Videokanál poslanca
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Tak vrátim sa k tomu, o čo v tejto novele, v tomto návrhu ide. Už dlhodobo zvádzam boj a doslova je to boj o to, aby na Slovensku mohol mať každý detský pacient od toho najmenšieho a najkrehkejšieho, akými sú predčasne narodené deti, až po puberťákov, tínedžerov, ktorí tiež žiadajú o to, aby mali možnosť mať pri sebe rodiča v nemocničnom zariadení, kde sa deti ocitajú v dnešných podmienkach aj samé a má to potom veľmi negatívne vplyvy na ich zotavovanie, na ich psychickú stránku a v konečnom dôsledku je to porušovaním ich práv, ktoré im garantujú medzinárodné predpisy, ale aj ústava.
Ako som už spomínala pri mojom prvom vystúpení v rámci navrhovania tejto úpravy, je veľmi dôležité, aby sme túto legislatívnu zmenu prijali nielen z toho titulu, že naplníme a uznáme zadosť našim medzinárodným záväzkom a našim ústavným právam, ktorými deti disponujú, ale aj z toho titulu, aby sme zabránili situáciám, ktoré dnes na úkor detí nie sú v našej legislatíve nejakým spôsobom ošetrené a ktoré sa v praxi, máme to aj zmerané, stávajú pomerne často. To boli práve tie situácie, kedy hovoríme o dieťati, ktoré je ešte v procese osvojenia a ocitne sa, potrebuje lekársku starostlivosť, potrebuje byť hospitalizované, alebo o deťoch, najmä deťoch samoživiteľov, rodičov jednorodičovských rodín, kde je viac detí a ten rodič si nemôže dovoliť opustiť ostatné deti, a preto hľadáme spôsob, akým by to dieťa nezostalo v nemocničnom zariadení osamotené, ale dokázali sme mu aj v rámci legálneho rámca poskytnúť ten sprievod blízkej osoby.
Samozrejme, tento návrh myslí aj na situácie, kedy z objektívnych dôvodov je, dôjde k stretu dvoch práv, teda právu toho maloletého pacienta mať pri sebe blízku osobu, hovorme najmä o rodičovi, vo väčšine prípadov je to rodič, ale zároveň sa to dostane do stretu s akútnou záchranou života v zmysle nejakej vážnej operácie, kde by bola prítomnosť kohokoľvek iného než trebárs operatéra a jeho tímu kontraproduktívna, a práve preto aj vzhľadom na diskusiu s ústavnými právnikmi, s ktorými som riešila tento možný stret dvoch ústavných práv, sme došli k formulácii, ktorá v takýchto závažných situáciách, akým je napríklad vážny operačný úkon, ponúka možnosť vyriešiť to v tom legislatívnom rámci tak, že na ten neodkladný čas toho operačného úkonu môže lekár prítomnosť rodiča odoprieť, ale to neznamená, že ho pošle von z nemocničného zariadenia, pošle von z oddelenia, to znamená, že mu vysvetlí, že teraz je nevyhnutné, aby, aby sa venovali tomu pacientovi v rámci operačnej sály, a hneď po tom, ako to bude možné, bude dieťa prinavrátené do blízkosti svojho rodiča a ideálne tak, ako to, tak ako to odporúčajú zdravotné postupy a moderná medicína, aby už pri preberaní z narkózy bol ten rodič pri svojom dieťati, pretože tam už máme aj vedecké výskumy, že ak je rodič alebo iná blízka osoba pri maloletom pacientovi, ktorý sa preberá z narkózy, tá rekonvalescencia je lepšia, preberanie z narkózy prebieha rýchlejšie, nehovoriac o tom, keď ide trebárs o dojčiacu matku a podobne. Čiže toto sú všetko veci, kde sa neopierame o nejaké naše zbožné priania, ale opierame sa o pomerne široké vedecké výskumy a štúdie, ktoré už k prítomnosti rodiča v nemocničnom zariadení pri svojom dieťati máme k dispozícii.
Prečo je to tak dôležité, aby sme túto zmenu prijali? Nuž jednoducho preto, lebo na Slovensku je toto právo porušované a zároveň, ak porušované nie je, je vykladané rôznym spôsobom, to znamená, že má heterogénne uplatňovanie naprieč tak malým Slovenskom, kde je naozaj žiaduce, aby sme zosúladili túto prax v prospech detského pacienta a taktiež aj v prospech nejakého upratania vzťahov medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti a zákonnými zástupcami maloletých pacientov. Pretože aj tu dochádza ku kritickým, nejasným situáciám, ktoré škodia zdravotníctvu, a to najmä preto, že nemáme legislatívny rámec a nemáme ani vykonávací predpis, ktorý podľa mňa by mal byť súčasťou tejto snahy, a preto som taký aj pripravila, preto o ňom už dlho hovorím a disponujú ním aj na ministerstve zdravotníctva.
Aké sú benefity pre detského pacienta, keď je pri ňom rodič? Nuž ako som hovorila, tam sa vieme opierať o výskumy, ktoré hovoria, že manažment bolesti u detského pacienta je jednoduchší, tam je to aj zmerané na stupnici bolesti a tak ďalej, lekári by k tomu vedeli povedať viac, rýchlejšia rekonvalescencia po prebúdzaní z narkózy, dokázateľne kratší pobyt v nemocničnom zariadení, ak je tam prítomná blízka osoba. To znamená, že to zotavovanie prebieha rýchlejšie, čo je v konečnom dôsledku pre štát ako verejného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti len dobré, lebo čím kratšie tam toho pacienta má, tým menej ho pacient stojí. A, samozrejme, je to dobré aj pre toho samotného detského pacienta, ktorý chceme, aby sa čo najskôr zotavil, ktorý chceme, aby, aby vlastne dosiahol ten najlepší možný zdravotný stav za pomoci tak verejnej zdravotníckej služby, ako aj psychosomaticky v blízkosti svojho rodiča v bezpečnom prostredí, bez strachu a bez stresových faktorov, ktoré, ktoré môžu ovplyvňovať ten proces rekonvalescencie aj liečby.
O benefitoch pre detského pacienta hádam ani, ani nemusíme ďalej hovoriť, lebo je nesporné, že, že to dieťa patrí k rodičovi. A, samozrejme, že sú v praxi situácie, kedy môže dôjsť k tomu, že prítomnosť rodiča je aj škodlivá, ak by išlo o rodiča, ktorý by mal násilné správanie, ak by išlo o rodiča, ktorý, ktorý by inak indikoval, že je tam nejaký patologický jav v tej rodine, ale toto my nemusíme riešiť v tomto návrhu, pretože to už riešia iné predpisy, to už máme dnes ošetrené v zákone o rodine a v ďalších zákonoch, že ak sa také niečo deje a také niečo spozoruje aj zdravotnícky personál v nemocnici, ktorý je explicitne spomenutý aj v zákone o rodine, že môže toto nahlásiť, musia tam konať úrady a tieto procesy sú v rámci legislatívy dotiahnuté.
Preto to spomínam, lebo v minulosti bol toto častý argument odporcov tejto novely, ktorí hľadali čokoľvek, o čo by sa opreli, a spomínali aj rodičov násilníkov ako, ako skupinu, ktorá, ktorú nevedia oni vo dverách nemocnice odhaliť. Nuž, iné zákony na to myslia a ak ju odhalíte neskôr, tak aj vtedy máte povinnosť ako zdravotnícky personál nahlásiť takéto podozrenia. Takže toto naozaj nemusíme, nemusíme riešiť v rámci, v rámci tejto úpravy. Na ňu už mysleli iné.
Aké benefity má prítomnosť pri dieťati pre samotného rodiča? Aj tie sú veľmi výrazné, pretože v rámci mojej viacročnej snahy o presadenie tohto práva sú to najmä rodičia, traumatizovaní rodičia, ktorí sa museli rozlúčiť so svojím dieťaťom napríklad pri dverách nemocničného oddelenia alebo im bola odoprená prítomnosť pri dieťati v tak banálnych situáciách, ktoré videli, že to dieťa zvláda zle a predsa len chceli byť pri ňom, ako bol covid test alebo vizita lekárov, kde sa to dieťa malé bálo v prítomnosti toľkých cudzích osôb, alebo pri odbere krvi, čo sú naozaj situácie, kedy, kedy ten rodič stojí za dverami, keď mu bola odopretá prítomnosť, počuje to dieťa plakať, počuje ho v strachu a nemôže tam byť z dôvodu rozhodnutia nejakého zdravotníckeho personálu, ktoré vôbec nedáva zmysel, lebo, lebo to, že sa niekto bojí verejnej kontroly, nie je dôvodom na to, aby sme traumatizovali dieťa a rodiča.
A práve toto nerovnaké uplatňovanie tohto detského práva mať pri sebe rodiča a rôzne maniere, ktoré máme zmerané v niektorých nemocniciach, sú dôvodom, prečo potrebujeme mať ten zákonný rámec a potrebujeme povedať aj zdravotníkom: nebojte sa tej verejnej kontroly aj ten rodič, ktorý tam je, on vám tam nemá uškodiť, on vám tam má pomôcť. On má komunikovať aj za vás s tým dieťaťom, aby pochopilo, čo mu idete robiť, on ho najlepšie pozná, on ho vie regulovať, on ho vie upokojiť. Čiže my sa musíme dostať do optiky celého tohto problému takej, že rodič s dieťaťom sú partnermi pre ten zdravotnícky personál. Nechcú mu škodiť, nechcú ho žalovať, nechcú proste mu byť nepriateľom, ale chcú mu asistovať v tom, aby to dieťa dosiahlo najlepší možný zdravotný stav čo najskôr. A ten rodič v tom celom procese je veľmi, veľmi dôležitý. Takže aj pre rodičov je toto kľúčové, aby, aby sme ich netraumatizovali a aby sme posilnili aj tú dôveru medzi zdravotníckym personálom a zákonnými zástupcami maloletých pacientov.
No a v konečnom dôsledku sa bavíme o tomto návrhu v podmienkach slovenskej reality, kde vieme, že máme podstav zdravotníckeho personálu, kým v iných krajinách OECD je priemer okolo deväť sestier na tuším tisíc, tisíc obyvateľov je to(?), tak na Slovensku je to niečo okolo päť a aj tu vidím priestor na to, aby takáto zmena a posilňovanie tej prítomnosti sprievodu pri detskom pacientovi pomohla odľahčiť ten nátlak, ktorý dnes je na zdravotnícky personál a ktorý si aj ja uvedomujem ako matka, bola som hospitalizovaná s deťmi a videla som, ako výrazne dokážete odbremeniť ten zdravotnícky personál, keď to dieťa vy nakŕmite, vy okúpete, vy prebalíte a nemusí to robiť sestra, ktorá by to, ak tam ten rodič nie je, samozrejme, bola nútená spraviť. Takže tu sa ani nemusíme baviť o tom, že koľko takýchto praktických úkonov dokáže urobiť rodič namiesto toho zdravotníckeho personálu, a tiež postrážiť to dieťa, aby si neublížilo, keď má napríklad kanylu alebo keď je inak liečené, čo v prípade, ak rodič nie je prítomný, v slovenských podmienkach stále ešte na niektorých pracoviskách riešime fixáciou tých pacientov, čo znamená, že dieťa je priviazané k postieľke, aby si nevytrhlo kanylu. A nechcem zovšeobecňovať, lebo toto sú pracoviská, ktorých je málo, ale aj to máme zmerané, že ešte stále sú takéto pracoviská, kde proste to dieťa je bez rodiča a, žiaľ, je priviazané k postieľke, ruky, nohy, aby si neublížilo, aby nevyskočilo z tej postieľky, aby nedošlo k väčšiemu zraneniu. Samozrejme, rozumiem, že sestry sa to snažia komunikovať tak, že nie sú schopné pri tom podstave zdravotníckeho personálu neustále sedieť pri tom dieťati a dbať na to, aby si neublížilo, ale práve preto, práve preto my potrebujeme túto úpravu, aby takéto situácie sa na Slovensku nevyskytovali, pretože toto keď spomeniete v akejkoľvek inej krajine, alebo keď to spomeniete aj, aj psychológom alebo ľudskoprávnym právnikom na Slovensku, tak povedia, že to napĺňa všetky známky definície mučenia, keď je malé dieťa bezmocné, keď sa nevie pohnúť, keď nevie urobiť to, čo chce urobiť, a my nemôžme deti liečiť tým, že ich mučíme takýmto spôsobom. Ja viem, že ten záujem je, aby sme poskytli tú najlepšiu zdravotnú starostlivosť, ale aj tá musí byť poskytnutá citlivo, aby nedochádzalo k škodám na, na psychike dieťaťa, ktorým vieme predísť a úplne najjednoduchšie tým, že tam to dieťa nebude samé.
A ja rozumiem, že sú aj rodiny, kde sú rôzne patologické javy, kde ten rodič jednoducho neostane s tým dieťaťom, kde to dieťa zostane v tej nemocnici samé a chceli by sme, aby pri ňom niekto ostal, ale aj na toto máme riešenia v zahraničí, z ktorých si dokážeme brať príklad, sú to buď študenti medicíny, ktorí vykonávajú takéto funkcie, že sú podporným personálom napríklad na detských oddeleniach a sú spoločnosťou pre takéto deti, lebo situácia, kedy tam nemôže ostať rodič, je naozaj ojedinelá. Tam sa nemusíme baviť o tom, že, že je to väčšina týchto prípadov, ale sú. A vieme rôznymi projektami a príkladmi zo zahraničia zabezpečiť pomoc aj pre takéto deti, ako hovorím, aby sme zabránili ešte väčším ujmám, ktoré už to dieťa zažíva, keď je v bolesti, choré, slabé v nemocničnom prostredí, aby sa okrem toho ešte viac nebálo a netrpelo.
A už som ten argument spomenula, ale nie je zanedbateľný. V krajinách, kde je toto právo plne napĺňané a povzbudzované, to znamená, že aj zdravotnícky personál explicitne povzbudzuje rodičov k tomu, aby, aby naplnili toto právo, aby boli nepretržite so svojím dieťaťom, tak tá dĺžka hospitalizácií pri jednotlivých, pri jednotlivých chorobách a diagnózach je kratšia. Aj na toto dnes máme výskumy, 16 krajín Európskej únie bolo v tomto porovnávaných, nebolo tam Slovensko, lebo Slovensko nemá toto právo garantované v svojej legislatíve, ale už dnes vieme, aký markantný vplyv to má na dĺžku hospitalizácie, ktorá nás daňových poplatníkov a tento štát v konečnom dôsledku stojí peniaze, ak je pridlhá alebo ak sme mohli nejakým dobrým opatrením ju skrátiť.
Chcem sa len spýtať, že ako navrhovateľ mám neobmedzený čas alebo mám dvadsať minút? (Reakcia predsedajúceho.) Neobmedzený. Dobre, pardon, lebo som sa teraz zmiatla. Dobre, neobmedzený znie pre mňa dobre v tejto téme... (Povedané s pobavením. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Šimečka, Michal, podpredseda NR SR
Do utorka 27. februára.
Marcinková, Vladimíra, poslankyňa NR SR
Ďakujem, ďakujem, že ste tu so mnou. (Povedané s pobavením.)
Ďalšiu dôležitú oblasť, ktorú chcem v súvislosti s týmto návrhom prebrať, je, aký je súčasný stav na Slovensku. Ja sa tejto téme venujem štvrtý rok a my máme zmerané do istej miery to, čomu sme čelili pred tými štyrmi rokmi a vieme, kam sme sa posunuli v tých jednotlivých krajoch po tých štyroch rokoch, a vieme, aký je aktuálny stav, asi najpresnejšie, keďže tam sme spojili sily s organizáciou INEKO, ktorá hodnotí kvalitu nemocníc, a jedným kritériom kvality hodnotenia kvality nemocníc v minulom roku bolo aj napĺňanie práva detských pacientov. Spojili sme sa s nimi aj pri tvorbe prieskumu, nie je to reprezentatívny prieskum, bola to anketa, prihlásilo sa nám do nej vyše 3 500 respondentov, ale máme pomerne obsiahlo pokryté všetky kraje a všetky nemocnice, takže vieme, vieme vyhodnotiť, aký je stav v jednotlivých nemocniciach na základe týchto 3 500 odpovedí, rozsiahlych odpovedí v dotazníku, ktoré nám popísali svoju skúsenosť s hospitalizáciou alebo odopretím, odopretím možnosti byť pri svojom dieťati počas hospitalizácie. Z tritisíc... ja budem hovoriť o 3 400 respondentoch, pretože niektorých sme vyradili, keď tie, keď tie odpovede neboli úplne. Z tých tritisíc respondentov, ktoré sme mali v rámci toho nášho celoslovenského prieskumu týkajúceho sa tohto práva, v 390 prípadoch, čo tvorí nejakých 11 %, v 390 prípadoch nebolo vôbec umožnené byť rodičom so svojím dieťaťom. Čiže v jedenástich percentách vôbec znamená, že nevideli svoje dieťa celý čas počas hospitalizácie alebo maximálne počas návštevných hodín, čo tiež je v rozpore, keďže návštevné hodiny sú limitované na nejaký krátky počet hodín, dve až tri. Z tých tritisíc prípadov, ktorým v nejakej miere bolo právo naplnené, sa ho vyše tristo ľudí muselo domáhať. To znamená, tristo rodičov sa muselo domáhať, aby mohli toto svoje právo naplniť, to znamená, že ich nepovzbudzovali k tomu, aby ostali so svojím dieťaťom, neodporúčali im to, ale oni, asertívni rodičia, poznajúc svoje práva, si tú prítomnosť pri rodičovi vybojovali. Čo tiež považujem za škodnú v celom tomto procese, lebo ak by to neboli rodičia, ktorí, ktorí dokážu takýmto spôsobom vyargumentovať toto svoje právo, tak by sa pridali k skupine 390 prípadov, kde to dieťa ostalo samé. Z 3 400 respondentov 1 238 uviedlo, že nemohlo byť so svojím dieťaťom nepretržite. To vyhodnocujeme rôzne, pretože naozaj, ako som spomenula, sú situácie, trebárs tie ťažké operačné zákroky, kde sa to dá pochopiť, samozrejme, že tam ten rodič na tej operačnej sále nebude, ale potom sú aj rutinné úkony, ako som spomínala, napríklad covidový test alebo vizita lekárom, alebo odber krvi, kde to nie je prekážkou podľa medzinárodných predpisov a aj podľa vykonávacích predpisov z okolitých krajín, aby tam ten rodič bol. Už tobôž nie pri vizite, keď sa tam nevykonáva vlastne žiaden lekársky zákrok, iba sa popisuje stav a je tam viacero cudzích ľudí, viacero lekárov a ten rodič nemá možnosť tam byť, komunikovať s dieťaťom, komunikovať s tým personálom. To je pre mňa aj ľudsky ako keby nepochopiteľné, že v takej miere sa to na Slovensku deje, že počas vizity vlastne toho rodiča pošlú za dvere.
Z 3 400 prípadov, ktoré popisujem, 2 415 respondentov uviedlo, že pri dieťati mohol ostať výlučne zákonný zástupca a nikto iný. To som už spomenula, prečo je toto problém, lebo nie každý zákonný zástupca z rôznych dôvodov, ako sú ťažké rodinné situácie, môže ostať pri svojom dieťati. Z toho máme ešte nemalé percento, kde dovolili zostať len mame. To znamená, že diskriminujúco pristupovali k otcovi. Máme aj prípad, kde vlastne povedali, že s dieťaťom môže zostať len mama, lenže tá mama bola dojčiaca, doma mala menšie dieťa, ktoré potrebovala dojčiť, to znamená, že s tým starším v nemocnici ostať nemohla, a otcovi toto právo nechceli poskytnúť z úplne mne nelogických dôvodov, a tak to dieťa ostalo samé.
Čiže aj preto je veľmi dôležité, aby to bolo explicitne popísané v rámci našej úpravy a aby k takýmto nerovnakým prístupom naprieč Slovenskom nedochádzalo. Lebo máme nemocnice, máme zdravotnícke zariadenia, kde toto právo v plnom rozsahu napĺňajú a povzbudzujú rodičov, aby pri tom svojom dieťati boli. Som s nimi v komunikácii, hovoria mi, že nerozumejú vlastne, prečo tu takú diskusiu vedieme, lebo pre nich to je úplne prirodzené, že toto je súčasťou toho balíka práv detského pacienta, ale práve preto, že toto nie je realitou všetkých zariadení na Slovensku, musíme túto debatu zvádzať a musíme povzbudzovať aj iné zariadenia k tomu, aby si boli týchto povinností vedomí a aby ich v prospech toho detského pacienta napĺňali.
Ďalšou takou pre mňa prekážkou, ale aj sklamaním je, keď si niektoré naše nemocnice, tu budem konkrétna, napr. Detská fakultná nemocnica v Košiciach, dajú na svoju stránku, že jediné, čo vedia rodičom poskytnúť, je lôžko a žiadajú rodičov, aby sa len, aby sa ani len nedopytovali o inej možnosti, jak to lôžko nemajú voľné, že stolička alebo rozkladacie kreslo a tak ďalej, neprichádza do úvahy. To majú na svojom webe, môžte si teraz pozrieť. A mňa toto, takýto prístup, mrzí, pretože my vieme aj z našich výskumov a my vieme aj z praxe v zahraničí, že dnes nedokážeme tú situáciu lôžkom vedľa dieťaťa riešiť všade, stopercentne pri každom dieťati, a to nie je len náš problém kapacitný. To je problém v Česku, to je problém v Rakúsku, to je problém v Nemecku, to je problém v Španielsku, vlastne aj v krajinách, kde majú špičkový zdravotnícky systém, nie sú schopní každému dieťaťu a jeho rodičovi poskytnúť to druhé lôžko, kde by sa rodič komfortne vyspal. Je to tak. Aj na Slovensku je to tak. Ja nežijem na inej planéte, ja si to uvedomujem, ale to neznamená, že tento zákon je nevykonateľný, pretože aj v rámci českej úpravy je explicitne dané, že ak nie je zdravotnícke zariadenie schopné poskytnúť lôžko, ktoré, samozrejme, by sme si želali všetci, tak musí poskytnúť aspoň stoličku. Nemôže, nemôže si vymyslieť pravidlo, že u nás nebudú rodičia sedieť na stoličke vedľa svojho dieťaťa a držať ho za ruku, lebo si to neželáme. To je v rozpore s medzinárodnými predpismi, to je v rozpore s ústavou, ktorá jasne hovorí, že vy dieťa od rodiča môžte oddeliť len na základe rozhodnutia súdu, nijako inak. Nie svojvôľou nejakého zdravotníckeho zariadenia. A práve preto, aby sme napĺňali tieto práva detí, ktorých práva majú byť na vrchole pyramídy nás, ktorí tvoríme zákonné rámce, práve preto je dôležité, aby sme nemocnice upozorňovali, že to, čo máte napísané na svojom webe, to je v rozpore aj s ústavou, to je v rozpore aj s Chartou práv detského pacienta, to je v rozpore aj s Dohovorom o právach dieťaťa a v konečnom dôsledku je to veľmi necitlivé, pretože v nemocnici vo vedľajšom okresnom meste je v sedemnástich prípadoch umožnené, aby ten rodič sedel na stoličke vedľa svojho dieťaťa. Tam to ako reálne vidia, vy to ako reálne nevidíte. Tu je značná nerovnosť v rámci jedného regiónu pri napĺňaní tohto práva. A z tých 2 400, ehm, z tých 3 400 prípadov máme zrátaných, že v 339 prípadoch tomu rodičovi nebolo možné poskytnúť lôžko, bola poskytnutá len stolička, a dokonca v 154 prípadoch nebola poskytnutá ani stolička, ale toho rodiča aj tak nevykázali a ten rodič buď bol na posteli so svojím dieťaťom, ak išlo o malé dieťa, alebo si stoličku doniesol, alebo iným spôsobom mu našli riešenie, ako môže to dieťa počas hospitalizácie držať za ruku, ale nevyhodili ho z toho oddelenia, vytvorili priestor, chceli, mohli. Ja verím, že takýto prístup je možný aj v iných nemocniciach.
Čiže týmto som chcela popísať, aká je približne situácia na Slovensku aj v číslach. Nie je ideálna a ja viem, že v rámci našich zdravotníckych zariadení by bolo toto len prvým krokom k tomu, aby tie práva detských pacientov boli naplno naplnené a aby neboli porušované. Takáto legislatívna úprava je to najmenej, čo my členovia parlamentu môžme pre tie deti urobiť.
Druhým krokom by malo byť, aby ministerstvo zdravotníctva k tejto naozaj rámcovej a krátkej vetičke, ktorú ja chcem pridať do zákona, pripravilo, ale ak by nepripravilo, spravila som to za nich, vykonávací predpis, tak ako je tomu v Českej republike, ten má v Českej republike 15 strán a úplne detailne krok po kroku vysvetľuje, ako pristupovať k detskému pacientovi, aby sme naplnili jeho potreby, aby sme neporušili jeho práva a aby sme dopomohli tomu procesu liečby, ktorý nemá len tú medicínsku a biologickú stránku, ale aj sociálnu a psychologickú. A mne sa tento predpis veľmi páči, ja som ho aj preložila do slovenčiny, aj zmenila v rámci, na slovenské podmienky v rámci legislatívy a tak ďalej a už dávno, za minulej vlády, disponujú týmto českým príkladom na ministerstve zdravotníctva a ja ho znova posielam pani ministerke, aby sa mohla inšpirovať alebo ho len prevziať, nemusí robiť nič navyše, len ho prevziať, okopírovať a uplatniť na Slovensku, pretože naozaj každá jedna veta odtiaľ je uplatniteľná u nás a je podložená štúdiami, kde to vidíte veľmi, veľmi dôsledne odcitované. (Rečníčka ukázala smerom do pléna svoj materiál.) Ja mám aj takéto dva vytlačené vykonávacie predpisy z Česka k dispozícii (rečníčka ukázala smerom do pléna ďalšie svoje materiály), ak by ste sa chceli niekto pozrieť na to, kľudne si poďte zobrať a môžte si to študovať, kým vám o tom budem hovoriť, pretože toto je niečo, čo ja vnímam ako, ako cestu aj pre Slovensko.
Spomeniem len niektoré detaily, ktoré v rámci tohto vykonávacieho predpisu, riešia v Českej republike. V minulom volebnom období pani Hatráková bola takou odporkyňou tohto návrhu, lebo hovorila, že je nevykonateľný napr. na psychiatrickom liečení, na psychiatrickom oddelení, tak v bode E, myslím, že to je tretia, štvrtá strana odzadu, máte veľmi detailne popísané, ako uplatňujú toto právo detského pacienta v Českej republike na psychiatrických oddeleniach. Explicitne tam hovoria, že existujú prípady, kedy je nepretržitá prítomnosť sprevádzajúcej osoby aj v psychiatrickej nemocnici prospešná, a potom existujú aj také prípady, kedy to tak nie je, ale na posúdenie prítomnosti sprevádzajúcej osoby v jednotlivých prípadoch je vhodné zvážiť nasledujúce kritériá, a tam už má lekár, zdravotnícky personál, ale aj ten rodič jasnú úpravu, ako sa bude postupovať v prípade toho jeho dieťaťa, v akom prípade tam bude na prospech, aby ostal s tým svojím dieťaťom v rámci psychiatrickej liečby a v akom nie.
Veľmi špecifickou kategóriou sú novorodenci. Aj to je tu upravené. Pre mňa veľkou motiváciou, prečo bojovať za túto zmenu, je aj situácia s predčasne narodenými deťmi na Slovensku. Tá diskusia je živá aj kvôli nie úplnej slávnej fotke pani ministerky, ale ja som vďačná, že aspoň otvorila debatu o tom, v akom hroznom stave sú naše neonatológie a ako masívne sú tam porušované tie práva detských pacientov aj práva rodičov byť s tým svojím dieťaťom. A aj toto, aj toto je jeden veľký rozmer celej tejto témy, kdežto pri českej úprave tomu venujú veľkú pozornosť, na Slovensku sa tvárime, že keď nie sme schopní to napĺňať, tak nepohybujeme sa v nejakej trestnej rovine alebo v nejakej rovine, ktorá škodí tomu dieťaťu, naopak, to, že nenapĺňame tú prítomnosť predčasne narodeného dieťaťa so svojou matkou, tu ide najmä o tú matku, ktorá ak je tam to dieťa blízko, môže rozbehnúť tú laktáciu pomerne rýchlejšie, môže ju takisto udržať dlhšie, ale čo je najdôležitejšie, môže mu zachrániť život. Pretože to bakteriálne prostredie matky dáva najväčšiu šancu na prežitie tomu predčasne narodenému novorodencovi, väčšiu než akýkoľvek inkubátor alebo akékoľvek iné prístroje, to je práve tá hruď mamy, na ktorú v zahraničí prikladajú to dieťa tak často, ako to počas toho dňa ide, ktorá môže tomu dieťaťu zachrániť život, môže zlepšiť jeho funkcie a môže ho rýchlejšie dostať do domáceho prostredia pri plnom zdraví.
Na Slovensku vo väčšine zariadení majú tieto deti obmedzený kontakt so svojím rodičom na 30 až 60 minút denne. Hovoríme o skupine detských pacientov, ktorá je najkrehkejšia, ktorá najviac potrebuje aj s ohľadom na ich zdravotný a kritický stav mať pri sebe toho rodiča, najmä mamu, a tu sa už naozaj nebavíme o nejakom zlepšení stavu a manažmente bolesti, tu sa bavíme o prežití, o zvyšovaní šancí na prežitie toho kritického novorodenca. Čiže pre mňa akékoľvek argumenty v tejto téme, prečo sa to nedá, sú v rozpore so základným kritériom, o ktoré sa má snažiť medicína, a to je zachrániť toho pacienta.
Ako hovorím, v Česku to majú veľmi detailne popísané a aj na základe toho mali nemocnice páky žiadať dofinancovanie niektorých oddelení alebo žiadať modernizáciu svojich oddelení, pretože keď to prijal minister, ktorý sa pod to podpísal, na druhý deň mu klopali, dobre, my tu nemáme dostatok lôžok, uvoľnil financie. Dobre, my tu nemáme miestnosť pre matky, ktorá by vyhovovala súčasným podmienkam, uvoľnil financie. Toto, voči čomu niektorí možno aj zľaknutí zdravotníci bojujú, lebo sa boja tej verejnej kontroly alebo sa boja toho, že možno to nebude v ich podmienkach nejakým spôsobom jednoduché presadiť, hovorím, naopak, toto je pre vás argument, ako toto oddelenie zlepšiť, lebo ak to raz máme v zákone, tak tomu musíme vytvárať podmienky.
A už len na dokončenie tejto oblasti, že ako to je v okolitých krajinách, aby som nehovorila len o Česku, tak spomeniem, že vo väčšine francúzskych nemocníc, verejných nemocníc, majú aj na dverách nápisy: "Rodičia sú vítaní v ktorúkoľvek hodinu dennú aj nočnú, majú povinnosť sprevádzať svoje dieťa v tomto zariadení." My sa bavíme o tom, aby mal túto možnosť každý jeden rodič, v zahraničí je to povinnosť, nenechajú vám tam hospitalizované dieťa bez toho, aby tam pri ňom bol nejaký dospelý človek, ktorý mu bude pomáhať s celým tým procesom ozdravovania.
Ako som už spomenula, toto je len prvý krok, táto vetička v zákone, táto rámcová úprava, o ktorú bojujem krvopotne štyri roky. Druhým krokom je práve tento vykonávací predpis, ktorý dnes už aj vďaka Čechom, ktorí to spravili poctivo a do diskusie boli zahrnutí dokonca aj slovenskí partneri, napr. spolky na dojčenie a tak ďalej, vytvorili niečo tak komplexné a tak podrobné, že sa nám stačí o to oprieť, že nám to stačí doslova obkukať a nemusíme vymýšľať koleso nanovo. A zároveň by nám to riešilo aj problémy, ktoré dnes máme, že niektorí rodičia aj keď chcú byť s tým svojím dieťaťom, tak úplne nepochopiteľne im v tom bráni iná legislatívna úprava, ku ktorej by som sa rada dostala v druhom čítaní, ak sa nám podarí dostať túto rámcovú zmenu cez prvé čítanie, pretože v inej zákonnej úprave na Slovensku máme obsiahnuté, že ak ide o onkologických pacientov alebo ak ide o matku so svojím dojčeným dieťaťom, alebo o dieťa do troch rokov, tak sú mu prioritizované a vytvárané podmienky na to, aby tam mohlo byť so svojím rodičom, ale ak tam nespadáte do týchto kategórií, tak je to na vyššej moci alebo na schopnosti vybojovať si to, alebo na rôznych iných, na rôznych iných náhodách, či so svojím dieťaťom v nemocnici ostanete, alebo neostanete. A tu sa dostávam k pre mňa nepochopiteľnému zámeru zákonodarcu, prečo vôbec akože takto taxatívne máme v našom, v našej legislatíve vymenované niektoré situácie, do ktorých sa ten detský pacient môže dostať a je plne chránený v rámci svojich práv, a potom máme iné diagnózy, takisto závažné, trebárs ak je dieťa kardiovaskulárny pacient a je tri-štyri týždne hospitalizované, alebo aj dva-tri mesiace, ale nemá tieto práva, ktoré má onkologický pacient. A ja chápem, že nemôžme porovnávať diagnózy a znie to necitlivo, ale v skutočnosti je, vytvára to aj veľké napätie medzi tými samotnými rodičmi a detskými pacientami, ktorí sa všetci dobre poznajú, ak majú dlhodobo choré dieťa, tieto ťažké diagnózy medzi sebou komunikujú a porovnávajú, akú majú pomoc od štátu, porovnávajú, aké majú to rozmedzie svojich práv, a my doslova pri jednej skupine máme tú citlivosť, dokázali sme im vytvoriť podmienky a pri inej skupine sme diskriminujúci, lebo na nich nemyslíme. Preto tento zákonný rámec musí platiť pre všetkých detských pacientov tak, ako nás k tomu zaväzujú medzinárodné predpisy, a nemôžme sa tváriť, že dieťa, ktoré má nefunkčné srdce, že nám na ňom záleží menej ako na dieťati, ktoré prechádza chemoterapiou. To jednoducho nemôže jeden zákonodarca takto stavať zákony.
A ja budem rada, keď sa k tejto téme budem môcť dostať bližšie v rámci druhého čítania. Kiež by sme sa doňho dostali a kiež by nám k nemu pomohli aj kolegovia z koalície, ktorí, verím, majú citlivosť pri ľudských právach a zdroje, nielen keď ide o kriminálnikov, ale aj v prípadoch, kedy ide o deti, lebo tu sú potrebné aj zdroje. Keď prijmeme akúkoľvek legislatívu, je dôležité, aby nasledovala pomoc tým jednotlivým oddeleniam.
A ja som rada, že to hovorím v situácii, kedy máme o jednu miliardu viac v rozpočte pre zdravotníctvo, keď vieme, že tam máme dvesto miliónov, ktoré dnes ešte nevieme, na čo budú použité, ale ja by som si veľmi želala, aby boli použité na pomoc detským pacientom, ktorí sa nieže zdá sa, ale my vieme, že sú na chvoste záujmu politických elít už dlhodobo, pretože tie investície do detských oddelení, do neonatológií sú najnižšie v rámci, v rámci tej schémy investičnej pomoci. A keď sa pozeráme na tie krásne farebné oddelenia napríklad detskej onkológie tu v Bratislave, všetko je to vďaka donorom, súkromným donorom, darcom a pomoci laickej verejnosti, pomoci citlivých ľudí ochotných pomáhať, a nie vďaka tomu, aby si tento štát uvedomil, že tí najkrehkejší potrebujú pomoc a my im ju doručíme aj vďaka zákonnému rámcu, aj vďaka vykonávaciemu predpisu a aj vďaka potrebným investíciám do tejto oblasti.
Čiže žiadne ďalšie výhovorky, ako nemáme peniaze alebo nemáme dostatočné kapacity, alebo táto zmena by trvala pridlho, už dnes neobstoja, pretože my vieme, že tu sme schopní prijímať oveľa komplexnejšie a zásadnejšie zmeny v skrátenom legislatívnom konaní. Keď sa, keď sa pýtame, ako budú financované, nie je to problém, napríklad pri náramkoch, pri trestaných alebo keď sa pána ministra Šutaja Eštoka pýtali, ako bude financovať zvýšené potreby na okresných úradoch pri priestupkovej činnosti, ktorá narastie tou zmenou, neni problém. Koľko peňazí bude treba, toľko tam doručíme. Tak ja vás prosím, ak toto nie je problém, vieme, že máme tie peniaze, doručme ich detským pacientom, doručme ich tým najkrehkejším stvoreniam na neonatológii, aby sme naozaj dokázali zachraňovať životy detí, pre ktorých je to bakteriálne prostredie matky proste tým najlepším inkubátorom a najväčšou šancou na prežitie. Lebo trvá to už roky, roky nám tu kvôli našej nečinnosti aj umierajú detskí pacienti, sú dlhšie hospitalizovaní, 30 % z nich preukázateľne končí s traumami, ak boli odlúčení od svojich detí, a nehovoriac o traumách rodičov. Naozaj toto je problém, ktorý tlačíme pred sebou, ubližujeme tým tým najkrehkejším a môžeme ho teraz veľmi rýchlo a spoločne vyriešiť. Lebo toto nie je téma, na ktorej by sme sa mali rozdeľovať, toto je naozaj tá jedna téma detí, kde by sme nemali mať spory.
Ďakujem. (Potlesk.)
Rozpracované
Videokanál poslanca
Vystúpenie 16.2.2024 10:04 - 10:04 hod.
Vladimíra MarcinkováTak vrátim sa k tomu, o čo v tejto novele, v tomto návrhu ide. Už dlhodobo zvádzam boj a doslova je to boj o to, aby na Slovensku mohol mať každý detský pacient od toho najmenšieho a najkrehkejšieho, akými sú predčasne narodené deti, až po puberťákov, tínedžerov, ktorí tiež žiadajú o to, aby mali možnosť mať pri sebe rodiča v nemocničnom zariadení, kde sa deti ocitajú v dnešných podmienkach aj samé a...
Tak vrátim sa k tomu, o čo v tejto novele, v tomto návrhu ide. Už dlhodobo zvádzam boj a doslova je to boj o to, aby na Slovensku mohol mať každý detský pacient od toho najmenšieho a najkrehkejšieho, akými sú predčasne narodené deti, až po puberťákov, tínedžerov, ktorí tiež žiadajú o to, aby mali možnosť mať pri sebe rodiča v nemocničnom zariadení, kde sa deti ocitajú v dnešných podmienkach aj samé a má to potom veľmi negatívne vplyvy na ich zotavovanie, na ich psychickú stránku a v konečnom dôsledku je to porušovaním ich práv, ktoré im garantujú medzinárodné predpisy, ale aj ústava.
Ako som už spomínala pri mojom prvom vystúpení v rámci navrhovania tejto úpravy, je veľmi dôležité, aby sme túto legislatívnu zmenu prijali nielen z toho titulu, že naplníme a uznáme zadosť našim medzinárodným záväzkom a našim ústavným právam, ktorými deti disponujú, ale aj z toho titulu, aby sme zabránili situáciám, ktoré dnes na úkor detí nie sú v našej legislatíve nejakým spôsobom ošetrené a ktoré sa v praxi, máme to aj zmerané, stávajú pomerne často. To boli práve tie situácie, kedy hovoríme o dieťati, ktoré je ešte v procese osvojenia a ocitne sa, potrebuje lekársku starostlivosť, potrebuje byť hospitalizované, alebo o deťoch, najmä deťoch samoživiteľov, rodičov jednorodičovských rodín, kde je viac detí a ten rodič si nemôže dovoliť opustiť ostatné deti, a preto hľadáme spôsob, akým by to dieťa nezostalo v nemocničnom zariadení osamotené, ale dokázali sme mu aj v rámci legálneho rámca poskytnúť ten sprievod blízkej osoby.
Samozrejme, tento návrh myslí aj na situácie, kedy z objektívnych dôvodov je, dôjde k stretu dvoch práv, teda právu toho maloletého pacienta mať pri sebe blízku osobu, hovorme najmä o rodičovi, vo väčšine prípadov je to rodič, ale zároveň sa to dostane do stretu s akútnou záchranou života v zmysle nejakej vážnej operácie, kde by bola prítomnosť kohokoľvek iného než trebárs operatéra a jeho tímu kontraproduktívna, a práve preto aj vzhľadom na diskusiu s ústavnými právnikmi, s ktorými som riešila tento možný stret dvoch ústavných práv, sme došli k formulácii, ktorá v takýchto závažných situáciách, akým je napríklad vážny operačný úkon, ponúka možnosť vyriešiť to v tom legislatívnom rámci tak, že na ten neodkladný čas toho operačného úkonu môže lekár prítomnosť rodiča odoprieť, ale to neznamená, že ho pošle von z nemocničného zariadenia, pošle von z oddelenia, to znamená, že mu vysvetlí, že teraz je nevyhnutné, aby, aby sa venovali tomu pacientovi v rámci operačnej sály, a hneď po tom, ako to bude možné, bude dieťa prinavrátené do blízkosti svojho rodiča a ideálne tak, ako to, tak ako to odporúčajú zdravotné postupy a moderná medicína, aby už pri preberaní z narkózy bol ten rodič pri svojom dieťati, pretože tam už máme aj vedecké výskumy, že ak je rodič alebo iná blízka osoba pri maloletom pacientovi, ktorý sa preberá z narkózy, tá rekonvalescencia je lepšia, preberanie z narkózy prebieha rýchlejšie, nehovoriac o tom, keď ide trebárs o dojčiacu matku a podobne. Čiže toto sú všetko veci, kde sa neopierame o nejaké naše zbožné priania, ale opierame sa o pomerne široké vedecké výskumy a štúdie, ktoré už k prítomnosti rodiča v nemocničnom zariadení pri svojom dieťati máme k dispozícii.
Prečo je to tak dôležité, aby sme túto zmenu prijali? Nuž jednoducho preto, lebo na Slovensku je toto právo porušované a zároveň, ak porušované nie je, je vykladané rôznym spôsobom, to znamená, že má heterogénne uplatňovanie naprieč tak malým Slovenskom, kde je naozaj žiaduce, aby sme zosúladili túto prax v prospech detského pacienta a taktiež aj v prospech nejakého upratania vzťahov medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti a zákonnými zástupcami maloletých pacientov. Pretože aj tu dochádza ku kritickým, nejasným situáciám, ktoré škodia zdravotníctvu, a to najmä preto, že nemáme legislatívny rámec a nemáme ani vykonávací predpis, ktorý podľa mňa by mal byť súčasťou tejto snahy, a preto som taký aj pripravila, preto o ňom už dlho hovorím a disponujú ním aj na ministerstve zdravotníctva.
Aké sú benefity pre detského pacienta, keď je pri ňom rodič? Nuž ako som hovorila, tam sa vieme opierať o výskumy, ktoré hovoria, že manažment bolesti u detského pacienta je jednoduchší, tam je to aj zmerané na stupnici bolesti a tak ďalej, lekári by k tomu vedeli povedať viac, rýchlejšia rekonvalescencia po prebúdzaní z narkózy, dokázateľne kratší pobyt v nemocničnom zariadení, ak je tam prítomná blízka osoba. To znamená, že to zotavovanie prebieha rýchlejšie, čo je v konečnom dôsledku pre štát ako verejného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti len dobré, lebo čím kratšie tam toho pacienta má, tým menej ho pacient stojí. A, samozrejme, je to dobré aj pre toho samotného detského pacienta, ktorý chceme, aby sa čo najskôr zotavil, ktorý chceme, aby, aby vlastne dosiahol ten najlepší možný zdravotný stav za pomoci tak verejnej zdravotníckej služby, ako aj psychosomaticky v blízkosti svojho rodiča v bezpečnom prostredí, bez strachu a bez stresových faktorov, ktoré, ktoré môžu ovplyvňovať ten proces rekonvalescencie aj liečby.
O benefitoch pre detského pacienta hádam ani, ani nemusíme ďalej hovoriť, lebo je nesporné, že, že to dieťa patrí k rodičovi. A, samozrejme, že sú v praxi situácie, kedy môže dôjsť k tomu, že prítomnosť rodiča je aj škodlivá, ak by išlo o rodiča, ktorý by mal násilné správanie, ak by išlo o rodiča, ktorý, ktorý by inak indikoval, že je tam nejaký patologický jav v tej rodine, ale toto my nemusíme riešiť v tomto návrhu, pretože to už riešia iné predpisy, to už máme dnes ošetrené v zákone o rodine a v ďalších zákonoch, že ak sa také niečo deje a také niečo spozoruje aj zdravotnícky personál v nemocnici, ktorý je explicitne spomenutý aj v zákone o rodine, že môže toto nahlásiť, musia tam konať úrady a tieto procesy sú v rámci legislatívy dotiahnuté.
Preto to spomínam, lebo v minulosti bol toto častý argument odporcov tejto novely, ktorí hľadali čokoľvek, o čo by sa opreli, a spomínali aj rodičov násilníkov ako, ako skupinu, ktorá, ktorú nevedia oni vo dverách nemocnice odhaliť. Nuž, iné zákony na to myslia a ak ju odhalíte neskôr, tak aj vtedy máte povinnosť ako zdravotnícky personál nahlásiť takéto podozrenia. Takže toto naozaj nemusíme, nemusíme riešiť v rámci, v rámci tejto úpravy. Na ňu už mysleli iné.
Aké benefity má prítomnosť pri dieťati pre samotného rodiča? Aj tie sú veľmi výrazné, pretože v rámci mojej viacročnej snahy o presadenie tohto práva sú to najmä rodičia, traumatizovaní rodičia, ktorí sa museli rozlúčiť so svojím dieťaťom napríklad pri dverách nemocničného oddelenia alebo im bola odoprená prítomnosť pri dieťati v tak banálnych situáciách, ktoré videli, že to dieťa zvláda zle a predsa len chceli byť pri ňom, ako bol covid test alebo vizita lekárov, kde sa to dieťa malé bálo v prítomnosti toľkých cudzích osôb, alebo pri odbere krvi, čo sú naozaj situácie, kedy, kedy ten rodič stojí za dverami, keď mu bola odopretá prítomnosť, počuje to dieťa plakať, počuje ho v strachu a nemôže tam byť z dôvodu rozhodnutia nejakého zdravotníckeho personálu, ktoré vôbec nedáva zmysel, lebo, lebo to, že sa niekto bojí verejnej kontroly, nie je dôvodom na to, aby sme traumatizovali dieťa a rodiča.
A práve toto nerovnaké uplatňovanie tohto detského práva mať pri sebe rodiča a rôzne maniere, ktoré máme zmerané v niektorých nemocniciach, sú dôvodom, prečo potrebujeme mať ten zákonný rámec a potrebujeme povedať aj zdravotníkom: nebojte sa tej verejnej kontroly aj ten rodič, ktorý tam je, on vám tam nemá uškodiť, on vám tam má pomôcť. On má komunikovať aj za vás s tým dieťaťom, aby pochopilo, čo mu idete robiť, on ho najlepšie pozná, on ho vie regulovať, on ho vie upokojiť. Čiže my sa musíme dostať do optiky celého tohto problému takej, že rodič s dieťaťom sú partnermi pre ten zdravotnícky personál. Nechcú mu škodiť, nechcú ho žalovať, nechcú proste mu byť nepriateľom, ale chcú mu asistovať v tom, aby to dieťa dosiahlo najlepší možný zdravotný stav čo najskôr. A ten rodič v tom celom procese je veľmi, veľmi dôležitý. Takže aj pre rodičov je toto kľúčové, aby, aby sme ich netraumatizovali a aby sme posilnili aj tú dôveru medzi zdravotníckym personálom a zákonnými zástupcami maloletých pacientov.
No a v konečnom dôsledku sa bavíme o tomto návrhu v podmienkach slovenskej reality, kde vieme, že máme podstav zdravotníckeho personálu, kým v iných krajinách OECD je priemer okolo deväť sestier na tuším tisíc, tisíc obyvateľov je to(?), tak na Slovensku je to niečo okolo päť a aj tu vidím priestor na to, aby takáto zmena a posilňovanie tej prítomnosti sprievodu pri detskom pacientovi pomohla odľahčiť ten nátlak, ktorý dnes je na zdravotnícky personál a ktorý si aj ja uvedomujem ako matka, bola som hospitalizovaná s deťmi a videla som, ako výrazne dokážete odbremeniť ten zdravotnícky personál, keď to dieťa vy nakŕmite, vy okúpete, vy prebalíte a nemusí to robiť sestra, ktorá by to, ak tam ten rodič nie je, samozrejme, bola nútená spraviť. Takže tu sa ani nemusíme baviť o tom, že koľko takýchto praktických úkonov dokáže urobiť rodič namiesto toho zdravotníckeho personálu, a tiež postrážiť to dieťa, aby si neublížilo, keď má napríklad kanylu alebo keď je inak liečené, čo v prípade, ak rodič nie je prítomný, v slovenských podmienkach stále ešte na niektorých pracoviskách riešime fixáciou tých pacientov, čo znamená, že dieťa je priviazané k postieľke, aby si nevytrhlo kanylu. A nechcem zovšeobecňovať, lebo toto sú pracoviská, ktorých je málo, ale aj to máme zmerané, že ešte stále sú takéto pracoviská, kde proste to dieťa je bez rodiča a, žiaľ, je priviazané k postieľke, ruky, nohy, aby si neublížilo, aby nevyskočilo z tej postieľky, aby nedošlo k väčšiemu zraneniu. Samozrejme, rozumiem, že sestry sa to snažia komunikovať tak, že nie sú schopné pri tom podstave zdravotníckeho personálu neustále sedieť pri tom dieťati a dbať na to, aby si neublížilo, ale práve preto, práve preto my potrebujeme túto úpravu, aby takéto situácie sa na Slovensku nevyskytovali, pretože toto keď spomeniete v akejkoľvek inej krajine, alebo keď to spomeniete aj, aj psychológom alebo ľudskoprávnym právnikom na Slovensku, tak povedia, že to napĺňa všetky známky definície mučenia, keď je malé dieťa bezmocné, keď sa nevie pohnúť, keď nevie urobiť to, čo chce urobiť, a my nemôžme deti liečiť tým, že ich mučíme takýmto spôsobom. Ja viem, že ten záujem je, aby sme poskytli tú najlepšiu zdravotnú starostlivosť, ale aj tá musí byť poskytnutá citlivo, aby nedochádzalo k škodám na, na psychike dieťaťa, ktorým vieme predísť a úplne najjednoduchšie tým, že tam to dieťa nebude samé.
A ja rozumiem, že sú aj rodiny, kde sú rôzne patologické javy, kde ten rodič jednoducho neostane s tým dieťaťom, kde to dieťa zostane v tej nemocnici samé a chceli by sme, aby pri ňom niekto ostal, ale aj na toto máme riešenia v zahraničí, z ktorých si dokážeme brať príklad, sú to buď študenti medicíny, ktorí vykonávajú takéto funkcie, že sú podporným personálom napríklad na detských oddeleniach a sú spoločnosťou pre takéto deti, lebo situácia, kedy tam nemôže ostať rodič, je naozaj ojedinelá. Tam sa nemusíme baviť o tom, že, že je to väčšina týchto prípadov, ale sú. A vieme rôznymi projektami a príkladmi zo zahraničia zabezpečiť pomoc aj pre takéto deti, ako hovorím, aby sme zabránili ešte väčším ujmám, ktoré už to dieťa zažíva, keď je v bolesti, choré, slabé v nemocničnom prostredí, aby sa okrem toho ešte viac nebálo a netrpelo.
A už som ten argument spomenula, ale nie je zanedbateľný. V krajinách, kde je toto právo plne napĺňané a povzbudzované, to znamená, že aj zdravotnícky personál explicitne povzbudzuje rodičov k tomu, aby, aby naplnili toto právo, aby boli nepretržite so svojím dieťaťom, tak tá dĺžka hospitalizácií pri jednotlivých, pri jednotlivých chorobách a diagnózach je kratšia. Aj na toto dnes máme výskumy, 16 krajín Európskej únie bolo v tomto porovnávaných, nebolo tam Slovensko, lebo Slovensko nemá toto právo garantované v svojej legislatíve, ale už dnes vieme, aký markantný vplyv to má na dĺžku hospitalizácie, ktorá nás daňových poplatníkov a tento štát v konečnom dôsledku stojí peniaze, ak je pridlhá alebo ak sme mohli nejakým dobrým opatrením ju skrátiť.
Chcem sa len spýtať, že ako navrhovateľ mám neobmedzený čas alebo mám dvadsať minút? (Reakcia predsedajúceho.) Neobmedzený. Dobre, pardon, lebo som sa teraz zmiatla. Dobre, neobmedzený znie pre mňa dobre v tejto téme... (Povedané s pobavením. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Šimečka, Michal, podpredseda NR SR
Do utorka 27. februára.
Marcinková, Vladimíra, poslankyňa NR SR
Ďakujem, ďakujem, že ste tu so mnou. (Povedané s pobavením.)
Ďalšiu dôležitú oblasť, ktorú chcem v súvislosti s týmto návrhom prebrať, je, aký je súčasný stav na Slovensku. Ja sa tejto téme venujem štvrtý rok a my máme zmerané do istej miery to, čomu sme čelili pred tými štyrmi rokmi a vieme, kam sme sa posunuli v tých jednotlivých krajoch po tých štyroch rokoch, a vieme, aký je aktuálny stav, asi najpresnejšie, keďže tam sme spojili sily s organizáciou INEKO, ktorá hodnotí kvalitu nemocníc, a jedným kritériom kvality hodnotenia kvality nemocníc v minulom roku bolo aj napĺňanie práva detských pacientov. Spojili sme sa s nimi aj pri tvorbe prieskumu, nie je to reprezentatívny prieskum, bola to anketa, prihlásilo sa nám do nej vyše 3 500 respondentov, ale máme pomerne obsiahlo pokryté všetky kraje a všetky nemocnice, takže vieme, vieme vyhodnotiť, aký je stav v jednotlivých nemocniciach na základe týchto 3 500 odpovedí, rozsiahlych odpovedí v dotazníku, ktoré nám popísali svoju skúsenosť s hospitalizáciou alebo odopretím, odopretím možnosti byť pri svojom dieťati počas hospitalizácie. Z tritisíc... ja budem hovoriť o 3 400 respondentoch, pretože niektorých sme vyradili, keď tie, keď tie odpovede neboli úplne. Z tých tritisíc respondentov, ktoré sme mali v rámci toho nášho celoslovenského prieskumu týkajúceho sa tohto práva, v 390 prípadoch, čo tvorí nejakých 11 %, v 390 prípadoch nebolo vôbec umožnené byť rodičom so svojím dieťaťom. Čiže v jedenástich percentách vôbec znamená, že nevideli svoje dieťa celý čas počas hospitalizácie alebo maximálne počas návštevných hodín, čo tiež je v rozpore, keďže návštevné hodiny sú limitované na nejaký krátky počet hodín, dve až tri. Z tých tritisíc prípadov, ktorým v nejakej miere bolo právo naplnené, sa ho vyše tristo ľudí muselo domáhať. To znamená, tristo rodičov sa muselo domáhať, aby mohli toto svoje právo naplniť, to znamená, že ich nepovzbudzovali k tomu, aby ostali so svojím dieťaťom, neodporúčali im to, ale oni, asertívni rodičia, poznajúc svoje práva, si tú prítomnosť pri rodičovi vybojovali. Čo tiež považujem za škodnú v celom tomto procese, lebo ak by to neboli rodičia, ktorí, ktorí dokážu takýmto spôsobom vyargumentovať toto svoje právo, tak by sa pridali k skupine 390 prípadov, kde to dieťa ostalo samé. Z 3 400 respondentov 1 238 uviedlo, že nemohlo byť so svojím dieťaťom nepretržite. To vyhodnocujeme rôzne, pretože naozaj, ako som spomenula, sú situácie, trebárs tie ťažké operačné zákroky, kde sa to dá pochopiť, samozrejme, že tam ten rodič na tej operačnej sále nebude, ale potom sú aj rutinné úkony, ako som spomínala, napríklad covidový test alebo vizita lekárom, alebo odber krvi, kde to nie je prekážkou podľa medzinárodných predpisov a aj podľa vykonávacích predpisov z okolitých krajín, aby tam ten rodič bol. Už tobôž nie pri vizite, keď sa tam nevykonáva vlastne žiaden lekársky zákrok, iba sa popisuje stav a je tam viacero cudzích ľudí, viacero lekárov a ten rodič nemá možnosť tam byť, komunikovať s dieťaťom, komunikovať s tým personálom. To je pre mňa aj ľudsky ako keby nepochopiteľné, že v takej miere sa to na Slovensku deje, že počas vizity vlastne toho rodiča pošlú za dvere.
Z 3 400 prípadov, ktoré popisujem, 2 415 respondentov uviedlo, že pri dieťati mohol ostať výlučne zákonný zástupca a nikto iný. To som už spomenula, prečo je toto problém, lebo nie každý zákonný zástupca z rôznych dôvodov, ako sú ťažké rodinné situácie, môže ostať pri svojom dieťati. Z toho máme ešte nemalé percento, kde dovolili zostať len mame. To znamená, že diskriminujúco pristupovali k otcovi. Máme aj prípad, kde vlastne povedali, že s dieťaťom môže zostať len mama, lenže tá mama bola dojčiaca, doma mala menšie dieťa, ktoré potrebovala dojčiť, to znamená, že s tým starším v nemocnici ostať nemohla, a otcovi toto právo nechceli poskytnúť z úplne mne nelogických dôvodov, a tak to dieťa ostalo samé.
Čiže aj preto je veľmi dôležité, aby to bolo explicitne popísané v rámci našej úpravy a aby k takýmto nerovnakým prístupom naprieč Slovenskom nedochádzalo. Lebo máme nemocnice, máme zdravotnícke zariadenia, kde toto právo v plnom rozsahu napĺňajú a povzbudzujú rodičov, aby pri tom svojom dieťati boli. Som s nimi v komunikácii, hovoria mi, že nerozumejú vlastne, prečo tu takú diskusiu vedieme, lebo pre nich to je úplne prirodzené, že toto je súčasťou toho balíka práv detského pacienta, ale práve preto, že toto nie je realitou všetkých zariadení na Slovensku, musíme túto debatu zvádzať a musíme povzbudzovať aj iné zariadenia k tomu, aby si boli týchto povinností vedomí a aby ich v prospech toho detského pacienta napĺňali.
Ďalšou takou pre mňa prekážkou, ale aj sklamaním je, keď si niektoré naše nemocnice, tu budem konkrétna, napr. Detská fakultná nemocnica v Košiciach, dajú na svoju stránku, že jediné, čo vedia rodičom poskytnúť, je lôžko a žiadajú rodičov, aby sa len, aby sa ani len nedopytovali o inej možnosti, jak to lôžko nemajú voľné, že stolička alebo rozkladacie kreslo a tak ďalej, neprichádza do úvahy. To majú na svojom webe, môžte si teraz pozrieť. A mňa toto, takýto prístup, mrzí, pretože my vieme aj z našich výskumov a my vieme aj z praxe v zahraničí, že dnes nedokážeme tú situáciu lôžkom vedľa dieťaťa riešiť všade, stopercentne pri každom dieťati, a to nie je len náš problém kapacitný. To je problém v Česku, to je problém v Rakúsku, to je problém v Nemecku, to je problém v Španielsku, vlastne aj v krajinách, kde majú špičkový zdravotnícky systém, nie sú schopní každému dieťaťu a jeho rodičovi poskytnúť to druhé lôžko, kde by sa rodič komfortne vyspal. Je to tak. Aj na Slovensku je to tak. Ja nežijem na inej planéte, ja si to uvedomujem, ale to neznamená, že tento zákon je nevykonateľný, pretože aj v rámci českej úpravy je explicitne dané, že ak nie je zdravotnícke zariadenie schopné poskytnúť lôžko, ktoré, samozrejme, by sme si želali všetci, tak musí poskytnúť aspoň stoličku. Nemôže, nemôže si vymyslieť pravidlo, že u nás nebudú rodičia sedieť na stoličke vedľa svojho dieťaťa a držať ho za ruku, lebo si to neželáme. To je v rozpore s medzinárodnými predpismi, to je v rozpore s ústavou, ktorá jasne hovorí, že vy dieťa od rodiča môžte oddeliť len na základe rozhodnutia súdu, nijako inak. Nie svojvôľou nejakého zdravotníckeho zariadenia. A práve preto, aby sme napĺňali tieto práva detí, ktorých práva majú byť na vrchole pyramídy nás, ktorí tvoríme zákonné rámce, práve preto je dôležité, aby sme nemocnice upozorňovali, že to, čo máte napísané na svojom webe, to je v rozpore aj s ústavou, to je v rozpore aj s Chartou práv detského pacienta, to je v rozpore aj s Dohovorom o právach dieťaťa a v konečnom dôsledku je to veľmi necitlivé, pretože v nemocnici vo vedľajšom okresnom meste je v sedemnástich prípadoch umožnené, aby ten rodič sedel na stoličke vedľa svojho dieťaťa. Tam to ako reálne vidia, vy to ako reálne nevidíte. Tu je značná nerovnosť v rámci jedného regiónu pri napĺňaní tohto práva. A z tých 2 400, ehm, z tých 3 400 prípadov máme zrátaných, že v 339 prípadoch tomu rodičovi nebolo možné poskytnúť lôžko, bola poskytnutá len stolička, a dokonca v 154 prípadoch nebola poskytnutá ani stolička, ale toho rodiča aj tak nevykázali a ten rodič buď bol na posteli so svojím dieťaťom, ak išlo o malé dieťa, alebo si stoličku doniesol, alebo iným spôsobom mu našli riešenie, ako môže to dieťa počas hospitalizácie držať za ruku, ale nevyhodili ho z toho oddelenia, vytvorili priestor, chceli, mohli. Ja verím, že takýto prístup je možný aj v iných nemocniciach.
Čiže týmto som chcela popísať, aká je približne situácia na Slovensku aj v číslach. Nie je ideálna a ja viem, že v rámci našich zdravotníckych zariadení by bolo toto len prvým krokom k tomu, aby tie práva detských pacientov boli naplno naplnené a aby neboli porušované. Takáto legislatívna úprava je to najmenej, čo my členovia parlamentu môžme pre tie deti urobiť.
Druhým krokom by malo byť, aby ministerstvo zdravotníctva k tejto naozaj rámcovej a krátkej vetičke, ktorú ja chcem pridať do zákona, pripravilo, ale ak by nepripravilo, spravila som to za nich, vykonávací predpis, tak ako je tomu v Českej republike, ten má v Českej republike 15 strán a úplne detailne krok po kroku vysvetľuje, ako pristupovať k detskému pacientovi, aby sme naplnili jeho potreby, aby sme neporušili jeho práva a aby sme dopomohli tomu procesu liečby, ktorý nemá len tú medicínsku a biologickú stránku, ale aj sociálnu a psychologickú. A mne sa tento predpis veľmi páči, ja som ho aj preložila do slovenčiny, aj zmenila v rámci, na slovenské podmienky v rámci legislatívy a tak ďalej a už dávno, za minulej vlády, disponujú týmto českým príkladom na ministerstve zdravotníctva a ja ho znova posielam pani ministerke, aby sa mohla inšpirovať alebo ho len prevziať, nemusí robiť nič navyše, len ho prevziať, okopírovať a uplatniť na Slovensku, pretože naozaj každá jedna veta odtiaľ je uplatniteľná u nás a je podložená štúdiami, kde to vidíte veľmi, veľmi dôsledne odcitované. (Rečníčka ukázala smerom do pléna svoj materiál.) Ja mám aj takéto dva vytlačené vykonávacie predpisy z Česka k dispozícii (rečníčka ukázala smerom do pléna ďalšie svoje materiály), ak by ste sa chceli niekto pozrieť na to, kľudne si poďte zobrať a môžte si to študovať, kým vám o tom budem hovoriť, pretože toto je niečo, čo ja vnímam ako, ako cestu aj pre Slovensko.
Spomeniem len niektoré detaily, ktoré v rámci tohto vykonávacieho predpisu, riešia v Českej republike. V minulom volebnom období pani Hatráková bola takou odporkyňou tohto návrhu, lebo hovorila, že je nevykonateľný napr. na psychiatrickom liečení, na psychiatrickom oddelení, tak v bode E, myslím, že to je tretia, štvrtá strana odzadu, máte veľmi detailne popísané, ako uplatňujú toto právo detského pacienta v Českej republike na psychiatrických oddeleniach. Explicitne tam hovoria, že existujú prípady, kedy je nepretržitá prítomnosť sprevádzajúcej osoby aj v psychiatrickej nemocnici prospešná, a potom existujú aj také prípady, kedy to tak nie je, ale na posúdenie prítomnosti sprevádzajúcej osoby v jednotlivých prípadoch je vhodné zvážiť nasledujúce kritériá, a tam už má lekár, zdravotnícky personál, ale aj ten rodič jasnú úpravu, ako sa bude postupovať v prípade toho jeho dieťaťa, v akom prípade tam bude na prospech, aby ostal s tým svojím dieťaťom v rámci psychiatrickej liečby a v akom nie.
Veľmi špecifickou kategóriou sú novorodenci. Aj to je tu upravené. Pre mňa veľkou motiváciou, prečo bojovať za túto zmenu, je aj situácia s predčasne narodenými deťmi na Slovensku. Tá diskusia je živá aj kvôli nie úplnej slávnej fotke pani ministerky, ale ja som vďačná, že aspoň otvorila debatu o tom, v akom hroznom stave sú naše neonatológie a ako masívne sú tam porušované tie práva detských pacientov aj práva rodičov byť s tým svojím dieťaťom. A aj toto, aj toto je jeden veľký rozmer celej tejto témy, kdežto pri českej úprave tomu venujú veľkú pozornosť, na Slovensku sa tvárime, že keď nie sme schopní to napĺňať, tak nepohybujeme sa v nejakej trestnej rovine alebo v nejakej rovine, ktorá škodí tomu dieťaťu, naopak, to, že nenapĺňame tú prítomnosť predčasne narodeného dieťaťa so svojou matkou, tu ide najmä o tú matku, ktorá ak je tam to dieťa blízko, môže rozbehnúť tú laktáciu pomerne rýchlejšie, môže ju takisto udržať dlhšie, ale čo je najdôležitejšie, môže mu zachrániť život. Pretože to bakteriálne prostredie matky dáva najväčšiu šancu na prežitie tomu predčasne narodenému novorodencovi, väčšiu než akýkoľvek inkubátor alebo akékoľvek iné prístroje, to je práve tá hruď mamy, na ktorú v zahraničí prikladajú to dieťa tak často, ako to počas toho dňa ide, ktorá môže tomu dieťaťu zachrániť život, môže zlepšiť jeho funkcie a môže ho rýchlejšie dostať do domáceho prostredia pri plnom zdraví.
Na Slovensku vo väčšine zariadení majú tieto deti obmedzený kontakt so svojím rodičom na 30 až 60 minút denne. Hovoríme o skupine detských pacientov, ktorá je najkrehkejšia, ktorá najviac potrebuje aj s ohľadom na ich zdravotný a kritický stav mať pri sebe toho rodiča, najmä mamu, a tu sa už naozaj nebavíme o nejakom zlepšení stavu a manažmente bolesti, tu sa bavíme o prežití, o zvyšovaní šancí na prežitie toho kritického novorodenca. Čiže pre mňa akékoľvek argumenty v tejto téme, prečo sa to nedá, sú v rozpore so základným kritériom, o ktoré sa má snažiť medicína, a to je zachrániť toho pacienta.
Ako hovorím, v Česku to majú veľmi detailne popísané a aj na základe toho mali nemocnice páky žiadať dofinancovanie niektorých oddelení alebo žiadať modernizáciu svojich oddelení, pretože keď to prijal minister, ktorý sa pod to podpísal, na druhý deň mu klopali, dobre, my tu nemáme dostatok lôžok, uvoľnil financie. Dobre, my tu nemáme miestnosť pre matky, ktorá by vyhovovala súčasným podmienkam, uvoľnil financie. Toto, voči čomu niektorí možno aj zľaknutí zdravotníci bojujú, lebo sa boja tej verejnej kontroly alebo sa boja toho, že možno to nebude v ich podmienkach nejakým spôsobom jednoduché presadiť, hovorím, naopak, toto je pre vás argument, ako toto oddelenie zlepšiť, lebo ak to raz máme v zákone, tak tomu musíme vytvárať podmienky.
A už len na dokončenie tejto oblasti, že ako to je v okolitých krajinách, aby som nehovorila len o Česku, tak spomeniem, že vo väčšine francúzskych nemocníc, verejných nemocníc, majú aj na dverách nápisy: "Rodičia sú vítaní v ktorúkoľvek hodinu dennú aj nočnú, majú povinnosť sprevádzať svoje dieťa v tomto zariadení." My sa bavíme o tom, aby mal túto možnosť každý jeden rodič, v zahraničí je to povinnosť, nenechajú vám tam hospitalizované dieťa bez toho, aby tam pri ňom bol nejaký dospelý človek, ktorý mu bude pomáhať s celým tým procesom ozdravovania.
Ako som už spomenula, toto je len prvý krok, táto vetička v zákone, táto rámcová úprava, o ktorú bojujem krvopotne štyri roky. Druhým krokom je práve tento vykonávací predpis, ktorý dnes už aj vďaka Čechom, ktorí to spravili poctivo a do diskusie boli zahrnutí dokonca aj slovenskí partneri, napr. spolky na dojčenie a tak ďalej, vytvorili niečo tak komplexné a tak podrobné, že sa nám stačí o to oprieť, že nám to stačí doslova obkukať a nemusíme vymýšľať koleso nanovo. A zároveň by nám to riešilo aj problémy, ktoré dnes máme, že niektorí rodičia aj keď chcú byť s tým svojím dieťaťom, tak úplne nepochopiteľne im v tom bráni iná legislatívna úprava, ku ktorej by som sa rada dostala v druhom čítaní, ak sa nám podarí dostať túto rámcovú zmenu cez prvé čítanie, pretože v inej zákonnej úprave na Slovensku máme obsiahnuté, že ak ide o onkologických pacientov alebo ak ide o matku so svojím dojčeným dieťaťom, alebo o dieťa do troch rokov, tak sú mu prioritizované a vytvárané podmienky na to, aby tam mohlo byť so svojím rodičom, ale ak tam nespadáte do týchto kategórií, tak je to na vyššej moci alebo na schopnosti vybojovať si to, alebo na rôznych iných, na rôznych iných náhodách, či so svojím dieťaťom v nemocnici ostanete, alebo neostanete. A tu sa dostávam k pre mňa nepochopiteľnému zámeru zákonodarcu, prečo vôbec akože takto taxatívne máme v našom, v našej legislatíve vymenované niektoré situácie, do ktorých sa ten detský pacient môže dostať a je plne chránený v rámci svojich práv, a potom máme iné diagnózy, takisto závažné, trebárs ak je dieťa kardiovaskulárny pacient a je tri-štyri týždne hospitalizované, alebo aj dva-tri mesiace, ale nemá tieto práva, ktoré má onkologický pacient. A ja chápem, že nemôžme porovnávať diagnózy a znie to necitlivo, ale v skutočnosti je, vytvára to aj veľké napätie medzi tými samotnými rodičmi a detskými pacientami, ktorí sa všetci dobre poznajú, ak majú dlhodobo choré dieťa, tieto ťažké diagnózy medzi sebou komunikujú a porovnávajú, akú majú pomoc od štátu, porovnávajú, aké majú to rozmedzie svojich práv, a my doslova pri jednej skupine máme tú citlivosť, dokázali sme im vytvoriť podmienky a pri inej skupine sme diskriminujúci, lebo na nich nemyslíme. Preto tento zákonný rámec musí platiť pre všetkých detských pacientov tak, ako nás k tomu zaväzujú medzinárodné predpisy, a nemôžme sa tváriť, že dieťa, ktoré má nefunkčné srdce, že nám na ňom záleží menej ako na dieťati, ktoré prechádza chemoterapiou. To jednoducho nemôže jeden zákonodarca takto stavať zákony.
A ja budem rada, keď sa k tejto téme budem môcť dostať bližšie v rámci druhého čítania. Kiež by sme sa doňho dostali a kiež by nám k nemu pomohli aj kolegovia z koalície, ktorí, verím, majú citlivosť pri ľudských právach a zdroje, nielen keď ide o kriminálnikov, ale aj v prípadoch, kedy ide o deti, lebo tu sú potrebné aj zdroje. Keď prijmeme akúkoľvek legislatívu, je dôležité, aby nasledovala pomoc tým jednotlivým oddeleniam.
A ja som rada, že to hovorím v situácii, kedy máme o jednu miliardu viac v rozpočte pre zdravotníctvo, keď vieme, že tam máme dvesto miliónov, ktoré dnes ešte nevieme, na čo budú použité, ale ja by som si veľmi želala, aby boli použité na pomoc detským pacientom, ktorí sa nieže zdá sa, ale my vieme, že sú na chvoste záujmu politických elít už dlhodobo, pretože tie investície do detských oddelení, do neonatológií sú najnižšie v rámci, v rámci tej schémy investičnej pomoci. A keď sa pozeráme na tie krásne farebné oddelenia napríklad detskej onkológie tu v Bratislave, všetko je to vďaka donorom, súkromným donorom, darcom a pomoci laickej verejnosti, pomoci citlivých ľudí ochotných pomáhať, a nie vďaka tomu, aby si tento štát uvedomil, že tí najkrehkejší potrebujú pomoc a my im ju doručíme aj vďaka zákonnému rámcu, aj vďaka vykonávaciemu predpisu a aj vďaka potrebným investíciám do tejto oblasti.
Čiže žiadne ďalšie výhovorky, ako nemáme peniaze alebo nemáme dostatočné kapacity, alebo táto zmena by trvala pridlho, už dnes neobstoja, pretože my vieme, že tu sme schopní prijímať oveľa komplexnejšie a zásadnejšie zmeny v skrátenom legislatívnom konaní. Keď sa, keď sa pýtame, ako budú financované, nie je to problém, napríklad pri náramkoch, pri trestaných alebo keď sa pána ministra Šutaja Eštoka pýtali, ako bude financovať zvýšené potreby na okresných úradoch pri priestupkovej činnosti, ktorá narastie tou zmenou, neni problém. Koľko peňazí bude treba, toľko tam doručíme. Tak ja vás prosím, ak toto nie je problém, vieme, že máme tie peniaze, doručme ich detským pacientom, doručme ich tým najkrehkejším stvoreniam na neonatológii, aby sme naozaj dokázali zachraňovať životy detí, pre ktorých je to bakteriálne prostredie matky proste tým najlepším inkubátorom a najväčšou šancou na prežitie. Lebo trvá to už roky, roky nám tu kvôli našej nečinnosti aj umierajú detskí pacienti, sú dlhšie hospitalizovaní, 30 % z nich preukázateľne končí s traumami, ak boli odlúčení od svojich detí, a nehovoriac o traumách rodičov. Naozaj toto je problém, ktorý tlačíme pred sebou, ubližujeme tým tým najkrehkejším a môžeme ho teraz veľmi rýchlo a spoločne vyriešiť. Lebo toto nie je téma, na ktorej by sme sa mali rozdeľovať, toto je naozaj tá jedna téma detí, kde by sme nemali mať spory.
Ďakujem. (Potlesk.)
Vystúpenie 16.2.2024 10:00 - 10:02 hod.
Vladimíra MarcinkováVážené kolegyne, vážení kolegovia, viac o tomto návrhu a mojej dlhoročnej snahe poviem potom v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá, ale začať by som chcela tým, o čom je vlastne moja snaha a táto predkladaná novela.
V skratke ide o to, aby mal každý detský, maloletý pacient možnosť garantovanú zákonom mať pri sebe v ťažkej chvíli hospitalizácie alebo náročnejšieho ambulantného vyšetrenia...
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, viac o tomto návrhu a mojej dlhoročnej snahe poviem potom v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá, ale začať by som chcela tým, o čom je vlastne moja snaha a táto predkladaná novela.
V skratke ide o to, aby mal každý detský, maloletý pacient možnosť garantovanú zákonom mať pri sebe v ťažkej chvíli hospitalizácie alebo náročnejšieho ambulantného vyšetrenia blízku osobu. Predpokladáme, že ide o rodiča, zákonného zástupcu, ale tento môj návrh myslí aj na situácie, kedy to zákonný zástupca byť nemôže, dnes takéto situácie ošetrené nemáme a v praxi to znamená, že ak ide o rodiča samoživiteľa, ktorý má viacero detí a nemôže byť s tým svojím dieťaťom hospitalizovaný v nemocnici, tak mu neposkytujeme možnosť B, poveriť nejakú blízku osobu, starého rodiča byť pri tom dieťati, aby nebolo osamotené.
Takisto touto mojou novelou riešime situácie, kedy je dieťa v adopčnom procese, teda ešte nie je potvrdené, kto je jeho novým zákonným zástupcom, ale zároveň už je v starostlivosti budúcich adoptívnych rodičov, a teda vytvárame priestor na to, aby ak je takéto dieťa hospitalizované, nebolo v zariadení osamotené, ale bolo tam práve s ľuďmi, s ktorými žije v domácnosti.
Čiže tento návrh zákona nielenže rieši diery v zákone, ktoré majú negatívne dôsledky na práva detských pacientov a na ich prežívanie ako-také a zároveň rekonvalescenciu. V prvom rade sa snaží o to, by sme mali takéto právo, ktoré je obsiahnuté v legislatívach ostatných európskych krajín, aj na Slovensku.
Viac poviem, ako som už avizovala, v rozprave a do tej sa hlásim ako prvá.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 16.2.2024 9:27 - 9:29 hod.
Vladimíra MarcinkováSom veľmi rada, že v čase, keď si bola ministerkou, tak ste pripravili vlastne aj zákonný rámec pre riešenie tejto otázky a aj návrh, samozrejme, finančného rámca. Kolega Pollák sa tejto téme dlho venuje, iniciuje ju, bola to veľká téma v rámci ľudskoprávneho výboru posledné tri roky. A ja by som si želala,...
Som veľmi rada, že v čase, keď si bola ministerkou, tak ste pripravili vlastne aj zákonný rámec pre riešenie tejto otázky a aj návrh, samozrejme, finančného rámca. Kolega Pollák sa tejto téme dlho venuje, iniciuje ju, bola to veľká téma v rámci ľudskoprávneho výboru posledné tri roky. A ja by som si želala, aby tá energia, ktorá bola vložená nielen zo strany nás politikov, ale aj ľudskoprávnych organizácií, verejnej ochrankyne práv predošlej a vlastne všetkých, ktorí sa podieľali nielen na šetrení celej tejto kauzy a vážneho porušenia ľudských práv a reprodukčných práv týchto žien, aby cítili takisto zadosťučinenie, že takáto snaha o ochranu ľudských práv a o prinavrátenie ľudskej dôstojnosti a uznanie takejto vážnej ujmy, ktorej sa dostalo vlastne týmto ženám v rozpore so zákonom, a aby našli nejaký pozitívny výsledok z celej tejto snahy, ktorá trvá naozaj dlhé roky. A keďže už máme pripravené riešenie, tak naozaj nepoznám argumenty, prečo by tomu aj táto vláda nemohla pomôcť, veď citlivosť k ľudským právam je predsa vaša priorita, ako ste už viackrát hovorili v tomto pléne.
Takže ja verím, že sa dočkáme toho, aby tieto ženy boli odškodnené a hlavne, aby bolo aj politickou mocou uznané, že to, čo sa stalo, hraničilo s genocídnym správaním a už nesmie byť dopustené znovu.
Ďakujem.
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 15.2.2024 16:54 - 16:55 hod.
Vladimíra MarcinkováVystúpenie s faktickou poznámkou 15.2.2024 11:48 - 11:48 hod.
Vladimíra MarcinkováJa sa naozaj s údivom aj takým strachom pozerám na tú ambíciu strany SNS obsadiť vlastne všetky funkcie, stoličky a vlastne všetko, čo je blízke ich ministerstvám. A nazývam to ich ministerstvá, pretože presne tak sa k nim správajú, ako by to bol nejaký ich podnik a obsadzujú ho svojimi ľuďmi. A je to škoda. Je to škoda tak pre rezort životného prostredia, ako pre,...
Ja sa naozaj s údivom aj takým strachom pozerám na tú ambíciu strany SNS obsadiť vlastne všetky funkcie, stoličky a vlastne všetko, čo je blízke ich ministerstvám. A nazývam to ich ministerstvá, pretože presne tak sa k nim správajú, ako by to bol nejaký ich podnik a obsadzujú ho svojimi ľuďmi. A je to škoda. Je to škoda tak pre rezort životného prostredia, ako pre, ako to bude škoda pre rezort športu, ako to bude škoda aj pre rezort kultúry, kde končia tí najkvalitnejší, ktorých na Slovensku máme a niektorí sa aj za predošlej vlády SMER-u dokonca dostali do funkcií, kam podľa mňa patrili. V tomto treba uznať, že pán Maďarič urobil aj dobré kroky a mnohé zo zmien, ktoré teraz, ktoré teraz robíte, boli práve z dielne pána Maďariča a boli hodnotené pozitívne, ale keď ste sa rozhodli robiť politiku takýmto pre mňa nepochopiteľným spôsobom, kde stranícka knižka stojí nad kvalitou, a pokračujete v tom bezhlavo na všetkých rezortoch, tak ja verím, že vám to občania zrátajú, no najhoršie na tom je, že to poškodí Slovensko a najmä rezort, ktorý už dnes má tak málo pozornosti, ako je kultúra.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 8.2.2024 19:39 - 19:41 hod.
Vladimíra MarcinkováPán Gašpar, vy sa tu opierate o českú úpravu, o rakúsku úpravu, kým ste rozprávali a porovnávali ste tie premlčacie lehoty, ja som si pozrela rakúsku úpravu, študovala som na rakúskej právnickej fakulte, pozrela som sa na tie premlčacie lehoty a nehovoríte pravdu. Pri napríklad poskytnutí úplatku nad 300-tisíc majú premlčaciu lehotu 20 rokov. (Ruch v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Pán Gašpar, vy sa tu opierate o českú úpravu, o rakúsku úpravu, kým ste rozprávali a porovnávali ste tie premlčacie lehoty, ja som si pozrela rakúsku úpravu, študovala som na rakúskej právnickej fakulte, pozrela som sa na tie premlčacie lehoty a nehovoríte pravdu. Pri napríklad poskytnutí úplatku nad 300-tisíc majú premlčaciu lehotu 20 rokov. (Ruch v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Poprosím o kľud v rokovacej sále.
Marcinková, Vladimíra, poslankyňa NR SR
Naša právna úprava 10 rokov. Hovoríte, že sú obdobné. Nie sú obdobné. Naša je nižšia, je 10 rokov, u nich je to 20 rokov. Pri podvode 300-tisíc, keďže majú iné sadzby, tak to porovnávam s tým, čo ste hovorili. Oni majú 10 rokov, naša právna úprava je 1 až 5 rokov. Kde tam vidíte akože obdobný... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Pán poslanec hovoril o znásilnení žien alebo mladistvých, tak keby ste sa k tomu pozerali.
Marcinková, Vladimíra, poslankyňa NR SR
Ale hovoril, hovoril aj o iných trestných sadbách. Dobre. Poďme... (Ruch v sále.) Poďme, poďme teda k premlčacej dobe, ktorú ste spomenuli, ktorá sa pri, pri sexuálnych trestných činoch, ktoré sú u osôb mladších ako 18 rokov, tam ste hovorili, že je to stále 15 rokov. Je to tak, ale doteraz to bolo 20 rokov. Je 15 menej ako 20? Je. Je 10 menej ako 20? Je. Vy ste to znížili, čo tu hovoríte o tom, že vám na tom záleží, keď ste to znížili v oboch prípadoch. Ďakujem.
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 6.2.2024 11:19 - 11:19 hod.
Vladimíra MarcinkováĎakujem.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 6.2.2024 10:48 - 10:50 hod.
Vladimíra MarcinkováA som rada, že je tu viacero žien, ktoré za týmito ženami stojíme, ktoré túto tému naďalej otvárame. Ďakujem aj za pozmeňovacie návrhy kolegyniam z Progresívneho Slovenska a veľmi si želám, aby citlivosť k tejto téme nebola pre vás, milá koalícia, okrajovou témou, ale aby ste konečne pristúpili k prioritám, ktoré treba v Trestnom zákone zmeniť a nie len k vašim vlastným záujmom.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 6.2.2024 10:00 - 10:02 hod.
Vladimíra MarcinkováTakže, milí športovci a priaznivci športu, nedajte sa oklamať mafiou vo vláde, im naozaj o šport nejde. V tejto novele reálne hrozí, že šport podľahne kriminalizácii a znižovaniu trestov za športovú korupciu. Toto je výsledok ochrany športu a jeho podpory tejto vlády. Toto bude realita.
Ďakujem, pani Nash, za tento príspevok.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 2.2.2024 11:06 - 11:06 hod.
Vladimíra MarcinkováJa sa stále musím vracať k tej absurdnosti toho argumentu, že systémová zaujatosť je dôvod, prečo musia zrušiť celú špeciálnu prokuratúru. Veď to môžete zrušiť rovno aj ministerstvo spravodlivosti, pretože keď nestačí vymeniť človeka na jeho čele, aby mohla inštitúcia alebo organizácia ďalej fungovať, tak potom podľa mňa treba zrušiť aj celé ministerstvo spravodlivosti, lebo tak ako Úrad špeciálnej...
Ja sa stále musím vracať k tej absurdnosti toho argumentu, že systémová zaujatosť je dôvod, prečo musia zrušiť celú špeciálnu prokuratúru. Veď to môžete zrušiť rovno aj ministerstvo spravodlivosti, pretože keď nestačí vymeniť človeka na jeho čele, aby mohla inštitúcia alebo organizácia ďalej fungovať, tak potom podľa mňa treba zrušiť aj celé ministerstvo spravodlivosti, lebo tak ako Úrad špeciálnej prokuratúry, ako zaručíte, že všetci vám budú ochotne slúžiť. Podľa mňa je to najväčšia absurdnosť, s ktorou ste v tejto komunikácie prišli. Ďakujem.