20. schôdza

Pán minister, vo svojom vystúpení som chcela upozorniť na nedostatočné definovanie používaných pojmov v návrhu zákona a na jeho obsahovú nevyváženosť vo vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa. Tieto dva aspekty budú robiť v používaní návrhu zákona v praxi naozaj veľké problémy. A predkladateľom tohto zákona ste vy, pán minister, nie Klub 500. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážené dámy, vážení páni, z rozpravy, ktorá tu už hodnú chvíľu prebieha, som pochopila, prečo nie je možné, aby sme sa s opozíciou zhodli na návrhoch na zmeny k Zákonníku práce, pochopila som, prečo opozícii prekáža akýkoľvek posun k tomu, aby sa zo Zákonníka práce stala norma, ktorá bude aspoň čiastočne vyvážene upravovať vzťahy medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Z vašich vystúpení som pochopila, že pre vás je zamestnávateľ niekto, kto bezbreho vykorisťuje a utláča zamestnanca a hľadá, resp. využíva na to všetky dostupné prostriedky, aby mu ublížil, aby ho dostal pod existenčný tlak, aby naňho naložil neúmerné množstvo práce, aby mu príp. nezaplatil, aby ho príp. len tak prepustil. A Zákonník práce je tu podľa vás na to, aby zamestnanca pred týmto neslýchaným a drzým zamestnávateľom ochránil. No a podľa mňa je zamestnávateľ niekto úplne iný.
Podľa mňa je zamestnávateľ niekto, kto vymyslí a pripraví podnikateľský zámer, investuje do tohto zámeru svoje vlastné, často ťažko zarobené zdanené peniaze, vytvorí následne pracovné miesta, zabezpečí zákazky, popasuje sa so všetkými nie malými potrebnými administratívnymi povinnosťami, ktoré mu štát ukladá, no a potom už len nesie riziko, či sa mu dlhodobo podarí tento podnikateľský zámer prevádzkovať, či sa mu podarí aj nasledujúce mesiace získať zákazky, či bude mať na mzdy, či náhodou nepríde hospodárska kríza alebo či náhodou štát nezmení legislatívu tak, že nebude schopný niektoré zo svojich záväzkov plniť v predpokladanej kvalite s predpokladanými nákladmi a tak ďalej.
Ďalej som z predneseného pochopila, že podľa opozície by mal štát v maximálnej možnej miere diktovať pravidlá, mal by o všetkom rozhodovať a mal by do všetkého zasahovať. Podľa vás ľudia nie sú schopní komunikovať so zamestnávateľom a dohodnúť si obojstranne prijateľné podmienky, ktoré by zohľadňovali požiadavky, hlavne možnosti obidvoch strán. Snažíte sa o zásahy štátu aj tam, kde to nie je vôbec potrebné. A nielenže to nie je potrebné, niekde je to dokonca škodlivé, pretože to môže umelo deformovať vzťahy, ktoré by inak prirodzene fungovali.
Viackrát v rozprave zaznela pripomienka, že navrhovanou novelou sa vytráca zo Zákonníka práce stabilita. Mladí ľudia vraj nemajú istotu, že keď si nájdu prácu, bude to stabilná práca so stabilnými podmienkami. Stabilita je bez pochyby super vec, naozaj fajn pocit. A verte mi, že aj zamestnávateľ by privítal stabilné prostredie. Tiež by skôr privítal stabilného zamestnanca, ktorého zaučil, zaškolil, do ktorého investoval čas, ktorému odovzdal know-how spoločnosti a ktorý bude stabilne podávať očakávané výkony. Žiadny zamestnávateľ sa nevyžíva v tom, aby prijímal a následne bezdôvodne vyhadzoval zamestnanca z práce. Veď to stojí peniaze. Načo by to robil?
Navyše, pozrime sa aj na druhú stranu tejto mince. Zamestnávateľ by tiež privítal, keby jeho externé prostredie, teda napr. dodávatelia a odberatelia alebo aj štát formou legislatívy vytvárali preňho stabilné prostredie. Veľmi dobre vieme, že to nie je možné. No a zamestnávateľ môže poskytnúť len natoľko stabilné prostredie, nakoľko mu to umožňujú podmienky a okolnosti. Akonáhle ho budeme zákonom nútiť vytvárať neprimeranú stabilitu, stabilitu, ktorú si nemôže dovoliť, zviažeme mu tým ruky a legislatíva tak môže byť priamym nástrojom jeho likvidácie. A likvidácia zamestnávateľa neznamená len zánik firmy, znamená to predovšetkým zrušenie pracovných miest. Má byť toto skutočne cieľ umelo vytvorenej stability? Takáto stabilita predsa v konečnom dôsledku uškodí hlavne zamestnancovi.
Pravidlá sú nevyhnutné, potrebné a často naozaj pomôžu nastaviť procesy. Ale majú byť primerané a hlavne vyvážené. Ak sú niekomu definované povinnosti, musia mu byť definované aj práva a možnosti. Ak sú na druhej strane definované nároky, majú byť definované aj zodpovednosti. A tieto majú byť opäť vyvážené. Pravidlá, ktoré vnášajú do života neprimerané obmedzenia a zvýhodňujú alebo ochraňujú len jednu stranu zmluvného vzťahu, môžu byť škodlivé. V prípade Zákonníka práce by to mali byť také pravidlá, ktoré vnesú do pracovného procesu a v neposlednom rade aj pracovného trhu flexibilitu a nielen obmedzenia a limity. Rozumným uvoľnením alebo odstránením niektorých limitov vytvoríme priestor na to, aby pracovno-právne vzťahy fungovali prirodzene a kopírovali požiadavky, želania a možnosti zúčastnených strán. A preto vítam vládny návrh zákona, ako aj niektoré pozmeňujúce návrhy, ktoré v mnohých bodoch na tieto potreby reflektujú.
Aj ja si dovolím predniesť v mene koaličných poslancov dva pozmeňujúce návrhy.
Prvý pozmeňujúci návrh upravuje možnosť čerpať náhradné voľno za odpracované nadčasy. Dnes zákon limituje možnosť dohody o čerpaní náhradného voľna tromi mesiacmi, čo môže byť v mnohých prípadoch nereálne. Preto navrhujeme, aby bolo toto obdobie predĺžené na dvanásť mesiacov, čo túto možnosť rozšíri. Dovolím si prečítať navrhovaný pozmeňujúci návrh.
Pozmeňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Natálie Blahovej, Jany Kiššovej, Zoltána Horvátha, Moniky Gibalovej, Ondreja Dostála k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 340).
V čl. I v novelizačnom bode 89 sa v § 121 ods. 4 v druhej vete slovo „troch“ nahrádza slovom „dvanástich“.
Odôvodnenie. Navrhuje sa upraviť, že termín na čerpanie náhradného voľna možno stanoviť najneskôr do dvanástich mesiacov odo dňa vykonania práce nadčas. Verím, že v tomto návrhu vidíte vyrovnané možnosti, resp. rozšírenie možností pre obidve strany, teda pre zamestnanca, ako aj pre zamestnávateľa, ako rozumným spôsobom riešiť bežné situácie, keď v jednom období je vyšší nápor práce a potreba pracovať v nadčasoch a za ním nasleduje obdobie, keď zamestnancovi, aj zamestnávateľovi viac vyhovuje dohodnúť sa na čerpaní náhradného voľna.
Druhý pozmeňujúci návrh skupiny poslancov sa týka výhod z kolektívneho vyjednávania. Donedávna sme boli svedkami, ako si top manažmenty veľkých, často štátnych spoločností prideľovali na základe kolektívnych zmlúv neadekvátne výhodné podmienky, napr. aj tzv. zlaté padáky. Preto sme toho názoru, že nie je dôvodné a ani morálne, aby niekto, kto za stranu zamestnávateľa podmienky do kolektívnej zmluvy vyjednáva, zneužíval pozíciu moci na svoje záujmy motivovaný vlastným prospechom. Dovoľte mi tento pozmeňujúci návrh skupiny poslancov predniesť.
Pozmeňujúci návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 340).
Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, sa dopĺňa takto:
Za článok I sa vkladá nový článok II, ktorý znie: „Zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení zákona č. 365/2004 Z. z., zákona č. 369/2004 Z. z., zákona č. 330/2007 Z. z., zákona č. 490/2008 Z. z. a zákona č. 151/2010 Z. z. sa dopĺňa takto: „Za § 13b sa vkladá § 13ba, ktorý znie: „Pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania dohodnuté v podnikovej kolektívnej zmluve sa nevzťahujú na zamestnanca, ktorý vykonáva funkciu štatutárneho orgánu; to sa nevzťahuje na pracovný čas, odpočinok a dovolenku, bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, ochranu materstva, rodičov a mladistvých, a podmienky stravovania. U zamestnávateľa, ktorý zamestnáva viac ako 100 zamestnancov, sa prvá veta vzťahuje aj na vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu.“.“
Ďalšie novelizačné články sa následne prečíslujú.
Krátke odôvodnenie. Navrhuje sa, aby sa výhody z kolektívnych vyjednávaní na podnikovej úrovni nevzťahovali na top manažment organizácií podliehajúcich zákonu o výkone práce vo verejnom záujme. Návrh vychádza zo skúseností so zneužívaním kolektívneho vyjednávania na obohacovanie top manažmentu, ale najmä zo systémového konfliktu záujmov top manažmentu v dnešnom systéme, kde na jednej strane jediný zastupuje zamestnávateľa, a tak aj verejný záujem a na druhej strane má priamy prospech z výhod, ktoré dohodne pre zamestnancov.
V závere by som chcela poprosiť ctené poslankyne, ctených poslancov o podporu týchto pozmeňujúcich návrhov, ako aj o podporu Zákonníka práce. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pani poslankyňa, skutočne ste povedali na úvod veľmi správne vetu, že zamestnávateľ a zamestnanec by mali byť v rovnovážnom vzťahu, asi to by bolo to ideálne, zamestnávateľ nemôže byť ten, ktorý vydiera zamestnanca, a zamestnanec na druhej strane sa nemôže správať tak, aby vydieral zamestnávateľa. To je absolútna pravda, absolútny ideál, ku ktorému, pochopiteľne, by sa takýmto dokumentom malo nejakým spôsobom prísť. Avšak je neuveriteľne vidieť v tejto rozprave, kto je alebo kedysi bol len zamestnávateľ, pričom nikdy nebol na tej druhej strane zamestnanca. A mňa by naozaj zaujímalo, preto, lebo, hovorím to zo svojej skúsenosti, ja som bol aj zamestnanec, aj zamestnávateľ. A naozaj veľmi úprimne by som sa chcel spýtať: Vy ste boli aj niekedy zamestnancom alebo ste boli len zamestnávateľom? Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážená pani kolegyňa, vy ste z našich vystúpení nepochopili nič. A navyše vôbec nepoznáte realitu života, ktorá tu je. A vaše pozmeňujúce návrhy to len potvrdzujú. Ja ale verím, že príde ten čas, keď pochopíte a prídete na to, čo je najpodstatnejšie vo vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Viete, ja by som sa veľmi trápne cítil, keby som do vládneho návrhu zákona, ktorý sa veľmi dlho pripravuje a prechádza pripomienkovým konaním, na poslednú chvíľu vkladal, tak ako to robíte vy, pozmeňujúce návrhy, ktoré veľmi často zásadným spôsobom menia to, čo bolo prerokované vo vláde, v tripartite a o čom sme sa bavili možno aj na výbore pre sociálne veci a bývanie, kde máte svojich zástupcov. Prichádzate s tým na poslednú chvíľu, keď vám to niekto podhodí, tak to tu predložíte. Ale budiž, aj to sa dá robiť.
A keď už hovoríte o tom, čo škodí zamestnávateľovi. Viete, ja som osemnásť rokov riadil firmy, kde v jedných z nich bolo jeden čas až 300 – 350 zamestnancov. Čiže mňa nemusíte poúčať, Zákonník práce čo môže a čo nemôže. Skúste riešiť a navrhnúť, možno nie v tomto zákone, ale v inom, ako riešiť umelo vyvolávanú druhotnú platobnú neschopnosť, ako je vymožiteľnosť práva pre zamestnávateľov. To nezapríčiňujú zamestnanci, oni tým len trpia. Trpí tým aj zamestnávateľ, aj zamestnanec. A možnože by bolo dobré, keby ste sa zamerali na podporu nie cudzích, ale našich domácich zamestnávateľov a investorov. To by možno našlo pochopenie aj u nás. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Pani poslankyňa, vy ste hovorili, že opozícia má veľké výhrady k tomuto návrhu Zákonníka práce. Ale veď ste sa na obsahovom znení Zákonníka práce nedohodli ani so svojimi sociálnymi partnermi.
Osobne si myslím, že absolútne nevytvára vyvážený vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom, práve naopak, otvára akési pomyselné nožnice v ich vzájomných vzťahoch a vzďaľuje ich od seba.
Myslím si, že tento nový text Zákonníka práce, ktorý je predmetom rokovania Národnej rady, neprinesie ani zvýšenie efektivity práce, ani flexibilitu pracovného trhu. Taký paragraf, ktorý by to dokázal, tam neexistuje.
Navrhovaný Zákonník práce bude slúžiť iba dnešnej koalícii, aby flexibilne vysvetľovala, prečo sa to nepodarilo. V mnohých vami predkladaných návrhoch totiž dávate iba možnosť „môže prepustiť, môže alebo nemusí preplatiť gastrolístky“ a tak ďalej. Zákonník práce musí byť jasný, zrozumiteľný a jednoznačný, iba vtedy bude v pracovnoprávnom vzťahu poriadok. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Pani kolegyňa, fakt je, že, ale to ja, samozrejme, rešpektujem, pretože vychádzame naozaj z iných hodnotových základov, my sa nedokážeme zhodnúť na tom, ako by mal vyzerať ten vyvážený vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Ale ja by som rád vám niečo opäť prečítal. Európsky hospodársky a sociálny výbor vo svojom stanovisku z 1. októbra 2009 zdôrazňuje, že pri reformách trhov práce v členských krajinách by sa malo predchádzať ďalšiemu nárastu počtu pracovných miest vyznačujúcich sa nadmernou flexibilitou na úkor istoty, čo je práve ten princíp. Ja som aj vo svojom vystúpení jasne povedal, že ani pracovné právo dnes nemôže zotrvávať na absolútnej ochranárskej pozícii a že skutočne treba hľadať aj istú mieru flexibility, ale tak, ako to povedal uvedený výbor, že tá flexibilita nemôže ísť na úkor istoty. A to, čo predkladáte a presadzujete vy, to, bohužiaľ, ide na úkor tej istoty. To už nie je flexiistota, to je len tá flexibilita.
Musím povedať niečo skutočne z vlastnej skúsenosti. A ja som to už spomenul. Minulý víkend som celý strávil na východnom Slovensku. Musím povedať, že naozaj dnes ľudia nie sú schopní komunikovať so zamestnávateľom a dohodnúť si podmienky tak, ako ste to povedali vo svojom vystúpení. To nie je pravda. Nie sú na to schopní. Dnes najmä tá vysoká nezamestnanosť ľudí ženie k tomu, že musia prijímať aj so škrípajúcimi zubami podmienky, s ktorými hlboko nesúhlasia. A musia sa navyše tváriť, že to robia dobrovoľne. A vy v tejto novele uvoľníte úplne bezbreho priestor pre takéto počínanie. A ja sa naozaj v tomto musím ohradzovať voči tomu. My, samozrejme, nepovažujeme každého zamestnávateľa za zlého, ale Zákonník práce tu je práve preto, aby obmedzoval alebo reguloval tých zlých.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážená pani poslankyňa, je mi veľmi ľúto to, čo poviem. Ale musím úprimne povedať, že vôbec ste nepochopili význam Zákonníka práce ako kódexu pracovného práva. A ja som to tu už niekoľkokrát zdôrazňovala, že je to kódex pracovného práva predovšetkým na ochranu práv zamestnanca, zdôrazňujem, zamestnanca. A musím úprimne povedať, že asi ani vaši pedagógovia z vašej alma mater by neboli nadšení týmto vaším vystúpením. A to, čo povedala pani poslankyňa Bianka, naša, Obrimčáková, tak určite platí vo vzťahu k vášmu prednesenému vystúpeniu, že najradšej by ste posunuli dobu do doby minimálne sto rokov dozadu. A viete, váš pozmeňujúci návrh smerujúci k tomu, aby zamestnávateľ nemusel do troch mesiacov vlastne umožniť čerpanie nadčasových hodín a mohol to posunúť až na dvanásť mesiacov, určite vyplýva z vášho postavenia ako personalistky, lebo ste boli na opačnej strane tejto lode. A máte na to úplne iný, ale, bohužiaľ, zvrátený názor. Musíte si raz pre vždy uvedomiť, že zamestnanec musí mať určité práva. Musí ho chrániť kódex pracovného práva, pretože inú ochranu nemá. Žiadny zamestnanec nemôže niesť riziko podnikania žiadneho zamestnávateľa. A keby nemal zamestnávateľ tých zamestnancov, nebude mať ani zisk, pretože nebude mať naňho kto pracovať.

Ďakujem pekne za slovo. V mojej faktickej budem asi reagovať len na to, čo bolo naozaj vecné.
Otázka od pána Jarjabka, či som bola na strane zamestnanca alebo zamestnávateľa. Áno, bola som aj na jednej strane, aj na druhej, konkrétne asi približne štrnásť rokov na strane zamestnanca a približne dva roky na strane zamestnávateľa. Čiže vyskúšala som si obidve pozície.
Pán kolega Jasaň, nevidela som nič konkrétne vo vašej poznámke. Akurát ste spomenuli, že neviem nič o živote. No budem to považovať za kompliment, to asi znamená, že ma toho ešte strašne veľa čaká. A veľmi sa na to teším.
Pán Goga, naozaj tu som nezachytila nič konkrétne.
Pán Ondruš, vy ste hovorili o tom, aká má byť flexibilita a že by nemala byť na úkor istoty. To si, samozrejme, myslím aj ja. A tu je práve ten rozdiel, kde to inak vidíte vy a vidíme my, opozícia, koalícia, ľavica, pravica, akokoľvek to polarizujeme. Jednoducho existuje nejaká absolútna istota, čo si možno pamätáme z čias komunizmu, a možno nejaká absolútna neistota. To je ten druhý pól toho a niekde v strede by to malo byť. A na tom, kde konkrétne by to malo byť, sa naozaj asi nezhodneme.
Pani poslankyňa Tomanová, to je presne to isté, čo som hovorila v svojej rozprave. Vy tvrdíte, že Zákonník práce je kódex, ktorý má predovšetkým ochraňovať zamestnanca, no ja si to nemyslím, ja si naozaj myslím, že má vyvážene upravovať vzťahy medzi týmito dvomi zmluvnými stranami a nielen jednostranne chrániť tú jednu z týchto dvoch strán. Ďakujem pekne.

Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, dnes už druhýkrát, pán minister, pán spravodajca, vážené kolegyne, milí kolegovia, pozorne som počúval diskusiu. A môžem povedať, že v rámci nej odznelo veľa dobrých argumentov aj návrhov. Je len škoda, že takáto vecná diskusia nepredchádzala novele Zákonníka práce predtým, ako prišiel do vlády a následne do parlamentu. Odbúralo by sa inak veľa nezmyselných ustanovení, o ktorých dnes musíme diskutovať. Okrem toho by návrh novely bol oveľa vyváženejší vo vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa, pretože vidno, čoho sme dnes svedkami. Totiž novela Zákonníka práce nie je zameraná na to, aby zabezpečila dôstojné podmienky zamestnávania ľudí a v primeranej miere ochraňovala pracovníkov. Je účelovo prispôsobená potrebám zamestnávateľov až do takej miery, že to na mňa pôsobí ako snaha pomôcť im prekonávať dôsledky finančnej krízy na úkor svojich zamestnancov, a to bez ohľadu na to, že to povedie k ich chudobe. Podľa tohto návrhu zamestnancov treba použiť, vyžmýkať a potom sa ich ľahko zbaviť. To navrhované zmeny naozaj umožňujú. Nepriamo to priznáva aj vláda v programovom vyhlásení, aj predkladateľ zákona, pán minister Mihál, v dôvodovej správe, keď hovorí „o znižovaní nepriamych nákladov zamestnávateľov“.
Vážené kolegyne, kolegovia, je účelom Zákonníka práce šetriť náklady zamestnávateľom? Podľa vlády áno, ale podľa mňa je to demagógia. Vždy som si myslel, že Zákonník práce slúži najmä na to, aby upravoval vzťahy na trhu práce. Zákon predsa nemôže jednostranne eliminovať dôsledky zlých manažérskych rozhodnutí, neúspechu firmy na trhu a ani nezabezpečí optimálny chod firmy, ale ani rast zamestnanosti v hospodárstve. Rast zamestnanosti závisí od ekonomiky a jej výkonnosti. To vie každý prvák na vysokej škole. A o čom tu teda hovoria koaliční poslanci a vláda? Zákon nemôže zamestnávateľovi umožňovať ani to, aby svoje chyby pri rozhodovaní kompenzoval tým, že bude so zamestnancami doslova zametať, ako sa mu to páči a ako to potrebuje. Firma, kde sa toto deje, nemá šancu na trhu prežiť. Ale vláda chce navrhovanými zmenami paradoxne práve takýmto pomáhať. Tam, kde má firma jasný program, kde vedenie vie, čo chce, tam manažér nepotrebuje takéto praktiky, vie si naplánovať ľudí, preveriť si ich a prijímať takých, ktorých nebude musieť prepúšťať zo dňa na deň. Takáto snaha sa v návrhu novely najviditeľnejšie prejavuje pri skracovaní doby, keď je možné po prepustení pracovníka obnoviť jeho pozíciu a na jeho miesto prijať nového zamestnanca. O tom, že je to príprava na politické čistky, sa tu už hovorilo. A ja sa k tomu nechcem a nebudem vracať, ale ak to manažér využije, dokáže tým iba svoju neschopnosť riadiť a mal by z takejto pozície odísť. Čudujem sa, že na jednej strane parlament a vláda sa snažia prijímať oživovacie impulzy pre firmy, ale súčasne takých, poviem to naplno, lajdákov a diletantov, ktorí sú odkázaní na takéto pomôcky.
Do kategórie nepochopiteľných zmien opatrení možno zaradiť aj snahu o zavedenie dosiahnutia dôchodkového veku ako dôvodu na výpoveď. Kam sme sa to dopracovali, pán minister, keď vek má byť dôvodom na výpoveď? To je naozaj Slovensko v takej vážnej kríze, že chce porušovať základné práva starších ľudí, medzi ktoré patrí aj právo na prácu? Takéto opatrenia by som pochopil v čase mimoriadnej situácie, ale dnes predsa vláda hovorí o tom, že nastáva oživenie. Prečo sa vôbec takýmto extrémnym riešením zaoberala? Myslím si, že podobné návrhy by mali byť podrobené analýze z hľadiska ústavnosti. A to nehovorím o tom, že je to neetické a doslova nekritické voči mladým. Ako by im to pomohlo? Veď ak sú lepší ako starší pracovníci, presadia sa bez pomoci zákona. A oni to dokážu, len im treba veriť. Ak nie sú lepší ako starší pracovníci, tak nech sa snažia byť lepší. Aspoň budú mať motiváciu pracovať na sebe. Ak ich dopredu postrčí zákon len z hľadiska veku, celková úroveň trhu práce klesne a povedie to k deformácii konkurencie. Robí to vláda preto, lebo starší ľudia sú ako bezbranní najlepším cieľom, alebo najľahším? Alebo to robí vláda preto, lebo si už nevie rady? Hovorím o tom zámerne, aj keď vo výbore tento návrh korigovali. A verím, že sa do praxe nedostane. Ale tento príklad iba názorne ukazuje zvrátenosť viacerých návrhov z dielne ministerstva práce a bezradnosť pri prijímaní zmysluplných rozhodnutí.
Priznám sa, že mi prekážajú aj ďalšie veci. Ide napr. aj o obmedzenie náhrady mzdy za neplatnú výpoveď. Opäť je to dôkaz nerovnováhy návrhov vládnej koalície jednostranne v prospech zamestnávateľov. Naozaj to zamestnávatelia potrebujú? Veď majú personálne oddelenia, špecialistov, právnikov a keď urobia chybu, nech za ňu pykajú v plnom rozsahu, a nie iba v obmedzenej výške deviatich mesiacov. To chce vláda Zákonníkom práce vziať zamestnancom aj tú malú možnosť účinnej obrany, ktorú majú doteraz? Ak budú v spore úspešní, ich úspech bude limitovaný zákonom. Prečo? Nemá to logiku a dopredu ich to poškodzuje.
Ešte by som sa pristavil pri deväťmesačnej lehote vyplatenia zmarenej mzdy. Prečo je to práve deväť mesiacov? Prečo to nie je jeden mesiac, dva mesiace alebo na druhej strane dva alebo tri roky? Ako vládna koalícia dospela práve k obdobiu deväť mesiacov? Toto ustanovenie iba potvrdzuje, že zamestnávatelia sa pripravujú na lacné zbavovanie sa pracovníkov podľa potreby a vláda, teda vy, pán minister, ako predkladateľ im v tom ochotne pomáhate.
Dotkol by som sa aj oslabovania pozícií odborov v podnikoch. Aj v tomto prípade je namieste otázka, kto potrebuje túto pomoc. Len slabé podniky, ktoré nedokážu adekvátne zaplatiť ľudí, snažia sa šetriť na mzdových prostriedkoch a boja sa kolektívneho vyjednávania. Navyše, keď sa už firma rozhodne niekoho zbaviť, prečo by sa mala báť prerokovať to so zamestnaneckou radou alebo odbormi, ak to má právne podložené a dodržiava zákon? Veď takéto prerokovanie slúži teraz ako poistka, aby sa predchádzalo omylom, a zároveň slúži ako nástroj na to, aby sa niekto zamestnancov zastal. Okrem toho pomáha znižovať počet pracovnoprávnych sporov. A ak v následnosti na tento paragraf naviažeme to, o čom som hovoril pri obmedzení náhrady mzdy za neplatnú výpoveď, tak potom je jasné, o čo ide koalícii, ide jej o to, dať zamestnávateľom voľnú ruku pri prepúšťaní ľudí.
No a zlatým klincom návrhu je tzv. konkurenčná doložka, podľa ktorej nebude môcť zamestnanec vykonávať rovnakú činnosť v konkurenčnej firme maximálne rok. Čiže najskôr ho zamestnávateľ využije, potom ho ľahko a lacno prepustí a ešte mu aj zakáže živiť sa tým, čo vie robiť. Je to vynikajúce, pán minister, môžete byť na seba hrdý. Tomu sa povie, že koalícia obsiahla celé spektrum likvidácie zamestnanca. Ak tieto návrhy budú schválené, bude zaujímavé sledovať vývoj miery nezamestnanosti, bude dobré všimnúť si a analyzovať tieto čísla, povedzme, po ročnej skúsenosti. Garantujem vám, že na 15-percentnú mieru nezamestnanosti u nás môžeme zabudnúť. A všetky tieto nástroje budú zamestnávatelia využívať najmä v oblastiach s 30-percentnou mierou nezamestnanosti. Tam tieto pravidlá, o ktorých dnes diskutujeme, povedú doslova k svojvôli zamestnávateľov a, ja predpokladám, k nárastu miery nezamestnanosti. Dovolím si tvrdiť, že viem, o čo predkladateľovi zákona v týchto prípadoch ide, t. j. aby sa zamestnávateľ v prípade problémov alebo neúspechu na trhu rýchlo a lacno zbavil zamestnancov a po nejakom čase, keď sa mu začne znovu dariť alebo položí firmu a založí novú, tak nabral nových zamestnancov. Hovorí sa tomu flexibilita na pracovnom trhu. Ale takto to nefunguje. A to je zjednodušená predstava. Povedie to iba ku špekuláciám a v mnohých prípadoch aj k daňovým a odvodovým podvodom. Navyše, takto prepustení pracovníci spadnú do sociálnej siete štátu, čo bude vytvárať tlak na verejné financie. Tieto súvislosti vláda v celom návrhu novely zákona nepochopila a vytvára tlak na zdroje štátu. Navyše, takéto opatrenie pomôže iba nezodpovedným podnikateľom a ich snahe po rýchlych ziskoch za každú cenu, vytratí sa zodpovednosť zamestnávateľov za svojich pracovníkov a dôsledkom bude vysoká fluktuácia so všetkými nepriaznivými sprievodnými javmi.
Od možnosti ľahšieho prepúšťania prejde k pracovným podmienkam, ktoré novela zhorší a ktoré povedú k preťaženiu pracovníkov. Teraz konkrétne hovorím o zvýšení rozsahu týždenného pracovného času na 48 hodín, možnosti predĺžiť povinné čerpanie hromadnej dovolenky z dvoch týždňov na tri týždne a povinnosti zamestnávateľa zabezpečiť nepretržitý odpočinok zamestnanca v trvaní 24 hodín iba raz za dva týždne. Opäť to zopakujem, a stále sa točíme okolo toho istého, ak si firma nedokáže naplánovať efektívne využitie pracovníka a jeho pracovného času, takýmito pomôckami v zákone to aj tak nedosiahne. Tieto opatrenia iba urýchlia vyhorenie pracovníkov a povedú k ich dlhodobej únave, čo vytvára predpoklady na zvýšenie počtu pracovných úrazov. Treba si uvedomiť, že ľudský organizmus má svoje limity a zvýšeným pracovným tempom ich veľmi ľahko prekročíte. Pri zrušení nedeľného predaja apeloval predseda Výboru pre sociálne veci Národnej rady Slovenskej republiky pán Brocka na ducha rodiny a rodinného života. Tam mu na takýchto veciach a osudoch ľudí veľmi záleží. No pri nariadení dovoleniek z dvoch týždňov na tri týždne, pri rýchlom a ľahkom prepúšťaní bez finančného zabezpečenia, pri zvyšovaní týždenného rozsahu práce, pri znížení nepretržitého oddychu počas 24 hodín mu už blaho pracovníkov, vo väčšine prípadov živiteľov rodín už tak na srdci neleží. Aký má nielen pán Brocka, ale celé Kresťanskodemokratické hnutie rozdielny prístup k rodine v rôznych situáciách. Ale nie je to len KDH, ale aj ostatné strany koalície, ktoré si pri návrhu zmien v Zákonníku práce protirečia.
Je ešte veľa otázok, o ktorých by bolo treba diskutovať, ale myslím si, že koalícia je už rozhodnutá, aká bude konečná podoba Zákonníka práce. Jedno by som však ešte odporučil úplne z pragmatického hľadiska. Niektorý z mojich predrečníkov to už spomínal, Zákonník práce bol od roku 2002 viac ako dvadsaťkrát novelizovaný. Preto by som chcel vyzvať pána ministra Mihála, aby jeho rezort, povedzme, v priebehu jedného roka pripravil kompletné znenie tohto zákona. Treba mu venovať pozornosť, pretože je to jeden z najpoužívanejších, ak nie vôbec najpoužívanejší zákon. Hovorím to v mene zamestnancov, ktorým by tak umožnil ľahšie zorientovať sa v problematike, pretože zamestnávatelia to nepotrebujú, tí majú odborníkov, personálne a právne oddelenia. Bolo by to veľmi prospešné, pán minister.
Teším sa, že pán poslanec Brocka vo svojom vystúpení v súvislosti s týmto návrhom novely Zákonníka práce hovoril o obrane slabších a o solidarite. Myslím, že jeho postoj a slová sú zrkadlom myslenia koalície, t. j. na jednej strane pekne hovoriť o právach zamestnancov, o ich ochrane a súčasne nekriticky a jednostranne prijímať opatrenia, ktoré ich postavenie zhoršia alebo prinajmenšom vytvárajú predpoklady na ich zhoršenie. Koalícia sa peknými mediálnymi výstupmi o zvýšení fondu dovolenky v závislosti od veku, zabránením predaja cez sviatky či nahradením gastrolístkov za finančnú hotovosť snaží ukázať ako pekná a získať si verejnosť na svoju stranu. No súčasne treba vidieť veci, ktoré idú doslova proti základným pracovným právam zamestnancov a ktoré z nich robia doslova bezduchú nájomnú silu na jedno krátke použitie. Tento prístup je charakteristický pre väčšinu zmien, ktoré táto novela obsahuje. Preto je nevyhnutné novelu Zákonníka práce stiahnuť z rokovania a nechať ju prejsť širokou odbornou diskusiou.
Toľko k môjmu vystúpeniu, ktoré som si pripravil v duchu rozpravy, ktorú tu pozorne celý deň počúvam.
A čo sa týka konkurenčných doložiek, ktorým som sa venoval vo svojom vystúpení ráno ako písomne prihlásený do rozpravy, som pripravil aj jeden pozmeňujúci návrh. Dovoľte mi, aby som vám ho teraz predniesol.
Pozmeňujúci a doplňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 340).
V čl. I vládneho návrhu zákona sa v bode 60 § 83a nahrádza odsek 4 novým odsekom 4, ktorý znie: „Zamestnávateľ poskytne zamestnancovi primeranú peňažnú náhradu v sume priemerného mesačného zárobku zamestnanca za každý mesiac plnenia záväzku podľa odseku 1. Peňažná náhrada je splatná vo výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, a to za predchádzajúce mesačné obdobie, ak sa nedohodlo inak.“
Odôvodnenie. Zmyslom a účelom konkurenčnej doložky je obmedziť pracovnú činnosť zamestnanca na určité obdobie po skončení pracovného pomeru, a to pre obavu z jeho konkurenčnej činnosti a využitia ním získaných informácií v pracovnom pomere v obchodnej súťaži proti pôvodnému zamestnávateľovi. V zmysle takto vymedzenej definície konkurenčnej doložky je logické, že takémuto záväzku zo strany zamestnanca prislúcha povinnosť zamestnávateľa platiť v doložke dohodnutú sumu ako istý protipól zamestnancovmu obmedzeniu nevykonávať konkurenčnú činnosť. Snaha zákonodarcu chápať konkurenčnú doložku ako vzájomne prospešný vzťah sa míňa zamýšľaným účinkom, keď zákonodarca stanovil ako minimálnu hranicu peňažného vyrovnania 50 % zamestnancovej priemernej mzdy. Ako sa má zamestnanec, ktorému sa konkurenčnou doložkou zakáže vykonávanie pracovnej činnosti, teda činnosti, ktorá ho živí na obdobie celého roka, pričom sa mu zaplatí iba 50 % toho, čo dostával a z čoho žil doteraz? Obmedzenie základného ústavného práva na prácu a slobodný výkon je podľa môjho názoru tak závažným zásahom do postavenia zamestnanca, že snaha zákonodarcu o stanovenie minimálnej výšky vyrovnania na 50 % priemernej mesačnej mzdy zamestnanca je viac ako obmedzujúca a porušujúca základné práva zamestnanca. Predkladatelia novely sa evidentne a pochopiteľne postavili na stranu ochrany záujmov zamestnávateľa. Výška odmeny je z pohľadu zamestnanca stanovená príliš nízko, keďže vo väčšine prípadov je motívom ukončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca výhodnejšie pracovné ohodnotenie. (Hlas z pléna.) Ale ma rušíte, pani kolegyňa. Z uvedeného je jasné, že snaha zákonodarcu chrániť zamestnávateľa stanovením minimálne 50-percentnej výšky odmeny je až príliš diskriminujúca voči zamestnancom, a preto som toho názoru, že by bolo vhodnejšie uzákoniť výšku peňažného vyrovnania na úroveň priemernej mesačnej mzdy zamestnanca.
Nech sa páči, pán spravodajca, tu je môj pozmeňujúci návrh. Prosím vás o jeho podporu. Ďakujem, pán predsedajúci, skončil som.

Ďakujem pekne za slovo. Ja som to dnes už hovorila, že čo sa týka tej konkurenčnej doložky, došlo k naozaj veľkému neporozumeniu, o čo sa v tomto návrhu jedná. Tu sa nejedná o to, že zamestnanec, ktorý vykonáva určitú profesiu, po odchode od tohto zamestnávateľa nemôže túto profesiu znovu vykonávať u iného zamestnávateľa konkurenčne. Takéto obmedzenie tam vôbec nie je. Ide o obmedzenie, pokiaľ zamestnanec pracuje u zamestnávateľa, kde príde do kontaktu s určitým špecifickým know-how, ku ktorému nemohol inde prísť, len u tohto zamestnávateľa, aby toto know-how nemohol hneď následne po ukončení pracovného pomeru využiť u iného zamestnávateľa. Poviem veľmi jeden taký zjednodušený príklad. Ide o to, ak vy pôjdete pracovať k jednému zamestnávateľovi, aby ste tam zistili nejaké špecifické receptúry, špecifické postupy, špecifické technológie len preto, aby ste tam získali tieto informácie o tom a následne sa zamestnali v konkurenčnej firme alebo si otvorili vlastnú firmu, aby ste nemohli tieto informácie nie bežné na trhu zneužiť. Čiže to nie je o tom, že teraz ideme zakazovať chirurgovi odísť z jednej nemocnice a robiť chirurga inde, to je úplné neporozumenie tejto témy. Ďakujem.