Videokanál poslanca

Áno, ďakujem kolegom, ďakujem kolegyni Jurík, že pripomenula túto dôležitú vec. Áno, presne takto funguje ten proces konaní o porušení práv EÚ. To znamená, že už samotný fakt, že bol začatý legislatívny proces, je častokrát dôvodom na to, aby sa ten proces pozastavil a neskôr úplne zvrátil. Čiže možno namiesto predkladania skrátených legislatívnych konaní treba poslať ľudí do Bruselu a ja by som ešte raz chcela zdôrazniť to, čo som povedala aj v rozprave, že, že naozaj si, pani ministerka, opravte tie termíny, lebo vy to hovoríte aj do médií o tom, kedy začalo toto konanie. A okrem toho, že to proste nie je pravda, tak vy sa tým aj trocha strápňujete a strápňujete ten úrad, ktorý zastávate, lebo, lebo my všetci rozumieme tomu, prečo je ten zákon dôležitý a prečo už dávno ten národný koordinátor mal byť určený. Len používajme v tejto debate ako keby naozaj reálne fakty, reálne dátumy a v konečnom dôsledku na konci schválime všetci zákon, ktorý považujeme za dôležitý.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo.
Vážené kolegyne, kolegovia, vážená pani ministerka, to, čo teraz, dnes ráno prerokúvame, je ďalšie skrátené legislatívne konanie, ktoré sa týka implementácie nariadenia o digitálnych službách, ako povedala pani ministerka a konkrétne určenia národnej autority pre kontrolu digitálneho priestoru. Ako sme počuli pred chvíľou, to skrátené legislatívne konanie je zdôvodnené konaním o porušení práva Európskej únie, ktoré proti nám Európska komisia už v tomto čase vedie. Ja budem viacej hovoriť o obsahu toho zákona, aj o tom, čo vlastne implementujeme týmto zákonom v samotnej rozprave o zákone. Táto prvá rozprava sa týka toho, či skrátené legislatívne konanie v tomto prípade je oprávnené a na mieste. A čo sa týka toho Digital Services Act alebo toho nariadenia o digitálnych službách, ktoré máme týmto spôsobom implementovať, tak to bolo prijaté, ako správne pani ministerka podotkla, európskymi inštitúciami už v októbri 2022. A to, čo je dôležité povedať, je, že toto nariadenie je zásadnou reguláciou digitálneho priestoru v rámci Európskej únie. Naozaj je to prvá legislatíva tohto typu, ktorá reguluje digitálny priestor a je to veľmi dôležitý zákon, ktorým sa Európska únia snaží vysporiadať s novým vývojom v digitálnom priestore.
Tá základná filozofia tohto zákona je to, že čo je vlastne nezákonné offline, malo by byť nezákonné aj online a vďaka tomuto princípu Európska únia zavádza celoeurópsky dohľad nad digitálnym priestorom. To znamená, že tento zákon sa týka sociálnych sietí, trhovísk, digitálnych vyhľadávačov, obchodných a rezervačných platforiem a tak ďalej, a tak ďalej. Čiže je to pomerne veľmi široká regulácia, ktorá musí mať nejakého národného koordinátora a národnú autoritu, ktorá túto reguláciu vykonáva. Nuž a teda toto nariadenie bolo prijaté v októbri 2022 a odvtedy, a dokonca už aj krátko predtým, lebo, samozrejme, že to trvalo nejaký čas, kým sa tieto právne úpravy vyjednávali na úrovni Európskej únie, sa Rada pre mediálne služby na Slovensku pripravuje na funkciu národného koordinátora, ktorý mal byť podľa tohto nariadenia v každom členskom štáte určený do 17. februára tohto roku. Ako sme tu už počuli, v minulom volebnom období bol tento zákon pre mňa osobne úplne nepochopiteľne predložený ako poslanecký návrh do tejto snemovne, čo určite nie je dobrá prax, nie je to zákon, ktorý sa mal takto predkladať do Národnej rady. A zrejme to bol jeden z dôvodov, prečo nebol ani v Národnej rade schválený a následne teda plynula tá šesťmesačná lehota, počas ktorej sa o ňom nemohlo rokovať a tá uplynula v júni 2023, kedy na Slovensku sme mali úradnícku vládu, ktorá nemohla predkladať zákony do parlamentu, takže tento zákon nemohla predložiť.
No ale tu sa dostávame k tomu, čo je, čo je vlastne podstatou problému, prečo považujem skrátené legislatívne konanie za, za neoprávnené a neodôvodnené, pretože pani ministerka kultúry Šimkovičová naozaj našla tento zákon na stole v deň svojho nástupu, a napriek tomu, že teda sme tu počuli rôzne dôvody, tak ja stále nerozumiem tomu, prečo ho vláda nepredložila skôr. Pretože táto vláda nastúpila v októbri 2023 a zákon predložila do medzirezortného pripomienkového konania až 19. januára 2024. Nerozumiem tomu, ako ste chceli od 19. januára stihnúť celý proces do 17. februára, kedy bola lehota, kedy už ten koordinátor musel byť určený.
A my dnes máme na stole ten infringement a ja by som vám chcela poradiť, že skonzultujte si tých ľudí, ktorí vám pripravujú tie podklady, lebo, lebo to, čo ste tu povedali, sú hrubé dezinformácie. Vy ste pred chvíľou povedali, že Európska komisia vedie toto konanie o porušení práv EÚ od októbra 2022. V októbri 2022 bol schválený ten zákon v Európskom parlamente, to znamená, že nemôže predsa odvtedy viesť Európska komisia konanie o porušení práv EÚ. Toto vedie konkrétne od 24. apríla tohto roku, ten infringement bol, vlastne sa začal 24. apríla tohto roku a vedie ho proti vašej vláde, nie proti vláde Eduarda Hegera, ani proti vláde, ani proti úradníckej vláde.
A ja naozaj nerozumiem tomu, prečo to muselo zájsť až sem, pretože my sme tu už mali všelijaké skrátené legislatívne konania, odkedy teda ja pôsobím v tomto parlamente a mnohé z nich boli veľmi sporné. Ale toto je prvé skrátené legislatívne konanie, ktoré je výlučne spôsobené nečinnosťou terajšej vlády a neschopnosťou ministerstva kultúry dodržať termíny, respektíve predložiť Národnej rade zákon, ktorý mal byť dávno pripravený. A naozaj si nemyslím, ani tak nečítam rokovací poriadok, že neschopnosť vlády je dôvodom na skrátené legislatívne konanie.
A ako som už povedala a predpokladám, že v tom budeme spolu súhlasiť, že ide o naozaj veľmi dôležitý zákon, ktorý si zaslúži riadne legislatívne konanie, ale my riešime skrátené legislatívne konanie, pretože voči nám Komisia vedie, vedie infringement kvôli nečinnosti vlády.
Ja sa teda naozaj pýtam, že či je to skrátené legislatívne konanie také akútne, a či si nemôžme v tejto chvíli dovoliť prijať ten zákon normálnym legislatívnym konaním, pýtali sme sa to aj na výbore, pýtal sa to aj kolega Hajko.
A k tejto otázke ma vedie aj skutočnosť, že asi nebude to skrátené legislatívne konanie také akútne, keďže v čase, keď ste ho tu mali prezentovať, tak ste boli namiesto toho na dovolenke, čo mne sa osobne zdá, že je, už toto samotné by malo byť dôvodom na to, aby ste stiahli to skrátené legislatívne konanie a naozaj dali tento zákon do riadneho legislatívneho konania. Podľa informácií, ktoré sme aj dostali na výbore od pána štátneho tajomníka, je možné stihnúť aj riadne legislatívne konanie, je ho možné stihnúť do nejakého septembrového termínu, myslím si, že v tejto chvíli sa nič nestane, keď teraz prebehne prvé čítanie a na septembrovej schôdzi druhé čítanie.
A preto by som teda za poslanecký klub Progresívneho Slovenska chcela navrhnúť nepokračovať v rokovaní o skrátenom legislatívnom konaní a predložiť tento zákon riadnym legislatívnym procesom.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci a ďakujem aj kolegovi, že vlastne upriamil pozornosť na tú nerovnovážnosť, ktorú tento zákon zakladá, pretože on je postavený na filozofii, že ako keby administratívna efektívnosť je nadradená právu na informácie, čo, samozrejme, nie je, nie je správne.
A ja by som vlastne tu len chcela zdôrazniť, že predkladatelia zákona sa odvolávajú na českú právnu úpravu, len oni ju neodpísali dostatočne dobre, pretože v českej právnej úprave síce je taká istá veta, akú sa snažia vložiť do nášho zákona, ale zároveň v českej právnej úprave je teda právo toho žiadateľa sa odvolať voči tomu spoplatneniu informácie, čo ten náš zákon alebo tento poslanecký návrh neobsahuje. A takisto na český zákon je naviazaný veľmi presný cenník, ktorý stanovuje všetky hranice toho, v akých hraniciach je možné spoplatniť tie informácie, a tým pádom vytvára nejaký relatívne transparentný systém.
A ja tu by som znovu chcela upozorniť na to, že toto je opäť poslanecký návrh, ktorý neprešiel medzirezortným pripomienkovacím konaním, a ja nerozumiem tomu, prečo to SNS stále robí, keď má navyše ministerku kultúry, ktorá teda ale väčšinou nie je tam, kde má byť, asi to bude tým. V každom prípade, keby ten návrh bol v medzirezortnom pripomienkovom konaní, tak možno by sa tieto všetky veci odstránili a možno by sme s ním nakoniec aj všetci mohli súhlasiť. Takto, bohužiaľ, tu podľa mňa zase strácame čas nad niečím, čo nie je dobre pripravené.
Ďakujem.

Procedurálny. Pri hlasovaní o tlači 353 svietilo na tabuli, že hlasujeme o tlači 323 a tak to vyšlo aj na webe Národnej rady. Takže bolo by to treba opraviť, lebo formálne sme schválili zákon o mediálnych službách a nie zákon o azyle.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Pán Michelko, my sme mali strašne veľa debát na túto tému a myslím si, že aj celkom dobrých. A ja som práve preto troška šokovaná týmto vaším posledným prejavom, lebo podľa mňa ste vlastne teraz ukázali, že vy vôbec nerozumiete tomu, ako ten fond funguje. A poviem len tri veci. Bolo ich tam viac.
Prvá je, že vy hovoríte, že tá rada bude len odvolací orgán, ktorému zavolá ten žiadateľ, a oni zistia, že je problém a zmenia to rozhodnutie. Ale to je predsa nezmysel. Ten žiadateľ nebude v tom čase vedieť, či dostal, alebo nedostal podporu. Rada sa rozhoduje prv, než sa žiadateľom oznamuje, či tú podporu dostali, alebo nedostali. To znamená, že toto celé, čo hovoríte, je úplne mimo toho procesu.
Druhá vec je, čo ste tu hovorili o tom, že aký gól si dal fond do vlastnej bránky, tak tam podľa mňa vy nerozumiete tomu, ako tí ľudia rozhodujú. To, že vydavateľovi sa povie, že vyberte si päť z desiatich titulov, je úplne štandardný model, ktorý sa používa na podporu kultúry všade na svete. Používa sa na podporu kultúry na európskej úrovni pri vydavateľoch, pri filmovej produkcii, pri akomkoľvek, akejkoľvek podpore kreatívneho priemyslu. Tie komisie si proste pozrú, či v tých tituloch nie je niečo závadné a potom nechajú na vydavateľa, ktorý z tých titulov chce vydať skôr a ktorý nie, keďže nemôže vydať všetky. Je to úplne štandardná vec.
A posledná vec. Ak v polovici septembra všetko bude fungovať a bude vyhlásená výzva, ja vám tu verejne sľubujem, že vás pozývam na večeru.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, toto je druhý zákon vrátený prezidentkou republiky, ktorý tu dnes prerokúvame a ktorý teda spadá do oblasti kultúry, a, samozrejme, v týchto situáciách je asi ťažké ešte niečo k tej celej problematike dodať, keďže všetko už v rozprave zaznelo, a osobitne v tejto rozprave, ktorá bola dlhá a naťahovala sa na niekoľko schôdzí, a mám pocit, že to bol hádam po Trestnom zákone najkontroverznejší legislatívny návrh tohto volebného obdobia zatiaľ.
Na jednej strane ma teší, že vďaka nemu sa o kultúre hovorilo veľa, oveľa viac, ako kedykoľvek doteraz aj na pôde Národnej rady, aj v jej okolí. A to by ma teda mohlo tešiť, len problém je, že to, že tu dnes stojíme, a že dnes vlastne Národná rada chce prelomiť veto prezidentky v tomto zákone, je vlastne dosť trpký výsledok tej diskusie. Samozrejme tie výhrady prezidentky republiky sa z veľkej časti kryjú aj s našimi výhradami, ktoré sme tu viackrát formulovali a ktoré nechcem naozaj znovu opakovať, čiže len veľmi kratučké zhrnutie.
Podobne ako, ako aj my, aj prezidentka vlastne namietala najmä proti zásahom do spôsobu kreovania a zloženia Rady fondu na podporu umenia, ale najmä voči zmenám jej kompetencií a spôsobu schvaľovania projektov, pretože ich vníma ako zásahy do transparentnosti a nezávislosti rozhodovacieho procesu v tomto verejnoprávnom fonde. Takisto ako, ako aj my, aj prezidentka vidí vlastne v tejto novele zákona potenciál na to, aby to fungovanie fondu bolo na nejaký čas ochromené, aby fond fungoval horšie ako doteraz. A v tom odôvodnení pani prezidentky je aj niekoľko nových momentov oproti tým, o ktorých sme tu už hovorili v predošlej rozprave. Prezidentka dokonca vyjadruje obavy, že prijatie takéhoto zákona môže narušiť ústavné právo, ktoré hovorí o tom, že sloboda umenia sa zaručuje v čl. 43, pretože môže obmedziť slobodu umeleckej tvorby, a takisto namieta veľmi správne, že prijatím tohto zákona vznikne niekoľko retroaktívnych momentov najmä v tom, že ľudia, ktorí už podali žiadosti o podporu v starej legislatívnej situácii, ich projekty budú posudzované úplne iným spôsobom, ako, aký očakávali, keď tie projekty podávali.
Mňa vlastne na tomto všetkom najviac mrzí to, a to som tu už niekoľkokrát povedala, ale rada by som to ešte raz zdôraznila, že tento zákon je proste ukážkou toho, že namiesto prinášania nových pozitívnych vecí do kultúry alebo aj do iných oblastí tie návrhy vlády alebo vládnych poslancov v podstate ničia to málo, čo sa v kultúre za ostatné roky podarilo a naozaj ma mrzí, že búrame namiesto toho, aby sme niečo budovali. A to je, bohužiaľ, podstata tejto novely. My sme, samozrejme, o, o vete prezidentky republiky diskutovali aj vo výbore pre kultúru a médiá. Tá debata bola podobná, ako tie debaty predtým. Mňa samozrejme ale zarazil prístup niektorých koaličných poslancov, pretože tá debata sa niesla v duchu, že prezidentka má takýto názor, my máme iný, takže nás názor prezidentky nezaujíma. A mňa to zaskočilo najmä preto, lebo kladiem si takú otázku, že či títo istí poslanci, budú mať rovnaký pohŕdavý a ľahkovážny prístup k prezidentským vetám alebo k prezidentskému úradu aj od budúceho týždňa. A či budeme takéto isté slová a prístupy počuť k prezidentskému úradu a k vetám prezidenta aj od budúceho týždňa.
Na záver by som rada povedala, že my všetci vieme, lebo to tu ix-krát zaznelo, že zásadným problémom tohto zákona, a teda to vraví aj prezidentka vo svojom vete, je okrem tej vecnej podstaty, ktorú, ktorú zákon mení, najmä ten proces, ktorým sa zákon prijímal. Ten zákon prišiel do parlamentu ako poslanecký návrh, čím sa obišlo medzirezortné pripomienkovacie konanie prvýkrát, pretože ten pôvodný zákon obsahoval iba zmeny v dozornej komisii fondu. Na konci druhého čítania, samotný navrhovateľ prišiel s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi, ktoré naozaj z toho spravili úplne iný zákon. Proste tie pozmeňujúce a doplňujúce návrhy boli násobne väčšie ako pôvodný návrh zákona a urobili z toho niečo úplne iné, čím druhýkrát predkladateľ zámerne obišiel pripomienkové konanie, ktoré mohlo byť medzi prvým a druhým čítaním. A vieme aj prečo, lebo ako by to pripomienkové konanie asi vyzeralo, ukazujú protesty prakticky celej kultúrnej obce voči tomuto zákonu. Povedala by som dokonca, že naprieč politickým spektrom.
A je to naozaj tak, že proti tomuto zákonu sú prakticky všetky relevantné subjekty alebo aj jednotlivci, ktorí v kultúre pôsobia, a ja osobne som zachytila len jediný subjekt, ktorý sa vyjadril na jeho podporu, a tým je zhodou okolností jedna zo spisovateľských asociácií, kde je členom predstavenstva predkladateľ zákona pán poslanec Michelko.
Som presvedčená o tom, že takýto postup je zrejme na hranici všetkých legislatívnych pravidiel, je na hranici rokovacieho poriadku aj ústavy, a je otázkou dôkladnej právnej analýzy, ktorú pravdepodobne môže urobiť iba Ústavný súd, či z nej v istom momente z týchto hraníc nevykročil ten proces. Čo si však môžeme byť istí, je, že takýto postup je proti duchu zákona o tvorbe právnych predpisov, je proti samotnému zmyslu rokovacieho poriadku Národnej rady, a je aj proti duchu ústavy. Je to jednoducho povedané legislatívny podvod. A dôvod na takýto postup je v zásade iba zbabelosť tých predkladateľov, ktorí nedokázali čeliť serióznej diskusii s odbornou verejnosťou, lebo keby ten zákon chceli schváliť, schvália si ho aj tak, ale možno mohli aspoň predstierať, že s tou obcou idú diskutovať.
My tu veľmi veľa v posledných dňoch a týždňoch počúvame o novej politickej kultúre. Mňa táto debata v zásade teší, lebo samotná strana alebo hnutie Progresívne Slovensko vzniklo práve z túžby po novej politickej kultúre a keďže patrím k zakladateľom, viem presne, že sme tú stranu zakladali práve preto, že sme boli presvedčení, že je potrebné vniesť nový étos do slovenskej politickej debaty. A takisto si myslím, že súčasťou novej politickej kultúry by mala byť aj nová legislatívna kultúra a verím, že aj mnohí poslanci vládnej koalície, ktorí tu sedia a ktorí si ctia právo a chcú byť hrdí na zákony, ktoré prijímajú, budú so mnou súhlasiť, že takto sa zákony jednoducho nerobia.
Viem veľmi dobre, že veto prezidentky môžete bez problémov prelomiť, tak ako ste to už urobili viackrát, ale myslím si, že ak tá deklarovaná snaha o novú politickú kultúru je myslená vážne, možno by stálo za úvahu zachovať sa pri posledných dvoch vetách tejto prezidentky tak, aby sme mohli veriť vašim slovám. Chcela by som vyzvať poslancov vládnej koalície, poďme spolu podporovať ozajstnú kultúru, a to nielen tú, ktorú podporuje Fond na podporu umenia, ale aj tú politickú, ktorú tvoríme my všetci.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci. Ja ďakujem aj všetkým predrečníkom za komentáre.
Pán poslanec Jarjabek, vy viete, že ja si vážim vaše skúsenosti, ste tu najdlhšie pôsobiaci poslanec v tomto pléne a veľakrát sa od vás aj všeličo učím. Ale mňa vlastne práve preto osobitne prekvapuje, keď vy neustále prezentujete vlastne takýto názor na legislatívny proces, že vy niečo navrhnete ako vládny návrh, priznávate okamžite, že tam je strašne veľa problémov a potom to chcete v druhom čítaní vládnymi pozmeňovákmi opravovať, že toto je tá legislatívna prax, ktorú ako považujete za správnu, alebo ktorú tu dvadsať rokov ste si nejako vypestovali, že to naozaj asi nie je to, ako by mala fungovať táto Národná rada.
Škoda, že tu nie je pani poslankyňa Vaľová, lebo ona si ma podľa mňa s niekým mýli, naozaj, lebo ona mi tu vyčítala napríklad, že ja som navrhla zbor voliteľov pri voľbe generálneho riaditeľa RTVS. No to navrhoval jej stranícky kolega pán Marek Maďarič, to bol jeho koncept. Takže neviem, či si ma s ním mýli, ale to je asi zvláštne. Takisto mi tu vyčíta, že ja som zriadila nejakú odbornú komisiu pri voľbe riaditeľa. No to bolo OĽANO, ja s Oľanom naozaj nemám nič spoločné. Takže kľudne sa porozprávajme, ja nie som Marek Maďarič.
A možno ešte na záver, že ja som naozaj šokovaná tým nedôstojným správaním v tomto pléne, ktoré tu poslanci vládnej koalície prejavujú voči diplomatickým zástupcom ambasád na Slovensku. Mňa ako máločo prekvapí, ale toto ma prekvapilo. (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dobré ráno. (Reakcie z pléna. Zaznievanie gongu.)
Verejnoprávne médiá musia zabezpečovať nezávislú a objektívnu žurnalistiku. Zároveň musia podporovať kvalitnú pôvodnú slovenskú a televíznu a rozhlasovú tvorbu. Za týmto účelom vláda presadí právny a ekonomický rámec rozdelenia Rozhlasu a televízie Slovenska, RTVS, na dve nezávislé verejnoprávne mediálne inštitúcie – slovenskú televíziu a slovenský rozhlas. Prípadne zváži iné riešenie ako posilniť verejnoprávnosť RTVS. To je, samozrejme, aj citát z programového vyhlásenia vlády, ktorým sa tu ešte pred dvoma dňami oháňala pani ministerka kultúry, keď sme podali návrh na jej odvolanie, že vraj nerobí nič iné, len plní toto programové vyhlásenie.
Pán predsedajúci, ukľudnite, prosím vás, tuto naľavo poslanecký klub SMER-u (zaznievanie gongu), ďakujem pekne. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Žiga, Peter, podpredseda NR SR
Kolegovia, poprosím vás, aby ste nevyrušovali a nechali pani poslankyni Jaurovej hovoriť v rozprave.

Jaurová, Zora, poslankyňa NR SR
Zo znenia programového vyhlásenia však jasne vyplýva, že ten, kto časť ´kultúra´ písal, mal síce množstvo diskutabilných a nebezpečných zámerov, ale o ich praktickej realizácii mal len veľmi vzdialenú a od reality úplne odtrhnutú predstavu. Zákon, ktorý nám dnes vláda predložila, a úplne prvý zákon z dielne pani ministerky kultúry, pretože doteraz svoje deštrukčné nápady zbabelo schovávala za poslanecké návrhy, je toho žiarivým príkladom. Opätovné rozdelenie RTVS na televíziu a rozhlas bolo od začiatku fantazmagóriou. V čase, keď minister Krajcer taktiež bez argumentov, analýzy či prípravy rozhodol o spojení slovenského rozhlasu a slovenskej televízie, existovalo množstvo dôvodov, prečo tak nemal konať. Dnes je však opätovné rozdelenie prakticky nemožné. Navyše od začiatku bolo viac-menej jasné, že skutočným zámerom tejto vety v programovom vyhlásení vlády je túto televíziu ovládnuť a diktovať jej obsah aj fungovanie. Tento zámer vzbudil množstvo odporu v odbornej aj laickej verejnosti nielen kvôli politickému obsahu v jeho pozadí, ale najmä kvôli jeho nezmyselnosti a praktickej nerealizovateľnosti.
Už niekoľko týždňov po schválení programového vyhlásenia vlády si koalícia zrejme tento fakt uvedomila a rozhodla sa ovládnuť televíziu oveľa jednoduchším spôsobom, radikálnym škrtaním rozpočtu. Zákon, ktorým vláda chcela riešiť konsolidáciu verejných financií, totiž bez udania dôvodu znížil príspevok RTVS z 0,17 na 0,12 % HDP. Nuž áno, nebola to táto vláda, ktorá pred necelým rokom schválila zmenu financovania RTVS, pri ktorej zrušila koncesionárske poplatky a nahradila ich financovaním zo štátneho rozpočtu. Bola to, bohužiaľ, vláda Eduarda Hegera a už vtedy sme ich dôrazne varovali, že takýto krok stavia verejnoprávnu televíziu do oveľa závislejšieho postavenia voči vláde a oslabuje jej verejnoprávny status, nakoľko jej financovanie bude predmetom každoročného vyjednávania o štátnom rozpočte a vláda tak môže televíziu svojimi rozpočtovými rozhodnutiami veľmi ľahko ovplyvňovať a vydierať. Stalo sa to skôr, než by ste stihli povedať RTVS.
Štvrtá vláda Roberta Fica nezaváhala ani sekundu a pri prvej možnej príležitosti znížila rozpočet RTVS oproti plánovanej sume na rok 2024 o takmer tretinu. A zároveň sa predstavitelia vládnej koalície nijako netajili tým, že chcú štátnu televíziu, že chcú vymeniť riaditeľa a že sa im nepáči, aké správy a názory verejnoprávne médiá vysielajú, že kritizujú vládu a vedú s ňou boj a že teda ten, kto platí, by mal aj určovať, aké správy médiá prinášajú. Koniec koncov aj toto nájdeme priamo spomenuté v programovom vyhlásení vlády. V jednej pasáži v časti verejná správa sa hovorí dokonca o tom, že vláda si sama bude robiť akési správy o stave demokracie, čiže sama seba hodnotiť, a tieto budú šírené prostredníctvom kampaní vo verejnoprávnych médiách. Dokonca tam pomerne presne predpisujú RTVS samotný formát relácie, ktorú má k tejto vládnej propagande zriadiť. Áno, presne takúto poslušnú a krotkú, vláde úplne podriadenú RTVS by táto vláda chcela mať.
Myslím si, že jedna z mála vecí, na ktorých by sme sa pri verejnoprávnych médiách vedeli zhodnúť aj s časťou koalície, je to, že ich základným problémom je predovšetkým chýbajúce dostatočné, predvídateľné a od politikov čo najmenej závislé financovanie. Nepremyslené a narýchlo zlátané zrušenie koncesionárskych poplatkov bolo len konečnou katastrofou, ktorou sa zavŕšil dlho neriešený problém. Vidíme však, že by ho táto vláda chcela nejak riešiť? Prečo nemáme na stole návrh zákona, ktorý by prichádzal s reformou financovania verejnoprávnych médií? Prečo predložený návrh neobsahuje ani jeho náznak? Chápem, tu sme pri odstraňovaní generálneho riaditeľa a nezávislosti RTVS a tam sa úplná finančná závislosť médií a na vláde veľmi hodí aj tým, ktorí sa počas minulého volebného obdobia v podstate celkom správne ohradzovali voči zrušeniu koncesionárskych poplatkov či hlasovali za radikálne vyšší rozpočet RTVS.
Dalo by sa veľa hovoriť o tom, čo v predloženom zákone nie je, resp. aké sú ozajstné problémy RTVS a ako ich návrh zákona, ktorý máme na stole, vôbec nerieši. Poďme sa však pozrieť na to, čo vlastne tento zákon rieši.
Dôvodová správa uvádza, že cieľom zákona je priniesť viac verejnoprávnosti do vysielania a odpolitizovanie procesov pri voľbe generálneho riaditeľa inštitúcie. To sa snaží robiť tým, že zruší súčasnú existujúcu inštitúciu RTVS a založí novú STVR, na ktorú prejde všetko, čo bolo doteraz RTVS. Zákon, ktorým to vláda robí, je taktiež kópiou súčasného zákona o RTVS, ktorý sa od neho odlišuje iba v niekoľkých bodoch. A, samozrejme, to, v čom sa odlišuje, je v názve, pretože očividne aj podľa dôvodovej správy návrh je jeden z najväčších problémov našich verejnoprávnych médií. Citát z dôvodovej správy: "Predkladateľ pri tvorbe návrhu zákona pristúpil aj k zmene názvu verejnoprávneho vysielateľa. Súčasný spoločný názov inštitúcie pre slovenské verejnoprávne médiá Rozhlas a televízia Slovenska degraduje štátotvorný (slovenský národ) na región Slovensko, pretože namiesto prívlastku slovenský, slovenská (aký) označujúci štátotvorný národ, je v názve použité územné označenie verejnoprávnych médií Slovenska (koho, čoho). V súčasnosti používame logo tejto inštitúcie, navyše z názvu úplne anulovalo Slovensko nahradením písmena S označujúceho Slovensko dvojbodkou."
Nuž tipujem, že po tomto dôvodení aj Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky sa premenuje na základe tejto gramatickej logiky na Slovenské ministerstvo kultúry. O Národnej banke Slovenska ani nehovoriac. A čo sa týka spomínaného loga s dvojbodkou, tak tento grafický ident získal v roku 2015 najprestížnejšie ocenenie svetovej akadémie Promax BBA v hlavnej kategórii celosvetových televíznych dizajnov, ktorá je považovaná za Oscara medzi producentami grafického dizajnu, a v tejto súťaži predbehla RTVS napríklad aj televíziu CNN. Ale chápem, slovenské a žiadne iné, už to trocha začína dávať zmysel.
Predložený zákon o STVR navyše nie je prvou verziou tohto legislatívneho opusu. Pôvodná verzia zákona známa pod názvom STAR podľa skratky novej inštitúcie prešla akýmsi pripomienkovým konaním, ale je dobré sa k nej vracať, keď chceme v plnej miere vidieť skutočné zámery predkladateľa, ktoré sa v tejto novej verzii STVR snaží, hoci dosť neumelo, zakryť. Tú prvú verziu dal predkladateľ do skráteného pripomienkového konania práve v deň, keď Európsky parlament schvaľoval novú legislatívu EÚ, ktorá sa zaoberá práve slobodou médií, fungovaním verejnoprávnych médií a ochranou novinárov.
Dajme teraz nabok úvahy o tom, či predkladateľ naozaj o tejto legislatíve, ktorá bola v európskom legislatívnom procese už vyše roka, nevedel, a predstierajme, že také niečo by sa na slovenskom ministerstve vedenom SNS určite nemohlo stať. Ale práve súlad či lepšie príkry nesúlad s týmto nariadením o slobode médií je absolútne kľúčovým problémom predloženého zákona a budem sa k nemu vo svojom prejave neustále vracať.
Aj preto dnes prerokúvame zákon, ktorý je zlý vo svojej podstate, a nijaké pozmeňujúce či doplňujúce návrhy ani iné vylepšenia nemôžu zakryť holú podstatu problému, ktorou je bezdôvodné rušenie existujúcej verejnoprávnej inštitúcie a zakladanie novej identickej, ibaže úplne podriadenej vláde s cieľom odstrániť generálneho riaditeľa a manažment a ovládnuť spravodajstvo. Toto je presne taký zásah do slobody médií, akým chce Európska únia svojou novou legislatívou zabrániť. Máme na to príklady z Maďarska a Poľska, ktorými sa aj pán predseda SNS Danko rád inšpiruje.
Aké sú teda hlavné dôvody, pre ktoré treba tento zákon hodiť do koša a hľadať iné lepšie možnosti na reformu RTVS? Po prvé, a to je teda ten hlavný dôvod, nie je absolútne žiaden reálny dôvod zakladať novú STVR. Tým hlavným problémom nového zákona je, že všetky navrhované zmeny, ktoré predkladateľ v zákone oproti súčasnému stavu urobil, bolo možné uskutočniť prostredníctvom novelizácie zákona o RTVS a neexistuje vôbec žiaden dôvod, prečo by bolo treba zakladať novú inštitúciu. Je povinnosťou navrhovateľa v dôvodovej správe zodpovedať otázku, prečo musí dôjsť k zániku RTVS. No v tomto návrhu ani v dôvodovej správe odpoveď na túto otázku nenachádzame. Dokonca aj samotná zmena názvu na STVR, čo teda ako vidíme, je vskutku pálčivý problém, sa dala ľahko dosiahnuť novelou existujúceho zákona. Navrhovateľ navyše nepriznal, prečo ignoruje pripomienky od odborníkov z praxe, z ministerstva financií a dobre mienené rady z rôznych organizácií. Zvolený prístup, pri ktorom dochádza k výrazným inštitucionálnym zmenám bez zrejmého dôvodu, keďže 95 % obsahu nového zákona ostáva nezmenené, je problematický z niekoľkých dôvodov.
Po prvé, tento postup je v rozpore so zákonom o tvorbe právnych predpisov, zákon 400/2015 Z. z., ktorý v § 2 ods. 1 požaduje, aby cieľom tvorby právnych predpisov bolo pripraviť za účasti verejnosti taký právny predpis, ktorý sa stane funkčnou súčasťou vyváženého, prehľadného a stabilného právneho poriadku. Zrušiť a vytvoriť novú inštitúciu, pokiaľ sa dal rovnaký zámer riešiť novelou existujúceho zákona, je v príkrom rozpore s takouto zákonnou požiadavkou. Zvolený prístup totiž narúša právnu stabilitu a predvídateľnosť. Z rovnakých dôvodov narúša aj princíp právnej istoty zakotvený priamo v článku 1 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky. Je v priamom rozpore s európskym aktom o slobode médií a jeho základnú filo... teda je v priamom rozpore s týmto aktom svojou základnou filozofiou, ktorá tiež predpokladá a vyžaduje právnu istotu a predvídateľnosť v téme mediálneho prostredia. Samozrejme dobrý hospodár si položí aj otázku o nutnosti a efektívnosti týchto krokov. Novelizácia zákona bola, by bola úspornejšia a transparentnejšia, pretože by nevyžadovala zriaďovanie novej organizácie a s tým spojené administratívne a finančné náklady.
Druhým dôvodom, prečo je tento zákon výsostne problematický, je, že v zásade ani až tak veľmi neskrýva, že jeho skryt... takým slabo skrytým zámerom je odvolanie súčasného vedenia. S účinnosťou nového zákona dôjde k ukončeniu výkonu funkcie aktuálneho generálneho riaditeľa RTVS Ľuboša Machaja, ako aj k zániku mandátu súčasného zloženia Rady RTVS. Tento legislatívny krok poukazuje na účelové zameranie zákona, ktoré sa zameriava na výmenu konkrétnych osôb. Ide o mocenský krok s jasným cieľom zasiahnuť do nezávislosti verejnoprávnych médií. Tento postup je, samozrejme, opäť v príkrom rozpore s článkom 5 Európskeho aktu o slobode médií, ktorý stanovuje záruky pre nezávislé fungovanie verejnoprávnych mediálnych poskytovateľov. Podľa tohto článku by mali mať verejnoprávne médiá zabezpečenú ochranu pred akýmkoľvek politickým alebo ekonomickým zasahovaním, čo je nevyhnutné pre udržanie ich objektivity a nezávislosti. Verzia STVR síce odstránila najvypuklejšie nehoráznosti z verzie STAR, ako bola napríklad možnosť odvolania riaditeľa bez udania dôvodu radou, ale to nič nemení na podstate navrhovanej zmeny, ktorá sa zrušením a založením novej inštitúcie snaží zbaviť manažmentu a možno aj naivne dúfa, že sa jej tým podarí obísť práve tento článok 5 európskeho nariadenia. Nepodarí, pretože nariadenie pre takéto prípady, na takéto prípady pamätá v článku 21, ale k tomu sa ešte dostanem neskôr.
Okrem toho zákon je problematický aj z ústavného hľadiska vo viacerých ohľadoch, ale napríklad v kontexte článku 30 ústavy, ktorý občanom zaručuje právo na prístup k verejným funkciám, pričom tento zákon by mohol obmedziť realizáciu tohto práva pri generálnom riaditeľovi, ale aj pri členoch súčasnej rady RTVS.
Tretím dôvodom, ktorý, pre ktorý považujeme tento zákona za extrémne problematický, je to, akým spôsobom redizajnuje radu nového verejnoprávneho média oproti súčasnému stavu, kde v nej koncentruje úplne všetku exekutívnu moc a navyše táto rada je volená radikálne viac politicky, ako tomu bolo doteraz. V kontexte debaty o Fonde na podporu umenia, ktorú sme tu za posledné týždne absolvovali, sa zdá, že tento recept koncentrácie moci do akéhosi orgánu rady alebo niečoho podobného, je niečím, čo si ministerstvo kultúry obľúbilo a aplikuje všade ako cez kopirák. Koncentrácia všetkej moci v kolektívnom orgáne, kde vlastne nikto nie je zodpovedný za nič, je tým najlepším mechanizmom na ovládnutie nezávislých inštitúcií bez veľkého rizika pre tých, ktorých chcú ovládnuť. Orgánmi novej inštitúcie budú naďalej rada a riaditeľ, ale mení sa spôsob kreovania tejto rady a veľmi zásadne sa menia aj jej kompetencie. Kým doteraz všetkých členov rady vymenúvala Národná rada Slovenskej republiky, po novom bude mať ministerstvo kultúry právomoc vymenovať a odvolávať štyroch z deviatich členov rady. Zmenilo sa tiež funkčné obdobie členov tejto rady z päť na šesť rokov, čo nie je v dôvodovej správe nijako odôvodnené. Celkové posilnenie vplyvu ministerstva kultúry cez radu predstavuje významnú zmenu, keďže môže viesť k politickej kontrole a k možnému obmedzeniu nezávislosti a objektivity v rozhodovacích procesoch a v strategickom smerovaní inštitúcie.
Vymenovanie sa po novom riadi podľa osobitného predpisu, teda vymenovanie členov rady, § 5 zákona č. 552/2003 o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov. Tento právny predpis obsahuje úpravu výberového konania na miesto štatutárneho orgánu, prípadne na miesto ďalšieho vedúceho zamestnanca, pričom toto výberové konanie nie je v zákone upravené ako verejné. Absentuje tak prvok transparentnosti v podobe možnosti kontroly výberového konania zo strany verejnosti, ktorý vyžaduje aj článok 5 Európskeho aktu o slobode médií.
Predložený návrh radikálne rozširuje kompetencie rady. Jej hlavnou novou právomocou je voľba a odvolávanie generálneho riaditeľa, pričom rozhoduje aj o úprave jeho mzdy. V ideálnom svete je, samozrejme, voľba generálnych riaditeľov verejnoprávnych médií radami lepšia, ako priama politická voľba v parlamente. Ale ako pri všetkom, aj tu je najdôležitejší kontext. Rada s výrazným vplyvom ministerstva a teda v našom kontexte tvorená nominantami jednej politickej strany, v našom úplne konkrétnom prípade strany, ktorá vo voľbách získala päť percent, má ešte lepšiu legitimitu, ako rada volená parlamentom, kde sa na tom musí dohodnúť aspoň celá koalícia. Pritom v mnohých civilizovaných krajinách je bežné, že takéto rady volia zástupcovia aj koalície, aj opozície, aby bola zaručená verejnoprávna vyváženosť.
Nový zákon takisto umožňuje Rade STVR napríklad schvaľovať akékoľvek zmluvné vzťahy tejto organizácie. Rozsah typov zmlúv totiž nie je určený v zákone, ale má byť určený v štatúte STVR, ktorý si navrhne a schváli rada. Zákon teda prakticky umožňuje, aby si rada určila, že bude napríklad schvaľovať aj pracovné zmluvy alebo aj kolektívnu zmluvu. Ide o ďalší príklad potenciálne výrazného zasiahnutia do právomocí riaditeľa. Rada po novom tiež schvaľuje takzvanú koncepciu riadenia a rozvoja Slovenskej televízie a rozhlasu a jej programovej služby. Doteraz rada túto koncepciu iba prerokúvala a zaujímala k nej stanovisko. Táto zmena ukazuje, ako bude koncentrovaná moc v rade, keďže môže zásadne zasahovať do strategického smerovania. Ak rada koncepciu dvakrát neschváli, odvolá generálneho riaditeľa a tým sa vlastne z vrcholového manažéra stáva iba výkonný pracovník, akýsi prevádzkar plne podriadený rade, ktorá má všetky právomoci pri riadení organizácie. Zákon tak berie riaditeľovi všetky rozhodovacie právomoci, ale necháva mu výlučnú zodpovednosť za všetko, čo sa v inštitúcii deje. Za týchto podmienok bude na pozíciu generálneho riaditeľa kandidovať len človek bez vlastného názoru, bez vlastnej vízie, bez hrdosti a sebahodnoty a odvolať ho bude možné za čokoľvek, dokonca aj za nejaké drobné formálne nedostatky. Takto široko poňal predkladateľ zákona problematiku odvolávania neposlušného riaditeľa. Samozrejme, tieto ustanovenia sú opäť v príkrom rozpore s Európskym aktom o slobode médií.
Štvrtý dôvod, ktorý, alebo štvrtý problematický bod tohto zákona sú práve zmeny v požiadavkách na to, kto môže a nemôže byť členom tejto rady. Zákon o STVR zavádza nové kritériá pre výber členov rady, ktorá, ktoré vyžaduje, aby kandidát na člena rady nebol subjektom právoplatného rozhodnutia o oddlžení podľa platného zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Táto požiadavka sa javí ako veľmi účelovo navrhnutá, vyskytuje sa v tom zákone viackrát s cieľom napríklad zabrániť možnej kandidatúre súčasného riaditeľa Ľuboša Machaja na pozíciu či už riaditeľa alebo rady. Takto formulovaná podmienka jednoznačne ukazuje na to, aké politické motívy sú v skutočnosti za touto legislatívnou zmenou.
Zároveň zákon vypustil ustanovenia o nezlučiteľnosti funkcie člena rady s niektorými inými verejnými funkciami, ako sú napríklad pozície štátneho tajomníka, vedúceho služobného úradu ministerstva alebo funkcie v orgánoch štátnej správy a územnej samosprávy. Vzhľadom na to, že napríklad pozície štátnych tajomníkov a vedúcich služobného úradu sú politicky nominované a schvaľované vládou Slovenskej republiky, takáto zmena môže viesť k potenciálnym konfliktom záujmov. Podobne problematická je zmena slova v § 12 pri obmedzovaní spojenia s politickými stranami, kde namiesto slova vystupovať v prospech politickej strany, ako je to v súčasnom zákone, prišla zmena na v zmene politickej strany. To prináša obavy z možnej politickej angažovanosti členov rady, čo by mohlo ovplyvniť ich nezávislosť a objektivitu v rozhodovacích procesoch. Navyše je obava, či nejde o zmenu účelovo urobenú pre veľmi konkrétne osoby a obsadenie rady, ktoré je dopredu naplánované.
Piatym dôvodom, prečo tento zákon považujeme za veľmi zle pripravený a prečo považujeme aj jeho praktickú realizáciu za veľmi spornú, sú práve, je práve množstvo technických nedostatkov osobitne v tých prechodných ustanoveniach, kde nesedia termíny a kde hrozí, že táto inštitúcia na čas bude vlastne v úplnom bezvládí a nebude ju nikto riadiť. V zákone navrhovateľ všade vymenil slovíčko ´webové sídlo´ za slovíčko ´internetová stránka´. Tipujem, že preto, že aktuálne domény STVR sú už obsadené. Pri skúmaní textu si ďalej všimneme technické nezrovnalosti v prechodných ustanoveniach. Ide o chyby v súvislosti s časovým harmonogramom menovania členov rady. Podľa § 31 ods. 1 má minister kultúry povinnosť vymenovať členov rady do jedného mesiaca odo dňa účinnosti zákona. Paralelne podľa odseku 2 tohto istého paragrafu príslušný výbor Národnej rady musí zverejniť výzvu na podávanie návrhov kandidátov do pätnásť dní odo dňa účinnosti zákona. V praxi to môže znamenať skrátenie času najmenej o polovicu pre ministra, ak by výbor využil celých pätnásť dní. Zároveň § 31 ods. 3 umožňuje oddialiť zaradenie hlasovania až na ďalšiu schôdzu, ktorá ak by bola o viac ako mesiac, priamo znemožňuje ministrovi vymenovať radu do jedného mesiaca. Navyše požiadavka jedného mesiaca odo dňa účinnosti je v praxi niekedy nemožná sama o sebe. Ak by napríklad zákon schválili na júnovej schôdzi, v praxi nie je možné zaradiť do programu hlasovania skôr ako na septembrovú schôdzu a teda splniť požiadavku vymenovania rady do jedného mesiaca.
Aktuálna formulácia teda umožňuje, že menovanie členov rady ministrom kultúry neprebehne v zákonom stanovenom jednomesačnom termíne, čo vytvára problém v dodržaní zákonom stanovených legislatívnych požiadaviek a najmä v situácii, keď sme úplne všetky právomoci dali rade, považujem za extrémne nebezpečné, keď tá rada vlastne nebude existovať. Podobne v záverečných ustanoveniach pribudlo ustanovenie, ktoré hovorí, že generálny riaditeľ môže uzatvárať len také zmluvy, ktoré súvisia s bežnou prevádzkou a nesmie uzatvárať zmluvy v oblasti investícií a v oblasti výroby programu a vysielania programu v Slovenskej televízii a rozhlase. Avšak v oblasti výroby a vysielania programu sa mesačne uzatvárajú stovky malých realizačných honorárových a iných zmlúv. Takto môže dôjsť k faktickému ochromeniu výroby a vysielania programu, najmä ak nevieme, kedy skutočne bude nový generálny riaditeľ zvolený a kedy nastúpi do funkcie. V neposlednom rade stanovenie konkrétnej účinnosti a presného časového harmonogramu bolo aj požiadavkou zo strany RTVS v pripomienkovom konaní. Neakceptovanie tejto požiadavky predstavuje z môjho pohľadu obrovskú neúctu voči súčasným zamestnancom a manažmentu RTVS, je to naozaj až nedôstojné a nelogické, pretože súčasné vedenie by sa malo na takýto prechod vedieť pripraviť, aby mohli odovzdať agendu, strategické informácie a podobne. Ale ich požiadavky neboli nijako zakomponované.
Ďalším veľmi výrazným problémom tohto zákona je zavedenie nového orgánu, ktorý zákon nazýva etická komisia, ktorá má veľmi nejasné právomoci a jej štatút zákon nestanovuje, pretože ho schvaľuje Rada STVR. Zákon vytvára akýsi nový poradný orgán, tzv. etickú komisiu, ktorá má nejakým spôsobom dohliadať na pracovníkov. Etická komisia má byť poradným orgánom rady, zaujíma stanoviská k dodržiavaniu štatútu pracovníkov a iných etických princípov zamestnancami a externými spolupracovníkmi pri výkone ich činnosti a tiež navrhuje príslušné opatrenia s cieľom zabezpečiť ich dodržiavanie. Pôsobnosť etickej komisie však nepoznáme. Bude ju upravovať štatút, ktorý si navrhne a schváli rada. Okrem toho, že štatút etickej komisie teda schvaľuje rada, nepoznáme o ňom žiadne podrobnosti. Nemáme k dispozícii žiadne konkrétne informácie o obsahu a pravidlách, ktoré by tento štatút mal obsahovať. Etická komisia teda v skutočnosti môže robiť prakticky čokoľvek. Navyše bude mať etická komisia aj nepriamy vplyv na tvorbu programu cez radu. Ak riaditeľ neurobí také opatrenia, aké etická komisia navrhne, rada mu môže znížiť mzdu možno až o polovicu a možno až na tri mesiace.
Viete, etické komisie je niečo, čo existuje vo verejných inštitúciách aj súkromných firmách a je to štandardná vec, ktorá sa zriaďuje najmä na to, aby kontrolovala dodržiavanie vnútorných predpisov organizácie, etického správania zamestnancov, pracovno-právnych vzťahov a podobných vecí. V tomto prípade však už ten samotný mechanizmus nominácií členov etickej komisie, ktorých nominujú kadejaké rôzne organizácie a skupiny organizácií za veľmi nejasných podmienok, ale nie sú v nej žiadni zástupcovia zamestnancov tejto inštitúcie, už tento mechanizmus hovorí o tom, že ten názov etická komisia je len vlastne nejaké oklamanie nepriateľa a v skutočnosti pôjde o orgán, ktorého úlohou je kontrolovať program a vysielanie, čiže ide iba o nahradenie pôvodne navrhovanej programovej komisie z verzie STAR menej nápadným inštitútom cenzúry. Mechanizmus nominácie členov etickej komisie je nejasný, ako som spomínala, takisto ako aj ten výber organizácií a skupín organizácií, ktoré majú právo týchto členov nominovať a ktoré v zákone sú taxatívne vymedzené. V konečnom dôsledku si aj tak tých členov etickej komisie vyberá predseda rady a netransparentnosť tohto procesu naznačuje, že pôjde len o ďalší priestor pre osoby lojálne a spriaznené s vládou.
Pani ministerka tu spomínala v úvodnom slove to, že tento návrh zákona aj navyšuje povolený objem reklamy, ktoré môže verejnoprávny vysielateľ vysielať. Áno, zákon umožňuje robiť to v poznámke pod čiarou a odvolávkou na iný zákon, samozrejme, ale umožňuje verejnoprávnemu médiu zvýšiť objem reklamy a iných foriem komerčnej propagácie na ich webových stránkach a vo vysielaní, a to desaťnásobne oproti súčasnému stavu. Ide z môjho pohľadu o veľmi zvláštne opatrenie v zákone, ktorého hlavným deklarovaným cieľom je zvýšiť mieru verejnoprávnosti slovenských médií verejnej služby. Vláda tým, sociálno-demokratická vláda, podotýkam, tým jasne priznáva, že nedokáže, nechce či nebude dostatočne financovať verejnoprávne médiá a dúfa, že to za ňu urobí trh. A to je jednak presný opak verejnoprávnosti, pretože podstatou verejnoprávnosti je zabezpečiť v mediálnom priestore to, čo trh nedokáže zabezpečiť a jednak je to výrazný zásah do fungovania mediálneho trhu na Slovensku.
Princíp obmedzenia reklamy pre verejnoprávne médiá je primárne motivovaný práve snahou vyvážiť trh s duálnym systémom médií, to znamená verejnoprávny vysielateľ, ktorý je financovaný štátom, má logicky menší alebo v mnohých krajinách aj žiadny objem reklamy ako súkromní vysielatelia, aby sme tým nezasahovali a nenarúšali, nezasahovali do trhu a nenarúšali ho. Navýšenie reklamného obsahu verejnoprávnych médií, ktorý teda po novom definuje § 71 zákona o mediálnych službách, je výrazným zásahom do súčasného mediálneho prostredia, najmä čo sa týka súkromných vysielateľov a reklamného trhu. Podľa aktu o slobode médií čl. 21 musia byť akékoľvek zásahy podobného typu riadne odôvodnené, primerané a prediskutované s prostredím, navyše musia dávať dotknutým subjektom právo sa voči nim odvolať. Nič také sa však v našom, nič také však v našom zákone nenájdeme a o neexistencii diskusie s dotknutými subjektami hovorí aj celkom radikálna reakcia asociácie vysielateľov.
Zároveň navýšenie reklamy pre STVR je postavené na strategicky nesprávnej úvahe. Nízky objem reklamy je dnes totiž programovou výhodou verejnoprávneho vysielateľa. Zvýšenie reklamného objemu dostane STVR do obchodnej súťaže so súkromnými médiami, čo oslabuje napĺňanie verejnoprávnej funkcie média.
Ja čítam v dôvodovej správe, že hlavný dôvod na to, prečo vláda predkladá tento zákon, je, že verejnoprávna televízia sa svojím vysielaním priblížila komerčným formátom a potom sa v tom zákone dočítam, že im chcú navýšiť reklamu, aby sa k nim priblížila ešte viac. Pretože navýšenie objemu reklamy obmedzí priestor pre obsah vo verejnoprávnom médiu, ktorý síce nemá komerčnú atraktivitu, ale je nevyhnutný pre plnenie verejnoprávnej misie, ako sú napríklad vzdelávacie, kultúrne alebo dokumentárne programy, programy pre menšiny, programy pre rôzne znevýhodnené skupiny obyvateľstva, ktoré formujú informovanosť a vzdelanosť občanov a umožňujú prístup k mediálnemu obsahu všetkým skupinám ľudí. Vynechanie takéhoto obsahu by viedlo k oslabeniu jedinečnej úlohy verejnoprávneho média v slovenskom mediálnom priestore a k radikálnemu oslabeniu jeho verejnoprávnej role, čiže presný opak toho, čo sa uvádza v dôvodovej správe a presný opak toho, čo navrhovateľ opäť predstiera ako cieľ svojho zákona. Nakoniec zvýšenie reklamy pre verejnoprávne médium je iba zdanlivým riešením finančných problémov RTVS alebo STVR a nijako nerieši zásadnejšie problémy týkajúce sa udržateľnosti a adekvátneho financovania tohto média. Táto náplasť odvádza pozornosť od potreby systematickejšieho prístupu k financovaniu, ktorý by zabezpečil, že RTVS môže kontinuálne plniť svoju misiu bez potreby kompromisov v dôsledku závislosti od reklamných príjmov.
Ďalším bodom, ktorý možno nie je až taký podstatný a na prvý pohľad viditeľný, ale problematický v tomto zákone, sú zmeny, ktoré zákon oproti nielen pôvodnému stavu, ale aj oproti tej prvej verzii urobil v oblasti kontroly a štátneho auditu verejnoprávnych médií. V predloženom návrhu zákona sa oproti prvej verzii vypustili ustanovenia, ktoré limitovali kontrolu, audit a dozor štátu tak, aby nezasahoval do redakčnej nezávislosti. Podľa pôvodne navrhovanej úpravy STAR orgány kontroly neboli pri výkone kontroly oprávnené zasahovať do redakčnej nezávislosti, dramaturgie alebo obsahu vysielania, bez súhlasu nositeľa práv nahliadať a odoberať písomnosti, dokumenty alebo záznamy dát na pamäťových médiách prostriedkov výpočtovej techniky, ktoré obsahujú predmety chránené právom duševného vlastníctva, či posudzovať hospodárnosť, efektívnosť a účinnosť použitia finančných prostriedkov v koprodukčných projektoch, vo vývoji alebo výrobe programu alebo iného obsahu. Toto obsahuje aj súčasný zákon o RTVS a je to tam práve kvôli garancii nezávislosti verejnoprávneho vysielateľa. Návrh zákona, ten súčasný, ktorý máme na stole, tieto garancie nezávislosti ruší. Môžeme hádať, prečo asi.
Poslednými dvomi bodmi, ktoré by som tu chcela zdôrazniť a ktoré považujem za problematické na tomto zákone, je jeho rozpor jednak so slovenským právom a jednak s európskym právom. Už som o tom viackrát hovorila. Spomínala som, že tento návrh zákona vykazuje aj známky rozporu s ústavným a zákonným rámcom Slovenskej republiky, a to predovšetkým s článkom 26 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá garantuje slobodu prejavu a právo na informácie a zároveň kategoricky zakazuje cenzúru. Tieto základné práva sú piliermi demokratickej spoločnosti, kde mediálna pluralita a objektivita sú nevyhnutné pre správne fungovanie verejného diskurzu. Okrem toho zákon porušuje, ako som už tiež spomenula, aj zásady zákona o tvorbe právnych predpisov, ktorý požaduje, aby právne predpisy boli pripravené s aktívnou účasťou verejnosti a stali sa funkčnou súčasťou stabilného a prehľadného právneho poriadku. Zrušenie existujúcej inštitúcie a vytváranie novej namiesto jednoduchej novely existujúceho zákona očividne narúša právnu predvídateľnosť a stabilitu, čo je v priamom rozpore aj s potrebou právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. To, že to môže byť aj porušením rovnakých podmienok na prístup k voleným a iným funkciám, som hovorila.
V zákone o mediálnych službách v § 16 a 25 je zdôraznené, že obsahové služby majú byť nezávislé a zdôrazňujú aj povinnosť zabezpečiť objektívnosť a pluralitu informácií. Návrh zákona je v rozpore s týmto zákonom takisto, pretože umožňuje cez radu novej inštitúcie, ktorá schvaľuje koncepciu riadenia a rozvoja, priame zásahy do mediálneho obsahu a výberu informácií, nehovoriac teda o etickej komisii, ktorej pôsobenie a štatút sú nejasné. Výsledkom je, že návrh zákona nielenže ohrozuje zásady slobody prejavu a práva na informácie, ale aj destabilizuje právny poriadok tým, že obchádza existujúce legislatívne procesy a princípy, ktoré sú navrhnuté tak, aby chránili právnu istotu a verejnú dôveru v legislatívny proces. Vy veľmi dobre viete, že Ústavný súd už niekoľkokrát skonštatoval úpadok legislatívnej kultúry na Slovensku a tento zákon sa dá použiť ako žiarivý príklad toho, prečo sa to deje. Takýto prístup môže mať, samozrejme, širokospektrálne negatívne dôsledky na právny štát a jeho schopnosť slúžiť svojim občanom transparentne a spravodlivo.
O rozpore s európskou legislatívou som tu hovorila už veľmi veľa, je to tak lightmotív, ktorý nájdeme vlastne vo všetkých tých zmenách, ktoré zákon prináša, a ten hlavný bod, s ktorým je tento zákon v rozpore, je práve článok 5 Európskeho aktu o slobode médií, ktorý zdôrazňuje potrebu právnych záruk pre nezávislé fungovanie verejnoprávnych médií a ich vedenia a zabezpečenie ich dostatočného financovania na plnenie verejnoprávneho poslania, aby sa predišlo riziku zasahovania do mediálnej objektivity a plurality. Ako som spomínala, navýšenie reklamy napríklad môže ohroziť verejnoprávny charakter vysielania a zároveň nespĺňa podmienku zaručenia dostatočného financovania. Podobne neriešenie nízkeho a od vlády závislého rozpočtu nespĺňa požiadavku z preambuly tohto nariadenia bodu 31 Európskeho aktu na stabilné a primerané finančné zdroje.
Posilnenie právomocí ministra kultúry pri menovaní a odvolávaní rady, ktorá ovplyvňuje celé riadenie inštitúcie, je v hrubom rozpore s týmto zákonom, keďže implikuje priamo politickú kontrolu nad touto inštitúciou. Navyše návrh prináša potenciálne konflikty záujmov vyplývajúce z vypustenia nezlučiteľnosti niektorých funkcií, čo narúša nezávislosť. Európsky akt o slobode médií tiež vyžaduje v čl. 21, aby každé legislatívne, regulačné alebo administratívne opatrenie bolo, ktoré zasahuje do, do mediálneho trhu, bolo riadne odôvodnené a primerané. Tento článok hovorí aj o tom, aby regulácie podliehali vopred stanoveným jasným časovým rámcom. V odseku 3 tohto článku sa tiež žiada právo odvolať sa proti prijímaným opatreniam pred odvolacím orgánom. Celý legislatívny proces pri tvorbe zákona STVR je v rozpore s týmto článkom najmä v tom, že navrhovateľ neodôvodnil vytvorenie novej inštitúcie a neprekonzultoval ho s dotknutými subjektami na mediálnom trhu. Podobne je v rozpore to, že navrhovateľ dáva účinnosť zákona dňom vyhlásenia a tým pádom neurčuje žiaden časový rámec vopred, práve naopak, vytvára neistotu terajším zamestnancom a vedeniu RTVS.
V neposlednom rade, a to je naozaj vážna vec, keďže je známe, že návrh zákona je v rozpore s už prijatým európskym nariadením a s tzv. aktom o slobode médií, ktorý je právoplatný už v čase, keď my tu o tomto zákone rokujeme, vláda vlastne tým, že predkladá takýto zákon, ide proti zásade lojality a spolupráce medzi členskými štátmi EÚ, čím porušuje aj základnú zmluvu o EÚ, Lisabonskú zmluvu. Táto zásada je zakotvená v čl. 4 Lisabonskej zmluvy a vyžaduje, aby členské štáty vzájomne rešpektovali svoje záväzky a podporovali ciele a politiky EÚ. Zásada lojálnej spolupráce zahŕňa nielen pozitívne kroky na podporu cieľov Únie, ale aj zdržanie sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ciele Únie ohroziť. Tak ľudovo povedané, že Európska únia má nejaké zásady a my prijímame zákony, ktoré sú v presnom rozpore s týmito zásadami, tak asi to nebude naše vzťahy s Európskou úniou zlepšovať. Dôsledky týchto legislatívnych zmien môžu byť vážne vrátane potenciálneho konania Európskej komisie proti Slovensku za nesplnenie povinnosti voči právu EÚ. To by mohlo mať aj ekonomické dopady, možno aj dosť vážne a, samozrejme, to narúša vzťahy Slovenska s EÚ a s ostatnými členskými štátmi.
Hovorím už relatívne dlho a mohla by som teda ešte oveľa dlhšie, milé kolegyne a kolegovia, ale myslím si, že som tu v zásade zhrnula celkom dosť na to, aby bolo každému jasné, že zákon, ktorý nám priniesli z ministerstva kultúry, je naozaj skôr nepodareným paškvilom, nie nepodobným tým, ktoré sme tu už z dielne poslancov SNS prerokovávali. Jeho jediným cieľom je úplne ovládnuť fungovanie inštitúcie verejnoprávneho média výsostne politicky volenou radou, ktorá bude mať všetky kompetencie, ale prakticky žiadnu zodpovednosť. Tú zodpovednosť zákon ponecháva chudákovi generálnemu riaditeľovi, ktorý bude usilovne plniť príkazy rady a ona mu bude podľa ľubovôle zvyšovať a znižovať plat, ako sa im zachce, prípadne ho kedykoľvek odvolá. Nad programom bude bdieť cenzorská komisia, ironicky nazvaná etická a všetky tieto orgány si navolí najmä strana SNS, ktorá bude zároveň cez verejnoprávnu televíziu predávať viac reklamy a tým akosi prapodivne zvyšovať jej verejnoprávnosť.
Keďže takýto originálny model, ktorý si vraj predkladateľ akousi puzzlemetódou nakombinoval z nejakých existujúcich modelov, ale ja tam teda osobne vidím najväčšiu inšpiráciu v Maďarsku a v Bielorusku, je, samozrejme, v jednoznačnom protiklade k tomu, čo považuje Európska únia či Rada Európy za štandardné rámce fungovania verejnoprávnych médií v demokratických štátoch a výsledkom takejto legislatívy bude, samozrejme, ešte viacej listov z európskych inštitúcií, ešte viac demaršov, infringementov, pokút, ale hlavne medzinárodnej hanby.
Napríklad minulý týždeň Národná rada obdržala list komisára Rady Európy pre ľudské práva Michaela O´Flahertyho, ktorý v súvislosti s návrhom zákona o Slovenskej televízii a rozhlase žiada členov Národnej rady Slovenskej republiky, aby venovali náležitú pozornosť obavám, že prvky návrhu zákona môžu narušiť záruky prevádzkovej alebo redakčnej nezávislosti verejnoprávneho vysielateľa. V tejto súvislosti odporúča Národnej rade zvážiť ustanovenia návrhu zákona týkajúce sa predčasného ukončenia mandátu súčasného generálneho riaditeľa a ďalších orgánov, ako aj systém, v ktorom sú viacerí členovia novej rady priamo menovaní vládou. Čiže všetko argumenty, ktoré tu už zazneli. Vo svojom liste tiež spomína odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy z roku 2012 o správe verejných médií, ktoré zdôrazňuje, že sloboda prejavu a slobodné a pluralitné médiá sú nevyhnutné pre skutočnú demokraciu. V tomto odporúčaní je tiež zdôraznené, že politiky, procesy a legislatíva v tomto ohľade musia odrážať a zabezpečovať redakčnú a prevádzkovú nezávislosť a že podobný princíp je menovaný aj v článku 10 Európskej charty ľudských práv a riadilo sa ním aj rozhodnutie v prípade Manole and Others verzus Moldová. Čiže existujú precedentné rozhodnutia.
Pani ministerka kultúry, ktorá nám tu toto predkladá ako svoj prvý zákon, dnes zároveň kandiduje do Európskeho parlamentu. Nevadí jej, že flagrantne a demonštratívne porušuje európske právo? Nevadí jej, že už samotným predložením zákona porušuje Lisabonskú zmluvu, základnú zmluvu o EÚ? Nevadí jej, že sa už na ňu obracajú európske autority a zatiaľ zdvorilo žiadajú, aby sa zamyslela nad tým, čo predkladá? Je však možné, že premiérovi Ficovi takáto legislatíva vyhovuje, pretože je to práve on, čo nás svojou politikou, výrokmi, zákonmi či politickými túžbami ťahá preč z Európy. Je to niečo, čo občania Slovenska chcú? Nemyslím si. Nezávislé médiá, slobodná a zodpovedná žurnalistika, šírenie overených a kredibilných informácií, ochrana pravdy a spoločného verejného priestoru, to sú úlohy verejnoprávnych médií a tieto hodnoty sú dnes dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. A zároveň čelia čoraz väčším hrozbám. Ak chceme ochrániť proeurópske Slovensko, musíme chrániť aj verejnoprávne médiá pred tými, ktorí si ich chcú privlastniť.
Preto navrhujem za poslanecký klub Progresívneho Slovenska nepokračovať v rokovaní o tomto zákone a ponúkam vládnej koalícii akúkoľvek súčinnosť pri riadnom legislatívnom procese, ktorý by viedol k reforme verejnoprávnych médií na Slovensku a ich transformácii do 21. storočia, pretože takáto kvalitne pripravená zmena by bola dobrá pre všetkých. To, čo máme na stole, nebude dobré pre nikoho, bude to dobré len pre to, aby nás to ťahalo preč od demokracie a preč od Európy.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci, ak dovolíte, ja by som chcela iba privítať zástupcov, diplomatických zástupcov britskej a americkej ambasády, ktorí sú tu na balkóne, ktorí (potlesk), ktorí prišli počúvať našu diskusiu o RTVS, pretože si uvedomujú dôležitosť verejnoprávnych médií. Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci, a ďakujem veľmi pekne, že strážite rokovací poriadok, pretože naozaj § 85 rokovacieho poriadku hovorí o tom, ako má prebiehať tretie čítanie. A ako má prebiehať v prípade, že sa v druhom čítaní podajú pozmeňovacie návrhy. Ako som spomínala aj vo svojom prejave, tu sa podali také pozmeňovacie návrhy, že dnes máme pred sebou úplne iný zákon ako ten, ktorý sme schválili v prvom čítaní. A aj keď je to niekde na okraji vôbec rokovacieho poriadku, ja trvám na tom, že je to vlastne podvodná legislatívna prax, ktorá by sa nemala používať.
Čo sa týka pána poslanca Jarjabka, ja sa naozaj, ja vám tu sľubujem, pán poslanec, že keď budú všetci spokojní a fond bude krásne fungovať, a kultúra bude fungovať, tak ja sa nielen vám ospravedlním, ale aj celej tejto Národnej rade. Ale pýtam sa, či sa vy ospravedlníte tým všetkým ľuďom, ktorým ste, ktorým sa práve chystáte zničiť jednu dobre fungujúcu inštitúciu bez argumentov, bez toho, aby ste vôbec vedeli zdôvodniť, prečo robíte to, čo robíte, lebo to tu nezaznelo v tej rozprave. Či sa tým všetkým ľuďom, ktorí dnes stáli pred parlamentom, ospravedlníte, keď to fungovať nebude.
A áno, môžeme sa hrať na tento, na túto hru, že počkajme si ako to, ako sa to stane, len to je podľa mňa extrémne nezodpovedná legislatívna prax, kedy my si tak robíme pokusy na dobre fungujúcich inštitúciách, že skúsme tu niečo zmeniť a uvidíme, či sa to nepokazí. No, pokazí sa a vy za to nebudete niesť potom zodpovednosť, to je ten problém.
Ďakujem. (Potlesk.)