Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Bolo toho povedané veľmi veľa a nebude sa dať v dvojminútovej ploche na všetko reagovať, ale predsa len niečo chcem. Pán poslanec povedal, že tiež má dosť veľa zásadnejších výhrad k niektorým rozhodnutiam a presne to je tá pointa, prečo sa vôbec išlo do tohto zákona. Presne preto chceme, aby bol nejaký korekčný mechanizmus. Pokladám za absolútne falošný ten argument, že teda rada fondu musí dôkladne všetkých 5-tisíc projektov preskúmať. Robil to minister, ktorý mal tú istú kompetenciu pred fondom, keď bol štátny fond? No určite nie. Jednoducho pozrel si tie projekty ich názvy, názvy tvorcov a keď videl nejakého významného nepodporeného autora alebo nejaký projekt, no tak ho mohol zvrátiť. Presne toto bude robiť fond, rada fondu. Tieto ovládnutia a takéto veci, preboha, čo je na, ja som ilustroval včera v rozprave vystúpení konkrétne kultúrne počiny nepodporené, veľmi zásadné a veľmi hodnotné. A dovolím si tvrdiť, že by som ich kvalitu vedel obhájiť. Nič nemali s politikou, absolútne nič. To je naozaj, tu sa tak šialene politizuje, že toto stráca racionalitu takto debata.
Nie pomsta, žiadna pomsta, aj keď som tuná hovoril o jednom podľa mňa krajne problematickom podporenom projekte. A teda môžem vás ubezpečiť, pani kolegyňa Jaurová, že to naozaj nebol ani Houellebecq, ani Henry Miller, ani nikto podobný. Tí nepredali štyri kusy ako tento autor, ktorý vždy a za každých okolností dostane na čokoľvek, čo si zažiada, tak to naozaj že neni vytrhnuté z kontextu, to je veľmi priemerný a podpriemerný autor, ktorého meno vám nič nehovorí, aj keby som... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Takže veľmi telegraficky.
Pán Dostál, zákon o Audiovizuálnom fonde bol v minulej schôdzi v prvom čítaní, nie na tejto schôdzi v druhom čítaní. Takisto pamiatkový zákon bol v prvom čítaní, nie v druhom čítaní na tejto schôdzi. Bude až možno na tej ďalšej. A bude až potom, keď sa vydiskutujú veci s ľuďmi, ktorí vieme, čo chceme dosiahnuť, ale chceme to urobiť čo najelegantnejšie a najefektívnejšie. Takže máme sebareflexiu, a keď si nie sme istí riešením, tak radšej to pozdržíme.
Ďalšia vec. V zásade sa ohradzujem voči tomu podsúvaniu a nejakému možno, že ja nejako dehonestujem ministerku. Nie. My máme, a veľakrát som to povedal, pracovné, priateľské a korektné vzťahy. A áno, chodím aj na ministerské porady, vyjadrujem sa a keďže ma vníma ako človeka, ktorý bol v období alebo v oblasti kultúry pôsobil v podstate celú profesionálnu kariéru, tak, samozrejme, predpokladám, že niektoré moje návrhy akceptuje, ktoré si, samozrejme, zdôvodním a že budem mať nejaký vplyv povedzme na to, aby vhodní ľudia boli na dôležitých miestach. To je všetko. Akože hádzanie piesku medzi nás dvoch alebo tak, je úplne také až smiešne, ale dobre. Toto som povedal.
A posledná vec, pani Kleinert, ja tu celý deň počúvam, normalizácia, mečiarovské časy, pomaly ešte, teda normalizácia pred rokom ´89. Vtedy neviem, či socialistické ministerstvo kultúry majú nejakú grantovú schému pre nejaké občianske združenie, ktoré vtedy ani neboli. Možno nejaké z národného frontu. Takže vy ich hovoríte. Vy hovoríte, že pokiaľ ministerstvo nominuje takýchto ľudí, no tak to bude znamenať presne to. Takže nevkladajte mi niečo. Ja, naopak, ich obhajujem, tých ľudí.

Vážení kolegovia, veľmi pozorne som počúval všetky vaše výhrady a mal by som k tomu zopár pripomienok. Ja zrejme potom ešte aj po ústnej rozprave sa ako navrhovateľ vyjadrím k tomu, čo odznie, aj keď predpokladám, že viac-menej sa budú opakovať veci, ktoré už boli povedané.
Najprv základný princíp. Teda počuli sme tu obrovské množstvo katastrofických scenárov, ale ja som hlboko presvedčený, že je to oveľa viac strašenie a pri dobrej vôli sa všetko dá urobiť. Vlastne základná idea zákona je nasledovná. Naozaj dneska to bolo nastavené tak, že komisie sú neomylné a vlastne ich problematické rozhodnutia nie je schopný nikto korigovať.
Pre pána Dostála, niekedy, keď bol Štátny fond podpory kultúry, tak všetky projekty išli na podpis ministrovi a minister mohol podporiť, nemohol, robil to výnimočne, ako to povedala kolegyňa. Ale stalo sa to, že nejaké kvalitné nepodporené projekty nakoniec podporené boli. A teraz vlastne urobíme to isté, len nebude to minister, ale bude to rada verejnoprávneho fondu. To je všetko.
Ja som ilustroval a minimálne z tej oblasti umenia, v ktorej sa naozaj vyznám, lebo robil som 21 rokov a viete, to vydavateľstvo má nejaký cveng, dostali sme množstvo cien, takže nie sme ani komerční, nie sme ani, no teda ešte, aby bolo jasné, to nie je moje vydavateľstvo. Ja som tam bol nájomný manažér, čiže ja nelobujem pre seba. Akože ja naozaj som skončil ako konateľ a samozrejmé, že som v kontakte s kolegami, samozrejmé, že mi vyplakávajú, ale to neznamená, že hrám na seba. Nie, je hrám v prospech kvalitnej literatúry. Konkrétne.
A teraz poďme k tomu, že tie výhrady. Ja som si pozeral veľmi dôkladne, aj som citoval výhrady fondu. Ako som povedal, s pánom Špotákom som minimálne trikrát, či už na Združení vydavateľov, kníhkupcov, alebo dokonca sídlime v jednej budove, tak raz, keď čakal, no hovorili sme, no minimálne hodinu som mu hovoril veci, ale výsledok bol taký, že ako keby som hádzal hrach na stenu. Povedal, že, usmial sa, uškrnul sa a všetko bolo po starom. Dopyt alebo výhrady kultúrnej verejnosti, a nebol som sám, na združení vydavateľov skoro všetci vydavatelia, alebo teda všetci, ktorí sa na valnom zhromaždení dostali k diskusii, však neboli všetci, lebo ich bolo sto, ale možnože 15 ľudí, každý jeden dal nejakú výhradu. Oni sa aj častokrát opakovali a výsledok nula. No tak keď dobromyseľná diskusia nie je prijatá, tak sa to musí riešiť systémovo. My sme vedeli, kde je problém, pomenovali sme ten problém a riešili sme to, alebo chceme to riešiť spôsobom, ktorý sa nám nateraz zdá za najlepší alebo to, čo si myslíme, že by ten problém mohol riešiť.
Výber ľudí do fondu, viete, ani teraz, ako keď počúvam tie reči, že vlastne ovládnutie, a teraz ja neviem, akí, akí "oplani" sú tí ministerskí nominanti, tak nateraz to boli ľudia, ktorí fungovali v kultúre tri, štyri, päť volebných období. Áno, častokrát sú to vysokí a plne zorientovaní úradníci ministerstva kultúry, ktorí pracovali s týmito fondami, vedia, ako funguje systém. Bolo dokonca takým nepísaným zvykom, keď vznikol tento fond, že generálna riaditeľka sekcie umenia bola podpredsedníčka rady fondu, tak je to asi osoba, ktorá žije tým a nie je to nejaká tupá úradníčka v zmysle, že jednoducho nezorientovaná, prídeš, stláčaš gombíky a tak. Je to osoba, ktorá sa stretávala, alebo sú to všetko osoby, ktoré sa stretávajú s umelcami, diskutujú, pripravujú legislatívu, pripravujú rôzne záležitosti. A je až dehonestačné, keď o nich hovoríte, ako nejakí tupí politickí nominanti, ktorí tam prídu likvidovať a robiť len zle.
Ja komunikujem s ministerkou. Niekedy je to, sú to náročné debaty, ale myslím si, že pri nomináciách do niektorých orgánov, a tak, viem presadiť ľudí, ktorí majú dôveru. A všetci dobre vedia, ktorí za mnou skúšali, tí takí všelijakí trafikanti a podobne, že pokiaľ tí ľudia sú nekompetentní, v živote som takého človeka neodporučil a, naopak, veľmi rýchlo leteli odo mňa, pretože ja si hlboko uvedomujem, že neexistuje väčšia katastrofa, ako dať nekompetentného človeka na vysoko odborný úrad. Nehovorím, že všetky nominácie ministerstva kultúry sú práve ideálne, ale môžem jednoznačne povedať, že ja s nimi nemám nič spoločné. A samozrejme ten, kto nominuje nekompetentného človeka, ak sa niečo také stane, tak bude niesť za neho zodpovednosť.
Takže prvá tip-výhrada, že to skolabuje, som presvedčený, že nie. Samozrejme, keď sa bude robiť obrovská rezistencia, keď sa budú hľadať všetky možné argumenty, ako to neurobiť, no tak sa to neurobí. Vlastne výsledok tohto je, možno nie úplne najelegantnejší, možno nie je úplne najšťastnejší, taký, že vlastne ľudia v tých komisiách aj nominanti ministerky budú odborníci, napríklad je tam významný výtvarník Piačka. Teraz nebudem všetkých hovoriť. Ale to je človek, ktorý má, a nie je dokonca ministerský úradník, ale teda rozumie sa tomu umeniu, je autorita v svojej komunite a, samozrejme, pozrie si tie projekty a niečo, niečo mu naozaj bude silne nesedieť, no tak bude môcť povedať, že to naozaj asi nie.
To isté plánujem presadiť, pomôcť, odporučiť človeka v oblasti literatúry, ktorý požíva dôveru odbornej verejnosti. A nebude to žiaden nejaký glotovaný rukáv, ktorý bude, neviem čo, robiť cenzora, alebo neviem, bude nejaké hlúposti podporovať, naozaj o to vôbec nejde. Všetky argumenty, ktoré som dával, si za nimi stojím a dovolím si povedať, že pred odbornou verejnosťou, nezaujatou, by som si ich vedel obhájiť.
A ešte jedna vec. Naozaj ma mrzí, že diskusia takáto otvorená je až teraz, že nemohla byť pred troma dňami, dvoma dňami, týždňom, kedy samozrejme, a ja to priznávam, je toto koordinované aj komunikované s ministerstvom kultúry a keď sme už na bránkovej čiare, tak veľmi ťažko sa niečo robí bez toho, aby sa to dalo technicky zrealizovať, resp. poviem dopredu, je to, bohužiaľ, nemožné už. Už teraz je to nemožné. Čo neznamená, že však na každej schôdzi môže byť aj priama a nepriama novela zákona. Ale ja nevidím ten systémový, že nejaká malá vec pri, viete, ja vidím iný, inú pointu celého tohoto odporu. Ten odpor vychádza z jedinej veci, že dneska to teda bolo tak, že tie kreovania v tých komisiách a všetky zásadné záležitosti, robila, teda väčšina v tej rade fondu, ktoré taký, že rámcový orgán, ktorý tieto veci rieši, mali teda občianske združenia a teraz to tak úplne nebude. A to už je peklo, armagedon, koniec. Všetci nominanti, ktorí budú z teda ministerstva, budú nekompetentní a nezorientovaní a nie, akože absolútna apriórna vec, ktorá je totálne mimo reality. A je to len naozaj také, že politické odsudky a podobne.
Poslednú vec, ktorú poviem, a to ilustruje, že teda je aj diskusia, aj sebareflexia. Ak si pamätáte, tak v prvom čítaní išli štyri zákony. Do druhého čítania pokračujú len zákon o FPU a zákon o galériách a knižniciach, ktorý prišiel extrémne, alebo dobre, extrémne, ústretovým gestom, ktorý vypočul nejaké, nejaké veci. A dneska ešte poviem, ak teda sa dostaneme k tomu, aké prípadné argumenty sme dostali v prospech takejto úpravy. Ale chcem povedať, že ten priestor tu bol, ak by sa naozaj komunikovalo. My sme stiahli tie zákony z tejto schôdze, pretože nechceme robiť veci alebo chceme ich robiť po diskusii s odbornou obcou tak, aby boli čo najefektívnejšie. Áno, asi sa malo začať tak, že sme si mali pomenovať problém a poďme sa dohodnúť na tom, ako to riešiť. Naozaj ma mrzí, že tá diskusia išla pomimo mňa alebo mimo mňa, lebo ja som bol vždy ochotný diskutovať a som prístupný na racionálne argumenty. Ale tak dobre, učíme sa. Možno v budúcnosti sa táto chyba nestane a je mi ľúto, že teraz už je asi naozaj neskoro. A potom ešte, samozrejme, ako navrhovateľ zrejme sa vyjadrím k všetkým tým ďalším veciam.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Nebude sa dať všetko vo faktickej poznámke, ale však v ústnej rozprave ešte vystúpim a možno potom ešte na konci, keď sa zosumarizujú všetky veci. Veľmi intenzívne to počúvam. Takže zopár otázok alebo teda zopár vecí.
Hovorili ste tu o tom, že, že teda my vieme, kde je problém a ako to riešiť. No rieši to možno nedokonale, ale rieši ten systém v tom zmysle, že, samozrejme, rada bude vlastne robiť to, čo predtým robil minister a bude mať to posledné slovo v prípade, ak tam niečo bude kričať. To bol zámer, to bolo jasné. Ľudia, ktorí sú zorientovaní v danom období, alebo v danom, v danej časti kultúry, vedia o niektorých menách, o niektorých projektoch, o niektorých tvorcoch.
Čo sa týka zdôvodňovania, tak rada fondu nastavuje pravidlá a rada fondu povie, že instantná opakujúca sa veta CtrlC-CtrlV nestačí. Nestačí to pri špičkových autoroch, ktorí majú obrovské množstvo literárnych ocenení, ktorí v podstate sú etalónom kvality, a teda, ak nie je podporené, tak bolo by slušnosťou im to zdôvodniť, vyargumentovať.
To isté nastavovanie tých byrokratických šikán. Takisto aj tam povie, viete, vždy sa tie veci kontrolovali, aj keď bol štátny fond, ale tam ste mali presne v zmluve prísne účelovo viazané projekty, teda náklady, vy ste ich zdokladovali a nemuseli ste vypisovať traktáty, ktoré vám niekto stále vracal, že sú nedostatočné a podobne. Čiže áno, toto sú veci, ktoré nastavuje rada fondu. A tá má byť zorientovaná a má to urobiť inak.

Som si stlačil, aha, tak. Dobre.
Takže, pán poslanec, ja som predkladal štyri zákony a ja som pri niektorých zákonoch, ale nie pri tomto, hovoril, že ja osobne ako osoba neplánujem dať pozmeňovák. V prípade, pán Dostál, tuším, vo faktickej povedal, že som nevylučoval, alebo som priam naznačoval, že v tomto prípade v FPU ho podám. A to obdobie medzi prvým a druhým čítaním som využil na to, aby som zbieral čo najviac podnetov a dokladov o tom, ako tí ľudia sú nespokojní a aké sú ich veci a na toto som potreboval to obdobie, ktoré bolo relatívne dlhé, lebo však schôdza nešla.
Čo sa týka komunikácie, viete, je to aj taká troška sociálna inteligencia. O mne sa vie, že som normálne aj schopný komunikovať, s pani kolegyňou chodíme veľmi často do debát a vždycky sme neosobní, vecní a prístupní racionálnym argumentom. Ale asi nebolo najšťastnejšie, keď poza môj chrbát bez môjho vedomia sa stretla s koaličnými poslancami a potom, a bez toho, aby som ja vôbec o tom vedel a aby som bol prizvaný, ja som jej vždycky naznačoval, že som ochotný komunikovať vecne a hľadať riešenia a to naozaj nepomáha potom riešeniu veci. Ja som potom sedel s koaličnými poslancami, jej argumenty sekundárne prevzali. Vyoponoval som, dovolím si tvrdiť, že v priebehu dvoch častí alebo na dvakrát sme sedeli a minimálne to malo dva a pol hodiny a potom sme si nejak povedali nejaké riešenia, ktoré sú hádam prijateľné, resp. myslím, že som dal pádnych argumentov. Takto sa to skrátka nerobí. Takže aj z oboch strán tam vznikli chyby. Možno sa poučíme pre budúcnosť.

Ďakujem za slovo. Kolega Malatinec povedal jednu vec, ktorá je veľmi, by som povedal, systémovou chybou zákona, ktorý, ktorý prijal teda ešte Maďarič, a to je to, že už aj na základe analógie z Audiovizuálneho fondu nie je tam zakotvený automatický valorizačný mechanizmus. Myslím, že to malo byť obrovské poučenie pre podobné typy zákonov, lebo potom je vždycky extrémne ťažké to navyšovať nejak ad hoc. Ja viem, čo bolo okolo 200-tisíc, čo je smiešna suma, jedno percento, a dneska pri konsolidácii je to obrovský problém. Keby ten valorizačný mechanizmus bol nastavený do zákona, aby každé tri alebo päť rokov sa automatickou mierou inflácie navršoval rozpočet fondu alebo teda dotácia do tohto fondu, tak, samozrejme, aj miera nespokojnosti by bola nižšia a možno by sme tu ani nesedeli, a neboli by také nejaké ťažké otázky. Takže toto je možno ďalšia záležitosť, ale, samozrejme, bude to znamenať veľmi ťažké rokovania s ministrom financií a v podstate veľmi na toto dopláca predovšetkým Audiovizuálny fond, ktorý je od roku 2013 tuším nevalorizovaný. Takže toto beriem ako podnet a možno aj poučenie pre to, čo by sa okrem iného malo zmeniť.
No a potom, samozrejme, regionálne zloženie členov rady fondu je, samozrejme, aj výzva na ministerku, aby dala ľudí aj z regiónov, ako jej nominantov. Ja nepochybujem v dobrej vôli, že sa to dá dosiahnuť. Neviem, či je absolútne nevyhnutné explicitne to takto dať, a tak či tak máme záujem, aby celé spek... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Veľmi pozorne som počúval, tak ako všetky príspevky a chcem zopár poznámok.
Troška ma mrzí, že medzi podaním tohto pozmeňovacieho návrhu a dnešným dňom bolo osem dní a že táto debata mala byť pred týmto druhým čítaním. Ja som bol vždycky ochotný, nemal som takú vec, bohužiaľ, moji kolegovia boli vyzvaní, ja nie. Tak zdá sa mi to nelogické. Samozrejmé, že tento zákon je v nejakej koordinácii a dohode s ministerstvom kultúry a toto je už akože lopta na bránkovej čiare. Ale napriek tomu som presvedčený, odznelo tu v debate, že vlastne pred tým, než bol tento fond, tak vlastne minister ako jediný človek podpisoval všetky projekty a vlastne on bol teda plne politický a inak zodpovedný a bolo to jasné, bolo to zosobnené. Vlastne pointa tohto fondu je taká, že teraz to bude teda kolektívny orgán a rada, keď to dokázal urobiť jeden človek, tak to urobí aj ďalšia.
Všetky ostatné veci sú, ako sa to nedá. Ako jasné, keď chceme hľadať argumenty, ako je to nemožné, ako to bude všetko kolabovať, no tak nájdeme, ale treba riešiť, ako sa to dá. Ten základný problém je pomenovaný. Ja som včera 43 minút hovoril konkrétne reálie, konkrétne fakty, jednoducho naozaj to nefungovalo a bolo nutné to riešiť. Bolo osem dní na to, aby sme o tom diskutovali, nie teraz, naozaj kedy je už veľmi zlý čas, ale tak uvidíme, či rozprava k tomuto zákonu bude do tej štrnástej a potom možno ešte v pondelok či v utorok bude pokračovať. Ja si robím poznámky a myslím si, že takéto katastrofické... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ach, k Pročkovi sa ja nebudem vyjadrovať, veď to je absolútne pod akúkoľvek úroveň, ale dobre. Ticho, ticho, ja mám slovo. Shut up! (vyslovené zvýšeným hlasom)

[09:34:18-09:36:21] Danko, Andrej,

Prosím vás, obaja páni poslanci.

[09:36:21-09:38:21] Michelko, Roman, poslanec NR SR

Dobré, k hlúp.., nič. Dobre. Dobre, dobre. Takže, áno samozrejme ťažký oligofrenik. Idem k pani, chcem ďalej čas, lebo toto nie je možné. Veď 30 minút mi tuná skákal tento do reči. Pani, 30 sekúnd. Dobre. Pani Jaurová, ja vždycky veľmi pozorne sledujem, čo hovoríte, lebo vás rešpektujem ako osobu, ktorá bola v kultúre zorientovaná a tiež chcem pomôcť. Veľmi intenzívne som čakal, aké to ľahké, elegantné riešenie navrhnete. Nejak som to nevidel. Troška ma mrzí, a dokonca aj celkom dosť, že vlastne od predloženia pozmeňováka až do tejto rozpravy bolo osem dní. Dal som to minulý pondelok, štvrtok sa to odložilo z výboru. Vyšlo v utorok, bolo obrovské množstvo času a dokonca bolo asi nie celkom šťastné, že ste komunikovali s kolegami z koalície a nie so mnou. Ja som vždy ochotný na tieto veci. Mohli sme to včas a racionálne začať riešiť a ja som samozrejme, aby tie argumenty boli pádne, tak ja mám záujem, aby fungoval fond a aby sa pomohlo kultúre a nie ničilo. Tie ostatné výhrady ja naozaj ako nevidím tie katastrofické scenáre. Rada fondu bude v prenesenom význame robiť to, čo robil teda minister. Výnimočne veci korigovať. Ale dobre, však môžme sa aj ďalej reagovať, uvidíme ešte v rozprave budem v ústnom určite reagovať na celú túto a

(Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem.
No to, čo predviedol pán Grendel, je úplne že ukážkový prípad, keď niekto nedokáže pochopiť hovorenému textu. Ja som nechápal, čo je aké ovládnutie, 20 mil., čo to je za absurdita. Komisie naďalej budú rozhodovať a 95 % ich rozhodnutí bude akceptovaných. Len ad exemplum jasne vydokladované excesy, ktoré som povedal, tak ich bude konečne môcť niekto korigovať. Nie politici, nie SNS-ka, odborníci. Akože jasné, samozrejme, však každý, kto je nominovaný ministrom, tak musí byť ja neviem čo, nejaký blbec, hlupák, nekompetentný človek a priori, hej? Tak toto naozaj akože nemá logiku, respektíve dobre, však možno to bolo za vlády OĽANA, ale určite to nebude teraz. Aspoň teda pokiaľ ja budem mať nejaký vplyv na nominácie, a teda rozhodne mienim, tak ja budem robiť všetko preto, aby tam boli ľudia, ktorí sú autoritami. Ako ovládnutie 21 je nonsens, viete, ja som to povedal, dal som tu ukážku rukolapnú, nespochybniteľnú, jednoznačnú. Aké, v úvodzovkách, nespochybniteľné kultúrne eposy podporuje Fond na podporu umenia? Možno sa vám to zdá ako vysoké umenie, no mne nie. Tak asi máme potom zlú túto. Ale hovorím, ani o to nejde, ja, ja nemám s tým problém. Ja mám problém, že dobré veci nie sú podporené. A, preboha, podpora Scotusa Viatora, Goszczyńskij, Devečkovej Turoc, Prousta, to predsa nie sú žiadny esenesáci. Preboha, to je, to je nonsens. Ja neviem toto, tu sa úplne všetko spolitizuje, ale je to už až smiešne.

Ďakujem za slovo.
Takže, o tomto zákone sa hovorilo veľmi veľa a ja som si dôkladne naštudoval pripomienky Fondu na podporu umenia. Musím, bohužiaľ, konštatovať, že veľmi veľa z toho, čo odznelo, nebolo pravda, nechcem povedať priamo, že to bola hrubá demagógia, ale realita je troška iná, ako sa prezentuje. Chcem zdôrazniť, že s pánom Špotákom som minimálne trikrát mal stretnutia, áno, ešte v čase, kedy som nebol poslanec, ale keďže dvadsať rokov robím v brandži a od roku ´17 mám tu česť alebo nečesť byť žiadateľom nie ako osoba, to zdôrazňujem, nikdy v živote som nežiadal grant na seba ako autora, mám osem kníh, ani jedna z nich nebola podporená z Fondu na podporu umenia, pretože vždycky to robili iní vydavatelia, sám seba som nikdy nevydával, a tí vydavatelia to vydali aj bez podpory jednoducho preto, lebo sa im zdalo, že tie knihy nepotrebujú podporu, budú dostatočne atraktívne aj bez toho. Takže rozhodne to nie je, že moja iniciatíva vychádza z toho, že by som bol nejaký urazený alebo niečo podobné, ale len a len z toho, že viem, ako to funguje a viem, aké sú problémy.
Ten základný problém tohto návrhu zákona alebo oponentúra je v tom, že vlastne tie komisie sú špičkovo kvalitné, odborné a vlastne predstava, že niekto by mohol korigovať ich rozhodnutia, je ako krajne kacírska. No mojím cieľom bude hovoriť, že to tak nie je, že naozaj neomylné nie sú. Budem to ilustrovať prípadmi a navrhnem aj riešenie, ktoré, samozrejme, sa nemusí zdať pre všetkých úplne ideálne, ale dokiaľ sa nenájde lepšie, tak ako ručná brzda, ako niečo, čo treba skorigovať, lebo vznikajú veľké škody v zmysle, že veľa dobrých a kvalitných projektov nie je podporených a tieto výhrady sú dlhodobé a je najvyšší čas, aby sa tým niekto začal zaoberať.
A samozrejme, nemám problém po polroku, a to môže byť aj verejná výzva, urobiť potom diskusiu, ak by sa náhodou toto riešenie ukázalo ako nešťastné a hľadať riešenie ďalej. Ale my už sme naozaj nemohli čakať, keď mnohí vydavatelia kvalitných periodík alebo mnohých zaujímavých titulov v podstate sa len zúfalo pozerali, čo všetko podporené bolo, ale to nie je až taký problém, ale čo kvalitné podporené nebolo.
No, keďže som človek z brandže a, samozrejme, kultúra má mnoho rozmerov a nikto nie je dokonalý polyhistor, aby bol rovnako špičkový vo výtvarnom umení, v tanečnom umení, v dramatickom umení a tak ďalej, lebo Fond na podporu umenia podporuje všetky druhy umenia s výnimkou audiovizuálneho, teda filmov, tak budem hovoriť predovšetkým o tom, kde som doma a kde mám hlboké znalosti a aj osobné skúsenosti, a to je predovšetkým oblasť literatúry. Samozrejme, medzi prvým a druhým čítaním som mal obrovské množstvo stretnutí s ľuďmi aj z iných odborov umenia, ale kolegom nechám, nech teda sami povedia, aké oni majú skúsenosti, lebo kolega Malatinec je známy ako vicežupan pre kultúru a má napríklad s festivalmi oveľa lepšie skúsenosti ako ja. Sú tu ľudia z, ja neviem, filharmónie, resp. z hudobného umenia a tak ďalej, tak tieto veci rád prenechám im a ja budem hovoriť to, kde som sa dnes a denne stretával s ťažkou frustráciou.
Takisto chcem, ešte takto, aby som vysvetlil, o čom je teda ten záchranný mechanizmus. Ten je taký, že tie komisie sú rôzne. Ja sám som pravidelne žiadal granty v štyroch a musím teda uznať, že niektoré boli relatívne v poriadku a v zásade som nemal problém, že niektoré priemerné alebo nie úplne špičkové projekty neboli podporené. A zase boli komisie, kde som mal extrémnu frustráciu, lebo tie najlepšie neboli podporené a také, ktoré by neboli podporené a keby sa ich nepodporili, tak naozaj Slovensko by nejakú akože ťažkú kultúrnu ujmu nemalo, tie podporené boli. Ale dobre, nie som malicherný, ja nikomu nezávidím, keď aj priemerný projekt je podporený, viem to prežiť, lebo veľmi ma, trpím, ak kvalitné projekty nie sú. Ale aby som nehovoril všeobecne, budem aj ilustrovať a dávať nejaké veci a potom aj poviem napríklad aké typy projektov alebo aká mega kvalita bola podporená úplne jasne ilustratívne. Takže, a nakoniec sa, samozrejme, budem bod po bode zaoberať výhradami Fondu na podporu umenia.
Takže horúca vec, minuloročné grantové kolo. Z nejakých pätnástich projektov štyri boli nepodporené, ktoré mi teda akože veľmi nieže srdce krvácalo, ale bola tá obrovská frustrácia. Scotus Viator – Národnostná politika v Uhorsku. Presne ten typ titulu, ktorý má byť podporený, základný prameň, ktorý po Černovej nie veľa ľudí, ktorí sa zaoberali Slovenskom, boli vlastne iba dvaja, Bjornstjerne Bjornson a Scotus Viator alebo Seton-Watson, ako chcete, ktorí v reakcii na černovskú streľbu napísal vlastne pomery Apponyiho reformy, všelijaké tie odnárodňovacie zákony, a napísal to pohľadom všeobecne uznávaného intelektuála a predstavte si, že my dodnes túto knihu sme nemali vydanú tak, aby si ju mohli ľudia kúpiť. V roku 1911 mali Česi preložené, my dodnes nie. Áno, v deväťdesiatkách to vydalo jedno občianske združenie ako internú publikáciu, a tá kniha nikdy nebola v kníhkupectvách, kto sa nepoznal, nekamarátil s tým občianskym združením, tak nemal šancu sa k tomu dostať. Máme to preložené, ale je to nedostupná vec. Je to zásadný prameň našich dejín a je obrovská škoda, že to nebolo podporené. To nie je žiadna politika. Scotus Viator nebol člen SNS ani SMER-u, ani HLAS-u, to je vec, ktorú každý kultúrny národ takýto prameň mal mať.
Ďalšia vec, Devečková Turoc. Prvá slovenská absolventka Sorbonny v roku 1912. Graduovala na Sorbonne doktorskou dizertáciou o Štúrovej filozofii, nepodporené. Preboha, prečo? Mali sme brilantnú ženu, intelektuálku. Jasné, že to nie je kniha, ktorú budú tisíce ľudí, ale je vecou cti každého kultúrneho národa, aby takýto titul mal podporený.
Ďalší titul – Goszczyńska. Najvýznamnejšia poľská slovakistka a jedna z najvýznamnejších svetových slovakistiek napísala brilantnú esejistickú štúdiu Veľké spory malého národa, rozoberala mesianistov, Hroboňa, Hodžu a tak ďalej, a je veľmi zaujímavé, ak ľudia z vonku vnímajú nás, Slovensko, slovenskú literatúru, a mimochodom má veľmi podobný názor ako Chmel a podobne, ale bolo by veľmi vhodné, keď už niekto kompetentný píše o slovenských reáliách, aby sme mali šancu sa k tomu dostať. Nepodporené. Nedokážem pochopiť prečo. To sú len tri z tohto.
Ale potom neboli podporené ľudí ako, päťkrát mi nepodporili napríklad Milana Rastislava Štefánika Equadorský denník, neboli podporené diela Orwella, Wellsa. Ja neviem, ako každý troška kultúrny človek vidí, že to nie sú žiadni šuntoví autori a jednoducho nebolo možné s tým urobiť nič.
Druhá vec je, že vo Fonde na podporu umenia absolútne chýbajú aj niektoré komisie, ktoré dávajú šancu urobiť z nás kultúrny národ. Ja som s hrôzou zistil, viete, my máme takú, takú, taký optický klam, lebo, samozrejme, ešte minimálne ľudia v mojom veku úplne bezbariérovo čítajú české knihy a každý z nás čítal Rousseaua, Voltairea a tak ďalej a tak ďalej a ja som vlastne zistil, keď som bol vydavateľom, že doteraz zásadné diela týchto autorov nemáme preložené, napríklad o vedách a umeniach, o nerovnosti medzi ľuďmi, spoločenskú zmluvu. Až po roku 2000 sme začali tieto veci vydávať. Moreovu Utópiu sme vydali presne päťsto rokov po jej vydaní. Vyšiel malý fragment v antológii a nikdy predtým a nikdy potom. Ale to ešte stále nestačí, máme obrovské dlhy a na to treba urobiť špeciálnu grantovú schému na viacročné projekty.
Bolo dobrým zvykom, že sa vydávali špičkovým autorom vybrané alebo zobrané spisy k nejakému výročiu k sedemdesiatke, k osemdesiatke. Po roku deväťdesiat je takých chabý pokus, tuším, Richter 18 alebo 19 sa snaží robiť zobrané spisy Milana Rúfusa, teraz ku koncu vyšli aj nejaké ďalšie. No, viete, vy nemôžte začať niečo vydávať, keď jeden diel vám dajú a druhý nie a tretí nie a čakáte. Napríklad podľa mňa najvýznamnejší slovenský prozaik Ladislav Ťažký dostal podporu na fon... teda ešte predtým Pro Slovakia na Amenmária - Samí dobrí vojaci, čo je najvýznamnejší slovenský vojnový román. Pokračovanie tohto románu Evanjelium čatára Matúša štyri roky nebolo podporené, štyrikrát som žiadal, štyrikrát to bolo zamietnuté, absurdné.
A teraz poďme ešte k obrovským deficitom a tomu, čo je naozaj hanba, lebo, lebo jednoducho neomylné komisie si tak rozhodli alebo vôbec ani nie sú nastavené na to, na to, grantové schémy.
Dušan Makovický je asi obrovská osobnosť v zmysle, že je to človek, ktorý bol veľmi blízko Levovi Nikolajevičovi Tolstojovi a napísal Jasnopoljanské zápisky. Táto kniha bola preložená v 25 jazykoch. Jeden jediný, ktorý by sa najviac hodil, nie je, a to je slovenčina. Áno, jasné, on na horizonte 40 strán na jeden mesiac opisuje všetky názory, myšlienky Leva Nikolajeviča Tolstého a vlastne kto si prečíta túto knihu, tak vie skoro všetko o jeho myslení, názoroch a podobne. Máme malý fragment v češtine, asi 500 strán zo 4 700-stranovej knihy, alebo teda štyroch zväzkov, a máme, samozrejme, Škarvana, ktorý vydal v podstate menšiu, menšiu knihu. Kto, ak nie Slováci, majú vydať také niečo.
Ďalší príklad obrovskej, by som povedal, kultúrnej straty, až dokonca, by som povedal, hanebnosti. Česi majú zo 17. storočia Kralickú Bibliu, vyšlo, tuším, 47 vydaní, je to základ ich písomníctva. Je to vlastne niečo, čo sa ako keby kodifikovalo, predkodifikovalo český jazyk. Bolo to bohoslužobný jazyk. Viete, a bolo to v 17. storočí napísané, teda preložené. A viete, že my máme Kamaldulskú Bibliu, ktorá bola v 18. storočí? A viete, že iba 100 rokov po Kralickej Biblie sme už mali my preklad do biblie a že doteraz v podstate nevyšla? Presnejšie povedané, vyšlo faksimilné vydanie v náklade 200 kusov, a teraz sa podržte, s nemeckých poznámkovým aparátom. A viete prečo? Lebo šéf Volkswagenu sa nemohol pozerať na to, aký sme hrubo nekultúrny národ a on to zafinancoval. Pritom, samozrejme, tá kniha je v počítačoch, je prepísaná, málokto je to schopný čítať to faksimilné, teda to písmo, hej, ktoré, písané to bolo, hej, nie tlačené. Samozrejme, že to nie je kniha, ktorá sa zaplatí, ale každý kultúrny národ by také niečo mal mať.
My sme extrémne oneskorene mali Tisíc a jednu noc, až za Maďariča prvý preklad, Česi mali už v 19. storočí. Danteho Božská komédia vychádza prvé vydanie od roku ´64 do roku ´87. Tridsať rokov trvalo, dokiaľ sme vydali kompletnú túto. Marcela Prousta: Hľadanie strateného času, dodnes nemáme vydané. Máme trikrát prvú časť Swannova láska, ale nikdy sa nenašlo že všetkých sedem zväzkov. Česi majú v roku ´36 prvé vydanie, potom odeonské vydanie ´77 až ´85 a potom, tuším, v 2017 sa vydalo kompletné dielo tretíkrát. My ani raz. Prečo? Nie sú granty, ktoré by takého tipy literatúry, zobrané spisy, zásadné edičné počiny boli schopné podporiť. To všetko by mali kompetentných ľudí v FPU rozmýšľať, ako urobiť, ako urobiť troj-, štvor-, päťročné projekty. Ako povedať, dobre, nemôžme niekto naraz 4 700 strán z roka na rok dať. Ale tak máte garanciu, že v priebehu troch-štyroch rokov toto vydáte. Lebo každý kultúrny národ by mal mať vydané zásadné diela svetovej literatúry. Taká grantová schéma nie je a keby ste skúšali, že dobre, však každý rok vydám jeden, tak jeden rok vám to podporia a potom štyri roky nič, potom ďalšie, možno ďalších 20 rokov by sme Prousta vydávali, čo by bolo absurdné.
Dobre, poďte teraz ešte z tohto na príklad Medňanský: Dávne povesti o hradoch, významný rytec, asi, asi akože nespochybniteľná osobnosť. Písal síce po nemecky, mal silné slovenské cítenie, veľmi krásna výtvarná kniha, nepodporená. Nedokážem pochopiť prečo. A naozaj z tých titulov, ktoré boli žiadané v tomto grantovej schéme, bola najlepšia. Akože naozaj atraktívna kniha aj výtvarne, aj obsahovo, aj v podstate je to slovenská klasika, nepodporená. Dôvod? Vraj nepresvedčivá umelecká hodnota. Kniha, ktorá sa vydáva 200 rokov, alebo najmenej 170 rokov, stále má čo povedať, absurdné.
Dobre, poďme ešte k ďalším veciam. Takže komisie sú neomylné, ja si dovolím túto tézu spochybniť. A to nehovorím teraz o iných druhoch umenia, ako jeden významný tanečný umelec, ktorý, už som to aj spomínal, dostal Krištáľové krídlo, ktorý vie sa dostať do Carnegie Hall, ktorý v Michalovciach alebo v Dolnom Kubíne mu príde 350 ľudí nie na muzikál, na moderný tanec, tak tento človek má skóre na FPU 25 : 1. Neomylné komisie.
Poďme aj k ďalším veciam. Prístup komisii k žiadateľom. Takže, alebo ešte iná vec. Fond na podporu umenia má aj grantové schémy na tvorivé štipendiá. To znamená, autor príde, dá nejaký úryvok diela, dá nejaké posudky a komisia rozhodne, či podporí tvorbu tohto diela, dá mu štipendium na tri, štyri, päť mesiacov, on dopíše dielo, lebo komisia rozhodla že je to kvalitné dielo. Na budúci rok, po tom, čo napíše rukopis, zažiada grant na vydanie tohto diela a ejhe, jedna komisia podporí tvorbu, druhá nepodporí vydanie. Načo teda tá komisia, do grantu to napíše, tento rukopis bol podporený Fondom na podporu umenia, tvorba tohto rukopis. No ale načo, aby mal doma v šuplíku alebo niekde na harddisku počítača? Toto nemá logiku.
Ďalšie krásne veci. Nedávno teda moji bývalý kolegovia už teraz vydávali najvýznamnejšie dielo o arménskej genocíde, tisícstranovú knihu, Štyridsať dní Musa Daghu. Bolo sfilmované, vyšlo vo viacerých vydaniach, po sedemdesiatich rokoch nový preklad. Rozsah tisíc strán. Štipendium na preklad tri mesiace. Debut jedného autora, teda debut autora nie v tom zmysle, že by to bol prvý, prvý jeho opus, ale prozaický debut, bol to známy básnik, nemal s tým problém, 280-stranová kniha memoárov, štipendium dvanásť mesiacov, 280 strán, dvanásť mesiacov štipko, tisíc strán tri mesiace, sorry, nechápem. Možno vy mi to vysvetlíte, možno komisia, neviem.
Ďalšia vec, komisia pre časopisy. Literárny týždenník, vravel som to viackrát, vychádzajúci od roku ´88. Pozrite si deväťdesiate roky, aké brilantné eseje tam boli, pozrite sa, koľko prekladov tam vychádzalo. Zásadné je periodikum, ktoré intelektuálne pripravovalo perestrojku a potom dotvorenie našej štátnosti. Tri roky po sebe nedostalo ani cent. Áno, úroveň išla dole. Ale viete, keď niekomu nedáte ani cent tri roky, čo očakávate? Vôbec celý princíp podpory literárnych časopisov je obrovská otázka. Treba to riešiť systémovo, lebo naozaj nemôžte za nič očakávať obrovskú kvalitu. Ja nebudem teraz hovoriť o tých, čo boli podporené, ale dobre, možno jeden spomeniem. Tak ale viete, keď prídu a povedia, že to nie je špičkový časopis, no však keď ho vyhladujete, nie je. To je tak, že keď niekoho máte v koncentráku, potom ho postavíte na maratón a čudujete sa, že nedá dva hodiny desať minút. No tak nedá. Celý problém je v tom, že aj de minimis blokuje, tuším, na 210-tisíc za tri rokov, čo je nejakých 67-tisíc ročne a za to sa kvalitný elitný intelektuálny časopis vydávať nedá.
A nebol to iba Literárny týždenník, bolo to aj už spomenutý Verbum, Dotyky, dokonca Romboid, hej, čiže tak všelijak. Ja som sa pýtal, škoda, že nikto z kádehákov tu nie je alebo, neviem, tuším jeden kolega. Verbum je podľa mňa, môžte si niekto myslieť, čo chcete, ale naozaj intelektuálne vyzretý časopis, založil ho Hanus, bola tam celá generácia ľudí, sú tam zaujímavé eseje. Vychádza napriek tomu vzdorovito, ale mohol by mať oveľa lepšiu periodicitu, viac prekladov, lepšie honoráre, živorí.
A na druhej strane, dobre, však Glosolália, nech, nech si má, ja s tým nemám problém, dostala nejakých 20-tisíc, 5-tisíc za každé číslo. Ja sa pýtam, naozaj toto je že úplne objektívne? Zo všetkých literárnych časopisov pre deti boli jedno jediné veci ako Zornička, Ohník, Dráčik, neviem, čo všetko. Nič, jeden jediný bol podporený. Slniečko vychádza v literárnom centra alebo v Slovenskom literárnom centre, dobre, tak to je niečo iné.
No, teraz poďme k prístupu fondu k žiadateľom. Naozaj niekedy mám pocit, že žiadateľ je nejaký otravný hmyz, ktorý dobrých úradníkov otravuje, lebo chcú vydávať nejakú nekomerčnú literatúru alebo teda robí nejaké nekomerčné umenie. Keď žiadate, viete, keď bol ešte štátny fond, tak bolo to normálne, dostali ste grant, mali ste v zmluve prísne účelovo viazané prostriedky, toľko na polygrafiu, toľko na honoráre, toľko na grafické spracovanie a bolo to v poriadku. Vydokladovali ste do posledného centu alebo do poslednej koruny. Dali ste spolufinancovanie 5 alebo 10 % a nikto neriešil veci, ktoré teraz päť rokov dozadu začínajú vyťahovať, aké boli tržby za prvý rok, aké za druhý a toto a tam a teraz napíšte, koľko bolo recenzií a nie každá kniha má recenziu. A koľko bolo prezentácií a koľko bolo neviem čoho, úplne. A teraz píšete vecné vyhodnotenie a stále vám to vracajú, že nedostatočne, ste blbec, dávajú, že stále čakáme na opravu a teda ako brutálne vás akože doslova šikanujú. To, čo funguje na FPU, to je brutálne byrokratická šikana. To nie je vôbec nič priaznivé pre žiadateľov. Žiadatelia sú väčšinou idealisti, ktorí robia nekomerčné umenie a extrémne trpia za tú drzosť požiadať. Potom vám to pekne osladia. To nie je žiadny proklientský prístup.
A najväčšia bomba, päť rokov po realizácii projektov, v roku 2017 sme realizovali nejaké, teda kolegovia už teraz, projekty a naraz v roku ´23 dali nové ustanovenie, že no ale zle ste v tom roku ´17 odhadli tržby, tak 10 % prostriedkov naspäť z uzavretého projektu z roku 2017. To je čo za retroaktivita, to je aký prístup? Toto naozaj nedokážem pochopiť. Samozrejme, tí ľudia sú ako vydieraní, lebo však dobre, bloknú im možno žiadať, tak potom vrátia tých pár drobných, ešte dávajú a sú v stálom strese. Ja viem presne, čo to je, keď prišla aplikácia z FPU, zase niečo chcú, aleže úplná šikana. Zažil som aj štátny fond. Raz sa 10-15 rokov prišla nejaká kontrola po dvoch týždňoch, keď išli do, a povedali, je to okej, v poriadku.
No, poďme ďalej. Hodnotenie nejakých ľudí. Kolegyňa mi nedávno písala, teda nie odo mňa, ale z iného vydavateľstva, žiadala tiež nejaký grant, tam sú nejaké hodnotenia, že hodnotitelia, kvalifikácia a tak ďalej. Tak si povedala, ja všetkým autorom hovorím, nech vám to zhodnotí nejaká osoba, ktorá je nespochybniteľná profesná autorita, významný literárny vedec, autor, ktorý má veľa ocenení, kníh a tak ďalej. Profesorka Fordinálová, v Hirschovom indexe úplne hore, množstvo dobrých monografií, v hodnotiacich kritériách 30 %. Tak ja nechápem, čo teda akože má mať Nobelovu cenu za literatúru, alebo čo by ešte malo byť? Má byť, akademička už nemôže byť, lebo akademikov zrušili, má byť hosťujúca v nejakých univerzitách za niečo, alebo čo? Akože naozaj tie kritériá nedokážem pochopiť. A ďalšia vec. Slovo o pluku Igorovom, zásadný epos ruských dejín, nepodporený.
Dobre. Toto sú veci, ktoré som si tak akože skrátka dal a asi som ešte niečo zabudol, možno si ešte spomeniem, ale poďme teraz k takým tým veciam, že, aha, počkaj, ešte jedna strana. Áno. Bola zrušená grantová schéma, ktorá extrémnym spôsobom obohacovala knižný trh ešte keď bol štátny fond. Pôvodná prekladová spoločensko-vedná umenovedná literatúra, hej? Dneska máte tri grantové schémy, štyri. Pôvodná literatúra, próza, poézia, detská literatúra, umelecký preklad a literárna veda. Spoločensko-vedná umenovedná neexistuje. Ono sa to síce tak všelijak fejkuje a sem-tam aj akože žánrovo sa nedá, a prečo neurobiť túto špeciálnu grantovú schému? Vyšli tam takí autori ako Noam Chomsky, Zygmunt Bauman, Peter Singer, Ulrich Beck a tak ďalej a tak ďalej. Slovenský literárny trh je extrémne ochudobnený tým, že neexistuje systémová podpora tohto typu literatúry. To je tiež vec, ktorú by mala riešiť rada fondu.
A ešte aby bolo jasné, niekto si povie, že Chomsky je, neviem, blázon alebo čo. Viete čo? Ja nemám problém s tým, že nech vychádza aj Milton Friedman, F. A. Hayek, Mises, nech aj ultrakonzervatívni, mne je to jedno, nech je debata. Ja mám všetkých, aj týchto pravicových libertariánskych v knižnici, čítam ich, nesúhlasím, ale viem ich argumenty. Ja nemám, že teraz budú nejakí ľavicoví alebo nejakí podobne orientovaní, nech je to otvorené. Nech máme umenovedné, ale také niečo žiadna systémová zmena pre podporu tohto typu literatúry neexistuje. No o tých ďalších ani nehovorím.
Ešte také pikošky, aby ste vedeli. Robil sa nejaký festival a teraz, samozrejme, boli tam nejaké teda mobility, do vyúčtovania sa dali letenky, nestačí, musí byť palubný lístok. Šikana. Neuzná sa náklady, lebo nie je palubný lístok. Samozrejme, ex post niekoľko mesiacov, dokonca rok a pol po tom, čo sú dané, teraz hľadať to, no úplne absurdné.
Ďalšia vec. Robila sa nejaká v Smoleniciach medzinárodná konferencia, kde v nákladoch bolo že nájom. Tak samozrejme, že zaplatili hotel medzinárodným účastníkom. Ale to neakceptovali, že to nie je nájom. Hej? Čiže tritisíc eur sa muselo vracať v, poviem vám presne to občianske združenie, ktoré sa mi vyplakávali, že skrátka nemohli, žiadal fond, aby vrátili prostriedky, ktoré zaplatili za ubytovanie zahraničným účastníkom, lebo to nie je nájom. V poriadku. Asi to zle pochopili, neviem. Ale samozrejme, to existenčne ohrozilo tú, to občianske združenie, ktoré sa venovalo literatúre a teda ľudia chodia vyplakávať ku mne a hovoria, že to je katastrofa.
No a teraz, potom poviem úplne ku koncu, takže teraz som povedal, ktoré kvalitné, podľa mňa kvalitné projekty, a to podľa mňa každý normálny, príčetný človek, ktorý nie je extrémne tendenčný, minimálne mus... keď nesúhlasí, ale teda nepovie úplne natvrdo, že to je hlúposť.
A teraz vám poviem niečo, čo neomylná komisia fondu podporila. Tá kniha má 163 strán a teraz pozor, nepoviem meno, nepoviem vydavateľa a nepoviem názov tej knihy z troch dôvodov. To, že autor nemá súdnosť, je v poriadku. Ak je špičková a odborná komisia, tak ona to má vychytať a stopnúť takého autora. Nechcem urobiť reklamu, lebo možnože teraz to bude viral, a nechcem ani útočiť na vydavateľa, lebo on mal možno takú predstavu, že, preboha, toto neexistuje, aby bolo podporené. Však dobre, plakal mi, ja si to zažiadam, určite to zastavia. Nezastavili. Mimochodom nezastavili ani jednu knihu tohto autora, tak len aby ste videli, čo je teda nespochybniteľné umenie, čo je naozaj že ako vrchol literatúry a vrchol kvalitného umenia a dajme si to do kontrastu s tým, čo som povedal o tých tituloch. Ešte raz, ja nemám ani problém, ja som nie malicherný, ja som veľkorysý. Nech sa kľudne aj toto podporí, ale nech sa zároveň podporia aj kvalitné veci.
Takže tento autor mal nejakú obsedantnú fekálnu alebo neviem akú predstavu a tuná mám tri strany. Nebudem ich čítať všetky, ale tak zopár, nejakých 10 krátkych úryvkov so stranami poviem, aby ste vedeli, čo je vysoké umenie podľa komisií.
„Mal som tri sprchy, ktoré tiež liečia, a vysral som sa až o jedenástej nahý." Dvadsiata štvrtá strana: „Dal som si hneď čaj aj cigaretku a po nej mi prišlo na sranie. Zvyknem srať nahý pred sprchou, ale teraz sa bojím, že prechladnem. Beriem teda čaj a idem nahý na záchod. Bola to teda riedka sračka, takže som sa ľahko vyprázdnil. Ani som sa neutrel, šiel som pod sprchu. Prišla na mňa sračka. Poriadne som vytlačil zo seba a minul som veľa papieru. Mám dosť. Nevadí." Niektoré... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Žiga, Peter, podpredseda NR SR
Pán poslanec, myslím, že stačilo tých príkladov. (Reakcie v pléne.)

Michelko, Roman, poslanec NR SR
No je, tak ešte dajme aj tohto súdku. „Fajčím, fajčím a hladím si ho. Dlho trvalo, ešte som nedokončil. Potom som išiel k oknu na dvor. Hrajú tam basketbal. A na jednej mladej som sa konečne urobil. Potom si sťahujem plavky, aby som ho utrel. Orgazmus ešte trvá. Zotreté utieram na oči až kým príde dolu ako celkom suchý."
Toto je vysoké umenie podporené Fondom na podporu umenia. Malý fragment. Stošesťdesiatstranová kniha, to bude mega viral, štyridsať takýchto vecí. Sranie, grganie, onanovanie. Viete, niektoré základné diela slovenskej literatúry sú nepodporené. Toto tu je vysoké umenie podľa komisii, ktorá je neomylná.
Dobre, a teraz poďme k meritu veci. Toto je moja motivácia, prečo som do toho išiel. Naozaj som človek z kultúry a z literatúry a poznám ľudí a chodia za mnou a vyplakávajú a povedia, preboha, musíme to nejak skorigovať. To naozaj nie je tak, že čo sa povie, to platí. Naozaj je to v pohode v zmysle, že samozrejme, aby bolo jasné. Ja som niekedy žiadal, ja neviem, 18 projektov a ja som nemal problém s tým, že deväť mi nepodporí, lebo áno, tak akože naozaj na Slovensku nevyjde viac ako 10 top kvalitných kníh a je jasné, že boli aj niektoré priemerné tituly. Ale veľmi frustrujúce pre mňa bolo, keď tie najkvalitnejšie neprešli a ja ako vydavateľ artovej literatúry, kde máme obrovské množstvo Hollého cien za najlepší literárny preklad, Bellových cien za umel... za odborný preklad, cien litfondu, áno, aj Anasoft litera asi osem alebo deväť, som chcel, aby takéto kvalitné veci vychádzali. Ale nastáva obrovská frustrácia, keď dobré veci nie sú podporené a mnou citované skvosty sú. Ale hovorím, nemám problém, že keď, keď je dosť peňazí, alebo dokonca, dobre, tých tritisíc eur, nech čert vem, ale keď už toto, tak aj kvalitné veci.
No a teraz poďme katastrofickým scenárom, čo teda vraj nastane. Budem čítať výhrady rady fondu a budem ich vyvracať. Mimochodom, som veľmi frustrovaný, že tu nikto nie je z KDH, mal som takú menšiu debatku s pánom, jeden, jeden, áno, dúfam, že budete reprodukovať. Pán Šúst je tuším asistent pána Horského (správne Horeckého, pozn. red.) a on je vydavateľ podľa mňa elitného intelektuálneho časopisu Verbum. A viete, ja si tak neskromne dovolím konštatovať, že Verbum dáva vyššiu literárnu kvalitu než to, čo bolo podporené. Ale možno mi budete oponovať, možno pán Mikloško povie, že Verbum si nezaslúži, ale toto si zaslúži. Ale dobre, poviem ešte jednu vec. My budeme bojovať napriek tomu, že nás nepodporíte, aj za vás. A teraz poďme teda, dobre. (Reakcia z pléna.) Ďakujem. (Reakcia z pléna.) No, dobre, tak nič, v poriadku. Takže okej. Nepodporíte, dobre. Asi viete, čo je kvalita a čo nie je kvalita.
Takže rada bude musieť prehodnotiť päťtisíc žiadostí. No, ako je to dnes? Dneska komisie, samozrejme, prídu s nejakým návrhom, zúraduváva to aparát fondu. Všetky ale projekty, všetky zmluvy podpisuje štatutár, riaditeľ fondu a podpíše päťtisíc projektov. Čo bude teraz? No nič iné, len pre jednotlivé druhy umenia, literatúru, divadlo, výtvarné umenie, členovia rady fondu a teraz, aby bolo jasné, žiaden člen rady fondu nie je ani politik, a niektorí, niektorí sú úradníci, ale úradníci dlhodobo pôsobiaci na ministerstve kultúry, ktorí sú rešpektovaní, ktorí vedia alebo majú vhľad do vecí a majú nejaký background a pracujú s tým umením štyri, päť, šesť volebných období, čiže to nie sú nejakí laici. Takže títo ľudia pre jednotlivé druhy umenia si pozrú výsledky komisií. A keď im zasvieti niečo také, ako zasvietilo mne, tak si povedia, preboha, prečo sme toho ... (nezrozumiteľne povedané, pozn. red.). No tak si vyžiadajú podklady, vyžiadajú si úryvok, vyžiadajú si posudky, potom povedia, preboha, toto hádam nemyslíte vážne. No tak to zvrátia. Keď tie komisie pustia niektoré veci, ani nejde o to, nech pustia, čo chcú, ale aby kvalitné veci boli podporené. A potom prídu a povedia, lebo sú asi autority, lebo viete, však asi literát nebude hovoriť výtvarníkovi do toho a teatrológ nebude, ja neviem, tanečnému umelcovi, že viete, ale v tých rozhodnutiach komisií sú niektoré problémy a bolo by obrovská škoda, keby tieto projekty neprešli. A toto je všetko a takto to odporučia a potom pravdepodobne rada fondu splnomocní s úradovaním riaditeľa a aparát a v podstate to je jediný zatiaľ reálne vymyslený korekčný mechanizmus. A všetko pôjde tak, ako bolo. Žiaden kolaps nenastane. Nebudú to posudzovať že tí ľudia. Nie, komisie sú poradný orgán. Ak mi poradný orgán, ešte aby bolo jasné. Keď bol štátny fond, tak všetko podpisoval minister. Minister bol, ako ktorý, ale napr. Maďarič bol relatívne kultúrny človek. A keď mu komisie nejakým nedopatrením nepodporili dobrý projekt, no tak to zvrátil. A nebolo to nič. A on to podpisoval. A dovolím si povedať, že keď to on zvládol, tak to zvládne teda, samozrejme, aj tá rada fondu. Čiže to je prvý ... (nezrozumiteľne povedané, pozn. red.) je hlúposť, že skolabuje. Nič neskolabuje. To je úplne v pohode. Pôjde to tak, ako to išlo teraz. Keď jeden človek stihol toto podpísať, tak to stihne aj rada.
No poďme ďalšie veci. Kde sú to. Takže. Predložiť návrh, jasné úpravy, jednotlivé zmeny, nonsens, interné procesy nastavené registračné syst..., to je všetko softvérová záležitosť. To, či to podpisuje riaditeľ fondu, alebo predseda správnej rady po dohode alebo po konsenze s radou, je naozaj jeden krátky onen. Teraz úplne že z bĺch tu robia komárov. Že zmeniť pod... teda toho štatutára je neprekonateľný softvérový problém. No nie je. To je úplne že blbosť. Toto ma najviac pobavilo, že nie sú dostatočne odôvodnené. No teraz som to odôvodňoval. Koľko to je? Tridsaťsedem minút odôvodňujem, prečo je potrebné, aby fond na podporu nemal korekčný mechanizmus, aby komisie nemali status neomylnosti, aby odborne orientovaní a fundovaní ľudia mohli urobiť korekcie v prospech kvalitných kultúrnych počinov. To je normálne že zdravý rozum.
Retroaktivitu, že nič nie je retroaktívne. Ja som povedal, ak vy ukončíte v roku 2017 projekt, dáte to do vyúčtovania, vyúčtovanie vám odobrí a potom v roku 2023 vám dajú nové podmienky, to nie je retroaktivita? To ako, tam sa zastáva rozum. A vráť, chcú vám krátiť z roku 2017 päť rokov realizované projekty, aby ste vracali 10 % z dotácie. Akože fakt, ja asi potom neviem, čo je to retroaktivita.
No, čo tu ešte je. K tej štruktúre dotácií a tak, to sa nebudem, nie štruktúr, ale v regionálnej štruktúre, to môžu moji kolegovia, v podstate sa vyjadria. Chcem povedať pointu a záver.
Plne si stojím za týmto pozmeňujúcim návrhom a som presvedčený, že je nie v prospech akejkoľvek nejakej skupiny, ale v prospech kultúry. Pointa je, že nefunguje to dobre a treba zmeniť veci, ktoré môže robiť rada fondu v oblasti, že môže dozerať, a ja som ikskrát povedal, že možno 93-95 % rozhodnutí komisií bude podporených a možno 5-7 %, a to ešte komisia od komisie, bude skorigovaných. Rada fondu by mala robiť nové projekty, nové grantové schémy, ktoré zabezpečia napríklad vydávanie zobraných spisov alebo náročných kultúrnych podujatí alebo projektov typu Kamaldulská Biblia, Makovického Jasnopoljanské zápisky, ktoré sa nedajú realizovať za rok, ale za viacero rokov, a takáto schéma nie je.
Ďalšia vec. Slovenská literárna scéna alebo trh je extrémne ochudobnený tým, že neexistuje systémová podpora spoločenskovednej a umenovednej literatúre, domácej a prekladovej. Toto by bolo dobré jasne jednoznačne skreovať a, samozrejme, aj finančne zadotovať. Slovenský knižný trh by bol tým veľmi obohatený. To sú hlavné motivácie, prečo som do toho išiel a teda pred ľuďmi z brandže si to obhájim.
Poviem, ja som potom tak ako vážne rozmýšľal, že vlastne o čo tu ide, lebo ten až hysterický odpor som nedokázal pochopiť. A vlastne ako keby to bolo, že tak dneska tie občianske združenia, ktoré majú v rade fondu väčšinu, si myslia, že ak by ju náhodou stratili, tak, samozrejme, prišli tam belzebubovia, ktorí budú likvidovať kultúru a literatúru, a oni sú tí jediní záchrancovia, ale ono to tak nie je. Možno stratíte monopol, ale nestratíte podporu rôznych typov umenia. Možno sa vyhneme excesom a ja ako osoba budem v maximálnej miere robiť všetko preto, aby do rady fondu išli rešpektované, všeobecne uznávané a nespochybniteľné profesné autority. Ak prejde takto kreovaný fond novo, verím si, verím, že bude to v prospech kultúry. Možno by ste mali prestať s demonizáciou nás, nie sme všetci ľudia, ktorí nevedia čítať a ktorí nevedia jesť príborom, a naopak, predstavte si, že aj mnohým z nás veľmi a veľmi záleží na tom, aby kultúra sa dobre rozvíjala a aby sa niektoré veci, ktoré zjavne nefungujú, napravili.
Posledná pointa, ktorú chcem ešte povedať, asi bude plno faktických a ďalších, budem na nich, samozrejme, reagovať. Posledná pointa, ktorú chcem povedať, je, že samozrejme, toto je riešenie, ktoré som presadil po dlhých debatách, pôvodne som chcel urobiť odvolací orgán, povedali, že to by bolo extrémne, každý by sa odvolal, tritisíc odvolačiek, správne konanie. Umelecké zväzy chceli odvolací orgán, neboli s tým spokojné. Urobili sme to tak, že to skúsime dať na tých rešpektovaných odborníkov, ktorí preventívne niektoré do neba volajúce absurdity vyčistia, zastavia, bloknú, podporia. Toto je pointou celého tohto návrhu zákona. Ak by ste boli schopní minimálnej dobromyseľnosti, museli by ste to pochopiť, ale, samozrejme, tak naivný nie som, alebo tak neviem, možno ma prekvapíte.
Takže ďakujem za pozornosť. Moje úvodné slovo.