14. schôdza

Ďakujem za slovo. Chcem zdôrazniť, pani kolegyňa, to, čo ste povedali, že inklúzia neznamená, že všetky deti budú automaticky integrované, ale že sa hľadá pre každé dieťa individuálne najlepšie riešenie, a to pre niekoho môže byť špeciálna škola, pre niekoho je to bežná škola a bežné prostredie. A tiež vám môžem dať za pravdu všetko to, čo ste povedali o internátoch. Sama som si tým prežila a viem presne aj z vlastnej skúsenosti, že pre mnohé deti to bola trauma. Citová väzba na rodinu môže byť pre deti naozaj veľký problém. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, iba veľmi krátko. Takisto si myslím, že v dnešnej dobe by mal byť automaticky preferovaný individuálny prístup k deťom so zdravotnými problémami a ako takú najväčšiu výhradu voči zákonu, ktorý je predkladaný, tak vnímam práve taký nástup opäť segregácie. A toto nie je správne riešenie. Ako verím tomu, že navrhovatelia by mohli zvážiť možno aj stiahnutie návrhu zákona, aby sa našiel lepší a vhodnejší spôsob. Ďakujem pekne.

Ctené kolegyne, kolegovia, ja sa v podstate obsahovo pridám k dvom predchádzajúcim kolegyniam, ktoré sa k tomuto zákonu vyjadrili a hneď na úvod chcem povedať, že nespochybňujem čistotu motívov predkladateľov. Nemyslím si, že je za tým čokoľvek iné, ako snaha, záujem úprimne pomôcť určitej skupine ľudí, ktorí majú nejaký zdravotný postih a žijú s nami.
Takže budem síce kritický, ale dúfam, že to bude konštruktívne kritické a nebudete mi to mať za zlé. Ja som prekvapený, lebo ja som, samozrejme, o tejto téme hovoril s niekoľkými skupinami nepočujúcich a nestretol som, možno, možno s desiatimi mienkotvorcami z tejto komunity som hovoril a z tých desiatich som nestretol ani jednu alebo ani jedného, ktorý by túto vašu aktivitu uvítal. Pýtal som sa ďalej otázky, nebolo celkom jasné, že vôbec ako sa tento návrh zákona do parlamentu dostal a prečo. A prečo je v podstate vytrhnutý z kontextu školského zákona a celkovej legislatívy. No a v podstate nejak z toho mi vyplýva, že sa stalo asi to, že ste počúvali nejakého človeka, ktorý je už 20 rokov na penzii. Je značne odtrhnutý od reality, nerozumie tomu, nesleduje progres v tejto oblasti a jednoducho ste mu sadli na lep. Vypočuli ste si ho a on vás presvedčil o tom, že by bolo dobré urobiť z toho návrh zákona.
Takže ešte raz, ja vám to nevyčítam. Naopak som veľmi rád, že sa tejto problematike venujete. Oceňujem iniciatívu SNS, len z toho, ako to vidím dnes, tak si myslím, že jediné správne riešenie je fakt si k tomu znova sadnúť, možno vtiahnuť do toho aj niektorých ľudí z opozície, pani kolegyňu Zimenovú, pani kolegyňu Shazhad, ja by som sa toho možno tiež rád zúčastnil a poďme urobiť poctivý, dobrý návrh zákona, ktorý potom prejde stopäťdesiatimi alebo stoštyridsiatimi hlasmi v celej snemovni.
Ono ja pôjdem trošku aj do detailov, že v čom si myslím, že sú najväčšie chyby tohto návrhu. Takže asi najlepšie bude, keď vám prečítam stanovisko špeciálnych pedagógov, ktorí pracujú so žiakmi so sluchovým postihnutím, lebo oni zhrnuli tie argumenty veľmi konzistentne a na jedno miesto.
Používanie slovenského posunkového jazyka sa realizuje v súlade so zákonom. Žiaci, rodičia žiakov a aj sluchovo postihnutí zamestnanci pri zásadnej komunikácii majú vždy tlmočníka slovenského posunkového jazyka. Pri osvojovaní nových pojmov vo vzdelávaní, hlavne v tom predškolskom, predprimárnom vzdelávaní je vždy nový pojem uvedený vizuálnym obrazom, orálne, teda slovom a aj posunkom.
K druhému bodu dôvodovej správy. U každého dieťaťa so sluchovým postihnutím, s výnimkou detí s ťažkým mentálnym postihnutím, a tie tvoria približne 5 % populácie, je možné vyvodiť reč. Táto schopnosť je aktívna a v podstate vzniká už od narodenia a čím skôr sa ju snažíte u toho dieťaťa otvoriť, tým lepšie a tie deti, s ktorými sa aktívne pracuje vo veku od 0 do 6 rokov, majú najväčšiu šancu naučiť sa celkom dobre hovoriť a tým pádom byť lepšie pripravení na život vo svete majoritnej počujúcej populácie. Prečo by sme to nemali využiť, keď jedinec so sluchovým postihnutím ovládajúci hovorenú reč má väčšie možnosti vzdelania a uplatnenia samozrejme osobnostného rozvoja?
Ďalšia otázka je, na čo investovať peniaze do zariadenia na transláciu reči do písanej formy? Viem, že na takomto zariadení už dlhšie pracuje Košická univerzita, vyvíja ho a dnes už takúto aplikáciu v podstate nájdete na každom lepšom, drahšom smartfóne. Ak má nepočujúci prekladaný text, prepisovaný text, tam je jeden veľký problém, že väčšina z nás počujúcich si myslí, že keď dáte nepočujúcemu do ruky A4 s textom, tak vlastne, že on to má z tých rôznych foriem postihov vlastne najjednoduchšie, lebo on si dokáže tú informáciu prečítať, spracovať a konať na základe nej. Ale mýlite sa, veľmi. Nepočujúci majú problém s porozumením písaného textu. Vy keď mu dáte noviny, tak on možno 50 %, taký bežne nepočujúci slovenský nerozumie tomu obsahu, čo sa píše. Majú veľký problém s časovanými slovami, skloňovanými slovami. Ten ich posunkový jazyk, to je vlastne, to je, aj tie vetné konštrukcie, keby ste prekladali do našej reči, tak to sú veľmi, veľmi jednoduché vety. Čiže on, keď číta vetu rozvitú, ktorá má prívlastky, prívlastné meno a je skloňovaná, tak je veľká šanca, že on vlastne nezíska z nej ten správny význam a nevie ho pochopiť.
Peniaze, ktoré navrhujete vyčleniť na tento projekt, by boli omnoho vhodnejšie investované do príspevku na kvalitné načúvacie aparáty a tzv. kochleárne implantácie. To sú také malé zariadenia, ktoré sú vlastne implantované do ucha nepočujúceho. Tí, ktorí sú nedoslýchaví, tak vieme u nich dosiahnuť to, že počujú v podstate bezchybne a tí, ktorí sú nepočujúci a majú len malinkú mieru sluchu ešte nepoškodenú, tak dokážu relatívne dobre počúvať. Tieto kochleárne implantácie pomôžu nepočujúcemu lepšie komunikovať v štátnom jazyku a opäť byť lepšie integrovaný.
Výstup tiež potvrdil, že nepočujúci vzdelávaný metódou totálnej komunikácie, to znamená kombináciou troch faktorov orálne, posunkami a písaným jazykom, má väčšiu slovnú zásobu a následne má omnoho lepšiu čitateľskú gramotnosť. Dnes je na Slovensku približne 40-tisíc nezamestnaných nepočujúcich. Tie profesie, kde môže nepočujúci plnohodnotne fungovať, nie je ich až tak veľa, ale ja v ich radoch poznám teda niekoľko šikovných rezbárov, niekoľko kaderníčok, kaderníkov, stolárov. Môžu vykonávať tento typ prác fotografi, ale veľakrát vlastne tie, ich priestor na zamestnanie sa je veľmi obmedzený a končí to pri nejakých robotníckych povolaniach. Tu by som chcel vyzdvihnúť napríklad firmu Volkswagen, ktorá sa venuje dlhodobo tomu, že zamestnáva nepočujúcich. Má pre nich aj špeciálny program a je hrdá na to, že sa snaží integrovať týchto ľudí. Vysvetľoval mi aj ten majster, že aké je to komplikované v podstate mať toho nepočujúceho robotníka na linke a na páse. Oni sa mu musia naozaj špeciálne venovať a musia vyvinúť extra úsilie na to, aby ten človek jednak sa cítil na tom pracovisku vítaný a zároveň aby nerobil chyby, aby nedochádzalo k ohrozeniu jeho fyzickej bezpečnosti a podobne.
Takže toľko asi. Ak ich dneska, ak ich máme 40-tisíc a ak nebudeme hlavne tie deti nepočujúce dnes, ktoré máme a s ktorými sa pracuje na školách, ak ich nebudeme učiť hovoriť, tak tých nezamestnaných nepočujúcich nebude 40-tisíc, ale čochvíľa ich bude 80-tisíc. Málo zamestnávateľov má záujem zamestnávať nepočujúcich a takých, ktorí komunikujú len cez tlmočníka alebo len cez translátor, tak tí sú prakticky naozaj nezamestnaní, ak náhodou nenájdete zamestnávateľa filantropa, ktorý si to zoberie za svoje, že chce pomôcť aj niekomu ďalšiemu a nielen zisku svojej firmy. Toto je, toto je, bohužiaľ, prax.
Takže za mňa asi toľko. Ak to mám zhrnúť, tak oceňujem, oceňujem to, že ste sa k tej téme prihlásili a chcem vás vyzvať na to, aby sme ten návrh stiahli a aby sme si sadli za jeden stôl, kde bude úplne jedno, či je niekto koalícia alebo opozícia a ak to myslíme úprimne a chceme pomôcť konkrétnej skupine ľudí, ktorí trpia sluchovým postihom, tak to poďme urobiť odborne po konzultácii aj s ľuďmi.
Ešte jedna vec, že mám dokonca informáciu, že konkrétni odborníci, ktorí sa tejto téme venujú na ministerstve školstva, tak, že s nimi ste sa v podstate ani nebavili a ani netušili o tom, že takýto návrh zákona ide do parlamentu. Čiže ešte raz. Vecne. Dúfam, že tú kritiku nebudete brať osobne. Viem, že ste boli motivovaní čistými motívmi, ale poďme na tom popracovať ešte.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda, za slovo. Milí kolegovia, kolegyne, predkladatelia, keďže zdravotne znevýhodneným deťom a mladým ľuďom sa venujem dlhé roky a desaťročia, tak by som možno aj ja povedala svoj názor teda na predkladaný návrh zákona.
Každopádne si myslím, že pohnútka predkladateľov bola správna a je správna. Ja som v nej vyčítala to, že chceli vlastne pomôcť skôr deťom, ktoré sa vzdelávajú v bežných základných školách a preto otvorili ten zákon. Len tá problematika je tak ťažká, že myslím si, že by narobila viac problémov v znení, ktoré ste teda spracovali, ako úžitku. A poviem prečo.
Ak by sme chceli robiť principiálne zmeny, čo sa týka nepočujúcich, mali by sme prijať nový zákon o tzv. komunikačnom systéme nepočujúcich a hluchoslepých. Ako to je dnes? Dnes je zákon o posunkovej reči nepočujúcich. To znamená, filozoficky ak pozrieme na jeden a druhý prístup, už ten prvý prístup, zákon o posunkovej reči hovorí, že posunková reč je kľúčovým momentom pre to, aby sa títo ľudia, deti vzdelávali práve len v posunkovom jazyku. Ak by sme prijali nový zákon pre nepočujúcich, tak kľúčovými nástrojmi by bol komunikačný systém, kde by si nepočujúci vybral, čo je pre neho najvhodnejší nástroj. To znamená, ak chceme riešiť problematiku vzdelávania detí, na ktorú ste určite, ja cítim, že to bola nejaká srdcová záležitosť, chceli poukázať, skôr bolo vhodné, aby sa to riešilo v rámci zákona školského a teda, ak otvárame zákon, tak už by sme mali pozerať naňho s tou novou filozofiou a komunikovať v rámci systému komunikačného ako takého.
Naozaj je potrebné povedať, že problém je aj s kompenzačnými pomôckami. Je fajn, že je zaznamenané v návrhu zákona, že teda sa bude spolupracovať s ministerstvom práce, ale už kolega poukázal na to, že práve implantáty sú veľmi vhodnou alternatívou, ale pomerne dosť sa doplácajú. To znamená, že ak chceme riešiť problematiku nepočujúcich, musíme po prvé naozaj otvoriť nový zákon, kde nedáme ťažisko len na posunkovú reč, ale teda na komunikačný systém ako taký. Druhá vec, otvoriť kompenzačné pomôcky pre nepočujúcich a tretiu vec zabúdame, že teda máme aj hluchoslepých.
Zákon v rámci, nový zákon, ktorý navrhujem, aby bol spracovaný a teda vy ste vo vláde, by mal byť naozaj zákon o komunikačnom systéme, ale nielen pre nepočujúcich, ale aj hluchoslepých. Toto je štandard aj v Česku, najbližšom, ak by sme nehovorili o vzdialenejších a možno finančne lepšie zabezpečených krajinách, ale naozaj o tejto cieľovej skupine sa veľmi málo hovorí.
Čo sa týka vzdelávania, ja si myslím, že ten problém, ktorý ste chceli riešiť, by bolo vhodné v rámci právneho predpisu, ktorý by riešil náležitosti práve vzdelávania detí, ktorý, ja to poviem tak zľahčene, neodborne, majú možno ľahšie formy, teda diagnózy pre nepočujúcich a zrejme ste mali na mysli, aby tie školy sa ich nebáli prijímať do integrácie, ale to by som riešila v rámci predpisu, čo sa týka školských predpisov. Lebo ak teraz ste otvorili, to je pandorina skrinka. Tam je naozaj veľmi veľa vecí a iných prístupov a na to treba naozaj spoluprácu, ako opozície, aj koalície, lebo aj samotné občianske združenia na podporu nepočujúcich nemajú jednotné názory na tie veci a naozaj si myslím, že to môže skončiť fraškou s tým, že sa opäť pre týchto ľudí nič neurobí. Takže naozaj ak, ak teda poriešiť, to, čo sme hovorili v školách a v rámci tých detí, ktoré som tak cítila, že teda chcete zachrániť z toho školského systému. Tam skôr k tým právnym predpisom, ale ak naozaj chceme otvoriť terminológiu, ak chceme otvoriť úplne ináč filozofické zameranie zákona, tam je potrebné urobiť úplne nový zákon a nemôže ísť v tej podobe, čo teda sme dostali k dispozícii.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Veľmi pekne ďakujem aj rečníkom aj za kritické výhrady a pripomienky, len sa pokúsim uviesť niektoré tie ich pripomienky, teda výhrady na správnu mieru. Predovšetkým nie je to tak, že by sme sa k tomuto problému postavili len tak bez nejakých konzultácií predchádzajúcich. Predovšetkým sme mali zozbierané skúsenosti od rodičov, ktoré boli veľmi zlé a kde rodičia sa sťažovali na súčasný systém vzdelávania nepočujúcich detí. Potom sme to konzultovali, tieto problémy, tak so Slovenským zväzom nepočujúcich s pánom Jaroslavom Cehlárikom, potom sme to konzultovali s predsedom Spolku nepočujúcich pedagógov s pánom doktorom Vojtechovským, ako aj s pánom docentom doktorom Uheríkom zo Slovenskej akadémie vied, ktorý sa tejto problematike 50 rokov venuje. Ak hovoríte o tom, že naozaj v tej skupine nepočujúcich je veľa rôznych názorov a že majú aj rôzne záujmy, tak je pravdou, že je ťažko zosúladiť, povedal by som, tie ich predstavy, ako by to malo ísť ďalej. V každom prípade sa vyjadrím k tým pripomienkam, ktoré tu odzneli.
Pani poslankyňa Shazhad, vaša pripomienka, prvá, smerovala k tomu, že ste spochybnili teda posunkovú reč a ste hovorili o tom, že slovenský posunkový jazyk je tá terminológia, ktorá je správna. Tu nám to vysvetlil pán docent Uherík a súhlasil s tým aj pán docent Mistrík, ktorí sa s terminológiou zaoberajú, že primárne je reč, každá reč sa potom delí na jazyky. Takže keď hovoríme o reči, tak hovoríme o univerzálnom prostriedku. Jazyk je potom aplikácia, slovenský jazyk, český jazyk, maďarský jazyk atď. Takže tá primárna, a primárny názov je terminologický, je posunková reč, potom nad tou je nadstavba, posunkový, posunková slovenčina, posunkový jazyk. A práve tieto terminologické rozdiely, ktoré sa vyvíjajú, sú súčasťou prvej časti novelizácie tohto zákona a zrejme, samozrejme, môžem o to diskutovať aj, ide o to, čo chceme definovať a čo chceme dosiahnuť.
Ďalej ste hovorili o tom, že tie špeciálne školy, ktoré tu máme, sú v rozpore vlastne s tou ambíciou, aby rodičia si sami mohli rozhodnúť o tom vzdelaní. V tom zákone sa nehovorí o tom nikde, že nesmú rodičia si vybrať iný spôsob vzdelávania, ale hovorí sa o tom, a je to orientované špeciálne na, alebo smerom k týmto špeciálnym školám, pretože v súčasnosti práve to, čo konštatovala aj pani Zimenová, tieto špeciálne školy nefungujú tak, ako majú. A tu je, povedal by som, druhý taký ten moment, ktorý by som chcel ako zvýrazniť a prečo sme sa do tohto, do tejto novelizácie pustili. Ten spočíva v tom, ako v príklade jednej špeciálne školy z Bratislavy, keď tam prišiel pán Uherík sa pozrieť na to, ako fungovala vlastne táto škola po tých rokoch, povedal by som, vstupovania do tohto vzdelávania, tak tam našiel v jednej v tej škole pohromade deti nie integrované, ale pozbierané deti s rozličnými postihmi, ktorým sa táto škola v jednom priestore venovala, to znamená deti, ktoré boli autistické, deti, ktoré mali poruchy správania a medzi nimi zatriedené deti, ktoré sú nepočujúce a takisto deti, ktoré sú sluchovo postihnuté, ale ktoré trocha počujú.
Takže v takomto, v takomto komplexe to bola integrácia naozaj špecifická, ktorú, myslím, že nechceme. Ak chceme deti integrovať, tak treba, povedal by som, možno v zdravom prostredí vytvoriť podmienky pre to, aby deti, ktoré majú nejaké postihnutie, pokiaľ sa môžu zapojiť do kolektívu, nech sa zapoja. Ale nie, že sa vlastne segregovali deti s rozličnými skupinami postihnutia do jedného priestoru, do jednej školy a tam sa im vlastne venovali tí pedagógovia pohromade bez toho, že by naozaj s tým, s tou náležitou pozornosťou, teda na ich postihnutie aby sa zameralo.
Takže tu je, to je problém, prečo sa snažíme tento zákon a povedal by som posunúť ďalej a keď hovoríme o tom, že je potrebné meniť školský systém, samozrejme, tá reakcia z ministerstva školstva bola pozitívna a ak ste spomínali, že sme nekonzultovali s ministerstvom školstva, no áno, konzultovali sme s ministerstvom školstva a práve oni povedali, že dobre, tak vyčleňme tú časť, ktorá sa týka vzdelávania nepočujúcich detí z tohto univerzálneho zákona o posunkovej reči bokom a poďme sa venovať v tom školskom zákone zmene tých podmienok na špeciálnych školách, ale i zmene vzdelávania tak, aby od budúceho školského roka, ktorý začína 1. septembra, aby nám to už fungovalo tak, ako to má fungovať. Takže nebudeme čakať na, aspoň ja nechcem čakať na zmeny vo vzdelávacom systéme od škôlky, jaslí atď. až po univerzity, ale tento problém považujem za tak aktuálny, že sa musíme venovať tomuto problému teraz a preto nebudem súhlasiť s vaším sťahovaním tohto zákona, pretože keď už dokážeme komunikovať s nepočujúcimi, s rozličnými záujmovými skupinami nepočujúcich a keď dokážeme komunikovať s ministerstvom školstva, tak máme priestor na to, aby sme tento problém dokázali do začiatku školského roka vyriešiť, keď nie k všeobecnej spokojnosti, ale predovšetkým k spokojnosti väčšiny rodičov a väčšiny detí.
Takže toľko z tých, a to som, samozrejme, chcel reagovať aj na vás, v mnohých veciach sa zhodujeme. Ja som presvedčený o tom, že naozaj k tým deťom treba pristupovať individuálne a profesionálne. A keď sa rozprávame napríklad aj s tými zástupcami nepočujúcich pedagógov, tak sa dozvedáme, že vlastne je ich málo, že oni nemajú ani vytvorené podmienky na vzdelávanie tých tlmočníkov pre posunkovú reč, ktorí by do budúcnosti zabezpečovali tento, tento systém vzdelávania.
Bilingválna metóda. Bilingválna metóda, pretože pre nepočujúce deti je posunková reč prvotným jazykom, materským jazykom. Oni nepočujú od rodičov slová, oni začínajú komunikovať s rodičmi posunkami. Samozrejme, keď sú deti, keď sú rodičia normálni počujúci a nepoznajú posunkovú reč, tak potrebujú sa to naučiť, tie základné posunky. To znamená, pre to nepočujúce dieťa je posunková reč primárny jazyk, primárna reč a ono sa potom učí tú možno posunkovú slovenčinu následne a bilingválne sa učí potom slovenčinu takú, ktorú používame my v komunikácii v písomnej podobe alebo hovorovej ako hovorová reč.
Takže zase sa vrátim k terminológii, používame ich, tú terminológiu, možno by to chcelo podrobnejšie rozpísať a tú terminológiu používame aj my v hovorovej reči, takže nespochybujme, nespochybňujme to, čo máme napísané v zákone, ale venujme sa a vysvetlime si to, čo je zámerom ktorého ustanovenia a keď nájdete lepšie riešenie, ja sa tomu nebudem brániť, ani, myslím, že nikto z predkladateľov.
Naším záujmom je to, aby sme primárne v tomto období týmto zákonom upratali terminológiu, ktorá je už dvadsať rokov stará a súčasne, aby sme zmenili podmienky pre vzdelávanie nepočujúcich detí v školách, predovšetkým začnem tými špeciálnymi školami, ale nič nebráni tomu, aby tie deti, keď budú mať vytvorené podmienky v akejkoľvek škole, aby nemuseli cestovať na internátnu školu, ale aby sa mohli vzdelávať tam, kde bývajú a s rodičmi, prípadne iným spôsobom.
K tým pomôckam, pán poslanec. Samozrejme, ja považujem za úplne prirodzené, že ak implantát pomôže, tak tomu dieťaťu je potrebné dať implantát. Ale keď sú deti absolútne nepočujúce, tak implantát im nepomôže. A takým deťom nezostáva nič iné, aby sa mohli integrovať, ak chcú študovať, nechcú skončiť na základnej škole a nechcú skončiť pri tom remesle, ako ste povedali a chcú ísť ďalej na strednú školu, na univerzitu, tak tá príprava alebo to, čo mali pôvodne nepočujúci ako úmysel, že dostanú tlmočníkov, tak to ja vidím ako nereálne z hľadiska ekonomických a finančných možností. Ja som bol v Európskom parlamente, ja som mal kolegu, ktorý bol nepočujúci, ale ktorý mal dve tlmočníčky stále pridelené k dispozícii. To znamená, že on keď sledoval rozpravu, tak ako my sa teraz rozprávame, debatujeme, tam sedel a pred ním boli dve tlmočníčky, ktoré sa celý čas striedali. (Reakcia z pléna.) Maďar, áno, hej.
Takže treba si uvedomiť, že naozaj, keby sme chceli takýto komfort tým deťom zabezpečiť, tak asi tá spoločnosť by na to nemala. Takže jediná možnosť, ktorá je, je to technické zariadenie, na ktoré by podľa môjho názoru a čo hovorím, mal štát prispieť, pretože to dieťa nemôže za svoje postihnutie. Ak teda máme už dnes tak k dispozícii softvéry, ktoré hovorovú reč preložia do písomnej podoby, tak naučiť sa s týmto pracovať je, povedal by som, základná podmienka potom pre to dieťa, ktoré chce ísť ďalej, ktoré má záujem, ktoré ma na to potenciál, ktoré je, povedal by som, inteligentné a má, má, samozrejme, aj záujem.
Takže to sú veci, ktoré v podstate sa snažíme týmto zákonom riešiť, pomôcť tejto skupine detí a teda primárne nepočujúcich, pretože keď hovoríme o sluchovo postihnutých, tak tam naozaj, keď je to postihnutie také, že dieťa dokáže nejaké zvuky s technickými pomôckami nejakými aj vnímať a naučiť sa hovoriť, tak to je perfektné, to akože krásne sa vysporiada s tým svojím postihnutím a niektoré deti zas takúto šancu nedostanú od prírody.
Takže myslím, že som zodpovedal na také tie základné výhrady, ktoré vo vašich pripomienkach odzneli. Ja sa veľmi rád s vami porozprávam aj o tom ďalšom riešení, pretože už, ako som povedal, so zástupcami ministerstva školstva sme sa dohodli, že vyjmeme tú časť, ktorá sa bude vzdelávania týkať, z tohto základného zákona o posunkovej reči nepočujúcich a budeme sa snažiť ju vložiť do školského zákona, ale tak, aby už bola účinná od začiatku školského roku. Takže ja sa teším na to, že naozaj urobíme niečo pre, nielen pre nepočujúcich, ak sa popritom zvezú aj iné, iné postihnutia, tak budem veľmi rád, ale predovšetkým v tomto sa troška lepšie orientujem, takže tomu sa aj chcem venovať.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, páni poslanci, predkladaný návrh zákona, ktorým sa mení zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, tzv. správny poriadok, reaguje na súčasné ustanovenie v prípade fikcie doručenia do vlastných rúk pre občanov, ktoré je voči občanom svojou právnou úpravou nespravodlivé, nakoľko nezohľadňuje skutočný deň prevzatia písomnosti na pošte počas úložnej lehoty vo všeobecnom správnom konaní podľa správneho poriadku. V zmysle platného a účinného ustanovenia § 24 odsek 2 správneho poriadku ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa o nej adresát, resp. aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.
Máme za to, že súčasná právna úprava fikcie doručenia do vlastných rúk je voči občanom Slovenskej republiky ako adresátom písomností správnych orgánov nespravodlivá a nekorektná najmä z dôvodu, že v prípade, ak si občan vyzdvihne na pošte písomnosť napríklad v 18. deň lehoty od uloženia, má sa právne za to, že mu bola písomnosť doručená už v tretí deň lehoty a teda napríklad v prípade všeobecnej odvolacej lehoty podľa správneho poriadku, ktorá je v dĺžke 15 dní, mu vlastne plynie v správnom konaní posledný deň lehoty na podanie odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu.
Súčasne ale v prípade doručovania písomností právnickým osobám a podnikateľom fyzickým osobám, platí iná fikcia doručenia, a to taká, že písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky správnemu orgánu za doručenú, a to aj vtedy, ak sa právnická osoba alebo podnikateľ fyzická osoba o tom nedozvie. Predkladaná novela správneho poriadku zavádza novú fikciu doručenia do vlastných rúk pre občanov, v zmysle ktorej ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do 18 dní od jej uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel. V zmysle predkladanej novely bude teda zmena fikcie doručenia v tom, že v prípade prevzatia uloženej písomnosti na pošte, sa bude považovať za deň doručenia deň reálneho prevzania tejto písomnosti na pošte, čo sa dnes po troch dňoch od uloženia u občanov nezohľadňuje, a to aj v prípade, ak si zásielku počas uloženia na pošte prevzal. A len v prípade, ak si adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, bude sa považovať 18. deň lehoty za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.
Takáto platná úprava je plne v súlade aj s princípmi, na ktorých sú založené fikcie doručenia písomností napríklad v daňovom konaní podľa daňového poriadku, v trestnom konaní podľa Trestného poriadku alebo v civilnom súdnom konaní, kde sa podobná nespravodlivá fikcia doručenia ako v súčasnom správnom poriadku, v dnes už neplatnom Občianskom súdnom poriadku po pár rokoch zmenila na fikciu plne zohľadňujúcu skutočný deň prevzatia písomnosti. To je, v prípade prevzatia uloženej písomnosti na pošte sa považuje za deň doručenia deň reálneho prevzatia tejto písomnosti na pošte.
Taktiež máme za to, že žiadnym spôsobom predkladaná novela neruší samotnú fikciu doručenia, ale ju upravuje tak, aby bola spravodlivá voči občanom Slovenskej republiky aj vo všeobecnom správnom konaní podľa správneho poriadku. Tento návrh zákona je plne v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, ako aj ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami, ako aj s právom Európskej únie.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, vás poprosím o podporu tohto návrhu.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona. Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prekovali návrh zákona do 5. mája 2017 a gestorský výbor do 9. mája 2017. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom, vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predseda, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán predseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, pán predkladateľ na záver svojho úvodného slova vyzval poslancov, aby návrh, ktorý predkladá so skupinou poslancov, podporili, ja to týmto vystúpením robím. Chcel by som ten návrh zákona podporiť a nielen hlasovaním, ale aj v rozprave a myslím si, že je to veľmi dobrý nápad, ktorý posilňuje práva účastníkov konania, ktorým sú doručované dôležité písomnosti a ktorý tým, ako je v súčasnosti upravená fikcia doručenia, naozaj bez toho, aby mali právnické vzdelanie, veľmi často upadnú do omylu, pretože keď dostanem nejaké rozhodnutie, kde je povedané, že sa môžem odvolať do 15 dní od doručenia rozhodnutia, tak naozaj s výnimkou právnikov, ktorí si to pamätajú zo školy alebo s tým robia, alebo s výnimkou ľudí, ktorí sú opakovane účastníkmi konania, taký bežný človek, ktorý sa s tým stretne prvýkrát, druhýkrát, určite mu ani nenapadne, že dňom doručenia nie je reálny deň doručenia, ale že tam existuje nejaká fikcia, že tri dni po tom, ako mu bolo doručené oznámenie, že zásielka bola uložená na pošte.
Čiže podporujem, bude to jednoznačnejšie, fikcia doručenia zostane zachovaná, nenatiahne to tie správne konania takým spôsobom, že by teraz hrozili nejaké katastrofálne prieťahy a posilní to právnu istotu občanov.
V tejto súvislosti by som rád ale upozornil na to, že v tom istom ustanovení, v tom istom paragrafe a v tom istom, v tom istom odseku dokonca, v § 24 ods. 2 správneho poriadku sa o spôsobe doručovania hovorí aj niečo iné. Hovorí sa o tom, že ak účastník konania, ktorému má byť doručená zásielka určená do vlastných rúk, nebol zastihnutý, pošta ho má upovedomiť, že v iný deň sa mu pokúsi doručiť tú zásielku znova a až keď ten druhý pokus je neúspešný, tak v tom prípade uloží zásielku na pošte doručovateľ a upovedomí o tom účastníka konania a začína plynúť tá lehota.
Toto je napísané v zákone a ja sa teda pokúšam dopátrať, že či existuje niekto, komu sa to stalo aj reálne. Teda našiel som jedného človeka, ktorému sa to stalo reálne, má pomerne veľa konaní, ale aj jemu sa to stalo iba v menšine prípadov. Bežná prax je taká, že poštový doručovateľ rovno nechá ten žltý lístok, že adresát nebol zastihnutý, zásielka je uložená na pošte. Nemám jasné riešenie, čo s tým, len je to situácia, že máme niečo napísané v zákone, reálne to tak nefunguje. Prax sa od toho, ako by to malo byť podľa zákona, odlišuje. Teda možnosti sú v zásade asi dve, buď prispôsobíme zákon praxi, aby tam nebolo niečo, čo je tam iba deklaratívne a tiež to môže pôsobiť metúco, ale tým v zásade by sme akoby išli opačným smerom, ako táto novela, lebo by sme oslabovali práva, ktoré by účastníci konania mali mať. Takýmto, takouto formou teda doručení do vlastných rúk sa doručujú najmä dôležité písomnosti, napríklad rozhodnutia, čiže nie úplne bežná komunikácia a tam by naozaj mal byť občan upovedomený, že je to niečo dôležité a ak je možnosť doručiť mu to poštou povedzme v náhradnom termíne, tak by to malo byť umožnené.
Druhá možnosť je, že necháme to v zákone, ale bude sa treba pozrieť na to, akým spôsobom pošta tieto ustanovenia uplatňuje, resp. orgány verejnej správy by mali využívať tú poštovú službu, ktorá takýto spôsob doručovania s upovedomovaním umožňuje, nie iba teda bežné doručenie do vlastných rúk. Takže chcel som upozorniť aj na tento problém, ale hlavne som chcel podporiť návrh skupiny poslancov na zmenu zákona o správnom poriadku.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Môžem potvrdiť teda, že za náš klub potvrdíme, podporíme tento návrh. Naozaj si myslíme, že je to správny návrh a možno v reakcii na to, čo uviedol kolega Dostál, pravda je tá, že nám to tak, alebo mne to tak pripadá, že zákon reaguje na nedostatky praxe v tejto oblasti. Takže sme za to, aby sa to takto aj vyriešilo. Ďakujem.

Samozrejme. Ja ďakujem teda aj pánovi poslancovi Dostálovi. V podstate tie problémy tu evidujeme aj my a uvidíme, je to na dlhšiu debatu, ako vlastne upraviť aj toto ustanovenie v správnom poriadku. A nielen v správnom poriadku a samozrejme ďakujem teda za podporu za nás, poslanecký klub Slovenskej národnej strany.