slobody máme na Slovensku dvojaký meter. Na jednej strane štát medzi 18 registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami uznáva aj 13 takých, ku ktorým sa hlási menej ako 50-tisíc veriacich, na druhej strane rovnaké práva odmieta priznať akejkoľvek novej skupine veriacich, ktoré na Slovensku preukázateľne pôsobia. Skutočnosť, a teda máme podľa sčítania ľudu údaj, že takýchto osôb máme 57-tisíc na Slovensku.
Skutočnosť, že Slovenská republika sa nespráva férovo k menšinovým skupinám veriacich, nám opakovane pripomínajú aj správy medzinárodných a zahraničných inštitúcií, ktoré monitorujú stav náboženskej slobody vo svete. Medzi rokmi 2008 až 2021 dostala Slovenská republika 20 odporúčaní týkajúcich sa náboženskej slobody v rámci mechanizmu univerzálneho periodického hodnotenia, ktorý na pôde OSN monitoruje stav dodržiavania ľudských práv. Väčšina z nich sa týka zlepšenia podmienok pre inklúziu náboženských menšín v prostredí Slovenskej republiky. Tento stav vedie k tomu, že mnohé neregistrované spoločenstvá veriacich sa registrujú ako občianske združenia, aby mohli vo vzťahu k orgánom verejnej moci vystupovať ako právnické osoby. Zákon č. 83/1990 o združovaní občanov v znení neskorších predpisov však občianskym združeniam explicitne zakazuje vyvíjať náboženskú činnosť, hovorí sa o tom v § 12 ods. 3. písm. a). Na problematickosť tohto riešenia opakovane poukázal aj Európsky súd pre ľudské práva. Podrobnosti jednotlivých rozhodnutí uvádzame v dôvodovej správe.
A teraz chcem povedať niečo k tomu druhému aspektu, a to je ochrana pred nebezpečnými náboženskými zoskupeniami. Áno, náboženská sloboda je tiež predmetom zneužívania. Často sa v diskusii o zachovaní prísnych podmienok registrácie stretávame s argumentom, že takto najlepšie ochránime našu spoločnosť pred rôznymi deštruktívnymi náboženskými hnutiami, ktoré sa tiež ľudovo označujú ako sekty. A je pravda, že množstvo takýchto prípadov evidujeme. V médiách sa často hovorí o tom, ako ľudia prepadnú do osídiel rôznych manipulatívnych zoskupení.
Tento argument, že práve prísne podmienky registrácie chránia spoločnosť pred vplyvom týchto kultov však neobstojí, práve opak je pravdou. Hoci máme na Slovensku mimoriadne prísne podmienky registrácie cirkví, za posledných sedemnásť rokov nebola zaregistrovaná žiadna nová cirkev alebo náboženská spoločnosť, v posledných rokov počúvame stále viac o ľuďoch, ktorí sa stali obeťou manipulatívnych náboženských zoskupení a len s veľkou námahou sa dokážu vyslobodiť a s veľkými traumami z ich pôsobenia. Teda reštriktívny prístup k registrácii cirkví určite nedokáže predísť pôsobeniu škodlivých náboženských skupín. Funguje to presne naopak. A tak je vlastne pôvodne, takúto filozofiu má pôvodne aj náš zákon z roku ´97 o slobode náboženského vyznania. Náboženské zoskupenia totiž majú byť v spoločnosti konfrontované s verejnou diskusiou o princípoch svojho pôsobenia. Presne na to slúži aj proces registrácie. V priebehu procesu registrácie, v priebehu tohto konania má komunita veriacich formulovať zásady svojho učenia a predstaviť ich v tomto konaní verejnosti. Rovnako má preukázať, že sa svojím pôsobením nedostáva do rozporu s právami a slobodami ostatných ľudí.
Zvyšovanie početného cenzu pre získanie statusu štátom uznanej cirkvi má teda opačný efekt. Tlačí menšie nové komunity veriacich na okraj spoločnosti. Vylučuje ich z pozitívnej konfrontácie v prostredí verejného spoločenského diskurzu. Inými slovami, lepšie je mať každé spoločenstvo veriacich na očiach, aby bolo konfrontované s verejnou diskusiou, ako ich vytláčať zákonnými podmienkami na okraj spoločnosti a do ilegality.
V záujme zabezpečenia rovnoprávneho prístupu k právam plynúcim z ústavou garantovanej náboženskej slobody aj pre malé skupiny občanov a občianok Slovenskej republiky je preto potrebné napraviť súčasný právny stav, ktorý takto nastavenými podmienkami registrácie cirkví a náboženských spoločností diskriminuje menšie spoločenstvá veriacich a obmedzuje výkon náboženského, slobody náboženského vyznania. V európskych krajinách je množstvo etablovaných menších náboženských spoločenstiev s tradíciou niekoľko storočí a z pohľadu rovnakého prístupu k právam plynúcim z náboženskej slobody je dôležité umožniť získanie právnej formy cirkvi alebo náboženskej spoločnosti aj takýmto menším skupinám osôb.
Predkladaná novela zákona o slobode náboženskej viery navrhuje dvojstupňový proces registrácie, ktorý zabezpečí prístup k právam plynúcim z náboženskej slobody aj menším spoločenstvám. Zároveň umožní štátu, aby získal reálny prehľad o rozsahu a podobách organizovaného náboženského života vrátane zlepšenia predpokladov na predchádzanie a riešenie spoločensky škodlivých a nebezpečných náboženských prejavov. Podstatou navrhovaného riešenia je sprístupnenie práv na zhromažďovanie sa za účelom vyznávania náboženskej viery a prístup do verejnoprávnych médií hneď po prvom stupni registrácie; prístup k právu na príspevok zo štátneho rozpočtu, ako aj niekoľko ďalších práv získajú subjekty až v druhom stupni registrácie.
Medzi tým prvým a druhým stupňom registrácie musí uplynúť päť rokov súvislej činnosti, preukázanie, že ten subjekt uchádzajúci sa o druhý stupeň neporušuje žiadne zákony a že je schopný sa financovať z vlastných zdrojov. Toto riešenie umožní štátu, aby v procese registrácie priebežne posudzoval, či subjekt uchádzajúci sa o registráciu spĺňa zákonné podmienky a neporušuje Ústavu a zákony Slovenskej republiky.
Návrh tiež zdôrazňuje zodpovednosť registrovaných cirkví a náboženských spoločností pri vytváraní tolerantnej a rešpektujúcej spoločnosti, v ktorej uplatňovanie náboženskej slobody nemôže byť dôvodom pre zásah do práv iných osôb ani podnecovanie nenávisti či neznášanlivosti, tak ako to už teraz ustanovuje § 2 ods. 2 zákona o slobode náboženskej viery.
Dôležitou úlohou štátu je, aby zachoval náboženskú neutralitu, tak ako mu to vyplýva z čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Preto práva osôb plynúce zo slobody náboženského vyznania musia byť zaručované v kontexte s právami osôb bez náboženského vyznania a štát zodpovedá za to, aby vytvoril podmienky pre pokojné a tolerantné spolunažívanie skupín osôb s rôznym hodnotovým presvedčením.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a inými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republiky viazaná.
Kolegyne, kolegovia, štát má podľa ústavy jasnú úlohu. Pristupovať rovnako ku všetkým veriacim a ku všetkým obyvateľom a obyvateľkám bez ohľadu na to, či majú, alebo nemajú náboženské vyznanie. Je načase, aby sa to začalo uplatňovať aj v praxi. Preto podávame náš návrh a verím, že ho podporíte.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci.
Milé kolegyne, kolegovia, prichádzame so zákonom, ktorý, alebo s novelou, ktorou chceme upraviť zákon o náboženskej slobode 381/´91.
Najprv v tomto úvodnom slove chcem povedať, čo vlastne predkladanou novelou chceme dosiahnuť. Ide nám o to, aby sme posilnili právo prejavovať vieru spoločne s inými, tiež sprístupniť toto právo aj osobám, ktoré nemajú štátne občianstvo Slovenskej republiky, ďalej chceme zohľadniť meniacu sa konfesionálnu štruktúru na Slovensku a napokon posilniť úlohu náboženskej viery pri tvorbe rešpektujúcej a súdržnej spoločnosti.
Akým spôsobom by sme to chceli dosiahnuť? Po prvé chceme spresniť pôsobnosť zákona a to tým, že náboženská sloboda sa týka všetkých osôb na území Slovenskej republiky, nielen občanov a občianok. Chceme tiež presnejšie vymedziť hranice náboženskej slobody a chceme zaviesť dvojstupňovú registráciu. Zvýšenie transparentnosti pôsobenia registrovaných subjektov je tiež jedno z riešení, s ktorým prichádzame.
Toľko na úvod a viac poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.
Ďakujem.

(Prosím, vymazať rámček.)

Ďakujem, pán predsedajúci. Je to nesmierne ťažká téma, o ktorej tu debatujeme, pozorne ju sledujem od jej začiatku. Vy ako predkladateľ, pán poslanec Krátky, mám dojem, že sa týmto uznesením, ktoré nám tu predkladáte, práve bránite diskusii, pretože ja tomu uzneseniu Európskeho parlamentu rozumiem tak, že ono otvára diskusiu pre členské štáty. Vytvára fórum na to, aby sme o tejto, naozaj ťažkej téme, o tomto konflikte dvoch životov, dvoch práv na život, debatovali a oberáte vlastne Slovensko o to, o tú príležitosť, aby mohlo vstúpiť do tejto diskusie. Ja si preto myslím, že to uznesenie Európskeho parlamentu je dobré a nechcem žiadnym spôsobom sa proti nemu stavať.
Dotknem sa ešte krátko inej témy, ktorá tu opakovane zaznievala, a to je výhrada vo svedomí, kde mnohí kritici uznesenia Európskeho parlamentu hovorili o tom, že toto uznesenie siaha na právo výhrady vo svedomí. Hovorí a v tomto kontexte, predovšetkým o tzv. kolektívnej výhrade vo svedomí, teda o práve inštitúcii odmietnuť vykonávať interrupcie. A ja si myslím, že toto je nesprávne, to je úplné nepochopenie konceptu výhrady vo svedomí. Svedomie je individuálna kategória. Svedomie má človek a nie inštitúcia, a preto ak niekto chce rozšíriť právo výhrady vo svedomí na inštitúciu, je to veľký omyl a je to nesprávne. Ďakujem.

Pán poslanec Bužo, reagovali ste viac menej na mňa vo vašom vystúpení.
Ďakujem, cením si vaše poznámky, ale myslím, že sme sa celkom neporozumeli. Ja som vyslovene povedal, že oceňujem prácu každého a aj prácu cirkví na poli inklúzie marginalizovaných komunít. Čo však kritizujem v tomto predloženom návrhu, je zmiešanie sociálnej práce a duchovnej, náboženskej práce. Ak cirkvi konajú nejakú prácu, už dnes prijímajú štátnu podporu na túto prácu, na svoju duchovenskú činnosť. Ak chcú konať sociálnu prácu, už dnes podľa zákona 308/1991 môžu zriaďovať zariadenia sociálnej služby. Hovorili ste o tom, že pochádzate z prostredia sociálnej práce. Sociálna práca je prísne regulovaná oblasť, a preto ak táto novela navrhuje, že cirkvi budú garantovať obsah tejto sociálnej práce, tak v tom vidím problém. Čiže je potrebné vyčistiť toto riešenie. Samozrejme, spoločnosť má oceniť prácu každého, kto prispieva k inklúzii akýchkoľvek vylúčených skupín, ale je potrebné to robiť legislatívne čisto, systémovo a nie takýmto zmiešavaním. Nehovoril som ani o tom, že by napríklad pastoračné univerzitné centrá zneužívali nejakým spôsobom zákon, ja som len poukázal na to, že touto novelou by sa ich zamestnanci stali zamestnancami vo verejnom záujme. A to neviem, či vôbec tie univerzitné pastoračné centrá samotné aj by chceli.
Ďakujem.