Ďakujem veľmi pekne kolegom, aj opozičným kolegom, aj koaličnému kolegovi, že sa zapojil do diskusie. Som rada, že dokážeme konštruktívne diskutovať o tejto téme.
A chcela som upriamiť pozornosť v rámci, v rámci vašich faktických poznámok na jeden aspekt, ktorý priniesla pani Kleinert. A ja si, ja si pomôžem dôvodovou správou, lebo nielen ona, ale aj niektoré ľudskoprávne organizácie sa na mňa v minulosti obrátili a boli aj kritické, že...
Ďakujem veľmi pekne kolegom, aj opozičným kolegom, aj koaličnému kolegovi, že sa zapojil do diskusie. Som rada, že dokážeme konštruktívne diskutovať o tejto téme.
A chcela som upriamiť pozornosť v rámci, v rámci vašich faktických poznámok na jeden aspekt, ktorý priniesla pani Kleinert. A ja si, ja si pomôžem dôvodovou správou, lebo nielen ona, ale aj niektoré ľudskoprávne organizácie sa na mňa v minulosti obrátili a boli aj kritické, že sa obávajú vlastne tej vety v zákone, ktorá dáva ošetrujúcemu lekárovi možnosť vlastne obmedziť tú prítomnosť rodiča v nevyhnutnej miere a na nevyhnutný čas. Ja som práve túto vetu riešila s naozaj špičkou ústavných právnikov na Slovensku, aby som si bola istá, že ten stret dvoch ústavných práv, čl. 41 ústavy a čl. 40 ústavy, je tu ošetrený najlepším možným spôsobom, hovorím o strete rodičovských práv a ochrany zdravia. A toto bola práve tá veta, ku ktorej sme dospeli a ktorá dokáže garantovať tomu dieťaťu zachovanie práva a zároveň dať tomu ošetrujúcemu lekárovi rámec na to, aby keď operuje, tak aby mohol tomu rodičovi vysvetliť, že vlastne cieľom tejto novely nebolo dostať rodiča na operačnú sálu, ale pomôcť tomu, aby ten rodič bol s hospitalizovaným dieťaťom, aby to dieťa, keď sa prebúdza z narkózy, mohol držať za ruku, aby jednoducho nemohli lekári svojvoľne posielať rodičov mimo nemocnice, mimo oddelenia a aby ich v dostatočnej miere, v plnom rozsahu informovali o zdravotníckych úkonoch a o tom, čo sa s dieťaťom deje. A takto explicitne som to dala aj do dôvodovej správy, čo som v minulosti pri minulých návrhoch nespravila, ale pochopila som aj z tej bohatej diskusie, ktorá sa otvorila, že je dôležité popísať tento zámer zákonodarcu pomerne detailne aj v dôvodovej správe. Takže to nájdete na poslednej strane dôvodovej správy, kde je tento zámer pomerne detailne popísaný. To k faktickej poznámke pani Kleinert.
Chcem sa poďakovať aj pánovi Stachurovi, ktorý pozná vlastne túto problematiku aj z praxe, keďže pôsobil na, aj na ministerstve zdravotníctva. Ja dlhodobo som sa snažila komunikovať aktívne s ministerstvom zdravotníctva. V tomto s vami úplne súhlasím, že tento návrh ide ruka v ruke s tým vykonávacím predpisom, ale máme obrovskú výhodu, lebo vykonávací predpis, ktorý prijali v Českej republike, ktorý je nám jazykovo blízky, ale aj keby nebol, ja som ho preložila do slovenčiny, poslala na ministerstvo, je najlepším vykonávacím predpisom aj podľa odborníkov, aký teraz momentálne v Európe máme. Jednak je najnovší, ale viaceré krajiny si ho osvojujú, pretože je tak detailný, a to nielen z právnického pohľadu, ale aj medicínskeho pohľadu je tak detailný a založený na najnovších medicínskych postupoch, že sa oňho naozaj dá oprieť a nám nič nebráni ho prevziať v celom rozsahu. Čiže tam máme veľkú časť tej práce pomerne uľahčenú a to, čo v Českej republike trvalo šesť mesiacov, kým to napísali, dali dokopy, viedli tie okrúhle stoly, tak my, keďže sme, ja som, ja som bola v komunikácii s tvorcami tohto predpisu, lebo už vtedy som sa aktívne venovala tejto téme, tak my sme už mali pracovnú verziu, keď som tu tento návrh predkladala a dokázala som ju posunúť ministerstvu zdravotníctva, keď ešte nebola ani len prijatá v Českej republike. A potom už tu máme finálne prijatú verziu, ktorú so súhlasom kolegov môžme použiť aj na Slovensku, takže naozaj tam, tam vieme byť veľmi promptní v tom zabezpečiť ten právny rámec tomuto právu.
A či dokážeme byť takí promptní aj v zlepšovaní podmienok, ktoré sú na tých oddeleniach? No, to, samozrejme, trvá nejaký čas a tam sa nebránim baviť sa o nejakých legisvakančných lehotách, ale, ale, samozrejme, to právo už dnes existuje. Tu sa nebavíme o niečom, čo kebyže dáme legisvakančnú lehotu šesť mesiacov, tak rodič o to právo príde. To právo už dnes existuje a my len chceme docieliť, aby v Prešove nebolo napĺňané inak ako v Bratislave a aby vlastne v, trebárs adoptívny rodič v Bratislave mohol byť pri svojom dieťati a nebolo to na rozhodnutí niekoho, kto možno nemá ani také právne povedomie, aby dokázal toto reálne posúdiť. Čiže my sa tu snažíme zakotviť naozaj takú ochranu, aby práva každého dieťaťa boli napĺňané v plnom rozsahu.
Niektoré zdravotnícke zariadenia to robia, lebo to chcú robiť, alebo možno na to majú lepšie podmienky. Ale aj keď na to niektoré majú horšie podmienky, to neznamená, že to nemusia robiť. To je veľmi kľúčové povedať. A minimum, čo vedia urobiť pre naplnenie, ak by sme prijali túto zmenu, je, že nakúpia stoličky. Tak to riešili v českých nemocniciach a zariadeniach, kde boli tie podmienky najhoršie, reálne nakúpili stoličky. A je to napísané aj v tom vykonávacom predpise, že to minimum, čo ste povinný vlastne v rámci tej úpravy poskytnúť rodičovi, je stolička. A, samozrejme, že ten rodič by si radšej ľahol večer a tak ďalej, ale verte mi, že keď si má vybrať, či presedí tú noc vedľa ťažko chorého dieťaťa na stoličke, nespiac, doráňaný a nepohodlne vlastne tam pokrčený celú noc, alebo to dieťa nechá sám, samo, tak ten rodič si vyberie sedieť na tej stoličke. Vo väčšine prípadov. A je to aj právo toho dieťaťa mať ho tam pri sebe. Čiže ja si myslím, že ani rodičia tu na Slovensku nie sú z inej planéty a vidia stav nemocníc, vidia stav poskytovania verejnej zdravotnej starostlivosti, preto aj tá komunikácia by mala byť rešpektujúca a aj tam by sme im aj tieto nepopulárne veci mali dokázať vysvetliť aj z pozície nás zákonodarcov a nemotať im medové motúzy pod nos, že teraz prijatím tohto zákona každý bude mať posteľ a stravu a neviem čo všetko. Nebude, ja to hovorím otvorene. Ja bojujem o to, aby ste mali stoličku pri dieťati. Ja vám neviem garantovať viac. Ale toto dokázali vybojovať všade naokolo, vo všetkých krajinách. A prečo to nie je možné tu? Podľa mňa je to len odpor jednotlivcov, lebo naozaj keď to išlo úplne všade navôkol, tak my nie sme výnimkou, aj tu to je možné. Takže toľko.
A ešte by som chcela reagovať na pána Svobodu, ktorý otvoril otázku vlastne financovania. Máme historicky najvyšší rozpočet vlastne v rámci zdravotníctva. Ja nie som členkou koalície, aby som dokázala povedať pani ministerke, že spravte prioritu z predčasne narodených detí alebo spravte prioritu z detských pacientov. Samozrejme, na toto nemám moc. Ja ponúkam túto tému, ktorá je dôkladne pripravená legislatívne aj odborne. Ponúkam túto tému ako naozaj nástojčivú vec zo strany verejnosti, ktorú, po ktorej volajú, pretože keď som spustila petíciu za zakotvenie tohto práva, bola to až do vypuknutia petície na odvolanie pani ministerky Šimkovičovej najúspešnejšia a najväčšia petícia v histórii Slovenska a trvala len päť dní a nazbieralo sa tam vyše 60-tisíc jednotlivcov, ktorí to podpísali za päť dní, čiže tam naozaj je verejná, verejná poptávka po takejto zmene.
A ďalšiu vec, ktorú chcem priniesť do debaty, je, že mne je cťou, že môžem bojovať za detské práva a že som sa nejakým spôsobom stala lídrom tejto témy. Ale ten tieň toho, že riešim štvrtý rok túto tému, je, že každý jeden deň bez výnimky, to vám môže povedať moja asistentka, nám príde do mailu nejaký príbeh. Nejaký príbeh rodiča alebo dieťaťa, ktorému bolo odopreté toto právo. A včera ten príbeh, včera napríklad mi na Facebooku napísala jedna matka a hovorila, že jej dieťa má šesť rokov, bývajú v Košiciach a má ísť na operáciu mandlí. A už dva týždne ona je v strese a bojí sa, pretože na stránke nemocnice, Detskej fakultnej nemocnice v Košiciach je napísané, že dieťa, keď má nad päť rokov, tak nevedia garantovať prítomnosť rodiča a ak nebude posteľ, vlastne to dieťa tam bude musieť zostať samo. A to dieťa akútne potrebuje tú operáciu. No a ona teraz je dva týždne v strese, to dieťa to cíti a to dieťa ju tam potrebuje, aj keď má šesť rokov. To, že má šesť rokov, neznamená, že to dieťa to zvládne bez, proste bez nejakej bolesti alebo bez nejakého strachu. A teraz reálne tá matka sa tam nedostala a bije sa o svoje práva. Prosí ma o argumenty, posielam jej právnu analýzu, zaujíma sa o to, ako to môže riešiť. Ja si myslím, že na konci dňa si to vybojuje a bude tam pri tom dieťati.
Ale predstavte si, že v krajine, v demokratickej krajine, ktorá je členskou krajinou Európskej únie, sa pred takou rutinnou operáciou, akou je zákrok, hej, vyberanie mandle, rodič dva týždne stresuje, že či jeho dieťa bude traumatizované, či sa proste v tých bolestiach prebudí samé, alebo či tam bude môcť pri ňom byť. A my máme možnosť, a vy máte ešte väčšiu možnosť, lebo ste súčasť koalície, ktorá teraz na to má aj peniaze, zbaviť rodičov týchto obáv, týchto dilem. Ja viem, že to nedokážeme spraviť takto lusknutím prsta (rečníčka luskla prstami) aj pri predčasne narodených deťoch, ale nie je normálne, že obmedzujeme prítomnosť pri týchto kritických pacientoch na 30 alebo 60 minút denne.
Akože bavme sa o tom, ako to vieme urobiť lepšie.
A v minulom volebnom období sme mali približné výdavky a náčrty, že koľko by to stálo, keby sme chceli dokúpiť postele na všetky detské oddelenia alebo kúpiť väčšie postele, aby tam to dieťa mohlo spať vedľa svojho rodiča. Čiže týmto na ministerstve zdravotníctva disponujú a čudovali by ste sa, aké smiešne čísla to boli. To, to naozaj akože neboli veľké položky, ktoré by to stálo, chcelo to len vôľu. A ak tá vôľa nie je, tak čo môžu spraviť nemocnice, je to minimum, čo urobili aj v Čechách, to sú tie stoličky. Žiaľ, aj takéto jednoduché riešenie to má, aj keď pre mňa nie je dostatočné, ale je to to minimum, o čo žiadam.
Ďakujem.
Skryt prepis
