Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne za, za vstup do diskusie. Ja len hovorím, že, samozrejme, že prvé slová, ktoré odo mňa zazneli, boli, že toto je ten prvý krok. Legislatívny rámec, vykonávací predpis a potom musí prísť aktívny prístup z ministerstva podporiť vlastne tie podmienky, ktoré sú na Slovensku dnes nie ideálne, aby sa zlepšovali. Ja si nemyslím, že keď dáme na to legisvakančnú lehotu šesť mesiacov, že to proste niečo zmení. Prvé riešenie, keď sa niečo takéto prijme, tak jednoducho je, ak tam nemáme lôžko, musí tam byť stolička, hej? To sú, to sú minimálne náklady, ale áno, toto budú musieť spraviť a potom, samozrejme, toto je aj ten bič, ktorý majú v rukách tie nemocnice na to, aby, aby mohli ukázať, pozrite sa, sme povinní poskytovať rodičom pacienta sprievod a podmienky na sprievod, chceme, aby tie oddelenia vyzerali lepšie, ale je to aj taký bič toho zákonodarcu a tého politika, že keď sa budú rozhodovať, do ktorého oddelenia v rámci toho, tej nemocnice idú investovať, tak konečne budeme prioritizovať tých detských pacientov. My vieme, že potrebujeme, potrebujeme investovať naprieč tým zdravotníctvom veľa finančných prostriedkov, aby spĺňalo naše predstavy a vlastne moderné podmienky, aké si želáme. Ale dnes je reálne ten problém, že ten detský pacient je na chvoste a my ho chceme prioritizovať. A nemôžeme to robiť argumentom, že teraz detské práva počkajú, lebo nemáme peniaze. To proste, to neexistuje taký argument. My sme povinní tie práva napĺňať. A tak ako pri školskej dochádzke, tak ako pri iných právach, aj tu nemáme výhovorku prečo nie. Lebo sme viazaní, my sme signatármi tohto medzinárodného predpisu, ktorý nás k tomu zakotvuje. A jediné, čo si želám, aby sme sa nerozporovali v tom, ako toto právo napĺňať. Preto potrebujeme jednoznačný legislatívny rámec. Ale je to len prvý krok, tak, ako hovoríte. Potom musia prísť ďalšie.

Ďakujem pekne.
Zazneli tu argumenty, ktoré sme, ktoré sme už spomínali, ale ja budem veľmi rada, keď zaznejú znovu. Pán Janckulík tu asi nebol, keď sme sa bavili o tých peniazoch, hovorí, že všetko je o peniazoch. Ja uvediem iný príklad.
Tu sa bavíme o detských právach, ktoré už dnes platia, sme nimi viazaní ako signatárska krajina medzinárodného dohovoru, Dohovoru o právach dieťaťa, Charty detských práv pacientov a tak ďalej, my už dnes máme povinnosť to dodržiavať pri každom jednom dieťati. Nerobíme to, to uplatňovanie toho práva je iné z nemocnice na nemocnicu. Pán predseda tu spomenul napríklad Banskú Bystricu, to je jedna z mála nemocníc, v ktorej som nebola, som rada, že hovorí, že to tam vyzerá takto skvelo, naozaj veľmi som rada, no my tu máme prieskum, ktorý som robila v súčinnosti s INEKO, kde sa vieme pozrieť na dodržiavanie tých detských práv, a dokonca vieme, že aj v takej perfektnej špičkovej nemocnici, ako je Banská Bystrica, kde majú tie, tie podmienky ukážkové, ako spomínal pán predseda, tak tam máme nahlásených 16 prípadov vlastne rodičmi, kedy im nebolo umožnené byť pri dieťati.
A hovorím, nie je to reprezentatívny prieskum, je to anketa 3 500 rodičov, ktorí sa do toho zapojili, tu vychádzame z nejakých 400 až 500 rodín, ktoré mali skúsenosť s banskobystrickou nemocnicou, ale aj tam vieme nájsť vlastne pri takomto špičkovom zariadení rodiny, ktorým toto právo nebolo naplnené. Tak sa pýtam, je to naozaj o peniazoch alebo je to o tom, že potrebujeme vytvoriť právny rámec, aby nedochádzalo k takémuto heterogénnemu napĺňaniu tohto práva naprieč Slovenskom. Lebo potom sú tu oddelenia, napríklad v Bratislave, ktorá zmenila komunikáciu, odkedy sa táto téma rieši, je oveľa súčinnejšia, naozaj tam vidím pri Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave taký najväčší posun smerom k lepšiemu, aj... to už stačí, že si kliknete na ich webovú stránku a vidíte, ako komunikujú túto tému oproti iným nemocniciam. A tam sú naozaj oddelenia, kde aj ja som bola s dieťaťom hospitalizovaná na takom oddelení, kde si poviete, že, že tu sú tie podmienky naozaj zlé. A práve na týchto oddeleniach sa najviac snažia. Že to sú tie kontrasty, že niekde vám povedia, že nemáme pre vás lôžko, nemôžte tu byť. Ja by som sedela aj na stoličke, ja by som sedela aj na karimatke, len, prosím, nechajte ma pri mojom dieťati, a ide o perfektnú nemocnicu, ale, samozrejme, menej asertívny rodič a tak ďalej, nechá sa odbiť, chápem, rozumiem, každý máme iné právne povedomie, toto sú ťažké témy, bojíte sa o život svojho dieťaťa. Ale potom sú oddelenia, ktoré robia tú nadprácu, aj keď objektívne sú tie podmienky ťažké. Preto je veľmi dôležité, aby sme takýmto nejakým našim rozmarným spôsobom nepristupovali k detským právam, ktoré, ktoré už dnes máme garantované, ktoré už dnes platia. To je tak, ako keby sme povedali, že neumožníme niektorým deťom povinnú školskú dochádzku, lebo predpis nám hovorí, že môže byť v triede len 24 žiakov, ale v tej dedine bude 28 prvákov, no čo, tých štyroch necháme pred dverami? No nie, dokúpime lavice, dokúpime stoličky, zoberieme z inej triedy, proste zabezpečíme, aby tých 28 prvákov tam sedelo, aj keď vieme, že proste kapacitne to nie je úplne ideálne. A keď musíme, zabezpečíme aj tým tridsiatim, hej?
Toto sa deje všade vo svete pri detských právach, že jednoducho my musíme prioritizovať to právo dieťaťa pred tým reálnym stavom, ktorý je všade rôzny. A nie je ideálny ani u nás, je ďaleko od nejakého ideálneho scenáru, ja to tu nepopieram. Ja viem, že to tak je, ale on nie je ideálny ani v Česku, hoci tu padlo, že je diametrálne inde to zdravotníctvo, no táto téma tam bola veľkou témou dva roky. Oni majú zmapované tie podmienky pre deti naprieč všetkými nemocnicami a verte mi, že v Českej republike na áre mali horšie podmienky pre, pre tú matku s dieťaťom, ako umožnili na áre na Slovensku. Jednoducho to bolo o tej vôli. Tam neboli ochotní jej prisunúť tú stoličku, kým nebol vykonávací predpis, a tu na tom áre tá matka sedela pri tom dieťati. Preto je to veľmi dôležité, aby sme to mali od A po Z upravené buď v zákone, alebo vo vykonávacom predpise, alebo súčasne, ako to je v Českej republike, lebo tam pochopili, že ten zákonný rámec nestačí, že tam musia veľmi detailne popísať každú jednu situáciu, ktorá môže vzniknúť, a dať návod tak lekárom, zdravotníkom, ako aj rodičom, ako sa bude táto ich situácia riešiť.
A znova, znova tu padlo, myslím, že to bolo od pána Svobodu aj od pána Majerského, že ako je to napríklad na jiskách. Ja sa opakujem a dala som tu vytlačené aj viaceré, viaceré kópie vlastne tých predpisov v zahraničí, že ako to majú upravené, napríklad nám jazykovo blízke Česko, a tam presne je popísaná situácia na jiske a na áre, ktorá, ktorá hovorí o tom, že akým spôsobom, akým spôsobom sa tam správajú k tomu rodičovi. Pri poskytovaní intenzívne péče, pri poskytovaní intenzívnej péče je takisto prítomnost u nezletilého pacienta nepretržitá, a to dokonca i tehdy pakliže zákonný zástupce z podstaty věcí u dítě v danou chvíli nemůže být, to znamená, že keď sa tam deje niečo mimoriadne, a podľa priestorových možností je zákonnému zástupcovi nabídnutá ale aspoň židle či kreslo, ktoré je z pravidla umístněno u čela postele nezletilého pacienta. Pokud je to možné, je mu nabídnuto i rozkladací lůžko. Zákonní zástupce je podle možností zapojen i do péče dítětě. A potom sú tu infekčné jednotky intenzívni péče, kde je iný režim. Jednoducho toto už je veľmi detailne spracované.
Ja som to preklopila do slovenskej verzie, zakomponovala tam našu legislatívu, mám to celé pripravené, 15 strán. Na ministerstve zdravotníctva tým už dávno disponujú. Ja už som s ministerstvom zdravotníctva k tejto téme hovorila viackrát a tento zákon už bol aj v druhom čítaní v tomto pléne parlamentu. Čiže on už, on už prešiel rozsiahlou debatou na ministerstve zdravotníctva s legislatívnym odborom, s kanceláriami štátnych tajomníkov a s ľuďmi, ktorí tam doteraz sedia a tvoria legislatívu, ktorá sa týka zdravotníctva, ktorí mi povedali, ako to napísať, aby to bolo realizovateľné, ako to napísať, aby to dokázali potom zakomponovať aj do vyhlášky, ktorú chceli v tom čase prijať, a neprešlo to druhým čítaním, a ktorú stále proste majú k dispozícii a, a vedia preniesť do slovenskej reality. Čiže tu už naozaj všetky tieto kroky boli urobené.
Tá diskusia bola rozsiahla naprieč krajmi, samosprávami, ľudskoprávnymi organizáciami. Takže ja som rada, že pristúpili noví diskutéri, že pristúpili noví ľudia, ktorí sa o tejto téme dozvedeli, tvoria si na ňu názor, uvažujú o nej kriticky. To je veľmi dôležité pre to, aby sme ju posunuli ďalej, túto debatu. Ale chcem povedať, že veľké množstvo argumentov už zaznelo a ja už naozaj nepoznám nejaký, ktorý by nebol vyvrátený a ktorý by prevyšoval tie benefity, ktoré to má pre detského pacienta hlavne z medicínskeho hľadiska. My sa tu nebavíme o pohodlnosti toho pacienta. My sa tu bavíme o tom, že niektoré z týchto vecí sú naozaj život zachraňujúce alebo majú fatálny vplyv na dĺžku liečby a proces zotavovania u toho dieťaťa. To, to nie je, že mamička plače za svojím dieťaťom. To je, že tá matka, to bakteriálne prostredie napríklad matky pri novorodencovi, ktorý sa narodí kritický, ju, ho môže zachrániť. A my dnes porušujeme toto právo na, na moderný medicínsky prístup, keď, keď tých novorodencov držíme celý deň mimo matky, ďaleko od nej a dovolíme jej, aby prišla k tomu dieťaťu na 30 až 60 minút denne. Proste toto sú tie, toto sú tie dôvody.
Vďaka.

Ďakujem veľmi pekne rečníkovi Ferovi Majerskému. Áno, všetky otázky, ktoré kladieš, už sú spracované, ako som spomenula, aj v tom návrhu metodického pokynu, ktorý by u nás mal podobu vykonávacieho predpisu, taký, ako majú v Českej republike a v okolitých krajinách, a tam napríklad sú veľmi detailne popísané aj situácie, aké si ty navrhol, napríklad transport. Ja len uvediem, čo majú v Českej republike v rámci transportu: s prihliadnutím ku kapacitným a priestorovým možnostiam je zákonnému zástupcovi umožnená prítomnosť pri prevozu dítětě, a sú tam možnosti prevozu, ako si spomínal, či ide o vrtuľník, alebo, alebo o sanitku. Čiže áno, v tej aplikačnej praxi sa môžu stať situácie, ako si aj ty povedal, tie život zachraňujúce, kde si tú otázku zdravotník môže klásť, ale je veľmi dôležité povedať, že tieto veci, napríklad pri život zachraňujúcich úkonoch, my už dnes máme upravené, a to je práve aj to právo na ochranu zdravia, ktoré máme zakotvené v čl. 41 ústavy, kde ty, keď ideš zachraňovať život dieťaťu, tam neriešiš, či sa na to pozerá, alebo nepozerá rodič, či je tam, alebo nie je tam, jednoducho pichneš mu, čo mu potrebuješ pichnúť, aby si ho zachránil. Tá záchrana toho života je vždy nadriadená alebo prioritizovaná pri, pri čomkoľvek. Čiže ja chápem, že, že si kladieš tieto otázky ako kriticky mysliaci človek, ale už sú v našom právnom poriadku ošetrené, čiže toto, ak by sme prijali v tom rámci, v akom to ja dnes ponúkam ako návrh novely, tak tieto situácie nebudú situáciami, ktoré budú nejako v rozpore alebo v strete s tým uvažovaním zdravotníka alebo jeho postupom, ktorý si tu ty načrtol.
A viac potom ďalej ešte v rozprave, aj k pánovi Janckulíkovi tú finančnú tému, ktorú navrhol, myslím, že tu nebol, keď sme sa bavili o ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne kolegom.
Áno, aj pre mňa ten argument, že či máme pár sto tisíc, keď sa bavíme o stoličkách, alebo pár miliónov, naozaj sa bavíme v jednotkách, na dokúpenie postelí na detské oddelenia a tak ďalej, že, že to je absurdné. Tiež by som bola rada, keby sme neostali, samozrejme, len pri nákupe postelí a takýchto jednotkových vecí, ja by som bola rada, keby boli práve detské oddelenia a neonatológie tým priestorom, ktorý postavíme ako prioritu v zdravotníctve a v tom procese, kedy sa snažíme naše zdravotníctvo modernizovať, by sme práve toho detského pacienta postavili na prvé miesto a im pomohli, aby to boli dôstojné podmienky.
Ja viem, že pán predsedajúci videl, ako vyzerá napríklad detská onkológia v Bratislave a aké moderné pracovisko tu vzniklo. Je smutné, že tomu nijako nedopomohol štát, lebo naozaj je to zázračná sila pani, pani prednostky tej kliniky, že dokázala také obrovské peniaze vyfundraisovať a osloviť verejnosť, aby sa na to vyzbierala, rovnako sponzorov, ale je to čosi úžasné, čo sa tam podarilo, lebo to je špičkové európske pracovisko. Ale ja si želám, aby sme mali aj my vôľu, my politici vôľu podpísať sa pod takéto špičkové európske pracoviská, ktoré, ktoré vzniknú vďaka nám, že my robíme politiku a záleží nám na deťoch. A aj, aj táto moja snaha, táto novela, je prvým krokom k tomu, aby sme si to určili za prioritu. A tu naozaj ja nechcem zachádzať do žiadnych politických súbojov, nič podobné, ja si len želám, aby sme si povedali, že naozaj to choré dieťa je v našej spoločnosti niečo, čo nás nemôže rozdeľovať, nemôžme sa na tom hádať, hašteriť, len musíme si vlastne sadnúť za jeden stôl a povedať si, že ktokoľvek bude pri moci, tak bude robiť všetko pre to, aby sa tá situácia zlepšila. To je, to je moja snaha.
A áno, ešte tá komunikácia a harmonizácia zdravotníctva, to je, samozrejme, ruka v ruke s tým.

Ďakujem veľmi pekne kolegom, aj opozičným kolegom, aj koaličnému kolegovi, že sa zapojil do diskusie. Som rada, že dokážeme konštruktívne diskutovať o tejto téme.
A chcela som upriamiť pozornosť v rámci, v rámci vašich faktických poznámok na jeden aspekt, ktorý priniesla pani Kleinert. A ja si, ja si pomôžem dôvodovou správou, lebo nielen ona, ale aj niektoré ľudskoprávne organizácie sa na mňa v minulosti obrátili a boli aj kritické, že sa obávajú vlastne tej vety v zákone, ktorá dáva ošetrujúcemu lekárovi možnosť vlastne obmedziť tú prítomnosť rodiča v nevyhnutnej miere a na nevyhnutný čas. Ja som práve túto vetu riešila s naozaj špičkou ústavných právnikov na Slovensku, aby som si bola istá, že ten stret dvoch ústavných práv, čl. 41 ústavy a čl. 40 ústavy, je tu ošetrený najlepším možným spôsobom, hovorím o strete rodičovských práv a ochrany zdravia. A toto bola práve tá veta, ku ktorej sme dospeli a ktorá dokáže garantovať tomu dieťaťu zachovanie práva a zároveň dať tomu ošetrujúcemu lekárovi rámec na to, aby keď operuje, tak aby mohol tomu rodičovi vysvetliť, že vlastne cieľom tejto novely nebolo dostať rodiča na operačnú sálu, ale pomôcť tomu, aby ten rodič bol s hospitalizovaným dieťaťom, aby to dieťa, keď sa prebúdza z narkózy, mohol držať za ruku, aby jednoducho nemohli lekári svojvoľne posielať rodičov mimo nemocnice, mimo oddelenia a aby ich v dostatočnej miere, v plnom rozsahu informovali o zdravotníckych úkonoch a o tom, čo sa s dieťaťom deje. A takto explicitne som to dala aj do dôvodovej správy, čo som v minulosti pri minulých návrhoch nespravila, ale pochopila som aj z tej bohatej diskusie, ktorá sa otvorila, že je dôležité popísať tento zámer zákonodarcu pomerne detailne aj v dôvodovej správe. Takže to nájdete na poslednej strane dôvodovej správy, kde je tento zámer pomerne detailne popísaný. To k faktickej poznámke pani Kleinert.
Chcem sa poďakovať aj pánovi Stachurovi, ktorý pozná vlastne túto problematiku aj z praxe, keďže pôsobil na, aj na ministerstve zdravotníctva. Ja dlhodobo som sa snažila komunikovať aktívne s ministerstvom zdravotníctva. V tomto s vami úplne súhlasím, že tento návrh ide ruka v ruke s tým vykonávacím predpisom, ale máme obrovskú výhodu, lebo vykonávací predpis, ktorý prijali v Českej republike, ktorý je nám jazykovo blízky, ale aj keby nebol, ja som ho preložila do slovenčiny, poslala na ministerstvo, je najlepším vykonávacím predpisom aj podľa odborníkov, aký teraz momentálne v Európe máme. Jednak je najnovší, ale viaceré krajiny si ho osvojujú, pretože je tak detailný, a to nielen z právnického pohľadu, ale aj medicínskeho pohľadu je tak detailný a založený na najnovších medicínskych postupoch, že sa oňho naozaj dá oprieť a nám nič nebráni ho prevziať v celom rozsahu. Čiže tam máme veľkú časť tej práce pomerne uľahčenú a to, čo v Českej republike trvalo šesť mesiacov, kým to napísali, dali dokopy, viedli tie okrúhle stoly, tak my, keďže sme, ja som, ja som bola v komunikácii s tvorcami tohto predpisu, lebo už vtedy som sa aktívne venovala tejto téme, tak my sme už mali pracovnú verziu, keď som tu tento návrh predkladala a dokázala som ju posunúť ministerstvu zdravotníctva, keď ešte nebola ani len prijatá v Českej republike. A potom už tu máme finálne prijatú verziu, ktorú so súhlasom kolegov môžme použiť aj na Slovensku, takže naozaj tam, tam vieme byť veľmi promptní v tom zabezpečiť ten právny rámec tomuto právu.
A či dokážeme byť takí promptní aj v zlepšovaní podmienok, ktoré sú na tých oddeleniach? No, to, samozrejme, trvá nejaký čas a tam sa nebránim baviť sa o nejakých legisvakančných lehotách, ale, ale, samozrejme, to právo už dnes existuje. Tu sa nebavíme o niečom, čo kebyže dáme legisvakančnú lehotu šesť mesiacov, tak rodič o to právo príde. To právo už dnes existuje a my len chceme docieliť, aby v Prešove nebolo napĺňané inak ako v Bratislave a aby vlastne v, trebárs adoptívny rodič v Bratislave mohol byť pri svojom dieťati a nebolo to na rozhodnutí niekoho, kto možno nemá ani také právne povedomie, aby dokázal toto reálne posúdiť. Čiže my sa tu snažíme zakotviť naozaj takú ochranu, aby práva každého dieťaťa boli napĺňané v plnom rozsahu.
Niektoré zdravotnícke zariadenia to robia, lebo to chcú robiť, alebo možno na to majú lepšie podmienky. Ale aj keď na to niektoré majú horšie podmienky, to neznamená, že to nemusia robiť. To je veľmi kľúčové povedať. A minimum, čo vedia urobiť pre naplnenie, ak by sme prijali túto zmenu, je, že nakúpia stoličky. Tak to riešili v českých nemocniciach a zariadeniach, kde boli tie podmienky najhoršie, reálne nakúpili stoličky. A je to napísané aj v tom vykonávacom predpise, že to minimum, čo ste povinný vlastne v rámci tej úpravy poskytnúť rodičovi, je stolička. A, samozrejme, že ten rodič by si radšej ľahol večer a tak ďalej, ale verte mi, že keď si má vybrať, či presedí tú noc vedľa ťažko chorého dieťaťa na stoličke, nespiac, doráňaný a nepohodlne vlastne tam pokrčený celú noc, alebo to dieťa nechá sám, samo, tak ten rodič si vyberie sedieť na tej stoličke. Vo väčšine prípadov. A je to aj právo toho dieťaťa mať ho tam pri sebe. Čiže ja si myslím, že ani rodičia tu na Slovensku nie sú z inej planéty a vidia stav nemocníc, vidia stav poskytovania verejnej zdravotnej starostlivosti, preto aj tá komunikácia by mala byť rešpektujúca a aj tam by sme im aj tieto nepopulárne veci mali dokázať vysvetliť aj z pozície nás zákonodarcov a nemotať im medové motúzy pod nos, že teraz prijatím tohto zákona každý bude mať posteľ a stravu a neviem čo všetko. Nebude, ja to hovorím otvorene. Ja bojujem o to, aby ste mali stoličku pri dieťati. Ja vám neviem garantovať viac. Ale toto dokázali vybojovať všade naokolo, vo všetkých krajinách. A prečo to nie je možné tu? Podľa mňa je to len odpor jednotlivcov, lebo naozaj keď to išlo úplne všade navôkol, tak my nie sme výnimkou, aj tu to je možné. Takže toľko.
A ešte by som chcela reagovať na pána Svobodu, ktorý otvoril otázku vlastne financovania. Máme historicky najvyšší rozpočet vlastne v rámci zdravotníctva. Ja nie som členkou koalície, aby som dokázala povedať pani ministerke, že spravte prioritu z predčasne narodených detí alebo spravte prioritu z detských pacientov. Samozrejme, na toto nemám moc. Ja ponúkam túto tému, ktorá je dôkladne pripravená legislatívne aj odborne. Ponúkam túto tému ako naozaj nástojčivú vec zo strany verejnosti, ktorú, po ktorej volajú, pretože keď som spustila petíciu za zakotvenie tohto práva, bola to až do vypuknutia petície na odvolanie pani ministerky Šimkovičovej najúspešnejšia a najväčšia petícia v histórii Slovenska a trvala len päť dní a nazbieralo sa tam vyše 60-tisíc jednotlivcov, ktorí to podpísali za päť dní, čiže tam naozaj je verejná, verejná poptávka po takejto zmene.
A ďalšiu vec, ktorú chcem priniesť do debaty, je, že mne je cťou, že môžem bojovať za detské práva a že som sa nejakým spôsobom stala lídrom tejto témy. Ale ten tieň toho, že riešim štvrtý rok túto tému, je, že každý jeden deň bez výnimky, to vám môže povedať moja asistentka, nám príde do mailu nejaký príbeh. Nejaký príbeh rodiča alebo dieťaťa, ktorému bolo odopreté toto právo. A včera ten príbeh, včera napríklad mi na Facebooku napísala jedna matka a hovorila, že jej dieťa má šesť rokov, bývajú v Košiciach a má ísť na operáciu mandlí. A už dva týždne ona je v strese a bojí sa, pretože na stránke nemocnice, Detskej fakultnej nemocnice v Košiciach je napísané, že dieťa, keď má nad päť rokov, tak nevedia garantovať prítomnosť rodiča a ak nebude posteľ, vlastne to dieťa tam bude musieť zostať samo. A to dieťa akútne potrebuje tú operáciu. No a ona teraz je dva týždne v strese, to dieťa to cíti a to dieťa ju tam potrebuje, aj keď má šesť rokov. To, že má šesť rokov, neznamená, že to dieťa to zvládne bez, proste bez nejakej bolesti alebo bez nejakého strachu. A teraz reálne tá matka sa tam nedostala a bije sa o svoje práva. Prosí ma o argumenty, posielam jej právnu analýzu, zaujíma sa o to, ako to môže riešiť. Ja si myslím, že na konci dňa si to vybojuje a bude tam pri tom dieťati.
Ale predstavte si, že v krajine, v demokratickej krajine, ktorá je členskou krajinou Európskej únie, sa pred takou rutinnou operáciou, akou je zákrok, hej, vyberanie mandle, rodič dva týždne stresuje, že či jeho dieťa bude traumatizované, či sa proste v tých bolestiach prebudí samé, alebo či tam bude môcť pri ňom byť. A my máme možnosť, a vy máte ešte väčšiu možnosť, lebo ste súčasť koalície, ktorá teraz na to má aj peniaze, zbaviť rodičov týchto obáv, týchto dilem. Ja viem, že to nedokážeme spraviť takto lusknutím prsta (rečníčka luskla prstami) aj pri predčasne narodených deťoch, ale nie je normálne, že obmedzujeme prítomnosť pri týchto kritických pacientoch na 30 alebo 60 minút denne.
Akože bavme sa o tom, ako to vieme urobiť lepšie.
A v minulom volebnom období sme mali približné výdavky a náčrty, že koľko by to stálo, keby sme chceli dokúpiť postele na všetky detské oddelenia alebo kúpiť väčšie postele, aby tam to dieťa mohlo spať vedľa svojho rodiča. Čiže týmto na ministerstve zdravotníctva disponujú a čudovali by ste sa, aké smiešne čísla to boli. To, to naozaj akože neboli veľké položky, ktoré by to stálo, chcelo to len vôľu. A ak tá vôľa nie je, tak čo môžu spraviť nemocnice, je to minimum, čo urobili aj v Čechách, to sú tie stoličky. Žiaľ, aj takéto jednoduché riešenie to má, aj keď pre mňa nie je dostatočné, ale je to to minimum, o čo žiadam.
Ďakujem.

Ako navrhovateľ môžem vystúpiť kedykoľvek. Mohla by som aj za pultom, aby som nemala len dve minúty na reakciu, pán podpredseda?

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Tak vrátim sa k tomu, o čo v tejto novele, v tomto návrhu ide. Už dlhodobo zvádzam boj a doslova je to boj o to, aby na Slovensku mohol mať každý detský pacient od toho najmenšieho a najkrehkejšieho, akými sú predčasne narodené deti, až po puberťákov, tínedžerov, ktorí tiež žiadajú o to, aby mali možnosť mať pri sebe rodiča v nemocničnom zariadení, kde sa deti ocitajú v dnešných podmienkach aj samé a má to potom veľmi negatívne vplyvy na ich zotavovanie, na ich psychickú stránku a v konečnom dôsledku je to porušovaním ich práv, ktoré im garantujú medzinárodné predpisy, ale aj ústava.
Ako som už spomínala pri mojom prvom vystúpení v rámci navrhovania tejto úpravy, je veľmi dôležité, aby sme túto legislatívnu zmenu prijali nielen z toho titulu, že naplníme a uznáme zadosť našim medzinárodným záväzkom a našim ústavným právam, ktorými deti disponujú, ale aj z toho titulu, aby sme zabránili situáciám, ktoré dnes na úkor detí nie sú v našej legislatíve nejakým spôsobom ošetrené a ktoré sa v praxi, máme to aj zmerané, stávajú pomerne často. To boli práve tie situácie, kedy hovoríme o dieťati, ktoré je ešte v procese osvojenia a ocitne sa, potrebuje lekársku starostlivosť, potrebuje byť hospitalizované, alebo o deťoch, najmä deťoch samoživiteľov, rodičov jednorodičovských rodín, kde je viac detí a ten rodič si nemôže dovoliť opustiť ostatné deti, a preto hľadáme spôsob, akým by to dieťa nezostalo v nemocničnom zariadení osamotené, ale dokázali sme mu aj v rámci legálneho rámca poskytnúť ten sprievod blízkej osoby.
Samozrejme, tento návrh myslí aj na situácie, kedy z objektívnych dôvodov je, dôjde k stretu dvoch práv, teda právu toho maloletého pacienta mať pri sebe blízku osobu, hovorme najmä o rodičovi, vo väčšine prípadov je to rodič, ale zároveň sa to dostane do stretu s akútnou záchranou života v zmysle nejakej vážnej operácie, kde by bola prítomnosť kohokoľvek iného než trebárs operatéra a jeho tímu kontraproduktívna, a práve preto aj vzhľadom na diskusiu s ústavnými právnikmi, s ktorými som riešila tento možný stret dvoch ústavných práv, sme došli k formulácii, ktorá v takýchto závažných situáciách, akým je napríklad vážny operačný úkon, ponúka možnosť vyriešiť to v tom legislatívnom rámci tak, že na ten neodkladný čas toho operačného úkonu môže lekár prítomnosť rodiča odoprieť, ale to neznamená, že ho pošle von z nemocničného zariadenia, pošle von z oddelenia, to znamená, že mu vysvetlí, že teraz je nevyhnutné, aby, aby sa venovali tomu pacientovi v rámci operačnej sály, a hneď po tom, ako to bude možné, bude dieťa prinavrátené do blízkosti svojho rodiča a ideálne tak, ako to, tak ako to odporúčajú zdravotné postupy a moderná medicína, aby už pri preberaní z narkózy bol ten rodič pri svojom dieťati, pretože tam už máme aj vedecké výskumy, že ak je rodič alebo iná blízka osoba pri maloletom pacientovi, ktorý sa preberá z narkózy, tá rekonvalescencia je lepšia, preberanie z narkózy prebieha rýchlejšie, nehovoriac o tom, keď ide trebárs o dojčiacu matku a podobne. Čiže toto sú všetko veci, kde sa neopierame o nejaké naše zbožné priania, ale opierame sa o pomerne široké vedecké výskumy a štúdie, ktoré už k prítomnosti rodiča v nemocničnom zariadení pri svojom dieťati máme k dispozícii.
Prečo je to tak dôležité, aby sme túto zmenu prijali? Nuž jednoducho preto, lebo na Slovensku je toto právo porušované a zároveň, ak porušované nie je, je vykladané rôznym spôsobom, to znamená, že má heterogénne uplatňovanie naprieč tak malým Slovenskom, kde je naozaj žiaduce, aby sme zosúladili túto prax v prospech detského pacienta a taktiež aj v prospech nejakého upratania vzťahov medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti a zákonnými zástupcami maloletých pacientov. Pretože aj tu dochádza ku kritickým, nejasným situáciám, ktoré škodia zdravotníctvu, a to najmä preto, že nemáme legislatívny rámec a nemáme ani vykonávací predpis, ktorý podľa mňa by mal byť súčasťou tejto snahy, a preto som taký aj pripravila, preto o ňom už dlho hovorím a disponujú ním aj na ministerstve zdravotníctva.
Aké sú benefity pre detského pacienta, keď je pri ňom rodič? Nuž ako som hovorila, tam sa vieme opierať o výskumy, ktoré hovoria, že manažment bolesti u detského pacienta je jednoduchší, tam je to aj zmerané na stupnici bolesti a tak ďalej, lekári by k tomu vedeli povedať viac, rýchlejšia rekonvalescencia po prebúdzaní z narkózy, dokázateľne kratší pobyt v nemocničnom zariadení, ak je tam prítomná blízka osoba. To znamená, že to zotavovanie prebieha rýchlejšie, čo je v konečnom dôsledku pre štát ako verejného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti len dobré, lebo čím kratšie tam toho pacienta má, tým menej ho pacient stojí. A, samozrejme, je to dobré aj pre toho samotného detského pacienta, ktorý chceme, aby sa čo najskôr zotavil, ktorý chceme, aby, aby vlastne dosiahol ten najlepší možný zdravotný stav za pomoci tak verejnej zdravotníckej služby, ako aj psychosomaticky v blízkosti svojho rodiča v bezpečnom prostredí, bez strachu a bez stresových faktorov, ktoré, ktoré môžu ovplyvňovať ten proces rekonvalescencie aj liečby.
O benefitoch pre detského pacienta hádam ani, ani nemusíme ďalej hovoriť, lebo je nesporné, že, že to dieťa patrí k rodičovi. A, samozrejme, že sú v praxi situácie, kedy môže dôjsť k tomu, že prítomnosť rodiča je aj škodlivá, ak by išlo o rodiča, ktorý by mal násilné správanie, ak by išlo o rodiča, ktorý, ktorý by inak indikoval, že je tam nejaký patologický jav v tej rodine, ale toto my nemusíme riešiť v tomto návrhu, pretože to už riešia iné predpisy, to už máme dnes ošetrené v zákone o rodine a v ďalších zákonoch, že ak sa také niečo deje a také niečo spozoruje aj zdravotnícky personál v nemocnici, ktorý je explicitne spomenutý aj v zákone o rodine, že môže toto nahlásiť, musia tam konať úrady a tieto procesy sú v rámci legislatívy dotiahnuté.
Preto to spomínam, lebo v minulosti bol toto častý argument odporcov tejto novely, ktorí hľadali čokoľvek, o čo by sa opreli, a spomínali aj rodičov násilníkov ako, ako skupinu, ktorá, ktorú nevedia oni vo dverách nemocnice odhaliť. Nuž, iné zákony na to myslia a ak ju odhalíte neskôr, tak aj vtedy máte povinnosť ako zdravotnícky personál nahlásiť takéto podozrenia. Takže toto naozaj nemusíme, nemusíme riešiť v rámci, v rámci tejto úpravy. Na ňu už mysleli iné.
Aké benefity má prítomnosť pri dieťati pre samotného rodiča? Aj tie sú veľmi výrazné, pretože v rámci mojej viacročnej snahy o presadenie tohto práva sú to najmä rodičia, traumatizovaní rodičia, ktorí sa museli rozlúčiť so svojím dieťaťom napríklad pri dverách nemocničného oddelenia alebo im bola odoprená prítomnosť pri dieťati v tak banálnych situáciách, ktoré videli, že to dieťa zvláda zle a predsa len chceli byť pri ňom, ako bol covid test alebo vizita lekárov, kde sa to dieťa malé bálo v prítomnosti toľkých cudzích osôb, alebo pri odbere krvi, čo sú naozaj situácie, kedy, kedy ten rodič stojí za dverami, keď mu bola odopretá prítomnosť, počuje to dieťa plakať, počuje ho v strachu a nemôže tam byť z dôvodu rozhodnutia nejakého zdravotníckeho personálu, ktoré vôbec nedáva zmysel, lebo, lebo to, že sa niekto bojí verejnej kontroly, nie je dôvodom na to, aby sme traumatizovali dieťa a rodiča.
A práve toto nerovnaké uplatňovanie tohto detského práva mať pri sebe rodiča a rôzne maniere, ktoré máme zmerané v niektorých nemocniciach, sú dôvodom, prečo potrebujeme mať ten zákonný rámec a potrebujeme povedať aj zdravotníkom: nebojte sa tej verejnej kontroly aj ten rodič, ktorý tam je, on vám tam nemá uškodiť, on vám tam má pomôcť. On má komunikovať aj za vás s tým dieťaťom, aby pochopilo, čo mu idete robiť, on ho najlepšie pozná, on ho vie regulovať, on ho vie upokojiť. Čiže my sa musíme dostať do optiky celého tohto problému takej, že rodič s dieťaťom sú partnermi pre ten zdravotnícky personál. Nechcú mu škodiť, nechcú ho žalovať, nechcú proste mu byť nepriateľom, ale chcú mu asistovať v tom, aby to dieťa dosiahlo najlepší možný zdravotný stav čo najskôr. A ten rodič v tom celom procese je veľmi, veľmi dôležitý. Takže aj pre rodičov je toto kľúčové, aby, aby sme ich netraumatizovali a aby sme posilnili aj tú dôveru medzi zdravotníckym personálom a zákonnými zástupcami maloletých pacientov.
No a v konečnom dôsledku sa bavíme o tomto návrhu v podmienkach slovenskej reality, kde vieme, že máme podstav zdravotníckeho personálu, kým v iných krajinách OECD je priemer okolo deväť sestier na tuším tisíc, tisíc obyvateľov je to(?), tak na Slovensku je to niečo okolo päť a aj tu vidím priestor na to, aby takáto zmena a posilňovanie tej prítomnosti sprievodu pri detskom pacientovi pomohla odľahčiť ten nátlak, ktorý dnes je na zdravotnícky personál a ktorý si aj ja uvedomujem ako matka, bola som hospitalizovaná s deťmi a videla som, ako výrazne dokážete odbremeniť ten zdravotnícky personál, keď to dieťa vy nakŕmite, vy okúpete, vy prebalíte a nemusí to robiť sestra, ktorá by to, ak tam ten rodič nie je, samozrejme, bola nútená spraviť. Takže tu sa ani nemusíme baviť o tom, že koľko takýchto praktických úkonov dokáže urobiť rodič namiesto toho zdravotníckeho personálu, a tiež postrážiť to dieťa, aby si neublížilo, keď má napríklad kanylu alebo keď je inak liečené, čo v prípade, ak rodič nie je prítomný, v slovenských podmienkach stále ešte na niektorých pracoviskách riešime fixáciou tých pacientov, čo znamená, že dieťa je priviazané k postieľke, aby si nevytrhlo kanylu. A nechcem zovšeobecňovať, lebo toto sú pracoviská, ktorých je málo, ale aj to máme zmerané, že ešte stále sú takéto pracoviská, kde proste to dieťa je bez rodiča a, žiaľ, je priviazané k postieľke, ruky, nohy, aby si neublížilo, aby nevyskočilo z tej postieľky, aby nedošlo k väčšiemu zraneniu. Samozrejme, rozumiem, že sestry sa to snažia komunikovať tak, že nie sú schopné pri tom podstave zdravotníckeho personálu neustále sedieť pri tom dieťati a dbať na to, aby si neublížilo, ale práve preto, práve preto my potrebujeme túto úpravu, aby takéto situácie sa na Slovensku nevyskytovali, pretože toto keď spomeniete v akejkoľvek inej krajine, alebo keď to spomeniete aj, aj psychológom alebo ľudskoprávnym právnikom na Slovensku, tak povedia, že to napĺňa všetky známky definície mučenia, keď je malé dieťa bezmocné, keď sa nevie pohnúť, keď nevie urobiť to, čo chce urobiť, a my nemôžme deti liečiť tým, že ich mučíme takýmto spôsobom. Ja viem, že ten záujem je, aby sme poskytli tú najlepšiu zdravotnú starostlivosť, ale aj tá musí byť poskytnutá citlivo, aby nedochádzalo k škodám na, na psychike dieťaťa, ktorým vieme predísť a úplne najjednoduchšie tým, že tam to dieťa nebude samé.
A ja rozumiem, že sú aj rodiny, kde sú rôzne patologické javy, kde ten rodič jednoducho neostane s tým dieťaťom, kde to dieťa zostane v tej nemocnici samé a chceli by sme, aby pri ňom niekto ostal, ale aj na toto máme riešenia v zahraničí, z ktorých si dokážeme brať príklad, sú to buď študenti medicíny, ktorí vykonávajú takéto funkcie, že sú podporným personálom napríklad na detských oddeleniach a sú spoločnosťou pre takéto deti, lebo situácia, kedy tam nemôže ostať rodič, je naozaj ojedinelá. Tam sa nemusíme baviť o tom, že, že je to väčšina týchto prípadov, ale sú. A vieme rôznymi projektami a príkladmi zo zahraničia zabezpečiť pomoc aj pre takéto deti, ako hovorím, aby sme zabránili ešte väčším ujmám, ktoré už to dieťa zažíva, keď je v bolesti, choré, slabé v nemocničnom prostredí, aby sa okrem toho ešte viac nebálo a netrpelo.
A už som ten argument spomenula, ale nie je zanedbateľný. V krajinách, kde je toto právo plne napĺňané a povzbudzované, to znamená, že aj zdravotnícky personál explicitne povzbudzuje rodičov k tomu, aby, aby naplnili toto právo, aby boli nepretržite so svojím dieťaťom, tak tá dĺžka hospitalizácií pri jednotlivých, pri jednotlivých chorobách a diagnózach je kratšia. Aj na toto dnes máme výskumy, 16 krajín Európskej únie bolo v tomto porovnávaných, nebolo tam Slovensko, lebo Slovensko nemá toto právo garantované v svojej legislatíve, ale už dnes vieme, aký markantný vplyv to má na dĺžku hospitalizácie, ktorá nás daňových poplatníkov a tento štát v konečnom dôsledku stojí peniaze, ak je pridlhá alebo ak sme mohli nejakým dobrým opatrením ju skrátiť.
Chcem sa len spýtať, že ako navrhovateľ mám neobmedzený čas alebo mám dvadsať minút? (Reakcia predsedajúceho.) Neobmedzený. Dobre, pardon, lebo som sa teraz zmiatla. Dobre, neobmedzený znie pre mňa dobre v tejto téme... (Povedané s pobavením. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Šimečka, Michal, podpredseda NR SR
Do utorka 27. februára.

Marcinková, Vladimíra, poslankyňa NR SR
Ďakujem, ďakujem, že ste tu so mnou. (Povedané s pobavením.)
Ďalšiu dôležitú oblasť, ktorú chcem v súvislosti s týmto návrhom prebrať, je, aký je súčasný stav na Slovensku. Ja sa tejto téme venujem štvrtý rok a my máme zmerané do istej miery to, čomu sme čelili pred tými štyrmi rokmi a vieme, kam sme sa posunuli v tých jednotlivých krajoch po tých štyroch rokoch, a vieme, aký je aktuálny stav, asi najpresnejšie, keďže tam sme spojili sily s organizáciou INEKO, ktorá hodnotí kvalitu nemocníc, a jedným kritériom kvality hodnotenia kvality nemocníc v minulom roku bolo aj napĺňanie práva detských pacientov. Spojili sme sa s nimi aj pri tvorbe prieskumu, nie je to reprezentatívny prieskum, bola to anketa, prihlásilo sa nám do nej vyše 3 500 respondentov, ale máme pomerne obsiahlo pokryté všetky kraje a všetky nemocnice, takže vieme, vieme vyhodnotiť, aký je stav v jednotlivých nemocniciach na základe týchto 3 500 odpovedí, rozsiahlych odpovedí v dotazníku, ktoré nám popísali svoju skúsenosť s hospitalizáciou alebo odopretím, odopretím možnosti byť pri svojom dieťati počas hospitalizácie. Z tritisíc... ja budem hovoriť o 3 400 respondentoch, pretože niektorých sme vyradili, keď tie, keď tie odpovede neboli úplne. Z tých tritisíc respondentov, ktoré sme mali v rámci toho nášho celoslovenského prieskumu týkajúceho sa tohto práva, v 390 prípadoch, čo tvorí nejakých 11 %, v 390 prípadoch nebolo vôbec umožnené byť rodičom so svojím dieťaťom. Čiže v jedenástich percentách vôbec znamená, že nevideli svoje dieťa celý čas počas hospitalizácie alebo maximálne počas návštevných hodín, čo tiež je v rozpore, keďže návštevné hodiny sú limitované na nejaký krátky počet hodín, dve až tri. Z tých tritisíc prípadov, ktorým v nejakej miere bolo právo naplnené, sa ho vyše tristo ľudí muselo domáhať. To znamená, tristo rodičov sa muselo domáhať, aby mohli toto svoje právo naplniť, to znamená, že ich nepovzbudzovali k tomu, aby ostali so svojím dieťaťom, neodporúčali im to, ale oni, asertívni rodičia, poznajúc svoje práva, si tú prítomnosť pri rodičovi vybojovali. Čo tiež považujem za škodnú v celom tomto procese, lebo ak by to neboli rodičia, ktorí, ktorí dokážu takýmto spôsobom vyargumentovať toto svoje právo, tak by sa pridali k skupine 390 prípadov, kde to dieťa ostalo samé. Z 3 400 respondentov 1 238 uviedlo, že nemohlo byť so svojím dieťaťom nepretržite. To vyhodnocujeme rôzne, pretože naozaj, ako som spomenula, sú situácie, trebárs tie ťažké operačné zákroky, kde sa to dá pochopiť, samozrejme, že tam ten rodič na tej operačnej sále nebude, ale potom sú aj rutinné úkony, ako som spomínala, napríklad covidový test alebo vizita lekárom, alebo odber krvi, kde to nie je prekážkou podľa medzinárodných predpisov a aj podľa vykonávacích predpisov z okolitých krajín, aby tam ten rodič bol. Už tobôž nie pri vizite, keď sa tam nevykonáva vlastne žiaden lekársky zákrok, iba sa popisuje stav a je tam viacero cudzích ľudí, viacero lekárov a ten rodič nemá možnosť tam byť, komunikovať s dieťaťom, komunikovať s tým personálom. To je pre mňa aj ľudsky ako keby nepochopiteľné, že v takej miere sa to na Slovensku deje, že počas vizity vlastne toho rodiča pošlú za dvere.
Z 3 400 prípadov, ktoré popisujem, 2 415 respondentov uviedlo, že pri dieťati mohol ostať výlučne zákonný zástupca a nikto iný. To som už spomenula, prečo je toto problém, lebo nie každý zákonný zástupca z rôznych dôvodov, ako sú ťažké rodinné situácie, môže ostať pri svojom dieťati. Z toho máme ešte nemalé percento, kde dovolili zostať len mame. To znamená, že diskriminujúco pristupovali k otcovi. Máme aj prípad, kde vlastne povedali, že s dieťaťom môže zostať len mama, lenže tá mama bola dojčiaca, doma mala menšie dieťa, ktoré potrebovala dojčiť, to znamená, že s tým starším v nemocnici ostať nemohla, a otcovi toto právo nechceli poskytnúť z úplne mne nelogických dôvodov, a tak to dieťa ostalo samé.
Čiže aj preto je veľmi dôležité, aby to bolo explicitne popísané v rámci našej úpravy a aby k takýmto nerovnakým prístupom naprieč Slovenskom nedochádzalo. Lebo máme nemocnice, máme zdravotnícke zariadenia, kde toto právo v plnom rozsahu napĺňajú a povzbudzujú rodičov, aby pri tom svojom dieťati boli. Som s nimi v komunikácii, hovoria mi, že nerozumejú vlastne, prečo tu takú diskusiu vedieme, lebo pre nich to je úplne prirodzené, že toto je súčasťou toho balíka práv detského pacienta, ale práve preto, že toto nie je realitou všetkých zariadení na Slovensku, musíme túto debatu zvádzať a musíme povzbudzovať aj iné zariadenia k tomu, aby si boli týchto povinností vedomí a aby ich v prospech toho detského pacienta napĺňali.
Ďalšou takou pre mňa prekážkou, ale aj sklamaním je, keď si niektoré naše nemocnice, tu budem konkrétna, napr. Detská fakultná nemocnica v Košiciach, dajú na svoju stránku, že jediné, čo vedia rodičom poskytnúť, je lôžko a žiadajú rodičov, aby sa len, aby sa ani len nedopytovali o inej možnosti, jak to lôžko nemajú voľné, že stolička alebo rozkladacie kreslo a tak ďalej, neprichádza do úvahy. To majú na svojom webe, môžte si teraz pozrieť. A mňa toto, takýto prístup, mrzí, pretože my vieme aj z našich výskumov a my vieme aj z praxe v zahraničí, že dnes nedokážeme tú situáciu lôžkom vedľa dieťaťa riešiť všade, stopercentne pri každom dieťati, a to nie je len náš problém kapacitný. To je problém v Česku, to je problém v Rakúsku, to je problém v Nemecku, to je problém v Španielsku, vlastne aj v krajinách, kde majú špičkový zdravotnícky systém, nie sú schopní každému dieťaťu a jeho rodičovi poskytnúť to druhé lôžko, kde by sa rodič komfortne vyspal. Je to tak. Aj na Slovensku je to tak. Ja nežijem na inej planéte, ja si to uvedomujem, ale to neznamená, že tento zákon je nevykonateľný, pretože aj v rámci českej úpravy je explicitne dané, že ak nie je zdravotnícke zariadenie schopné poskytnúť lôžko, ktoré, samozrejme, by sme si želali všetci, tak musí poskytnúť aspoň stoličku. Nemôže, nemôže si vymyslieť pravidlo, že u nás nebudú rodičia sedieť na stoličke vedľa svojho dieťaťa a držať ho za ruku, lebo si to neželáme. To je v rozpore s medzinárodnými predpismi, to je v rozpore s ústavou, ktorá jasne hovorí, že vy dieťa od rodiča môžte oddeliť len na základe rozhodnutia súdu, nijako inak. Nie svojvôľou nejakého zdravotníckeho zariadenia. A práve preto, aby sme napĺňali tieto práva detí, ktorých práva majú byť na vrchole pyramídy nás, ktorí tvoríme zákonné rámce, práve preto je dôležité, aby sme nemocnice upozorňovali, že to, čo máte napísané na svojom webe, to je v rozpore aj s ústavou, to je v rozpore aj s Chartou práv detského pacienta, to je v rozpore aj s Dohovorom o právach dieťaťa a v konečnom dôsledku je to veľmi necitlivé, pretože v nemocnici vo vedľajšom okresnom meste je v sedemnástich prípadoch umožnené, aby ten rodič sedel na stoličke vedľa svojho dieťaťa. Tam to ako reálne vidia, vy to ako reálne nevidíte. Tu je značná nerovnosť v rámci jedného regiónu pri napĺňaní tohto práva. A z tých 2 400, ehm, z tých 3 400 prípadov máme zrátaných, že v 339 prípadoch tomu rodičovi nebolo možné poskytnúť lôžko, bola poskytnutá len stolička, a dokonca v 154 prípadoch nebola poskytnutá ani stolička, ale toho rodiča aj tak nevykázali a ten rodič buď bol na posteli so svojím dieťaťom, ak išlo o malé dieťa, alebo si stoličku doniesol, alebo iným spôsobom mu našli riešenie, ako môže to dieťa počas hospitalizácie držať za ruku, ale nevyhodili ho z toho oddelenia, vytvorili priestor, chceli, mohli. Ja verím, že takýto prístup je možný aj v iných nemocniciach.
Čiže týmto som chcela popísať, aká je približne situácia na Slovensku aj v číslach. Nie je ideálna a ja viem, že v rámci našich zdravotníckych zariadení by bolo toto len prvým krokom k tomu, aby tie práva detských pacientov boli naplno naplnené a aby neboli porušované. Takáto legislatívna úprava je to najmenej, čo my členovia parlamentu môžme pre tie deti urobiť.
Druhým krokom by malo byť, aby ministerstvo zdravotníctva k tejto naozaj rámcovej a krátkej vetičke, ktorú ja chcem pridať do zákona, pripravilo, ale ak by nepripravilo, spravila som to za nich, vykonávací predpis, tak ako je tomu v Českej republike, ten má v Českej republike 15 strán a úplne detailne krok po kroku vysvetľuje, ako pristupovať k detskému pacientovi, aby sme naplnili jeho potreby, aby sme neporušili jeho práva a aby sme dopomohli tomu procesu liečby, ktorý nemá len tú medicínsku a biologickú stránku, ale aj sociálnu a psychologickú. A mne sa tento predpis veľmi páči, ja som ho aj preložila do slovenčiny, aj zmenila v rámci, na slovenské podmienky v rámci legislatívy a tak ďalej a už dávno, za minulej vlády, disponujú týmto českým príkladom na ministerstve zdravotníctva a ja ho znova posielam pani ministerke, aby sa mohla inšpirovať alebo ho len prevziať, nemusí robiť nič navyše, len ho prevziať, okopírovať a uplatniť na Slovensku, pretože naozaj každá jedna veta odtiaľ je uplatniteľná u nás a je podložená štúdiami, kde to vidíte veľmi, veľmi dôsledne odcitované. (Rečníčka ukázala smerom do pléna svoj materiál.) Ja mám aj takéto dva vytlačené vykonávacie predpisy z Česka k dispozícii (rečníčka ukázala smerom do pléna ďalšie svoje materiály), ak by ste sa chceli niekto pozrieť na to, kľudne si poďte zobrať a môžte si to študovať, kým vám o tom budem hovoriť, pretože toto je niečo, čo ja vnímam ako, ako cestu aj pre Slovensko.
Spomeniem len niektoré detaily, ktoré v rámci tohto vykonávacieho predpisu, riešia v Českej republike. V minulom volebnom období pani Hatráková bola takou odporkyňou tohto návrhu, lebo hovorila, že je nevykonateľný napr. na psychiatrickom liečení, na psychiatrickom oddelení, tak v bode E, myslím, že to je tretia, štvrtá strana odzadu, máte veľmi detailne popísané, ako uplatňujú toto právo detského pacienta v Českej republike na psychiatrických oddeleniach. Explicitne tam hovoria, že existujú prípady, kedy je nepretržitá prítomnosť sprevádzajúcej osoby aj v psychiatrickej nemocnici prospešná, a potom existujú aj také prípady, kedy to tak nie je, ale na posúdenie prítomnosti sprevádzajúcej osoby v jednotlivých prípadoch je vhodné zvážiť nasledujúce kritériá, a tam už má lekár, zdravotnícky personál, ale aj ten rodič jasnú úpravu, ako sa bude postupovať v prípade toho jeho dieťaťa, v akom prípade tam bude na prospech, aby ostal s tým svojím dieťaťom v rámci psychiatrickej liečby a v akom nie.
Veľmi špecifickou kategóriou sú novorodenci. Aj to je tu upravené. Pre mňa veľkou motiváciou, prečo bojovať za túto zmenu, je aj situácia s predčasne narodenými deťmi na Slovensku. Tá diskusia je živá aj kvôli nie úplnej slávnej fotke pani ministerky, ale ja som vďačná, že aspoň otvorila debatu o tom, v akom hroznom stave sú naše neonatológie a ako masívne sú tam porušované tie práva detských pacientov aj práva rodičov byť s tým svojím dieťaťom. A aj toto, aj toto je jeden veľký rozmer celej tejto témy, kdežto pri českej úprave tomu venujú veľkú pozornosť, na Slovensku sa tvárime, že keď nie sme schopní to napĺňať, tak nepohybujeme sa v nejakej trestnej rovine alebo v nejakej rovine, ktorá škodí tomu dieťaťu, naopak, to, že nenapĺňame tú prítomnosť predčasne narodeného dieťaťa so svojou matkou, tu ide najmä o tú matku, ktorá ak je tam to dieťa blízko, môže rozbehnúť tú laktáciu pomerne rýchlejšie, môže ju takisto udržať dlhšie, ale čo je najdôležitejšie, môže mu zachrániť život. Pretože to bakteriálne prostredie matky dáva najväčšiu šancu na prežitie tomu predčasne narodenému novorodencovi, väčšiu než akýkoľvek inkubátor alebo akékoľvek iné prístroje, to je práve tá hruď mamy, na ktorú v zahraničí prikladajú to dieťa tak často, ako to počas toho dňa ide, ktorá môže tomu dieťaťu zachrániť život, môže zlepšiť jeho funkcie a môže ho rýchlejšie dostať do domáceho prostredia pri plnom zdraví.
Na Slovensku vo väčšine zariadení majú tieto deti obmedzený kontakt so svojím rodičom na 30 až 60 minút denne. Hovoríme o skupine detských pacientov, ktorá je najkrehkejšia, ktorá najviac potrebuje aj s ohľadom na ich zdravotný a kritický stav mať pri sebe toho rodiča, najmä mamu, a tu sa už naozaj nebavíme o nejakom zlepšení stavu a manažmente bolesti, tu sa bavíme o prežití, o zvyšovaní šancí na prežitie toho kritického novorodenca. Čiže pre mňa akékoľvek argumenty v tejto téme, prečo sa to nedá, sú v rozpore so základným kritériom, o ktoré sa má snažiť medicína, a to je zachrániť toho pacienta.
Ako hovorím, v Česku to majú veľmi detailne popísané a aj na základe toho mali nemocnice páky žiadať dofinancovanie niektorých oddelení alebo žiadať modernizáciu svojich oddelení, pretože keď to prijal minister, ktorý sa pod to podpísal, na druhý deň mu klopali, dobre, my tu nemáme dostatok lôžok, uvoľnil financie. Dobre, my tu nemáme miestnosť pre matky, ktorá by vyhovovala súčasným podmienkam, uvoľnil financie. Toto, voči čomu niektorí možno aj zľaknutí zdravotníci bojujú, lebo sa boja tej verejnej kontroly alebo sa boja toho, že možno to nebude v ich podmienkach nejakým spôsobom jednoduché presadiť, hovorím, naopak, toto je pre vás argument, ako toto oddelenie zlepšiť, lebo ak to raz máme v zákone, tak tomu musíme vytvárať podmienky.
A už len na dokončenie tejto oblasti, že ako to je v okolitých krajinách, aby som nehovorila len o Česku, tak spomeniem, že vo väčšine francúzskych nemocníc, verejných nemocníc, majú aj na dverách nápisy: "Rodičia sú vítaní v ktorúkoľvek hodinu dennú aj nočnú, majú povinnosť sprevádzať svoje dieťa v tomto zariadení." My sa bavíme o tom, aby mal túto možnosť každý jeden rodič, v zahraničí je to povinnosť, nenechajú vám tam hospitalizované dieťa bez toho, aby tam pri ňom bol nejaký dospelý človek, ktorý mu bude pomáhať s celým tým procesom ozdravovania.
Ako som už spomenula, toto je len prvý krok, táto vetička v zákone, táto rámcová úprava, o ktorú bojujem krvopotne štyri roky. Druhým krokom je práve tento vykonávací predpis, ktorý dnes už aj vďaka Čechom, ktorí to spravili poctivo a do diskusie boli zahrnutí dokonca aj slovenskí partneri, napr. spolky na dojčenie a tak ďalej, vytvorili niečo tak komplexné a tak podrobné, že sa nám stačí o to oprieť, že nám to stačí doslova obkukať a nemusíme vymýšľať koleso nanovo. A zároveň by nám to riešilo aj problémy, ktoré dnes máme, že niektorí rodičia aj keď chcú byť s tým svojím dieťaťom, tak úplne nepochopiteľne im v tom bráni iná legislatívna úprava, ku ktorej by som sa rada dostala v druhom čítaní, ak sa nám podarí dostať túto rámcovú zmenu cez prvé čítanie, pretože v inej zákonnej úprave na Slovensku máme obsiahnuté, že ak ide o onkologických pacientov alebo ak ide o matku so svojím dojčeným dieťaťom, alebo o dieťa do troch rokov, tak sú mu prioritizované a vytvárané podmienky na to, aby tam mohlo byť so svojím rodičom, ale ak tam nespadáte do týchto kategórií, tak je to na vyššej moci alebo na schopnosti vybojovať si to, alebo na rôznych iných, na rôznych iných náhodách, či so svojím dieťaťom v nemocnici ostanete, alebo neostanete. A tu sa dostávam k pre mňa nepochopiteľnému zámeru zákonodarcu, prečo vôbec akože takto taxatívne máme v našom, v našej legislatíve vymenované niektoré situácie, do ktorých sa ten detský pacient môže dostať a je plne chránený v rámci svojich práv, a potom máme iné diagnózy, takisto závažné, trebárs ak je dieťa kardiovaskulárny pacient a je tri-štyri týždne hospitalizované, alebo aj dva-tri mesiace, ale nemá tieto práva, ktoré má onkologický pacient. A ja chápem, že nemôžme porovnávať diagnózy a znie to necitlivo, ale v skutočnosti je, vytvára to aj veľké napätie medzi tými samotnými rodičmi a detskými pacientami, ktorí sa všetci dobre poznajú, ak majú dlhodobo choré dieťa, tieto ťažké diagnózy medzi sebou komunikujú a porovnávajú, akú majú pomoc od štátu, porovnávajú, aké majú to rozmedzie svojich práv, a my doslova pri jednej skupine máme tú citlivosť, dokázali sme im vytvoriť podmienky a pri inej skupine sme diskriminujúci, lebo na nich nemyslíme. Preto tento zákonný rámec musí platiť pre všetkých detských pacientov tak, ako nás k tomu zaväzujú medzinárodné predpisy, a nemôžme sa tváriť, že dieťa, ktoré má nefunkčné srdce, že nám na ňom záleží menej ako na dieťati, ktoré prechádza chemoterapiou. To jednoducho nemôže jeden zákonodarca takto stavať zákony.
A ja budem rada, keď sa k tejto téme budem môcť dostať bližšie v rámci druhého čítania. Kiež by sme sa doňho dostali a kiež by nám k nemu pomohli aj kolegovia z koalície, ktorí, verím, majú citlivosť pri ľudských právach a zdroje, nielen keď ide o kriminálnikov, ale aj v prípadoch, kedy ide o deti, lebo tu sú potrebné aj zdroje. Keď prijmeme akúkoľvek legislatívu, je dôležité, aby nasledovala pomoc tým jednotlivým oddeleniam.
A ja som rada, že to hovorím v situácii, kedy máme o jednu miliardu viac v rozpočte pre zdravotníctvo, keď vieme, že tam máme dvesto miliónov, ktoré dnes ešte nevieme, na čo budú použité, ale ja by som si veľmi želala, aby boli použité na pomoc detským pacientom, ktorí sa nieže zdá sa, ale my vieme, že sú na chvoste záujmu politických elít už dlhodobo, pretože tie investície do detských oddelení, do neonatológií sú najnižšie v rámci, v rámci tej schémy investičnej pomoci. A keď sa pozeráme na tie krásne farebné oddelenia napríklad detskej onkológie tu v Bratislave, všetko je to vďaka donorom, súkromným donorom, darcom a pomoci laickej verejnosti, pomoci citlivých ľudí ochotných pomáhať, a nie vďaka tomu, aby si tento štát uvedomil, že tí najkrehkejší potrebujú pomoc a my im ju doručíme aj vďaka zákonnému rámcu, aj vďaka vykonávaciemu predpisu a aj vďaka potrebným investíciám do tejto oblasti.
Čiže žiadne ďalšie výhovorky, ako nemáme peniaze alebo nemáme dostatočné kapacity, alebo táto zmena by trvala pridlho, už dnes neobstoja, pretože my vieme, že tu sme schopní prijímať oveľa komplexnejšie a zásadnejšie zmeny v skrátenom legislatívnom konaní. Keď sa, keď sa pýtame, ako budú financované, nie je to problém, napríklad pri náramkoch, pri trestaných alebo keď sa pána ministra Šutaja Eštoka pýtali, ako bude financovať zvýšené potreby na okresných úradoch pri priestupkovej činnosti, ktorá narastie tou zmenou, neni problém. Koľko peňazí bude treba, toľko tam doručíme. Tak ja vás prosím, ak toto nie je problém, vieme, že máme tie peniaze, doručme ich detským pacientom, doručme ich tým najkrehkejším stvoreniam na neonatológii, aby sme naozaj dokázali zachraňovať životy detí, pre ktorých je to bakteriálne prostredie matky proste tým najlepším inkubátorom a najväčšou šancou na prežitie. Lebo trvá to už roky, roky nám tu kvôli našej nečinnosti aj umierajú detskí pacienti, sú dlhšie hospitalizovaní, 30 % z nich preukázateľne končí s traumami, ak boli odlúčení od svojich detí, a nehovoriac o traumách rodičov. Naozaj toto je problém, ktorý tlačíme pred sebou, ubližujeme tým tým najkrehkejším a môžeme ho teraz veľmi rýchlo a spoločne vyriešiť. Lebo toto nie je téma, na ktorej by sme sa mali rozdeľovať, toto je naozaj tá jedna téma detí, kde by sme nemali mať spory.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, viac o tomto návrhu a mojej dlhoročnej snahe poviem potom v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá, ale začať by som chcela tým, o čom je vlastne moja snaha a táto predkladaná novela.
V skratke ide o to, aby mal každý detský, maloletý pacient možnosť garantovanú zákonom mať pri sebe v ťažkej chvíli hospitalizácie alebo náročnejšieho ambulantného vyšetrenia blízku osobu. Predpokladáme, že ide o rodiča, zákonného zástupcu, ale tento môj návrh myslí aj na situácie, kedy to zákonný zástupca byť nemôže, dnes takéto situácie ošetrené nemáme a v praxi to znamená, že ak ide o rodiča samoživiteľa, ktorý má viacero detí a nemôže byť s tým svojím dieťaťom hospitalizovaný v nemocnici, tak mu neposkytujeme možnosť B, poveriť nejakú blízku osobu, starého rodiča byť pri tom dieťati, aby nebolo osamotené.
Takisto touto mojou novelou riešime situácie, kedy je dieťa v adopčnom procese, teda ešte nie je potvrdené, kto je jeho novým zákonným zástupcom, ale zároveň už je v starostlivosti budúcich adoptívnych rodičov, a teda vytvárame priestor na to, aby ak je takéto dieťa hospitalizované, nebolo v zariadení osamotené, ale bolo tam práve s ľuďmi, s ktorými žije v domácnosti.
Čiže tento návrh zákona nielenže rieši diery v zákone, ktoré majú negatívne dôsledky na práva detských pacientov a na ich prežívanie ako-také a zároveň rekonvalescenciu. V prvom rade sa snaží o to, by sme mali takéto právo, ktoré je obsiahnuté v legislatívach ostatných európskych krajín, aj na Slovensku.
Viac poviem, ako som už avizovala, v rozprave a do tej sa hlásim ako prvá.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za tvoje vystúpenie, Mária. Som veľmi rada, že v čase, keď si bola... (Ruch v sále.) Kolegovia, môžem vás poprosiť?
Som veľmi rada, že v čase, keď si bola ministerkou, tak ste pripravili vlastne aj zákonný rámec pre riešenie tejto otázky a aj návrh, samozrejme, finančného rámca. Kolega Pollák sa tejto téme dlho venuje, iniciuje ju, bola to veľká téma v rámci ľudskoprávneho výboru posledné tri roky. A ja by som si želala, aby tá energia, ktorá bola vložená nielen zo strany nás politikov, ale aj ľudskoprávnych organizácií, verejnej ochrankyne práv predošlej a vlastne všetkých, ktorí sa podieľali nielen na šetrení celej tejto kauzy a vážneho porušenia ľudských práv a reprodukčných práv týchto žien, aby cítili takisto zadosťučinenie, že takáto snaha o ochranu ľudských práv a o prinavrátenie ľudskej dôstojnosti a uznanie takejto vážnej ujmy, ktorej sa dostalo vlastne týmto ženám v rozpore so zákonom, a aby našli nejaký pozitívny výsledok z celej tejto snahy, ktorá trvá naozaj dlhé roky. A keďže už máme pripravené riešenie, tak naozaj nepoznám argumenty, prečo by tomu aj táto vláda nemohla pomôcť, veď citlivosť k ľudským právam je predsa vaša priorita, ako ste už viackrát hovorili v tomto pléne.
Takže ja verím, že sa dočkáme toho, aby tieto ženy boli odškodnené a hlavne, aby bolo aj politickou mocou uznané, že to, čo sa stalo, hraničilo s genocídnym správaním a už nesmie byť dopustené znovu.
Ďakujem.