Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, každý národ, hoci stojí na akomkoľvek nízkom stupni vývinu, má svoju osobitú kultúru. To je fakt, ktorý poprieť nijakými inými teóriami nemožno. Národ, ktorý sa dopracoval vyššieho stupňa kultúry, môže síce hľadieť s istou ľútosťou na národ stojaci na nižšom stupni, no predsa u neho nemôže odtajiť isté kultúrne výdobytky. My Slováci si uvedomujeme, že sme národ síce malý, ale...
Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, každý národ, hoci stojí na akomkoľvek nízkom stupni vývinu, má svoju osobitú kultúru. To je fakt, ktorý poprieť nijakými inými teóriami nemožno. Národ, ktorý sa dopracoval vyššieho stupňa kultúry, môže síce hľadieť s istou ľútosťou na národ stojaci na nižšom stupni, no predsa u neho nemôže odtajiť isté kultúrne výdobytky. My Slováci si uvedomujeme, že sme národ síce malý, ale že máme svoju kultúru. Tento úvodný citát pochádza z fenomenálnej a dodnes dostatočne nedocenenej štúdie Jána Lajčiaka s názvom Slovensko a kultúra, ktorú tvoria jasnozrivé úvahy tohto luteránskeho farára, filológa a kulturológa o slovenskej povahe, spoločnosti, kultúre a umení spred viac ako sto rokov. Odporúčam ju každému tu prítomnému poslancovi, či komukoľvek, koho zaujíma vzťah Slovenska ku kultúre. Je totiž až zarážajúce, ako veľmi sú kultúrne problémy Slovákov na sklonku Rakúsko-Uhorska podobné tým dnešným. Za ostatných 30 rokov som sa k tejto eseji vracala mnohokrát a ostáva mi konštatovať, že problémy Slovenska a slovenskej kultúry sú očividne nadčasové. A to až natoľko, že sa v debate o kultúre a jej vzťahu k napredovaniu spoločnosti a tiež k verejným politikám, neustále vraciame do bodu nula.
Dnešná diskusia o odvolávaní pani ministerky Šimkovičovej je toho krásnou ukážkou. Žiaľ, no je, že na Slovensku sa nachodia ľudia, o ktorých môžem smelo povedať, že ich duševným športom je deštrukcia. Títo ľudia nemajúc rozhľad a vedeckú vytríbenosť, podrobení okamžitým dojmom, nie sú schopní objektívnym okom nahliadnuť do slovenského života, vystihnúť jeho cenu, ale zo svojho fantasticko-idealistického stanoviska popierajú všetko, čo sa na poli slovenskej kultúry vyprodukovalo. To vraví Ján Lajčiak a ja dodávam, áno, za ostatných 35 rokov nemalo Slovensko na ministrov kultúry veľké šťastie. Až na niekoľko výnimiek je porevolučný Panteón ministrov kultúry a ich politických výsledkov pomerne žalostnou prehliadkou politickej neschopnosti, ideologického zneužívania kultúry, marginalizácie, nekompetentnosti a chýbajúcej politickej kultúry. Kultúrna obec si viackrát musela hlasito vybojovať aspoň základné slobody a autonómiu a otvorene protestovať proti ideologicky motivovaným politickým zásahom. Málokedy prišiel rad na moderné kultúrne politiky, väčšinou na ne nebol čas, vôľa a peniaze. To, že ministerstvo kultúry je pri skladaní vlády väčšinou posledné v drafte a že býva odkladiskom pre ľudí a strany, ktorí potrebujú politickú trafiku, lebo, samozrejme, kultúre rozumie každý a niet tam čo pokaziť, malo za dôsledok, že slovenská kultúra, umenie a kreatívny priemysel sa na Slovensku rozvíjali väčšinu času skôr napriek verejným politikám ako vďaka nim.
Asi si vravíte, že po tom, čo minister Hudec chcel normalizovať kultúru, potom ako si minister Krajcer mýlil kultúru so šoubiznisom, či potom, ako sa ministerke Milanovej úspešne darilo tri roky schovávať pred verejnosťou kdesi v ilegalite, nemôžeme byť prekvapení akoukoľvek nomináciou. Bohužiaľ, štvrtá vláda Roberta Fica a jeho koaličný partner SNS nás menovaním pani Martiny Šimkovičovej na tento vládny post presvedčili o tom, že je možné kultúrou pohŕdať aj na úplne novej úrovni. Je málo európskych krajín, v ktorých by pani Šimkovičová sa mohla stať ministerkou kultúry. Nemá na to odbornosť, profesionálny kredit, potrebný prehľad, či akúkoľvek riadiacu skúsenosť, ktorá by ju naučila zvládať tento komplikovaný a zanedbaný rezort. A menovanie moderátorky, ktorú vyhodili z práce kvôli xenofóbii a ktorá sa pred menovaním do funkcie živila vysielaním konšpiračných televíznych formátov na internete do funkcie ministerky kultúry, by bolo vo väčšine civilizovaných európskych krajín v roku 2023 nepredstaviteľné.
Štvrtej vláde Roberta Fica to nijako nevadí, práve naopak, ako sme tu dnes počuli, sú na ňu hrdí. Bohužiaľ, výsledky jej pôsobenia hovoria samy za seba už po niekoľkých mesiacoch. Okrem nedostatku odbornosti a skúseností vidíme totiž nedostatok citlivosti, empatie a osobnej kultúry, ale najmä neschopnosť vnímať agendu ministerstva kultúry v jej širokých súvislostiach a rozmanitosti, či vôbec porozumieť tomu, čo je podstatou kultúry. Jej spôsob komunikácie, ktorý je nedôstojný a urážlivý voči mnohým a voči kultúre samotnej, dehonestuje tento vládny post a popiera samotnú podstatu kultúry, ktorou je rozmanitosť a mnohorakosť. A ako hovorí opäť geniálny Ján Lajčiak, falošné predstavy o kultúre môžu ďalej fatálne vplývať, tak na vývin individuálneho, ako aj sociálneho života. Ako často konajú ľudia vo svojom individuálnom živote pod kepienkom kultúry tie najnezmyselnejšie, skutočnej kultúre protiviace sa skutky.
A ako často vodcovia ľudu vo svojej zaslepenosti a nezorientovanosti o pojme kultúra do kultúrnej skazy vrhajú ľudí, ktorého vodcami a strážcami by mali byť.
Keď Robert Fico uvádzal do funkcie ministerku Šimkovičovú, hovoril o tom, že kultúra je dôležitá a že ministerstvo kultúry môže urobiť pre Slovensko viac, ako všetky ostatné ministerstvá dohromady. Nedá sa nesúhlasiť. Otázka je, akú misiu od ministerstva kultúry premiér očakáva. Pán premiér pri rôznych príležitostiach rád poučuje o slovenskej histórii. Zvykne v týchto prednáškach prejsť fascinujúcim elegantným oblúkom od Veľkomoravskej ríše priamo k meruôsmym rokom či SNP a túto naivistickú dejinnú maľbu rámcuje Cyrilom a Metodom. A tak asi tušíme, aká je tá misia, ktorú od ministerstva kultúry a pani Šimkovičovej očakáva.
Je to misia vyvolávania duchov falošného národného povedomia postaveného na manipulácii dejín, kultúra vytvárania gýčových slovenských symbolov a ikonografie v nádeji, že vznikne niečo, čo dá premiérovi do rúk ideológiu, ktorá pomohla nášmu maďarskému susedovi Orbánovi k jeho nedemokratickej demokracii. Falošný príbeh Slovenska, jarmočná mytológia, ktorá hovorí o nízkom sebavedomí, o ktorom tu hovoril aj pán predsedajúci, pochybných ambíciách a neschopnosti odstupu od samých seba. Naozaj, pán premiér? Naozaj, pani ministerka, ktorá práve odišla z tejto miestnosti? Škoda, niečo by sa možno dozvedela?
Títo zatuchnutí duchovia z najtmavších kútov slovenských dejín majú pomôcť tejto vláde udržať sa pri moci? Asi vás neprekvapí, že aj na to má Ján Lajčiak odpoveď. Pre kultúrny život národa je charakteristické, či má kultúrne povedomie, alebo nie. Národ stojaci na vysokom stupni kultúry, vedomý si svojej sily, týmto povedomím obdarovaný je k ďalším kultúrnym výdobytkom. Národ malý, neuvedomujúci si svoje sily, nevie si náležite oceniť ani to, čo má a čo by mu najvzácnejšie malo byť. Kultúrne povedomie vplýva prirodzene na celý národný charakter. Jednou z najvážnejších príčin toho, že sa na Slovensku stretáme s toľkými hnusnými prípadmi bezcharakternosti, je, že nieto dostatočne vyvinutého kultúrneho povedomia. Sme preto presvedčení, že Martina Šimkovičová by nemala naďalej ostať vo svojej funkcii, pretože kultúre škodí svojimi zámermi a výrokmi ohrozuje samotnú podstatu kultúry a demokratické pravidlá pri jej spravovaní a svojou osobou, aj vystupovaním je veľmi nedôstojnou a neakceptovateľnou čelnou reprezentantkou kultúry, ako sa sama nazýva. Dôvody sú popísané v odôvodnení k návrhu a spomínala ich tu už aj kolegyňa Plaváková, a dali by sa zhrnúť do troch okruhov.
Ten prvý z nich je, že namiesto vízie nám pani ministerka prezentuje len deštrukciu. Či už programové vyhlásenie vlády, alebo jej prezentácie, či už programových, alebo legislatívnych zámerov, jednoznačne ukazujú, že nemá žiadnu pozitívnu víziu pre rezort kultúry a že nemá ani potuchy o tom, aké skutočné problémy tento rezort a ľudia v ňom pracujúci majú. Nedozvedeli sme sa vôbec nič o jej plánoch pre napríklad transformáciu kultúrnej infraštruktúry, ktorá na svoju reformu čaká už celých 35 rokov. Nepočuli sme predstavu, ako chce pristupovať k rapídnym digitálnym zmenám, ktoré ovplyvňujú kultúrnu tvorbu. Ako chce riešiť kreatívny priemysel a ekonomický prínos kultúry? Ako chce zlepšovať podmienky pre ľudí, ktorí v kultúre pracujú, či ako chce zabezpečiť viaczdrojové financovanie alebo kultúrnu diplomaciu, či kultúrny branding.
Pani ministerka sa zúčastnila v Abú Dabí povestnej UNESCO konferencie, ktorej témou bolo vzdelávanie v kultúre. Kde je k tomu aspoň náznak politiky, k tejto téme? Nehovorí nám nič o tom, ako chce priniesť kultúru do každodenného života obyvateľov Slovenska, aby prispela k tomu lepšiemu, pokojnejšiemu a šťastnejšiemu životu ľudí na Slovensku, ktorý má vláda ako svoj hlavný cieľ. Pani ministerka, obraciam sa na ňu, ale teda je zrejme v bufete, ale hádam to tam počuje, z vašej analýzy slovenskej kultúry a plánov do budúcnosti sme sa dozvedeli iba to, že na Slovensku máme dve kultúry a možno viac, a že teda, samozrejme, kultúra slovenského ľudu má byť slovenská a žiadna iná, že toto je vaša vízia na ďalšie roky a že ste ju postavili na dôležitosti kultúrnych dedičstiev. Bohužiaľ, dozvedeli sme sa aj to, že síce plány pre rozvoj či budovanie nových vecí nemáte, ale za to máte zopár plánov na deštrukciu toho, čo sa v kultúre za posledné desaťročia podarilo napriek všetkému vybudovať. Nad všetkým žiaria najmä vaše plány v oblasti verejnoprávnych fondov a verejnoprávnych médií. Verejnoprávne fondy sú jedným z najväčších výdobytkov reforiem v oblasti kultúry za posledné desaťročie. Vznikali postupne od roku 2008 pre jednotlivé oblasti kultúry a ich podstatou je presunutie financovania a spravovania kultúry spod priameho politického vplyvu na nezávislé inštitúcie, v ktorých rozhodujú odborníci a nie politici. Na tomto princípe bol vytvorený Audiovizuálny fond a neskôr Fond na podporu umenia a Fond na podporu kultúry národnostných menšín. Ich dizajn a zákony, ktorými boli zriadené, vznikli na základe širokých konzultácií s kultúrnou obcou. Od čias svojho vzniku sa ich fungovanie vylaďovalo, zákony prešli viacerými novelizáciami a prax ukázala, že ich zriadenie spôsobilo rapídny rozvoj jednotlivých kultúrnych a kultúrno-priemyselných odvetví.
A teraz vás možno prekvapím, ale za všetky tieto fondy vďačíme vládam SMER-u. Všetky vznikli v období, kedy bol ministrom kultúry za SMER pán Marek Maďarič a hoci ich vznik bol výsledkom dlhodobých aktivít a požiadaviek kultúrnej obce, do histórie sa zapíšu ako jeden z najväčších výdobytkov kultúrnej politiky po roku ´89 počas vlád SMER-u. A predstavte si, že presne tieto fondy sa dnes ministerke kultúry Šimkovičovej a strane, ktorá ju nominovala, akosi nepozdávajú a chcú zásadným spôsobom vstupovať do ich fungovania. Návrh novely zákona o Fonde na podporu umenia, ktorý by sa dal skôr nazvať ako návrh na likvidáciu Fondu na podporu umenia, je síce poslanecký návrh, ale po legislatívnom galimatiáši, ktorým v tomto pléne prešiel, je úplne jasné, že aj napriek nesúhlasu koaličných partnerov je to práve ministerka kultúry, ktorá chce zasahovať do rozhodovacích mechanizmov fondov, čím de facto zruší ich verejnoprávnosť a nezávislosť. Nevadí napríklad pánovi premiérovi Ficovi, že ministerka z SNS likviduje niečo, čo sa mu za jeho predošlých vlád preukázateľne podarilo?
Nevadí mu, že si neomylne vybrala to najúspešnejšie a najlepšie fungujúce, čo v kultúre máme a chystá sa to zlikvidovať? Na budúci týždeň tu zrejme budeme rokovať o prvom zákone, ktorý vôbec ministerstvo kultúry v tomto volebnom období pripravilo, lebo tie ostatné celkom zbabelo forsíruje cez poslanecké návrhy.
Je to samozrejme zákon o STVR, ďalší fantastický zámer zničiť a položiť na kolená verejnú inštitúciu a predovšetkým jej generálneho riaditeľa. Chápem, že premiérovi sa môže zdať, že ministerka len plní jeho želania, v skutočnosti však ide o celkom zásadný odklon od Programového vyhlásenia vlády. Snaha o opätovné rozdelenie RTVS totiž veľmi rýchlo narazila na finančnú a operatívnu realitu, a tak museli na ministerstve rýchlo vymýšľať, ako inak by splnili zadanie ovládnuť verejnoprávne médiá vládnou mocou.
Najprv si vymysleli, že si zriadia STaR, novú televíziu a rozhlas, na ktoré prevedú kompletne tie staré, akurát bez generálneho riaditeľa a rady. Pri zverejnení tohto zámeru prišlo k zábavnému momentu, kedy bol zverejnený presne v deň, kedy Európsky parlament prijímal akt o slobode médií, s ktorým je tento návrh v príkrom rozpore. Aj nová verzia STVR, o ktorej budeme rokovať budúci týždeň, nesie všetky znaky lajdáckej legislatívnej práce, ale najmä čisto ideologických dôvodov na takzvanú reformu verejnoprávnych médií. Výsledkom tohto zákona budú opäť listy z Európskej komisie a infringementy, medzinárodná hanba a zmar.
Ale budeme mať krotkú štátnu televíziu Slovan, teda pardon, STVR, hlásnu trúbu vládnej propagandy. Ministerka Šimkovičová jednoducho nič nebuduje, ale naopak sa snaží zničiť všetko, čo sa za posledné desaťročia podarilo vybudovať iným. Ignoruje strategické dokumenty, ktoré na ministerstve existujú, ignoruje záväzné akčné plány, ktoré nikto nezrušil, prichádza so svojou ničiteľskou misiou nasledovaná hŕstkou neúspešných žiadateľov grantov a konšpirátorov, ktorí chcú vysielať vo verejnoprávnych médiách alternatívne tvary Zeme.
Ten druhý bod, ktorý, kde som zhrnula viacero dôvodov na odvolanie pani ministerky, som nazvala: namiesto komunikácie šíri nenávisť. A myslím si, že podstatou tohto druhého dôvodu na jej odvolanie je jednoducho to, že ona kultúru, umenie a kultúrnu rozmanitosť proste nemá rada. Necíti sa byť súčasťou kultúrnej komunity, nepovažuje za potrebné s ňou komunikovať, nemá rada ľudí, ktorí v nej pracujú, ani veci, ktoré tvoria. Musím sa priznať, že ja v podstate ani nerozumiem tým dôvodom, pre ktoré chce byť ministerkou niečoho, čo úprimne nenávidí. Svoje vízie a plány nekonzultuje so žiadnymi relevantnými subjektami v oblasti kultúry. Neodpovedá dokonca na otázky väčšiny relevantných médií vrátane verejnoprávnych, pričom médiá a mediálna politika kompetenčne patria do jej rezortu. Svoju diskvalifikujúcu minulosť v konšpiračných médiách nielenže nepovažuje za problém, ale v týchto médiách a ich účelových klonoch naďalej pôsobí, čím podľa nás evidentne porušuje ústavný zákon o výkone funkcií vo verejnom záujme. Ministerka kultúry zároveň namiesto kultúry a krásy šíri vo svojich prejavoch nenávisť voči rôznym menšinám, xenofóbiu a strach. Nerozumie tomu, že rozmanitosť je základom kultúry, tvorivosti a nových nápadov. Nerozumie samotnej podstate kultúry. Ako hovorí náš obľúbený Ján Lajčiak: "Fakt je, že keď telo nepracuje zlenivie. To isté platí i o duševnom živote. Človek uzavretý, odkázaný sám na seba, ustrnie vo svojich náhľadoch, vo svojich ideách. Čo duchu dáva pružnosť, je styk s ľuďmi iného vzdelania, iných názorov. Takým spôsobom myšlienky človeka dostanú sa do pohybu, do prúdu, oplodnejú."
Je jednoducho neprípustné, aby bola súčasťou vlády Slovenskej republiky ministerka, ktorá hovorí iba k hŕstke svojich fanúšikov, napríklad na Telegrame a ktorá si mýli lajky na sociálnych sieťach s kritickou diskusiou. Je neprípustné, aby v mene získavania politických bodov ministerka kultúry zámerne štvala väčšinu proti menšine, či umelo vytvárala neexistujúceho nepriateľa a ohrozovala slabších a zraniteľných. Je jednoducho nemysliteľné, aby ministerkou kultúry bola nenávistná a ignorantská osoba, ktorá intenzívnu kritiku významných osobností slovenskej kultúry ani len nevníma, pravdepodobne preto, že dotyčných ľudí vôbec nepozná. Hovoril o tom, samozrejme, už aj Ján Lajčiak pred sto rokmi: "Na zadubenosť ľudu mohutne vplýva i rozširovanie zlej tlače. Nevyspelý národ, ktorého duševný život je poprerastaný rôznymi poverami ako pole tou najplanšou burinou, je vnímavý pre tie najväčšie nezmysly, ktoré jarmočná tlač rozširuje. Tiež, ako ohlupujúci prostriedok, pôsobia všelijaké proroctvá, podávané na ceduľkách, ktoré zadubenému ľudu ťahajú biele myši a rozličné vtáky, na čom majú nemalú zásluhu vandrujúci šlajfiari." Akurát dnes sa to volá televízia Slovan, respektíve Martina a Peter a vystupuje v ňom ministerka kultúry.
Tým tretím okruhom problémov, ktoré považujeme za problematické, je, a prečo si myslíme, že by sa tento parlament mal zamyslieť nad odvolaním pani ministerky Šimkovičovej, je naozaj tých takmer 190-tisíc podpisov občanov, ktorí ju považujú za nespôsobilú zastávať tento post. Náš návrh na jej odvolanie je aj odpoveďou na túto občiansku výzvu na jej odstúpenie, ktorá sa stala hádam najúspešnejšou výzvou tohto typu v dejinách. Je očividné, že ministerka kultúry a jej konanie či vystupovanie považuje za neprípustné pomerne významná časť občanov. A možno by sa tento parlament nakoniec tým ani nemusel zaoberať, keby sme zo strany pani ministerky videli čo i len najmenšiu snahu o sebareflexiu. Keby sme videli snahu komunikovať s organizátormi petície, s nespokojnými zástupcami kultúrnej obce a kultúrnych inštitúcií, či relevantnými osobnosťami. Keby sme videli v jej konaní aspoň záblesk toho, že rozumie vážnosti situácie, že má snahu pochopiť výhrady, že dokáže stavať mosty a že má schopnosť spájať. Možno by aj dnešná diskusia mohla vyzerať inak.
Ale dočkali sme sa, bohužiaľ, iba arogantných vyjadrení a trestného oznámenia. Je až fascinujúce sledovať, ako sa verejný činiteľ pokúša žalovať občanov, ktorí ho kritizujú. Cieľom tohto naozaj bezprecedentného a nezmyselného počinu, bolo, samozrejme, zastrašovanie signatárov, ale do istej miery ukazuje aj to, ako chápe pani ministerka Šimkovičová svoj verejný post. Je zjavne presvedčená, že zastávať úrad, ktorý jej náhodne spadol do lona, je jej ľudské a občianske právo a že vďaka nemu sa z nej stal tej povestný čelný reprezentant kultúry, zosobnenie celého sektora, že vďaka nemu je náhle ona kultúrou samotnou. Táto stredoveká predstava o verejnom úrade síce asi u predstaviteľov SNS neprekvapí, je však paradox, že jej reprezentantov vyniesla na najvyššie posty v štáte práve liberálna demokracia, ktorú kritizujú.
Mohla by som pokračovať aj ďalej, ale asi netreba. Nie, kolegovia a kolegyne, nie, pani ministerka, vy naozaj by ste nemali byť ministerkou kultúry. Viem však, že v tomto parlamente medzi tými 150 poslancami sedí množstvo ľudí aj dokonca v laviciach vládnej koalície, ktorí sa celý život naozaj venujú kultúre. Máme tu pána Jarjabka, pani Laššákovú, pána Malatinca a množstvo ďalších a ja neverím, že vy všetci ste spokojní s tým, ako je rezort kultúry dnes riadený. A vlastne obrátila by som sa aj na pána Michelka, ktorý tu ale nie je... "ste ho náhodne nahradili" a s ktorým som, ktorý je teda tiež nominant SNS a s ktorým som absolvovala už nespočetné množstvo celkom zmysluplných debát o kultúre. Neverím, že v SNS nedokážete nájsť niekoho lepšieho, kompetentnejšieho a kultúrnejšieho, ako je pani Šimkovičová. Nájdete odvahu to vyjadriť v hlasovaní o jej odvolaní?
Slovensko dnes naozaj potrebuje novú politickú kultúru, ale nie takú, akú reprezentuje ministerka kultúry. Potrebujeme politikov, ktorí dokážu pravdivo hovoriť o tom, kto sme a inšpiratívne o tom, kým by sme sa chceli stať. Potrebujeme mať na čele ľudí, ktorí dokážu pomenovať našu minulosť, definovať prítomnosť a nakresliť víziu budúcnosti. Potrebujeme príbehy, ktoré dajú zmysel našej existencii tu a teraz, v tomto politickom a geografickom priestore. Príbehy, ktoré hovoria o modernom a hrdom Slovensku, krajine priaznivej a prívetivej ku všetkým, ktorí v nej žijú. Potrebujeme ministra alebo ministerku kultúry, ktorý alebo ktorá dokáže nájsť múdre slová a pretaviť ich do zmysluplných činov, lebo iba také môžu urobiť zo Slovenska lepšiu krajinu pre všetkých.
A ako hovorí Ján Lajčiak: "Všetky naše boje a utrpenia nie sú nič iné ako kultúrny boj."
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
