Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Pán Michelko, vy ste povedali, že my sa vás snažíme, opozícia, vytlačiť na okraj spoločnosti. Ja vám chcem len povedať, že život mimo parlamentu aj život mimo ministerstva, nie je život na okraji spoločnosti. Aj mimo týchto hraníc spoločnosť existuje. Ja si práve myslím, že tu v parlamente, rovnako tak aj na ministerských stoličkách by mali byť tí najkompetentnejší. A práve preto nesúhlasím s vaším výrokom, keď hovoríte, že každý nominant tejto vlády je, podľa nás opozície, nekompetentný, to nie je pravda. Ale kompetencia nie je to jediné. Áno, napríklad o pani ministerke si myslím, že je nekompetentná v tej oblasti, ktorú momentálne zastáva. Ale máte mnohých ministrov, ktorí kompetentní sú. A možno je chybou, že sú kompetentní až natoľko, že sú všetkého schopní. Ja si myslím aj o pánovi premiérovi, že je veľmi kompetentný a veľmi schopný človek, ale horšie je, že všetkého schopný.
Taktiež ste povedali, že čokoľvek urobíte, je z princípu zlé len preto, že je koaličné. Nie je to tak. Ja si dovolím povedať, že veľmi pozitívne a veľmi dobré kroky pre kultúru spravil bývalý nominant SMER-u, ktorý zastával stoličku ministra kultúry a ktorého nápad fondov sme vlastne my opozícia tu bránili. A nebránili ho jeho tamojší kolegovia, ale my tu, ktorý chce prerobiť pani ministerka. A taktiež si myslím, že obsadil stoličku riaditeľa RTVS práve on veľmi schopným človekom, ktorý bol Václav Mika, a bol to pán Maďarič, o ktorom hovorím a ktorý bol, bol nominantom strany SMER.
A myslím si, že to bol jeden z tých naozaj lepších ministrov kultúry, ktorých sme mali a zostali po ňom aj pozitívne zmeny. Čiže nie je to tak, že by sme videli čierno-bielo koaličné a opozičné. Je to tak, že sa pozeráme na tie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Ďakujem aj za reakciu, pán kolega. K tým vyznamenaniam pani prezidentky. Ste v tomto nefér a nepovedali ste pravdu, že sa k tomu nevyjadrila, pretože ja som si to hneď klikla do Googlu, lebo som mala pocit, že sa za tieto vyznamenania ospravedlnila a nemýlila som sa. Čaputová o vyznamenávaní členov Bielej légie: "Stala sa chyba, priznávam." To povedala. Čiže tú chybu si priznala. A myslím si, že keby aj pani ministerka vo viacerých svojich nešťastných výrokoch takto postupovala pokorne a chybu si priznala, alebo sa dovzdelala v tejto oblasti, tak by sme jej to aj my občania, aj my politici radi prepáčili.
Takže toto, ten dvojaký meter tu vnímam aj u vás.
A keď ste hovorili, že prečo musíme tú ruskú kultúru odstrihnúť a prečo musíme vlastne vytvoriť ten múr, tak ja som presvedčená, že je to treba.
Tak ako som to kritizovala v športe, kde som povedala, aj môj muž hral pred vypuknutím vojny v KHL a teraz by už tam nehral. Pretože je veľmi dôležité dať agresorovi, ale aj občanom, ktorí tam majú veľmi obmedzené možnosti získať pravdivé informácie, keďže vieme, ako sú tamojšie médiá ovplyvňované a kto ich vlastní, je veľmi dôležité dať im ten odkaz, že civilizovaný svet sa pozerá na to, čo robí vaša vláda, čo robí váš prezident a nesúhlasíme s tým.
A ak sa to k vám nevie dostať demokratickými prostriedkami, tak tým zákazom, tým múrom, ktorý robíme medzi nami demokraciou a vami, vám to dávame vedieť vo váš prospech. Lebo vy, občianska spoločnosť, kultúra, umelci, sa musíte zmobilizovať, aby ste, nechcem použiť slovo zlo, ale aby ste ten diktátorship, ktorý tam máte, zhodili, pretože toto ubližuje nie len vám, ale aj iným krajinám, akou je napríklad Ukrajina, kde kvôli tomu padajú obete a umierajú aj umelci, vaši kolegovia, tak ako športovci, kolegovia môjho muža, ktorí umierajú na Ukrajine a neumierajú v Rusku. Umierajú práve na Ukrajine. A z tej... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Kolegovia a kolegyne, prajem príjemné piatkové popoludnie. Uchádzala som sa o slovo, pretože by som chcela povedať päť dôvodov, ktoré ja vnímam ako dôležité, a pre ktoré by pani ministerka Šimkovičová nemala ďalej pokračovať vo svojej funkcii. Tým prvým dôvodom, ktorý je pre mňa dôležitý, je jej necitlivá komunikácia a z pozície moci aj komunikácia, ktorá ostrakizuje slabších. Jeden z jej výrokov, ktorý rada opakuje a ktorý obmieňa v rôznych podobách, avšak stále má ten istý odkaz, znie, čo sa vymyká norme, nepatrí do verejného financovania. To je podľa mňa veľmi nebezpečný výrok a ja nechcem ani len vysloviť, akú dobu našej histórie mi pripomína, pretože to bola tá najkrvavejšia doba, akú sme si aj my doposiaľ v našej histórii zažili. Takýto prístup je diskriminačný. To, že sa niečo pani ministerke nepáči, nemôže byť jediným kritériom, čo bude štát podporovať a čo nie. Prestane tento štát a pani ministerka podporovať zdravotne alebo inak znevýhodnené skupiny obyvateľstva len preto, že podľa jej názoru nie sú v norme? Áno, tak ďaleko takéto úvahy môžu zájsť.
Alebo jej výroky, ktoré dehumanizujú, ostrakizujú a naozaj urážajú ľudí z queer komunity. To sú všetko výroky, ktoré sa dajú veľmi ľahko vyvrátiť a ona aj tak pokračuje v tom, že týmto rozdeľuje spoločnosť a už dnes beztak ohrozenú skupinu, ktorá je terčom rôznych vyhrážok, nenávisti, bola terčom teroristického útoku, ďalej ponecháva tomuto davu, ktorý potrebuje niekoho nenávidieť a ona im podsúva práve tých najzraniteľnejších.
Ja len uvediem taký folklór, ktorý tu počúvame od rôznych ďalších predstaviteľov, že vraj existuje 70 alebo neviem koľko pohlaví, a to je nejakým ohrozením pre našu demokraciu. Tak teraz krátke okienko, keby ste si to hodili do Googlu, čo vám ukáže. Pohlavie predstavuje biologické charakteristiky ako sú genitálie, chromozómy, či hladina hormónov. Na základe pohlavia rozdeľujeme ľudí na ženy a mužov. Niečo úplne iné je rod a rodová identita. To nie je to isté, čo pohlavie. Pohlavie určujeme pri narodení na základe biologických znakov.
Rod je však kultúrna kategória, je to súbor spoločenských pravidiel, ktoré sa spájajú so ženskosťou, s mužskosťou a tak ďalej. Rod predstavuje súhrn viacerých vzájomne sa ovplyvňujúcich faktorov, môžu to byť spoločensko-kultúrne aspekty, geo-kultúrny priestor a sociálne konštrukty typické pre tú, ktorú spoločnosť. To znamená, že spoločnosť ovplyvňuje naše predstavy o tom, ako by sa dievčatá, chlapci mali správať, vyzerať či myslieť. Ale zďaleka nehovoríme o 70 pohlaviach, ako vy veľmi rada spomínate.
Ja len k tomuto bodu dopoviem ešte zopár dát ku queer ľuďom. Pretože 80 % z nich sa cíti na Slovensku ohrozených vo verejných priestranstvách. A vy tomu dopomáhate takýmito nenávistnými výrokmi. 30 % z nich sa cíti ohrozených v škole, v zamestnaní. 37 % z nich zažilo pre svoju orientáciu v škole šikanu, 13 % z nich sa stalo obeťami sexuálneho alebo fyzického násilia. 54 % z nich sa bojí prezentovať svoju transrodovú identitu navonok. 46 % z nich upozorňovalo na akútny nedostatok psychiatrov a psychológov. 40 % z nich sa v živote pokúsilo o samovraždu, alebo malo samovražedné sklony práve pre tú nenávisť, ktorú aj touto rétorikou podnecujete.
Som presvedčená, že my politici by sme mali byť práve vzorom toho, ako dokážeme v spoločnosti tie nálady, hnev, frustráciu nejakým spôsobom tlmiť, moderovať, ukázať, že aj keď sme rozdielni, aj v tejto sále, dokážeme spolu koexistovať, dokážeme aj nesúhlasné názory prezentovať slušne. Ale spôsobom, ktorý si vyberáte vy, že stále namierite na inú skupinu zraniteľných obyvateľov a útočíte do nich a dehumanizujete ich, a robíte z nich občanov druhej kategórie, tým ministerka nikomu nepomáhate, ani tým neukazujete svoju silu. Ukazujete tým svoju, svoju slabosť. Ukazujete tým, že nemáte čo robiť na stoličke, na ktorej sedíte, pretože tá patrí všetkým občanom a tam by ste mali zabudnúť na to, kto vás volí, ale mali by ste naozaj robiť tú svoju prácu pre celé Slovensko.
Toto nie sú výmysly, ja som spomínala vaše výroky.
Teraz prejdem k druhému dôvodu pre ktorý som presvedčená, že by ste nemali ďalej pokračovať vo svojej práci. Podporujete organizácie, ktoré síce majú nejakú históriu, ale v súčasnosti majú výlučne kontroverzné pôsobenie a nekonajú v dobrom záujme Slovenskej republiky, ani, ani nemajú reputáciu ktorá by nám robila dobré meno tu alebo v zahraničí. Spomeniem vami často spomínanú a preferovanú Maticu slovenskú, ktorej ste len pár dní po svojom menovaní do úradu prisľúbili viac peňazí. Matica slovenská udelila vyznamenanie politikovi SNS Jozefovi Rydlovi. Ten si udelil profesorský titul sám. V Berne mal kradnúť vzácne rukopisy z knižnice, ktoré neskôr daroval práve Matici. Pán Rydlo mal fyzicky a psychicky týrať svoju rodinu. Matica Slovenská kritizovala aj vitráž, podotýkam marketingovú vitráž na divadle Pavla Országha Hviezdoslava a robila z toho kauzu. Kdežto išlo o slobodné umelecké vyjadrenie odkazu a podpory divadla. Tlačiareň Matice slovenskej v minulosti tlačila pornočasopisy a časopisy so sexuálnym obsahom. Matica v roku 2008 vydala pamäti ľudáckeho činiteľa Konštantína Čulena, v ktorých padajú urážky nielen na evanjelikov ale aj Židov, či Čechov. O SNP Čulen píše ako o "puči", citujem, "ožratých karieristov."
Kniha pritom vyšla bez kritického poznámkového aparátu. Matica vydala aj pamäti šéfa Hlinkovej gardy Alexandra Macha, či prispela na vydanie nekritickej knihy o ďalšom významnom ľudákovi Karolovi Sidorovi. Ja tu za sebou počúvam, že pani ministerka nesúhlasí s vecami, ktoré hovorím. Toto sú všetko veci, ktoré viete nájsť vo verejných zdrojoch, nedržím sa žiadnych hoaxov, ani pofidérnych zdrojov, to všetko si viete dohľadať.
A ak máte k tomu nejaké pádne argumenty, nech sa páči do rozpravy.
Tretím dôvodom, pre ktorý som presvedčená, že pani ministerka nemá pokračovať vo svojom práci, je obnovenie spolupráce s Ruskom a s Bieloruskom.
V súčasnosti režimami a krajinami, ktoré nedokážu dodržiavať ľudské práva, ktoré konajú proti nim, a v prípade Ruska ide aj o agresora, ktorý zaútočil na našich susedov ničím nepodmieneným útokom. Týždeň po vypuknutí ruskej agresie na Ukrajine vo februári 2022 zastavila vtedajšia ministerka Natália Milanová spoluprácu s ruskými a bieloruskými kultúrnymi inštitúciami, tak ako to spravili skoro všetky krajiny v Európskej únii a v demokratickom svete. Pani ministerka Šimkovičová povedala, že internú smernicu zrušila po tom, že premiér Robert Fico komunikoval s ruských veľvyslancom a ona nechcela porušiť nejaký interný zákon. Taktiež doplnila, citujem: "Vo svete sú desiatky vojnových konfliktov a podľa nášho názoru by naň nemali doplácať umelci a kultúra."
Nuž, pani ministerka, rada by som vám teraz povedala mená tých, ktorí na tento konflikt doplatili, ktorí na ničím nevyprovokovaný útok Ruska na Ukrajinu doplatili, a to životom:
Jurij Karpatenko, dirigent vo filharmónii, 46 rokov, zastrelený ruským vojakom vo svojom byte.
Viktor Onysko, filmový editor, 40 rokov, po invázii vstúpil do armády s tým, že nebolo by fér, aby za slobodu na Ukrajine bojovali iní než my. Keď ruskí vojaci zbadali jeho jednotku, začali s paľbou, ktorú nebolo možné prežiť.
Ľuba Pančenko, umelkyňa a módna dizajnérka, 84 rokov, čelila ruskej agresii v blízkosti Kyjeva. Ruskí vojaci odpojili celú oblasť, v ktorej žila, od sociálnych služieb. Pančenko bola nájdená na dvore svojho domu po tom, čo tam dopadla bomba. Bola vyhladovaná. Zomrela v nemocnici.
Olexandr Šapoval, bývalý sólista ukrajinského národného divadla a baletu, 47 rokov. Ruský projektil dopadol vedľa neho, keď sa snažil evakuovať telá padlých. Zraneniam na mieste podľahol.
Oľha Pavlenko, umelkyňa a vedkyňa zaoberajúca sa ukrajinskou gastronómiou, 38 rokov. Zomrela po tom, čo si išla do nákupného centra vyzdvihnúť zásielku a ruská raketa zasiahla túto budovu práve v tom čase.
Vasil Kukharsky, herec, 50 rokov. Zomrel na ťažké zranenia, ktoré utrpel na fronte.
Aj toto sú obete. Obete, o ktorých vy ste povedali, že podľa nášho názoru, aj keď je vo svete desiatky vojnových konfliktov, by naň nemali doplácať umelci a kultúra. Nuž ja si myslím, že práve, práve z toho titulu, že si vážime umenie, kultúru a ľudí, ktorí ju vykonávajú aj v krajinách, kde sú vojnové konflikty, by sme práve tým agresorom mali dať stopku. Nespolupracovať s nimi a na znak úcty k týmto životom padlých jasne povedať, na koho strane stojíme.
Štvrtým dôvodom, pre ktorý som presvedčená, že by pani ministerka nemala pokračovať, sú jej normalizačné praktiky, o ktorých sa v posledných dňoch povedalo dosť. Ja som nežila za doby socializmu, ani za doby komunizmu, ale celá moja rodina bola v tých dobách perzekvovaná, moji rodičia nemohli študovať na vysokej škole, pretože neboli pohodlní režimu, stále museli odpovedať na otázky, prečo časť rodiny emigrovala do zahraničia, stále žili v strachu, stále boli vypočúvaní pri akejkoľvek zmene a životnom rozhodnutí. A nám sa táto doba vracia v podobe vás, pani ministerka, keď si na predstavení, ktoré si pozriete a kde umelec voľne, možno satirou opisuje situáciu, ktorú my tu žijeme, dovolíte takéto niečo kritizovať. V umení. V slobodnom remesle, otvorenom, spájajúcom, ktoré podnecuje k tvorbe, ktoré nemá hranice, práve umelca si vy vyberiete ako osobu, ktorú si chcete pozvať na koberček a šikanovať za to, že si dovolil kritizovať, alebo povedať niečo, čo nie je v súlade s vašou víziou o sebe alebo s vašou víziou o umení, ktoré, poviem úprimne, má ďaleko od tej vašej vízie, pretože je oveľa širšie, chvalabohu, oveľa slobodnejšie, ako to, čo vidíte vy. A môžeme byť radi, že žijeme v tak slobodnej a liberálnej krajine, pretože ak by to tak nebolo, len ťažko by sa človek, ktorý ani len nežije na Slovensku, ktorý žije za hranicami v Rakúsku, mohol stať ministerkou.
Ja som z dediny Spišský Hrhov. Keby som tam kandidovala za starostku a žila by som pritom v Klčove, čo je vedľajšia dedina, nemala by som šancu sa tou starostkou stať. Proste nie. Nežijete tu, nemôžete nám hovoriť, ako tu máme žiť lepšie, čo tu máme robiť. Vám sa to podarilo. To je sloboda. To je liberálna spoločnosť, za to by ste mali byť vďačná.
Okrem tých normalizačných praktík, ktoré som spomenula pri vodení alebo pozývaní hercov na koberček, k tomu sa dajú pripísať aj mnohé inštitúcie, ktoré ste vyčistili od ľudí, ktorí boli odborníci, prežili tam niekoľko vlád, niekoľko ministrov kultúry, ministeriek kultúry, ale vy ste si povedali, že celé to obsadenie zmeníte, pretože máte plno priateľov alebo priateliek, ktoré by tam asi pasovali na tie stoličky podľa vás lepšie a odborná stránka je druhotná. Nuž toto nie je normálne fungovanie v normálnom európskom štáte. Toto je nová vaša predstava o realite, ktorá je účelová, ktorá je škodlivá pre Slovensko a ktorá nemá nič spoločné s demokraciou.
A posledným dôvodom, o ktorom tu budeme rozprávať ešte budúci týždeň a pre ktorý nám hrozí, že prídeme nielen o zahraničnú reputáciu, ktorú sa ako-tak snažíme zachrániť aj, aj pri ľuďoch ako vy na ministerských stoličkách, ale dokonca aj o eurofondy a európsku pomoc, to sú zmeny v RTVS. Ja som rada, že tam vzišiel aj nejaký vnútorný tlak v rámci koalície a tie zmeny sa zjemnili, zmenšili atď., uvidíme, aká bude tá jej konečná podoba, čo všetko sa dozvieme v pléne.
Ale je pre mňa dôležité, aby ste si uvedomili, že RTVS vám nepatrí. Ani kultúra vám nepatrí. To nie je tak, že teraz si na to môžte dať štempeľ SNS alebo štempeľ SMER-u. To sú inštitúcie, ktoré patria občanom, ktoré patria tejto krajine, majú byť slobodné, ktoré majú prežiť nás aj naše deti a majú tu slúžiť verejnému blahu, informáciám a naozaj nejakému ukotveniu Slovenska v európskej modernej spoločnosti. A nemajú byť vôbec vašou hlasnou trúbou, ani propagandistickou trúbou, ani ničím podobným. Majú byť výlučne na osoh ľuďom, občanom. A pre mňa, keďže sa tejto téme venujem, aj deťom, aj tá detská tvorba tam má mať svoje zastúpenie a má mať slobodné zastúpenie. Nie také, ako si predstavujete vy, čo sme videli napríklad pri Bibiane, ale také, aké si predstavujú umelci, tvorcovia, režiséri a tí, ktorí svoj celý život zasvätili práve týmto cieľom a dokážu to robiť oveľa lepšie, ako je vaša skostnatelá predstava o kultúre.
Toto je tých päť dôvodov, pre ktoré si myslím, že toto odvolávanie je dôležité a aj keď vás koalícia podrží a možno nebude úspešné, som presvedčená, že aj v tejto koalícii je nemálo ľudí, ktorí sa hanbia, že vás v tom budú musieť podržať (povedané so pobavením) a nemôže zahlasovať slobodne podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, pretože sami nám v rôznych priestoroch tohto parlamentu hovoria o zdieľanej hanbe, ktorú za niektoré vaše výroky a výroky vašich spolupracovníkov pociťujú. A ja som počula, ako tu za mnou hovoríte, "ó, bože, ó, bože", no ja si to hovorím presne tak isto, keď vás vidím v televízii, ó, bože.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za udelenie slova, pán predsedajúci.
Na úvod by som chcela zdôrazniť, že kvôli neštandardne dlhej prestávke medzi rokovaniami Národnej rady a nezaradeniu tohto bodu do programu februárovej schôdze, keď to bolo aktuálne, a o ktoré som žiadala ešte 27. februára, žiaľ, sme opäť zaradili, sme sa opäť zaradili k tým, žiaľ, väčšinou o nedemokratickým a autoritatívnym krajinám, ktoré k smrti ruského opozičného lídra vo väzení vydali len vágne, nejasné, alibistické stanovisko alebo rovno žiadne.
Koalícii sme dali šancu vo februári na opätovný reparát zo zahraničnej politiky, avšak ako pri odsúdení používania severokórejskými balistickými strelami z Ruska na Ukrajine voči civilnému obyvateľstvu vrátane detí, ani pri smrti Alexeja Navaľného predstaviteľa vládnej koalície nekonali tak, ako má konať krajina, ktorá si ctí právny štát, slobodu prejavu a odsudzuje akékoľvek mocenské a silové zásahy voči svojim politickým oponentom vládnej moci.
Nekonanie našej vlády vydáva veľmi zlý signál našim partnerom a naštrbuje to vzájomnú dôveru. Aj týmto nekonaním sa stávame stále menej dôveryhodným partnerom našich do nie tak dávnej minulosti ešte najbližších partnerov. Uznesenie, ktoré predkladáme, má stále zmysel a je potrebné. Represálie ruskej vládnej moci voči kritikom a oponentom Putina neprestávajú ani po smrti Alexeja Navaľného. Ruský súd poslal na dva mesiace do väzby novinárku, ktorá natočila posledné video Navaľného a spravodajsky pokrývala celý súdny proces s ním. Voči týmto krokom ani zatýkaniu a neľudskému zaobchádzaniu s ďalšími politickými väzňami v Rusku nesmieme byť ľahostajní, aj preto žiadame v uznesení o ich okamžité prepustenie.
Aj keď, aj keď už od smrti Alexeja Navaľného prebehli viac ako dva mesiace, nesmieme voči konaniu Vladimíra Putina ostať ako Slovenská republika ticho stáť a jasne musíme toto konanie odsúdiť, preto je toto uznesenie ešte stále dôležité podporiť a prijať.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za trpezlivosť, pán predsedajúci.
Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k členstvu Slovenskej republiky v Európskej únii. V zmysle rozhodnutia predsedu Národnej rady Slovenskej republiky č. 70 podávam správu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výbore pre európske záležitosti.
Predseda uvedeným rozhodnutím pridelil materiál na prerokovanie výboru pre európske záležitosti s tým, že ako gestorský výbor podá Národnej rade Slovenskej republiky informáciu o výsledku prerokovania.
Výbor pre európske záležitosti uvedený materiál prerokoval piateho, na piatej schôdzi 6. decembra 2023. O predmetnom návrhu hlasoval, avšak neprijal žiadne uznesenie, keďže návrh nezískal podporu nadpolovičnej väčšiny prítomných členov výboru.
Ako určená spravodajkyňa preto navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky uznesenie schválila tak, ako je uvedené v predloženej tlači č. 67.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ako som spomenula v úvode, naším cieľom je, aby sme odstránili vlastne diskrimináciu, ktorá dnes existuje v systéme zdravotníctva v prístupe k detským pacientom, a to v prípade poplatkov, ktoré musí hradiť sprievod v prípade, že je osobou, ktorá sprevádza detského pacienta v nemocnici.
Prečo hovorím o diskriminácii? Potrebujeme odstrániť diskrimináciu medzi detskými pacientami z hľadiska zdravotného stavu, veku alebo dojčenia, pretože práve toto sú dnes kritériá, na základe ktorých je vybraná len určitá časť detských pacientov, ktorých sprievod nemusí hradiť poplatok. Napríklad mama dojčeného dieťaťa, rodič onkologického pacienta, tí sú tiež oslobodení od poplatkov, rodič dieťaťa do troch rokov takisto oslobodený od poplatkov. Všetci ostatní sprievodcovia detských pacientov dnes za sprievod platiť musia a v skutočnosti ja keď som sa o tom rozprávala s lekármi na detských oddeleniach alebo na rôznych špecializovaných oddeleniach, tak im to nedávalo úplne zmysel, pretože napríklad rodič kardiovaskulárneho detského pacienta sa môže úplne rovnako ako rodič detského onkologického pacienta ocitnúť v nemocnici na mesiac, dva, tri a tam už pri takýchto dlhých a náročných hospitalizáciách je to naozaj veľký zásah do rozpočtu tej rodiny, ktorá je v ťažkej situácii už len tým, že ten rodič v tom čase nepracuje, čiže, samozrejme, aj ten príjem rodiny sa znižuje, ešte k tomu prichádza nový náklad za sprievod v nemocnici. Je to značná prekážka pri uplatňovaní detských práv na Slovensku.
Ako som už povedala, nedáva to zmysel ani samotným lekárom, keď som sa snažila zistiť v zdravotných poisťovniach, čo je vlastne obsahom toho poplatku za sprievod, tak ani v rámci dôvodovej správy, keď bola prijímaná táto zmena, ani v rámci nejakých vnútorných predpisov alebo ďalších špecifikácií v zdravotných poisťovniach sme nevedeli prísť na to v žiadnom dokumente, čo by malo byť, čo je vlastne obsahom tohto poplatku, ktorý dnes máme v rámci tohto zákona, je 3,30 na deň, keďže nezahŕňa napríklad stravu, lebo strava je samostatný poplatok, dokonca v niektorých zariadeniach majú samostatný poplatok aj za lôžko alebo za ďalšie iné protiplnenia, ktoré sa môžu detskému, sprievodu detského pacienta účtovať. Čiže naozaj ten obsah toho sprievodu nie je nikde zašpecifikovaný a ja neskôr sa dostanem k tomu aj, prečo je nezákonné takýto poplatok vyberať.
Je to takisto prekážkou pri napĺňaní detských práv z pohľadu sociálnej situácie rodiny. Tak ako som už pred chvíľou spomenula, ten poplatok je 3,30. Ono sa to nezdá veľa, keď sa na to pozrieme ako na nejakú krátkodobú hospitalizáciu, aj keď sú rodiny, pre ktorých aj taká týždenná hospitalizácia pri takomto poplatku je problém. A je naozaj od spoločnosti necitlivé, ale takisto aj problematické z pohľadu právneho vedomia, keď podmieňujeme právny nárok, ktorý nám vyplýva z medzinárodných dohovorov, ktorý nám vyplýva z ústavných rámcov, a to je, aby dieťa nebolo oddelené od svojho rodiča, keď to podmieňujeme niečím, čo môžu a nemusia rodičia toho detského pacienta finančne zvládnuť.
Tak ako som povedala, ten poplatok nezahŕňa stravu alebo nejaký nadštandard. Ide o poplatok za to, aby ten rodič mohol byť so svojím dieťaťom, čo dnes a v podstate od vzniku samostatnosti Slovenska v našej ústave v rámci tých rodinných práv, ktorými každá rodinná bunka spoločnosti disponuje, my nemôžme oddeľovať deti od rodičov inak ako na základe rozhodnutia súdu. Čiže, čiže tam ten obsah tohto poplatku nie je nijako právne definovaný.
Keď sa pozrieme na ten poplatok 3,30, tak robí to okolo 100 eur na mesiac. V prípade, keď sa k tomu pripoja poplatky za stravu, my sme si zisťovali, že to robí v priemere na Slovensku medzi päť-šesť eurami, tak sa pohybujeme niekde na necelých 300 eurách za mesiac hospitalizácie s dieťaťom. To znamená, že ten sprievod dieťaťa, tu sa ešte nebavíme o liekoch pre to dieťa, tu sa nebavíme o ďalších potrebách, ktoré to dieťa musí mať naplnené, keď je v zlom fyzickom stave, v psychickom stave. Tu sa bavíme len o tom, aby ten rodič mohol byť pri svojom dieťati v nemocnici, aby to dieťa nebolo osamotené, aby to dieťa malo nižší level stresu, lepší manažment bolesti a aby, ako už dlho prízvukujem, sme nespôsobili tomu dieťaťu ďalšie traumy tým, že v cudzom prostredí bude samo a ako zákonodarný orgán, samozrejme, nám ide o to, aby sme naplnili jeho práva, ktoré mu vyplývajú z nadnárodných dokumentov, aj z ústavných rámcov tu na Slovensku.
Keď som spomenula nezákonnosť takéhoto poplatku, tak tu už máme rozhodnutie českého ústavného súdu, ktorý, ktorý jasne povedal, že nemôžme žiadnym poplatkom podmieňovať prítomnosť blízkej osoby alebo zákonného zástupcu, či už pri pôrode, ak ide o otca dieťaťa pri rodičke, alebo rodičov pri svojom dieťati. Ten samotný sprievod, ktorý, ktorý je garantovaný, ako som povedala, právnym poriadkom, naozaj nemožno podmieňovať žiadnym poplatkom. Môžeme podmieňovať poplatkami nejaké protiplnenia, ktoré majú obsah, ktoré majú hodnotu, to je nadštandardná izba, to je tá strava, to je nejaký ochranný odev, ktorý v tom čase proste potrebujete, keď ste napríklad na infekčnom oddelení alebo niekde inde. Proste tá protihodnota musí byť zrejmá. V Českej republike k tomu majú aj nedávno prijatý taký vysvetľujúci predpis, ktorým novelizovali svoj zákon, aby to bolo úplne zrejmé, aby nedochádzalo k takým situáciám, akým dochádzalo aj u nich, aj u nás dochádza, práve preto aj chceme precizovať tú právnu úpravu. Takže my máme možno šťastie a nešťastie, že u nás sa žiaden rodič neobrátil s týmto poplatkom na Ústavný súd, v Česku sa obrátili a majú tam rozhodnutia, ale keďže naša úprava ústavná je v tomto úplne totožná s tou českou, tak tu je jasný predpoklad, že aj náš Ústavný súd by sa držal tých zásad, aké, aké vlastne rozhodli o tomto náleze v rámci Českej republiky.
Nedá mi nespomenúť v rámci tejto diskusie aj slová jedného popredného slovenského politika, ktorý paradoxne na túto tému upozornil, ale ďalej ju neriešil. Budem citovať z jeho sociálnych sietí z 1. augusta 2023: „Vraciam sa z Košického kraja a ešte raz všetkým ďakujem za milé stretnutia. Poviem vám ale aj jeden krátky príbeh. Rozprával som sa s mamičkou v Michalovciach. Stará sa o svojho postihnutého synčeka a je s ním výlučne na ošetrovateľskej starostlivosti. Ten syn potreboval ísť do nemocnice. A mama tam, samozrejme, musí ísť s ním, lebo sám by to nezvládol. A nakoniec táto mama, ktorá dostáva možno 500 eur mesačne na ošetrovanie, musí zaplatiť 200 eur v nemocnici len preto, že jej chorý syn potreboval, aby tam bola s ním." Napísal to na svoj Facebook Peter Pellegrini, dnes už zvolený prezident. Ďalej hovorí o tom, ako to musíme riešiť.
Nestihol to riešiť a ja preto dúfam, že keďže s riešením prichádzam, aby sa do takýchto ťažkých situácií, kedy je matka na ošetrovateľskom nútená naozaj vyberať si, že či si môže dovoliť lieky pre to dieťa, alebo zostať s tým dieťaťom, na čo má ústavný právny nárok, aby sme sa do takýchto situácií na Slovensku v právnom štáte nedostávali.
Toto je riešenie, čo ponúkame. Ohraničili sme to dvanástym rokom veku dieťaťa. Je to jednak ústupový krok a nejaká snaha o dohodu so zariadeniami poskytujúcimi zdravotnú starostlivosť, pretože ony dlhodobo upozorňujú, že tie kapacity, lôžkové kapacity a kapacity v rámci nemocníc sú v zlom stave a my nežijeme v nejakom virtuálnom priestore, my chceme naozaj dopomôcť k riešeniu veci a nechceme ich dostať do nejakého ďalšieho stresu, ale zároveň nemôžeme to robiť na úkor nedodržiavania detských práv. Takže tu sme hľadali nejaký kompromis a ten dvanásty rok veku je aj podľa psychológov práve tým rokom, kedy sa to láme, a tie deti už dokážu, maloletí, verbalizovať tú svoju potrebu, či tam chcú, alebo nechcú mať toho rodiča, či ho tam potrebujú, či im to ten stav zlepšuje. Vlastne tam, tam už dochádza k tomu mentálnemu vývoju takému, že niektorí si dokonca zvolia byť hospitalizovaní bez mamy, ale niektorí, alebo bez otca, ale niektorí, samozrejme, naďalej chcú a je pre nich prínosom tá blízkosť zákonného zástupcu, blízkej osoby, takže ju tam preferujú. A práve ten dvanásty rok sa nám zdal na ten poplatok ako taký kompromisný.
V niektorých krajinách Európskej únie to je bezplatné pre sprievod všetkých maloletých pacientov, pretože, ako hovorím, opierame sa tu o medzinárodné predpisy, ale nájdu sa aj krajiny, kde to je nejakým vekom ohraničené, takže boli by sme v nejakom kompromisnom znení voči situácii v rámci Európskej únie. Ako sme už dokázali viackrát predtým, aj keď ma mrzí, že nie pri zakotvení práva na sprievod pri maloletých pacientoch, ale napríklad nedávno pri zdravotne znevýhodnených deťoch, ktoré sú v detských domovoch, dokázali sme preklenúť tie politické tričká a tie rozdiely v našich politických vnímaniach sveta a zahlasovali sme zo 145 poslancov stoštyridsiatimi piatimi hlasmi za tento zákon. Som presvedčená, že by sme mali k tomu pristúpiť aj v prípade takejto zmeny, kde viacerí z nás pred voľbami hovorili, že toto treba zmeniť a azda niet jednoduchšej, jednoduchšieho riešenia, legislatívneho riešenia, ako urobiť to touto formou aj po diskusii s lekármi, aj po diskusii s pacientskymi organizáciami.
Ďakujem.

Ďakujem, ďakujem, pán predsedajúci.
Ide o novelu zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia, úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, a naším cieľom je, aby boli maloletí pacienti do dvanásteho roku života dieťaťa oslobodené od úhrady poplatkov za sprievod. A do rozpravy sa hlásim ako prvá a tam rada vysvetlím, čo sú naše dôvody k tejto novele.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ako spolupredkladateľka chcem šetriť čas a tak vystúpim len vo faktickej poznámke, nejdem, nejdem do rozpravy. Ale pokladám takisto za veľmi dôležité, aby sme aj my poslanci hľadali riešenia, akými môžme zlepšiť situáciu tých 400 detí, maloletých v tých reedukačných centrách. Dnes sme sa dozvedeli, že minister Drucker musel pre naozaj hrozné podmienky v tých zariadenia zatvoriť dve reedukačné centrá, jedno v Bystričanoch, druhé v Trstíne, to hovorí naozaj o žalostnom stave, v akom máme tieto centrá. A aj keď máme trošku zviazané ruky ako členovia zákonodarného zboru, pretože môžme predkladať v podstate len legislatívne zmeny a tu sa žiada oveľa hlbšia systémová zmena, ktorá by týmto deťom pomohla, a tú má v rukách pán minister Drucker momentálne, snažíme sa prispieť našou troškou, snažíme sa prispieť expertízou a riešeniami, ktoré sme vydolovali z praxe od ľudí, ktorí sa celý život vlastne venujú tejto problematike. A práve novela, s ktorou prichádzame, aby sme rozšírili tú radu a v podstate aj transparentnosť toho zariadenia, aby sa tie príbehy neuzavreli vo vnútri v tom zariadení, ale aby sme dokázali ten stav zariadenia pozorovať v čase aj s nejakými vonkajšími prispievateľmi a vonkajšími členmi týchto rád, to je niečo, čo môžme spraviť ako poslanci, to je niečo, čím môžme prispieť. A podľa mňa síce je to len malá zmena, malý čriepok, ale môže prispieť k tomu celkovému riešeniu a predchádzaniu takej situácie, akú sme zažili tento rok, keď nás všetkých zasiahla správa, ktorá prišla z Generálnej prokuratúry o mnohých zlyhaniach a škodách na detských právach v týchto zariadeniach.
Takže vás prosíme týmto ako predkladatelia tejto novely o podporu ako o prvý... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Je veľmi dôležité vypichnúť a podporiť, že tento návrh sa snaží o transparentnosť. Toto je podľa mňa niečo, čo by sme naprieč všetkými politickými stranami mali presadzovať a to nielen v tejto oblasti, ale v absolútne všetkých, aby mali ľudia čo najširšie informácie, naozaj či už o pracovnej pozícii, či o plate v ňom, to nie sú veci, ktoré by sme mali skrývať. Pretože vieme aj z minulosti z minulých návrhov, ktoré skvalitnili to pracovné prostredie, že akonáhle sme prišli s informáciami, ktoré stransparentnili tú pracovnú pozíciu, tak sa tie podmienky pre zamestnancov a tá rovnosť pri ich odmeňovaní zlepšili. Takže toto podľa mňa bude tiež pozitívny dôsledok.
Ale ako som povedala, keď sme mali o tomto diskusiu s kolegami v strane SaS, bolo pre nás veľmi dôležité, aby sme pri tom sankcionovaní nešli nad rámec toho, čo od nás žiada Európska únia, pretože už dnes je veľkou témou v rámci EÚ konkurencieschopnosť, potrebujeme byť podľa mňa aj pri prijímaní týchto, pri prijímaní týchto zmien v nejakej rovnováhe čo do povinnosti zamestnanca, čo do povinnosti zamestnávateľa, takže ak budeme vedieť hovoriť o znížení tej pokuty, tak ako kolegyňa Petrík povedala v predošlom príspevku, alebo pristúpiť k tomu, čo od nás žiada tá smernica, tak tam s týmto zámerom sme plne stotožnení, len tam máme tento jeden boľavý bod, o ktorom potrebujeme hovoriť.
Ďakujem.