Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, vyjadriť sa k jednému zo školských zákonov vo veci, ktorá mi zvlášť leží na srdci.
Pán minister mi bude asi oponovať, ale ja to nazvem diskriminácia cirkevných a súkromných škôl. Ja som doteraz sa k téme moc nevyjadrovala, respektíve nekritizovala som daný zákon, lebo som si hovorila, že prebieha ešte, veľmi intenzívne prebiehajú...
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, vyjadriť sa k jednému zo školských zákonov vo veci, ktorá mi zvlášť leží na srdci.
Pán minister mi bude asi oponovať, ale ja to nazvem diskriminácia cirkevných a súkromných škôl. Ja som doteraz sa k téme moc nevyjadrovala, respektíve nekritizovala som daný zákon, lebo som si hovorila, že prebieha ešte, veľmi intenzívne prebiehajú rozporové konania, boli k tomu spisované petície, vyjadrovali sa k tomu zriaďovatelia súkromných a cirkevných škôl, vyjadrovali sa k tomu aj zástupcovia rodičov a čakala som teda na ten finálny text, ktorý príde nakoniec do parlamentu, pretože niečo schválite, niečo je v medzirezortnom pripomienkovom konaní, ale následne do parlamentu môže prísť ten text zásadne obmenený alebo lepší. Čo ma tak trochu zamrzelo, bolo, že rozporové konania na ministerstve sa konali počas leta. Počas leta, kedy väčšina ľudí, ktorí podali napríklad hromadné pripomienky, sú to pracujúci ľudia, ktorí majú deti a ktorí tie prázdniny využívajú na dovolenky a viem o niektorých, ktorí si aj dovolenky zrušili, aby mohli prísť na rozporové konanie. Výsledok je taký rozporuplný, lebo tá hlavná vec, o ktorej budem hovoriť, teda krátenie normatívu, obvody pre cirkevné a súkromné školy, tá nakoniec v tej finálnej verzii upravená nebola. A predstavitelia cirkevných a súkromných škôl, ja som absolvovala desiatky rozhovorov s nimi, rozprávala som sa aj so zástupcami rodičov, so zástupcami zriaďovateľov, s riaditeľmi, s učiteľmi, žiaľ, sa zhodujú na tom, že tieto navrhované opatrenia môžu mať pre súkromné a cirkevné školy priam likvidačný charakter. A mňa to veľmi mrzí, pretože ja si myslím, že v ´89 sme bojovali za slobodu, aj za slobodu toho, aby sme tu mali diverzifikáciu vzdelávania. Áno, ja som ešte komunistické dieťa, do svojich štrnástich, trinástich rokov som bola v štátnej základnej škole, kde sme mali všetky tie občianske náuky a ruštinu a štátnu ideológiu, ktorú do nás štát pchal za komunizmu, ale iná možnosť nebola. A preto jeden z výdobytkov Nežnej revolúcie je slobodná voľba každého rodiča, akú školu pre to svoje dieťa zvolí. A k tej slobodnej voľbe ale je dôležité to, aby potom každé dieťa malo rovnaké podmienky. Nielenže si rodič môže zvoliť slobodne školu, ale zároveň potom musí doplácať, pretože štát mu napríklad skráti normatív, ale veľmi dôležité je, aby každé jedno dieťa v tejto krajine malo rovnaké podmienky, pretože všetci rodičia, aj tí rodičia, ktorí majú svoje deti na súkromnej škole, na cirkevnej škole, rovnako platia dane, rovnako prispievajú k tomu, aby sa v tomto štáte tvorili hodnoty. A preto bez akejkoľvek výnimky a bez akýchkoľvek podmienok to dieťa, nie škola, dieťa by malo mať ten balík peňazí, ten normatív, ktorý ide za ním do školy, by mal byť rovnaký. A toto je to základné presvedčenie a tá základná filozofia, z ktorej vychádza diverzita, slobodná voľba rodiča vybrať si školu a rovnaké postavenie každého jedného dieťaťa či to je dieťa v štátnej škole, či to je dieťa v súkromnej škole, alebo či je to dieťa v cirkevnej škole. Tento zákon razí alebo táto reforma razí takú filozofiu, že najlepšia škola je tá najbližšia. V niektorých prípadoch to platí, ale v niektorých prípadoch to neplatí. Môže sa zrazu matematický génius ocitnúť na hokejovej škole a športový talent sa môže trápiť v matematickej triede deväť rokov. Nie vždy je to pravda.
Najlepšia škola je tá, ktorú zákonný zástupca dieťaťa považuje za najlepšiu pre svoje dieťa, pretože zákonný zástupca, rodič vie najlepšie, čo jeho dieťa potrebuje. A z tohto predpokladu ja vychádzam a z tohto predpokladu dôvery v rodiča vychádzam aj pri manažovaní, riadení celého systému vzdelávania na Slovensku. Akonáhle prestaneme veriť rodičovi, tak zavádzame určitú formu sociálneho inžinierstva, kde štát bude hovoriť, táto škola je pre vás, pre vaše konkrétne dieťa je najlepšia, lebo je najbližšie, táto škola už nie je najbližšia. Nie, rodič vie, ktorá škola pre jeho dieťa je najlepšia.
Keď som sa rozprávala napríklad so zriaďovateľmi súkromných škôl, oni hovorili často o prípadoch, kedy napríklad dieťa príde z poradne k nim s tým, že potrebuje menší kolektív. Sú to deti, ktoré majú možno špeciálne potreby, ktoré majú rôzne problémy. A preto to miesto v tej štátnej škole, ktoré je možno najbližšie, nie je pre nich to najhodnejšie a hľadajú napríklad malé kolektívy. Na to sú dobré súkromné školy, ktoré to vedia, takýto komfort poskytnúť.
Alebo ďalšie prípady kedy štátne školy často nie sú dimenzované na deti, ktoré majú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby, ktoré majú možno rôzne hendikepy, možno skryté, ktoré nie sú tak viditeľné. A práve preto vzniká tá ponuka súkromných škôl, ktoré týmto deťom pomáhajú.
A vôbec nie je zlé, že vznikajú súkromné školy, to nie je na škodu. Nezavádzajme filozofiu, že všetko, čo je súkromné, je zlé a najlepšie je to, čo je štátne. Nie vždy to je pravda. Niekedy áno, niekedy nie, ale však na to tu máme tie rebríčky kvality, ktoré mimochodom hovoria o tom, teraz budem hovoriť o základných školách, že napríklad cirkevné školy sú rovnako dobré ako tie verejné, v niektorých prípadoch dokonca lepšie. Všetci Bratislavčania alebo ľudia z Bratislavy si pozerajú rebríčky škôl, tak presne vedia, ktoré školy sú top, ktoré sú horšie. Rodičia sa o to zaujímajú a podľa toho si tie školy následne aj pre svoje deti vyberajú.
Zároveň, pokiaľ ide o cirkevné školy, jeden z výdobytkov novembra je, že môžete dieťa vychovávať v škole, ktorá vyznáva určitý typ hodnôt. Jednoducho sme pluralitná spoločnosť, sme slobodná spoločnosť a pre rodičov, ktorí vyznávajú kresťanské zásady, je mimoriadne dôležité, aby to dieťa sa ocitlo v kresťansky orientovanej škole. A je dôležité mať aj tento typ škôl, pretože v našej spoločnosti tieto školy majú miesto.
Čo sa stane teraz, keď bude povinnosť súkromných a cirkevných škôl, aby brali deti až do výšky 70 alebo 90 % celkového počtu z obvodov? No stane sa to, že následne pre tie deti, ktoré si tú školu vyberajú práve preto, že je niečím špecifická, či už je to súkromná škola, ktorá môže byť zameraná napríklad na environmentálne vzdelávanie, alebo cirkevná škola, alebo škola, ktorá sa špeciálne venuje, má vytvorené podmienky pre deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, tak pre nich ostane minimálne miesto, 30 %. Keď je to malý kolektív, 20 detí, tak dve deti takéto budú môcť zobrať, hoci práve ich zameranie je orientácia na tento typ problému, na tento typ špecifického záujmu.
Zdá sa mi, že na túto reformu najviac doplatia zraniteľné deti, najviac doplatia deti, ktoré už majú nejaký problém, pretože tie naozaj bohaté deti, to 1 % bohatých detí v našej spoločnosti, ktoré chodia do vybraných súkromných škôl, kde sa platí 1 500 alebo 2 000 eur mesačne, tým to vadiť nebude, pretože tým rodičom je úplne jedno, či za mesiac zaplatia 1 000, 1 500, 2 000 eur, to je v podstate pre nich jedna kabelka a tí rodičia si toto špeciálne elitné vzdelávanie vždy nájdu a týchto najbohatších ľudí sa to nedotkne, ale dotkne sa to strednej triedy, dotkne sa to ľudí, ktorí tých peňazí až tak veľa nemajú.
Takže tu ja by som chcela apelovať na to, aby systém, ktorý bol v rovnakom, to ani nie je že odmeňovanie, ale v rovnakom nastavení normatívu pre verejné, súkromné, cirkevné školy, bez akýchkoľvek dodatočných podmienok, aby tento systém aj ostal, aby sme nevnášali do toho systému zbytočné rozdelenie, zbytočnú diskrimináciu určitého typu detí, ktoré si vybrali práve napríklad súkromné alebo cirkevné školy.
Zároveň keď hovoríme o súkromných alebo cirkevných školách, ony už nemajú rovnaké podmienky v tom, lebo už sú diskriminované napríklad v tom, že zriaďovateľ, respektíve štát alebo samospráva, im neplatí kapitálové výdavky. Napríklad verejné školy, keď sa im pokazí, však ja som bola sama komunálna poslankyňa tu v Bratislave, keď sa v škole, ktorej bola naša mestská časť zriaďovateľom, pokazil kotol, začala zatekať strecha, potrebovali rozšíriť kapacity jedálne, potrebovali nové priestory, potrebovali kúpiť náčinie, no tak mestská časť automaticky našla peniaze v rozpočte a poslala ich škole na opravy a škola to opravila, super. Ale teraz si zoberte tú situáciu súkromných alebo cirkevných škôl. Poviem vám situáciu cirkevnej školy, ktorá sídli v historickej pamiatke a pán primátor chce, aby opravili fasádu. Áno, tá fasáda nevyzerá pekne, je to ale historická pamiatka a oprava fasády bude teda strašne, strašne drahá, ale tá škola na to nemá peniaze, ona nemá kde zavolať, dobrý deň, prosím vás, tuto nám padá omietka, strecha, pokazilo sa nám niečo, dajte nám peniaze. Ony nemajú peniaze, ony ledva vyjdu s tými peniazmi, ktoré majú a to isté sa týka aj ďalších súkromných škôl, ony nemajú sa, kde obrátiť, nemajú takú tú pokladnicu, kde povedia, však teraz toto sa nám pokazilo, dajte, opravte nám to. Môžete argumentovať naspäť, že avšak máme eurofondy, ktoré sú určené na školské zariadenia. Tu vám môžem povedať, že ja, keď som rokovala o Programe Slovensko a pripravovala som Program Slovensko, tak som tam špeciálne medzi oprávnených žiadateľov dala, aby mali nárok aj súkromné, aj cirkevné školy na eurofondy, aby mali rovnaké podmienky, to znamená, že v Programe Slovensko oprávnenými žiadateľmi sú. Ale aká je realita? Realita je taká, keď si pozrete koľko zo škôl, ktoré dostali podporu z eurofondov napríklad na opravy alebo na zatepľovanie a pozrete si štatistiky, tak zistíte, že je to mizivé percento súkromných alebo cirkevných škôl, že všetky peniaze idú z eurofondov, z európskych peňazí, ktoré ale sú určené aj pre tie súkromné, aj pre tie cirkevné školy, idú do štátnych škôl. To isté, keď sa eurofondy čerpajú prostredníctvom integrovaných územných stratégií, keď si pozrete, to znamená peniaze, o ktorých rozhodujú samotné samosprávy, v tých integrovaných stratégiách prirodzene nájdete zväčša školy, kde je zriaďovateľom samospráva, lebo peniaze sú obmedzené, tak oni dajú tam najmä školy, ktorými sú sami zriaďovateľmi, či už sú to župy, stredné školy, alebo sú to mestá, ktoré tam dávajú základné školy. A aby sa súkromná alebo cirkevná škola dostala do integrovanej územnej stratégie a následne dostala z projektu peniaze, to je, cez tento nástroj, to je taký malý zázrak. A, žiaľ, žiadna veľkorysosť nefunguje, preto je potrebné organizovať aj dopytové výzvy. A aj tu by sa mala zrovnoprávniť alebo minimálne nejakým dielom by mala byť, aj možno vzhľadom na počet, koľko je škôl verejných, koľko je škôl súkromných, cirkevných, nemali by byť znevýhodňované súkromné a cirkevné školy pri poberaní eurofondov, pretože ony naozaj nemajú z čoho kapitálové výdavky alebo tie veľké investície nemajú z čoho robiť.
Áno, často sa stáva, že vyberajú školné, ale školné nebudú môcť vyberať. Ale keď nevyberajú školné, zároveň ešte keď by mali nižší normatív, tak mnohé súkromné, cirkevné školy jednoducho toto povedie k ich likvidácii. A nebude to na zlepšenie kvality vzdelávania. Toto skôr povedie k tomu, že bude nižšia konkurencia v sektore vzdelávania, že bude nižší boj o kvalitu a celkovo nakoniec bude z toho škodovať najmä žiak, najmä to dieťa, pre ktorého by sa celá reforma mala robiť.
Vyjadrila by som sa aj k iným bodom, ale tie podľa mňa nie sú tak podstatné. Ja si myslím, že filozoficky o tom ako pôjdeme ďalej v oblasti školstva, filozoficky je najdôležitejší tento bod. Nerobme z detí súkromných a cirkevných škôl, nerobme z nich deti druhej kategórie, nedávajme dodatočné podmienky, čo všetko oni musia robiť, aby mohli mať plný normatív, pretože to dieťa už samo z princípu si zaslúži, aby malo rovnaké podmienky ako dieťa, ktoré chodí do verejnej školy.
Ja tu mám aj situácie, ktoré rodičia, nechcem už to moc rozoberať, ale ktoré rodičia spomínali pri výbere školy. Často je to tak, je to hlavne situácia v mestách, kedy nedávajú napríklad mamičky - samoživiteľky, nedajú dieťa do najbližšej školy, ale dajú ho tam, kde pracujú. To znamená, že cestou, idú do práce, vyložia ho v škole a neďaleko majú, potom ho vyberú z družiny alebo ho vyberú zo školy. Čiže pre nich nie je najvýhodnejšia škola, ktorá je k nim najbližšie, lebo možno je na opačnej strane, ako idú do práce, ale je cestou do roboty, že toto je pre nich taký dôležitý moment, hej? Že tie situácie naozaj sú rôzne a hovorím, neplatí, že najlepšia škola je tá, ktorá je najbližšia. Platí, že najlepšia škola je tá, o ktorej rodič rozhodne, že je najlepšia. Zato sme v tom ´89 bojovali a myslím si, že bola by veľká, veľká škoda, keby tieto výdobytky, ktoré máme, keby sme ich teraz zmenili.
A ďakujem veľmi pekne, ďakujem.
Skryt prepis
