16. schôdza

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Ondruš, pripraví sa pán poslanec Viskupič. (Hlas z pléna.) Podľa rokovacieho poriadku musí sa prihlásiť, dá sa povedať zavčasu a už som vám dal slovo, ale keď počkáte pri mikrofóne, pán poslanec sa naučí, na budúce sa prihlási zavčasu. Zapnite mikrofón pánovi poslancovi Senkovi.

Ďakujem, pán podpredseda. Zapisoval som si poslednú poznámku zo strany pána poslanca Galbavého, takže sa ospravedlňujem. Nabudúce si dám pozor.
Pán poslanec Viskupič, ja som sa nedotkol v nejakej výraznej miere práva na odpoveď verejných funkcionárov, ale predsa, ak náhodou malo dôjsť k zneužívaniu tohto práva, ktoré im zákon umožňoval, tak ozaj sa mohlo vychádzať z nejakých údajov, ktoré by, to čo vy tvrdíte a to, čo snáď tvrdí aj predkladateľ bolo podopreté číslami. V tomto prípade je to iba taká svojím spôsobom fantázia a úsudok, ktorý sa môže opierať o nejaké údaje, ale on sa neopiera o žiadne údaje a svojím spôsobom nepotvrdil alebo zdôvodnenie nepotvrdzuje, že by došlo k nejakému zneužívaniu verejných funkcionárov. V tomto prípade som za to, čo hovoril aj pán poslanec Galbavý a súhlasím aj s tým jeho názorom.
A čo sa týka toho vášho tvrdenia, že my sme likvidovali vydavateľstvá alebo my sme vyhadzovali novinárov, no tak to snáď nemyslíte vážne. My sme na to dosah nemali, žiadne páky sme na to nemali a povedzte mi aspoň jedno vydavateľstvo, ktoré pod vplyvom tohto zákona bolo zlikvidované alebo povedzte pod vplyvom tohto zákona, že bol nami vyhodený nejaký novinár z práce. Skôr opak mohol byť pravdou, práve preto, že chcel dôsledne upravovať, poskytovať informácie a nepodliehal tlaku vydavateľa, tak mohol byť vyhodený skôr vydavateľom. Ďakujem.

Teraz, nech sa páči, pán poslanec Ondruš.

Ďakujem pekne. Pán podpredseda, vážené kolegyne, kolegovia, úprimne sa priznám, že moja predstava o práci parlamentu bola vždy taká, že by sme tu mali riešiť reálne existujúce problémy a nie problémy, ktoré sú vymyslené a ktoré v skutočnosti vôbec neexistujú.
Priznám sa, že ani po prečítaní dôvodovej správy k tomuto zákonu som naozaj nepochopil, aké vážne problémy v praxi s uplatňovaním dnes platného zákona alebo teda dvoch zákonov, keďže tu ide o novelizáciu viacerých zákonov, nútia predkladateľa alebo nútili predkladateľa vypracovať túto novelu zákona a predložiť ju do parlamentu.
V každom prípade mi dovoľte, aby som sa vyjadril k jednej, tak povediac k filozofickej otázke, keďže toto je prvé čítanie a vlastne na základe, ktorej som hlboko presvedčený, že zaoberať sa ďalej touto novelou zákona v parlamente mená absolútne žiadny zmysel.
A tou základnou otázkou je, koho v skutočnosti alebo čo v skutočnosti ohrozuje dnes platné znenie príslušných zákonov. Ja som hlboko presvedčený, že neohrozuje nikoho a nič, maximálne tak záujmy úplne konkrétne a vystopovateľné záujmy vydavateľov periodickej tlače. Ale ja sa na rozdiel od niektorých mojich predrečníkov, a to aj teda kolegov z môjho poslaneckého klubu nedomnievam, že by zákon o periodickej tlači mal chrániť vydavateľov. Dokonca ja sa domnievam, že nie je ani na to, aby chránil novinárov, ale mal by chrániť záujmy občanov vo vzťahu k médiám. A priznám sa, že stále nedokážem pochopiť jeden kľúčový moment. Ako je možné, že niečo, čo rozširuje priestor pre vyjadrovanie sa, čo rozširuje priestor pre uplatnenie slobody prejavu a rozširuje priestor pre uplatnenie slobody vyjadrovania názorov, môže byť označované za niečo, čo ohrozuje demokraciu.
Ja som hlboko presvedčený, že ak chcete niekoho umlčať, ak chcete niekomu nedať priestor, aby sa vyjadril, to je skutočne dôvod, aby sme sa obávali o demokraciu. Ale, ak v zákone ustanovujete, že teda ustanovujete niečo, čím vytvárate priestor pre slobodné vyjadrenie názorov, skutočne neviem si predstaviť, ako toto môže viesť k ohrozeniu demokracie. Myslím si, že právo na odpoveď aj pre ústavných činiteľov alebo poviem to zjednodušene, politikov, je v tomto zmysle práve naopak, na rozdiel od toho, čo hovorí vládna koalícia, nástrojom na rozšírenie demokratického práva na vyjadrenie svojho názoru. A dokonca sa domnievam, že toto právo v skutočnosti nie je právom, ktoré by nejakým spôsobom ochraňovalo politikov. Toto je právo, ktoré je nástrojom realizácie práva na dostatočné, slobodné a úplne pravdivé informácie v prospech občanov. Politici totižto majú slúžiť občanom, občanom majú poskytovať informácie o svojej činnosti, občanom sa majú zodpovedať. Právo na odpoveď vytvára práve takýto mechanizmus, ktorý umožňuje politikom komunikovať s verejnosťou a umožňuje verejnosti dozvedieť sa v dostatočnej miere objektívne a pravdivo, čo ten-ktorý politik zamýšľa, čo ten-ktorý politik robí.
Úprimne povedané, skutočne nechápem, nechápem, aký problém tu vlastne riešime, lebo ja to, čo odznelo v rozprave v rámci faktickej poznámky z úst pani poslankyne Vášáryovej, beriem ako taký povinný politický folklór, teda vyjadrenie, že tlačový zákon nejakým spôsobom poškodil Slovensko. Prepáčte, ale na toto by ste naozaj museli nájsť jeden konkrétny fakt a jeden konkrétny argument a taký neexistuje. Ja nehovorím, že niekoho záujmy takéto ustanovenie v zákone nepoškodzuje. Ale rozhodne to nie je Slovensko, ak za Slovensko považujeme radových občanov, obyvateľov tejto krajiny.
A v tejto súvislosti by som chcel ešte, dovoľte mi, teda ešte jednu poznámku, a to na margo toho, čo už reagoval pán poslanec Podmanický v jednej svojej faktickej poznámke a čo vyjadril pán poslanec Poliačik v jednej svojej tiež faktickej poznámke, a to tvrdenie o tom, že médiá majú akúsi úlohu, alebo že médiá sú strážnym psom demokracie.
Tak, vážení kolegovia, toto možnože niekedy naozaj v istom štádiu vývoja demokratickej spoločnosti platilo, ale niet žiadnych pochýb o tom, že dnes to neplatí. Médiá skutočne nie sú strážnym psom demokracie, a ak, tak iba psom, povedzme vykastrovaným, uviazaným na reťazi a ešte aj s náhubkom podľa želania jeho majiteľa. A kľúče od tej reťaze alebo od toho remienka, od náhubku určite nemajú novinári a už vôbec nemá verejnosť.
Médiá sú dnes jedným zo spôsobov ako podnikať a ako dosahovať zisk. Totižto, ak hovoríte, že médiá sú strážnym psom demokracie, tak a zhodneme sa teda, že podľa toho názvu démos a krátos, že demokracia je teda vláda ľudu, a teda spôsob spravovania veci verejných v záujme alebo prostredníctvom občanov, alebo vychádzajú z moci danej od občanov, tak by sme museli povedať, že občania ovplyvňujú to, o čom médiá a ako médiá informujú, to, o čom médiá píšu, hovoria, ukazujú a ako to robia.
Ale myslím si, že nikto z nás v tejto sále si nemyslí, že závisí od čitateľov, o čom píšu noviny, že závisí od divákov, o čom vysiela televízia alebo závisí od poslucháčov, o čom a ako hovoria redaktori alebo proste ľudia v rozhlase. Nezáleží, nezáleží.
My v skutočnosti ako recipienti, ako prijímatelia tých informácií, nemáme absolútne žiadny vplyv na to, čo si prečítame zajtra v novinách a hlavne, akým spôsobom budú interpretované alebo dezinterpretované rôzne udalosti alebo rôzne súvislosti a podobne. Z tohto jednoducho vyplýva, že médiá v skutočnosti neplnia nejakú službu pre verejnosť, ak samozrejme, ich pôsobenie nejakým spôsobom neovplyvňujeme alebo neregulujeme zákonmi. A robíme to práve preto, lebo v skutočnosti médiá nie sú v rukách občanov a občania nemajú žiadny vplyv na médiá. Na médiá vplývajú predovšetkým ich majitelia, čiastočne povedzme ľudia, ktorí v tých médiách pracujú.
Takže táto téza je skutočne falošná a práve preto sa domnievam, že ak je našou úlohou brániť demokraciu, a ak je našou úlohou vytvárať alebo regulovať prostredníctvom zákonov aj pôsobenie médií tak, aby poskytovali naozaj priestor na vyjadrovanie názorov, a aby poskytovali občanom objektívne a úplné pravdivé informácie, tak si myslím, že právo na odpoveď pre kohokoľvek, pre kohokoľvek je takýmto nástrojom, ktorý skôr posúva médiá k tej úlohe, ktorú ste naznačili, a teda k úlohe byť strážnym psom demokracie.
A posledná poznámka, vážené kolegyne a kolegovia, pán kolega Viskupič ma ubezpečil, že v jeho vystúpení budeme počuť teda nejaký konkrétny príklad, ktorý svedčí o tom, že dnešné znenie zákona ohrozuje alebo obmedzuje slobodu médií.
Vážené kolegyne a kolegovia, pravda je taká, že právo na odpoveď nezasahuje nijakým spôsobom do práv ani majiteľov médií a ani novinárov. Právo na odpoveď nijakým spôsobom neupiera komukoľvek inému, aby zverejnil v novinách svoj vlastný názor, svoj komentár, svoj pohľad na nejaké udalosti, na nejakú vec, na nejakého človeka. Naopak, právo na odpoveď rozširuje možnosti, ako som už povedal na začiatku, zverejňovať aj ďalšie názory, ďalšie pohľady.
A z tohto hľadiska skutočne nerozumiem, prečo by malo byť v prospech občanov alebo dokonca v prospech demokracie obmedzovanie priestoru na vyjadrovanie svojich názorov.
Práve preto, vážené kolegyne a kolegovia, si skôr myslím, že toto je cesta, ktorou by sme sa vydať nemali, ktorá v skutočnosti ohrozuje demokraciu, pretože obmedzuje slobodu slova a obmedzuje slobodu prejavu. A z toho dôvodu sa aj ja pripájam k svojim kolegom, ktorí tu už deklarovali, že takúto novelu zákona podporiť nemôžu a nepodporia.
A nadväzujúc na to, čím som začal, keďže považujem takúto novelu zákona navyše za zbytočnú, tak podávam aj dva procedurálne návrhy. V súlade s § 73 rokovacieho poriadku navrhujem, aby parlament ďalej nepokračoval v rokovaní o tomto návrhu zákona, a ak tento procedurálny návrh neprejde, navrhujem ešte, aby bol tento návrh zákona vrátený predkladateľovi na dopracovanie. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami šiesti páni poslanci. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok. Pán poslanec Poliačik.

Pán kolega, len za rok 2009 výpovede o korupcii vo futbale, prípad Hedvigy Malinovej, rodinkárstvo pri nomináciách Fondu národného majetku, arcibiskup Sokol, Slovenský štát a ŠtB, pochybné obstarávanie v zdravotníctve, zákazky pre darcu SMER-u firmu Ikores, Pozemkový fond, upratovacie tendre u Kašického, tender na mýto, stravné lístky, skládka v Pezinku, majetok pána Slotu, Tipos, prehraté 2 mld., Istrokapitál, utajovanie zmluvy o mýte, Transpetrol a Iliščin, predaj emisných kvót pre Interblue, tunelovanie štátnych lesov, tender na sanitky, majetok pána Mečiara, Slotov let do Chorvátska. Témy a témy a témy, ktoré otvárali práve novinári v tejto krajine.
Myslíte si, naozaj, že pravdou o týchto témach neprispievajú médiá k obhajobe demokratizačných procesov na Slovensku? Lebo ja som presvedčený o tom, že áno.

Pani poslankyňa Žitňanská.

Ďakujem pekne. Ja by som možno zopakovala aj to, čo som pred chvíľočkou povedala. Naozaj, médiá sú zrkadlom spoločnosti a nesúhlasím s vami pán poslanec, že nezáleží na tom, čo si ľudia myslia, že vlastne tie televízie si vysielajú čokoľvek bez ohľadu na to, čo ľudia chcú. No máme také niečo ako sú peoplemetre, ktoré merajú sledovanosť. A podľa peoplemetrov sa aj televízie riadia, to predpokladám, že viete. Čiže ľudia môžu ovplyvniť obsah vysielania, to, čo televízie vysielajú a čo nevysielajú. Ďakujem.

Pán poslanec Šebej, nech sa páči.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pán poslanec, vyslovili ste celú sériu tvrdení, o ktorých sa domnievam, že sú v úplnom rozpore so skutočnosťou. Jedno z nich je, že médiá sa nijako neriadia tým, čo ľudia očakávajú, čo chcú vidieť. Ja vám musím povedať, že ak by to tak bolo, tak bulvárne médiá jednoducho neexistujú. Bulvárne médiá vyslovene žijú z toho, že nadbiehajú tomu najnižšiemu vkusu a najnižším potrebám publika. Bohužiaľ, ale toto nie je tá najzávažnejšia vec, ktorú som chcel komentovať.
Povedali ste, že právo na odpoveď nijako nezasahuje do práv majiteľov médií. No, ja som až do júla minulého roku pracoval v médiu, v súkromne vlastnenom médiu ako novinár. A domnievam sa, že to, že moje médium muselo niekoľkokrát zverejniť trojstranový inkoherentný blábol politika, ktorý odpovedal na oprávnené obvinenie, sakramentsky zasiahol do práv majiteľa toho média, pretože taká novinová strana niečo stojí. To nie je zadarmo. To je priestor, ktorý ten majiteľ média musí zaplatiť. Ten papier musí kúpiť, tú tlačiareň musí zaplatiť a to je priestor, ktorý v tom časopise chýba na iné veci, na publicistiku, na články, na inzerciu. Ten priestor chýba, lebo ten časopis sa nedá donekonečna naťahovať. A to platí o všetkých iných médiách. Takže, zasahuje to do práv majiteľov médií, aby bolo jasné.
A tiež ste povedali, že médiá nie sú vlastnené ľuďmi. A kým sú vlastnené? Majitelia médií nie sú ľudia? Oni nemajú práva, to je nejaká skupina darebákov, ktorí sa z pozadia sprisahali proti ostatným ľuďom? Veď to je nezmysel. Majitelia médií sú podnikatelia ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)